Ďakujem pekne za slovo. Dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona.
Chcem povedať, že keď minulý rok predložili poslanci Žitňanská, Procházka tento návrh zákona, nebol som vôbec presvedčený, že ho podporím, pretože rovnako ako pán Sulík som presvedčený, že štát nie v každom prípade vie chrániť ľudí alebo mal by chrániť pred dôsledkami ich vlastných činov. Ani sa to nedá a niekedy sa to ani nemá. A takisto som mal obavu o nechcené dôsledky takejto legislatívy, teda či naozaj pomôže alebo skôr môže uškodiť tým, že vyvolá iné dopady. To ma viedlo k tomu, že som sa tejto téme hazardu, ktorej, priznám sa, som sa predtým nejako hlboko nevenoval, trošku začal venovať a aj som študoval príslušné zahraničné skúsenosti. Nakoniec som nielen teda túto novelu podporil, ale, musím povedať, bol som jeden z hlasov v poslaneckom klube SDKÚ, keď sa o tom diskutovalo v poslaneckom klube SDKÚ, ktorý napríklad s kolegami aj Kužmom a niektorými inými, osobitne kolegami z východného Slovenska presviedčal zvyšok poslancov SDKÚ, aby podporili túto novelu. Aj vďaka podpore nášho poslaneckého klubu potom táto novela prešla.
Pokúsim sa teraz stručne vysvetliť, prečo som si tento názor vytvoril. Nebolo to preto, aby sme sa vracali do histórie k zákonu pani Žitňanskej a pána Procházku, ale preto, aby som vysvetlil, čo je problém v tej novele, ako ju predkladá pán minister, a čo v nej treba zmeniť na to, aby to bola skutočne dobrá novela.
Tu treba povedať, že v tej doterajšej diskusii sme sa pohybovali trošku v dvoch extrémoch pochopenia ľudskej povahy.
Jeden ten extrém pochopenia ľudskej povahy je ten extrém liberálny, ktorý vníma každého človeka ako racionálnu, plne samostatnú bytosť, ktorá sa slobodne rozhoduje, a tie slobodné rozhodnutia pokiaľ neškodia iným, musia byť rešpektované. V takom svete ak niekto prehajdáka peniaze na hazard, je to jeho slobodné rozhodnutie. A dokonca teda ešte je to vnímanie, že keď mu v tom náhodou zabránime, tak si za ne kúpi chlast alebo ich teda nejako inak asociálne použije. V takomto poňatí ľudskej podstaty jednak nemá zmysel tú ľudskú podstatu nejakým spôsobom regulovať, lebo aj tak urobí nejaké iné nevhodné veci, ale často to nemá ani morálne opodstatnenie, pretože podľa tohto pohľadu je úplne v poriadku. Ak niekto sa chce zastreliť, nech sa zastrelí, ak je to jeho skutočne slobodné rozhodnutie.
Druhý pohľad, ten pohľad veľmi paternalistický hovorí, že ľudia nevedia, čo je pre nich dobré, a v určitých situáciách to spoločnosť vie lepšie, a preto im zakazuje aj kroky, ktoré inak ľudia dobrovoľne konajú, a aj tým pádom je úplne legitímne, ak štát alebo my v zastúpení spoločnosti pozakazujeme všetko, na čom sme sa schopní zhodnúť, že je škodlivé.
Musím sa priznať, že v prípade hracích automatov tak ako napríklad v prípade alkoholu ani jedna z týchto logík nie je ani úplne pravdivá, keď sa pozrieme na skutočnosť namiesto na naše ideologické predsudky, ale nie je ani dobrým návodom na to, ako tento problém v praxi riešiť. Prečo je to tak? Je to preto tak, že, a dnes už to vďaka najmä posledným 30 – 40 rokom výskumu napríklad v behaviorálnej psychológii vieme, ľudia nie sú ani úplne slobodné racionálne bytosti, ktoré majú plnú kontrolu nad svojimi skutkami, ale nie sú ani tie bezmocné bábky nejakých impulzov a tradícií. Sú niekde medzi tým. Existuje napríklad pomerne veľa výskumov, ktoré hovoria, že ľudia sa správajú inak podľa prostredia. Napríklad ukazuje sa, že ľudia majú väčšiu tendenciu k rizikovému konaniu, ak predtým pijú alkohol, alkohol odhadzuje zábrany a veci, ktoré by veľa ľudí neurobilo, keď alkohol v krvi nemá, urobí veľa ľudí, keď alkohol v krvi má. To je empirický fakt. Môžem na toho, kto má o to záujem, tie štúdie odkázať. Dokonca sa to netýka len alkoholu, ale týka sa to aj niektorých iných spôsobov zvýšenia emocionálneho stavu. Človek vo zvýšenom emocionálnom stave rozhoduje sa často tiež inak o veciach, ktoré ale nič spoločné s tou konkrétnou príčinou jeho stavu nemajú. To znamená, to je prvý fakt. Ľudia sa rozhodujú inak podľa toho, či majú v krvi alkohol, rozhodujú sa inak podľa toho, či sú práve nejakým spôsobom excitovaní.
