56. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, pán minister, myslím si, že k tým kauzám, ktoré boli dôvodom na zvolanie tejto schôdze, už bolo povedané dosť a ja naozaj zrekapitulujem to najdôležitejšie.
Pán premiér povedal, že čo teda pán minister neurobil, čo mal urobiť, a čo urobil, čo nemal urobiť. A napriek tomu, že to má v odôvodnení zvolania tejto schôdze, je dobré si to zopakovať. A teda poďme pekne poporiadku.
V kauze MPC minister mal konať tam, kde dočiahne. On ako minister dočiahne po vedúcu pracovníčku priamo riadenej organizácie, to je riaditeľka MPC. Ak existujú papiere, na ktorých sú podpisy ľudí, na základe ktorých peniaze z MPC odtekajú na falošný účet, logicky sa nepozerám najprv na pracovné zmluvy, logicky sa nepozerám najprv na to, kde by som to mohol hodiť, logicky sa, pán minister, pozerám v prvom rade na to, kto tam je podpísaný. A ak konkrétni ľudia podpísaní pod konkrétnymi papiermi a krycími listami sú zodpovední za to, že peniaze odišli, buď najprv vyhodím týchto, alebo nevyhodím nikoho a čakám na vyšetrenie, či už orgánov činných v trestnom konaní, alebo internej kontroly. Ja netvrdím, že sa nerozbehli procesy. Ja tvrdím, že na začiatku bola zle vyhodnotená situácia a že bola vyvodená nespráva personálna zodpovednosť a že ten človek, ktorý sedí hore na balkóne, dnes nezamestnaný, bol vyhodený na základe nesprávneho rozhodnutia. A ak toto nesprávne rozhodnutie urobila riaditeľka MPC, ktorá sa priamo zodpovedá vám, a tá je stále na svojej stoličke, tak je to vaša zodpovednosť a je to dôvod na vaše odvolanie. To je prvá vec. (Potlesk.)
IUVENTA. Ktorí tu sedíte, tak viete, že o IUVENTE sa rozprávalo v tejto rokovacej sále od momentu, kedy bolo schválené ESO na ministerstve vnútra, že po týchto chodbách sa rozprávalo o tom, že keď náhodou budú chýbať peniaze, tak máme hore na Devíne zlaté vajíčko, ktoré keď sa predá (reakcia z pléna), á, hore na Slavíne zlaté vajíčko, ďakujem, ktoré keď sa predá, tak nám tie peniažky tú dieru vykryjú. A samozrejme, kým sa to rozpráva po chodbách, kým je to šepkačka, vrabce čvirikajú, tak všetci sú kľudní, až v momente, keď SaS-ka zvolá tlačovku, tak zrazu sa konkrétni ľudia aj v tejto sále začali rozčuľovať, zrazu konkrétni ľudia v tejto sále začali chodiť, že, chlapci, toto, tak to nemôže byť, veď tam majú predsa bývať milionári, a nie aby tam decká pestovali zemiaky. A potom dotlačení do rozhodnutia, pán minister vystúpil na svojej tlačovke a povedal, že IUVENTA sa predávať nebude. Čo ale nasledovalo neskôr.
Pán minister tvrdí, že v prvom kole rozhovorov nedostal konkrétny plán na ďalšie využitie IUVENTY. Ja sa pýtam, kto pozýval na tieto rozhovory? Koho pozýval na tieto rozhovory? Aké podmienky boli kladené pre ľudí, ktorí mali prísť s novým návrhom pre zužitkovanie IUVENTY? Boli pre všetkých uchádzačov tieto podmienky rovné už v tom prvom kole? A všetci dnes vieme, že neboli, že pán minister sa rozprával len s niekým, len s tými, koho si pozval, a hneď bol nakoniec spokojný. To vieme.
Pán minister dal prísľub, že Mičurin v lete bude otvorený. Jediné, čo Mičurin v lete bol, že bol vyschnutý. Boli tam dané podmienky na prevádzku kúpaliska, ktoré nikto nemohol splniť, a údajná víťazka súťaže, ktorá sa v momente, keď sa dozvedela, že to vyhrala, sa vzdala, tiež nebudí úplne dôveryhodné, á, dôveru u ľudí, ktorí proces sledujú. Ja voči danej dáme naozaj nič nemám a dokonca jej neberem žiadne zásluhy napríklad, čo sa týka boja za práva zvierat. Ale ten proces je minimálne, minimálne podozrivý, ktorý tam prebehol. Že niekto sa prihlási, že ja to kúpalisko chcem prevádzkovať, a v momente, keď zistí, že to vyhral, tak povie, už nechcem. To je divné.
My sa potom s Hlinom musíme kúpať pred ministerstvom školstva v nafúknutom bazéne. No a... Aby sme na to upozornili.
No a teda to bolo to prvé kolo, a keďže pán minister bol nespokojný, tak vyhlásil druhé. A človek by si povedal, že druhé kolo bude akože už klasika a transparentné. To znamená, pán minister povie, máme tu ix miestností, ix chodieb, telocvičňu a amfiteáter, ktoré majú takéto parametre, toto treba opraviť, toto treba doplniť, tu stojí elektrika toľko, tu sa takto kúri, tu sa takto dostanete, prístupovú cestu, bohužiaľ, nemáme, lebo sme nedali vecné bremeno. Ale to nie je jeho zodpovednosť, to pokafral niekto pred ním. Toto by mal povedať a dať na papier. A povedať, okej, ktorí s týmto viete žiť a využiť to, prosím, pošlite mi projekt. Kto si to chcete pozrieť, ja vás tade prevediem. V prípade, že mi pošlete projekty, tak tu je zástupca školstva, kultúry, samosprávy, občianskej verejnosti v jednej komisii, tento človek, každý jeden z nich má za sebou nejakú históriu, a títo ľudia rozhodnú o tom, že ten projekt je super, fasa a tie deti tam na základe vášho projektu pustíme. A prosím vás, na adresu kami@minedu.sk mi posielajte do tohto dátumu projekty, do tohto dátumu komisia rozhodne, v tomto dátume povie, kto to bude mať, a do tohto dátumu tam budeme mať deti nasťahované.
