61. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, priznám sa, pôvodne som nechcel vystúpiť, pretože jednoducho to nejde, aby 23 dní pred voľbami tá schôdza nemala v sebe aj nános predvolebného boja. A to potom nie celkom dobre vedie k riešeniu problémov. Preto si myslím, že bolo lepšie to, o čo sa usilovali aj viacerí, aby sme dosiahli nejaké riešenie vo výbore, pretože v príslušnom výbore vždy tá diskusia je viac odborná a vecná, hlavne keď tam nie sú kamery, ako politická. Ale napriek tomu vystupujem a chcem povedať v podstate dve veci. Viete, nebudem reagovať na to, kto čo urobil, kto čo neurobil, čo urobíme v budúcnosti, sľuby a tak ďalej. Ja si myslím, že to asi nikam nepovedie.
A takisto chcem povedať, že, áno, bolo 17 tých ministrov, no to skôr svedčí o tom, že to ministerstvo je jama levova a jednoducho každý, kto nastupuje na funkciu ministra školstva, ide vedome do problémov, ja som presvedčený, niektorý viac, niektorý menej. Ale tá snaha ministrov školstva bola poväčšine urobiť niečo, čo sa im nie vždy podarilo alebo to bolo v nedostatočnej miere. To súvisí aj s tým, ako funguje každá vláda. Jednoducho vo vláde ministri nie sú v tom zmysle ako brat a sestra. Jednoducho každý už z titulu svojej pozície tam v prvom rade zápasí za svoj rezort, pretože preberá zodpovednosť za ľudí vo svojom rezorte. Čiže tam je tvrdý boj. A jednoducho tak to zatiaľ dopadlo, áno, 25 rokov školstvo naozaj nepoznalo to, čo by som nazval investičné stimuly.
Ale prvá vec, ktorú chcem povedať, je, viete, keď čítam, že naše školstvo je najhoršie v Európe, aké je katastrofálne a podobne, no trochu ma to mrzí z viacerých dôvodov, pretože mám pocit, že by sme mali mať trošku aj národnej hrdosti. A ja chcem povedať niekoľko faktov k tomu. Tak naše školstvo od roku 1767, keď bola prijatá reforma panovníčky Márie Terézie Ratio educationis, má zavedenú povinnú školskú dochádzku bez rozdielu pohlavia. Od roku 1868 u nás povinná šesťročná školská dochádzka. To nie je málo. A tie výsledky aj vidno. Možnože neviete, takmer 90 % našich obyvateľov má ukončené stredoškolské vzdelanie, nehovorím, že je s maturitou, lebo s maturitou je trochu toho viacej a to je druhé najviac v Európe po Slovinsku. Ja si myslím, že to je takisto dôvod na to, aby sme boli trošku aj hrdí. Viete, kedysi, asi pred pätnástimi rokmi bol v Európe veľký trend celoživotné vzdelávanie LLL, life-long learning, si kladiem otázku, prečo taký akcent na tom je. No zistil som, napríklad v Portugalsku skoro 50 % obyvateľov nemalo ukončené základné vzdelanie, bolo ho treba doplniť, možnože neviete, vo Francúzsku napriek ich školskému systému je vysoké percento detí, ktoré končia školskú dochádzku s tým, že sú negramotné. Takže to je pár ukážok.
A ešte mi nedá nepovedať niektoré veci k tomu, že sme v tom zlí. No, viete, naše deti často dosahujú veľmi dobré výsledky na medzinárodných olympiádach, ktoré vznikli pred 65 rokmi, z nich zakladal matematickú olympiádu akademik Čech. Odvtedy sa rozvinula aj fyzikálna a informatická, je to medzinárodná olympiáda. Keby sme mali taký zlý školský systém, no tak to by sme asi ťažko mohli dosiahnuť. Takisto ja viem, že s problémami, ale predsa sa nám podarilo zachovať a mnoho rokov tu máme systém doplnkového vzdelávania umeleckého, ľudové školy umenia. Keby ste sa rozprávali s kolegami, s ľuďmi, ktorí majú na starosti školstvo v iných krajinách, by ste videli, že nám to závidia. Je veľa vecí, ktorými sa môžeme chváliť a byť hrdí, napriek tomu, áno, máme tu veľa vážnych problémov, ten problém je určite s financovaním, je určite s nekvalitou, len aj tu treba dať trošku odpoveď na niektoré veci.
