8. schôdza

Ďakujem. Ja na záver, keďže nezazneli žiadne kritické hlasy, tie odišli zo sály, tak iba chcem povedať, že keby som tú situáciu nevnímal, že na Slovensku naozaj máme ešte čo dobiehať, tak by som nebol tak ostentatívne používal tento symbol. Tento symbol ale je pre mňa symbolom tolerancie, zmierlivosti a inakosti. Takže preto som ho použil. Ďakujem za pozornosť.

Vážená pani predsedajúca, kolegovia, kolegyňa, skôr, ako začnem, by som azda chcel vysvetliť, že to, že sme tu neboli pri prejave pána Drobu, neznamená to, že sme ho nepočúvali a nevenovali mu patričnú pozornosť. Bol to skôr symbol našej demonštrácie nesúhlasu s tým, ako sa prznia štátne symboly, v tomto prípade ten emblém, ktorý tu máte a ktorý sa jednoznačne hlási k cyrilo-metodovskej tradícii, a najmä symbol takého typu, ktorý sa neopiera o žiadnu legislatívnu normu, ktorá by na to dávala akékoľvek právo. To je na vysvetlenie. Príhovor sme, samozrejme, počúvali.
Pokiaľ ide o moje vystúpenie, mrzí ma ten čas, lebo je koncipované širšie, má tri časti.
Prvá časť je taká, ktorá sa neobjavuje v parlamentných rozpravách tohto typu a pri týchto témach, lebo zvyčajne s tým veľká väčšina nemá nijaké skúsenosti a mne niekedy príde ako problematické vyjadrovať sa k čomusi, čo poznám len sekundárne, len sprostredkovane, len z literatúry, bez toho, aby som mal vlastnú empíriu. Čiže tá prvá časť, ten prvý blok je pokusom hovoriť o mojich nie síce rozsiahlych, ale predsa len nejakých empirických skúsenostiach s homosexualitou.
V druhej časti keďže som učiteľ literatúry a zároveň znalec pre výtvarné umenie a pohybujem sa v kunsthistorickej oblasti, a viete, že som to robil aj pri zdravotných sestrách, kde som si dovolil urobiť takú reflexiu témy zdravotnej sestry v literatúre a umení, takisto som to robil pri zbrojnom zákone, kde som zase sa snažil postihnúť alebo hľadať oporu aj v interpretáciách, ktoré sa o love a poľovačke nachádzajú v literatúre a v umení, ani teraz pri téme homosexuality sa tomu nevyhnem.
A tretia časť bude možno praktickejšia, opierajúca sa o všeobecný étos prirodzeného zákona a, samozrejme, aj o nejaké právne konzekvencie, ktoré, ak sme konzekventní, z tohto vyplývajú.
Ešte jedna vec. Kedysi tu poslanec Hlina hovoril, myslím že to bolo pri prejave pána predsedu parlamentu, keď sa postavil a zatlieskal mu, vyzeralo to, ako keby ironizoval, a povedal, že to myslí celkom vážne, že má rád keď ľudia hovoria z hlavy, že je to prejav ich spontánnosti a že je to zároveň aj doklad toho, že to majú v srdci. Ja som na slovo citlivý, viete, že nevystupujem často a najmä sa nesnažím tliachať, preto tie formulácie, ktoré som si prácne pozbieral (plus teda vlastná empíria), ak mi prepáčite, budem radšej čítať.
Mám česť a, musím povedať, aj trýzeň hovoriť o čomsi, čo sa len minimálne týka mojej empírie, mojej vlastnej skúsenosti, totiž o homosexualite, ktorá je jedným z dôvodov prítomnej rozpravy k návrhu zákona o registrovanom partnerstve osôb rovnakého pohlavia.
Rovnako závažným dôvodom, ako hovoril aj doktor Hrušovský, je nebezpečný trend vytvárať alternatívne vzťahové formy voči tradičnému modelu manželstva ako paritnej väzby medzi mužom a ženou a v tomto zmysle aj redefinovať rodinu ako základnú inštitúciu spoločenskej stability.
Skôr ale, ako pristúpim k tomu, čo som avizoval, by som tomuto zákonodarnému auditóriu chcel odcitovať slová Anthony Browna. To nie je kresťan, je to anglický politológ, ktorý napísal skvelú knihu Úprk rozumu. Celá táto kniha je venovaná pasci politickej korektnosti. Píše tam, môžem citovať: „Ak chcete ľahko a rýchle zistiť, kto je obeť a kto je utláčateľ, diskriminátor, bez toho, aby ste sa trápili zbieraním a posudzovaním faktov, je veľmi užitočné rozdeliť ľudstvo do skupín obetí černosi, moslimovia, ženy, hendikepovaní, homosexuáli. Rozdelenie ľudstva na skupiny temer automatizuje politicky korektné myšlienkové procesy. Od prisudzovania skupinových identít je len krôčik k automatickému priznávaniu práv na základe týchto identít.“ A to najpodstatnejšie teraz ešte z Anthony Browna je: „Hodnotenie ľudí podľa príslušnosti ku skupine znamená, že budú považovaní skôr za produkt onej skupiny než za jednotlivcov zodpovedných za svoj osud,“ ešte raz, „že budú považovaní skôr za produkt onej skupiny než za jednotlivcov,“ podčiarkujem, „zodpovedných“, a podčiarkujem, „za svoj osud.“
Ako aktívny kresťan, kresťanský demokrat a príslušník cirkvi, v ktorej je učenie opierajúce sa o kanonické texty, rovnako ako aj o vyše dvetisícročnú tradíciu, verím, musím poctivo priznať, že sa necítim nijako komfortne, o to viac, že si naliehavo uvedomujem povinnosť nehovoriť o celom probléme vo fundamentalistickom zmysle patologizovania homosexuality.
Z medzinárodnej klasifikácie, čo je príbeh sám osebe, pretože aj v tej komisii, ktorá robila zmenu medzinárodnej lekárskej klasifikácie, aj tam funguje loby, síce menšinovo, ale veľmi vplyvná, nuž z tejto klasifikácie chorôb homosexualita vypadla už dávnejšie a zostala tam len jedna forma, tzv. egodystónna forma, kde takto postihnutý vníma svoj stav ako chorobný, nevie si s ním rady, čo spôsobuje jeho psychický diskomfort a nezriedka aj samovražedné myšlienky, aj vykonané skutky tohto typu. To, samozrejme, nijako neznamená, že ostatné formy, ktoré sú mimo tejto klasifikácie vnímam v aproximačnom poli štandardu, ktorý by sa opieral o zdravý rozum, to tu zaznelo už neraz, stvoriteľský projekt párovej komplementárnosti, teda vzájomného sa dopĺňania muža a ženy, o prirodzený zákon, ktorý zásadným spôsobom, podčiarkujem, zásadným spôsobom určuje hranice našej slobody aj našich partikulárnych a ústavných zákonov.
S úplnou pokorou musím priznať, že som milosť heterosexuálnej a štatisticky väčšinovej orientácie dostal do vienka ako nezaslúžený dar. Heterosexualita sa predpokladá, očakáva. Netreba o nej hovoriť. Nikdy nebude na titulkoch médií, ale možno len v podobe negatívnych a krízových javov rodiny, temer v polohe hrdinstva, manželstva, rodičovstva, divokej kohabitácie, single života, ktorým sa naše celebrity neraz pýšia, v polohe heterosexuálnych deviácií, smilstva, cudzoložstva, to tam bude, nevery, teda toho, čo sa vymyká morálne a spoločensky žiaducemu štandardu.
Naopak, takto zhruba pred rokom bol na titulných stranách novín môj kolega z výboru pre zdravotníctvo Stanislav Fořt, neviem, či tam ešte sedí, ak áno, tak ho pozdravujem. Musím priznať, že ma to trochu vyrušilo, najmä preto, že som nemal nijakú potrebu to vedieť. Aj bez toho sme boli blízki kolegovia, čo sa, samozrejme, nezmenilo ani po jeho sebaodhalení. Mal som však z tohto mediálneho striptízu čudný pocit. Aké sú asi dôvody a ciele, že takú krehkú a posvätnú vec, akou je hlboká intimita, dávam takto verejne na bubon, že cudzích ľudí zaťahujem do svojej spálne? Dodnes si neviem na túto otázku zmysluplne odpovedať. Viem ale s istotou, že ma neprepadli nijaké homofóbne nálady, rovnako ako som presvedčený, že Stana Fořta ani predtým, ani potom, teda ani po verejnom priznaní sa, nikto nediskriminoval.