Čo spravil minister? Postavil sa na tlačovku a povedal: "Pošlite mi, prosím vás, projekty toť na tú adresu."
Ja keby som bol majster sveta v práci s mládežou, kým neviem, ako sa do tej budovy dostanem, koľko tam má miestností, či sa tam kúri, či je tam elektrika, či tam treba niečo opraviť, neviem povedať, ako ju budem využívať. Keď neviem, dokedy to mám poslať, neviem, či spĺňam termín, alebo nie. Keď neviem, kto o tom bude rozhodovať, tak neviem, či to posielam naozaj tam nejakej mame Kami, ktorá o tom rozhodne, alebo o tom bude niekto kvalifikovane rozhodovať. A toto je ďalšie, úplne dokázateľné zlyhanie ministra školstva, ktoré pán premiér zjavne nevidel, lebo sa pýtal, načo sme to zvolali.
Takže pri MPC-ečku mal konať, a nekonal, čo sa týka odvolania riaditeľky, pri IUVENTE konal, a nemal konať tak, ako konal, lebo mal najprv dať podmienky, termíny a menovať komisiu, ktorá bude rozhodovať. A pri všetkých ostatných veciach, čo sa týkajú personálneho riadenia, nemusím už opakovať to, čo hovoril pán minister, bývalý minister Fronc.
To znamená, čo sa týka troch oblastí, na základe ktorých sme zvolali túto schôdzu, tak je legitímne poukazovať na nekompetentné riadenie rezortu. Ale pán premiér to rozšíril, pán premiér povedal, všetci sú spokojní, nikto sa nesťažuje. Zástupcovia stavovských organizácií sú spokojní s prácou ministerstva školstva za posledné štyri roky, tak sa na to, prosím, pozrime. Mám tu stanovisko Slovenskej komory učiteľov k spoločenskému a ekonomickému postaveniu pedagogických a odborných zamestnancov v regionálnom školstve. Tak sa poďme pozreť na tú chválu, ktorú, ktorú teda žne ministerstvo školstva za posledné tri roky.
- Podmienky na získavanie kreditov a ohodnotenie učiteľov sa zhoršili. Zaviedlo sa právo veta pre zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa, čo učitelia a pedagogickí zamestnanci vnímajú negatívne.
- Nedošlo k žiadnemu posunu v ochrane práv učiteľov.
- Platy pedagogických zamestnancov v Slovenskej republike výrazne zaostávajú za krajinami V4.
- Mzda učiteľa sa neodvíja od trhových pravidiel a kvalitní učitelia nie sú ohodnocovaní.
- Nemáme profesijné štandardy, po ktorých učitelia dlhodobo volajú a ktoré by pomohli zorientovať sa v tom, ktorý učiteľ je dobrý a má mať viac peňazí a ktorý je zlý a nemá mať viac peňazí.
- Nárast platov učiteľov za odpracované roky je tiež niečo, čo učitelia v tejto komore vnímajú negatívne. Pri odmeňovaní v školstve dochádza k mnohým nespravodlivostiam.
- Vláda dlhodobo zavádza učiteľov aj celú verejnosť a neplní sľuby, ktoré dáva. Odmeňovanie učiteľov závisí len a len od priorít vlády pri tvorbe štátneho rozpočtu, to je len konštatované, a zhrnutie je, za posledné tri roky sa postavenie učiteľa výrazne zhoršilo z hľadiska jeho práv a možností získavania kreditov. Neustále poukazovanie na platy učiteľov a ich zvyšovanie, ktoré v zásade len kopíruje nárast platov v celom národnom hospodárstve, negatívne vplýva na obraz učiteľov, obraz verejnosti. Skutočné ekonomické postavenie učiteľov zostáva približne na rovnakej úrovni.
- Vláda nedokázala za tri roky vypracovať víziu a stratégiu rozvoja školstva, neplní svoje záväzky a nepodniká účinné kroky, aby zastavila klesajúci trend výsledkov našich žiakov v medzinárodných meraniach.
Toľko za učiteľov.
Potom je tu spoločné vyhlásenie pána Mičietu, rektora Univerzity Komenského, pána Masaryka, dekana Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK, a pána Hubača, predsedu Slovenskej akademickej spoločnosti. Nebudem ho čítať, ale poviem len výstižný názov: "Ako umierajú univerzity?" Neznie ako pochvala. Neviem ako vy, ale ja to ako pochvalu nevnímam.
Celý ten článok, ktorý si môžte nájsť na internete, je ostrou kritikou toho, akým spôsobom sa vyvíja vysokoškolské prostredie na Slovensku, a títo ľudia, zástupcovia akademickej pôdy jednoznačne tiež konštatujú, že situácia vo vysokom školstve a vo vede nie je dobrá.
Na Slovensku dlhodobo pôsobia poprední odborníci, ktorí už od pádu prvého ministra tejto vlády pána Čaploviča hovoria o tom, že ak sa nezbadáme, ak neotočíme kormidlo v školstve, tak nie sme schopní pripraviť budúce generácie na svet, ktorý má prísť.
A tuto trošku odbočím a musím povedať, že od pána Čaploviča som v zásade nič dobré nečakal, lebo teda poznáme sa, vieme, aké má názory, takisto čo sa týka jeho, jeho chápania sveta, tak už je trošku preddefinované proste históriou, v ktorej vyrástol, a tým pádom to konzervovanie starého sveta, ktorý už nikdy existovať nebude, a existoval, keď pán Čaplovič bol mladý, bolo z mojej strany vnímané ako nutné, pretože tak rozmýšľa a tak si myslí, že robí najlepšie.
Čo ma ale mrzí, čo ma ale mrzí, je, že ten trend ostal. Že školstvo aj pod vedením dvoch mladých ministrov školstva sa neobrátilo k tomu, aby sa pripravovalo na budúcnosť, ale stále rieši iba čiastkové, čiastkové, malé veci a až dnes vlastne pred, pred koncom volebného obdobia počúvame o nejakej potrebe prierezovej diskusie o tom, ako má školstvo po voľbách vyzerať.