Čo sa týka tej nekvality, áno, to je dôsledok toho, že sme zmenili prístup k dostupnosti k vzdelaniu. V roku 1989 sme mali veľmi nízky počet ľudí z obyvateľstva s vysokoškolským vzdelaním (9 %). Dnes po masívnom otvorení vysokých škôl, nad ktorými sa pozastavujeme, ich máme dvojnásobok. Dôsledok toho je, že mnohé tie vysoké školy nezaručujú kvalitu, treba to riešiť, ale treba si aj uvedomiť, že dneska už deti nedostávajú odpovede, že vyhoveli prijímaciemu konaniu, ale pre nedostatok miesta sme ich neprijali. Ja si myslím, že to je pre spoločnosť významný úspech.
A ešte k PISA, lebo z toho sa často odvíja pohľad. Tak my sme pod priemerom, sme katastrofálni. Treba si uvedomiť, čo PISA meria. Meria schopnosť použiť vedomosti, ktoré deti získali v škole. Keby si mnohí z vás dali ten test PISA, skúste si ho dať, zistili by ste, ako tu dopadnete aj vy. Jednoducho je to dôsledok toho, že ten náš systém bol budovaný tak trošku na princípe riadenia armády od toho Ratio educationis. To znamená, že u nás v škole stále nie je dostatočný priestor na to, aby dieťa mohlo slobodne, voľne sa vyjadrovať. Jednoducho ten priestor na školskej hodine na to nie je, lebo tá je fundovaná ako kontrola domácich úloh, výklad novej látky a tak ďalej. A je inde ten priestor formulovať svoj postoj, názor, aj zlý a hlúpy, pričom nie je zahriaknutie, toto sa nemá hovoriť, to je zlé, ale jednoducho vedenie, to súvisí v prvom rade s tým, áno, tam bude treba urobiť zmenu. Ale lámanie len na základe toho výsledku palice nad naším vzdelávacím systémom pokladám za nesprávne.
A teraz druhá moja myšlienka, ktorú chcem povedať. Ja som dlho uvažoval, že by sme mohli urobiť to, aby sme pomohli školstvu, áno, aj učiteľom, aj platom, ale aj celému tomu systému. A na základe toho som hovoril aj s kolegami, poviem pokojne, áno, zo strany SMER a povedal som im svoju predstavu, pričom musím povedať, môže ma niekto obviňovať z toho, a mne na tom nezáleží, že sa spájam alebo nespájam s niekým. Pokiaľ pokladám vec za dobrú a užitočnú, tak som sa ochotný aj spojiť. A ten návrh spočíval v tom, že keď za 25 rokov žiadnej vláde, žiadnemu ministrovi sa nepodarilo urobiť v tomto radikálny krok, tak aby prebrala zodpovednosť za to celá politická scéna. Znamenalo to konkrétne v tom návrhu, ktorý bol daný a ktorý bol nakoniec prijatý, po prvé, aby bol prijatý národný vzdelávací program. Pozor, aby si niekto nemyslel, že bude sa len hovoriť o tom, čo sa bude učiť, to musia urobiť odborníci, ale aby to bolo tak, aby boli povedané v tom ciele vzdelávania. Ten druhý krok bol takisto záväzný, aby boli tam pomenované konkrétne kroky aj s časovým harmonogramom. V tom návrhu tretí krok bol, aby tam bolo pomenované konkrétne finančné krytie. A napokon štvrtý krok v tom návrhu bol, aby tento národný vzdelávací program raz ročne vyhodnocovalo plénum Národnej rady, pričom tá myšlienka bola v tom, že pred voľbami všetky politické relevantné subjekty sa verejne zaviažu, že budú hľadať čosi takého, ako je dohoda na národnom vzdelávacom programe. Som presvedčený, že keby toto sa bolo podarilo, a jednoducho to je jedno, kto bude vtedy vo vláde, vycúvať z toho sa dobre nedá, by sa to mohlo pohnúť ďalej. A ja naozaj to pokladám za dôležité.
Nakoniec tu mnohí povedali, aby sme pre to naše vzdelávanie našich detí urobili čosi, čo ho pohne ďalej, ale to nie je len o platoch. Áno, tie nástupné platy sú nízke, ale sú mnohé veci, ktoré v tom vzdelávacom systéme našom chýbajú, ktoré treba urobiť.