Spomínam si aj na jeden večer vo vládnom hoteli na Bôriku, kam nás pozvala jubilujúca premiérka Iveta Radičová. Na terase nad Dunajom so scenériou veterných turbín za hlavou sme preberali nielen výbušnú matériu eurovalov, čo nás napokon pochovalo, ale aj obyčajné ľudské problémy, vzťahy, napätia, kamarátstva, aj účelové spojenectvá, ako sa to v politike neraz deje. Komunikačný ruch ku mne priniesol Stana Fořta v spoločnosti, treba povedať, oveľa bojovnejšieho Petra Kalista. A téma bola jasná, čo vy, kresťania, ešte dobre, že nezazneli slová černokňažníci, stredovekí tmári, lebo aj to počujeme často, stále máte proti homosexuálom. Ak teraz odhliadneme od skutočnosti, že je to politická agenda, ktorá v elektoráte inakosti a liberálnych nadšencov hľadá záchranu svojich potápajúcich sa preferencií, napokon toto som v ten večer ani nepovedal, odpovedal som len toľko, koľko viem, jedna vec je orientácia a druhá vec je správanie, ktoré podlieha vôľovej kontrole. A tu sa v slovníku zámerne ovládam. Rovnako som povedal, že podľa nášho učenia treba vždy milosrdne človeka prijímať a prijať, ale odsúdiť jeho činy, pokiaľ sú morálne sporné.
V tom večernom rozhovore na balkóne vládneho hotela som hovoril aj o tom, že vládnuť by mal ten, kto sa vie ovládať, že rovnaká morálna disciplína sa vyžaduje aj od heterosexuálnych dvojíc, aj od požehnaného biologicky, sociálne, duchovne i kultúrne paritného vzťahu jedného muža a jednej ženy v manželstve a že ani monogamia nie je v čase velebenia slasti, okamžitého uspokojovania stále nenásytnejších potrieb a túžob, v čase konzumnej žiadostivosti a pod zorným uhlom samovražedných tendencií americko-európskej kultúry a politickej korektnosti, čo je len iný termín pre kamuflovanie pravdy, ľahký projekt, že vyžaduje disciplínu, vôľu, odvahu, zmysel pre vzťahový poriadok a z neho plynúce spoločenské benefity a, áno, aj stráženie si očí i predstavivosti, vášní z nej plynúcich, lebo ich energia je ničivá.
Netreba chodiť k budhistom ani východným náboženstvám, stačí študovať naše tradície, napríklad púštnych otcov zo 4. a 5. storočia, aby sme vedeli, o akom invariante krehkosti po dedičnom zranení je reč. V zornom uhle takéhoto poznania sa nemôže stať to, čoho svedkami sme dnes, že sa sentimentálne a emotívne dôvody povyšujú nad mravný imperatív.
Aby som však nezabudol na to podstatné. Takáto poctivosť poznania pravdy garantuje potrebu šťastia, aj keď subjektívne a najmä egoisticky sa to spočiatku javí inak. V tomto zmysle, aspoň si myslím, má konzumovaná homosexualita rovnakú morálnu kvalifikáciu ako nevera v exkluzívnom heterosexuálnom zväzku jedného muža a jednej ženy. Nazdávam sa, že aj toto je doposiaľ nevyslovený dôvod, prečo mnohí cudzoložníci nemajú s právnou úpravou registrovaného partnerstva nijaký problém. S kresťanskou empatiou voči homosexuálne orientovaným blížnym, ešte zvlášť, ak sú kresťania, by som kvôli významovej úplnosti azda dodal, že predstava mimomanželského heterosexuálneho sexu je prinajmenšom fyziologicky znesiteľnejšia ako nedobrovoľný celibát, čo ju, pochopiteľne, neospravedlňuje.
K pastoračným úlohám súčasných kresťanských komunít najmä v priestore, ktorý sa v americkej literatúre volá HOMOKONS, teda konzervatívnej vetvy gay hnutia, patrí aj starosť o homosexuálov, rovnako aj duchovná starostlivosť o rozvedených či rozlúčených. Mimoriadne vľúdne a morálne čisto o tom píše zakladateľ americkej komunity Courage Benedict Groeschel v štúdii Odvaha byť zdržanlivý.
Ak som na začiatku svojho príspevku hovoril o absencii vlastnej empírie, teda skúsenosti s homosexualitou, pretože hovoriť abstraktne sa mi v tejto súvislosti zdá zvlášť nevhodné a navyše je to aj ľahký propagandisticky spôsob, ako zahmlievať podstatu celého problému, predsa len kvôli poctivosti výpovede musím konštatovať, že nejaké interakcie s náznakom homosexuality som predsa len zažil. Pre mňa predstavujú bázu mojich ďalších postojov k javu, o ktorom hovorím dnes. Ak môžem, niektoré z nich uvediem. Mal som snáď dvanásť rokov, keď si ma na kolená tak trochu proti mojej vôli posadil vychovávateľ z družiny a zároveň náš pioniersky vedúci. Spotenou rukou mi prešiel po uhrovitej tvári a s afektom v hlase vzdychol: „Chlapče môj, ako pekne mi začínaš zarastať.“ Išlo o prvé pubertálne chĺpky na brade. Odvtedy som sa vyhýbal jeho kabinetu. Mal som z toho nedobrý pocit. Našťastie v novom školskom roku nenastúpil, aj keď som nikdy neskúmal, z akých dôvodov nenastúpil. Druhý zážitok podobnej povahy sa odohral na hotelovej izbe v Poprade, kde sme sa ako gymnazisti zúčastnili celoslovenskej súťaže malých javiskových foriem. Dostal som izbu so spoluhercom s plavou šticou a plavými očami. Dovtedy sa nikto v mojej blízkosti tak neprejavil. Ale keď som večer vyšiel zo sprchy, horel vzrušením a nesmelo sa spýtal, či by sme sa nemohli trošku pohrať, srdce mi búchalo až v ušiach. Rýchlo som si navliekol pyžamo a odpálil som ho poznámkou, aby sa ma neopovážil dotknúť. Oddelil som naše postele a do rána som predstieral spánok. Počul som len ako ticho plače. Divadlo som potom naveky zavesil na klinec. Môj „amant“ vyštudoval herectvo a v osemdesiatych rokoch často hrával v slovenských inscenáciách a filmoch pozitívnych hrdinov, dobrých chlapcov a princov. Niekedy v polovici osemdesiatych rokov som ho zazrel pod Michalskou bránou ako za ruky vedie svoje dve malé deti. Z obchodu vybehla jeho manželka. Bez akéhokoľvek moralizovania som mal tichý pocit satisfakcie, že takýto životný posun je možný. Tretí môj zážitok mal explicitne perverzný kontext. Odohral sa na verejných toaletách železničnej stanice v Brne. Odprevadil som priateľku na vlak do Poděbrad a kým prišiel môj rýchlik do Púchova navštívil som spomínané miesto. Pri vedľajšom pisoári ako socha stál asi 50-ročný muž. Periférnym videním som zachytil, že sa vôbec nehýbe, no behom chvíle mu ruka vystrelila k môjmu pisoáru. Rozgajdaný som bežal podchodom až na posledný perón, kde som sa skryl za odstavený vozeň. Popod kolesá som videl, ako chaoticky pobehuje po peróne a tlmene kričí: „Chlapečku, kde jsi, nic ti neudělám.“ Chcel by som podčiarknuť, že ide o príbehy z čias mojej neplnoletosti. Už ako zamestnanca galérie... A to by som nechal na zajtra. Dobre? Ďakujem.

Ja to mám ešte na štyridsať minút.

Vážený pán podpredseda, milý predkladateľ, spravodajca, kolegovia a kolegyňa, prajem vám príjemné dobré ráno. Bolo avizované, že som včera len začal svoj príhovor k téme, ktorá je rovnako ťaživá a náročná a aj potrebná, treba o nej diskutovať.
Avizoval som, že ten môj text je zložený z troch častí. V prvej časti aj kvôli tomu, aby sme nešli len do filozofickej alebo len teologickej, alebo len právnickej roviny, hovorím trošku z vlastnej empírie, povedal som niekoľko príbehov, ako som ja dokonca v útlom detstve a v puberte bol konfrontovaný s týmto javom. V druhej časti, a ohlasoval som to aj včera, lebo som aj učiteľ literatúry a historik umenia, by som si dovolil taký exkurz, aj možno aj pre inšpiráciu v týchto oblastiach, čo tu nie je zvyčajné, a v tej tretej časti možno viac teoreticky.
Ešte by som chcel sa ospravedlniť za to, že budem zväčša čítať, je to preto, že ľpiem na každom slove. Podľa Kraska má byť "na každom slove krv prischnutá" a je to aj dobrý spôsob, ako sa nedostať k tliachaniu, ako som avizoval už včera.