Slovensko potrebuje otočiť kormidlo, pretože všetko, čo sa na úrovni základných škôl teraz dialo a čo sa ale deje aj na úrovni stredného a odborného vzdelávania, povedzme si otvorene, duálne vzdelávanie zlyhalo, tak ako sme si predstavovali, že by malo vyzerať, školy sa doň nehlásia, nie je záujem, a tým, že zriaďovatelia týchto škôl častokrát uprednostnia svojich vlastných učiteľov a majstrov pred tým, aby spolupracovali s nejakými ďalšími firmami, jednoducho to, čo ste čakali, pán minister, od duálneho školstva, sa nedeje, napriek tomu, že ho minister, že ho prime minister, premiér tejto, tejto vlády tak chváli, duálne školstvo je na zlomku tej kapacity, ktorú si ministerstvo školstva predstavovalo, že bude dosahovať, a podľa mňa nemá dôvod stúpať. Pretože jednoducho tie podmienky sú nastavené tak, že jednak zapojenie sa do duálneho systému vzdelávania stojí konkrétne školy krátenie normatívov a jednak sme zistili, že zriaďovateľom týchto škôl sú stále bližší ich vlastní kmeňoví zamestnanci ako spolupráca s firmou, ktorá je im diktovaná cez legislatívu.
Takisto na základných školách, pán premiér dneska povedal, že konečne sme sa dočkali roku, že na začiatku nechýbala väčšina učebníc. To povedal (zasmiatie sa rečníka) premiér druhej Ficovej vlády o reforme, ktorá mala dobehnúť u nás na konci prvej Ficovej vlády. To bola reforma pána Mikolaja, reforma prvého Ficovho ministra školstva. Nepovedal v tej istej vete, že nám tu vyrástla generácia detí bez učebníc kvôli pokazenej reforme, ktorú robil jeho prvý minister školstva v prvej Ficovej vláde. Nepovedal, že táto plošná reforma bola dogabaná od úplného začiatku a že jej následky budeme niesť ďalšie desiatky rokov, lebo sme tu mali generáciu detí, ktorá vyrastala na prefocovaných papieroch a učebniciach a na tom, že sme si my učitelia, ja som vtedy učil za Mikolaja, keď sme sa museli pred každou hodinou pripravovať z Wikipédie, lebo sme nemali knižku, z ktorej by sme mohli učiť. To premiér Fico dneska nepovedal. Ale povedal, dnes konečne po desiatich rokoch máme ročník detí, ktorým nechýbali učebnice. No, bohatstvo! To je fakt bohovské víťazstvo, že sme po šiestich rokoch konečne dobehli niečo, čo sme mali mať hotové v roku 2010! A ešte sa tým budeme chváliť.
V slovenskom školstve nemáme byť na čo hrdí, môžme byť hrdí na učiteľov, ktorí v podmienkach, v ktorých musia pracovať, dokážu stále vzdelávať deti. Môžme byť hrdí na výnimočných zriaďovateľov a riaditeľov škôl, ktorí napriek tomu, že častokrát majú veľmi ťažké podmienky, dokážu z niektorých škôl spraviť výnimočné pracoviská, kde sa deti chodia rady učiť. Na to hrdí môžme byť.
Ale nemôžme byť hrdí ani na jedného z ministrov školstva, ktoré za posledné štyri roky na tom rezorte sedeli. A tým, že Juraj Draxler je posledným v rade, pri tom všetkom, čo som práve teraz povedal, je úplne opodstatnený návrh na jeho odvolanie a ja preto dúfam, že zaň budete hlasovať.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Otvoril si viacero otázok k tým trom dôvodom na odvolanie, ktorým si sa venoval ako keby na dovysvetlenie. Ale zaujímavý moment si otvoril v momente, keď si sa vyjadroval k jednak systému duálneho vzdelávania a jednak vôbec k nastaveniu systému v školstve, ktorý tiež som mal pri predkladaní Programového vyhlásenia vlády a následne pri skúške realizácií z hľadiska obrovsky ohlasovanej reformy a s tým, že teda funguje tu jednostranná alebo jednostranícka vláda, omnoho vyššie očakávania.
Mal som teraz možnosť sa zúčastniť niekoľkých zasadnutí buď regionálnych, alebo lokálnych samosprávnych orgánov a mám pocit, že začína to byť cez politické spektrum absolútny tlak na nejaké centrá, nejakú centrálnu zmenu, lebo je úplne jedno, či sa jedná o poslancov v miestnych zastupiteľstvách z vládnej strany alebo nezávislých, alebo z nejakého iného politického spektra, ktorí hovoria o tom, že systém prerozdeľovania prostriedkov a nastavovanie otvárania nových ročníkov je jednoducho zlý. Je zlý preto, že podporuje mechanizmus kanibalizácie jednotlivých vzdelávacích inštitúcií navzájom medzi sebou a vytvára sa z toho ako keby okresno-lokálna pri regionálnych školách možnosť robenia si a povinnosti kortešačky pre svoje vlastné okresy, odkiaľ kandidujem, čo vlastne znamená, že každý poslanec unisono hovorí, že súhlasí s tým, aby nastala nejaká bazálna zmena, aby o týchto systémových... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Áno, ďakujem za túto pripomienku a som rád, že si spomenul tú samosprávu, lebo tam tiež, a opäť, nie je to, nie je to úplne vinou, nie je to úplne vinou súčasného ministra, ale bola strašne podcenená situácia, keď sa dávali kompetencie do rúk VÚC-kam, a banskobystrický, banskobystrický župan a jeho konanie a jeho ľudia nám to teraz dokazujú, kde sa nehľadí na to, akú históriu má škola, nehľadí sa na to, aké má kvalitné vzdelávanie, ale stačí, aby zriaďovateľ bol súkromník alebo cirkev, a zrazu sa sekajú prvé triedy. Presne tie veci, na ktoré sme upozorňovali v rozprave, že sú rizikom tohto kroku a že by si ministerstvo nemalo tieto kompetencie nechať zobrať z rúk, tak sa ukázali ako opodstatnené a teraz sa musíme štípať a zastupiteľstvo župy musí meniť rozhodnutia exekutívy banskobystrickej VÚC-ky len na to, aby niektoré školy v Banskobystrickom kraji v podstate neprišli o holú existenciu.
