58. schôdza

Ďakujem veľmi pekne.
Podnetné vystúpenie v každom ohľade, dá sa vnímať aj konfliktne, dá sa vnímať, ja napríklad, keď ma obviní niekto z katolicizmu, tak to beriem ako kompliment, hovorím to veľmi pozitívne, lebo sa za tú vieru nehanbím, ale o tom nechcem. Hovorili ste o právnych normách Európskej únie a dohodách a ľudskoprávnych konštruktoch. Treba ale si uvedomiť a myslím, že aj v tom, v tej formulácii tých našich dvoch teda návrhov sa to uvádza, že v etických a hodnotových otázkach sú štáty Európskej únie zvrchované, čiže ich judikatúra v takýchto otázkach nemusí nevyhnutne podliehať právu Európskej únie alebo nejakému takému globálnemu právnemu poriadku, to je jedna vec.
Druhá vec je, pokiaľ hovoríte o sekulárnych princípoch, samozrejme, súhlasím, ale aj sekulárne princípy, si myslím, že nemôžu znamenať absenciu ohľadu na prirodzené právo. Absenciu ohľadu na zdravý rozum a na úctu k životu, a dokonca si myslím, že aj všetky judikatúry, pokiaľ sú humanistické, s týmto rátajú. Čiže sekulárny neznamená, že nerešpektujem, a v našom prípade o to viac, že sme židovsko-kresťanská civilizácia, tak ja myslím, že o tomto vôbec nemusíme diskutovať.
No a pokiaľ ide o ten holokaust, Jožko Mikloško mi to trošku zobral z jazyka. Ja si myslím, že ten trend, ktorým sa Európa uberá pod tlakom či Leninových bratrancov, alebo neoliberálnych snáh, to je skutočný holokaust. Naozaj tie štatistiky sú zúfalé a podľa mňa nedá sa to celkom, ani ako hovoril kolega Jarjabek, celkom redukovať len na rozhodovanie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Pán kolega, chcem ti tak pripomenúť a povedať, že extrémne nebezpečné nemôže byť chrániť nenarodené dieťa. Dieťa v lone matky, ktoré nemá možnosť nijako sa brániť, práve to je najviac zraniteľné, a to nemôže byť extrémne nebezpečné. A dovolím si s tebou nesúhlasiť, toto, čo si tuná odprezentoval. Dieťa nie je súčasťou matky, je to samostatná bytosť, samostatná bytosť. To nie je súčasť matky. To nie je tak, ako sa to predkladá, matka môže rozhodnúť o bytí alebo nebytí nenarodeného dieťaťa. Spomeniem tuná, spomenul si ten holokaust, ale všetky tie možné veci, ktoré si, tuná hromy-blesky lietali.
Spomeniem tuná aj tú súčasnú utečeneckú krízu. Nič ti to, pán kolega, nepripomína? Európa rieši otázky zamestnanosti utečeneckou krízou, utečeneckou krízou. Je tu 1,72 miliardy vo svete nenarodených detí, 46 miliónov je to ročne. Rovnako aj Európa trpí v podstate tým, že nerodia sa deti. U nás krivka vitality na Slovensku je 1,3. Ak by sme to len obyčajnú matematiku, Jozef Mikloško je matematik, on ma opraví, keď hovorím zle. Ak by sme to len matematicky mali pomenovať, to, aby sa zachoval náš národ a existencia našej štátnosti, je potrebné nie 1,3. To je málo 1,3 dieťaťa, aby sa narodilo na jeden manželský pár, ale treba aspoň 2 a aby sa to zachovalo, tak 3. A kde sme? Na akej úrovni? 1,3. Slovensko v skutočnosti, pán kolega, keď si si nevšimol, vymiera.
Mne záleží na budúcnosti našej krajiny, preto je tu tento návrh zákona, ktorý tuná predkladáme. Viac sa dotknem niektorých vecí v rozprave.

Pán poslanec Mikloš tu nie je. Ďakujem veľmi pekne. Začnem možno odzadu.
Pán kolega Kuffa, jednoducho zákazy nepomôžu. Ja s vami súhlasím a ja som za to, aby sa zvýšila pôrodnosť. Ja som za to, aby sa rodilo viac detí, ale jednoducho som presvedčený o tom, že sa to nedá cez zákazy. A ak teda tvrdíte, že nenarodené dieťa je samostatná bytosť, ako je teda možné, že samostatná bytosť bez tela matky neprežije? Ako je možné potom, že nemôže povedzme dozrieť takéto oplodnené vajíčko napríklad za oknom? K čomu je potom, k čomu je potom to telo matky?
