10. schôdza

Ďakujem pekne. Zobrali ste mi takú jednu z otázok, čo som chcel položiť, lebo sú to už iba dva mesiace, ktoré nám ostávajú do 1. 1. Je tu ešte jeden ten efekt, samozrejme, a to vybavenie nie je možné hneď, pretože išla odpoveď na tú políciu, ja neviem, možnože týždeň, možnože dva to bude trvať. Máte vy momentálne informáciu o tom, že nejak prudko začal narastať počet tých vydaných čipových preukazov a tých čítačiek a neobávate sa toho, že naozaj v tom decembri to celé môže nejak spadnúť, nastať nejaký chaos? Ste na to nejak pripravení, okrem toho posilnenia?

No, máte absolútnu pravdu, pán poslanec, že očakávam, že môže to byť komplikované v decembri, pretože patrí k nejakej takej našej výbave a náture nechať si všetko na poslednú chvíľu a preto tú kampaň naozaj smerujeme k tomu, aby tí ľudia išli čo najskôr si zaktivovať občiansky preukaz. Je veľmi dobré a chcem poďakovať aj za schválenú novelu zákona, v ktorej sme už pridelenie bezpečnostného osobného kódu dali ako povinnosť už hneď pri žiadosti. Čiže už to nebude na dobrovoľnom rozhodnutí občana, či chce alebo nechce kód, už to bude automaticky súčasť na žiadosti, čo je tiež veľmi dobré.
Poviem na rovinu, keby to bolo bývalo takto zariadené už dávno, tak dnes ten problém nemáme, pretože je voľných viac ako milión EID kariet, z ktorých len niekoľko tisíc má aktivované, má aktivovaný BOK a plus a nehovoriac už, koľkí majú aktivovaný zaručený elektronický podpis. Žiaľ, bola to chyba, bolo to na dobrovoľnej báze, občania to ani nevedeli, že vôbec niečo také budú potrebovať. Pracovníci zase pri prepážkach sa nepredbiehali, aby to občanom aktivovali, takže teraz žneme, žneme tie výsledky s tým, ale že budeme musieť, a ja som to povedal aj predtým, keď sme rozhodli o metodickom usmernení, ako sa budú aktivovať schránky, my budeme musieť samozrejme v decembri vyhodnotiť, v akom sme stave pripravení. A je asi našou povinnosťou, aby v prípade, že ako štát sme nedokázali zabezpečiť pre všetkých tú dostupnosť, keď ju zákonom vynucujeme, budeme musieť potom prijať nejaké, nejaké riešenie. Nesmieme určite spraviť nič, čo by občanov poškodilo alebo ich mohlo stresovať. V tomto budeme úzko komunikovať aj s ministerkou spravodlivosti, ktorá takisto má možnosť rozhodnúť definitívne, od ktorého dátumu sa spustí elektronicky, elektronické zasielanie platobných rozkazov alebo exekučných príkazov. Tu vidím určitú šancu, že ak by bolo veľmi zle, tak budeme musieť reagovať takto pro klientsky. Ale nerád by som už dopredu vôbec dával niekomu možnosť, že ideme posúvať termín, lebo zase si to všetci nechajú na poslednú chvíľku. Takže zatiaľ držíme k 1. 1. 2017. A naozaj ministerstvo vnútra a spravodlivosti a NASES majú plné ruky práce, aby to k 1. 1. 2017 všetko klaplo.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ôsmu otázku položil pán poslanec Kolesár ministrovi zdravotníctva Tomášovi Druckerovi: "Pán minister, nemyslíte si, že došlo k zanedbaniu hygienickej kontroly v obciach Sobrance, Michalovce, Trebišov a Sečovce vzhľadom na to, že sa tu rozšírila hepatitída a svrab?"
Nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán poslanec, epidémia vírusovej hepatitídy A sa vyskytuje každoročne prevažne v tých okresoch a obciach a najmä medzi tými skupinami obyvateľstva, ktoré žijú v zhoršených hygienických podmienkach. V týchto skupinách obyvateľstva dochádza veľmi ľahko k prenosu žltačky najmä u detí predškolského a mladšieho školského veku. Vírusová hepatitída A, nazývaná tiež choroba tzv. špinavých rúk, je najčastejším a zároveň vo svete najviac rozšíreným typom hepatitídy. Rizikovým faktorom je najmä nízky hygienický štandard. Epidémie vírusovej hepatitídy A prebiehajúce v súčasnosti v okresoch východného Slovenska sa objavili v dôsledku prirodzenej migrácie obyvateľstva z oblastí, kde bol zaznamenaný výskyt ochorení na vírusovú hepatitídu A. Pri vyšetrovaní prípadov ochorení v obciach výskytu bolo zistené, že v jednotlivých ohniskách dochádzalo k prenosu ochorení úzkym rodinným kontaktom alebo opakovaným kontaktom s priateľmi či širšou rodinou. V niektorých okresoch pri epidemiologických vyšetreniach bolo opakovane zisťované hrubé znečistenie prostredia.
Treba povedať, že k zanedbaniu - k vašej otázke - hygienickej kontroly v dotknutých okresoch a obciach nedošlo. Práve naopak, boli nariadené príslušné protiepidemické opatrenia regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva vo všetkých dotknutých domácnostiach, zariadeniach, potravinárskych prevádzkach, vrátane uzatvorenia aj niektorých prevádzok a ďalších organizáciách okamžite po nahlásení ochorení, najmä lekársky dohľad, ohnisková dezinfekcia, očkovanie, zákaz organizovať hromadné podujatie a iné. Taktiež boli poskytované zdravotno-výchovné informácie verejnosti. Prebiehala komunikácia so zástupcami miest a obcí, v ktorých sa vyskytli ochorenia na vírusovú hepatitídu A. Riešili sa problémy so zásobovaním pitnou vodou a likvidáciou komunálneho odpadu v prostredí rómskych osád. Najdôležitejším preventívnym opatrením je dodržiavanie zásady osobnej hygieny, najmä umývanie rúk predovšetkým pred jedlom, po používaní toalety, ďalej používať zdravotne vyhovujúcu pitnú vodu. Najúčinnejším preventívnym opatrením je očkovanie.
Rovnako dochádza u osôb v prostredí s nízkym hygienickým štandardom aj k výskytu a epidémiám svrabu. K jeho rozširovaniu prispieva nedostatočná hygiena, ako aj zlé sociálno-ekonomické podmienky. Prenos sa deje priamym kontaktom. Osoby so svrabom je potrebné liečiť a čo je dôležité, že po začatí terapie už po 24 hodinách sa človek stáva neinfekčný, aj keď kožné príznaky ešte dlhší čas pretrvávajú. Je potrebné venovať špeciálnu pozornosť kontaminovaným predmetom, ako je posteľné prádlo, šatstvo, respektíve čalúnený nábytok. Pri epidémiách svrabu taktiež nariadili príslušné protiepidemické opatrenia regionálni hygienici v súlade s legislatívnymi predpismi.
Ďakujem, skončil som.

Ďakujem pekne. Chcete mať, pán poslanec, doplňujúcu otázku? Nie.
Takže ďalej, pán minister Lajčák tu má otázku, ktorého pán podpredseda Pellegrini zastupuje, od pani poslankyne Grausovej. Otázka znie: "Ako ste sa opovážili, kto vás poveril, aby ste svoje osobné záujmy, teplé miesto v OSN sľúbili 550 vládnych štipendií pre utečencov, keď naši študenti a ich rodičia si musia brať pôžičky, aby mohli študovať na Slovensku?"
Nech sa páči, môžte odpovedať.