Druhý fakt, ktorý sa, samozrejme, týka závislosti. Vieme, že existujú závislosti, existujú závislosti od alkoholu, existujú závislosti od dnes nelegálnych drog, existujú ale aj závislosti napríklad od gamblingu. Dnes už neurológia má pomerne dobré pochopenie, cez čo tieto závislosti fungujú, ako neurochemicky stimulujú mozog. Tiež to nemá veľa spoločného so slobodným rozhodnutím človeka, ale je to jednoducho naozaj neurochemický proces, raz, keď sa do toho dostane. A nie každý je na to náchylný. Treba povedať, sú ľudia, ktorí sú na to biologicky oveľa náchylnejší, a ľudia, ktorí sú menej náchylní, pričom tá náchylnosť dokonca závisí aj od výchovy. Ľuďom, ktorí napríklad vyrastajú v sociálne deprimovanom prostredí, sa do troch rokov ovplyvňujú aj neurologické cesty, takže napríklad majú väčšiu náchylnosť na toto. Toto všetko už dnes vieme.
Tento pohľad ponúka taký komplikovanejší pohľad na ľudskú povahu. Nie je to ani ten liberálny raj, nie je to ani ten paternalistický raj, je to situácia, kde vieme, že človek je bytosť na jednej strane slobodná, hrdá a autonómna, ale takisto bytosť, ktorá má svoje veľmi zraniteľné miesta, ktoré keď niekto iný vo svojom záujme vie využiť, tak dotyčný môže aj dokonca svoju vlastnú povahu a svoju vlastnú slobodnú vôľu poprieť. Poviem príklad. Sú štáty na svete, ktoré napríklad umožňujú ľuďom, aby sa zapísali na zoznam, pričom ak sa na tento zoznam zapíšu, tak im zakážu vstup do kasín a nemôžu tento podpis odvolať. A vo svete dokonalého liberalizmu takýto krok nemá zmysel. Ale vo svete reálnej ľudskej podstaty tento krok zmysel má, pretože človek v situácii, keď je v pokoji, keď je schopný uvažovať teda naozaj slobodne, to nechce, ale potom v nejakých hraničnejších situáciách, či už potúžený alkoholom alebo vystresovaný, tomu ľahko podľahne. To znamená, tento typ uvažovania je typ uvažovania, ktorý mi bol blízky.
Páčili sa mi preto tie dva návrhy, ktoré obsahoval teda zákon pani Žitňanskej a pána Procházku a ktoré, bohužiaľ, dneska v tom návrhu zatiaľ sa buď obmedzujú alebo likvidujú. Z nich jeden bol zákaz automatov v krčmách, ktorý mal platiť od 1. januára 2013, zdôrazňujem, v krčmách. Ja nie som za úplný zákaz výherných automatov, ale som za to, aby neboli prítomné tam, kde sú ľudia napríklad pod vplyvom alkoholu. A tým pádom majú tendenciu nekonať v skutočnosti tak, ako chcú. A osobitne vieme takisto z literatúry, že závislosti sa vzájomne kumulujú, to znamená, že ľudia, ktorí majú závislosť od gamblingu, majú často závislosť od alkoholu, práve ešte sa to navzájom posilňuje. To znamená, ja nemám nič proti tomu, aby boli výherné automaty na Slovensku, nesúhlasím v tomto s Igorom Matovičom, že by sa mali úplne zakázať, ani s Viktorom Orbánom. Som rád, že nemusím súhlasiť s Viktorom Orbánom, je to vždy príjemnejšie, ale veľmi mi záleží na tom, aby v krčmách a inde v podobných miestach tie výherné automaty neboli.
Pán minister, vo vašom návrhu zákona sa limitujú dva automaty na krčmu. Teraz neberte to osobne, dneska už som tu vzdával hold kadekomu, ale ja to tiež môžem potvrdiť, že vašu osobu si veľmi vážim a, ako povedal pán poslanec Přidal, nemáme problémy s vašou prácou, ale to býva často skôr výsledkom zadania, ktoré ste dostali, než vašej kvalifikácie, ktorá, si myslím, je pomerne vysoká, ale v tomto, sa priznám, sa mi ten návrh zdá jemne pokrytecký, lebo, ako som obišiel za svojho 35-ročného života, resp. za posledných 15 rokov, odkedy som plnoletý, alebo 17 rokov veľa podnikov, priznám sa, len v máloktorej krčme som videl viac ako dva automaty, tam väčšinou je jeden automat alebo sú dva automaty. To znamená, že povedať, že limitujeme to na dva automaty, je, ako povedať to, že ideme limitovať prostitúciu tým, že zakážeme zákazníkom nájsť si prostitútku viac ako dvakrát za noc. Je to veľmi obdobný ekvivalent toho. Tak povedzte otvorene, tak ako ste aj hovorili, že podľa vás to je v poriadku, nech ich tam je, koľko chce, alebo im nechajme ten pôvodný stav, ako je to dnes, kde sa to malo od 1. januára zakázať, ale tváriť sa, že tým niečo limitujeme, nepovažujem, priznám sa, úplne za férové.