Pán poslanec Kvasnička, sekulárny znamená, že sa neviaže na žiadnu ideológiu a náboženstvo. A tak, ako budem brániť a chrániť tento štát pred viazaním sa na povedzme ideológiu islamu, rovnako budem brániť tento štát pred tým, aby sa viazalo na ideológiu katolicizmu.
Pán poslanec Mikloško, ja nikomu nebránim v tom, aby organizovali pochody, či už pre život, alebo proti životu. Je to naozaj právo každého. Osobne sa nezúčastňujem žiadneho z týchto pochodov. Ale opäť budem brániť právo na to, aby ste tieto pochody mohli organizovať a aby ste sa naozaj mohli združovať, aj keď s nimi vnútorne nesúhlasím a mám iný názor.
No a na záver som si nechal pána poslanca Jarjabeka. Ja som si naozaj nikdy nemyslel, pán poslanec, že ja vám niekedy po vašom vystúpení zatlieskam, a som hrozne rád, že som to mohol urobiť. A naozaj bravo ako za názor, ktorý ste prezentovali.
Ďakujem veľmi pekne.

Pán predseda, mám procedurálny návrh, o ktorom by som vás požiadal hlasovať. Znie takto: Národná rada žiada vládu Slovenskej republiky, aby pri rokovaniach o návrhoch zákonov ju zastupovali vecne príslušní ministri.
Zdôvodňujem to tým, že možno sa to niektorým poslancom zo SMER-u, však včera niektorí aj poťapkali, ale v princípe je to dehonestácia nielen parlamentu, ale aj voličov. Myslím si, že vláda robí z poslancov vlastne v princípe parlamentných blbečkov, ktorí by mali len hlasovať podľa toho, ako im kto niečo ukáže, bez ohľadu na to, aká je diskusia. A to dehonestuje alebo by malo dehonestovať všetkých poslancov, nielen opozičných, ale aj vládnych, ktorí možno na druhé zamyslenie sa nad tým trošku hlbšie zamyslia.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ja len chcem oznámiť členom výboru pre hospodárske záležitosti, že zasadnutie výboru bude dnes o 12.30 v hradných priestoroch. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Oznamujem členom výboru pre sociálne veci, že rokujeme o 12. hodine. Ďakujem.

Oznamujem členom výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, že dnešné rokovanie je o 12.30 na zvyčajnom mieste v miestnosti č. 33.

Dovoľte aj mne pripomenúť, že výbor pre obranu a bezpečnosť bude zasadať o 12.00. Ďakujem.

Ďakujem za slovo... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Kolegyne, kolegovia, poprosím o kľud v rokovacej sále.

Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
Vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte mi niekoľko slov, aby som reagoval možno na predrečníkov, ktorí tuná boli v rokovacej sále, a Juraj aj odišiel. Označil nás za križiakov. Chcem na to reagovať. A k tomu by som snáď asi toľko dodal, že keď on vníma križiacke výpravy veľmi negativisticky, ja chcem poukázať aj na iný rozmer.
Križiacke výpravy v stredoveku mali svoj význam a boli takým protipólom islamizácie, ktorá vtedajšej kresťanskej Európe hrozila. Križiaci boli tí, ktorí stáli v ceste. Nechcem povedať, že križiacke výpravy boli všetky dobré a spravodlivé. Za jednu križiacku výpravu; jeden zo súčasných pápežov Ján Pavol II. sa ospravedlnil za križiacku výpravu, ktorá vyplienila vtedajší Carihrad. A to bola výprava, ktorá bola nespravodlivá, tak takmer po osemsto rokoch sa za túto križiacku výpravu samotný pápež Ján Pavol II. ospravedlnil.