Takže z tých príbehov, ešte z tej empírie. Už ako zamestnanca galérie ma sporadicky navštevoval mimoriadne vzdelaný historik a znalec prvej Československej republiky a prvého slovenského štátu. Ohromnú erudíciu, umeleckú senzibilitu a osobnú kultúru si doniesol zo spoločensky uznávanej rodiny môjho rodného mesta. Jediné, čo ma trochu vyrušovalo, keď chcel, aby som mu dal vedieť, ak sa ako historik umenia a súdny znalec pre výtvarné umenie stretnem s mužskými aktami. A ešte zbieral umelecké diela s motívom svätého Sebastiána, ktorý sa zobrazuje odhalený a jeho telo prebodávajú šípy lukostrelcov. Dôvody tohto bizarného zberateľského záujmu som zistil počas návštevy jeho domu v Čechách, kde vtedy pôsobil. Obedovali sme traja, okrem nás dvoch aj jeho dlhoročný životný druh. Keď mi pri rozlúčke ponúkal možnosť, aby som u nich prespal, ak budem niekedy zase v Čechách, nikdy som túto ponuku nevyužil. Som si však istý, že títo dvaja inteligentní páni, dnes už starci, žijú verne, ak nepomreli.
A napokon v čase písania tohto textu som dlho telefonoval so známym lekárom, o ktorom viem, že je homosexuálne orientovaný, aj keď tu ako kresťan nežije. Povedal, že jemu je registrované partnerstvo úplne ukradnuté, lebo nijakého partnera nemá, ale že vie pochopiť tých ojedinelých, ako on povedal, teplých spolubratov, ktorí chcú byť rovnocennou súčasťou národa a spoločnosti, a nielen preto, že odvádzajú dane a poplatky. Tiež mi povedal, že nás má ako politikov v paži, pretože riešime najmä vlastné problémy a že si - ako neraz aj tu - zamieňame formu s obsahom. Jeho problém je zásadne metafyzický, psychologický, filozofický, sociologický, kultúrny, existenciálny a ani tá najliberálnejšia legislatíva jeho znepokojivé otázky a traumy nevyrieši. Pre úplnosť musím povedať, že formálne sa rozišiel s inštitucionálnou cirkvou, žije v mučivej samote a prostredníctvom alkoholu systematicky pracuje na vlastnom zničení.
Okrem takzvanej vrodenej, údajne nemennej, myslím, že to spomínal včera aj kolega Droba, alebo chcenej, či zvolenej orientácie a konzumovanej, žitej homosexuality som sa stretol aj s problémom homosexuality inštitucionálnej. Pri nej ide o homosexuálne správanie, ktoré nie je kryté náležitou orientáciou. Častým príkladom sú praktiky vo väzniciach alebo na námorných lodiach. Správanie dvoch mojich neplnoletých žiakov z cirkevnej školy by som označil ako utilitárnu, vypočítavú, pragmatickú homosexualitu. V roku 2003 ma kontaktovala kriminálka vo veci týchto dvoch mojich žiakov, z ktorých jeden priznal, že ich v dedinskej dielni sexuálne a za odplatu zneužíva, aj keď neskôr tam kvôli peniazom chodili dobrovoľne, dôchodca, ktorý v tejto veci mal už skúsenosti s trestným právom. Zaujímavý bol osud toho druhého žiaka, ktorý ani po odznení aféry neprestal so sexuálnymi službami a živil sa homosexuálnou prostitúciou. Aj keď mal priateľku.
Tento príbeh spomínam aj preto, že problematizuje logiku väzby medzi orientáciou a správaním. Ak stále hovorím o vlastnej empírii, ako učiteľ literatúry nemôžem nespomenúť aj, takpovediac, sekundárne poznatky z dejín umenia a špecificky najmä z literatúry, lebo aj to je jedna veľká oblasť, kde sa prinajmenšom od fin de siecle, od prelomu 19. a 20. storočia a od nástupu freudovskej psychodynamiky skúma jav, o ktorom hovoríme.
Nebudem spomínať chronicky známe príklady, akými boli Michalangelo, Leonardo da Vinci alebo Peter Iľjič Čajkovskij. Musím povedať, že svojho času sa mi zdalo vtipné, čo v ktoromsi skeči povedal Milan Lasica o tomto výnimočnom ruskom romantickom skladateľovi. Ak ho môžem citovať, Milan Lasica vtedy povedal, že "Čajkovskij bol homosexuál, no nielen preto ho máme radi". Dnes sa mi už ten fór až tak nepáči.
Do prudérnej viktoriánskej éry svojím intelektom a iróniou zažiaril Oskar Wilde, ktorý ťažké následky svojej orientácie, či skôr správania, literárne spracoval v známej Balade o žalári v Readingu.
Nič také sa nestalo americkému básnikovi Waltovi Whitmanovi, ktorého panteistický, všeobjímajúci koncept sveta nekonfliktne spájal všetko živé - mužov, ženy, deti, prírodu, energiu sveta, hurhaj veľkomesta, večerné ticho vidieka - do jedného veľkého organického celku, ktorý sa s námahou derie do lepšej budúcnosti, nehľadiac na formy, podobu a entropiu.
Celkom bizarný je príbeh Andrého Gidea, ktorý bol notorickým voľnomyšlienkarom a libertariánom, kritizujúcim kolonializmus európskych mocností ako novodobé otroctvo, čo mu však na druhej strane nebránilo mať v Afrike černošských chlapcov ako milencov.
Asi najviac ma však zaujala novela Thomasa Manna Smrť v Benátkach, rovnako vynikajúca v literárnej podobe, ako aj na filmovom páse Luchina Viscontiho z roku 1971. Tento príbeh je napnutý medzi dvomi antickými archetypmi. Na jednej strane je to Thanatos, smrť, a na druhej Eros, ničivá i životodarná energia. Starnúci umelec Aschenbach sa v zahnívajúcich Benátkach a na plážach Lida platonicky, no o to silnejšie zamiluje do pubertálneho chlapca Tadeáša z poľskej rodiny, ktorá pri Adriatickom mori trávi dovolenku. Ani bezprostredná hrozba cholerovej epidémie ho od jeho vášnivého sledovania mladého chlapca neodradí.
Pre úplnosť treba povedať, že jedna časť Mannovho textu hovorí veľmi výstižne aj o ohavnostiach, ktoré vyprodukovala jeho chorobná predstavivosť v čase umierania na morovú nákazu. Viem, čo je umelecká nadsázka, hyperbola, licencia, no dnes sa mi zdá, že Mannov text bol prorocký. Bolo to ešte sto rokov pred vznikom pandémie AIDS a čosi z týchto súvislostí, ako keby tu veštecky tušil.
O to viac, že v týchto dňoch som v knihe známeho amerického profesora práva a prokurátora LaGarda Smitha našiel šokujúce informácie o jeho výskumoch v homosexuálnych baroch a štvrtiach. Pôvodne som chcel na tomto mieste citovať škandalózne variety homosexuálnych praktík a promiskuity a poprosiť kolegyne poslankyne, aby - s výnimkou pani Nicholsonovej, od ktorej som očakával, že tu bude - vo vlastnom záujme na chvíľu opustili túto sieň. Napokon som sa rozhodol pre kulantnejší variant, ktorý sa dá vyjadriť slovami amerického spisovateľa a gaya Trumana Capotea: "Homosexuál je džentlmenom len do chvíle, kým niekto nezhasne svetlo."
S naším výpočtom umelcov a interpretácií homosexuálnej orientácie, samozrejme, nie sme na konci. Jeden z apoštolov Beat Generation Allen Ginsberg tú desivú podobu života gayov a narkomanov temer starozákonne kazateľsky, na spôsob litánií vyjadril vo svojej poéme Howl (vytie alebo zavýjanie, kvílenie), ktorá skončila v súdnych sieňach až do definitívneho verdiktu o slobode slova a tlače. Z pódia kultúrneho humusu tejto generácie vyklíčili tzv. slnečné šesťdesiate roky v znamení oslobodenej sexuality, antikoncepčných preparátov, hnutia Hippies a rockovej revolúcie. Odvrátenú tvár Flower Power (Kvetinového hnutia) skvelo vykreslil príslušník anglickej spisovateľskej generácie rozhnevaných mladých mužov Kingsley Amis v diele Jakov problém.
Autorovi sa chcem však ospravedlniť, v tomto výpočte sa ocitol celkom náhodou, nakoľko bol heterosexuálom ako repa. Spomínam ho len preto, že podnietil diskurz o tom, že to, čo pôvodne malo byť ľudskoprávnou slobodou, sa veľmi skoro stalo novým otroctvom a tyraniou.