A posledné také varovanie. Ja mám úctu k tomu fínskemu modelu vzdelávania, ktorý v mnohom je dobrý, ale keď to stále počúvam, aby sme to urobili tak, ako to majú Fíni, jednoducho nie je možné mechanicky prebrať nejaké veci. Je tam mnoho vecí, treba sa nimi inšpirovať, ak sú tie veci dobré, treba ich prebrať, ale tak, aby jednoducho to bolo napasované aj na našich ľudí a na naše podmienky.
Takže som za to a stále pokiaľ príde iný návrh na uznesenie, pokiaľ bude obsahovať tieto veci, o ktorých som hovoril, ja som ho osobne ochotný podporiť. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo a ďakujem, pán kolega, aj za tvoje vystúpenie.

Budem v tej jednej časti oponovať, pokiaľ sa jedná o výsledky PISA. A povedal si vo svojom vystúpení, že problémom je taký generalizovaný spôsob výučby. Ale ja chcem práve poukázať na čísla, kde v roku 2003 sme mali z celého obdobia najlepšie výsledky, pričom tam je pretrvávanie ešte toho, nazvime to, socialistického modelu memorovania, a od roku 2003 napriek demokratizácii, alternatívnym spôsobom výučby a všetkým tým ďalším veciam nám výsledky klesajú. Tu mi to celkom nehrá, a preto si dovolím poukázať na túto vec, lebo myslím si, že treba možno hľadať hlbšie zdôvodnenie toho.

A druhá vec, ktorú chcem podporiť a plne sa pod to podpisujem, čo si povedal, je, že na naše školstvo môžeme byť napriek problémom hrdí. A myslím si, že je potrebné, aby sme si to všetci uvedomili a hľadali východisko riešenia tých problémov a nestrácali národnú hrdosť.Vzhľadom na to, že v nasledujúcich voľbách nekandiduješ, mne je ľúto, že školský výbor v tebe stratí človeka, s ktorým sa dalo vecne diskutovať.

Veľmi pozorne som si vypočula prejav bývalého ministra školstva, ktorý pripravil veľkú reformu, ktorú sa nakoniec nepodarilo schváliť a implementovať. To si treba uvedomiť. A to by si mali uvedomiť všetci tí, ktorí tu vystupujú v zmysle, že dovtedy, kým on tu nebol, sa nič neurobilo, hej. Tu každý chce začať na zelenej lúke, a pritom tu sú ľudia, ktorí sa pokúšali o mnoho vecí.

Ale chcela som trošku sa zapojiť do tej diskusie s tým, že napríklad pán minister bývalý nevieme učiť jazyky. Toho dôkazom je napríklad neznalosť ruštiny, hoci sa ju učil každý z nás aspoň 15 rokov. Nevieme učiť angličtinu tak, ako ju učia vonku. A mala som deti aj v iných školách a viem to. Nevieme to robiť, toto musíme zmeniť. A ja som tu bojovala s bývalým ministrom za stranu SMER vtedy, keď chcel zrušiť povinnú výučbu angličtiny, hej.Sú tam veci, ktoré by sa dali pomerne veľmi rýchlo napraviť, ale nediskutujeme o tom, keď nemáme argumenty, tak osobne útočíme. Ja si myslím, že úroveň vzdelania sa meria aj tým, ako sa ľudia vyjadrujú, ako ľudia vedia argumentovať a sa správajú. A myslím si, že aj niektoré vystúpenia sú dôkazom toho, že jednoducho niekde to vzdelanie a nejako tá kultivácia zlyháva.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec, ja ti chcem poďakovať za tvoje vystúpenie, ktoré, myslím si, bolo obsahovo úplne iné, než aké sme počuli v predchádzajúcich vystúpeniach z radov opozičných kolegov a politikov. A svojím spôsobom si ukázal, že máš aj v tom prehľad. Najmä si povedal to, aby sme si nedehonestovali vlastnú robotu, čo, sa mi zdá, že často učitelia najmä v súčasnej dobe navzájom robia, že ju dehonestujú. Je to vidieť momentálne v rozpoltených názoroch učiteľov na školách. Učitelia sú rozvadení, nerozprávajú sa, jedni štrajkovali, iní neštrajkovali, sedia