K tým otázkam, ktoré tuná zazneli, respektíve boli tu odprezentované. Kolega Mikloško tuná spomínal, že to nechcené dieťa naozaj trpí a neraz na celý život. Emočne takéto dieťa, ktoré je nechcené už v lone matky a je vystavované atakom, veľakrát môže byť vystavované aj tým psychickým atakom, ale aj tým fyzickým. Napríklad matka, ktorá, to nie je len to nechcenie, ale to nechcenie sa môže prejaviť aj skutočným nechcením, a to tak, že nadmerne fajčí, pije, droguje a v čase tehotenstva nechce sa týchto neduhov zrieknuť. Toto sú veci, ktoré rovnako tak isto poznačujú toto dieťa, respektíve ten plod v lone matky, a neskôr potom takéto dieťa naozaj môže byť psychicky poznačené. Fetoskopia, ktorá v dnešnej dobe bezpochyby nám pomáha v podstate vidieť mnohé veci, ktoré možno generácia alebo jedna generácia pred nami nemala možnosť poznať tieto poznatky.
Myslím si, že biológovia, nielen myslím si, ale mnohí biológovia hovoria, že život človeka začína okamihom počatia. Život človeka začína dňom, okamihom počatia. Náš život nezačína po našom narodení, ale náš život začal oveľa skôr alebo o niečo skôr. Nepoviem oveľa skôr, ale o niečo skôr a je to 266 dní pred narodením. Tam začína náš život. To, že my tuná dávame túto skutočnosť, aby nenarodený život bol chránený, je to hlavne z týchto dôvodov, pretože dieťa, ktoré je v lone matky, je vždycky tým slabším jedincom a ťahá vždy za ten kratší koniec toho povrazu.
Aj matka, ktorá by bola znásilnená, neoprávňuje ju preto, aby to násilie mohla a možno prípadnú aj tú zlobu obrátiť voči nenarodenému dieťaťu. Aj keď to znásilnenie ženy je vždycky veľmi ťažké a veľmi zraňujúce, ja osobne mám na to názor taký. A keď, tak môžem aj spomenúť pani doktorku Spen..., teraz mi vypadlo meno, ako sa volá, ale je to Američanka, ktorá, jej matka ako 15-ročná bola znásilnená. Cez to všetko, že bola znásilnená, bola ochotná prijať toto dieťa, donosiť ho a ona sama vo svojich výpovediach spomína túto vec a v podstate aj ďakuje svojej matke za dar života. Hoci svoju matku nikdy nepoznala, sama v osobných výpovediach hovorí, že sa za svoju matku modlí.
Vec, ktorú spomenul a nedá mi, aby som sa nevrátil v rámci rozpravy možno k tomu rozmeru, ktorý spomínal kolega Mikloško, že nejak tá plastická operácia ženských pŕs stojí 2 400 eur. Áno, sú dnes a v dnešnej dobe veľmi také silné ataky voči ženám a voči žene a veľmi je to také neúctivé. Akoby aj tá žena mala nejakú cenu nejakého eura alebo nejakého dolára. V tej súvislosti napadla ma jedna vec. Áno, aj tie ženské prsia zvýrazňujú ten ženský prvok ženy. Dnes je veľmi veľa žien práve chorých a onkologických a veľmi veľa je postihnutých na rakovinu prsníka. Mnohé terapeutické metódy, ktoré v dnešnej dobe podstupujú a podstúpili, tak dochádza neraz k amputácii takéhoto prsníka, čo je istým spôsobom aj spoločenský hendikep pre takúto ženu. Nie je to celkom také smiešne, lebo v pondelok som sa stretol konkrétne s ľuďmi, ktorí rozprávali príbeh, veľmi krátky, kde dcéra, stará sa o, teda matka sa stará o svoju dcéru, ktorá je vo vážnom, ťažkom stave, má neurologické ochorenie, jednoducho je odkázaná na pomoc a starostlivosť inej osoby. A stala sa taká nepríjemná udalosť. Ona sama, tá matka, je chorá onkologická pacientka, mala odobratý prsník a mala tú ortézu. A pri páde, keď padli obidve tieto ženy, keď išli na toaletu, tak práve táto ortéza bola zničená. Myslím si, že toto nie je vôbec ani na zasmiatie alebo proste na nejaký smiech alebo na humor. Ale sú, aj tieto skutočnosti sa stávajú a ten sociálny alebo spoločenský ten hendikep tej ženy, áno, aj tá ortéza je tuná na mieste. Ale stávajú sa aj takéto veci.