V šesťdesiatych rokoch vykvitol aj Pop Art. Nielen v dielach Roya Lichtensteina, ktorý previedol banalitu paperbackových komiksov do monumentálnych formátov, ale aj v merkantilných tlačiach Andyho Warhola, neurotického gaya, ktorý povýšil konzervy s Campbellovou fazuľovou polievkou na umelecký artefakt. Čosi podobné urobili títo zlatí chlapci z Greenwich Village aj s ľudskou intimitou. Aj keď nie vždy boli gaymi ako Warhol, akceptovaním sexuálnej aleatoriky, teda náhodnosti, zameniteľnosti kohokoľvek s kýmkoľvek neraz aj v podobe bisexuality, ako napríklad David Bowie, Iggi Pop a ďalší, vytvárali vzorec, čo všetko a ako je to medzi ľuďmi možné.
Tá bisexualita je zvlášť zaujímavá, lebo proti vlastnej vôli problematizuje výskumy tzv. homosexuálneho génu, ako aj kauzálnu väzbu medzi pohlavnou orientáciou a správaním. Ak ste bisexuál, akú máte orientáciu?
Bez ducha šesťdesiatych rokov a emancipácie hnutia gayov by sme ťažko vysvetlili aj škandalóznu reputáciu talianskeho homosexuálneho spisovateľa a režiséra Piera Paola Pasoliniho. Pamätníci filmových klubov si určite spomenú na jeho kontroverzný film Teorema, kde zvláštny cudzinec, alias novodobý Kristus, ako to anotovali dobové médiá, svojimi intímnymi aktivitami najskôr s otcom, potom s matkou, potom so synom, potom s dcérou úplne rozvráti usporiadanú taliansku rodinu. Ďalší autorov film Saló alebo 99 dní Sodomy sa už celkom explicitne dostal za hranicu perverznosti, ktorá dráždi o to viac, že je zasadená do esteticky podmanivého renesančného prostredia. Krásny film o ohavnostiach.
V tomto historickom exkurze nemôžem nespomenúť ani černošského spisovateľa a depresívneho gaya Jamesa Baldwina, Američana žijúceho v Paríži, ktorý v románe Giovanni´s Room otvoril aj iné témy, než tzv. diskrimináciu neviditeľnej menšiny homosexuálov, a teda konkrétne zlovestný rasizmus bielych gayov proti čiernym, myslím si, že aj toto je zaujímavý kamienok do mozaiky údajne tolerantného homosexuálneho správania.
Podľa viacerých psychologických a etologických štúdií sú muži viac ako ženy zameraní vizuálne. Ženy viac pocitovo a najmä vzťahovo. Dokonca to platí aj pre porovnanie lesbického a gayského správania. Aj preto som si až na samý záver tohto umelecko-historického prehľadu nechal svetoznámeho fotografa, dnes skoro kultovú osobnosť, Roberta Mapplethorpea, gaya, ktorý zomrel na AIDS. Na asi najkontroverznejšej fotografii zobrazil belocha s päsťou zasunutou v análnom otvore černocha. Tento akt hrubého násilia, známy aj z komunít gayov ako fisting, ospravedlňoval tým, že ide o politický protest proti apartheidu. V roku 1990 sa v tradične konzervatívnom americkom meste Cincinnati konala v Centre of Contemporary Fine Art autorova výstava, nazvaná eufemisticky, Okamih dokonalosti. Okrem spomínanej päste sa tu návštevníci mohli stretnúť s fotografiou prsta zavedeného do mužského pohlavia s mužom, ktorý vykonáva malú potrebu do úst iného muža, s deťmi, ktoré vystavujú na obdiv svoje genitálie a, pochopiteľne, s rôznymi variantami análneho otvoru: raz s bičom na býky, s valcom, s päsťou. Mravnostný súd, ktorý nasledoval, aj s veľmi tristnými postojmi súdnych znalcov pre výtvarné umenie, ukázal hĺbku dekadencie, v ktorej sa ako vo válove váľa súčasná civilizácia so zbožstvenou agendou ľudských práv.
Ak môžem uzavrieť túto časť svojho bolestného premýšľania, všetci homosexuáli v umení majú chronickú potrebu nejako stvárniť pocity previnenia. Je celkom zjavné, že homosexuáli nedokážu bez problémov žiť s vedomím toho, čo konajú. To samo osebe hovorí o možnosti voľby, ktorá je v ich konaní prítomná. Cez pocity viny homosexuáli chápu vôľovú povahu svojho správania. Prostredníctvom studu sami sebe priznávajú, že to, čo konajú, nie je v poriadku. A nie sme to iba my, takpovediac, z druhého brehu, koho sa zúfalo snažia presvedčiť o svojej nevine. Chcú o tom presvedčiť najmä a predovšetkým sami seba.
Nech mi aj na večnosti odpustí môj milovaný hlas Fredyho Merkuryho, pri ktorom - úsmevne - je dôstojný sir Elton John, ak môžem doplniť túto škálu, táto ikonická karikatúra samého seba, podľa mňa, proti nemu nemá nijakú šancu, aj keby sa pri klavíri rozlial na kolomaž. A nijako to nezachraňuje ani stále liberálnejšia legislatíva vôkol ich domnelého šťastia.
Okrem vlastných protohomosexuálnych kontaktov, ak to môžem takto pracovne nazvať, a umelecko-historických súvislostí, ktoré považujem za inšpiratívne východiská v dnešnej ľudskoprávnej citlivosti, mi dovoľte, aby som v tretej časti aspoň heslovite načrel do kvalifikovaných, najmä teologických, psychologických, filozofických zdrojov. Ide o pohľad nevyhnutne výberový, o to viac, že sa tu deje zvláštna vec. Ak o probléme píšu militantné feministky alebo ak štatistické či odborné výskumy vedú a vyhodnocujú homosexuálni vedci, dochádza k interpretačným a štatistickým skresleniam. Samozrejme, platí to aj vice versa s príznačným štatistickým voluntarizmom, podľa toho, aké čísla, aké argumenty, aké pramene si prajete počuť. Dobrým dokladom tejto propagandistickej divergencie bola aj parlamentná rozprava, ktorá sa v tomto parlamente konala v roku 2002, keď vtedajší poslanec SDĽ Ištván podal podobnú právnu úpravu, aká sa navrhuje dnes. Aj keď vnímaví čitatelia iste rozoznajú, koľko vedeckej pravdy mali hlavní diskutéri, z roku 2002 to bol najmä doc. Rakús a prof. Drobný, oproti navrhovateľovi. Dokonca ma pobavil - a to hovorím len ako taký bonmot - aj príspevok poslanca Morica, ktorý si spomenul na fundované rozprávania môjho kolegu Petra Muránskeho o chrobákoch a ich správaní, kde je rešpekt k prirodzenému zákonu a k zákonom prírody.
V tomto kontexte by sa mohlo zdať, že najsprávnejšia je nejaká pomyselná stredná cesta. Keďže však diskutovaný problém má veľmi závažné, povedal by som, až sebazáchovné dôsledky pre súčasnú civilizáciu a v nej aj pre našu spoločnosť a jej ústavný nukleus, teda rodinu a manželstvo, nech mi je dovolené nemať nijakú ilúziu strednej cesty, o ktorú sa zúfalo snaží napríklad Martin Putna v monografii "Homosexualita a křesťanství: pokus o integraci", kde si všíma významové posuny voči registrovanému partnerstvu v mnohých, najmä v amerických episkopálnych, presbyteriánskych a metodistických cirkvách. Záujemcov odkazujem aj na webovú diskusiu k tomuto problému pod názvom "Co ví Putna o hříchu".
Stále viac verím, že to, čo prežívame, je skutočná vojna - vojna kultúrna, duchovná, hodnotová, mravná, ako len chcete. Ešte pred prvou vojnou v Perzskom zálive som si v antickej klasike našiel citát, neviem, kto ho povedal, ale znel, že "nespravodlivý mier je oveľa lepší ako tá najspravodlivejšia vojna". Dnes už by som takýto výrok nepodpísal. Pre mňa ako pre konzervatívneho politika a kresťanského demokrata je nespravodlivý mier, v našom prípade súhlas s homosexuálnou legislatívou, nech sa maskuje akýmkoľvek pomýleným humanizmom, kapituláciou pred liberalizmom a jeho nespratným dieťaťom - antropologickou revolúciou, ak to mám povedať veľmi jemne a veľmi sofistikovane.
V tomto neochvejnom presvedčení ma drží aj žiarivý príklad Rocca Buttiglioneho počas híringu pred komisiou Európskej únie, kde mal byť eurokomisárom a napokon sa nestal, pretože hovoril v súlade s rozumom a vlastným svedomím. Ale aj osud švédskeho evanjelického pastora Akeho Greena, ktorý sa dopustil len toho, že v kázni pripomínal biblické slová o zvrhlosti a hriechu. Drží ma aj úspešná snaha politikov z môjho prostredia zachovať si národnú suverenitu v otázkach mravov a svedomia a nedať si vnútiť modely rešpektovania legislatívnych návrhov tých európskych krajín, ktoré veľmi svojvoľne až samovražedne znásilnili najhlbšiu tradíciu tejto časti sveta - tradíciu židovsko-kresťanskú.