Druhá vec, ktorá ma tam znepokojuje, je tá, o ktorej tu bola teraz obsiahla diskusia. Takže neviem, čo by som už k nej zmysluplného a zásadného pridal. A to je otázka naozaj toho zákazu na území konkrétnej obce, konkrétneho mesta. Ja sa priznám, že myslím si, že by sme mali ten problém riešiť opačne, teraz, myslím, procesne. Mali by sme si tu povedať a chcel by som aj vyzvať vás, aby ste k tomu povedali svoj politický názor, aj kolegov zo strany SMER, aký je váš postoj k tomuto, teda do akej miery si myslíte, že je vhodné, aby sa na území mesta, obce mohlo obmedziť úplne to stávkovanie. A, mimochodom, keďže ste vypustili tie charitatívne lotérie, ja súhlasím s tým vaším plošným prístupom, teda buď – alebo, lebo tiež si myslím, že ten selektívny prístup, ktorý by bol možný, nie je vhodný. Takže tam máme úplnú zhodu. Ale povedzme si teda, že chceme alebo nechceme, aby na území mesta, obce bol zakázateľný všetok ten hazard. Ak to nechceme, potom je odpoveď jednoduchá, ale ak to chceme, potom sa naozaj poďme úprimne, a nie tak zakryto baviť o tom, ako to reálne dosiahnuť. A tam, musím uznať, Igor Matovič má pomerne silný argument v tom, že ak vieme, že nejaký inštrument nefunguje, tak zavesiť naň možno zákaz gamblingu, teda, myslím, v mestách, nie je opäť úplne, úplne úprimné. Koniec koncov nepozerajme sa len na lokálnu úroveň, pozrime sa na celoštátnu úroveň. Máme skúsenosť z x referend, z ktorých len jedno bolo úspešné, o vstupe Slovenska do Európskej únie, a aj to veľmi tesne. Takže myslím, že keby dneska nejaká vláda prišla s tým, že no ona nemá nič proti tomu, ale musí to schváliť referendum, tak by sme všetci vedeli, že vláda v skutočnosti také opatrenie chce zabiť, len si to netrúfa povedať. Takže z toho hľadiska chcel by som povedať, že ak to chceme umožniť, tak môžeme sa baviť o tom, či naozaj bude referendum. Koniec koncov Generálna prokuratúra nie je Ústavný súd, určite by sme spolu našli viacero názorov Generálnej prokuratúry, s ktorými by ste sa ani vy nestotožnili a išli do toho rizika, že to napadnú aj na Ústavnom súde. Alebo teda poďme tou ústavnou cestou, ako to bolo navrhnuté, alebo poďme tou cestou kvóra. Tých ciest je veľa a ja si nemyslím, že to je miesto, kde by sme o tom mali za jeden večer rozhodnúť. Ale povedzme si to otvorene, či áno alebo nie, potom ak áno, čo je tá realistická cesta, ktorá to zmení.
Na záver mi dovoľte len dodať, že ja chápem, že fiškálny rozmer je pre vás dôležitý osobitne v tej ťažkej situácii, v ktorej sa nachádzate, ale povedzme si úprimne, že ten príjem, ktorý je v chudobnejších regiónoch Slovenska, a najmä z tých automatov, je naozaj príjem, ktorý štát zaplatí možno päťkrát, možno desaťkrát na tom, čo tým ľuďom sám platí. Nebuďme až tak krátkozrakí, aby sme si takto ten príjem do rozpočtu zabezpečovali, hoci, hovorím, úplne chápem postoj ministerstva financií, od ktorého vždy všetci pýtajú a ktorému nikto nič nedá. Takže musí myslieť samo na štátny rozpočet. Len toto podľa mňa nie je veľmi dobrý spôsob, ako to získať, myslím, na úkor týchto obcí. A vy tam navrhujete aj iné kroky, ktoré zvýšia príjmy štátu v oblasti hazardu, a vo väčšine s nimi nie je, myslím si, žiadny problém. A myslím si, že na väčšine by sme sa dokázali aj zhodnúť.
Takže dovolím si ukončiť to tým, že ja osobne nepatrím naozaj k nejakým presvedčeným paternalistickým ľuďom zakazujúcim hazard. Takisto si myslím, že úplná prohibícia tak ako pri alkohole a iných podobných veciach veľmi nefunguje, nehovoriac ešte aj o spoločenskej legitimite. Ale zároveň si takisto myslím, že dnes vieme a nielen zo Slovenska, že ten buď – alebo prístup vedie aj k mnohým sociálnym patológiám, a preto to regulujeme. Koniec koncov vy sám ste sa pochválili, ja nemám dôvod vám neveriť, že máme pomerne sofistikovanú reguláciu hazardu v tejto krajine. No ale to je práve dôkaz toho, že to nie je buď – alebo vec, ale je to vec niekde medzi, kde naozaj skôr debatujeme o konkrétnych riešeniach, než aby sme na princípoch bránili jeden ultrapohľad alebo druhý ultrapohľad. Ďakujem veľmi pekne.