Spomínaná pasívna eutanázia, ktorá tu bola spomenutá, možno aj to Holandsko. Holandsko je tým príznačné, že už od roku 2002 zaviedlo tie eutanázie. Dokonca Holandsko zaviedlo v súčasnej dobe, v súčasnom období eutanázie detí, čo je úplne absurdné. Neviem si to ani predstaviť, že dieťa by bolo to, ktoré rozhodne o svojom bytí alebo nebytí, o svojom živote. Zoberte si skutočnosť takú, že takéto dieťa teoreticky môže mať tých rodičov, ktorí s tým nesúhlasia. Sú to milujúci rodičia, ktorí veľmi milujú toto dieťa a takéto dieťa môže byť zmanipulované a rozhodne sa pre eutanáziu. Je to čosi absurdné. Všetci tí zástancovia eutanázie, ktorí hovoria, že eutanázia ako je dobrá, blažená smrť, dovolím si povedať, že zavádzajú a nemajú s tým skúsenosť.
Nechcem nejak tak veľmi výrazne to zdôrazňovať, ale nejakú tú skúsenosť mám, aj keď nie dlhú, ale viac ako 10 rokov v podstate sprevádzam zomierajúcich ľudí. Nestretol som sa za vyše týchto 10 rokov, takmer 11 rokov s jedným prípadom, ja osobne som sa nestretol, kedy by pacient žiadal o smrť. To, že niekedy možno pacient naznačí, v náznakoch povie, keby som to už mal za sebou, to neznamená, že chcem zomrieť. Ale veľakrát sú mnohé tieto ochorenia sprevádzané práve bolesťami a veľakrát sú tieto bolesti veľmi komplikované, takmer neznesiteľné a tuná práve sú opiáty, ktoré slúžia na tlmenie bolesti. V zdravotníctve dokážeme tieto veci riešiť tlmením bolesti a to je ten rozmer, ktorý je etický aj humánny. Opiáty sú tuná na mieste, ak ti tlmím bolesť. A toto sa veľakrát skrýva a je to dešifrované za touto, možno niekedy takým povzdychom a v skutočnosti je to odmietanie tej bolesti. Človek má strach z bolesti. Má strach z bolesti rovnako tej fyzickej, tak isto aj duševnej. To neznamená, že keby som to už mal za sebou, neznamená to to isté, že ja chcem zomrieť.
V našej krajine a stretol som sa s takým prípadom, bol to inžinier, architekt, nebudem hovoriť meno, ale ako v rámci kazuistiky, tak mi to teraz prichádza na myseľ. Bolo to pred nejakými ôsmimi rokmi, ktorý bol ťažko chorý onkologický pacient. Sprevádzala ho jeho manželka. Prešli rôznymi procedúrami, až sa dostali, poviem, možno k takej krajnosti, kedy ten pacient v rámci terapie tak držal hladovku. Tá manželka ho tak verne sprevádzala, že ona to isté aj v tom hladovaní ho nasledovala. Tento pacient odmietol rovnako chemoterapiu aj rádioterapiu. Pomerne mladý bol, mal 48 rokov. Mal na to právo, mal na to právo. Naša krajina aj lekári rešpektujú toto právo pacienta. Ak pacient odmietne terapiu, ktorá môže byť veľakrát, naozaj prepáčte, že to tak poviem, ale veľakrát je naozaj veľmi drastická a veľmi bolestivá a možno ten pacient má iný pohľad na tú svoju budúcnosť alebo na kvalitu života alebo na kvalitu prežívania, tak aj táto skutočnosť sa rešpektuje. Tento pacient, keď u nás bol, spomínam si na to, že aj jeho sprievodným javom a zvlášť v tom terminálnom štádiu teda, keď sa blížila tá smrť, trpel bolesťami. Mal tieto bolesti. Cez to všetko tento pacient odmietal v podstate tlmenie tejto bolesti, tak teda ani v tomto prípade sa, teda sa to rešpektovalo, že odmieta všetky tie terapeutické prostriedky, ktoré sú dostupné, aby bola táto jeho bolesť tlmená.