Teraz mi dovoľte, aby som uviedol, o čo opieram niektoré svoje postoje. Myslím, že môžem povedať, v prvom rade o tie kánonické texty, ktoré sa k téme homosexuality explicitne vyjadrujú. Nebudem to rozoberať detailne, len pripomeniem, ktoré knihy Mojžišovho zákona to sú: Zákon svätosti v knihe Leviticus, Deuteronomický zákon. Ďalej by sme mohli menovať príbeh o obyvateľoch Sodomy, o hriechu Gibejčanov, o vzťahu Dávida a Jonatána. Z novozákonných textov sú to Prvý a Druhý list svätého Pavla, Prvý list Timotejovi.
Ja viem, veľmi ťažko sa o tom hovorí na tomto mieste, pretože dá sa polemizovať, či kultúrne a historické determinácie vzniku tých textov sú také alebo onaké. My kresťania ale veríme, že boli inšpirované Božím duchom pre naše dobro. Pravda, otázkou zostáva, ako dať tejto skutočnosti váhu argumentu v spoločnosti, ktorá je sekularizovaná, ak v nijaký, ani len v metaforický, message neverí.
Svoj principiálny postoj ďalej opieram o kompendium našej viery, kde sa v čl. 2 538 píše, citujem: "Nemalý počet mužov a žien má hlboko zakorenené homosexuálne sklony. Táto objektívne nezriadená náklonnosť je pre väčšinu z nich skúškou. Treba ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim. Aj tieto osoby sú povolané plniť vo svojom živote Božiu vôľu, a ak sú kresťanmi, spájať s Pánovom obetou na kríži svoje ťažkosti, s ktorými sa stretajú v dôsledku svojho stavu."
Ďalej sa v čl. 2 537 konštatuje, citujem: "Homosexualita označuje vzťahy medzi osobami mužského alebo ženského pohlavia, ktoré pociťujú výlučnú alebo prevládajúcu pohlavnú príťažlivosť voči osobám toho istého pohlavia."
V priebehu stáročí a v rozličných kultúrach nadobúda veľmi odlišné podoby. Jej psychický vznik ostáva z veľkej časti nevysvetlený. Tradícia opierajúca sa o Písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené, sú proti prirodzenému zákonu, zatvárajú pohlavný úkon pred darom života, nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa, o romantike, samozrejme, ani nehovoriac. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať.
Poďme ešte ďalej, 3. júna 2003 vyšla priezračne formulovaná kanonická inštrukcia k množiacim sa návrhom na právne uznávanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami. V úvode tejto inštrukcie sa vyjadruje potreba ochrany manželstva ako základu rodiny a stabilnej spoločnosti. Pre kresťanských politikov sa tu naznačujú línie správania sa, ktoré sú v súlade so svedomím. Nakoľko však ide o oblasť prirodzeného morálneho zákona, argumenty sú ponúkané nielen veriacim, ale všetkým, ktorí sa zasadzujú za šírenie a ochranu spoločného dobra v spoločnosti.
V časti o manželstve sa uvádza, že: "Nijaká ideológia nemôže z ľudského ducha vymazať istotu, že manželstvo existuje len medzi dvomi osobami rozdielneho pohlavia. Komplementárnosť je exkluzívnou kvalitou vzťahu medzi mužom a ženou ako stvoriteľským projektom. Aj preto bolo manželské spojenie len a len tohto výlučného typu povýšené na sviatosť. Neexistuje nijaký dôvod na prirovnávanie alebo na vytváranie analógií, ani len vzdialených, pokiaľ ide o homosexuálne zväzky a Boží zámer s manželstvom a rodinou. Manželstvo je sväté, zatiaľ čo homosexuálne vzťahy sú v rozpore s prirodzeným morálnym zákonom."
Pokiaľ ide o samostatné homosexuálne zväzky a rôzne spoločenské postoje od pasívnej tolerancie až po legalizačné trendy, ako sme toho svedkami aj dnes, stojí za pozornosť aj ďalšia citácia tejto smernice.
"V krajinách, kde štátna moc vedie politiku tolerancie k tomuto javu, hoci neexistuje nijaký zákon, ktorý by takéto formy života právne uznával, treba starostlivo rozlišovať rozličné aspekty problému. Morálne vedomie si vyžaduje, aby sme za každých okolností svedčili o celej morálnej pravde, ktorej sa protiví tak uznanie homosexuálnych vzťahov, ako aj nespravodlivá diskriminácia homosexuálnych osôb. Preto sú veľmi užitočné diskrétne a obozretné kroky, v ktorých by mohlo ísť napríklad o nasledujúce: odhaliť ideologické alebo účelové zneužívanie takejto tolerancie, jasne pomenovať nemorálny charakter takéhoto zväzku, pripomenúť štátu nutnosť udržať tento jav v takých hraniciach, aby neohrozoval verejnú morálku, no predovšetkým by štátne orgány nemali dovoliť, aby mladí ľudia boli vystavení pomýlenej predstave o sexualite a manželstve, ktorá by ich zbavila nevyhnutných zábran a navyše by prispela k rozšíreniu tohto fenoménu. Tým, ktorí chcú od tejto tolerancie postúpiť k zákonnému uznaniu osobitných práv homosexuálnych osôb žijúcich spoločne, je potrebné pripomenúť, že tolerovať zlo je niečo úplne iné, ako ho schvaľovať či legalizovať. V prípade právneho uznania homosexuálnych zväzkov alebo ich zákonného zrovnoprávnenia s manželstvom spolu s priznaním práv patriacich výhradne manželstvu sa tiež treba jasne a účinne postaviť na odpor. Je nevyhnutné vyvarovať sa akéhokoľvek typu formálnej spolupráce pri promulgácii alebo aplikácii týchto závažne nespravodlivých zákonov, ako aj, pokiaľ je to možné, materiálnej spolupráce na úrovni uplatňovania takéhoto zákona, keby hneď platil. V tejto veci každý môže využiť právo na výhradu vo svedomí."
Je potrebné uviesť niekoľko zásadných racionálnych argumentov proti zákonnému uznaniu homosexuálnych zväzkov. Myslím, že to tu bolo spomínané, pán Škripek to spomínal a zaznieva to v tých diskusiách, ten prvý argument je celkom všedný a náročný - zdravý rozum. Úloha občianskych zákonov je väčšmi limitovaná ako úloha morálneho zákona. No občiansky zákon nemôže protirečiť zdravému rozumu, lebo by stratil silu zaväzovať vo svedomí. Mnohí sa pýtajú, ako sa môže spoločnému dobru protiviť zákon neprikazujúci nijaké špeciálne správanie, ale obmedzujúci sa na legalizáciu už jestvujúcej skutočnosti, ktorá navonok nikomu nespôsobuje krivdu. Legalizácia jestvujúceho správania povedie k takej zmene celej sociálnej štruktúry, ktorá bude v rozpore so spoločným dobrom.
Ak môžem citovať inštrukcie: "Občianske zákony sú štrukturálnymi princípmi života človeka uprostred spoločnosti, či už pre jeho dobro, alebo jemu na škodu. Zohrávajú veľmi dôležitú, niekedy rozhodujúcu úlohu v procese vytvárania určitého zmýšľania a určitých mravov. Formy života a vzory, ktoré ukotvujú zákony, nielenže zvonka formujú život spoločnosti, ale majú tendenciu", a to je nebezpečné, "meniť chápanie a hodnotenie modelov správania sa novej generácie. Legalizácia homosexuálnych zväzkov by teda mala za následok zahmlené chápanie niektorých základných morálnych hodnôt a znehodnotenie inštitúcie manželstva." Kritérium zdravého rozumu.
Ďalej sú to biologické a antropologické kritériá. Homosexuálne zväzky nie sú schopné primerane zabezpečiť rozmnožovanie a zachovanie ľudského rodu. Absencia sexuálnej bipolarity vytvára prekážku pre normálny vývoj detí, ktoré by sa prípadne stali súčasťou takýchto zväzkov. Takýmto zväzkom chýba formačná skúsenosť otcovstva a materstva. V tomto zmysle sa dá nebezpečný trend, nazývaný aj "gay by boom", smerujúci k adopcii detí považovať za akt násilia, lebo hrubo deformuje harmonický rozvoj dieťaťa.
Tretie hľadisko je hľadisko spoločenského poriadku. Nevyhnutným následkom právneho uznania homosexuálnych zväzkov je zmena definície manželstva. Keď štát priznáva homosexuálnemu zväzku rovnaký právny status ako manželstvu alebo rodine, dostáva sa do rozporu so svojimi vlastnými povinnosťami. Rešpektovanie každej osoby a odmietanie diskriminácie platí do takej miery, v akej sa neprotirečí spravodlivosti.