v kabinetoch a nebavia sa o veciach, ktoré ich zaujímajú a práve, naopak, vyčítajú si, kto štrajkoval, kto neštrajkoval, ale vrátim sa k podstate veci.Možno by stálo za zváženie pozrieť sa, prečo úroveň vzdelávania u nás klesá. Nehľadajme iba tie príčiny vo financiách, len u učiteľov, skúsme sa tu pozrieť aj na deti, na žiakov. Často počúvam, že žiaci sa nechcú učiť, nemajú správny prístup k vzdelávaniu, vynechávajú vyučovanie, robia si žarty z učiteľov a podobné veci, rodičia ich k tomu často vedú aj svojimi invektívami voči učiteľom a tak ďalej a tak ďalej. Je to celý rad problémov. A my sme sa o tom viackrát, áno, ako si to povedal aj mimo kamier, bavili. A myslím si, že to bolo na vysokej úrovni, čo ma teší. Čiže skúsme si hľadať príčiny aj tam, prečo sa zmenil hodnotový systém u tých detí, kde sú vzory pre tie deti, kde sú tí ľudia aj tí učitelia, ktorí by mali byť vzormi pre tie deti. To znamená, hľadajme príčinu aj v systéme vzdelávania, zo strany rodičov, ale, samozrejme, aj zo strany samotných žiakov, ktorí nemajú ten záujem, hrdia sa Hornou Dolnou, farmami a podobnými celebritami, ale nie vzdelávacím procesom. Takže aj tu hľadajme spôsob, ako tie deti primäť, aby sa učili. A tam sa možno aj tá úroveň vzdelávania zdvihne. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Poznáte ma v pléne ako človeka, ktorý vystupuje najčastejšie k poľnohospodárstvu, lesníctvu, lebo to je moja profesijná doména. Na druhej strane tí, ktorí sú blízki, vedia, že pochádzam z učiteľskej rodiny, že môj otec začal učiť roku 1938, teda za Prvej Česko-slovenskej republiky a učil matematiku, fyziku, chémiu a prírodopis, moja matka bola tiež učiteľka, učila na nižšom stupni. Otec po štyridsiatich troch rokoch keď odchádzal z učiteľovania s takou trošku nostalgiou povedal, že, žiaľ, cúvame a klesáme z úrovne česko-slovenského školstva v Prvej republike, keď sa k nám chodili učiť všetci s tým, ako sa má učiť na všetkých typoch škôl.

Žiaľ, ten rapídny pokles úrovne aj vzdelania, ale aj vedomostí žiakov cítime hlavne v tých technických, prírodovedných odvetviach a, to bolo povedané, aj v humanitných, áno, súhlasím s tým, odvetviach, no ale minulý týždeň alebo pred dvomi týždňami bola uvedená kniha Rozhovory s ministrami. Bolo ich tam uvedených desať, z ktorých každý vlastne prehral boj s ministrom financií. To si uvedomme. Ak minister financií je neoblomný, tak jednoducho minister akýkoľvek, školstva, poľnohospodárstva, čohokoľvek je neúspešný. Čiže tam je v mnohom pes zakopaný. A tu treba hľadať zdroje, spôsoby.

Na druhej strane uvedomme si, čo akým spôsobom a aké učebnice, akú úroveň textov sme dneska ponúkli pre vzdelávanie.Otázka ďalšia tu je feminizácia. A teraz už len poviem posledné slová. Asi už ich nestihnem povedať. Toto bolo posledné... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Áno, ďakujem. Ja ďakujem všetkým, ktorí mali faktickú poznámku, za to, že to boli poznámky vecné, a nie politické, k veci. A len krátko na ne zareagujem.
PISA. Ja vnímam to, čo som povedal, ako hlavný dôvod, ale to nie je určite jediný dôvod toho, že tie výsledky nie sú také.
Ako učiť jazyky, pani kolegyňa, to ja neviem, ale ja mám tiež pocit, že ich neučíme dobre, pretože budujeme štruktúru jazyka, a nie schopnosť komunikovať. Ale to musia urobiť v prvom rade odborníci jazykári.
A, kolega Goga, aj kolega Radošovský, áno, tá úroveň nášho vzdelávania klesá. Som to povedal, máte pravdu.