Kolega Jarjabek, ktorý tuná spomenul, že chýbajú tu ženy a je to výsostne ženská téma. Nemyslím si to tak, nemyslím si to tak. Ja vo svojom živote, a nemal som právo nejak reagovať naňho, ale teraz môžem si to dovoliť. Ja viac poznám gynekológov a pôrodníkov mužov ako ženy. To nezodpovedá tej skutočnosti, že viac je to ženská téma. Je to rovnako aj mužská, aj ženská téma. Pri počatí života je v podstate rovnako dôležitý jak muž, tak aj žena. Sú to obidvaja rodičia. My sme to, my to teraz vyťahujeme tak nevyvážene, kde žena by mala mať nejaké nadpráva alebo vyššie práva pri rozhodovaní budúceho života. Dovolím si povedať, že nie je tomu tak. Rodičia, rovnako aj muž, aj žena majú rovnaké práva, aj čo do dôstojnosti a práv sú si rovnocenní muž aj žena. Aby sme to len nedeklarovali v takých všeobecných rovinách, ako to veľakrát sú také floskule, ktoré sa tuná takto hádžu a na druhej strane takto to zase dehonestujeme a mnohé veci pošliapavame.
Takisto zaznelo v rámci rozpravy, že dieťa má právo poznať svojich rodičov a to sú v podstate tie skúmavkové deti a umelé oplodnenia a podobne. Je tomu tak. Má to veľký vplyv a veľmi je to dôležité na jeho emočný vývoj. Jednak v prenatálnom období, ale aj neskôr. Jeho emočný vývoj v rámci jeho ďalšieho ako vývoja po narodení až po dospelosť a veľakrát môžu byť títo ľudia naozaj aj emočne labilní. Myslím si, že Marián Kvasnička v tejto psychologickej problematike skôr ma zastúpi. Má v rodine, jednak aj otec bol detským psychiatrom a má tieto skúsenosti aj sprostredkovane skrze svojho otca.
Ten spomínaný pamätník, Modrý kostolík, ktorý (reakcie z pléna), nebudem do konca. Je tam pamätník nenarodeným deťom. Neviem si spomenúť teraz študenta v Banskej Bystrici, ktorý z takého skla vytvoril také súsošie. Tak isto je to nenarodeným deťom. Myslím si, že je to veľmi nádherné súsošie. Je mi to ľúto, že neviem si spomenúť teraz to meno. Ja som to videl, len nejak nevidel som to plasticky, ale iba v obrazovom znázornení a bolo to také nádherné, kde kľačí matka na kolenách a nenarodené dieťa stojí nad touto matkou a takto má položenú ruku alebo neviem, či aj obidve ruky nad svojou matkou a to je taký symbolický akt toho odpustenia. Symbolický akt odpustenia toho nenarodeného dieťaťa voči tej matke, ktorá spôsobila v podstate a zapríčinila veľa, teda smrť tohoto dieťaťa. Odpustenie je veľmi dôležitým rozmerom. Veľmi dôležitým.
Mnohé matky, ktoré boli na potratoch a opakovaných, sa aj vyjadrili, sú aj také, ktoré povedali, potrat je najväčším zlom, aké vôbec človek, čo vôbec človek vymyslel. Neviem, hore sú mladé dievčatá, tak to budú patriť tie slová aj im. Nenechajte sa, dievčatá, nikdy nahovoriť, nikdy nahovoriť na potrat! Keď vás budú nahovárať na potrat, budú za tým možno traja, štyria, možno aj viacerí ľudia, ktorí vás budú tlačiť do toho. Nepodľahnite tejto veci! Lebo po potrate a ten postaborčný syndróm, ktorý sprevádza tieto ženy, bude ťa prenasledovať a neraz je to naozaj to prenasledovanie na celý život. Je to ťažké previnenie voči slabému a nevinnému človeku. Veľmi vážne a veľmi ťažké je to previnenie voči nevinnému človeku, bezbrannému človeku, ktorý nemá možnosť sa brániť. Nemá možnosť sa brániť. Aj znásilnená žena, ktorá bola znásilnená a násilím je vtlačený takýto život do lona matky, nemá toto právo, aby toto násilie obrátila voči nenarodenému dieťaťu.