Ďakujem veľmi pekne. Dovoľte, aby som vám prečítal odpoveď, ktorú pripravil pán minister Lajčák. Vážená pani poslankyňa, záväzok poskytnúť v rokoch 17 až 21 dodatočných 520 vládnych štipendií pre utečencov je v súlade s Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky, oficiálnou zahraničnou politikou Slovenskej republiky a cieľmi rozvojovej spolupráce Slovenska. K tomuto záväzku vláda Slovenskej republiky pristúpila v čase bezprecedentnej, migračnej a ňou vyvolanej humanitárnej krízy vo svete, ktorá si vyžaduje solidaritu všetkých členských štátov OSN. Slovensko sa ešte pred svojím vznikom v preambule Ústavy Slovenskej republiky zaviazalo k trvalej mierovej spolupráci s demokratickými štátmi, ktorú Slovenská republika uskutočňovala, Slovensko uskutočňovalo a uskutočňuje tak aktívnou účasťou napríklad na podujatiach otvárajúcich 71. zasadnutie Valného zhromaždenia OSN, jedným z nich bol aj summit lídrov k problematike utečencov, ako aj svojím aktuálnym predsedníctvom v Rade EÚ, či regionálnou spoluprácou s krajinami Vyšehradskej skupiny.
Krajiny V4 poskytujú vládne štipendiá ako súčasť ich oficiálnej rozvojovej spolupráce dlhodobo, pričom v tomto kritériu Slovenská republika dosiaľ zaostávala. Česká republika poskytuje zhruba 130 vládnych štipendií ročne. Maďarsko v školskom roku ´16 - ´17 udelilo približne 1 300 vládnych štipendií a 200 pre utečencov zo Sýrie. Poľská republika v uplynulom školskom roku udelila vyše 2 300 vládnych štipendií. Slovenská republika dosiaľ študentom v rozvojových krajinách poskytla každoročne približne 45 až 50 vládnych štipendií. Záväzok poskytnúť ďalších približne 100 štipendií ročne aj v dôsledku realistického časového horizontu, ktorý umožní postupný nábeh na tieto počty, pritom nijakým spôsobom neobmedzí občanov Slovenskej republiky v prístupe k vysokoškolskému vzdelaniu. Tak vládni štipendisti, ako aj občania Slovenskej republiky majú bezplatný prístup k verejnému vysokému školstvu.
V tejto súvislosti upriamujem vašu pozornosť na skutočnosť, že študenti spomedzi utečencov môžu podľa § 10 ods. 2 písm. b) zákona č. 392/2015 Z. z. o rozvojovej spolupráci a o zmene a doplnení niektorých zákonov študovať len na verejnej vysokej škole, teda nie na súkromnej vysokej škole. Cieľom tohto opatrenia je čo najefektívnejšie využitie verejných zdrojov. Vládne štipendiá udeľuje Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky v spolupráci s ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí a ministerstvom financií. Poskytnutie 520 vládnych štipendií je dobrovoľným príspevkom Slovenska k uľahčeniu osudu utečencov, ich hlavným útočiskom sa v priebehu posledných dvoch rokov stala Európa, presnejšie Európska únia. Poskytnutie vládnych štipendií pre mladých ľudí z krajín postihnutých vojnovým konfliktom, dnes teda najmä zo Sýrie, je investíciou do stabilnejšej a predvídateľnejšej budúcnosti v Európe a vo svete.
Záväzok poskytnúť 520 štipendií sleduje viaceré ciele. Prijatím utečencov prispieť v strednodobom horizonte k riešeniu ich ťažkej životnej situácie a poskytnutím vzdelania sa dlhodobo pričiniť o zvýšenie nádejí na obnovu krajín postihnutých vojnovým konfliktom, až sa raz títo ľudia budú môcť vrátiť domov. Nehovoriac už o prínose komunít bývalých absolventov v mnohých mimoeurópskych krajinách, ktoré vytvárajú prirodzené mosty medzi ich vlasťou a krajinou, kde prežili formatívne obdobie štúdií. Mnohé moje návštevy v zahraničí sa začínajú práve kontaktom s ich občanmi, bývalými študentmi z Československa, či zo Slovenska.
