58. schôdza

Naopak, my pozývame všetkých kolegov, aby naozaj úprimne hlasovali podľa svojho vedomia a svedomia a ich aj vyzývame k tomu, aby hlasovali za návrh zákona, pretože dieťa, nenarodené dieťa ťahá vždycky za kratší koniec. A to násilie, ktoré sa pácha voči nenarodeným deťom, nabralo skutočne obrovský rozmer vo svete a ľudský život je hrubým spôsobom pošliapavaný. Včera, keď ten stredovek bol tuná spomenutý, myslím si, že čo sa týka krutosti, je len slabým odvarom toho, čo sa deje v súčasnej dobe. Dneska to robíme oveľa rafinovanejšími prostriedkami. Vtedy ti odťali ruku, hlavu, obesili ťa. Ale dneska sa to deje v nemocniciach, v skrytosti, ale tu ti naozaj odtrhnú ruku, hlavu. Proste tie potraty, ktoré sa realizujú, sú veľmi vážnym a veľmi ťažkým previnením voči nenarodeným deťom. Je to čosi, čo je nielen neetické, ale predovšetkým je to nemorálne. Človek 21. storočia nemal by sa takto správať agresívne voči tým, ktorí potrebujú, práve naopak, ochranu.
Kolega, ty si tuná spomenul ten islam. Dotknem sa teda aj toho. Islam nie je zlý, len mu nerozumieme. Je rovnako monoteistickým náboženstvom ako aj kresťanstvo. To, že tieto dve veľké skupiny na seba narážajú, dovolím si povedať, že je to hlavne kvôli tomu, že nerozumieme si navzájom. Ale aj to, čo sa deje aj v tej súčasnej dobe. Títo ľudia, ktorí vyznávajú islam, majú hlbokú vieru, modlia sa k tomu istému Bohu, ako je náš Boh, a rovnako aj patriarchov, ktorých uznávame aj my, to je Praotec Abrahám, Izák, Jakub, rovnako si aj oni tieto, náboženstvo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, páni predkladatelia, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi kratučko, naozaj kratučko a veľmi ťažko sa mi bude rozprávať, ale chcem pár poznámok k predloženému zákonu, viacerým zákonom, aj ústave. Vôbec nebudem spochybňovať, že právo na život je asi to pre mňa najdôležitejšie právo a určite neodňateľné. Je to prirodzené právo, ktoré človeku nikým nemôže byť udelené a rovnako by nemalo byť nikým zabraté. Toto je pre mňa alfa a omega. Vždy budem zástancom hodnôt života, ani neviem, čo by sa muselo stať, aby sa to zmenilo. Asi by som musela svoje svedomie oklamať a prevrátiť.
Vystupujem aj preto, lebo som počula faktické poznámky pána poslanca Jarjabka, ktorý sa obul do toho, že zákon predkladajú muži a že toto je teda výsostne alebo výsostne sa hovorí o právach žien. To, že som žena, môže to byť chápané rôznymi spôsobmi, ale naozaj cítim potrebu do istej miery obhájiť to, čo kolegovia predkladajú.
V úvode poviem ešte, že budem hlasovať za tento zákon. Na druhej strane som presvedčená o tom, že tak ako je napísaný, nie je akceptovateľný, ale poviem, našou spoločnosťou. Nie je svedomím mnohých ľudí, ktorí si ctia hodnoty, kresťanské hodnoty, hodnoty ľudskosti.
Čo sa týka tých mužov a žien. Ja nepokladám za zlé, že ho predkladajú muži, pretože častokrát práve muži sú tí, ktorí nabádajú ženy, či už na interrupciu alebo možnože na zníženie toho vnútorného nastavenia žien, ktoré je podľa mňa viac náchylné život prijať. Máloktorá žena hneď v prvom momente, keď sa dozvie, že je tehotná, povie, že v žiadnom prípade nechcem. Máloktorá. Stáva sa, ale nebýva to veľmi často. Takže som na druhej strane rada, že práve muži dokážu byť aj zástancovia hodnôt a možno aj pocitov žien a chcú ich brániť, ochraňovať, chcú im byť oporou, lebo naozaj veľakrát sa to nestáva.
Na druhej strane však nemyslím si, že ľudia dnes sú pripravení na to, že by sme vedeli kriminalizovať ženy za svoje rozhodnutie len z toho dôvodu, že naša spoločnosť bola dlhé roky akoby vyčlenená možno z hodnotového vychovávania. Je mi to strašne ľúto, ale som si istá, že pokiaľ my nemáme nastavené, aj štátom nastavené pomáhajúce profesie, sprevádzajúce profesie, skratka služby, ktoré vedia pomôcť už teraz tým, ktorí možnože hodnotovo nie sú ukotvení tak, ako majú byť, tak dovtedy tento zákon nie je dobré prednášať v našom parlamente.
Ale opäť pripomeniem, som rada, že s tým kolegovia vyšli, lebo je to téma hodná diskusie. A budem robiť všetko pre to, aby sa do vzdelávacích osnov a služieb dostali naozaj tie etické hodnoty. Častokrát jednoducho, alebo tak mám pocit, že častokrát sa u žien, snažíme sa ženu postaviť do úlohy biologickej, ale to hodnotové nastavenie alebo etické hodnoty ako keby sme chceli nasilu oddeliť od tohto. Bohužiaľ, práve v prípade tehotenstva to nie je možné. A to možno je tá chyba, kedy sa ešte za socializmu tieto hodnoty začali oddeľovať. Teda tá biológia, sme sa tvárili, že je samostatná oblasť a dá sa to jednoducho mechanicky vyriešiť. Ale vieme, že má to veľký vplyv na ženy, na vnímanie žien.
