8. schôdza

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi teda vystúpiť v prvom čítaní k novele zákona o dani z príjmu, ktorej ústrednou časťou je rušenie rovnej dane. Dovoľte mi na úvod len pripomenúť to, čo už povedali viacerí kolegovia, a to je to, že ak schváli parlament tento zákon, budeme prvou členskou krajinou Európskej únie, respektíve možno aj na svete, ktorá rovnú daň po jej zavedení zruší, čo, samozrejme, nemusí znamenať, že je to zlé, len je to zaujímavá otázka - prečo? Prečo to robíme. No, v Českej republike sa o tom kroku diskutuje, ale ešte schválený nebol a práve tiež vyvoláva pomerne veľké vášne. Pokúsim sa možno pridať aspoň pár vecí k diskusii, ktorá tu už odznela a bola pomerne obsiahla a aj pomerne odborná, ale pár vecí ešte nezaznelo.
Prvá vec, ktorá síce zaznela, ale zaniká, zatiaľ je, že Slovensko ani rovná daň nie sú nejakým exotickým daňovým nástrojom. Rovnú daň nezaviedli len krajiny ako Hongkong alebo Rusko. Rovnú daň má aj dnes už pomerne, majú v podstate okrem Slovinska všetky členské štáty Európskej únie z postkomunistického priestoru a Poľska, teda aby som bol presný, to znamená, že z 10 členských krajín majú 8, takže v tomto sme úplne, by som povedal, pevne v jadre stredoeurópskeho priestoru. A tá zaujímavá otázka, ku ktorej sa dostaneme, že prečo je to, prečo je to tak.
Takisto ani kríza neprispela k tomu, že by rovná daň zanikla. Niektoré krajiny pod tlakom zvýšili jednorazovo sadzbu. Väčšina ani to nie. Naopak, Maďarsko v hlbokej kríze dokonca rovnú daň zaviedlo minulý rok, a to napriek tomu, že daňové zaťaženie pre firmy už predtým bolo v Maďarsku pomerne nízke. Z tohto všetkého vyplýva, že v našom priestore je dnes rovná daň štandardom, a to napriek tomu, že ako tiež už bolo poznamenané, na západ od našich hraníc štandardom nie je. Čo vyvolalo otázku, že prečo práve v týchto krajinách rovná daň je tak neodolateľná, a čo teda môžeme stratiť, alebo získať tým, že ju zrušíme.
Dovoľte mi začať odpoveď na to tým, že poviem, že ja osobne nie som fetišistom rovnej dane. Nepovažujem ju za niečo, kde moje srdce sa rozbúcha 150 tepom a prisahám na zástavu. Pokladám to za pragmatický, ekonomický a politický nástroj na zlepšenie fungovania tohto štátu. Dokonca môžem povedať dnes, a myslím, že Ivan Mikloš to potvrdí, že keď sa v roku 2003 diskutovalo o zavedení rovnej dane u nás, nebol som vtedy ako štátny tajomník ministerstva práce za, a nie preto, že by sa mi nepáčila rovná daň, ale považoval som za väčšiu prioritu zásadné zníženie odvodov, a bolo jasné, že ani tak reformná vláda nevie urobiť oba tie kroky zároveň. Nakoniec sa rozhodlo, že sa zníži rovná daň, dokonca sa znížili aj odvody o 3,25 percenta, čo sa mi vtedy zdalo veľmi málo, ale odvtedy žiadna ďalšia vláda už neurobila ani to, dokonca ani v odvodovej oblasti.
Dnes si myslím, a odvtedy som názor zmenil, myslím si, že vláda vtedy urobila dobre, že uprednostnila rovnú daň pred znížením odvodov, a dovoľte mi povedať prečo.
Ten prvý faktor, akokoľvek sa vám to páči, alebo nepáči, je marketing. Rovná daň je signálom, že zamestnávateľ nie je nepriateľ, proti ktorému chceme bojovať, podobne ako nezávislosť centrálnych bánk je chápaná ako kľúčový faktor pre schopnosť krajiny byť štandardnou trhovou ekonomikou. To je možno aj dôvod, prečo Rakúšania rovnú daň zavádzať nepotrebujú, pretože oni nepotrebujú presviedčať investorov, že sú štandardnou ekonomikou, v ktorej sa nemusia obávať o osud svojich investícií. Na Slovensku to však zatiaľ tak nie je. Naopak, zrušenie rovnej dane ako prvá krajina zo strednej a východnej Európy je veľmi jasný signál, že vláda nemá záujem o investorov, minimálne nie o tých, ktorí tu investujú kvôli celkovému podnikateľskému prostrediu, a nie kvôli nejakým špeciálnym výhodám, ktoré dostanú.