A takisto je pravdou a súhlasím s tým, že tu nie je jediný dôvod nízke financovanie, tých dôvodov je viacej. Aj preto si myslím, že je potrebné, aby sme aj spolu s odborníkmi spoločne sa nad tým zamýšľali a hľadali spoločné riešenie ako výsledok politického konsenzu toho, čo navrhnú odborníci. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Stojím tu dnes, samozrejme, ako poslankyňa, ale najmä ako predsedníčka Živeny, spolku slovenských žien, najstaršieho dnes fungujúceho slovenského, teda ženského spolku v Európe, ktorý má 146 rokov. Je veľmi dobré si to uvedomiť, že už pred 146 rokmi boli muži a ženy, lebo však v Živene nie sú len ženy a Živenu založili muži, boli tými, čo vedeli, že najdôležitejšie v tých ťažkých rokoch druhej polovici devätnásteho storočia je vzdelanie, jeho kvalita. A vzdelanie detí a žien bolo prioritou Živeny a vždy bolo a musí zostať prioritou Živeny. V roku 1920 až 1925 mala Živena 39 škôl na Slovensku. Mnohé z nich potom komunisti zničili, znárodnili, tam znárodnili majetok a ostatné, čo tam zostalo, ešte rozkradlo HZDS. Takže to hovorím len preto, aby ste vedeli, prečo som tu. V mene všetkých zo Živeny tých vyše tisíc, s ktorými sme aj na príslušnej programovej konferencii ani nie pred rokom hovorili o našich prioritách, pričom hovorili sme o tej priorite kvality vzdelania a Živena ako mimovládna organizácia alebo teda združenie občanov urobí všetko pre to, aby sme konečne kultivovanie, skutočne kultivovane a trošku so znalosťou veci debatovali o tom, ktorou cestou tu pôjdeme, mi bolo veľmi ľúto, že dnes vystúpil pán minister školstva, ktorého som si všimla pred niekoľkými rokmi, keď bol ešte veľmi taký antificovský, antismerácky vo svojich blogoch a hovoril a povedal prejav v parlamente akulturálny a aintelektuálny. To som naozaj nečakala od ministra školstva. To je prvá vec, že som čakala, že sem príde minister školstva a povie nám technokratický prejav. Tu kde sme, kam sme sa dostali, kde máme kultúrne osobnosti v zmysle širokom kultúry aj so vzdelaním spolu, ktoré by boli ministrami školstva a dokázali by takýmto spôsobom aj vystupovať? Vzdelanie je súčasť našej kultúry a súčasť nášho civilizačného zaradenia sa medzi národy Európy. My sme dosiahli politicky a hospodársky veľmi veľa. A ja pokračujem v tom, o čom hovoril bývalý pán minister školstva pán Fronc, pán profesor, my dnes sedíme pri európskom stole, čo v roku 1869, keď zakladali Živenu, bol sen, o ktorom sa zdalo, že sa nikdy neuskutoční. My pri tom európskom stole máme ten jeden hlas taký istý, aký ho má 80 miliónov Nemcov, alebo 60 miliónov Britov. Teraz ide o to, či toto zaradenie, ktoré bolo vybojované politicky, prenesieme aj na zaradenie civilizačné, teda či naozaj budeme patriť civilizačne a kultúrne medzi európske národy.

A som rada, že sa tu začalo teraz hovoriť o tom, že školstvo Prvej Česko-slovenskej republiky bolo unikátne. Ale nielen to bolo. Keď v roku 1865 1. septembra Kalinčiak, ktorého poznáte len preto, že napísal Reštavráciu, a mnohí vôbec neviete, kto to bol, to bol jeden z najlepších pedagógov svojej doby, bol riaditeľom 11 rokov posledného slovenského lýcea v Tešíne, mal prejav, celá elita strednej Európy tam naklusala. Tam chodili žiaci od Srbska až po Nemecko, tam budoval knižnice, budoval všetko možné. My o ňom nevieme nič, pretože dnes sa nenosí byť kultúrnym človekom, dnes sa nosí brýzgať, hovoriť veci, ktoré nemajú zmysel, hovoriť hnusnou slovenčinou. Ja viem, že dolná komora parlamentu nie je senát alebo ja neviem vysoká škola, ale na to by sme si mali dať pozor, pretože politicky sme svoju situáciu vybojovali a teraz ju musíme vybojovať kultúrne. Čo zostane po nás, čo zostane po tejto generácii, čo sa týka vzdelania, lebo, ako som povedala, z 19. storočia zostávajú ľudia, keď už len vezmete štúrovcov, ktorí hovorili niekoľkými jazykmi? Čo zostalo po Jánovi Lajčiakovi, prvom sociológovi Slovenska, ktorý zomrel celkom príznačne poslaný do vyhnanstva za obcou Hybe dňa 28. októbra 1918? Tých, ktorí vedia 9 jazykov vrátane sanskrtu a mnohých vecí, my dnes si nevážime. Nevážime si takýchto vzdelaných ľudí, ale už vtedy sme si ich nevážili, lebo tu je dôležitý a najsilnejší ten priemer. A my teraz zarezávame tých učiteľov, a máme ich veľmi veľa, ktorí sú výnimoční.