Spomeniem tu jeden konkrétny prípad. Zabudol som to meno, sa ospravedlňujem, hej, a tak mi to tak prichádza na myseľ a to je tak tá nedávna balkánska vojna, ktorá sa udiala. Všetci sme, teda mnohí sme boli toho svedkami a sme to tak zažívali aj autenticky. A veľakrát je to naozaj tie vojny a tie násilenstvá a veľakrát sa práve obracajú tie násilia a znásilnenia voči ženám, voči ženám a voči dievčatám. Spomeniem tu príbeh jednej rehoľnej sestry, ktorá sa stretla so svojou priateľkou. Tá jej priateľka tuším mala nejakých 13 rokov alebo 14 rokov a obidve sa rozprávali. Bolo to v bývalej Juhoslávii. A teraz to dievča 14-ročné, pozerala sa na ňu, tá priateľka mala habit a ona jej hovorí, že tebe je ale dobre, ty si rehoľná sestra, a teba sa nedotýkajú tak tie útrapy vojny, tak ako sa dotkli mňa. Tá priateľka ju pozorne počúvala a opýtala sa jej, v akom slova zmysle to myslíš? Ja už vo svojom veku, tých 13, resp. 14 rokov, niekoľkokrát som bola znásilnená. Teba sa to nedotklo, teba chráni tvoj habit. Proste tak si vyžalovali tie dievčatá medzi sebou, obidve tie ubolené srdcia. Skutočnosť alebo ten život je naozaj plný paradoxov. Stalo sa to, že táto rehoľná žena bola unesená z toho kláštora, nejakým spôsobom dostala sa do rúk vojakov, kedy násilím strhli z nej tento habit a sama vydala svedectvo o sebe, že do rána touto skupinou vojakov bola znásilňovaná. Nechcem teraz hovoriť, že z ktorej strany to boli tí vojaci, lebo si to presne nepamätám. Myslím, že to boli srbskí vojaci, ale nie som si celkom istý. Bola do rána znásilňovaná a hovorila sama o týchto pocitoch, že keď ležala na tej kamennej dlažbe a cítila sa veľmi pokorená a veľmi bola pošliapaná jej ľudská dôstojnosť. Tento atak a tento útok vojakov táto žena dokázala dokonca odpustiť a predovšetkým ho prežila, prežila, lebo mnohé znásilnené ženy boli aj zavraždené. Mnohé znásilnené ženy boli aj zavraždené.
Matka Tereza, ktorú som citoval a spomínal jej citát, že trápi nás naozaj veľakrát; vrátim sa ešte k tej rehoľnej sestričke; jej citát, že veľakrát nás trápi hlad v Indii, v Afrike, ale nezamýšľame sa nad touto skutočnosťou aj nad týmto rozmerom, že násilie, ktoré je páchané voči ženám a voči nenarodeným deťom, nikto sa nad tým nezamýšľa. Matka Tereza bola nositeľkou Nobelovej ceny. Dostala Nobelovu cenu za jej dlhoročnú prácu, ktorú robila, starala sa o zomierajúcich ľudí a tá matka Tereza sa starala o zomierajúcich ľudí priamo v uliciach Kalkaty.
K tej rehoľnej sestre, keď sa vrátim, a to násilie, ktoré bolo, naozaj hrubým spôsobom bola pošliapaná jej ľudská dôstojnosť, tak to dievča, keď po nejakom, keď ju tak môžem nazvať tú rehoľnicu, po nejakom čase, keď sa z toho spamätala, aj sa otriasla, stretla sa so svojou predstavenou rehole a požiadala ju o to, aby mohla rehoľu opustiť. Dôvod bol prozaický, dôvod bol jednoduchý. Požiadala predstavenú, aby ju uvoľnila z tejto rehole, lebo sa rozhodla, že toto dieťa, ktoré pod srdcom nosí, sa rozhodla, že ho chce donosiť. Rozhodla sa, že ho chce donosiť, porodiť a navyše povedala, toto dieťa chcem naučiť láske, toto dieťa chcem naučiť milovať. Vidíte, že dejú sa aj takéto veci.
Tá pani doktorka, Pam Stenzel, spomenul som si teraz na to meno tej Američanky, je v podstate tiež dieťaťom matky, 15-ročnej matky, ktorá bola znásilnená a sa rozhodla namiesto potratu donosiť toto dieťa a porodila ho. Porodila toto dieťa a darovala ho na adopciu. Pam Stenzel nepozná svojich rodičov, nepozná svoju matku, ale je vďačná Bohu za dar života. Nesmierne si váži dar života a denne a dennodenne sa modlí za svoju matku a hlavne za to, že mala tú odvahu a prijala toto dieťa, teda ju konkrétne, dokázala ju prijať a nešla na ten potrat.