Zostávam však pritom, že ústredným motívom obidvoch zákonov, teda aj novely, aj zákona o interrupciách, má byť ochrana života a s tým sa do bodky stotožňujem. Preto tento zákon aj podporím. V druhom čítaní, keby sa stalo, že tento zákon pôjde do druhého čítania, aj keď sa mi to nehovorí ľahko, ale trvala by som na tom, aby sa niektoré ustanovenia z neho vypustili.
Neviem, čo ešte k tomu povedať, ale, ale veľmi pekne vám ďakujem, že ste si ma vypočuli ako ženu, ktorá si ctí hodnoty, a zároveň viem, akým spôsobom je naša spoločnosť nastavená a akým spôsobom sa bráni veľká skupina ľudí tomu, o čom sa dnes hovorí.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Na začiatku by som chcel poďakovať, poviem to tak, Erike, ktorá vystúpila naozaj teraz ako žena a matka, ktorou teda je a pre ktorú to je, pre ňu, veľmi dôležité a je také charakteristické. Takže ďakujem, že si vystúpila a že si vniesla tento prvok.
Chcem povedať jasne aj ja takisto, že som za život. Som otcom štyroch detí. Snažil som sa, aj som bol pri všetkých ich štyroch pôrodoch. Teda vnímam tie veci, najviac ako len môžem byť so svojou manželkou v týchto veciach, aj keď som muž. Pochopiteľne zúčastnil som sa oboch pochodov za život, povedal by som o sebe, že som "prolajfer". Som členom Fóra života. A preto, že som za život, tak potrat vnímam ako smrť, ako zabitie, a naozaj niekedy ako vraždu, a preto som jednoznačne proti. A preto budem aj teraz v prvom čítaní hlasovať za tento zákon.
Chcem však povedať, že ak by bol v takejto nezmenenej podobe v druhom čítaní, nemohol by som ho podporiť, pretože sa podľa mňa v ňom nachádzajú aj veci nie dobré, nie správne, niekedy príliš tvrdé, nemilosrdné a možno aj nespravodlivé. Takže áno, podporujem, aby sme túto tému posunuli do druhého čítania, ale chcem požiadať aj predkladateľa, aby zachádzali s touto témou veľmi tak múdro, citlivo a konsenzuálne, aby sme mohli možno nájsť dobré riešenia, a nie také, ktoré by traumatizovali alebo ktoré by aj nespravodlivo ubližovali.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Chcel by som oceniť podpredsedníčku Eriku Jurinovú. Ja som nebol spokojný s tým včerajším vyjadrením kolegu Jarjabka, akože, ženy, vybavte si to, ako proste je to váš problém. A ja si myslím, že ten stvoriteľský dizajn hovorí o tom, že muž a žena sú komplementárne biologicko-sociálno-psychologické, aké len chcete, konštitúcie a len ako také majú zmysel. Čiže oceňujem, kolegyňa, že ste ocenili aj ten rozmer maskulinity v tomto probléme.
Pokiaľ ide o tie pomáhajúce inštitúcie. Ja viem, že to je cesta, a ona aj reálne jestvuje. Možnože nie je ešte dostatočná. Asi najlepšie viete, že dneska jestvuje niečo ako informovaný súhlas pacientky alebo teda klientky, ktorá si ide pýtať potrat. Aj keď je tá cesta jednoduchšia, ale ten gynekológ je povinný práve na základe toho informovaného súhlasu ponúknuť všetky alternatívy tej pacientke, ktoré by ju vyviazali z tej najväčšej bolesti rozhodnúť o smrti možného nenarodeného života a toho svojho plodu. Čiže áno, jedna z dobrých ciest je aj cesta týchto pomáhajúcich inštitútov. A, našťastie, chvalabohu, je ich stále viac.

Ja ďakujem za toto vystúpenie. Tiež sa k tomu v krátkosti vyjadrím ako žena. Som veľmi rada, že páni kolegovia, poslanci sa zhostili tejto témy, chopili sa témy ochrany života, pri ktorej zdôrazňujú potrebu ochrany života nielen žijúcich ľudí, ale aj nenarodených detí, ktoré sa skutočne nevedia brániť. Rovnako sa teším, že aj na tejto pôde sa do popredia dáva hodnota života, pretože mám rovnako pocit, že žijeme skoro v takej zhýralej dobe, kedy si prestávame uvedomovať, čo sú základné hodnoty, kedy ich strácame, ľudskosť.
Ja viem, že mnohé ženy sa v svojom živote dostanú do rôznych zlomových a ťaživých situácií, kedy musia čeliť rôznym predsudkom, sociálno-ekonomickému nedostatku a rôznym iným okolnostiam, ktoré im sťažujú svoje rozhodovanie. No napriek tomu si myslím, že nikto z nás nemá právo siahať a rozhodovať o živote nikoho iného. Preto tiež túto ideu aj túto vašu snahu v prvom čítaní podporím a veľmi sa prihováram za to, že ak sú tam nejaké okolnosti, sú tam nejaké nedostatky, rezervy, ktoré sa môžu dotýkať obmedzenia práv iných osôb, iného vierovyznania, iného zmýšľania, aby sa tieto nedostatky vyjasnili, aby sa odstránili tak, aby sme dosiahli spoločenský konsenzus.
Ďakujem.

Ja zareagujem na ten úvod, že zákon nie je akceptovateľný spoločnosťou. V čom? – by som sa chcel opýtať. Pozrite sa, v našej spoločnosti myslím si, že máme dosť veľký problém, ktorý je rozmnožený, tak to je problém s alkoholom. Skús ako vodič vypiť viac alkoholu ako máš, nafúkaš viac ako jedno promile. Čo nasleduje? Čo je to? Aký je to skutok? Je to trestný čin, za ktorý nasleduje trest. Toto ako keby sme potom, Erika, spochybňovali, že nenarodené dieťa spochybňujeme ako plnohodnotnú bytosť. My sme aj tuná do toho trestného práva, tam sme to konzultovali aj s odborníkmi, jednoducho priznáva sa plnohodnotné práva aj nenarodeným deťom a požívajú štatút chránenej osoby. Aký je rozdiel medzi dieťaťom, ktoré zavraždí matka novorodenca, a dieťa, ktoré je ešte v lone matky? To možno aj kolegom, tí, ktorí tuná reagovali a možno mali také tieto, spochybňujeme plnohodnotnosť nenarodeného dieťaťa s narodeným dieťaťom cez tento postoj.