Ale v debate o priorite Živeny, čo sa týka vzdelania, sme sa dostali k jednému zásadnému problému, ja myslím, že som to tu už raz spomenula, ale musím to znovu zopakovať, my, a tu nadväzujme na pána Fronca, pána profesora, sa musíme dohodnúť naprieč politickým spektrom s učiteľmi a pedagogickými pracovníkmi, akou cestou pôjdeme, že to nebude fínska cesta a podobne. Ale my si musíme povedať, čo to bude pre budúce Slovensko, pretože, nehnevajte sa, keď to neurobíme teraz, zase sa tak odsunieme o ďalších 10 rokov, pretože to, čo v tomto dnes urobíme, sa ukáže o desať či pätnásť rokov najskôr v školstve. To nerobíme bankovú reformu a reformu sociálnych vecí a rozdeľovanie peňazí, to ide hneď, ale toto sú tie civilizačné zmeny, ktorých výsledky možno niekto z nás už ani nezažije, ale musíme ich začať robiť, hoci doteraz sa tiež pokúšali o to mnohí, ale nepodarilo sa celkom tak to urobiť, ako by sme si boli priali. My musíme dospieť k spoločenskej dohode, či budeme hľadať talenty a necháme ich študovať v elitných školách alebo budeme trvať na tom, aby všetky deti chodili do rovnakej školy. Tuto sa musíme dohodnúť. Pokiaľ som si myslela, že SMER je sociálna demokracia, tak mi pripadalo logické, že presadzuje, aby všetky deti dostali ten istý typ vzdelania, to znamená to, čo mi povedali učiteľky v Živene, aby tí talentovaní, ktorí majú lepšie fungujúci mozog, prichádzajú z rodín, kde tí rodičia do nich investovali, ťahali aj všetkých ostatných. A na tomto sa musíme dohodnúť, pretože inak historicky my by sme nemali štúrovcov a nemali by sme Bajzu a nemali by sme Kmeťa a ja neviem hocikoho iného, ktorého by som vám mohla menovať. Keby ich nebol nejaký učiteľ alebo notár, alebo farár nenašiel v škole, im nejakého mecenáša a neposlal ich študovať, my by sme nikoho z týchto ľudí nemali, keby boli museli chodiť len do tých trojročných alebo šesťročných škôl. A oni ich vyťahovali a posielali ich na školy, pretože cítili v nich ten talent, my sa musíme rozhodnúť, či sme krajinou, ktorá bude kultivovať talenty, naše talenty, alebo bude chcieť tie talenty, ktoré nech radšej odídu a nekazia nám ten priemer, ktoré nanajvýš nám pomohli do maturity potiahnuť aj tých priemerných a podpriemerných. To je základný problém. A je to veľmi ťažký problém, ale my musíme sa na tom dohodnúť, pretože vždy o 4 roky príde niekto a povie, že zrušíme gymnáziá. To sa teraz stáva v Poľsku. Tam prišla pravicová vláda a povedala, že zruší gymnáziá. Ja si myslím, že nakoniec k tomu nedôjde, lebo to je strašný krok. A bola to len taká predvolebná záležitosť. Ale jednoducho to je základný problém. Čo urobil Kádár, keď tuším na rozdiel od našich komunistov, ktorí boli proste zadebnení, vybral 125 mladých, bohužiaľ, len chlapcov (medzi nimi Viktora Orbána) a v posledných dvoch rokoch komunistického režimu ich poslal na náklady Maďarska, komunistického štátu, študovať do miest ako Cambridge, Oxford, Yale, Londýn (do London School of Economics) a tak ďalej a tak ďalej. On robil výber tých najschopnejších, bohužiaľ, občas aj schopných všetkého, hej, ako sa to ukazuje. Ale tu sa musíme dohovoriť na tom. My sme to neurobili, my sme nechali talenty či netalenty, hoci ja už patrím ku generácii, kde aspoň matematikov vybrali v strednej všeobecnovzdelávacej škole a urobili matematické triedy. Už aj tí komunisti zistili, že proste nedá sa nechať všetkých tak. Zaujímavé je, že je jedna oblasť, kde absolútne tolerujeme elitárstvo. A to sú športové triedy. Nikoho