Ak si vezmeme to, že Slovensko je dnes závislé, a dlhodobo bolo, od zahraničných investícií, máme vysoký podiel zahraničných investícií v kľúčových sektoroch ekonomiky. Ako už bolo spomínané viacerými kolegami, súťažíme o to aj s inými krajinami, tak dávať takýto silný negatívny signál považujem dnes za nezodpovedné. Treba však povedať, že zrušenie rovnej dane je ale aj signálom pre domácich podnikateľov a zamestnávateľov. Signalizuje, že zamestnávanie ľudí nie je činnosť, ktorú chceme podporiť, ale naopak, ktorú chceme trestať. Po internete koluje taký zaujímavý obrázok, kde sa jeden človek pýta, že ak zdaňujeme cigarety, lebo chceme, aby ľudia menej fajčili, tak prečo zdaňujeme zamestnávanie, chceme, aby ľudia menej zamestnávali? Lebo zvyšujeme toto zdanenie.
Treba zároveň aj zdôrazniť, že rovná daň funguje ako obrana daňového systému proti populizmu, záujmovým skupinám a vládnemu, vládnym negatívnym opatreniam. Totižto ak funguje rovná daň, tak vláda môže prípadné fiškálne pomery, samozrejme, tiež riešiť zvýšením jej sadzby, ale má väčší problém sa uchyľovať k tomu, že bude deliť ľudí na dobrých a zlých, na tých, ktorých chce oholiť viac, a tých, ktorých chce oholiť menej. Pri rovnej dani je väčší problém, tak ako to sledujeme dnes, že sa zvyšuje daň pre všetkých zamestnávateľov, aby, aby sa od nich vybralo viac peňazí a zároveň sa ide rozdať 120 mil. eur na tých istých úľavách vybraným zamestnávateľom. Toto všetko rovná daň sťažuje, pretože na to viac poukazuje. Preto si myslím, že ako signál nie je tento krok dobrý.
Poďme sa však vrátiť k tomu, čo, naopak, hovorí vládna strana pri obrane tohto zrušenia. Prvý argument je ten, že, koniec koncov, je to pár percentuálnych bodov. Zamestnávateľom sa zvyšuje daň z 19 na 23 percent, fyzickým osobám, lepšie zarábajúcim na 25 percent, to predsa nikoho nezabije. Koniec koncov, pozrite sa, aké sú dane inde, hovoria obrancovia tohto zrušenia. Treba však povedať, že pri zdanení zamestnávateľov to bude najvyššia sadzba spomedzi krajín strednej Európy, ale čo najmä treba povedať a to myslím veľmi dobre povedal kolega Švejna, je, že toto je len jeden z mnohých krokov, ktoré spolu predstavujú skokové zvýšenie zaťaženia pre malých a stredných podnikateľov. Ak sa pozrieme na zvyšovanie minimálnych odvodov, vyššie odvody do zdravotných poisťovní a sociálnej poisťovne, obmedzenie paušálnych náhrad pre priemerného malého zamestnávateľa, ktorý bude sám, alebo možno jedného, dvoch, troch ľudí, to zvýšenie celkovej záťaže štátu nie je o pár percentách len rovnej dane, ale je o celkovom skokovom zaťažení, ktorého môže z toho biznisu buď vypudiť, alebo dokonca spôsobiť jeho zánik.