Áno, treba byť spravodlivý aj milosrdný. V rozprave som to rozprával. Kráľ Šalamún takým bol. Dovolím si ešte raz pripomenúť výhrady Pietra Maurizia Fadggioniho, ktorý hovorí, že ľudský zákon môže sa síce zriecť trestania, ale nemôže vyhlásiť za čestné to, čo by bolo v rozpore s prirodzeným zákonom, pretože tento rozpor stačí na to, aby ľudský zákon nebol viac zákonom. Božie milosrdenstvo, ktoré tu bolo spomenuté, áno, 8. decembra sa otvárali tieto brány Božieho milosrdenstva. Božie milosrdenstvo je plné láskavosti, ale nie naivity, nie naivity. Byť milosrdný neznamená... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne kolegom. Budem reagovať najmä teda na Štefana, ak sa mi podarí. Zákon, ktorý je predložený, je maximalistický aj idealistický. A vravím, že vnútorne s ním súhlasím, ale nedokážem vysvetliť, že, to, že prečo nie je prim... Alebo tam ani nejde o to, že vysvetliť, prečo nie je prijatý, nemôže byť prijatý dnes našou spoločnosťou. Ja vychádzam len naozaj zo stavu, aký je. Teraz sa nebavme o tom, že naše vnútorné presvedčenie nám hovorí, že tak, ako ste ho napísali, je správny. Ako budem naozaj stáť za tým, že pokým my nevytvoríme lepšie podmienky na to, aby sme tie hodnoty vysvetľovali deťom od malička, že nenájdeme spôsoby, lepšie spôsoby. Aj keď pán Kvasnička už povedal, že vlastne tie sprevádzajúce služby existujú, áno, ony existujú, ale sú úplne potierané, potláčané, ledva fungujú alebo živoria. Tak kým nevytvoríme naozaj reálny pomocný systém, tak sa mi zdá nie celkom správne zavádzať toto alebo snažiť sa zavádzať toto do praxe. Aj keď znova zopakujem, že to, čo navrhujete, naozaj pokrýva všetky oblasti možno do detailov.
Ale pekne si, Štefan, povedal, že môžeme sa zriecť trestania. A toto tam postrádam. My môžeme, alebo my nemáme právo posudzovať nikoho, hej. Na to je naozaj náš Najvyšší. On posúdi, kto ako konal. A my, ak sme presvedčení, že niekto koná zle, ten trest, ako si povedal, môžme sa zriecť toho trestu. Môžem alebo môže im byť, môže byť zrieknuté právo na trest.
Neviem, už sa asi zamotávam, ale, ale ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, pán podpredseda, milí kolegovia, kolegyne, som si tak včera pozeral, že aké knihy mám na nočnom stolíku, a som zistil, že nejak majú takú podobnú problematiku. Jedna tá kniha sa volá, že Teror cností. Neviem, či vám niekedy prišla cnosť ako teror, ale hovorí najmä o tom, kam tá naša tolerancia bez limitov, kam dospela a aká začala byť amorfná, že už dneska tolerujeme všetko a všetko nám príde normálne, nič nás nevyruší. Druhá kniha tohoto typu je Meze smířlivosti, že kde je hranica toho, čo ešte je zmierlivosť, a kde už treba povedať rezolútne nie. A tretia kniha trošku hovorí o jazyku, ktorý sa používa aj pri hodnotových témach, a má teda silný náter politickej korektnosti. A je to štúdia úprk, Úprk rozumu. Ale najviac, k čomu som sa vrátil, počúvajúc aj kolegu Miškova, aj Jura Drobu, aj niektorých kolegov v kuloároch, bola knižka maďarského autora Tibora Déryho, ktorú napísal v roku 1963 alebo ´64. Bola preložená len do češtiny, kniha sa volá Cesta pána A. G. do X. A je to taká dosť pochmúrna science fiction, ktorá zobrazuje, ako dopadne spoločnosť, ktorá zbožství slobodu, ako ktorá si z nej urobí idol. Je to spoločnosť, kde každý môže milovať akýkoľvek čas kohokoľvek, kde každý môže kohokoľvek kedykoľvek zabiť. Je to vízia, v ktorej sa konanú masové popravy tých ľudí, ktorí už to chcú zavesiť, majú toho plné zuby, sú frustrovaní. Takáto vízia s otázkou, či je sloboda naozaj tým prvkom, ktorý konštituuje poriadok. Hovorím to len preto, že v tej našej novej tolerancii a v tom humanizme bez brehov sa črtajú kontúry tejto pochmúrnej vízie Tibora Déryho. To som si len tak včera skoncipoval.
A teraz, ako viete, ja, ja si zvyknem veci formulovať, aby som nejak neuletel. V prvej časti rozpravy, viete, že k tým filozofickým a politickým ohľadom som sa vyjadroval.
Ešte, Števko, poprosím ťa, keby si mohol tie sviečky adventné zapáliť, lebo ten kolorit je veľmi dôležitý. Zapaľovač ti dám.
V prvej časti rozpravy som hovoril o politicko-etickom diskurze, ktorý sprevádza zásadný spor medzi prívržencami za život v každej forme a v každom štádiu, vrátane počatia a aj zmaru prirodzeného, a na druhej strane zástancami zbožstvenej individuálnej vôle, eufemisticky nazývanej ľudským právom. Hovoril som tiež, že tento chronický konflikt nemá nijaké kompromisné riešenie a že zlyhávajúce kresťanské demokracie, ľudové strany a ich sebazáchovní lídri túto podstatnú energiu sporu o život, o prirodzený zákon a étos elementárnej úcty k životu rozriedili, rozriedili na nevídanú žbrndu. Žbrndu falošného humanizmu, nebývalej tolerancie a, tak by som povedal, kabinetného kresťanstva bez farby, vône a zápachu, nad akým by zaplakal aj obesený Judáš. V prvom vystúpení som krátko predstavil môj projekt rozpravy, ako som si ho prichystal.