by nenapadlo, aby vybrali do športovej triedy niekoho, kto nemá na to podmienky, kto nemá na to predpoklady, nikoho nenapadne, aby nejaké dievča, ktoré bude mať asi 185 centimetrov, sa venovalo športovej gymnastike alebo podobne. To v športe tolerujeme. Sme prijali zákon o športe, kde sa hovorí bežne o sponzoringu, a pritom to nemáme legislatívne vôbec definované, čo to znamená. Však to je tak ako v Hornej Dolnej naozaj. Čiže na tomto sa musíme dohodnúť. A toto je niečo, čo ja som si odniesla z debát s učiteľkami. A tých je v Živene veľmi veľa, takže ani v Živene sme nedospeli ku konsenzu, pretože mnoho učiteľov chce, aby tí, ktorí proste sú talentovaní, im ťahali triedy, lebo potom musíme úplne inak dať dizajn po piatom ročníku pre celé základné a stredné školstvo. A to by bolo sakramentsky bolestivé a bola by to veľmi veľká reforma, to urobiť Lenže my si musíme uvedomiť, že bez vzdelaných a ambicióznych ľudí to ďalej nepôjde. Buď stavíme na ľudí, ktorí chcú len pozerať telenovely, mať niečo do brucha a nejakú zábavu, varenie halušiek alebo ja neviem niečo podobné, sa to vykazuje najnovšie ako veľmi kultúrna činnosť, alebo chceme byť štátom, ktorý bude nejaké ambície, prekristapána, lebo keď dohodneme sa, že nechceme byť ambicióznym štátom v rámci Európskej únie, tak sa potom nečudujme, že sme krajinou brain drain, pre tých, čo nevedia po anglicky, to znamená, že mozgy odchádzajú. A budú tak odchádzať, ako stáročia odchádzali od Mateja Bela, ktorý napísal svojim synom, aby nesnažili sa byť Slovákmi, lebo nimi byť nemá zmysel, ale aby snažili sa stať sa Nemcami, cez Štúra že nemá to zmysel, stať sa radšej Rusmi, aby sme boli aspoň veľkí a tak ďalej a tak ďalej. Predsa toto je ten konsenzus spoločenský, ktorý ja tak cítim aj ako predsedníčka Živeny. A nie je jednoduché dospieť k takémuto rozhodnutiu. A inak povedzme si, že talenty pošleme preč. nepotrebujeme ich, potrebujeme istoty. Čo to znamená, istoty? To je zostať stáť na mieste, ale svet ide ďalej, každý, kto chce zostane stáť, cúva. A to pociťujeme tu a pociťujú to učitelia a pociťujú to nielen učitelia, ale aj ďalší pedagogickí pracovníci, vychovávatelia, tu sa nikdy nespomenuli knihovníci, jedni z najvzdelanejších ľudí, ktorí nieže majú minimálne platy, lebo to už sa nedá ani povedať, aké minimálne platy majú.Takže teraz je tá výzva na ženy. Áno, niekto tu povedal, že je prefeminizované školstvo, ale štátna správa je prefeminizovaná, zdravotníctvo je prefeminizované a tak ďalej a tak ďalej. Mohli by sme ísť ďalej s tým, že je taká justícia a tak ďalej a tak ďalej. Ale bez nás to, páni, nepôjde, lebo keby teraz ženy všetky išli domov, tak tento štát skrachuje. A preto tá veľká váha teraz leží na ženách, všetky ženy učiteľky, riaditeľky škôl, vychovávateľky, učiteľky v materských školách, knihovníčky, buďte hrdé na to, že máme možnosť niečo zmeniť, my to musíme zmeniť. A ja som bola veľmi hrdá na to, že som videla veľmi veľa tých učiteliek počas toho štrajku. Tu niekto povedal, myslím, že pán Kuffa to bol, no tak naňho reagovať je škoda, ale on nerozumie tomu, že právo štrajku je vlastne jedným z najväčších výdobytkov liberalizmu. No tak snáď mu to niekedy dôjde. Ale aj všetky sestry v nemocniciach, všetky tie opatrovateľky, sociálne pracovníčky, lekárky a tak ďalej to majú v rukách. My to máme v rukách a musíme prestať proste sa len sťažovať a musíme začať debatovať naozaj o tom, kde bude ten spoločenský konsenzus. Dnes sa už nemôžeme