8. schôdza

Ďakujem pekne. Kolegovia, ja myslím, že my tu proste máme veľký problém, a to je výklad pojmov. To je všetko. Proste každý, každý tento tábor vychádza z úplne iných pojmov a tie vychádzajú z toho, čo som tu včera vysvetľoval, kde sa vlastne berie naša schopnosť tvoriť legislatívu. Tu som včera vysvetľoval, že to je prirodzený, vnútorný morálny zákon, ktorý v sebe máme. Naznačil som, alebo teda aj som jasne ukázal, že on sa odvíja od toho zjaveného zákona, ktorý máme, ale bol som ochotný to odstrihnúť a povedať, že nebudeme to tým argumentovať a hovoriť, že na základe tohto staviame, pretože my v sebe cítime všetci, ktoré veci sú normálne a prirodzené. Vieme, že sa nesmie vraždiť alebo že keď je tu vražda, tak je trestná. Vieme, že sa nemôže klamať, podvádzať, že sa nemôže kradnúť. A takisto vieme, že k sebe patrí muž a žena ako manžel a manželka a že nevernosť je nežiaduca. Toto všetko proste v sebe prirodzene chápeme a vnímame.
Takto som to včera vysvetlil. A odtiaľto sa berie naše právo tvoriť legislatívu a my nemôžeme to jednoducho takto skrútiť, vytrhnúť odtiaľto, z tohto prístroja, len ten reproduktor a povedať, že aj tak bude fungovať, len bude fungovať inak, lebo ja to chcem. Tak z tohto vychádza ten pohľad, že proste môžeme si stanoviť legislatívu hocijako inak a len tak, lebo sa nám to tak chce. A odôvodňujeme to tým, že títo ľudia, ktorí pociťujú inak smerovanú sexualitu, tak jednoducho, že toto je to ich najvyššie právo takto to robiť. Priatelia, jednoducho si nerozumieme vo výklade týchto pojmov.
Priatelia, mne sa naozaj páči ten príklad, že ak má niekto silné dioptrie, nemôže byť rušňovodičom. A nie je diskriminovaný tento človek. Tento človek proste nemôže a nemôže si žiadať na to žiadne práva a nemôžeme mu dať takéto čočky, aby mohol byť tým rušňovodičom. To proste nejde.
Druhá vec je tá, že dejiny, alebo poviem takýto dôležitý výrok, dejiny dokazujú, že každý čin jednotlivca, a dejiny to dokazujú, nie naša rozprava teraz tu, každý čin jednotlivca, skupiny aj národa prinesie vždy svoje ovocie: kto čo seje, to bude žať. Je to tak. Čo si zasejeme, to budeme žať. Ja som včera hovoril, že tento dvadsaťpäťročný pokus jednoducho nechajme dobehnúť v iných krajinách, pozrieme sa, ako to funguje.
Ja by som si dovolil povedať, že príčiny tej poškodenej homosexuality sú rôzne a jednoducho my musíme vedieť, že je to aj dôležitá vec, a to je tlak skupiny. To, čo sa šíri v prostredí, ak tomu budeme dávať nejaký konkrétny priestor a stále väčší, tak množstvo ľudí, detí sa nechá takýmto spôsobom tlačiť. Neviem, či som to včera povedal, ak nie, tento prípad je extrémny, ja to poviem ešte raz. Zavolali mi známi tri dni dozadu z jednej školy, kde na toaletách našli dvoch chlapcov, ktorí jednoducho robili interkurz do análneho otvoru, prepáčte, štrnásťroční chlapci. Viete, prečo to robili, keď sa ich pýtali? Pýtali sa ich, či pociťujú takéto sklony. Povedali, že nie. A výsledok bol taký, že povedali, že sme to chceli vyskúšať, lebo sa o tom teraz veľa hovorí. Dokonca zistili, že jeden druhému zaplatil za to 20 eur. Priatelia, tak toto je vplyv toho, že budeme propagovať tento spôsob skúšania sexuality. A toto nie je niečo, čo reálne tým chlapcom naozaj mohlo priniesť niečo dobré.
Viete, včera som tu vymenoval niekoľko tých prejavov zo zahraničia. Skupina LGBT, ktorá je na Slovensku, naozaj má vo svojom letáčku hrdo uvedené, čo chcú dosiahnuť pod pojmom úplné zrovnoprávnenie: "Verejne a nekompromisne chceme uzatvárať manželstvá s neheterosexuálnymi pármi, automatickú akceptáciu tohto manželstva tretími osobami, nediskriminujúci prístup k osvojeniu dieťaťa, darcovstvo krvi, služba asistovanej reprodukcie."
Priatelia, veď to vôbec nie je skrytý cieľ. A preto ja sa pýtam alebo poukazujem na tie ostatné dopady v zahraničí. Množstvo netolerancie, ktoré je jednoducho postavené na zákonoch, ktoré boli takýmto spôsobom, keď tu stále hovoríme, vy hovoríte, ako vám je ľúto týchto ľudí, že oni nemôžu mať také a onaké práva, a ja vám môžem znovu len zopakovať množstvá totálne netolerantných prejavov zo zahraničia.