Toľko odpoveď pána ministra Lajčáka na vašu otázku.

Ostalo necelých 13 sekúnd, takže končím možnosť. Pani poslankyňa, osem sekúnd, to nemá význam. Tak to vyšlo. Takže končím hodinu otázok a budeme pokračovať v rokovaní ešte o neprerokovaných návrhoch zákonov, pokiaľ dobre si pamätám, sú ešte tri.
Takže odovzdávam vedenie schôdze pánovi podpredsedovi Hrnčiarovi. Nech sa páči, pán kolega.

Takže, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pokračujeme v rokovaní deviateho dňa 10. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky v prerušenej zlúčenej rozprave v prvom čítaní o návrhu poslancov Kotlebu, Uhríka, Schlosára a Beluského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách, tlač 269 a o návrhu poslanca Kollára, Krajniaka, Pčolinského, Pčolinskej a Štarchoňa na vydanie zákona o lobingu, tlač 264. Navrhovatelia sú na svojom mieste, spravodajcovia takisto.
Takže do rozpravy sa prihlásil navrhovateľ poslanec Milan Krajniak.
Nech sa páči.

(Pokračovanie v prerušenej zlúčenej rozprave o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Mariana Kotlebu, Milana Uhríka, Rastislava Schlosára a Martina Beluského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov, tlač 269
a o
návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Borisa Kollára, Milana Krajniaka, Petra Pčolinského, Adriany Pčolinskej a Petra Štarchoňa na vydanie zákona o lobingu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 264.)

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, chcel by som povedať pár slov k hlbšej podstate toho, prečo predkladáme zákon o lobingu do Národnej rady. V našom štáte prebieha už niekoľko rokov zásadný spor o to, že kto má v tomto štáte rozhodovať, ako má prebiehať politický proces a akým spôsobom sa majú presadzovať záujmy rôznych skupín v tomto štáte.
Počúvame už veľa rokov takú mantru, že vládnutie má byť otvorené, máme tu mať otvorenú liberálnu spoločnosť. Stala sa z toho mantra a fráza a najviac po tom volajú práve častokrát jednočlovekové alebo dvoj, trojčlovekové NGO-čky alebo mimovládne organizácie. A ja sa pýtam, ku komu máme túto spoločnosť mať otvorenú? K ľuďom alebo k nejakým mimovládnym neziskovým organizáciám, NGO-čkám?
Ja nemám pocit, že by táto spoločnosť nebola dostatočne otvorená. Skôr mám pocit, že v mnohých veciach je naša spoločnosť až príliš otvorená. Naša spoločnosť mi dnes pripadá niekedy otvorená ako vybývané rómske byty, ktoré majú vykradnuté okná, ktorými fučí dnu, prší tam dnu a my sa tvárime, že takto je to normálne a takto to má byť. Ešte aj tie sociálne zariadenia sú tam častokrát rozkradnuté a v tej spoločnosti je z toho proste istý zápach.
Naša spoločnosť je ako tie vybývané rómske byty, kde si každý chodí dnu a von, a tvárime sa, že tak je to normálne, že to je tá sloboda, tak to má byť. Lenže toto nie je sloboda. To je absolútna strata citu pre súkromie, pre nejaké posvätno a najmä strata citu pre pravidlá hry, ktoré by v zdravej a fungujúcej spoločnosti, ktorá má byť súdržná, mali fungovať.
Ja ako konzervatívec hlboko a zásadne odmietam to, akým spôsobom dnes naša spoločnosť funguje. V 90. rokoch prebehol v našej spoločnosti veľmi zásadný spor medzi dvomi Václavmi - Václavom Havlom a Václavom Klausom. Václav Havel presadzoval ideu tzv. otvorenej spoločnosti, občianskej spoločnosti. Táto idea bola isto intelektuálne dobre myslená, ale bola naivná a najmä sa ukazuje dnes ako absolútne nefunkčná. To je tá predstava, že v spoločnosti má byť neustály, povedal by som, tlak a zápas vyvíjaný na politickú elitu a občania majú byť v tomto zápase a v tomto súboji ideí zastupovaní mimovládnymi organizáciami. To znamená, že tie mimovládne organizácie, to sú tí, ktorí majú strážiť vládnuce politické a ekonomické elity, pretože, samozrejme, normálni ľudia na to nemajú čas, aby sa tým každodenne zaoberali.