Môžete povedať, a to tu aj zaznelo veľakrát, myslím, že najmä kolega Blaha, ktorý tu momentálne nie je, o tom rád hovorí, že rovná daň nie je kľúčom ku konkurencieschopnosti. Hovorí o tom, že aké dane má Švédsko, aké dane má Nórsko, aké dane ma Francúzsko. To všetko je pravda, ale zároveň je pravdou to, že oni výmenou za vyššie dane ponúkajú fungujúci štát, a to je to, čo my na Slovensku dnes neponúkame. Koniec koncov, váš vlastný minister školstva povedal, že nebudeme mať fínske školstvo, lebo vo Fínsku sa tak nekradne ako tu. A myslím si, že hoci veľmi hrubo, ale vystihol to, že nie je to len o kradnutí, je to o funkčnosti. A ten slovenský štát nefunguje tak, ako funguje švédsky štát, alebo ako funguje francúzsky štát. Nie je to, koniec koncov, ani prekvapujúce vzhľadom na históriu a na to, aké obdobie máme za sebou ostatných 100 rokov, kde sme boli my a kde boli tieto krajiny už vtedy, ale je to fakt. A tento fakt má niekoľko dôležitých aspektov. Ak sa občan môže spoľahnúť na súdy, môže im dôverovať, môže sa spoľahnúť, že mu nikto jeho investíciu len tak nevezme napríklad tým, že uplatí sudcov, alebo právnikov, alebo aj politikov. Tak, samozrejme, je ochotný zniesť o niečo vyššiu daň. Ak občan vie, že, alebo podnikateľ vie, že pri založení jeho biznisu, pri zdravotnej starostlivosti, pri čomkoľvek inom nebude musieť platiť ďalšie platby, má istotu, že ho niekto neskôr neoholí, tak je ochotný platiť vyššiu daň, ak dostane kvalitné verejné služby. Ak podnikatelia vedia, že dostanú kvalitnú infraštruktúru, dostanú odborníkov vo vede a v školstve, tiež sú ochotní platiť vyššiu daň. A, samozrejme, je strategickým záujmom Slovenskej republiky, aby im vedelo ponúkať všetky tieto veci. Ale je pravda takisto, že v mnohom dnes naša krajina má oproti napríklad Švédsku alebo oproti Francúzsku v tomto veľké rezervy. A preto sa pýtam. Ak rušíte rovnú daň, čo ponúkate namiesto nej, aby ste boli atraktívnym miestom pre podnikanie, pre zamestnávanie, pre vzdelávanie? Aké reformy robí SMER pre to, aby sme mali pružný trh práce, kde bude radosť zamestnávať? Je to tento Zákonník práce, ktorý už aj v tak náročnej situácii zhoršuje podmienky pre zamestnávateľov? Nevšimol som si tam tú druhú stranu, tú flexibilitu. Aké reformy robí SMER pre to, aby sa znížila zásadne miera korupcie v tejto krajine? Ak sa pozrieme na novelu zákona napríklad o verejnom obstarávaní, alebo o službách zamestnanosti, tak môžeme konštatovať len opačné smerovanie. V oblasti školstva. Aké reformy plánuje robiť SMER pre to, aby sme mali špičkovú vedu, inovácie, aby sme mali špičkovo vzdelaných ľudí? To, že ich poženie na učňovky? To si myslím, že nie je odpoveď pre dlhodobú prosperitu tejto krajiny. Preto ja akceptujem vašu ideologickú pozíciu, že chcete zvýšiť dane a chcete ich zvýšiť primárne na zamestnávateľov a ľudí s vyššími príjmami, lebo si myslíte, že tak je to správne. Ja akceptujem, že poukazujete na krajiny, kde to funguje. Len sa pýtam. Čo je tá protihodnota, ktorú ponúkate za to, aby sme naďalej boli krajinou, ktorá skôr napriek všetkým svojim nedostatkom za posledných dvadsať rokov sa pohla dopredu, ktorá dokázala dobehnúť vlak Európskej únie, dokázala predsa len významne zvýšiť svoju hospodársku výkonnosť? Čo ponúkate na to, aby sme o desať rokov mohli konštatovať to isté, dokonca lepšie? Ja by som vám v tom veľmi držal palce, keby sme mohli konštatovať o desať rokov, že sme na tom výrazne lepšie. Priznám sa, že nevidím tam nič. A za tých okolností zvýšiť daň pre zamestnávateľov na najvyššiu úroveň v strednej Európe, priznám sa, že nemôžem považovať za zodpovedné, aj keby som bol rovno ľavicový politik, čo nie som.
Ďakujem veľmi pekne.

Faktické poznámky nie sú na vystúpenie pána poslanca. Teraz vystúpi v rozprave pán poslanec Kaník. Nie je v sále, stráca poradie. Pán poslanec Mihál, nie je v sále, stráca poradie. Pán poslanec Mikloško, taktiež nie je v sále, stráca poradie.