V Nemecku sú rodičia nútení nechať svoje deti vystavovať sexuálnej výchove v školách. Čiže musia sa na to pozerať, keď to odmietajú, aby deti, 3. - 4. ročník základnej školy, videli to, čo pre svoj kresťanský pohľad oni odmietajú, tak za to dostávajú pokuty. Čiže keď nechcú, aby to ich tie deti pozerali, a je už aj prípad väznenia za to, priatelia. Toto sú fakty. Hej. Včera som čítal: "Ak nemáte kladný postoj k pražskému Pride, budete, bude vám bránené v publikovaní svojich názorov," priatelia. To je tolerancia! Megaveľká!
Pojem manžel a manželka má byť zakázaný v Spojenom kráľovstve a vo Francúzsku. Španielskeho biskupa chcú stíhať za kázeň o homosexualite. Kde je tolerancia, prosím vás? Tak hovoríme tu o tolerancii. Ja som včera mnohokrát povedal, že tolerujme týchto ľudí, je tu sloboda a demokracia. Nikto vám nebráni, aby ste žili, ako chcete, ale rozdiel je v stavbe legislatívy.
Ďalej. Na svete sú kliniky, ktoré úspešne a dobre prinášajú homosexuálom pomoc pri liečbe, pretože sú ľudia, ktorí sa chcú homosexuality zbaviť. Avšak v kalifornskom senáte je pozmeňovací návrh, aby toto bolo zakázané, pretože je to porušovanie Charty práv dieťaťa, a zasa sa odvolávajú na iný zákon.
"Nútenie zverovať deti do opatery homopárom je proti svedomiu." Prosím vás, ako je možné, aby sme jednými právami, ktoré dáme jednej skupine, ktorá sa chce považovať za menšinovú, aby sme týmito právami rôznych skupín, ktorých opodstatnenosť je sporná, v konečnom dôsledku útočili na základné práva jednotlivca?! Takto sa stavia do konfliktu jedna skupina spoločnosti proti druhej. Toto je antidiskriminačná legislatíva? To je vtip! To nie je antidiskriminácia, toto je vtip!
Francúzska vláda, teraz som hovoril, chystá zákaz slov matka a otec, to, čo tu hovoril pán Matovič, to nie je vôbec žiadna sranda.
Takže ja navrhujem spoločenskú dohodu. Toto je sloboda konania. Nechajme týchto ľudí konať, ako chcú teda konať. V žiadnom prípad nemôžme dovoliť, aby boli urážaní. Oni majú slobodu, ale nebudeme chcieť a dovoľovať, aby svoj spôsob života vnucovali verejnosti a narúšali necudným spôsobom citlivý vývoj detí.
Prečo vaša homonetolerancia je megaveľká? Naozaj sú tu platné zákony v iných legislatívach, ktoré znásilňujú! Prepáčte, tak vy máte niečo poškodené, táto druhá skupina ľudí, alebo inak orientované a my sa s tým máme vyrovnávať? Prepáčte, to je čudné toto! Mne sa to naozaj zdá čudné. Tak kde je tu tolerancia? Však buďme k sebe tolerantní a rešpektujme sa navzájom!
Takže my sa máme správať s rešpektom, to je dôležité. To neznamená, že musím súhlasiť a schvaľovať ich presvedčenie a podporovať ich životný štýl. To je definícia tolerancie vo Websterovom slovníku, ktorý je všeobecne na svete prijatý ako výkladový slovník.
Filozof Chesterton povedal: "Môžeš oslobodiť", lebo oni naozaj chcú nejaké oslobodenie z niečoho, z čoho ich nikto nevytrhne. Oni to tvrdia, že to nechcú. Chápem, že je to pre mnohých citlivá otázka. Chesterton: "Môžeš oslobodiť veci od cudzích alebo náhodných zákonov, ale nie od ich prirodzených zákonov. Keď chceš, môžeš vyslobodiť tigra spoza mreží, ale nie od jeho pruhov. Neskúšaj ťavu oslobodiť od jej hrbu, ak nechceš riskovať, že ju zbavíš bremena jej vlastnej existencie."
A teraz vám uvediem z knihy, ktorú by som vám všetkým doporučil prečítať, pán Poliačik, myslím, že by vám pomohla, volá sa "Nová tolerancia". Zhodou okolností som mal tú česť ju predkladať a tam som sa dočítal, čo sa deje na základe podobne zavedených zákonov v zahraničí. Zamyslite sa so mnou, citujem: "Zamyslite sa so mnou nad prípadom dvoch malých chlapcov vo veku 5 a 8 rokov, ktorí sa ocitli uprostred škaredého sporu rodičov o ich opatrovanie. Ich matka sa ako kresťanka rozhodla rozviesť vo chvíli, keď jej manžel vyjadril túžbu podstúpiť preorientovanie pohlavia", pretože mal tú svoju nejakú špeciálnu, špeciálne zameranie. Takže ona sa rozhodla s ním rozviesť, sloboda, tak máme slobodu, tak sa môžeme dohodnúť.