V druhej časti sa teda budem venovať, nech tému trošku možno aj odľahčíme, zmyslu sexuality. Lebo práve toto je podľa mňa kľúčový fenomén, ktorý odomyká trinástu komnatu dôvodov, prečo spomínaný konflikt kultúry života, civilizácie lásky a kultúry smrti, ak už nechcem použiť slová ako genocída a holokaust, v tieni dampingových ľudských práv naberá dynamiku, ktorá má rovnako šancu zachovať, ako aj pochovať našu krásnu Európu.
Sigmund Freud, ktorého meno sa nám najčastejšie asociuje so sexualitou a azda aj s podvedomím, kam vytesňujeme spoločensky nežiaduce pudové priania a nepriznané pohnútky, na prelome 19. a 20. storočia vo svojej štúdii Za princípom slasti popísal fyziológiu správania európskeho človeka. Samozrejme, že bola zjavná aj predtým, nikto však o nej nehovoril takým spôsobom, ako to urobil Sigmund Freud. V sexualite orgazmatická slasť, v živote hedonizmus, konzumná mentalita, pohodlie a pohoda, individualizmus ako právo, narcizmus ako privilégium najlepších, a na druhej strane obeta, služba, zodpovednosť ako slabosť, Freud by možno povedal sublimácia, alebo v lepšom prípade ako spoločensky prijateľné a tolerované mimikry. Aj keď si niektoré kolegyne, teraz mám na mysli, nebudem menovať, vo svojom živeno vzdelávacom ošiali budú myslieť svoje a vo vzťahu ku kresťanstvu, urobia to celé štyri roky, zvlášť, môj podpis pod prítomným ústavným zákonom nemá nijaké konotácie k zraňovanej sexualite a už vôbec nie k jej neurotickým či hysterickým podobám, jako mi to bolo pripomenuté v kuloároch.
Ja osobne celý návrh zákona vnímam ako labutiu pieseň kresťanskej minority na Slovensku. Roky triumfalizmu sú dávno za nami a priznám sa, neľutujem. Myslím si, že geto a katakomby nám, kresťanskej menšine, svedčia oveľa viac a oveľa autentickejšie vedia preveriť rýdzosť našich myšlienok, postojov a snaženiu. Znovu som si to uvedomil aj počas týchto dní a týždňov po Paríži, že sme na konci jednej utopickej multikulturálnej, racionalistickej, relativistickej sebastrednej paradigmy, ktorá mnohými atribútmi veľmi silne pripomína zánik Rímskej ríše, a že do našich zdanlivo pokojných brán kopú iné kultúry, iné náboženstvá, iné práva, ktoré netrpia našou infantílnou slabosťou pre všeobjímajúcu toleranciu a pre naivný humanizmus bez hraníc, ako ho vykreslil Tibor Déry vo svojom výnimočnom románe. Na rozdiel od nás sú to kultúry, ktoré nepracujú na svojej demografickej samovražde a rodinu nepovažujú za nutné spoločenské zlo, a najmä o nej toľko nekecajú.
Rád by som sa však vrátil k Freudovi, ktorý chcel oslobodiť sexualitu z pút puritanizmu a odriekania. Ten vývoj bol potom celkom strmý. Signifikantne a zreteľne sa prejavil v štatistikách rozvodov, rozpadov rodín, v akejsi antikultúre, ktorá celkom vedome a zámerne vymanila koitus, pohlavný pud a styk – Lojzovi Přidalovi som sľúbil ešte jedno slovo, ale nemám odvahu ho tu povedať, trtkanie – spod zodpovednosti za dôsledky za ochotu prijať počatý život. Všetky tie bláboly, kedy sa spojenie spermie s vajíčkom už dá, alebo nedá považovať za vedomú bytosť, osobu, je to veľmi arbitrárne rozhodnutie aj v zákone. Jeden deň pred koncom trimestra áno, deň po trimestri už nie, je to veľmi ľubovoľné, arbitrárne. Ako aj striktné konštatovanie, že žena má právo rozhodovať o jej tele v jej tele, čo je geneticky samozrejme úplne nezmysel. O vertikále a eschatológii, posvätnosti vzťahu jedného muža jednej ženy sekulárna spoločnosť ani nechyruje.
Teda takéto predsudky chcú zamaskovať to podstatné, čo iné kultúry v takom rozsahu nepoznajú. Chceme si užiť, žijeme predsa len raz, ešte to prifarbíme šminkami sentimentu a lásky každého s každým, bez ohľadu na pohlavie, aj keď to, teda aspoň formálne anatomicky nepasuje. Láska, ak európsky človek dokáže vôbec niečo také cítiť, sa vykĺbila zo svojho zmyslu. Zmyslom je totiž zodpovednosť a úcta k životu, nie jeho vraždenie.
Možno ešte k tomu konceptu lásky, súvisí to so sexualitou, samozrejme. Sme jediná kultúra, pokiaľ mi je známe, a píše o tom veľmi zasvätene spisovateľ, psychoterapeut Moore v knihe Večný príbeh romantickej lásky (pozn. red.: autorom je Robert A. Johnson). Ona znamená byť za-mi-lo-va-ný. Ja sa pýtam, dokedy taká zamilovanosť dokáže trvať? Ja viem, že sa tam premieta kult kurtoáznej lásky, kult rytierstva, podedený od čias možno príbehu o Tristanovi a Izolde. Je ale pravda, že táto zamilovanosť, čo ako spôsobuje motýle v bruchu a aktivizuje chémiu blízkosti medzi mužom a ženou, je čosi, na čom sa nedá, nedá postaviť trvalý zväzok. Najmä keď chýbajú ďalšie vrstvy, ako je filia a agapé, aj z vertikálov, ktorá k tomu patrí. V tej sexualite na toto zabúdame.