Pán poslanec Brocka, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, nabralo to trošku rýchlejší spád, ako som predpokladal. A už som riešil dilemu, či vôbec dnes prídem na program v rozprave, keďže o druhej máme rokovať o Zákonníku práce. Dámy a páni, moji predrečníci povedali veľa dôležitých, možno tie najdôležitejšie výhrady voči zmene zákona o daniach z príjmov. A ja by som v rozprave, keďže som sa neprihlásil za kluby, chcel povedať niečo, o čom moji predrečníci ešte nehovorili. Možno sú to drobnosti a nie tie najpodstatnejšie veci, ktoré vláda chce meniť, a mení ich k horšiemu. Ja chcem polemizovať s predkladateľmi, s ministrom, s predsedom vlády o tom, že tento návrh zákona, ktorým sa výrazne zvyšujú dane, že sa nedotkne bežných ľudí. Dámy a páni, keď prvýkrát vláda prišla s informáciou, že chce zásadne meniť zákon o daniach z príjmov, alebo rušiť rovnú daň, tak jedným z opatrení bolo aj zrušenie daňového bonusu na študentov - vysokoškolákov. To znamená, že už od 19 rokov vyššie by si študenti nemohli uplatniť, respektíve ich rodič, túto daňovú úľavu 21 eur. Keď sme ale upozornili pána premiéra, že sa to týka aj bežných ľudí, dnes veľa študentov, ktorí sú na vysokej škole, tak sú z chudobných rodín. A keď im vláda zoberie 21 eur za mesiac, to je dosť veľká položka pre niekoho. Robert Fico, ako aj inokedy, reaguje na argumenty, najmä keď sú to, by som povedal, argumenty väčšiny, alebo keď verejnosť nesúhlasí s jeho zámermi, a toto opatrenie už z návrhu zákona vypadlo. Ja som rád, a za toto patrí aj moje isté také drobné uznanie aj ministrovi financií, že takýto návrh tam už nie je. Ale stále ešte platí moja otázka. Naozaj sa tento návrh zákona nedotkne bežných ľudí? Ja som si priniesol jeden príklad. Posúďte spolu so mnou. A mám aj také didaktické pomôcky.
Dámy a páni, vybral som si, pán minister, aby ste videli, zamestnanca, ktorý má hrubý príjem sedemsto eur. Sedemsto eur, to je menej ako je priemerný plat v národnom hospodárstve. Nazvime toho pána, keď si vyberieme pána, že to je pán Jozef, ktorý má hrubý mesačný príjem 700 eur. Tak z týchto 700 eur najprv zaplatí 13,4 percenta odvody. To je tá suma 94 eur. Potom si uplatní odpočítateľnú položku na daňovníka. Zaokrúhľujem, to je 300 eur. Potom by mal platiť daň z príjmu, ale keďže jeho manželka je pri deťoch a nepoberá ani už materskú, ani rodičovský príspevok a majú možno dve, tri deti a možno je z regiónu, kde je menej práce, najmä pre ženy, a tak je pri deťoch a žijú z toho príjmu manžela. Jej manžel si môže uplatniť aj na manželku nezdaniteľnú položku, ktorá dnes, zaokrúhľujem, je 3 600 eur za rok. To znamená, za mesiac je 300 eur a z tejto sumy 19 percent je 59 eur. Čiže zníži si svoj daňový základ pán Jozef o 59 eur. Ak by neuplatňoval túto položku a mal zaplatiť daň z príjmu 700 eur, tak jeho daň je 59 eur. Ale keďže existuje v zákone v rovnej dani možnosť daňovej úľavy na manželku, ktorá nepracuje, je pri deťoch, tak pán Jozef zo 700 eur neplatí žiadnu daň. Pán Jozef dnes neplatí zo 700 eur, pán minister, žiadnu daň. Sedemsto eur. Robert Fico aj pán minister a vláda navrhujú zrušiť túto možnosť pánu Jozefovi, aby si mohol uplatňovať túto daňovú úľavu na svoju manželku. No a ako to bude potom s rastom daní? Ako budú rásť dane z príjmu? Ak dovolíte, tí, ktorí majú príjem do 3 311 eur, budú mať daň ako teraz, 19 percent. To znamená, tým sa daň z príjmu nezvýši ani o euro. Potom som tu napísal príjem lepšie zarábajúceho 3 500 eur za mesiac. Sú aj takí a nie je ich málo. Tak tomuto človeku sa zvýši daň z príjmu, ktorý