"Inými slovami, on chcel podstúpiť chirurgickú operáciu, aby sa mohol stať "ženou" a žiť v praktizujúcom lesbickom vzťahu s inou ženou. Zároveň požadoval oboch chlapcov do svojho opatrovníctva. Kým začali prebiehať úradné procesy ohľadom opatrovníctva týchto chlapcov, ich otec už túto chirurgickú operáciu podstúpil, teda už bol žena a žil vo vzťahu s iným mužom, ktorý už bol tiež chirurgicky preorientovaný." Teda pôvodne to bola žena, ale už bol chirurgicky preorientovaný na muža.
"A s nimi ešte začal žiť tretí muž, ktorý sa iba obliekal ako žena. Vzťah tohto trojlístku nakoniec nepretrval a pôvodný otec chlapcov si nakoniec vzal svoju lesbickú partnerku. Úrad, ktorý sa daným prípadom zaoberal, sa postavil na stranu matky a zabránil pôvodnému otcovi", čo už dneska bola preoperovaná žena, "a jeho partnerom", čo bolo pôvodne muž preorientovaný na ženu a potom muž, ktorý sa obliekal ako žena, "a úrad im zabránil získať chlapcov do opatrovníctva. Bolo to však len dovtedy," čiže tí chlapci už boli zase v ďalších rukách medzitým, "kým prípad neprebral štátny odvolací súd, ktorý predchádzajúce nižšie rozhodnutie zrušil a rozhodol v prospech otca" a chlapci, zmagorení chudáci, zase išli napäť.
Prepáčte, k tomuto to vedie. Takéto prípady zmätené, keď nemáme jasno vo veciach, kam toto vedie, takýto spôsob tvorenia legislatívy, tak skončíme v zmätku. Ďakujem. Ja si nemyslím, že naša krajina to potrebuje.
Zároveň zdôrazňujem, že v žiadnom prípade sa nemôžeme z ľudí, ktorí majú inú sexuálnu orientáciu, vysmievať, akýmkoľvek spôsobom ich ponižovať a zároveň to neznamená, že budeme schvaľovať ich životný štýl a oni ho budú vnucovať nám na základe zákonov. Ďakujem, neprosím si to pre túto krajinu. Nepotrebujeme to. Som o tom presvedčený. Kolegovia, myslím si, že státisíce ľudí na Slovensku si to myslí.
A táto okrajová skupina ľudí, akýmkoľvek spôsobom im môžme vyjadriť úctu. A ja by som nakoniec navrhol, viete, čo urobme? Nech táto zákonodarná ustanovizeň vyjadrí pre týchto ľudí uznesením spoločným, že ľudia neheterosexuálnej orientácie, že im patrí úcta, že im patrí spoločenské uznanie, že im patrí podpora, že sa im nikto nemôže vysmievať. Lebo vy ste tu niekoľkokrát spomenuli, priatelia predkladatelia, že títo ľudia potrebujú získať dôstojnosť.
Juraj, ty si to teraz hovoril, Juraj, že vy im chcete papierom, zákonom zaručiť nejakú dôstojnosť?! Toto kde chcete zobrať, prosím vás? Ako sa zaručuje zákonom dôstojnosť? To nie je pravda.
Ale prosím, môžme im vyjadriť úctu a povedať: nikto sa vám nemá právo vysmievať. To je problém spoločnosti, ak sú tu spoločenské a náboženské predsudky, ale nie vášho zákona.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ja by som chcel reagovať na jednu časť toho, čo hovoril kolega Škripek, resp. jeden podnet tej možnej uzdravy. Lebo sú také príklady a nie sú ojedinelé a je to jeden, dokonca by som povedal, legitímny smer uvažovania o týchto problémoch, aj keď si myslím, že skôr v tom pásme, ktoré som uviedol ako egodystónnu formu homosexuality, ktorá je v medzinárodnej kvalifikácii chorôb.
Ale mňa viac než tento klinický spôsob riešenia zaujíma uzdravenie celej osobnosti. Možno aj v zmysle toho, čo sa aj ľudovo hovorí, že "lekár lieči, ale Boh uzdravuje". Preto si myslím, že je možnosť uzdravy, nie v klinickom zmysle, ale uzdravy v zmysle metafyzickom a existenciálnom a je pre to celý rad príklad. A že naozaj existuje nádej a že naozaj je cesta z tejto slepej uličky, dokazuje nielen hnutie, ktoré som spomínal, Kuráž Benedicta Greschela, ale aj ďalšie takéto uzdravovacie programy. A teraz vôbec nenarážam na to, že by som považoval ten jav za chorobu, myslím teraz tie snahy uzdraviť celú osobnosť, ako to robí, s úspechom robí hnutie Dignity alebo Desert Stream a je ich oveľa-oveľa viac. Čiže aj tu vidím perspektívu alebo dúhu, ako chcete, dúhu nad tou potemnelou krajinou tzv. ľudských práv našich spolublížnych inej orientácie.
Ďakujem.