Ten život je naozaj plný tých paradoxov, ktoré prináša, ale nenarodené dieťa nemôže byť to, voči ktorému sa obracia naša hrubosť, naše násilie. Nikdy to nemôže takto byť, nemôže to tak byť. Ten proces, ktorý prebieha v tele matky, je veľmi zaujímavý. Zygota, myslím si, že to je jedna z najväčších alebo je to najväčšia bunka, ktorú vôbec človek má a tu nemá muž, ale túto gametu má práve žena. Má 150 mikrometrov, je to 0,15 milimetrov, teda je to možné vidieť aj, kto má dobré oči, tak aj voľným okom. Ja už nie, už mám okuliare, tak ja by som musel vidieť tie okuliare.
Fetoskopia, ktorá sa zaoberá v podstate alebo skúma vývin plodu alebo jaké procesy tam ako prebiehajú, sú to úžasné, fenomenálne veci, ktoré sa tuná dejú. Zygota, ktorá splynie, alebo dve gamety, ktoré splynú, to je tá, to je ten oocyt a mužská spermia, vytvára sa v podstate, deje sa tuná a je to taký jedinečný, jedinečný jav. Po 24 hodinách sa táto bunka, zhruba je to 24 hodín, pán doktor ma skontroluje, počúva ma, môže to byť, samozrejme, individuálne, môže to byť, môže to byť 25 hodín alebo aj 23, je to veľmi individuálne, ale literatúra uvádza 24 hodín, kedy sa rozdelí na dve bunky, blastomery. Je to proces stále, ktorý prebieha v tele matky, ale neprebieha v maternici, ako by sme si to mysleli, ale k oplodneniu dochádza ešte vo vajcovode. A ten proces vo vajcovode, kým to oplodnené vajíčko, oplodnená zygota, teda oocyt a tá zygota, ktorá prechádza tými procesmi, neskôr toto vajíčko sa ďalej rozdelí na 16, resp. až 32 buniek a tento začínajúci život v podstate odborníci – lekári, biológovia – nazvali to, že je to morula, lebo pripomína malú morušu, malú morušu, tí, ktorí poznáte plod moruše, tak zhruba asi takto to vyzerá. Stále je to proces, ktorý prebieha v tom vajcovode.
Postupne to je proces, ktorý je asi na konci štvrtého dňa a prechádza toto oplodnené vajíčko do tela matky do maternice, ale stále, stále toto oplodnené vajíčko akoby putovalo v tej maternici, žije, vyživované je z vlastných týchto látok a zhruba niekedy okolo desiateho dňa dochádza k nidácii, teda uhniezdeniu toho vajíčka na stene maternice a kedy v podstate veľmi, veľmi úzko sa prepojí s telom matky.
Tá komunikácia medzi dieťaťom a matkou je úžasná. Dievčatá, nikdy to nepodceňujte, kolega Mikloško to tu spomínal, keď tomu dieťaťu budeš nadávať a správať sa veľmi zle a agresívne voči tomuto dieťaťu, možno budeš fajčiť, drogovať, piť, hýrivo sa správať, všetko to sa odnesie raz na živote tohoto dieťaťa. Ale keď láskyplne budeš prijímať ako tento počatý život, tak takisto sa to raz aj emočne odrazí aj na živote tohoto dieťaťa.
Takýto človek, ktorý je emočne silný, je väčšinou aj úspešný vo svojom živote. Naopak, jedinec, ktorý je emočne labilný, veľakrát sa potkýna vo svojom živote, veľakrát naozaj robí také kotrmelce a nevie tú príčinu toho, že čo v podstate ho to sprevádza.
Univerzitný profesor Říčan napísal jednu z veľmi pekných kníh, ešte nebol vtedy univerzitným profesorom, volá sa Cesta životem. Cesta životem, to je od počatia, prirodzeného počatia po prirodzenú smrť.
Tiež nedá mi, aby som nespomenul tiež jedného z autorov jednej peknej publikácie z môjho pohľadu, samozrejme, každý si môže vybrať, Život v našich rukách, je to taliansky autor, endokrinológ, autor, ktorý napísal túto knihu Život v našich rukách, je to Maurizzio Pietro Faggioni. Tiež sa venuje tejto problematike.