Ochota prijať plod hoc aj v hriechu, hoc aj v slabosti, hoc aj zlej sociálnej situácie, hoc aj nechcenia, hoc aj násilia, hoc aj pofidérnych prognóz o budúcnosti plodu. Spomínal to aj Štefan a ja som sa k tomu vrátil. Je tam taká dilema, že naozaj sú situácie, kedy žena môže zomrieť, ak to dieťa vynosí. Pýtal som sa lekárov, či takú istotu niekedy mali. Nikdy ju nemajú. Je to vždycky len hypotéza. A teraz ja sa pýtam, ak žena zomrieť môže, dieťa zomrieť musí? Hovorím to preto, hovorím to preto, že toto je najviac zneužívaný inštitút aj pri informovanom súhlase, povedali mi to gynekológovia, nemám to z vlastnej hlavy, ktorý sa využíva. Deväťdesiat percent interrupcií sú kryté zdravotnými indikáciami takými, ktoré nie sú medicínsky opodstatnené, ale sú ľahkou cestou.
Vráťme sa však k láske vyviazanej zo zodpovednosti. Tomuto cieľu skvele poslúžila sexuálna revolúcia šesťdesiatych rokov, najmä však rozvoj antikoncepčného priemyslu zasahujúci do biochémie a hormonálnej prirodzenosti najmä ženského tela. Sex sa stal sám osebe cieľom bez prokreatívnej intencie. Z rannej puberty si pamätám, že aj Druhý vatikánsky koncil pozvoľna začal v sexualite vnímať nielen kreatívnu, plodivú, ale aj rekreatívnu funkciu, pravda, vždy otvorenú životu. Do týchto rokov západoeurópskej eufórie z oslobodenej slasti ako blesk z jasného neba zasvietil prorocký hlas Pavla VI. a jeho encykliky Humanae vitae. Prorocký v tom, že dnes nemáme dostatok detí, zato kritický prebytok starcov, ktorým dôstojné dožitie nemá kto financovať. Demografická samovražda na základe zákona nezamýšľaných dôsledkov, azda aj proti vlastnej podlomenej vôli, vtiahla do hry tisícky migrantov, ktorí idú za naším blahobytom, šťastím a iným haraburdím, nevediac, že tieto nezaslúžené dary sú vykúpené krvou mláďat a neviniatok. Našťastie, sú to zatiaľ národy, ktoré nemajú nijaké zábrany, ako osvietenské pokrokárstvo lásku vnímať v kontexte stvoriteľského dizajnu: množte sa a podmaňte si zem. Obávam sa, že iné kultúry budú tie, ktoré tieto slová naplnia.
Po encyklike, ktorú spomínam, cirkev stratila liberálnych kresťanov, ktorí si vždy beztak žili podľa seba, o sekulárnych Európanoch ani nevraviac. Na intímnom správaní tzv. osvietených Európanov anglosaského sveta nič zásadné nezmenila ani pandémia AIDS, číhajúca za dverami sexuálnej slobody, výberovosti, nahraditeľnosti, vymeniteľnosti, promiskuity. Nie náhodou čelný predstaviteľ anglického univerzitného románu Kingsley Amis aj fabulu svojho majstrovského diela Jack´s problem, Jackov problém, konštruoval tak, aby bolo zrejmé, že za bránami nových slobôd a nových práv zákerne číha nové otroctvo. Nebudem vám hovoriť detaily tej fabuly, možno osobne.
Z iného uhla o tom istom hovoril Milan Rúfus v eseji, kde si všíma správanie potkanov pár dní pred veľkou povodňou na Žitnom ostrove. "Kto chce," hovorí Rúfus, "viesť poctivý zápas proti pokrytectvu, nemôže začínať na ohanbiu a už vôbec nie na právach, ktoré s ním domnele súvisia." Toľko Milan Rúfus.
Mám, samozrejme, plný rešpekt voči súkromiu. Prial by som si však, aby do dôsledkov takéhoto súkromia nebol nijako zaťahovaný štát ani rodina ako jeho konštitutívny prvok. Rovnako je pre mňa neprijateľná predstava platiť intímnu nezodpovednosť z verejných a teda aj mojich peňazí. Sentimentalizmus je iba iným menom pre egoizmus. Toľko k časti o sexualite.
A ešte som vám sľúbil, že sa vrátim k otázke, ktorá je možno ešte dôležitejšia než tieto parciálne témy, a je to téma úcty k životu, pretože my redukujeme aj v tej diskusii, myslím, že sa to trošku redukuje, upozornil na to správne Jožo Mikloško, najmä na otázku interrupcie počatého života a pritom si nevšímame tú novosť rôznych foriem života, ktoré súvisia s úctou k životu. V tejto časti, ak dovolíte, budem najviac osobný aj naratívny. Mám tie rozprávania rád, predpokladám, že vás nebudú nudiť. Aspoň trošku vám osvetlia, ako ja vnímam úctu k životu.