Pán kolega Braňo, ty jedným na jednej strane podávaš ruku, hovoríš o úcte a o slušnosti a o zastavení ponižovania a podobne, ale tým obsahom, s ktorým si prišiel do rozpravy, tak to je, to je vysoko urážlivé pre celú túto skupinu. Ty si to možno neuvedomuješ a ja si myslím, že to nerobíš naschvál, že fakt si to neuvedomuješ, ale keď ťa počúva zástupca gay komunity, buď sedí na balkóne, alebo len bude počuť tvoj príhovor do rozpravy, ja ti garantujem, že sa bude cítiť ostrakizovaný a urazený.
Čo sa týka toho, prečo, prečo rezolúcia atď., že by parlament prijal, vieš, tá akceptovanosť je strašne dlhý proces. Žijeme v takej krajine, v akej žijeme, a potrvá naozaj dlhé roky, pokiaľ títo ľudia nadobudnú prirodzenú úctu a rešpekt. My ako zákonodarný zbor máme v rukách možnosť trošku im k tej úcte pridať práve tým, že im dáme najavo, že ich plne akceptujeme. Ale hovorím, tie spoločenské paradigmy zmeniť potrvá strašne veľa rokov.
Ďakujem.

Vážení kolegovia, dva dni tu diskutujeme o niečom, čomu ja nerozumiem. Ja som si v živote nemyslel, že sa môžem dožiť v Slovensku takejto diskusie, ako keby mi to niekto povedal, keď som mal 10 rokov, tak by som povedal, že ty si snáď z druhej planéty. Ale dobre, dožil som sa toho, dva dni tu o tom diskutujeme.
Pán kolega Škripek, vy hovoríte, že tu je ako nejaký, nejaká nezhoda v pojmoch alebo že si nerozumieme, že je tu nejaký babylon, ja by som s tým celkom nesúhlasil. Ja si myslím, že my si úplne ako rozumieme a vieme, že čo chce celý klub SaS, čo chce, možno neviem, lebo som ich nepočul, ale mám také indície, že aj SDKÚ bude hlasovať rôzne, dokonca aj skupina OĽaNO, tuná niektorí povedali, že budú hlasovať rôzne, a jednoducho že si rozumieme, že vieme, o čo ide. Jednoducho niekto tu chce registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, ale to naozaj môžu byť aj homosexuáli a môžu to byť aj heterosexuáli, to ten zákon nevylučuje.
No ale to, čo chcete v konečnom dôsledku, tie manželstvá ako ľudí rovnakého pohlavia, to ste tu naznačili, ja si myslím, že to nemôžte potrieť. No a my sme tu väčšina v tejto spoločnosti aj v tejto sále, ktorí si myslíme, že je to proti prirodzenosti, proti zdravému rozumu a proti Bohu. Jednoducho my si to tak myslíme, nás je tu väčšina, my to tak odhlasujeme a tak to bude v tejto, v tejto krajine, v našom Slovensku, a ja som rád, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predseda. Naozaj už dva dni prebieha rozprava, ku ktorej som sa zatiaľ ešte nemala chuť vyjadriť, lebo tie názory, ktoré počúvame, sú pre mňa niektoré scestné, niektoré neporozumiteľné, ale každopádne čím viac to počúvam, tým viac nadobúdam pevnejší pocit, že takýto zákon určite nepodporím, ani by som nedokázala podporiť.
Povedala by som, že sa tu snažíme, alebo z jednej strany sa snažíme rozplynúť identitu muža a ženy. Snažíme sa možno v mene slobody stratiť slobodu, na tomto si stojím a vravím, čím dlhšie, aj keď sprostredkovane, nepriamo v miestnosti počúvam túto rozpravu, ten pocit je o to silnejší. Mám pocit, že v rámci zmodernizovania sexuálneho zmýšľania a konania budeme robiť veci, ktoré sú proti prirodzenému dianiu vo svete.
Ďakujem.

Áno. Juraj, ja ti ďakujem, že si mi to takto zhodnotil, teraz už som hovoril tak radikálne. A som aj radikálny človek. Len ja mám dojem, že vy nechcete tie zlé veci vidieť, veď ja citujem fakty. A to sa nestalo, že niekto si vyňuchal niekde na internete, že tuto býva homosexuál, idem ho zbiť a na základe toho ho ten homosexuál udal, toho heterosexuála. Chápeš, tu je už narúšaný normálny chod spoločnosti. Tu sa stavia jedna skupina proti druhej a to tá maličká, ohromne menšia, ktorá má inak zameranú sexualitu.
Do viacerých krajinách sveta dokázala, my nevieme z akého dôvodu, ako sa im to podarilo, vytvoriť zákony, ktoré prinucujú heterosexuálnych ľudí, aby zdrvujúcim spôsobom museli chtiac-nechtiac, aj keď to nechcú, rešpektovať to, čo nechcú, zo strany homosexuálnej menšiny alebo malej skupiny ľudí. A keď toto poviem, tak to nazvete niečím, tak si to povedal, že na jednej strane podávam ruku a na druhej, ani neviem, čo si vlastne povedal, že čo ja viem, že buchnem im po tej ruke. Hej, tak to nejako vyjadrím.
Ja som vám včera aj dnes len zopakoval, že je neprirodzené tvoriť zákony znásilneným spôsobom.
