57. schôdza

S reakciou na faktické pán poslanec Přidal.

Pán kolega Martvoň, klamete, pán Uhliarik vám to vysvetlí všetko. Viete čo, vy sa nestarajte o to, čo mne má vadiť alebo nevadiť, ja som už tu taký otrlý, že ani vy mi nevadíte. Naozaj, už ani vy mi nevadíte, lebo už vás poznám. A tiež sa nestarajte o moje kontakty rodinné, vy máte iné kontakty, ktorými ste sa dostali do bulváru.

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Baláž, nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Ďakujem. Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Dámy, páni, je iste frustrujúce tu vystupovať, keď tu nikto nie je, vyzerá to ako taká pokazená konferencia (zasmiatie sa rečníka), že keď už v piatok všetci odišli domov. No, škoda.
Po tej veľkej delostreleckej príprave v médiách, v tzv. hybridnej vojne proti zdravotníctvu a SMER-u v ňom, sa začal tento ostrý boj v tejto poslaneckej snemovni, kedy by sa dalo zakričať, že: "Na bodáky!" A že našťastie na bodáky nejdeme ešte, sme zrejme kultivovanejšia krajina v Európe, no ale vylievame vedrá, kýble špiny, zvratkov a klamstiev. Výsledok je síce dopredu jasný, je jasné, kto bude víťaz a kto bude porazený, ale tí porazení nechcú nechať, aby na tom víťazovi zostalo čo najviac špiny, aby ostali čo najviac otrhaní, depresívni, domotivovaní, a tí porazení si myslia, že budú porazení len v tejto chvíli a tešia sa už na nové funkcie, ktoré by mohli napríklad aj v zdravotníctve obsadiť.
Čo majú z toho diváci tohto súboja, tejto drámy, tragikomédie, to znamená voliči? Nič. Ak majú toľko trpezlivosti, odhodlania, tak majú snáď len jeden obrovský pocit hnusu z toho, čo sa všade deje v politike, čo robia v politike jedna alebo druhá strana, v akom štáte to žijú, majú pocit, že tu v zásade nič nefunguje, však im to koniec koncov potvrdzujú denne médiá, že všetci schopní a len trošku nadaní sa stadeto aj tak odsťahujú. A si myslím, že máme určitú zodpovednosť, aby sme povedali, že to tak nie je. Že to jednoducho tak nie je. Že sú tu chyby, ale takáto pravda tu nie je!
Skúsim niekoľkými slovami povedať, ako to vidím ja.
Hovorili sme o efektivite v zdravotníctve. Vo verejnosti, v laickej, odbornej a, ako vidím, aj v politickej, je zafixovaný názor, že zdravotníctvo na Slovensku je neefektívne, že sa extrémne mrhá zdrojmi. Skade tento názor vyplýva? Kto ho ako vie odvodiť? Kto o tom niečo vie naozaj hlbšie? Kto sa pozrel na nejaké zdroje, ktoré o tom niečo hovoria?
Tak zdroje na Slovensku, ktoré sa tomu naozaj celkom výrazne venovali, sú dva. Jeden je z roku 2012, vypracovaný Inštitútom finančnej politiky. V zhrnutí v závere hovorí: "Efektivita, ktorá do polovice predchádzajúcej dekády", hodnotili sa v roky 2001 až 2010, "stagnovala na úrovni priemeru OECD", ešte raz, "stagnovala na úrovni priemeru OECD a potom sa začala postupne prepadať."
Aké sú dôvody podľa Inštitútu finančnej politiky?
Prvý dôvod je, že nastal nárast finančných injekcií do zdravotníctva, ktorý sa neodzrkadlil, samozrejme, v tom, čo sa meria, čo je tá premenná, ktorá existuje. Ja môžem len povedať, že je to aj kvôli tomu, že je nedostatok času to odmerať, to, myslím, prežitia tej doby.
A druhé, druhý dôvod boli niektoré vládne politiky v období rokov 2003 až 2005, keď si to preložíme do zrozumiteľného jazyka, sú to tzv. Zajacove reformy.
Ako reakcia na túto analýzu bola vytvorená analýza INEKA, ktorá bola vydaná v roku 2013. Táto analýza je v podstate komplexnejšia a ide naozaj do značnej hĺbky aj šírky. Je dobrým zdrojom inšpirácie. Jej závery sú jasné. Konštatuje, že "efektivita nášho zdravotníctva je v priemere OECD", ona to hovorí tak filigránsky, pretože si toto nedovolí povedať, ale napísali, že nedá sa konštatovať, že by bola horšia, hej, ale toto je vlastne jej premenná, "a nemá ani zhoršujúcu tú tendenciu". Wau! Jak je to možné? Kvalifikovaná analýza, ktorá rátala dáta, nám hovorí, že naša efektivita zdravotníctva je v zásade veľmi podobná, ako je v krajinách OECD. Ako je to možné, keď na druhej strane vieme, že naše parametre zdravotného stavu našich obyvateľov nie sú dobré? Patria k jedným k najhorším v Európe. Sme v poslednej polovici.
Je to robené tým, aspoň teda ja vravím, citujem zdroj, je to analýza INEKA, je to dané hlavné tým, že na Slovensku žije vyšší podiel ľudí žijúcich v horších podmienkach v porovnaní s krajinami OECD. Preložené do normálneho jazyka, znamená, že štartujeme a pracujeme s oveľa horšou pozíciou, ako je napríklad v Čechách, v Rakúsku, v Nemecku, v toľkokrát spomenutom Švédsku a tak ďalej atď.
Ak výskumníci s INEKA merali výsledky kompozitným indexom, takým združeným, ktorý nazvali index zdravia, ktorý zahŕňal zdravie populácie a zároveň zdravotnú starostlivosť, výsledky v sledovaných rokoch sa významne zlepšovali a bol dlhodobý predpoklad, že budú ešte lepšie. Toľko záver analýzy.