Môj otec, zakladateľ detskej psychiatrie na Slovensku, vyše 30 rokov svojho profesionálneho života, okrem mnohých iných lekárskych a ľudských aktivít, zasvätil mentálne retardovaným deťom v Ústave sociálnej starostlivosti v Adamovských Kochanovciach. Tie mentálne retardované, v tej filozofii ničenia života sa dá povedať také, ktoré by hádam, lepšie hádam spravili aj nám pomohli, keby neboli. Popri ťažkých formách Downovho syndrómu tam boli umiestnení aj ležiaci pacienti s hroznými telesnými deformitami bez zvyčajnej sociálnej emocionality, s veľmi nízkym prahom rozumového vývoja vrátane imbecility a idiocie. Keď socialistický štát v rámci ateizácie vyhnal z ústavu rehoľné sestry a tieto nahradil sestrami civilnými, ústav išiel do kolapsu. Chtiac-nechtiac opäť museli povolať rehoľníčky vincentky, lebo náročné dielo lásky a služby, služby najmenším, sa jednoducho nedá robiť bez pevnej viery a bez presvedčenia o stvoriteľskom dizajne, ktorým je podstatne formovaný náš biodróm, od počatia až po prirodzený skon. Našťastie, gynekologická a embryologická diagnostika v tom čase neboli na takej úrovni, aby dokázali vývoj plodu odhadnúť a naordinovať, ako sa hovorí, v tom "juspiku" politickej korektnosti, umelé prerušenie tehotenstva, teda celkom vedomé zabitie plodu, a keďže je úmyselné, teda vražedné. Prečo našťastie? Vo všeobecnosti sa akceptoval názor, že u mentálne retardovaných nie je príliš veľa nádeje na intelektový rozvoj a akýkoľvek rast v plnej "sapienciačnej" humanite, že sú vzdelávateľní veľmi obmedzene, ak vôbec, a socializačné úlohy u nich majú veľmi, veľmi úzke limity.
Div sa svete, takíto zbytoční a spoločnosť len obťažujúci ľudia, či čo to vlastne je, môjmu otcovi k 40-tim narodeninám nacvičili dvojhodinový kultúrny program. Samozrejme nie sami, ale v sprievode rehoľných sestier a miestneho staručkého kňaza, kňaza na dôchodku. Najprv to bola divadelná hra Jánošík, v ktorej by sa Hrajnoha, Ilčík a Surovčík zrejme nespoznali, ani keby vypili všetku slivovicu tečúcu z prameňov Gaderskej doliny. Aničku, Jánošíkovú milú, hralo zvláštne dievčatko, ako z obrazov Hieronyma Boscha alebo Edvarda Muncha. Nemalo lícne kosti a miesto ušných bolcov iba vráskavé diery. Jej tvár pripomínala exotického vtáka zo surrealistických snov. Keď ten zjav začal spievať, naskočili mi zimomriavky, bol to totiž hlas z večnosti. Hlas žiaľu a lásky, prosba o milosť. Hoci som bol drsný pubertiak, neubránil som sa potláčaným slzám. Program končil spoločnou kreáciou dvanástich downikov, ktorým pán farár kúpil akordeóny a naučil ich hrať ľudové piesne. Aj dnes po 50-tich rokoch počujem tú zvláštnu ázijskú tonalitu Drietomskej doliny a nezvyčajnú dikciu hôr a lesov, ktoré zahučali.
Keď sme s otcom a mamou odchádzali z dojímavej oslavy, z parku pribehol dospelý trpaslík s vykrútenými rukami, vyskočil otcovi do náručia a bozkával ho na tvár. Dve downičky sa v parku objímali so stromami. Nad Kochanovcami poletoval anjel milosrdenstva. Tak som to vtedy cítil. A tak sa, nazdávam sa, zrodila aj moja úcta k životu v každej forme, v každej podobe, v každom štádiu vývoja, v intencionalite aj v zrelosti, ale aj v infantilnom úpadku, aký prináša staroba.
Ak dovolíte, z tých nadácií ešte dve, ktoré s tým súvisia a mám ich rád. Na sklonku komunistickej éry v lete 1989 sme s manželkou prvýkrát boli na tzv. Západe, aj keď Taliansko vlastne, zemepisne vzaté, je juh, a možno aj mentalitou je viac južné ako západné. Akokoľvek bol autobus infiltrovaní eštebákmi, ktorí nám "spríjemňovali" cestu do Loreta aj pobyt v Ríme a tajnú návštevu v Ústave saleziánov, nevynímajúc ani potupnú prehliadku na hraniciach v Bergu a zhabanie kníh, ktoré som si niesol z Ústavu svätých Cyrila a Metoda, predsa len úžas a obdiv vyhrával nad skepsou a hnevom. Okrem ohromnej architektúry umeleckých pamiatok, palácov a galérií a, samozrejme, fungujúcich toaliet na diaľničných odpočívadlách, nás nadchol ešte jeden silný zážitok priamo z prímorského mestečka Marotta, kde sme bývali v hoteli. Keďže nás ubytovali na 8. poschodí a hotel bol naplno obsadený, v čase obeda som vyhladovelý absolvoval cestu dole peši po stovke schodov asi tretí deň. Ako som schádzal, vyrušil ma veľký hluk a krik, dupotanie a inštrukcie vychovávateľov, ktorí sprevádzali veľkú skupinu mentálne retardovaných a inak deformovaných ľudí. Boli na prázdninách a bývali v tom istom hoteli. Stretnutiu sa nedalo vyhnúť, priznám sa, nebol som na to pripravený, niektorí sa ma dotýkali, s úsmevom na šikmookých tvárach ma hladkali po hlave. Niektorí sa smiali ústami plnými slín. Niektorí nezúčastnene zízali na schody alebo do svojho zdanlivo iracionálneho vnútra. Neviem, či to bol strach, úzkosť z nečakaného, stres z kontaktu alebo šok z čohosi, čo sa u nás vtedy vôbec nedalo vidieť, a už vôbec nie v takej podobe a v takom počte. Chvíľu mi trvalo, než som sa z tejto "nepríjemnosti" otriasol.
Najväčšie prekvapenie nás však čakalo večer, keď sme išli s manželkou tancovať. Medzi tancujúcimi pármi sa freneticky a bez zábran roztancovalo 40 božích detí so šikmými očami. Figu borovú sme vtedy vedeli o integrácii v tzv. normálnom sociálnom prostredí a začlenení, ktoré robí zázraky napriek predsudkom. Hlboko som snímal imaginárny klobúk pred západnou humanitou. Vtedy som ešte netušil, že všetko má aj svoje tiene, zábrany, ten istý život aj tieň, že aj kultúra, ktorá fandí životu, nemá zároveň zábrany ten istý život aj kynožiť.