Hovoríte stále tie pekné veci, chceme im pomôcť, ale ja stále hovorím, ale veď ich tolerujme, vyjadrujme úctu týmto ľuďom a nesnažme sa, vy hovoríte, sú vytlačení, my musíme nejak im dať zákony a ja vám stále poukazujem na to, kam to viedlo v iných krajinách. Jednoducho preto tvrdím, že my si tu nerozumieme proste. Každý uvádza iné veci a proste nevieme, a hovoríte, že chcete im dať úctu papierom? Veď teraz si zas zároveň povedal, Juraj, že to vlastne tým papierom nejde, že to trvá vývojom. A ja stále hovorím, že pracujme na zrušení predsudkov, ale nie na zmene zákonov, ktoré budú zatvárať heterosexuálov.

Ďakujem, pán predseda, vystúpim teraz, lebo nerád mám to krytie záverečnej reči a chcem dať možnosť kolegom aj reagovať, potom nevystúpim v záverečnej reči, takže nebudem zbytočne naťahovať čas.
Aby som zhrnul celú doterajšiu rozpravu, lebo predpokladám, že Jofo už moc iného, než už povedal, nepovie, ostal som popravde trochu, trochu zaskočený. Nieže by som tu nepočul veci, ktoré by som nečakal od jednotlivých rečníkov, ale napriek tomu ja niekedy proste, napríklad keď hovorí kolega Kuffa alebo keď hovorí Braňo Škripek, ja jednoducho nedokážem sa, nedokážem sa naladiť na tú frekvenciu, ja tam nedokážem dovidieť, ja tomu nedokážem porozumieť, že prečo, prečo by malo byť naozaj tak dôležité, aby všetci žili podľa nejakej jednotnej predstavy. Prečo, ak jeden človek nijakým spôsobom druhému neškodí, naopak, správa sa k nemu s úctou, s rešpektom a v súvislosti so svojou prirodzenou nejakou orientáciou, prečo by mu štát nemal vytvoriť miesto a priestor pre dôstojný život kľudne aj v páre s iným, takým istým človekom.
Homosexuálne páry, povedalo sa to tu niekoľkokrát, sprevádzajú ľudskú históriu odjakživa. A, áno, mali sme spoločnosti, kde to bolo úplne otvorené, mali sme spoločnosti, kde to bolo súčasťou kultúry, ale zároveň máme spoločnosti ešte stále v Afrike, v Ázii, kde za homosexualitu je trest smrti. A my sa v podstate hýbeme od... (Reakcia z pléna.) Máme. A my sa v podstate hýbeme od toho úplného popretia, že niečo také existuje, teraz sme v tej fáze dajme tomu že akceptácie, ale nech si to robia tam a my s tým nemáme nič. A postupne sa dúfam, a dúfam, že história sa nezmení v tomto, hýbeme ku fáze, že áno, akceptujeme, že tu sú a zároveň im vytvárame priestor a podmienky pre to, aby žili rovnocenne ako my všetci ostatní, ktorí s nimi zdieľame jednu krajinu a jeden právny systém.
Ono to nie je iba o papieri, Braňo. Ono to nie je iba o vytvorení zákona, ono je to o deklarovaní, čo si štát ako autorita nejaká, je možné, že na Slovensku podlomená, ale stále nejaká myslí, že ako by štát, že ako by ľudia mali žiť a ako by štát mal vyzerať. A preto je potrebný ten zákon, preto nestačí iba tolerancia a úcta, lebo v rámci zákonov, ktoré dnes máme, jednoducho existujú množstvá problémov a neexistuje tu štatút, ktorý povedal, áno, beriem vás ako rovnocennú súčasť v spoločnosti, v ktorej žijeme. Keď je potrebné platiť dane, sme si všetci rovní, keď je potrebné plniť iné zákony, keď je potrebné pracovať, keď je potrebné platiť zdravotné odvody, všetci sme si rovní, ale akonáhle máme pred sebou právo na nejaký zmysluplný, láskyplný vzťah, tak zrazu si ho uzurpujeme len my a pre nich ho nedáme. A to si myslím, že je nesprávne. Si myslím, že je nesprávne.
A samozrejme, že sa v tomto môžme odvíjať od tradície, ktorá, ktorá možno má naozaj tie kresťanské korene, ale presne rovnako ako sa jednotlivé, jednotlivé štáty v Európe sekularizujú a oprosťujú od tejto tradície a práveže viacej počúvajú zdravý rozum, ako by počúvali Sväté písmo alebo zjavenú pravdu, tak presne v tomto štýle sa stále viacej dostávame k tomu, že uznáme aj homosexuálnych ľudí, resp. inak orientovaných ľudí ako menšinu a zároveň uznáme, že je potrebné pre ne vytvárať, pre týchto ľudí vytvárať priestor a akceptovať ich v plnom prejave ich vlastnej orientácie, ich vlastného života a ich vlastného prístupu jedného k druhému.