A toto je ďalší z príkladov toho, kde očakávania možno od jednofarebnej vlády, čo sa týka školstva, boli vysoké, ale dosiahnuté výsledky sú veľmi slabé.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, už sme to tu hovorili, že či to má zmysel, a ja sa ináč s tou otázkou zvyknem boriť, že či niektoré veci majú zmysel, niektoré tak vyzerajú, tak akože na hrane zúfalosti, alebo majú.
Vážení, aj tá najväčšia katedrála je z malých tehál postavená. Veci majú zmysel. Aj táto dnešná schôdza má zmysel. Má zmysel okrem iného aj preto, že bude fixované v pamäti, bude to nahrané, že sme tu rozprávali o areáli Mičurinu, ktorým, ja by som chcel, že by sa stal v tejto smutnej krajine krčmových hrdinov symbolom. Naozaj, že by sa ten Mičurin, ten Mičurin, ktorý je na najkrajšom pozemku na Slovensku, aby sa stal symbolom.
Možno sa k tom priblížime, možno to tú atmosféru v tejto smutnej krajine vyvolá, možno nie, každopádne na zázname to bude a možno si aj niekto ďalší, ktorý by chcel s tým čarovať, a ono to láka minimálne zvážiť tie skutočnosti, ktoré možno aj ja poviem, alebo resp. ktoré zazneli.
Skôr teda ako poviem, ja som veľa času prežil, a už som to tu neraz hovoril, v Číne a tam, keď opravujú cesty, tak tam je to zaujímavé, že to sme sa normálne z toho smiali, že v noci, to je normálne, prídu v noci, celá armáda, to jak mravce, sme to z hotela pozerali, celú noc. Tá cesta je cez deň normálna a na druhý deň je zase normálna, ale medzitým tam vopchali, ja neviem, kolektor, alebo ja neviem, čo všetko tam dali, to ani nevieme, čo tam dali. Proste znamená, že robia.
Ja som si včera dal tú robotu, že som sa šiel večer o jedenástej pozrieť na Prístavný most a na Lafranconi most. Na jednom sa tak svietilo, akože sa robí, ale nerobilo sa, a na druhom sa vôbec nerobilo. Viete, ak Bratislava má štyri mosty a dva mosty z toho začne opravovať v októbri, tak ja nechcem byť konšpirátorom, ale prosím vás, za chvíľku nám tu začnú hučať, že je nevyhnutné robiť obchvat, a všetci sa mentálne nastavíme, áno, je nevyhnutné robiť obchvat, lebo však ste nevideli v októbri, čo sa dialo? Viete, ministerstvo dopravy si teraz spomenulo, že potrebuje opravovať mostné uzávery na dvoch mostoch zo štyroch. Na dvoch mostoch zo štyroch teraz opravuje mostné uzávery. Opravuje ich tak, že v noci nerobia. Nerobia. Ak niekde robíte z dvoch mostov na štyroch, tak robíte nonstop, hej. Ale možno je to naozaj, že vytvoríme atmosféru, že pozrite sa, čo sa dialo, prosím vás, čo tá miliarda hore-dole, však pozrite, jak to zapchalo Bratislavu. Miliarda hore-dole.
A ešte ja vám poviem, keby toto nezabralo, viete, čo povedia? Nemáte radi Maďarov. Lebo keby niekto bol teraz, že bude rozporovať cenu toho obchvatu, tak povedia, ale R7, však tu z juhu sa nevedia, a ešte vám podsunú, že vy proste ste, ja neviem, akí ste, národnostní, čo ste, že nemáte radi Maďarov. Lebo za tie 4 mld. to musí stáť! Proste za tie 4 mld. to musí stáť.
A prečo to hovorím? Hovorím to preto, že to je, vážení, jeden z frontov, na ktorých bojujeme, hej. To je jeden z frontov. To je, tam sa, tam sú iné čísla. Ale vidíte, že my máme, naši kolegovia pracujú na viacerých frontoch, hej. Oni sú, neohrdnú aj malým frontom. Neohrdnú aj malým sociálnym balíčkom pre nejaké rómske dieťa. Viete, že to je naozaj, koľko musíte mať tvorivosti a koľko z nej, z nej vyplytvať, aby ste vymysleli možno aj takýto projekt?
Kolegyňa povedala, že v princípe, ja sa, neviem, domnievam, že niečo na tom projekte bolo, hej. Ale či tá pohnútka, že urobíme to tak, že budeme deťom dávať balíčky. Viete, ja vám poviem, že v tejto hnusnej, pardon, cynickej atmosfére, v ktorej tu žijeme, niekto povedal, že dá sa s tým vybabrať tak, že dáme akože balíčky deťom. Lebo ak vy niečo neskontrolujete, tak neskontrolujete to, či ste dali nejakým rómskym deťom balíčky. Lebo sa ich to nikto nepôjde spýtať. A keby sa ich to náhodou spýtal, tak tie chúďatá nebudú vedieť čo. A keby aj náhodou povedali, že nedostali, tak vajda, nejaký vajda z tej rómskej osady povie, keď niekto za ním z toho projektu príde: "Dostali, jasné, že dostali, však som ich videl."
Ja nevylučujem aj ten ohromný cynizmus, že v nás môže byť, v tých ľuďoch, ktorí robia tie projekty, že vymysleli projekt sociálnych balíčkov, že deťom nabalia nejaké mydielko, zubnú kefku, že to proste nikto nikdy neskontroluje. A keďže to neskontroluje, tak je v zásade jedno, kde tie peniaze pošleš, však my si ich už nájdeme. Však my tie peniaze už si nájdeme.
Ja sa to bojím povedať, že my sme to schopní v tejto krajine. Bojím sa to povedať, že sme to schopní. Komu by tam záležalo na nejakej, prosím vás, však ak sociálny balíček predstavoval mydielko, zubnú kefku a zubnú pastu, koľko je to dokopy? (Reakcia z pléna.) Ale kde, to ste prehnali, dve eurá, tri, nech tri. Som si pozeral, ja neviem, koľko stojí, priznám sa, neviem, koľko stojí mydlo, dá sa kúpiť od - do. Pochybujem, že im dali Palmolive z kokosového oleja, keby šlo o to.