má mesačný príjem 3 500 eur, sa mu zvýši daň o 47 eur. Ale pánu Jozefovi so sedemstoeurovým príjmom sa daň zvýši o 59 eur. Päťkrát menej zarába, a jemu daň Robert Fico zvýši o 59 eur. Dámy a páni, ešte si stále myslíte, že tento váš návrh sa nedotkne bežných ľudí? Samozrejme, to nie je všetko. Vláda hovorí, že, ale ak tá mamička, alebo ten manžel dokonca, lebo môže sa to týkať, že príjem 700 eur má manželka a manžel je pri deťoch. Tak ak bude mať status opatrovateľa, že sa bude ešte o niekoho cudzieho starať, alebo sa zaeviduje na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, tak vtedy daňový bonus si bude môcť ďalej uplatňovať. Čo si myslíte? Ako sa budú ľudia správať s tým sedemstoeurovým príjmom a nižším? No, nebudú opatrovať iných, lebo starať sa o tri deti a z jedného platu je ťažšie, už by som povedal, hľadať si ešte aj možnosť starať sa aj o iných. Tí ľudia sa budú evidovať na úrade práce, aby o tú úľavu neprišli. A čo sa potom stane? Nezamestnanosť budeme zvyšovať, nezamestnanosť porastie, hoci len papierovo, len preto, aby tí ľudia neprišli mesačne o 59 eur. Inými slovami, Robert Fico nielenže zvyšuje dane chudobným, ale on zvyšuje aj nezamestnanosť. On núti tých ľudí, aby išli na úrad práce. Samozrejme, teraz koľko bude tých nezamestnaných z tohto titulu? Z tohto jedného opatrenia. Vláda predpokladá, že zo zrušenia daňového bonusu, alebo nezdaniteľnej časti základu na manželku, že získa 6,5 mil. eur. Podeľte 6,5 mil. eur očakávaným výnosom, čiže 59 eur krát 12 mesiacov, 708 eur a dostanete 8,5 tisíca osôb. To znamená na úradoch práce, ak by tí, o ktorých hovorím teraz, si mali možnosť uplatniť tú odpočítateľnú položku v plnej výške, tak ich bude 8,5 tisíca. Ale to je podľa mňa číslo najnižšie. Lebo tí ľudia, ktorí si uplatňujú túto odpočítateľnú položku, väčšina z nich zarába menej ako 700 eur. To znamená, tých uchádzačov o zamestnanie, aby o tú úľavu 59, 50, 40, 30 eur mesačne neprišli, tak pôjdu na úrady práce. Dámy a páni, sledujte so mnou, keď toto schvália, o koľko nezamestnaných, a to znamená aj zbytočnej roboty, administratívy, pribudne na úradoch práce po celom Slovensku. Je to podľa mňa hlúposť. Je to nespravodlivé. Ale najmä, ja si myslím, že tí, čo toto navrhujú, tak oni nepochopili, prečo sme zaviedli rovnú daň a prečo sme to takto urobili? Veď keď sme v 2003 roku pripravovali rovnú daň, my sme vedeli, že sú ľudia, ktorí majú aj 12-percentnú. Lebo vtedy boli najnižšie sadzby, myslím 12 percent, 10, alebo 12 a najvyššia je 32 a 36. Ale keďže sme prijali zásadu, že nik po reforme daňovej nesmie platiť viac, tak ten, kto mal 12 percent, a my sme navrhli 19, tak sme to museli vykompenzovať niečím iným. Toto bolo to kompenzačné opatrenie, že aj chudobní, ktorí predtým mali nízku daň, že neplatili po novom viac. Robert Fico teraz zavádza, že ľudia s tritisícpäťstoeurovým mesačným príjmom, im menej narastie daň ako tomu človeku, čo má päťkrát nižší príjem. Prosím vás, tak toto by som čakal od kohokoľvek. To by som čakal možno od Sulíka. Prepáčte teraz za výraz, alebo teda od tých, ktorí nemajú také sociálne cítenie ako, ako SMER. Prosím vás, ak sa to dostane premiérovi, tak ako ste postupovali pri daňovom bonuse tých vysokoškolákov, tak zastavte aj toto. Určite tým nestratíte, lebo ak by ste to schválili, tak je to jedna veľká nespravodlivosť voči nízkozarábajúcim a, samozrejme, tým, ktorí sa zodpovedne starajú o svoje rodiny. Žijú z jedného príjmu. Toto je asi všetko, čo som chcel k tomuto jednému drobnému návrhu v zákone o daniach z príjmov zatiaľ povedať.