Tolerancia, nech si robia vo svojej spálni, čo chcú, nestačí. Nie je to o tom, že v momente, keď vyjdú odtiaľ, tak my prestaneme vidieť, že majú toho svojho partnera. A štatistiky a výskumy ukazujú, že to jednoducho nestačí. Keď sa pozrieme napríklad na situáciu v Salt Lake City, čo je mesto veľmi výrazne zaťažené teda zjavenými pravdami a mormónskou ideológiou, tak máme najväčší počet homosexuálne orientovaných bezdomovcov v Spojených štátoch amerických. A prečo je to tak? Pretože v momente, keď rodičia zistia, že majú inak orientované dieťa, tak ho bez milosti vyrazia z domu To znamená, že, že to celkové naladenie tej spoločnosti jasne ovplyvňuje sociálnu aj ekonomickú situáciu LGBT komunity, ktorí sa v tej spoločnosti vyskytujú. A, naopak, krajiny, ktoré zaviedli registrované partnerstvá, pomaličky tú traumatizáciu tejto menšiny v spoločnosti zmenšujú a je to tak, ako hovorila napríklad Lucia Nicholson, že ani deti v škole už sa vôbec nezamýšľajú nad tým, či to dieťa, ktoré s nimi chodí do škôlky, tak svojich rodičov doma volá daddy and mama alebo pappa and daddy. Zamýšľajú sa iba nad tými vecami, či je k nemu otecko dobrý, či ho má rád, či dobre varí a úplne klasickými vecami, nad ktorými sa zamýšľame aj my.
Odznelo tu, že ľudia neprijímajú, aby existovali deti, ktoré budú žiť v jednej domácnosti s dvoma mužmi alebo s dvoma ženami, lenže také rodiny už na Slovensku, kolegovia, žijú, my ich tu máme. A deti v týchto rodinách sú presne tie, ktoré potrebujú ochrániť. Viete si predstaviť, že je, existuje situácia, kde sa manželia alebo rodičia rozídu alebo rozvedú takéhoto dieťaťa, napríklad aj kvôli tomu, že jeden z nich dvoch si uvedomí, že má inú orientáciu a jednoducho ten vzťah ďalej neklape. A dajme tomu takáto matka, ktorej ostanú z manželstva deti, a otec nielenže je nechápavý, ale dajme tomu bol aj násilnícky, bude od tých detí oddelený a bude žiť mimo nich ďalších osem alebo desať rokov. A týchto osem alebo desať rokov dieťa bude v jednej domácnosti s matkou, svojou biologickou matkou, a zároveň s jej partnerkou, s ktorou ona žije. Osem alebo desať rokov dajme tomu harmonického, pekného, láskyplného spolužitia. A ak sa náhodou stane, že táto biologická matka umrie, tak ja si myslím, že je iba správne, aby sudca rozhodol, či je pre dieťa lepšie, aby ostalo s tou druhou partnerkou, alebo by malo ísť dajme tomu k tomu násilníckemu otcovi.
My tu nedávame žiadny automatický návod, ako to má byť, jedinú vec, ktorú sme spravili v tom zákone, je, že necháme súd rozhodnúť a súd má rozhodnúť v čo najlepšom záujme dieťaťa. Nezavádzame adopcie, nechcem dávať deti homosexuálnym párom, o tom proste táto diskusia nie je. Môžme sa o nej v rámci akademickej pôdy porozprávať, či je lepšie, aby, aby deti ostávali v detských domovoch, alebo či by im bolo lepšie v láskyplnej homosexuálnej rodine. Áno, to je relevantná diskusia, ale nie je to tento zákon. Jediné, čo v tomto zákone riešime, je, či priznáme existenciu týmto párom, či im priznáme spoločenský status, či budeme dodržiavať ich Všeobecnou deklaráciou ľudských práv priznané práva a či jednoducho posunieme vývoj tejto civilizácie a spoločnosti opäť na trochu vyššiu úroveň.
Skúste sa pozrieť do historických kníh. Pozrite si zástupy "slušných ľudí" odfotených pod stromom, na ktorom visia obesení černosi. Pozrete si zástupy "slušných ľudí", ktorí stáli pred školami v New Orleans a bránili černošskému dievčatku ísť do školy s bielymi deťmi. Pozrite si zástupy "slušných ľudí", ktorí stáli na námestí aj na Slovensku a pozerali sa na to, ako židovských spoluobčanov nakladajú do vagónov.
Myslenie týchto ľudí sa muselo pohnúť a pohlo sa len tým, že niekto povedal: toto nie je správne. Ak by vtedy tým "slušným ľuďom" niekto nepovedal, že černosi sú takí istí ľudia ako my, bola by tá situácia doteraz rovnaká. Dnes tam už nie je a černoch je prezidentom Spojených štátov amerických. Ak by vtedy niekto nepovedal, že všetky deti majú byť vzdelávané rovnakým spôsobom, tak to dievčatko sa do tej školy jednoducho nedostane a takisto by sa tá situácia nikdy nezmenila. Ak by tie sufražetky neboli v Británii priviazané k tomu plotu, možno by doteraz ženy nevolili. Jednoducho k tomu je potrebné niekedy zakričať a zatriasť tými ľuďmi, že toto jednoducho nie je správne. A to je jediné, o čo sa tu snažím.