Čiže nech sme na, to je 200-, koľko je to?, 200-tisíc detí? Čiže 200-tisíc balíčkov niekto niekde nabalíčkoval, prosím vás? To mi chce tu niekto povedať, že, viete, čo je 200-tisíc balíčkov? A to z čoho? V lietadle, ja raz, hovorím, že my sa raz dopracujeme do toho, že nám tú sociálnu pomoc budú zhadzovať z lietadla. Ale už je to tu?
Viete, naozaj sa niekto zamyslel nad tým, že nabalíčkoval niekto 200-tisíc balíčkov a to chceli, pán Pellegrini, však vy ste tam vtedy boli, to niekto chcel tým rómskym chúďatám, viete, to ešte na nich, niekto pozrel na tie deti a povedal, jak sa dá na nich zarobiť: "Dá, by si neveril, aj na tých rómskych dajú sa vyrobiť peniaze." V živote nikto neskontroluje to, že či dostali nejaký balíček. V živote to nikto neskontroluje. O to šlo? To je zmyslom toho projektu?!
Prosím vás, tam sme to dopracovali, že potrebujeme zarábať na dôchodcoch, že sme vydali dôchodcov exekútorom, úžerníkom? Na tom? Potrebujeme zarábať na deťoch? Na deťoch potrebujete zarábať?! Tam sme to dopracovali? Že niekto sa zamyslel, že deti. Jak by sa dalo zarobiť na takých deťoch? Aha, vidíš, dá sa. Neni sú to tie čísla, čo na úsekoch diaľnic, hej, to je iná matematika, ale dá sa. Ale jak sa hovorí: "Babka k babce, budú kapce." Niečo z toho proste vydrieme. Niečo z toho asi vydrieme.
Prosím vás, nebridí sa to niekomu? Ja mám normálne z toho zlý pocit, že naozaj sme na tom tak zle? Dôchodcovia, deti.
My sme sa ináč, vážení, k tomu tak dopracovali, že my tie deti klameme, okrádame, my pacientovi spod hlavy vyberáme vankúš. Prosím vás, obrazne to hovorím. My pacientovi spod hlavy vyberáme vankúš. Tak sme to dopracovali, že niekto zistil aj na zdravotníctve, aj na pacientovi, jak to chutí. Jak to chutí, že to je, na tých peniazoch neni vidno, či si ich zobral pacientovi, alebo decku. Asi to neni, neni to asi vtedy vidno, keď niekde na Maledivách alebo kde, na Bahamách, platíš nejaký hotel, asi to neni vidno, ja viem.
Prejdem k tomu druhému bodu, lebo to bola, vlastne tie projekty, ja žasnem, projekty, to je, to je, že čo všetko (reakcia z pléna), národné, ja sa hanbím, prosím vás, mňa nezaraďujte, ja som Slovák, ja som ako repa, fakt. Ale Maďarov mám rád, fakt. Ale ja, ja som Slováčisko jak repa, ale prosím vás, mňa nezaradzujte do takéhoto projektu akože, ergo že by som s tým ja niečo mal, prosím vás. Ak toto je národný projekt, s tým ja nič nechcem mať, vám poviem otvorene. Do toho ma neťahajte, dobre?
Ak hovoríte, toto sú tie projekty. Potom, a to treba povedať a ja v tom vidím zmysel tejto schôdze, ten Mičurin, ten symbol, symbol, vážení, symbol toho, že čo sme boli schopní, čoho sme schopní.
Ktorí ste si všimli, ktorí nie, už dva roky tam mám vlajku na druhej strane Petržalky. Stálo ma to dosť, tá vlajka ma stála dosť, ten stožiar ma stál dosť, ale je to symbol, vážení, a tá vlajka tam bude dovtedy, kým bude prebiehať súdny spor o Pečniansky les. Dovtedy tam bude. Ak štát, slovenský štát prehrá ten spor, čo je dosť možné v tejto krajine, že tento štát príde o 22 ha lesa pod oknami parlamentu, pod našimi očami a vy ani nebudete vedieť, o čo ide, tak tam pôjde buď čierna vlajka, alebo na pol žrde ju dám, nechám ju tam rok, mne to je jedno, vážení, na pol žrde, nech každý vie, aspoň niečo som urobil, lebo urobil som, čo som mohol.
A my máme inú možnosť ešte, urobiť symbol aj z toho Mičurina. To by som kolegov poprosil, a vyzerá to zatiaľ dobre, že to cítime rovnako, že oni sú tu medzi nami ľudia, ktorí sa nerozpakujú vyhnať tie deti z toho Mičurinu, oni sa nerozpakujú.
Pani Kiššová, vy ste tam asi tiež chodili, nie? Lebo manželka, moja manželka tam sa ako decko hrávala, hej, moje deti tam vyrástli a ja chcem, naozaj, vážení, ja chcem, aby tam aj moji vnuci. Ja viem, že deti kaviárových socialistov nechodia na verejné kúpaliská, ja viem, hej. I keď tam všetci okolo bývajú. Ľudia si možno nevedia predstaviť, o čom rozprávame.
Mičurin je na najkrajšom pozemku na Slovensku. Neexistuje krajší pozemok na Slovensku, ako je priestor Mičurin. Neexistuje. Je to vedľa Slavína, je to vedľa rezidencie amerického veľvyslanca, je to vedľa Počiatka. Tam bývajú všetci. Tam bývajú kaviároví socialisti, sú vôkol roztrúsení nablízku. Oni nepotrebujú Mičurin kvôli tomu, že by využívali to verejné kúpalisko, lebo nikoho som tam nevidel, keď som tam chodil moje deti pozerať, ale nevadí. Im to nevadí. Teraz je tendencia, teraz my sme schopní urobiť jednu vec. Sme schopní urobiť, ste schopní urobiť jednu vec, niekto tu je schopný urobiť jednu vec, že 60 rokov sa tam tie deti chodili kúpať a teraz niekto povie: "Nebudete sa tam chodiť kúpať!" A čo tam bude? No budú sa tam kúpať, ale iní už. Akože bude tam nejaký súkromný uzavretý areál a budú sa tam kúpať, ale už teda, prepáčte, ale cez plot, cez plot sa prípadne (reakcia z pléna), kaviároví, cez plot prípadne sa pozrite, že jak sa vedia kúpať takí kaviároví socialisti.