vyhovárať po tom, čo skoro sto rokov máme hlasovacie práva, že ešte sme sa to nenaučili, my to už vieme, my ženy len si musíme spomenúť na tie všetky ženy, ktoré stoja za nami, od pani Halašovej cez Šoltésovú, cez Terku Vansovú, cez Podjavorinskú, všetky tieto ženy, ktoré cez to všetko, že mali oveľa horšie podmienky na život, nemali ani automatické práčky, ani polotovary, ani nič také, sa venovali kultivovaniu. Na čo potrebujeme vzdelanie? Potrebujeme ho na to, aby sme rozumeli tomu, o čom je svet, o čom to je, lebo keď to nebudeme vedieť, budeme prehrávať. A preto som tu vystúpila ako predsedníčka Živeny. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Pani poslankyňa Vášáryová, plne sa stotožňujem s tým, že štrajk je základným právom občanov ktoréhokoľvek štátu. Len trošku úsmevne to znie z vašich úst, keďže keď štrajkovali železničiari, vtedy ste toto nehovorili, práve, naopak, hovorili ste, že nemajú právo štrajkovať, pretože nejde o kolektívne vyjednávanie. (Reakcia z pléna.) Dobre, možno nie vy osobne ste to hovorili, ale strana, ktorej ste boli členkou, to hovorila. Preto bol ten štrajk predbežným opatrením zastavený. To proste nezapriete. To sú historické fakty. Mne zbytočne tu budete hovoriť, že je to návrat niekde, ale ono to spolu všetko súvisí. A, mimochodom, nikdy ste to nepriznali, hoci to súdy uzavreli ako zákonný štrajk, pretože vtedy sa štrajkovalo za niečo, čo nebolo niekde podpísané, lebo skôr otázka vyvstáva, že štrajkujeme za niečo, čo už bolo raz písomne uzavreté. A tuná to nebolo. Tam to bolo kvôli rušeniu železničnej trati. Takže ale ďakujem za ten váš posun vo vašom myslení.

Ďakujem pekne. Krátko sa vyjadrím. Ja by som chcel podčiarknuť tú myšlienku, pre zodpovedných politikov je dôležité, aby v istých okamihoch sa dokázali na niektorých veciach dohodnúť bez ohľadu na to, že vždy bude existovať politický zápas a šarvátky, ale to je súčasť politického života, ale sú okamihy, keď sa treba nad ne povzniesť. A myslím, že čo sa týka vzdelávania v tejto chvíli, je potrebné, aby sme to dokázali. A takisto ja celú svoju politickú kariéru tu som plédoval a budem plédovať, pokiaľ to môžem robiť, aby sme prijali, nazvem to, zahraničnopolitickú doktrínu, ktorá by mala byť záujmom celého národa vo vzťahu k iným. A myslím, že je tam priestor takisto nájsť dohodu odľava doprava. Ďakujem.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Pani kolegyňa, spolubojovníčka za kultúrnosť a kultúru, ja by som chcel z celého vášho vystúpenia vybrať jednu časť a budem vás vnímať ako predsedníčku Živeny, pretože ten apel zaznel veľmi hlasno a nahlas na to , aby sme boli ambicióznou krajinou, krajinou, ktorá umožní ambície, ktoré by mal ponúknuť jeden moderný, efektívny, a nie možno zakomplexovaný štát. Je veľmi dôležitá výzva aj z pohľadu toho, akú organizáciu zastupujete.
Zároveň si myslím, že je možno vhodné aj doplniť túto výzvu o to, aby sme, bohužiaľ, vytvorili priestor s tým, že je potrebné dať základnú ideu štátnosti, ku ktorej sme sa v roku 1993 dostali, pretože tú ideu, bohužiaľ, veľmi často nevidím. Ani základnú snahu v tomto ctenom plénum to ponúkať nevidím. Preto váš apel beriem veľmi zodpovedne. A myslím si, že na záver tohto volebného obdobia je dôležité vyzvať osobnosti, vyzvať národ, vyzvať ľudí na to, aby sme sa stali ambicióznou krajinou, a preto si váš prejav veľmi vážim aj v duchu toho, o čom dnes rokujeme. A to je rokovanie o budúcnosti, o učiteľoch, o vzdelaní a vzdelávaní.