Ja sa pýtam, môže byť ešte lepšie? A vravím, samozrejme, že môže byť ešte lepšie. Je to našou povinnosťou, aby to bolo ešte lepšie. Kde sú teda, kde je teda ten priestor, kde sa to dá zlepšiť? Ten priestor nie je len v zdravotníckej politike, alebo len v zdravotníctve, ten priestor je v politike štátu. Je v zlepšovaní podmienok pre tých ľudí, ktorí žijú v tiesni. Zdravotníctvo do toho však tiež môže pridať svoju hrivnu a je to hlavne v nadspotrebe liekov a v zlepšení a v transparentnení, to je jedna časť toho, o čom sa tu rozprávame, verejných obstarávaní. Vyššia súťaživosť, viac ľudí zapojených do súťaže a podobne.
Niekedy sa dívame na naše zdravotníctvo, a som toho svedkom aj dnes v tejto snemovni, viac skepticky a pesimisticky, ako naozaj je.
Dám malý príklad. Tento týždeň boli u nás v Banskej Bystrici kolegovia zo srbského mesta ktoré sa volá Vranie, a je na juhu Srbska veľmi blízko Macedónska a Kosova. Z hľadiska prístupových rokovaní si vybavujú prístupové fondy európske na dobudovanie chirurgického pavilónu. Ľudia z Európskej komisie v Srbsku vedeli alebo sa dozvedeli, že my sme podobne využili fondy už v Európskej únie a za takmer 28 mil. eur sme vybudovali komplex operačných sál emergentnej medicíny a centrálnej sterilizácie. Dohodla sa cestou veľvyslanectiev a Európskej komisie možnosť, že sa prídu pozrieť k nám, aby zistili, či by sme im vedeli pomôcť v procesoch a logistike pri zavádzaní a vytváraní tohto chirurgického pavilónu.
A ja som zažil malé déja vu. Bol som ako ja pred 15-20 rokmi, keď som ako podstatne mladší lekár išiel s kolegami do západných krajín Rakúsko, Holandsko, Nemecko a díval som sa, ako vyzerajú ich nemocnice. Bol som z toho, poviem to celkom úprimne, paf. Takto paf boli títo kolegovia zo Srbska, z Vrania. Boli nadšení nemocnicou! Boli nadšení technologickým vybavením nemocnice, logistikou, procesmi, pracovnou morálkou. Neuveriteľné. A čistotou.
Uvedomil som si, že naše denné povinnosti a trápenia nám niekedy nedávajú ten odstup, aby sme sa pozreli tam, kde sme sami.
Druhým príkladom je troška odbornejší príklad. Minulý týždeň sme mali u nás kolegov z Nemecka z Homburgu nad Sárou, čo je jedno z robotických pracovísk v Nemecku, ktorí boli veľmi podobní nadšenci robotiky ako my u nás v Banskej Bystrici, ale už sú, samozrejme, oveľa ďalej. Boli u nás pracovať, boli operovať, boli nadšení s tým, čo videli. Boli extrémne spokojní. Povedali: "Áno, máte staršiu nemocnicu, vidieť to na nej, ale vidno, že ste v nej urobili kus cesty." Môže to byť lepšie? No, samozrejme, že to môže byť lepšie. Je to predsa na nás všetkých. Vravím na nás všetkých, aké to bude. Musíme robiť predsa všetko, čo je v našich silách, aby sme to zlepšili.
Bojujeme so zadlžením a zadlžovaním nemocníc. Dovoľte mi ďalší malý príklad. Bol som takmer tri roky riaditeľom nemocnice v Banskej Bystrici. Nastupoval som s ročným dlhom 11,3 mil. Keď som odchádzal, bol ročný dlh na úrovni 3 mil. eur. Čiže mesačné zadlžovanie bolo na úrovni EBIDTY. A to napriek tomu, že mzdové náklady za ten čas, čo som vravel, tri roky, vzrástli o viac ako 50 %. Zvýšila sa ale podstatnou mierou produktivita práce, motivácia všetkých zdravotníckych pracovníkov, zvýšil sa pocit súnaležitosti s nemocnicou a uvedený hospodársky výsledok bol dosiahnutý nie znižovaním poskytovania zdravotnej starostlivosti, ale práve jej zvyšovaním v takých odboroch, ako je transplantológia, minimálna invazívna medicína a neurochirurgia.
Kto sa znova bude vedieť postaviť pred týchto ľudí a povedať im, že proste toto je naša práca, toto je naša nemocnica, musíme ísť ďalej, poďme ďalej, poďme pracovať. Bude to pre každého z vás, ktorý sa tam bude chcieť postaviť, extrémne ťažké. Extrémne ťažké.
Práca v zdravotníctve potrebuje, či už pracujete ako zdravotník, ako zdravotnícky pracovník, lekár, sestra, akokoľvek, alebo ako manažér, extrémne veľa vytrvalosti, je extrémne náročná.
Preto si myslím, keď sa zamyslím nad zdravotníctvom, že desať rokov po takej veľkej parametrickej zmene, ako bola Zajacova reforma, z ktorej si ja podstatnú časť veľmi vážim, je nutné, aby sme sa zamysleli nad tým, kde nás táto reforma doviedla, ponechali, čo je dobré, zmenili, čo je zlé. Stoja pred nami veľké ciele, hlavne zavedenie DRG a e-Healthu, prehodnotenia postavenia koncových nemocníc a primárnej sféry, práca v postavení zdravotníckeho pracovníka, či už vzdelávanie, alebo kompetencie. Musíme sa zamyslieť nad rozsahom zdravotnej starostlivosti, redefinovať sieť zdravotníckych zariadení a tak ďalej a tak ďalej atď. To je celoživotná práca pre každého, kto chce manažovať zdravotníctvo.
Na záver mi dovoľte povedať len to, že povinnosti a práce je v zdravotníctve strašne veľa. Každý musí pridať svoju ruku k dielu, lebo je jej obrovské množstvo. Nie som si však istý, že tí, ktorí sa tam chcú znovu vrátiť, sú tí praví.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Na vaše vystúpenie štyri faktické poznámky. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými.
Ako prvý je pán poslanec Lipšic.