Říčan vo svojej knihe, keď sa k nemu vrátim, Cesta životem, spomínal som to už tuná pri nejakej inej príležitosti, keď boli tie abortívne vnútromaternicové telieska, ktoré tuná mali byť a antikoncepcia mala byť hradená z verejných zdrojov; antikoncepcia je luxusom navyše. Nemôže byť hradená z verejných zdrojov nikdy, ani do budúcna nemôže byť hradená antikoncepcia z verejných zdrojov! A plodnosť nie je chorobou, plodnosť nie je chorobou! Ak by bola, tak; naopak, v dnešnej dobe neplodnosť je chorobou. Máme veľmi veľa dievčat, mladých manželstiev, ktoré by veľmi chceli mať dieťa, veľmi túžia po takomto dieťati a naopak, majú opačný problém. Dnes je opačný problém, že mnohé matky, mnohé, mnohé ženy práve sú neplodné.
K tomu Říčanovi, keď sa vrátim, tak on hovorí takúto skutočnosť, že matka nemôže sa správať, môže sa síce, ale nemala by sa správať ku svojmu počatému dieťaťu, aby sa nesprávala ako k nejakému kusu mäsa, lebo to nie je nejaký kus mäsa. Kolega Droba to takto odprezentoval, pardon Droba, Miškov, prepáč, Juraj, ja som sa pomýlil, obidvaja ste Jurajovia, tak som sa pomýlil, prepáč. Kolega Miškov to tuná takto odprezentoval, ako keby novopočatý život bol nejaký bezcenný a bezvýznamný a práve mi to tak pripomenulo, ako by to bol nejaký len kus nejakého mäsa.
Nie je to, je to nový, začínajúci sa ľudský život a z takéhoto a z týchto dvoch gamet, mužskej a ženskej, mužskej spermie a ženskej oocyt, to vajíčko ženské, vždycky cez ten proces 266 dní narodí sa dieťa. Nikdy to nebolo ešte, aby sa to stalo niečo iné.
Myslím si, že asi prerušíme rozpravu. (Obrátenie sa na predsedajúceho.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Áno, ale musím vedieť, či prerušíme vaše vystúpenie alebo rozpravu. Ak by ste teraz skončili, dám ešte možnosť vystúpiť s faktickou pána poslanca Kvasničku.

Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
Tak ja ešte keď, ja myslím...

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Takže vy by ste ešte potom pokračovali, áno, či dokončíte?

Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
Tak ja myslím, že môžem aj dokončiť, je obedňajšia prestávka, nechám priestor teda tuná na tie faktické. Ja sa potom prihlásim ešte.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja len tak parciálne na tú jednu časť, o ktorej hovoril Štefan, spomínajúc môjho otca, ktorý bol detským psychiatrom a časť jeho klientely tvorili aj mamy, mamy s postabortívnym syndrómom, a najmä sa venoval, aj štatisticky to podchytil, jednej takej forme tohto syndrómu, ktorý nazval vtedy, neviem, ako sa dneska terminologicky volá, nazval ho niobin syndróm. Niobe bola tébska kráľovná, ktorá mala 14 detí a, nechcem spomínať celú tú mytologému, prišla o všetkých týchto 14 detí a v ikonografii sa zobrazuje ako kameň, ktorý neustále, neustále plače.
Prečo to spomínam? Okrem toho teda, že tá Nioba dala meno jednému chemickému prvku, ktorý sa volá niób, v Mendelejevovej tabuľke, tak je aj takým symbolom plačúcich žien, to znamená, je to jeden z postabortívnych syndrómov, teda jeden zo syndrómov postabortívneho komplexu viacerých okolností, súvisí s ťažkou depriváciou, ktorá tieto ženy, nech už boli formované v takom či onakom prostredí, sprevádza fakticky celý život. To je jedna vec, ktorú som chcel spomenúť.
Druhú, najznámejší judikát v americkom práve je judikát z roku 1973, súvisí s týmto, je to známy rozsudok Roe verzus Wade. Myslím, že bolo to, tá Roe žalovala štát Texas, ktorý jej neumožnil právo na súkromie, teda zobrať tomu dieťaťu život, ale už sa nehovorí, že táto osoba neskôr oľutovala tento svoj čin aj to, že sa súdila, že priviedla na svet zdravé dieťa a povedala, že to bola fatálna chyba, fatálna chyba jej života.
A osud potratára amerického Bernarda Nathansona, to len rýchlo dávam do pozornosti knižku Božia ruka, tam hovorí ako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)