Za 25 rokov sa z nepatrných symptómov, aspoň ja som to tak cítil, stala epidémia. Ale už sa z politicky korektných dôvodov, ak sa už z politicky korektných dôvodov máme vyhnúť hanebnému pojmu genocída alebo, ak chcete, holokaust nenarodených.
V tejto vzácnej forme života, prepáčte (rečník si odpil z pohára vody), mimo rámec tzv. normality mám ešte jeden silný zážitok. V roku 2007 sme s manželkou boli navštíviť našu dcéru v Dubline, kde vtedy žila a rozbiehala hudobnú kariéru. Keďže manželka je angličtinárka a rada sprostredkúva reálie, takpovediac z prvej ruky, okrem barov, guinessov a jamensov v štvrti Temple Bar, sme sa v sobotu večer vybrali na muzikál West Side Story v historickom Gate Theathre. Keď sme prišli do pokladne, dostali sme na výber medzi hrôzostrašnými lístkami a hroznými lístkami. Dozvedeli sme sa, že hrôzostrašné vstupenky znamenajú sedieť vysoko nad javiskom, ale za hlavami hercov a tanečníkov, teda vidieť všetko odzadu. Hrozné miesta boli v prízemí, ale boli tak situované, že boli za mohutnými nosnými stĺpmi, ktoré niesli balkón. Šanca čosi vidieť bola pre každého zhruba 30 %, ale povedali sme, že 30 a 30 je 60 a nejak tých 40 % si domyslíme. Keď sme vošli do sály, hľadisko už bolo zväčša zaplnené, iba náš rad zíval prázdnotou, no aj tak sme sa slušne posadili za stĺp a zabávali sme sa na takpovediac neviditeľnej udalosti, lebo naozaj sme videli veľmi málo. Krátko pred 20.00 hodinou sa do sály vrútilo 40 sympatických mentálne retardovaných pacientov s veľkými krabicami popcornov. Keďže sme ich prirodzenú societu narušili našimi miestami a keďže vystrájali a pokrikovali po sebe, ich vychovávatelia nás poprosili, či by sme sa nemohli, či by sme si nemohli vymeniť miesta, aby ich dokázali mať pod kontrolou ako celok. A tak sme sa s manželkou ocitli uprostred hľadiska s úžasným výhľadom na hercov a živý orchester. No rôznorodosť života sa prejavila už vo chvíli, rôznorodosť, ktorú si vážim, preto, že hovorím o úcte k životu, keď sa portorikánski chlapci dali do boja s americkými žralokmi, naši susedia začali hurónski fandiť, raz jedným, raz druhým. Keď sa Portorikánka Mária mala stretnúť naposledy s milovaným Tonym, na ktorého už číha žiarlivý vrah z druhého tábora, naši susedia to nevydržali a začali kričať na Antona, aby si dával pozor, že v podchode číha vrah: "Stojí za tebou, nespievaj! Ide ťa zabiť. Otoč sa, nie tam, ale tam!" Keby ich zdravý inštinkt života bol protagonista poslúchol, dnes ešte mohol byť živý. Aj Leonard Bernstein by sa azda čudoval, že multikulti jeho amerického Rómea a Júlie môže, ba musí znamenať nielen rešpekt k rovnosti, starosť o bezbranných, úctu k zázračnej polychrómii sveta, najmä však ohľad na všetky formy života, čo ako exotické, vyrušujúce nás z pohodlia a blahobytu, bizarné a neužitočné sa nám zdajú.
Samozrejme úcta k životu môže mať, a keďže je život rôznorodý, tak aj má rôzne podoby. Keďže nemám rád plané špekulácie typu, kedy vlastne vzniká ľudský život, kedy už je a kedy ešte nie a kedy je osoba, a kedy je vedomie, kedy je sebareflexia, navyše mám problém s tzv. exaktnými špekuláciami o rozumovej sebareflexii a vedomom prahu citlivosti na bolesť, o humanizácii vraždy vysatím mozgu a miešneho moku, plodu a ďalších ušľachtilých kravinách medicínskej vedy, ktorá pod zámienkou legality šliape po Hippokratovej prísahe, radšej ešte uvediem príbeh, ktorý som sledoval zblízka, a predpokladám, že tú skúsenosť máte viacerí.
Môj blízky príbuzný s manželkou 17 rokov opatrovali mamičku, ktorá bola postihnutá demenciou. Neviem, ako vyzerá mozgová kôra pri demencii, ale predpokladám, že retikulárna formácia a subtikortikálne centrá a fungovanie synaps je tam nejakým spôsobom ohrozené alebo nefungujúce. Bola dezorientovaná v priestore a čase. Rozumovo organicky sploštená, emociálne vyprázdnená, pamäťovo vygumovaná, hygienicky nesebestačná. Rokmi sa zhrbila, bolo ju treba kŕmiť, utierať jej zadok, plietla si deň s nocou, narážala do stien. Myslím si, že funkčnejší život má aj nevedomý, ale oduševnelý plod v tele matky. Aj keď ten môže byť podľa našej legislatívy diskriminovaný na základe rozvoja rozumových funkcií. A aj keď to asi, asi nie je prekvapenie, nikto nemal potrebu tú nepotrebnú vegetáciu, uzlíček šliach a vymiešovania zabíjať. Prišlo mi to logické: keď to môžeme na začiatku, urobme to aj na konci. Môj príbuzný občas v bolestnom sarkazme vyslovil pocit, že ich mama ich zrejme prežije.