Ja len veľmi stručne. Ja keď počúvam, pán poslanec, vás a niektorých poslancov, riaditeľov nemocníc za SMER alebo bývalých riaditeľov nemocníc, tak sa mi zdá, že akoby naozaj trošku žijeme v inom svete. Jednak ste hovorili o Inštitúte pre verejnú politiku či finančnú politiku. To je inštitút ministerstva financií. To nie je nezávislý think tank. To znamená, konkretizuje bývalú vládu dnešná vláda, tak to ma až tak nenadchýna.
Keď ste spomínali inú východiskovú pozíciu, ja si myslím, že každý človek, ktorý navštívi priemernú slovenskú nemocnicu a priemernú českú nemocnicu, vidí pomerne dramatický rozdiel. A to nie je východisková pozícia z hľadiska životosprávy obyvateľstva alebo niečoho podobného, ale to zdravotníctvo proste inak vyzerá. Tie nemocnice inak vyzerajú, bez akýchkoľvek pochybností.
Ale, pán poslanec, vrátim sa k tomu, čo sme tu hovorili na minulej schôdzi, keď sa pán minister Čislák odvolával a vy ste mi sľúbili, že mi dáte na to odpoveď. Ja som sa vás pýtal, v ktorej krajine Európskej únie sú vládni poslanci riaditeľmi nemocníc? Či to je normálne, aby riaditeľmi nemocníc sa stávali vlastne politickí nominanti, stranícki poslanci a či poznáte inú krajinu v západnej Európe. Lebo ja poznám lekárov, aj môj brat je v Holandsku primár na kardiológii, a ja si myslím, že v týchto krajinách to tak nie je. A zamýšľam sa, že čím to je, že na Slovensku tak je. Že kvôli čomu musia byť poslanci vládnej strany riaditeľmi nemocníc? Čo to je za akože idiotský nápad v zásade? A vás je tu teda požehnane bývalých alebo súčasných.
A možno, že aj to je trošku určitý symptóm niečoho alebo, áno, skôr následok niečoho, že to previazanie politické a biznisu je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Hlina.