Citát: "Pokiaľ ide o nepriznanie spoločenského a právneho statusu manželstva takým formám spolužitia, ktoré nie sú a ani nemôžu byť manželskými, to sa neprotiví spravodlivosti, ba spravodlivosť si to, naopak, vyžaduje."
V tejto súvislosti sa dosť dobre nedá odvolávať ani na princíp osobnej autonómie, ktorý sa tu veľmi často používa ako argument v takýchto hodnotových témach. Jedna vec sú občianske práva a slobody a úplne iná vec, či majú niektoré aktivity, ktoré nereprezentujú pozitívny a významný prínos k rozvoju osoby a spoločnosti, dostať od štátu osobitné zákonné ustanovenie.
Štvrté je hľadisko právneho poriadku. Keďže manželské páry plnia pri zabezpečovaní pokračovania ďalších generácií dôležitú úlohu, nachádzajú sa v centre spoločenského záujmu a občianske právo im priznáva status inštitúcie. Homosexuálne zväzky túto úlohu v prospech spoločnosti neplnia, prečo im teda venovať osobitnú pozornosť zo strany právneho poriadku?
Zásadne nepravdivá je aj argumentácia, podľa ktorej by bolo potrebné legalizovať homosexuálne zväzky, aby osoby v nich žijúce neprišli už len vinou tohto faktu o uznanie všeobecných práv, na ktoré majú ako osoby a občania nárok. Pokiaľ dôjde k situácii, že je nutná ochrana obojstranných záujmov, vždy sa môžu odvolať, tak ako všetci občania na základe ich vlastnej autonómie, na všeobecné právo. Naopak, bolo by veľkou a vážnou nespravodlivosťou obetovať spoločné dobro a spravodlivé právo rodiny dosiahnuť dobrá, ktoré môžu a musia byť zaručené spôsobmi, ktoré všeobecne neškodia spoločnosti.
Okrem toho treba upozorniť aj na ďalšie riziko, ktoré spočíva v tom, že vždy existuje nebezpečenstvo, že právna norma, ktorá by urobila z homosexuality základ pre nadobudnutie práv, by mohla osobu s homosexuálnou náklonnosťou povzbudiť, aby vyjadrila svoju homosexualitu navonok, alebo dokonca hľadala partnera s cieľom zneužiť možnosti ponúkané takýmto zákonom. A to už nehovorím o zrejme dôvodnej potrebe nejako exaktne preukazovať svoju orientáciu pred úradmi.
V závere táto smernica, ktorú považujem za kľúčovú, podáva usmernenie, pokiaľ ide o nás kresťanských politikov, vo vzťahu k právnym normám podporujúcim homosexuálne zväzky. Dovoľte mi, aby som aj kvôli mravne jednoznačnej formulácii tento záver odcitoval: "Ak sú všetci veriaci povinní postaviť sa proti právnemu uznaniu homosexuálnych zväzkov, kresťanskí politici sú vzhľadom na zodpovednosť, ktorá im prináleží, viazaní touto povinnosťou ešte väčšmi."
To, čo sa ako kresťania snažíme dosiahnuť, nie je teda nijaké potieranie ľudských práv, ako nás neraz obviňujú, ale posilnenie ľudskej dôstojnosti. Univerzálne a zvlášť v dôležitej oblasti manželstva a rodiny, nech už v aktuálnom čase krízy a pod náporom pyšného sekularizmu vyzerajú dnes akokoľvek, možno je len otázka času, a príkladov pribúda, kedy za takýto postoj budeme kriminalizovaní. Mnohé prípady kriminalizácie včera uvádzal kolega Škripek.
Na tomto mieste by som mohol svoj príspevok uzavrieť. Predsa len ešte niečo na dôvažok.
Zaiste ste si všimli, že vo svojom príspevku som viackrát použil slovné spojenie "prirodzený zákon". Neraz som sa s ním stretol pri podobných rozpravách, no vždy som len podvedome tušil, o čom je reč. Aj preto považujem za potrebné venovať tomuto významovému jadru celej diskusie aspoň krátku pozornosť. Nebudem vás obťažovať interpretačným bohatstvom tohto základného pojmu v prácach Maritaina, Simona, Romena, Kreefta, Fortina, Benestada, Reissa, Budiszewského, Sokolowského či d´Entrevesa, ak môžem menovať len niekoľkých kresťanských personalistov a filozofov práva, dnes sme viac, než kedykoľvek predtým, konfrontovaní skôr s akýmsi neprirodzeným prirodzeným zákonom, kde platí, že ak každý alebo nejaká štatisticky nápadnejšia väčšina robí to či ono, musí to byť prirodzené. Preto akékoľvek chápanie prirodzeného zákona, ktoré by zakazovalo povedzme potrat alebo eutanáziu, musí byť podľa takéhoto "prirodzeného" zákona nesprávne, pretože toto zjavné zabíjanie toľkí vykonávajú.
Ako píše profesor Georgetownskej univerzity James Schall: "Princípy prirodzeného zákona ani logiku, ktorá identifikuje potrat či eutanáziu ako to, čím naozaj sú, teda úmyselným zabíjaním ľudskej osoby, nemožno vyvrátiť, aj keď bude len málo ľudí, ktorí ich budú uznávať." Mnohí jasne vidia, že jedinou reálnou alternatívou k platnému prirodzenému zákonu je popieranie akejkoľvek racionality či poriadku vo veciach, aby sme mali voľnosť ustanoviť, čokoľvek chceme, na základe vlastnej vôle.
Je skoro iróniou, že primárnym intelektuálnym nástrojom, ktorý uľahčil tento zásadný významový posun, bol pojem ľudských práv. Aj v kresťanskom prostredí zaznamenávame pokusy zmieriť prirodzený zákon a prirodzené práva. Keďže práva máme také, ako ich definujeme v zákonoch, môžeme ich vôľou meniť rovnako ako samotné zákony. A tak sa rozvod, antikoncepcia, potrat, oplodnenie in vitro, homosexualita, pokusy na plodoch, klonovanie ustanovujú ako práva, práva v úvodzovkách.
V mnohých demokratických krajinách boli spísané ústavy ako pozitívny základný zákon v snahe ovládnuť a obmedziť úlety, akých sú schopní ľudskí zákonodarcovia, sudcovia a politici. Nad touto legislatívnou hierarchiou ale vždy stál prirodzený zákon, ktorý bol pravidlom rozumu a základom akéhokoľvek ľudského zákona či ústavy. Čiže v tej hierarchii: prirodzený zákon - ústavné zákony - partikulárne zákony. To je logické.
James Schall v tomto zmysle píše: "Preto žiaden občiansky ani ústavný zákon nebol spravodlivý jednoducho sám osebe, ak nebol skôr implicitne posúdený podľa rozumu. Toto je univerzálnosť prirodzeného zákona, že sa akoby vznáša nad všetkými národnými kultúrami a náboženstvami, ako aj nad našimi individuálnymi činmi."
Alebo ako na inom mieste hovorí Zenon Grocholewski: "Prirodzený zákon, ako aj prirodzené práva, ktoré z tohto zákona vyplývajú, nie sú iba kresťanskou konštrukciou. Nepotrebujete k tomu ani koncept Boha, ani stvoriteľského projektu, ale sú vyjadrením vrodených náklonností človeka voči pravde a dobru."
Keď správca pečate a pokladne anglického parlamentu Thomas Morus odmietol súhlasiť so supremačným zákonom, ktorý ustanovil cudzoložného Henricha VIII. za hlavu anglickej cirkvi, bol obvinený z velezrady a odsúdený na trest smrti. Vo svojej obhajobe počas súdneho procesu uviedol aj toto: "Niektorí ľudia hovoria, že Zem je guľatá, a iní, že je plochá. Môže parlament prijať zákon, že je plochá alebo, naopak, že je guľatá? Môže. A môže ju takýto zákon parlamentu zmeniť na plochú alebo guľatú?" Pred súdnou porotou tento veľký anglický svätec a patrón kresťanských politikov apeloval na pochopenie prirodzených práv a nemožnosť ich zmeny cestou zákonodarstva. Prirodzené právo sa nemusí nevyhnutne viazať na nejakého metafyzického garanta, stačí uvedomenie, že takúto hierarchiu voviedli do sveta prírodné sily. A platí rovnako pre nás, ako pre chrobákov Peťa Muránskeho.
Ako hovorí filozof práva Marian Hoffmann: "Koncept prirodzeného práva je užitočný a priam použiteľný aj v dnešnej dobe. Práve dnes sme svedkami toho, že sa pod vlajkou ľudských práv a bezbreho ponímanej autonómie jednotlivca schvaľujú hodnotovo relativistické legislatívne úpravy, ktoré je možné so zdravým rozumom označiť prinajmenšom za dekadentné, ak nie priamo škodlivé rozvoju a napredovaniu spoločnosti. Právo nemôže byť odtrhnuté od svojich hodnotových základov, lebo v takom prípade sa stáva neriadenou strelou." Koniec citátu.