Ďakujem za vašu pozornosť.

S faktickými poznámkami dvaja poslanci. Uzatváram možnosť faktických poznámok.
Pán poslanec Kaník.

Ďakujem pánovi poslancovi Brockovi za to názorné preukázanie nesociálnosti tohto návrhu. Je to proste tak. Tu sa hrá divadlo pred národom, ako to všetko zaplatia bohatí, a pravda je presne opačná. Nielenže nezaplatia a podieľajú sa minimálne, ale ešte tie peniaze, ktoré štát vyberie od tých bežných ľudí, sa potom z veľkej časti presúvajú napríklad na stimuly, dotácie pre veľké a vybrané firmy. Kde je tu spravodlivosť? Absolútne žiadna. A treba stále pripomínať, že aj tento návrh je len súčasťou toho smrtiaceho otravného kokteilu, ako mnohokrát som tu už povedal, ktorý je pripravovaný. To nejde o nejaké vytrhnuté opatrenie. Pretože tu môžeme poukázať na tento aspekt. Ale súčasťou tohto smrteľného mixu sú zvýšené poplatky, ktoré naozaj zachytávajú absolútne bežných ľudí. Poplatky za administratívne úkony na úradoch. Za stavebné úpravy zaplatíte niekoľko sto eur. Za nič, len za to, že idete oznámiť, že si premiestnite dvere vo vlastnom byte. Sú s tým spojené zvýšené odvody, ktoré, samozrejme, budú platiť tí, ktorí zarábajú úplne najmenej. Je s tým spojený Zákonník práce, ktorý takisto svojimi nerozumnými opatreniami privedie na úrady práce zbytočne desiatky, stovky, tisíce ľudí. Vláda ide proti sebe. Znižuje si príjmy do štátnej kasy, zvyšuje nezamestnanosť a platia za to úplne najobyčajnejší ľudia.

Pán poslanec Zajac.

Ďakujem pánovi kolegovi Brockovi za tento názorný príklad odpočítateľnej položky na manželku. Musím dosvedčiť zo svojej podnikateľskej praxe, že som zamestnával takých zamestnancov, ktorých manželky poberali invalidný dôchodok, alebo veľmi nízky dôchodok a na konci roka, keď sa robí daňové zúčtovanie pracovníkovi, on donesie potvrdenie, že manželka zarobila zhruba, dajme tomu 2000 eur, tak do rozdielu odpočítateľnej položky sa tomu pracovníkovi vracala daň. Napríklad, keď to bol rozdiel 1000 eur, tak to bolo tých 190 eur. Myslím si, že je to spravodlivé, lebo príjem manželov by sa mal spoluposudzovať a takýto návrh zákona, ktorý predkladáte, je antisociálny, je nespravodlivý a dotkne sa to hlavne na východnom Slovensku veľmi veľa ľudí, lebo tam sú nízke príjmy. A takéto istoty ľudia neočakávali.

S reakciou pán poslanec Brocka.

Ďakujem za predchádzajúce príspevky k môjmu vystúpeniu. Ja by som možno len doplnil to, čo som nestihol ešte povedať, jednou vetou, dvomi. Na Slovensku dnes je 700-tisíc ľudí ohrozených chudobou. Koľko z tých zamestnancov, ktorí dnes využívajú možnosť daňovej úľavy na manželku, sa tiež prepadne pod hranicu chudoby? Prosím vás, 708 eur za rok. To je v čistom. To je viac ako hrubý priemerný plat v národnom hospodárstve. Toto je ďalší z príkladov, keď nieže chudobní u vás vyhrávajú, ale zasa bohatí.

Pán minister, chcete vystúpiť? Udeľujem vám slovo podľa § 27 ods. 8.
Nech sa páči.