Skúsme spraviť, vážení, tak, že spravíme z Mičurina symbol, že nie, že udržíme to. Pán Pellegrini, s vami sa dá, ja som zistil, aj tu, keď sme riešili tú pani z toho, nechajme Mičurin ako symbol, že tento štát má ešte nejakú silu. Ešteže má nejakú silu, že dokázal udržať z 50-tisíc metrov štvorcových, že dokázal udržať 5-tisíc metrov štvorcových, to je to, čo zostalo štátu. A zostalo. A dokázal to udržať napriek tomu všetkému.
Prosím vás, tu bude niekto vykrikovať, bude sa tu chcieť súdiť so štátom?! Čo je to za štát, čo je to za vláda, ktorá nevie povedať: "Chcete si to rozdať s nami?" Tu bude asi niekto vykrikovať, že ja neviem čo, a, áno, a vláda musí prísť a povedať: "S nami si to chcete rozdať? My ideme, vážení, brániť priestor, kde 60 rokov chodili deti. S nami si to chcete rozdať? Prosím vás, neni tej sily." Podľa mňa aj Mogadišo, aj neviem aké banánové republiky, keby toto niekto niekde povedal, tak si ten druhý uváži, že či áno. Prosím vás, kde sa chceme dostať?
Keď sem niekto príde a povie jasne: "Vážení, s nami sa nezahrávajte, na Mičurine bude kúpalisko, bolo tam 60 rokov a bude tam ešte možno sto rokov. Dajte ruky preč!" Dajte ruky preč od Mičurina, dajte, lebo z toho sa stal symbol, že tento štát ešte má akú-takú silu, že dokázal z toho všetkého, čo tie deti obrali.
Prosím vás, moje deti chodili na výtvarnú, najskôr chodili tuná pekne v centre, už som to hovoril, do jednej peknej budovy. Potom ich chúďatá vyhnali cez pol Bratislavy do Marianumu, a potom to už zrušili. Potom údajne že niekde inde. Proste nešibujte tie deti, nechajte, nevyháňajte tie deti na ulicu. Nevyháňajte tie deti na ulicu.
Pán Pellegrini, nechajme deťom Mičurin, nechajme deťom Mičurin. Dajme tomu programovú náplň.
Pán minister, chcete programovú náplň? Prosím vás, každý, ôsmaci alebo deviataci nech tam prídu, nech im zaplatia autobus a prídu do Mičurinu, budú mať jeden vyučovací deň, budú mať v Mičurine. V krásnom prostredí, v centre Bratislavy, na najlepšom pozemku budú tam mať výuku, ja neviem čoho, histórie štátu, niečo sa tam dá robiť. Nech vidia, nech vidia tí ľudia, aj tie deti nech si uctia, že, áno, niekto ku nám má vzťah, že ich nešibujete niekde, prosím vás, do Vrakune, do rozpadnutej budovy z 50. rokov, 60. rokov, lebo tá je koniec koncov tiež zo 60., ale je pekná, tá je pekná z toho Mičurinu.
Chcete náplň? Prosím vás, ja keď som to počul, jak to riešili, že čo tam bude, že čo tam nebude. Ak vy neviete dať náplň krásnej budove s krásnym areálom v najkrajšom priestore v Bratislave, tak to proste dokáže, nechcem sa nikoho dotknúť, aj by ma to meno napadá, kto by možno dokázal s tým niečo urobiť. To je proste z pohľadu toho, že či to je manažérska výzva, že urobiť, oživiť. Aké máte zadanie? Krásna budova, krásny pozemok, krásny areál, nejaké peniaze k tomu (reakcia z pléna), tradícia. Prosím vás, to musí dokázať, hovorím, veď to vám urobia v rámci stredoškolskej záujmovej činnosti, vám to naprojektujú. Toto chcete urobiť ako výzvu? By som sa hanbil, keby som to nezvládol! By som sa hanbil, keby som to nezvládol.
Vážení, skončím s tým, že neberme deťom bazén. Fakt, urobme všetci, čo môžeme, už proste sa veľa zlého stalo. Neberme deťom bazén, nechajme deťom bazén, nech sa tam čľapkajú, nech sa tam kúpu, nech sa pozerajú na ten krásny výhľad, doprajme im ten výhľad. Doprajme.
Ono to prostredie vychováva. Naozaj prostredie vychováva. Keď niekto vyrastá v peknom prostredí, tak je z neho o trošku lepší, je vyšší predpoklad, že to bude dobrý človek. Možno preto sa nám to podarí, že keď budeme voziť tie deti z celého Slovenska, ony povedia: "Aj toto je Slovensko?" Keď, prosím vás, z nejakého smutného miesta zo Slovenska prídu, zašednutého, prídu do Bratislavy, uvidia ten výhľad, povedia: "Aj toto je Slovensko?" Ja mám rád tú krajinu, si možno ten mladý človek povie, oplatí sa mi tu zostať.
Nechajme im ten výhľad, nechajme im to miesto. Naozaj, keby mali len jediný výstup z tohto dnešného, by malo byť, nedajme Mičurin. Politici by nemali dať Mičurin. Tu môžu chcieť hentí nenažranci, koľko chcú, ale politici musia jasne povedať: "Mičurin vám nedáme!"
A jak tu zaznela otázka, že neni k tomu prístup? Prosím vás, že bude k tomu prístup. Ja verím, že bude k tomu prístup, že sa dohodneme s Poliakmi, že nás pustia. A keby nie, ono si možno nepomôžem, vyvlastniť, vážení. Vyvlastniť! Vyvlastniť minimálny prístup, ak nie celé. Vyvlastniť. Lebo tí ľudia, proste na nespravodlivosti nepostavíte spravodlivosť. Tí ľudia neprišli k tomu tak, ako mali. Prosím vás, tí ľudia neprišli k tomu tak, ako mali. To nebol nejaký utrpený osud. To bolo niečo škaredé so záujmom dostať sa k najcennejšiemu pozemku v Bratislave. To je ten príbeh.