S pravdou o prirodzenom zákone mám po mnohých zlyhaniach aj svoju osobnú skúsenosť. Dnes viem, že je to jediná mohutnosť, ktorá garantuje ľudské šťastie. Pravda, za predpokladu, že nebudeme sentimentalitu, falošnú lojalitu, lacný súcit, sociálnu manipuláciu a marketingový kalkul považovať za kritériá pravdy. A možno ešte s veľkou víziou civilizácie lásky pred očami v podobe, akú pre ľudstvo 21. storočia proti legitimizovanej kultúre smrti vysníval blahoslavený Ján Pavol II.
Téma je ťažká, už pôjdem do finále, aby som teda ešte pred záverom trošku odľahčil túto ťaživú, neľahkú problematiku, dovoľte mi uviesť krátku sci-fi, ktorá sa odohráva na pomyselnej matrike po tom, ako bolo legalizované partnerstvo, ako to navrhujú naši kolegovia:
"Ďalší prosím."
"Dobré ráno. Radi by sme sa vzali. Sme Peter a Pavol Novákovci."
"Vy ste príbuzní? Vidím, že ste si podobní."
"Áno. My sme bratia."
"Bratia? Tak to sa nemôžete vziať."
"Prečo? Vy nesobášite páry rovnakého pohlavia?"
"Ale áno, tisíce, ale nie súrodencov. To by bol incest."
"Incest? My nie sme homosexuáli."
"Nie? Tak prečo sa chcete brať?"
"Pre finančné výhody."
"My sobášime len homosexuálov, ktorým boli odopreté práva zaručené ostatným občanom. Ak nie ste homosexuáli, môžete si vziať ženu."
"Ale to predsa môžu homosexuáli tiež. To, že nie som homosexuál, ešte neznamená, že si chcem vziať nejakú ženu. Tak vy nás diskriminujete len preto, že nie sme homosexuáli?"
"Dobre, tu máte papier. - Ďalší."
"Čauko, chceme sa brať."
"Mená."
"Ján Hrubý, Jana Čížková, Róbert Zelenka a Júlia Hrušková."
"Kto si berie koho?"
"My všetci sa chceme navzájom oženiť a vydať."
"Ale veď ste štyria?!"
"Správne. Štyria normálni bisexuáli a máme sa navzájom radi. Ja milujem Janu a Róberta, Júlia miluje Róberta a Jana a Róbert zase miluje Júliu a mňa. Takže sa chceme všetci vziať."
"Ale my sobášime len homosexuálne a lesbické páry."
"Hádam nechcete diskriminovať bisexuálov?!"
"Nie, nie, ale tradičná predstava manželského zväzku sa týka párov."
"Ale - a odkedy sa vy zastávate tradícií?"
"No, chcel som len povedať, že musí byť stanovený nejaký limit."
"A to kto hovorí? Neexistujú žiadne logické zdôvodnenia limitovať sobáš len pre dvojice. Väčšie skupiny sú lepšie. Chceme svoje práva. Ústava zaručuje rovnaké práva všetkým!"
"Tak dobre. Tu máte papier. - Ďalší prosím."
"Dobrý deň. Chcem sa oženiť."
"Mená."
"David Habšuda."
"A meno partnera?"
"Žiadne nie je. Ja si chcem vziať sám seba."
"Sám seba? Čo tým myslíte?"
"Môj psychiater tvrdí, že som rozpoltená osobnosť, takže ja by som tie dve polovice chcel spojiť zväzkom, aby som mohol podávať daňové priznanie ako rodina."
"V poriadku. Tu máte papier. - Ďalší."
A už, viete, tie variety sú rôzne, takže na pobavenie trošku, na odľahčenie témy, napokon vážne.
Aj keď nemôžem hlasovať inak než ako kresťanský demokrat, a teda v súlade s poznaním pravdy, prirodzeného aj Božieho poriadku, aj spoločenského dobra pre manželstvo, rodinu, národ a spoločnosť, mám aj dobrú správu. V mojom dome sú vždy všetci ľudia dobrej vôle, a teda aj ľudia s odlišnou sexuálnou orientáciou - aj Stano Fořt, ak tu ešte sedí - vítaní, pravda, za predpokladu, že svoje sklony, návyky a vášne zvládajú. Rovnako ako ich zvládajú všetci tí poctiví a odvážni heterosexuálni muži a ženy, ktorí sa namáhavo snažia o vernosť a čistotu, aj keď, alebo práve preto, že zazreli hrozivý útes cudzoložstva, smilstva, polygamie, citových podvodov a milosrdných lží. Rovnako ako ich zvládajú celibátni kňazi rímskeho rítu, ktorí len s nerozdeleným srdcom môžu byť duchovnými otcami svojich spoločenstiev. Ako ich zvládajú rehoľné zasvätené osoby s večnými sľubmi chudoby, poslušnosti a čistoty a potom majú dosť energie vykonať také fantastické veci ako Matka Tereza. Ako ich zvládajú naši spolubratia a sestry, ktoré z nejakých dôvodov zostali nezadané a dobre vedia, že osamelá vášeň, ak môžem parafrázovať mne zvlášť blízkeho Benedicta Groeschela z jeho knihy Odvaha byť zdržanlivý, že "osamelá vášeň dokáže len jedno - prehĺbiť beztak ničivú osamelosť". Nikto z nás nemá tento duchovný zápas vyhratý. Moji homosexuálni blížni, bratia zvlášť nie, lebo sexualita má zázračnú moc budovať, ale aj hrozivý potenciál ničiť.
Len kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom. No vyhovárať sa na gény, na rodinu, rodové korene, na sociálne prostredie, na ducha doby, životný štýl či osud môžu iba tí, ktorí tento odveký boj o vlastnú vôľu jednoducho vzdali.
Autor terapie realitou americký psychoterapeut William Glasser svoju školu založil na presvedčení, že za to, ako sa cítime, nemôže nikto iný, iba my sami. Nijaký svetský zákon túto povinnosť voči samým sebe a možnostiam osobného rastu nenahradí a našťastie ani nezničí.
Ešte poznámka pre tých, ktorí by chceli sa problematikou zaoberať hlbšie, inšpiratívne tituly:
- Peter Kreeft "Ako vyhrať kultúrnu vojnu",
- Benedict Groeschel "Odvaha byť zdržanlivý",
- LaGard Smith "Hnutí homosexuálů: boj za lidská práva nebo propaganda?",
- Francis MacNutt "Homosexualita a možnosť sa z nej uzdraviť",
- John Stott "Homosexuální partnerství",
- Martin Putna "Křesťanství a homosexualita: pokusy o integraci",
- Daniel Helminiak "Co vlastně Bible říká o homosexualitě",
- Jan Vybíral ako editor štúdí "Pastorální a etické výzvy v oblasti manželství, rodiny a sexuality",
- Stanislav Švehra "Kresťanstvo v ohrození",
- Anthony Browne "Úprk rozumu",
- Vladimír Palko "Levy prichádzajú".
Internetové zdroje nebudem uvádzať, tie sú známe.
Možno na koniec ešte jeden príbeh zo života Abrahama Lincolna. O prezidentovi Lincolnovi sa hovorí, že sa raz rozčúlene vložil do diskusie vládneho kabinetu plného vytáčok, dvojzmyslov a poloprávd. Lincoln sa spýtal: "Koľko nôh bude mať ovca, ak budeme chvost nazývať nohou?"
Niekto z prítomných odpovedal: "Samozrejme, že päť."
"Chyba," povedal Lincoln, "stále bude mať iba štyri nohy. Premenovanie chvostu na nohu z neho nohu neurobí."
Aplikácia pre nás je jednoduchá. Premenovanie homosexuálneho páru na rodinu z neho rodinu nespraví. Tradičná rodina akokoľvek novo a moderne definovaná bude stále tou prvopočiatočnou základnou a tradičnou rodinou s mamou, s otcom, s deťmi - aj s problémami.
Táto pravda trvá a pomáha proti pocitom márnosti. Ani módna rétorika, ani zákony na ochranu práv homosexuálov, ani kurzy senzitivity, ani školské osnovy dúhových detí, ani veľké plagáty, ani zástavy, ani symboly, ktoré zhadzujú konvencie, ani nič iné, čím si gayovia ešte budú vypomáhať pre uskutočnenie svojich cieľov, nič z toho nezničí tradičnú rodinu. Rodina prežije. (Potlesk.)