Keď myslím na všetky tie bezmocné nenarodené deti, často sa mi vybavuje táto vetchá, bezbranná starenka, ba všetci starci, ktorí mĺkvo hľadia do povaly a v maternici samoty čakajú na smrť. Je ich stále viac, tak ako je detí stále menej.
Aká úcta na konci, keď zomieranie ordinujeme na samom začiatku?
Nemám rád, keď sa na politických fórach cituje biblia. Je to naša posvätná kniha, ktorá sa nemá marketingovo znesväcovať. Keďže v tejto rozprave už neriešim nič okrem života ako zázraku a zázraku v každej forme, v každej podobe, v každom štádiu, nech mi je dovolené citovať aspoň raz: "Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili." A platí to, samozrejme, aj naopak, čokoľvek ste neurobili.
Mysliac na maličkých, vrátane nenarodených downikov, autistov, mentálne retardovaných, aj starcov, chcem na záver poďakovať všetkým, ktorí ten zápas o maličkých v spupnom svete tak veľkých a dôležitých nevzdávali a nevzdávajú. Musím spomenúť Lojza Rakúsa, Fera a Joža Mikloškovcov, Vlada Palku, Mira Mikolášika, Annu Záborskú, Tona Neuwirtha, môjho otca Laca Kvasničku, Kolégium Antona Neuwirtha, spoločnosť Ladislava Hanusa Fórum života, organizátorov pochodov za život, Evu Greovú, Renátu Ocilkovú, Pala Kosseya, Martina Dilonga, Mareka Michalčíka, Tomáša Kováčika, Maroša Čaučíka, Juraja Šusta, Martina Luterána, Borisa Bartu, Antona Chromíka, Patrika Danišku, Janu Rey-Tutkovú, Vlada Krčméryho, Maroša Kuffu, Antonína Srholca a mnohých, mnohých ďalších. Naozaj v nich vidím nádej na vzkriesenie. A keď o tom hovorím, napísal som si takú vetu, že: naši mŕtvi sú paradoxne naším najsilnejším elektorátom.
Celkom na záver by som rád poďakoval mojej manželke, ktorá aj v tomto legislatívnom podaní bola mojím citovým oponentom a úprimným imperatívom pred fundamentalizmom, ani ja ho nemám rád, pred pýchou a hnevom. Zvlášť pri tejto príležitosti cítim potrebu poďakovať aj duchovnej formácii, ktorú mi poskytli saleziáni Dona Bosca z Novej Dubnice v detstve a v mladosti aj z Dubnice nad Váhom, školské sestry Notre Dame v Trenčíne a v Novom Meste nad Váhom. A kolegom piarisom z Trenčína, vďaka ktorým viem, že veda a viera nie sú antagonizmami.
Máme dnes Deň ľudských práv, je to možno symbolické, je adventné obdobie, čakáme na narodenie dieťaťa a ľudia chodia, hľadajú, aký najväčší dar, aký najlepší, najdrahší, najexkluzívnejší dar by dali svojim najbližším. Ja myslím, že najkrajší dar je ten, ktorý je najcennejší. Chcem vám dať tip: darujte život.
Ďakujem.

Pán kolega Kvasnička, skôr som očakával, že z tvojho inak dobrého a umeleckého prejavu, ktorý si si dlho pripravoval, vypustíš to slovo, o ktorom si mi povedal, že ho použiješ. Lebo to slovo, ktoré znižuje hodnotu tvojho vystúpenia, a neviem, či si mal v úmysle šokovať. Za svoje slovo a slová si si zodpovedný len a len sám. To slovo si použiť nemal už i preto, že vo vestibule sú školopovinné deti. Dobrej veci ako ochrana života od počatia, si tým nepomohol, ale určite budeš v bulvárnych médiách. A je mi ľúto, že tam budem s tebou, pravdepodobne. Myslím si, že si si to mohol odpustiť. Ale ja tento zákon samozrejme podporím.

Veľmi pekne ďakujem. Pán poslanec v zaujímavom príspevku vychádzal z knihy Vlada Palka Levy prichádzajú, kde sa veľa hovorí o zlyhaní v európskych kresťanských demokraciách v oblasti ochrany života. On tam podrobne popísal, a preto tá kniha má aj taký úspech na Západe, napríklad v Nemecku. Ja chcem len povedať, že naša kresťanská demokracia, KDH, je v tomto smere skutočne iná, nemá túto predhistóriu, ani dnešnú históriu, nemá to tu význam spomínať, ale od roku ´89 sú to stovky zásadných akcií v prospech ochrany života a teda iste tie výsledky nie sú také, aké by mohli byť, ale sú úmerné našim percentám, ktoré sme mali.
Chcem ešte zdôrazniť to, že, pár poznámok, že čo si tak spomínal. Napríklad aj ja som bol raz v domove dôchodcov, mal som ísť na Soľ nad zlato, všetci sa pripravovali starkí, atď., už sa na to tešili, ale tesne predtým hru zrušili, lebo kráľ umrel, chudák. Čiže to sa stáva a to mi vyvolalo asociáciu, keď si spomínal o tých downíkoch, o oslave tvojho otca. Bol som svojho času v Beckove, kde je veľký ústav pre ani nie zdravotne postihnutých, ale by som povedal pre skôr netvory, ktoré sa, žiaľ, tak to musím povedať, narodili, ležiace deti bez rúk, bez nôh, obrovských hláv, tiež tam žijú, no. Aký je ich zmysel života, načo sú tu, prečo sú tu, prečo sa to stalo, atď., aká je ich budúcnosť?
No chcem upozorniť týmto, že so životom je spojených veľa tajomstiev, na ktoré v podstate nikdy nedôjdeme, a najmä tí, ktorí dneska za úspech pokladajú len mladosť, bielu košeľu, biele zuby, výkonné svaly a úspech a peniažky, atď., baby, tak títo to nikdy v podstatne nemôžu pochopiť.
Záverom takú v podstate banalitu, ale niekedy aj veľmi málo môže zlepšiť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)