Takže ak by niekto tu skúšal, a budú skúšať a skúšali asi, veď, prosím vás, tu hovoríte, že ste to nechceli povedať, však bola cena stanovená, 5 mil. euro to malo stáť, nie? Naschvál to obkolesili. (Reakcia z pléna.) No, naschvál to obkolesili, lebo kto iný by to kúpil bez prístupovej cesty? Rozumiete, čiže bolo jasné, že to by kúpil Šaštínsky. Jasné, že by to kúpil ten. Už bola aj cena dohodnutá, že nebude klať tak oči, že to proste je celkom, už bol pripravený.
Prosím vás, nerobte to, pán Pellegrini, nerobte to. My sa k tomu Mičurinu dostaneme, my sa k tomu bazénu dostaneme. Buď sa k tomu bazénu dostaneme cez Poliakov, alebo tú prístupovú cestu vyvlastníme. Prosím vás, ten bazén musí zostať deťom. Pre zdravie tejto krajiny, pre zdravie tejto krajiny už toho veľa nezostalo. Preto, aby sme tie deti mali skade voziť zo Slovenska, nech sa pozrú, čo ešte patrí tomuto štátu. Nech sa pozrú, ako pekne vyzerá to Slovensko. Nech sa pozrú, čo ešte môžu dokázať, keď bude štát štátom, prosím vás.
To je symbol, Mičurin sa musí stať symbolom a každý jeden, kto sa podpíše pod akýkoľvek úkon, ktorý by šiel v protismere, proti tomu, aby Mičurin zostal, si nezaslúži štipku rešpektu. Štipku rešpektu si nezaslúži.
A, pán minister, z vášho konania v celej tejto kauze nemám pocit, že ste nastavovali hruď. Nemám ani trošku pocit, že ste nastavovali hruď za deti. Za to, aby boli na Mičurine, a preto je tu ten návrh na odvolanie, a preto sa s ním stotožňujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Myslím, že je veľmi výstižné označiť IUVENTU, alebo familiárne Mičurin, za symbol. Je to naozaj špička ľadovca, ale dobre symbolizuje to, čo sa tu dlhodobo deje, ten fatálny spor verejného záujmu a súkromného záujmu, ale takého súkromného záujmu, ktorý je na úkor verejného záujmu.
Čiže teraz tu vlastne čelíme dvom alternatívam. Každopádne pôjde o symbol, buď pôjde o symbol toho, že sa v tejto najlukratívnejšej lokalite dovŕši tento tragický vývoj posledných desaťročí, tá obrovská krádež verejných priestorov a diskriminácia verejných záujmov, ktorej sme tu svedkami, alebo, naopak, môže to byť symbol toho, že zachránime aspoň posledný zvyšok toho, na čom nám záleží.
Páči sa mi aj to tvoje odhodlanie. Tiež si myslím, že my sme tu doma, teda nemyslím nejaká hŕstka ľudí, ktorí sa tu narodili, ale my obyvatelia Slovenska, my verejnosť, ktorí tu obhajujeme verejné záujmy, sme tu doma a nesmieme sa dať prevalcovať a zatlačiť do úlohy nejakých outsiderov alebo občanov druhej kategórie, ako sme toho svedkami.
A som tiež rád, že si spomenul, aj keď len ilustračne, ten predražený obchvat, diaľničný, Bratislavy. Pretože naozaj nikto nezdôvodnil racionálne, že toto je naozaj riešenie toho problému, ktorý tu objektívne s dopravou Bratislavy máme. My potrebujeme zásadne novú dopravnú politiku, a nie vyhlásiť tento obchvat za akúsi axiómu a tabu, o ktorej sa nesmie diskutovať.

Ďakujem pekne. Ja si myslím, že tak ako pri Mičurine, aj pri celej IUVENTE im ide o to, aby to išlo dostratena. Jednoducho teraz sa akože otvorila náruč pána ministra a vyzýva občianske združenia, aby predložili nejaké projekty, bez nejakých ďalších usmernení, a myslím, že ide o to, že jedného dňa sa postaví pred kameru a povie: "No vidíte, aké ste neschopné, občianske združenia. Proste nič ste mi nepredložili, tak ja to teraz musím predať, zbaviť sa toho, vyhlásiť za prebytočný majetok." Čokoľvek.
K tomu projektu, o ktorom ste hovorili, tie balíčky, samozrejme, že tam išlo o to, aby sa to nedalo skontrolovať a, samozrejme, že sa to kontroluje veľmi ťažko. Ja mám informácie o konkrétnych školách, ktoré nedostali vôbec žiadne balíčky v rámci tohto projektu. Mám informácie o školách, ktoré dostali také smiešne balíčky, ako to je spomínané, zubná kefka, zubná pasta a mydlo. Ale viete, čo je problém? Že tu je tak brutálne ovzdušie zastrašovania, že tí riaditelia ma prosili, aby som ani nespomenula, o ktorú školu ide, pretože sa boja, že zo strany zriaďovateľa budú okamžite vykopnutí, keď povedia pravdu, že celý ten projekt bol jeden veľký tunel.
Ja vystúpim ešte raz v tej rozprave a poviem konkrétne veci, pre ktoré si myslím, že žiadne socializačné balíčky, prosím vás pekne, tam vôbec nedošlo k plneniu tej zmluvy. Tie školy tie balíčky jednoducho nemajú. A jediné, prečo v tomto víťazíte a prečo vždy budete víťaziť v týchto vytunelovaných projektoch, je to, že ste tak brutálnym spôsobom vystrašili tých ľudí, ktorí sú odkázaní na ten smiešny príjem z toho riaditeľovania pri tej škole, že sa boja rozprávať, a preto je to ťažko dokázateľné.

Povedal si, Alojz, že, hej, diaľnice, miliardy v školstve sú malé peniaze, ale ono to nie je úplne pravda. Ako keď si pozrieme, že od vstupu do Európskej únie koľko peňazí cez eurofondy natiekli do ministerstva školstva, tak z toho by sa tá diaľnica dala nejaká postaviť. To boli miliardy eur. A ono sa o tom vždycky tak hovorí, že však všetci vieme, ako to je, vyplní sa prezenčka, spapajú sa chlebíčky a dáme si džús, večer je teembuilding, víkendová aktivitka, 10-tisíc, 20-tisíc euro, hotovo, vykešujeme projektík jak lusk, v zásade pridaná hodnota "veškerá, žádná".