Pán kolega, chcem vám vysloviť uznanie a poďakovanie za vaše vystúpenie pri tomto bode a ja som veľmi rád, že som ho nezmeškal dnes. A pri tej príležitosti chcem poďakovať aj predkladateľom tohoto návrhu zákona, lebo som si uvedomil, že vlastne vďaka ich iniciatíve mohol odznieť tento príspevok v Národnej rade, ktorý teraz predniesol Marián Kvasnička.
Pán kolega, neviem, či si uvedomujete, že tieto vaše prednesené názory na druhej strane predkladatelia nazývajú spiatočníckymi a že nepatria do 21. storočia. Pán kolega, ja si, naopak, na rozdiel od predkladateľov myslím, že vaše názory patria do každého storočia, aj do 22. storočia. A naopak, ak by to tak nebolo, ak by sme sa správali podľa zámeru predkladateľov, tak by nás to vrátilo nie do stredoveku, ako nás niekedy nálepkujú, lebo to je návrat k Sodome a Gomore a Sodoma a Gomora, to bolo pred 5-tisíc rokmi, to je starovek.
Preto s vami súhlasím, že ak niečo má budúcnosť, tak to je rodina. Veď vďaka nej sme tu všetci, aj predkladatelia. Ak by sa 100 % populácie správalo podľa toho návrhu predkladateľov, tak neprežijeme jednu generáciu. Pán kolega, vlastne, čo je tu spiatočnícke? Mňa napĺňa spokojnosťou, že ja považujem rodinu za budúcnosť civilizácie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja tiež ďakujem kolegovi svojmu, že podal takýto príspevok, ktorý naozaj bol za prvé objektívny, vecný, úprimný, z vlastnej skúsenosti, nebál sa ísť s kožou na trh a iste aj po dlhom štúdiu, na ktorý mnohí z nás určite čas nemajú.
No, chcem ešte povedať jednu poznámku, troška rozšíriť jeho poznámku, že zdá sa mi, že prejavy politikov, najmä na Západe, sú často také oničovky, ja by som povedal v zmysle politickej korektnosti, je to ich pojem, ja to nazývam nezmyslom na potlačenie slobody názoru.
Pamätám sa na to, keď môj dobrý priateľ Rocco Buttiglione, a to je pokračovanie témy pána kolegu, doplatil na politickú korektnosť. Bol vtedy minister talianskej vlády, veľmi uznávaný politológ, filozof, vedec, svojho času aj spoločne s kardinálom Ratzingerom bol v redakcii Communio, veľmi slávneho časopisu teologického. Predseda talianskej vlády, talianska vláda ho navrhla za komisára, tak ako naša vláda navrhla Jána Figeľa, pozvali ho na híring do jednej malej komisie v Európskom parlamente a tam teda povedal vetu, že "homosexualita je hriechom". No, tak iste, cnosť to nie je, no ale toto sa tam tak, by som povedal, rozbúrilo, že išli ho tam skoro zlynčovať. A potom čo bolo ale neférové, a to bolo politicky absolútne nekorektné, že zápis celkom pomenili, on dlho rozprával, dali len trošičku a proste skamuflovali ten jeho výrok a vo doterajších zápisoch je celkom niečo iné. Ja som videl obidve porovnania, boli hrozné. Čiže stálo ho to funkciu komisára... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Máte pravdu, pán poslanec Kvasnička, ochrana manželstva je sviatosť a manželstvo je sväté a nič sa k tomu nedá prirovnať, hlavne nie legalizačné trendy homosexuálnych párov. Ja tolerujem lezby, gayov, bisexuálov, transrodových a intersexuálnych osôb, ale registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia zásadne odmietam a tiež odmietam, aby pre osoby rovnakého pohlavia bola určená rovnaká právna inštitúcia, ako je manželstvo. V prípade manželstva sa za pôvodný účel pokladá založenie rodiny. Bez novej generácie, ktorá sa rodí a vychováva v rodinách, nie je možné pokračovanie spoločnosti. Nič nie je lepšie pre deti ako otec a mama natrvalo. Vláda Slovenskej republiky sa prihlásila k tejto ochrane rodiny a manželstva svojím programovým vyhlásením. Ďakujem. (Potlesk.)

Pán kolega, zaujímavé slová. Niečo z toho sa mi aj celkom páčilo. Váš historický exkurz najznámejšími, no, mediálne najznámejšími homosexuálmi bol veľmi poučný. Záver bol vtipný, bol literárnou fikciou, neodráža ducha a povahu nášho návrhu. Takže takto aj beriem, aj som sa pousmial, lebo tie príbehy vymyslené boli vtipné, ale naozaj nezobrazujú to, čo sme chceli naším návrhom povedať.
Čo ma znepokojilo, sú dve veci. Prvá je, spomínali ste takú veľmi neštandardnú a minoritnú sexuálnu praktiku, ja ju nebudem opakovať. Ale kde ste, preboha, prišli na to, že je to praktika, ktorá je vlastná homosexuálom? Túto praktiku vykonávajú rovnako heterosexuáli, takže nepodsúvajte tu niečo, čo nie je pravda. A čo bolo úplne najhoršie, bol začiatok vášho príhovoru ešte zo včera, čo si pamätám, vy ste vykreslili niekoľko traumatizujúcich zážitkov z detstva, aj ja by som v tej situácii sa cítil veľmi nepríjemne, avšak opäť veľmi zákerným a neférovým spôsobom podsúvate rovnítko medzi pedofíliu a homosexualitu. Pedofília existuje takisto u heterosexuálov.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja zopakujem, jednoducho toto bol príjemný prednes, veľmi zodpovedne a dobre podané fakty, argumenty, pohľady a dovolím si len pridať sa k tomu, čo pán Kvasnička veľmi pekne a, zopakujem, tak prijateľným a dobrým spôsobom dokázal povedať aj také tie veľmi ťažko vyslovovateľné zobrazenia práve takých negatívnych prejavov, ktoré sa nanešťastie týkajú toho homosexuálneho spôsobu života. A zároveň tie zopakovanie, alebo teda predstavenie tých postáv umeleckého sveta, že tak často sa to týka ľudí.
A pripomenul by som jednu veľmi známu postavu, o ktorú sme prišli z tohoto mediálneho a šoubiznisu, sveta šoubiznisu, Fredyho Mercuryho, ktorý po dlhom čase normálneho heterosexuálneho spôsobu života došiel na to, že vlastne chce byť homosexuál. Podobne na to došiel aj ten známy spevák, jak sa volá?, som zabudol, John, John (reakcia z pléna), Elton John. Dlhodobo žil ako heterosexuál, neskôr došiel na to, že vlastne on je homosexuál. A Fredyho Mercuryho je mi úplne konkrétne ľúto, pretože to bol geniálny spevák a fantastické veci vedel poskladať, zložiť teda, zaspievať, predviesť a obohatiť tento svet a prišiel o život proste pre tú hnusnú chorobu, ktorá sa explicitne musí týkať ľudí, tak ťažko a vážne pohlavne promiskuitných, zvlášť ľudí homosexuálneho spôsobu života.
Takže ja opakovane ďakujem za veľmi kultivovaný, príjemný prednes a všetky tie fakty, ktoré ste dali dokopy, a som rád, že to zaznelo na tejto pôde.
Ďakujem.

Chcem poďakovať za všetky tie podporné stanoviská, ale aj za stanoviská, ktoré môžem vnímať ako konfliktné s tým, čo som hovoril.
Pokiaľ ide o kolegu Drobu, ja som si ten fisting nevymyslel ako techniku, ktorá je známa v tomto prostredí, vychádzal som zo sexuologických štúdií, najmä Kinseyho, potom Mastersa a Johnsonovej, to sú erudované výskumy sexuálnej aktivity a nevychádzajú z ideológie. A potom aj z toho citovaného LaGarda, ktorý ako prokurátor navštívil a robil výskum sexuálnych praktík v saunách, v homosexuálnych baroch, vo verejných toaletách a všade, kde k tomu dochádza. Preto som sa kulantne obmedzil len na tú formuláciu Trumena Capotea, že "homosexuál je džentlmenom, len kým sa nezhasne svetlo", čo, samozrejme, nás nevyväzuje ako heterosexuálov zo zodpovednosti za vlastné správanie.
Ak ste si všimli, viacejkrát(viac ráz) som sa snažil aj tak extrapólovať, že ten problém nakladania s vlastným osudom a s vlastnou vôľou nie je jav, ktorý, alebo teda imperatív voči homosexuálom rovnako platí aj pre nás. Platí pre všetky povolania, pre všetky typy orientácií. To, čo máme pod kontrolou, ak to nie je orientácia, tak určite vlastné správanie. Tam som smeroval, a zodpovednosť zaň, samozrejme. Čiže v tomto ani heterosexuáli nemôžu hovoriť, že sú frajeri. Je to drina, je to problém, treba s ním bojovať, je to o osobnej zrelosti.
Ďakujem.