Ďakujem pekne. Ja si pamätám váš prejav, keď sme, myslím, prvýkrát odvolávali pána Čisláka. To ste mali taký, dobrý prejav ste mali a ja som aj reagoval, že bodaj by to tak bolo. Len prečo sa stávajú excesy? Hej, bodaj by to tak bolo, že všetko je tak, že tí ľudia sa snažia, lebo ste to vtedy tak silne emotívne povedali.
A dnes ste ma už nepresvedčili, lebo ste zase hovorili o tom istom, že jak ste vy ďaleko. Asi na rooseveltskej ste ďaleko. Môj ujo, teda manžel mojej, maminej sestry leží v Mikuláši na nemocnici, ja som tam chodil na strednú, tá nemocnica vyzerá horšie ako pred 30 rokmi. A bol na lôžku, ktoré bolo pozvárané, normálne. To ja by som lepšie pozváral. Bolo to nejakým fáčom zmontované a na takom sa mal liečiť. Viete, možno na Rooseveltke máte robotické pracovisko, ja verím. Hej, možno máte, možno ste tam fantastický kolektív namotivovaný, ale v Mikuláši to vyzerá ako v Sarajeve, keď bojovali. Fakt. Čiže nie je to tak.
Ale začali ste vcelku v niečom aj zaujímavo, že kde sú nejaké východiská a v čom je to, jeme viacej klobás, asi ste zase povedali, nie, že OECD či čo povedali, že máme inú východiskovú pozíciu, že čo sme tu viac chorí, viac zanedbaní sme, a preto potrebujeme viac peňazí, že v čom je to?
Tak potom využite všetky možnosti, ktoré máte ako vládny poslanec. Povedzte, že nech nejde stupídna reklama na Fun Radiu, na všetkých rádiách ide stupídna reklama na operačný program proti povodňami. Ja žasnem. Na Expres 2, čo počúvajú puberťáci, v piatok o, dneska pôjde o jedenástej, o polnoci pôjde reklama na povodňové opatrenia, tak tam púšťajte reklamu, nech nejeme klobásy.
Viete, že keď by ste naozaj chceli, keď už máte pocit, že čo sa dalo, sa vylepšilo, už sú len drobnosti, tak - a toto ste už niekde povedali na výbore? Pán Raši to hovoril na výbore, že nedávajte povodňové, kto to počúva, dajte klobásy. Viete. A potom by som vám uveril, potom by som vám uveril, že rozprávate úprimne.

Pán poslanec Raši.

Ďakujem pekne, vážený pán predseda. Vážený pán poslanec Baláž, obdivujem ťa v dobrom, že vládzeš šíriť aj to, čo je pre zdravotníctvo takisto typické, a to je enormné množstvo práce, ktorá sa urobí a ktorá sa poskytne pacientom. A naozaj, naše zdravotníctvo bez ohľadu na to, že v médiách sa šíria iba negatívne informácie, prináša obrovské medicínske úspechy vo forme vyliečených pacientov.
Na druhej strane ťa chcem poprosiť, aby si si nevšímal potom výpady, ktoré niekedy na tvoje vystúpenia budú.
Lebo pán poslanec Lipšic za svoje život asi nepovedal nikdy nič pozitívne, pretože on pozitívne veci nevidí.
A pán poslanec Hlina je oproti tebe - a to teraz nemyslím dehonestujúco, ale tak, ako to cítim - intelektuálny trpaslík.
Ďakujem pekne.