A ešte aj ten prejav, ktorý som mal v reakcii na kolegu Kvasničku, mal byť ústretový krok. Mal byť ústretový krok, aby ste videli, že ani v rámci kresťanského svetonázoru nie je všetko čiernobiele, že existujú aj iné názory a že aj svet kresťanský sa na túto vec nepozerá úplne jednoznačne.
Ja vás neučujem, ja vás nič neučím, ja vám len ukazujem inú stranu, inú stranu, Alojz. Ale, samozrejme, keď zoberiem vašu predchádzajúcu faktickú poznámku, tak je jasné, že to nepadne na úrodnú pôdu, lebo vy keď sa cítite, že ste zrazu chvíľku vo väčšine, tak názory sú úplne nepodstatné. Názory sú nepodstatné: my sme väčšina, my to tu prevalcujeme. To je jak Zlatá Idka, úplne to isté. Predtým taký bol Mečiar, vy ste teraz presne takí istí.
Lenže demokracia nie je, demokracia nie je diktatúra väčšiny. (Reakcia z pléna.) Nie. Demokracia je to, že síce väčšina rozhoduje, ale rešpektuje práva menšiny. Rešpektuje práva národnostnej menšiny, menšiny ľudí s inou orientáciou a takisto názorovej menšiny, náboženskej. Je o tom, že aj keby sme tu mali iba zopár moslimov, tak im nebudeme napríklad brániť vyznávať Alaha. O tom je demokracia. Nepleťte si to s diktatúrou väčšiny, lebo v momente, keď to urobíme, tak rovnako, ale nie, k tomu sa vracať nebudem, lebo ja ten argumentum ad Hitlerum takisto nemám tak rád.
Takže aby som to zhrnul. Nebavíme sa tu o tom, že či prirodzený zákon káže milovať, ako som ja hovoril, alebo či káže nejaké spoločenské usporiadanie. To je dobrá akademická diskusia, ale nemá určovať podobu zákona. Podoba zákona má byť určená potrebou obyvateľov tej krajiny. A potreba obyvateľov tejto krajiny, ak má ísť dopredu k väčšej tolerancii a k väčšiemu pochopeniu, je tá, aby aj ľudia inak sexuálne orientovaní mohli žiť zmysluplne v pároch. My ako predstavitelia štátu by sme mali povedať, áno, podporujeme, že žijete zmysluplne v dlhodobých vzťahoch a nehlásite sa k tomu promiskuitnému spôsobu života, o ktorom hovoril Marián Kvasnička. Áno, podporujeme vás ako stabilný pár a zato, že žijete spolu pekne, cnostne, vám, rešpektujeme váš štatút ako páru, ktorý v spoločnosti nejakým spôsobom vystupuje. A tým, že žijete v dlhodobom vzťahu, tak vám aj priznáme práva a povinnosti, podobne ako párom heterosexuálnym. To je celé.
Je možné, že to pomôže iba zopár ľuďom. Je možné, že naozaj tých ľudí, ktorí by využili ten statut registrovaného partnerstva, nie je tak veľa, ale to nevieme, kým ho neuznáme. V Čechách sú ich tisíce, teda v Spojených štátoch, sorry, sú ich tisíce.
Ukončím to jedným príbehom, ktorý ma oslovil a podľa mňa súvisí s touto témou. Išiel jeden muž po pláži každý deň a dve hodiny svojho času venoval tomu, že keď príliv naniesol hviezdice na pláž, tak ich zbieral do kýblika a dával ich naspäť do mora. A každý deň čo najviac ich pozbieral do toho kýblika a dával ich naspäť do mora. A aj keď ich tam veľa, tých hviezdic, zostalo, tak on tým niekoľkým zachránil život. Ale pýtal sa ho jeden chlapík, ktorý tam chodil behať na tú istú pláž, že: Prečo to robíš? Pozri sa, koľko ich ostáva na tej pláži a umrú. Pre koho je to dôležité, že zoberieš do kýblika tých pár a dáš ich naspäť do toho mora? A on povedal: Pre každú jednu v tom kýbli je to otázka života a smrti.
A presne toto isté sa týka tej diskriminovanej menšiny na Slovensku. Ak by ich bolo zopár, ktorým skvalitníme život, a naozaj nás to nič nebude stáť, žiadny rozvrat tradičnej rodiny, žiadne ohrozenie kresťanského ponímania manželstva, tak by sme to mali urobiť. A ja pevne dúfam, že možno k tým zopár ľuďom, ktorí za to zahlasujeme zajtra, sa možno o pol roka alebo o rok pridajú aj ďalší. Dúfam, že táto dvojdňová diskusia mala zmysel. Dúfam, že vďaka tejto dvojdňovej diskusii sa pár ľudí nad tým začne poriadne zamýšľať a že táto otázka, ako v iných krajinách, sa pohne dopredu.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Martin, ja v tom tvojom vystúpení by som chcel zareagovať, ale je to aj taká tendencia, ktorá sa u tvojich kolegov objavuje, taký progresivizmus, že stále veci budú lepšie a sa spomínajú historické paralely. Ty si spomínal rasovú diskrimináciu, spomínal si holokaust, kolega Mičovský spomínal vyrovnanie, tolerančný patent a hlasovacie právo pre ženy, len veci sa majú, veci sú zložitejšie aj historicky. Každý ten progresivizmus netrvá donekonečna. Civilizácie majú svoje vrcholy a majú aj svoje pády a svoje konce a krach veľkých civilizácií veľmi často koreluje s rozvoľnením étosu a morálky, na ktorom tá spoločnosť vytvorila svoje fantastické diela.