Koniec koncov, keď si spomenieme na dôvody odvolania bývalého riaditeľa IUVENTY, tak presne o takýchto mŕtvych dušiach na prezenčkách vtedy pán Pellegrini rozprával. Ale keď sa to napočíta dohromady, tak zrazu zistíme, že celkový efekt z tých peňazí je veľmi malý, ak nie nulový, ale prešantročili sme a premrhali sme tú obrovskú príležitosť z eurofondov aj z prístupových fondov ešte predtým, naozaj napumpovať školstvo peniazmi a kvalifikáciou tak, aby sme z toho neskôr mohli čerpať. A to je jedna z veľkých tragédií, ktorú tiež nebudem dávať na krk súčasnému ministrovi, ale nedá sa povedať, že by konal nápravu.
Asi toľko. Ďakujem.

Zameral si sa v základe na to, čo ja už som niekoľkokrát zachytil v tomto pléne, že si mal výrazne na srdci, predpokladám, že tam je až nejaký symbolický osobný vzťah k priestoru IUVENTY. A chcem povedať, že výzva na to, aby sa to stalo symbolom, je veľmi dobrá a mám pocit, že neviem, či konaním tejto schôdze, alebo tým, že sa to vytiahlo takpovediac na svetlo Božie, nastal posun v možnom dopredaji alebo dokončení toho procesu nadobúdania majetku až do bodu, že príde štát aj o budovu, o bazén, o to prostredie, ktoré hovoríš.
Rozumiem tomu, že symbolicky by sme to mali označiť, aby to bolo úplne a jasne vidieť, či tento štát má, alebo nemá silu. A dokonca si dovolím povedať, že by sme mohli vydávať viac tých signálov, pretože ak už ju má mať len takú, že udržíme 10 %, v tomto prípade majetku alebo nejakej štátnej sily, čiže keď hovoríš o 50 tisícoch metrov štvorcových a teraz len o piatich, tak mali by sme mať ambíciu ísť omnoho, omnoho ďalej.
Momentálne stále len hasíme. A rozumiem, absolútne rozumiem tvojim dôvodom, prečo si aj podporil zvolanie schôdze, aj to, že niekto za to má niesť politickú zodpovednosť.

Ďakujem pekne. Vážený pán kolega Hlina, zaujali ste ma svojím vystúpením. Ja som si všimol, že vy patríte medzi jedného z najúspešnejších opozičných poslancov. Napríklad tento týždeň som bol milo prekvapený, ako Najvyšší súd vám dal za pravdu a vydal rozhodnutie, že nebankovky poskytovali doteraz úžernícke pôžičky a že nesmú tak robiť. Výsledok vašej dlhodobej snahy aj tu na pôde Národnej rady.
Teraz vo svojom vystúpení ma zaujal ten konštruktívny prístup opozičného poslanca, že vy ste síce začali kritizovať tzv. národné projekty v réžii ministerstva školstva, ale zároveň ste prišli s návrhom toho bazénu pre deti z Bratislavy a prípadne pre deti z celého Slovenska v Mičurinových záhradách. Pán kolega, to je super, to je krásny symbol. Ja ako tiež sa mám za vlastenca, ja sa ku vám pridávam. Naozaj, bazén v Mičurinových záhradách pre deti z Bratislavy a z celého širokého okolia, z celého Slovenska.
Len teraz mám dilemu, ako bude to národný projekt? A nech je, nie? Môže to byť národný projekt, pán minister.
Čiže my teraz v tejto chvíli nielen akože kritizujeme alebo búrame, ale my robíme a tvoríme niečo nové, pekné. My vám teraz pri vašom odvolávaní navrhujeme, ako by ste skutočne mohli zaujať, a že vás v tom bude podporovať celá opozícia, aj Alojz Hlina a Július Brocka. Čo vy na to, pán minister?

Ďakujem veľmi pekne teda kolegom za faktické poznámky.
Naozaj, že by malo byť takou výstrahou pre nás, že čoho sme schopní, resp. čoho sme schopní, sa tváriť, že nevidíme. To, čo sme urobili dôchodcom, to, čo urobili dôchodcom, je peklo. Tri roky som dral jazyk, teraz vyzerá, že nejaké výsledky idú.
Teraz sa dozvedám, že čo robia deťom. Proste, že niekto sa nerozpakuje, nejaká hviezda večierkov, možno vystúpiť na ďalšom, dať cenu do tomboly, a popritom zarába tak, že akože dáva sociálne balíčky deťom? To sa mi hrozne bridí! Sú to veci, ktoré naozaj by sme mali, ak sa o nich dozvieme, byť v tom nekompromisní. Či si čierny, biely, zelený, modrý, červený, neviem aký. Lebo odtiaľ potiaľ. Lebo to nám robí naozaj zlé meno. Naozaj zlé meno.
A naozaj, keby sa nám podarilo, že vytvoriť z toho Mičurinu, z tej Ekoiuventy priestor vzorovej triedy, kde za odmenu by deti z celého Slovenska mohli prísť na jednodňovú výuku napríklad a napríklad mali by obhliadku Bratislavy, históriu štátu, proste niečo pekné, niečo, že by sme doliali trošku sebavedomia.
Nie iba hokejisti. Proste my čakáme na ten hokej jak spasenie, sem-tam futbalisti. Ale ľudia môžu byť hrdí na tú svoju krajinu aj cez iné obrazy, cez iné vnímanie. A ten Mičurin, tá Ekoiuventa, to miesto, to génius loci, tá stavba, tá príprava, sa to môže stať, prosím vás. Nepodpíšte sa nikto pod to, že to niekto zavre a povie: "Súkromný pozemok vstup zakázaný!" Prosím vás, naozaj, nerobte to! To je historická predestinácia, že to tak malo skončiť, že je to tak, ako je teraz. A to torzo toho, čo niekedy patrilo ľuďom, deťom, prosím vás, nikto neurobte, ani trošku nepodbehnite tomu, že ja vám vyjdem v ústrety.
Pán Draxler, vy ste neurobili, čo ste mohli. Vy ste vyslali signál, že by sa to dalo, no, nevyšlo to, tak teraz bude tichučko. Prosím vás, preto ste aj tu, preto vás odvolávame. Ale do budúcna nerobte to, nechajte, nechajte ten priestor deťom.