Obávam sa, že to, čo napísal John Donne v básni "For Whom the Bell Tolls", ako keby prorocky písal aj o tejto civilizácii. Anglo-americká civilizácia naozaj je, cítim to tak, ako seizmické trasenie, je pred svojím krachom, je na hranici dekadencie a toto sú sprievodné javy toho, že naozaj je to civilizácia, ktorá stráca, a nemyslím teraz len z hľadiska vývoja populácie, myslím aj z hľadiska étosu, z hľadiska hodnôt, z hľadiska kultúry a toho, čo vyznačovalo tú spoločnosť.
A ešte jednu vec, pokiaľ ide o tie zástupy. Samozrejme, sa nedá súhlasiť so zástupmi, ktoré sa pozerali na tých visiacich černochov, ani s tými, ktorí odprevádzali ľudí do tých dobytčiakov. Takisto ale mňa obťažujú zástupy, zástupy ľudí, ktorí demonštrujú teatrálne svoju sexualitu na dúhových pochodoch, chytajú sa za prirodzenia a olizujú sa verejne. Uráža ma to, uráža to moje cítenie, moju mužskosť. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Takže, vážený pán predkladateľ zákona, neprihlásil som sa do rozpravy, dúfam, že stihnem zhrnúť v dvoch minútach to základné. Tak ešte raz a po slovensky.
Homosexuálne spolunažívanie je neprirodzené a nemorálne, preto im nemá prečo dať status spoločnosť, lebo to ani nepotrebuje, naopak, škodí jej to. Žiadne individuálne práva takýmto osobám nie sú upierané. Vy však pre nich vyžadujete skupinové práva. Nie sú menšinou, to ste si len vymysleli, je to politický termín. Takéto osoby nemajú schopnosť uzatvárať manželstvo, preto nemajú na to právo či nárok.
Dokonca sa vo svojich návrhoch už netajíte ani adopciami detí homosexuálnymi pármi. Tieto dva dni dokázali, že sa nehanbíte klamať, zavádzať, manipulovať, zneužívať cítenie týchto osôb kvôli politickému prospechu, urážať, meniť obsah pojmov.
Zákon nepodporím, lebo je zlý, nepotrebný a škodlivý.

Ďakujem. Pán kolega, tu po štyroch slovách by som znovu zopakoval len toľko, že my si vychádzame z úplne iných pojmov a ideme opačnými smermi, proste my sa v tom, my sa nevieme pochopiť ani v tom, ani v nazeraní na skupinu. Keď si teraz zacitoval, že z čoho vychádza ten zákon, vychádza z našej potreby, ja som tam vysvetľoval niekoľkokrát, že nevychádzame len z našej potreby, vychádzame z prirodzeného zákona v nás, ukázal som, odkiaľ pochádza, ale odstrihol som túto náboženskú pravdu a hovorím len o tom, že vychádza len z nás a nielen z toho, ako niečo cítime.
Pani Nicholsonová, nebudem teraz reagovať, pani Nicholsonová hovorí o integrácii, ja som pracoval s postihnutými ľuďmi niekoľko rokov na Mokrohájskej a viem, čo je integrácia, a ty si ju teraz citoval tak a ona teda nadšene hovorila, že deťom v Kanade, tam sú tak integrované, že, a teraz ty si to trošku dotiahol, ale chápem, že to bolo pravdivé, čo si chcel povedať, že to je úplne úžasné, že tým deťom je jedno, či sú to dvaja otcovia, alebo dve maminky, iba ak sú k nim dobrí.
Kolega, práve teraz hovoríš niečo úplne iné ako odborníci, ktorí desiatky - desiatky - rokov skúmajú vývoj detí a tí jasne hovoria, že potrebujú obidvoch, obidva modelové vzory rodičov, ženský a mužský, a nie byť vychované dvoma dobrými chlapmi alebo dvoma dobrými tetami.
Proste, ty si tu proste povieš niečo úplne opačné ako stovky, tisíce odborníkov na svete, ktorí to skúmajú desiatky rokov, a ty to tu vyhlásiš za pravdu a povieš, že tak má táto krajina stavať svoju legislatívu.
Ja som žil vo Veľkej Británii, aj ten národ je iný ako slovenský národ. To, že nejaká dobre tvrdá a citovo, citovo silne odťažitá kanadská rodina by takéto niečo mohla zvládať, nech sa páči. My sme krajina žijúca v srdci Európy, silne zameraná na východný štýl myslenia alebo aj cítenia, alebo aj prežívania. Je to dané aj kultúrou. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)