Lenže k čomu sme takýmto spôsobom dospeli? Namiesto pravidla "Hlas ľudu, hlas boží", tu máme akoby pravidlo "Hlas NGO, hlas boží". Len sa potom treba pýtať, v akých veciach a koho tie NGO-čky naozaj zastupujú, aká je ich legitimita.
Toto je základný omyl, ktorý si mnohí ľudia, ktorí to myslia dobre, neuvedomujú, pretože žijú v bubline. Majú pocit, že veď predsa celá občianska spoločnosť zastáva ich názory. Všetky relevantné NGO-čky, ktoré poznáme, zastávajú ich názory. Problém je v tom, že my sa neriadime tým a nemáme sa riadiť tým, kto zastupuje alebo koho zastupujú NGO-čky. My sa máme riadiť tým, čo si myslia v tejto spoločnosti ľudia.
Ak si niečo myslí nejaká skupina NGO-čiek akokoľvek hlasná, ktorej hlas je v médiách akokoľvek silno prezentovaný, ešte to nič neznamená o legitimite týchto názorov. Áno, politici musia počúvať hlas ľudu, ale tento hlas má byť vyjadrený politickým procesom, to znamená vo voľbách, prípadne v referende. To je hlas boží. Ak si naozaj ctíme demokraciu, potom je pre nás hlasom božím hlas ľudu prejavený vo voľbách a v referende.
Hlas NGO, tzv. tretieho sektora, to je častokrát iba také vábenie sirén. Tak ako máme lepšie a horšie politické strany, tak máme aj lepšie a horšie mimovládne organizácie. Tak ako sa nám nepáčia niektoré politické strany a niektoré sa nám páčia, tak sú rovnako naivné, úprimné, skorumpované, dobré, zlé mimovládne organizácie. To nie je tak, že tu je zlá vláda, zlí poslanci, zlí primátori, dobrý občiansky sektor zastúpený mimovládnymi organizáciami. To je ilúzia, ak si niekto toto myslí.
Máme tu ochrancov prírody. Máme tu ľudí, ktorí pomáhajú vo svojom voľnom čase iným. Máme ľudí, ktorí chránia prírodu a sú združení v neziskových organizáciách. Takých si vážime a takým chceme pomáhať. Ale máme tu ľudí, ktorí sa tvária ako mimovládny sektor a v skutočnosti iba zastupujú záujmy svojich sponzorov.
Chcem vám teraz povedať dva príklady, ktorých by sme sa mali podľa môjho názoru vyvarovať.
V 90. rokoch sme tu mali rôzne NGO platené zo zahraničia. Vládol tu Mečiar, tajná služba unášala prezidentovho syna, tajná služba robila aktívne operácie voči opozícii, voči novinárom. Chvalabohu za to, že sa našli mimovládne organizácie, ktoré jednoducho na tieto veci upozorňovali. Problém však bol, že po roku zhruba 2004, keď táto krajina vstúpila do NATO a do EÚ, tak prirodzene už nebol žiadny problém s demokraciou, nikto tu nemal žiadnu obavu a tie finančné prostriedky smerujúce zo západných štátov smerom k nám vyschli. Ale tí ľudia, ktorí boli naučení, mnohí, že vystupujú v médiách, sú autority, vyjadrujú sa k veciam, zrazu museli riešiť, čo ďalej. Zrazu zistili, že sa stali niektorí z nich, bohužiaľ, otrokmi grantov. Na čo boli granty, to začali presadzovať. A granty boli na európsku integráciu čoraz hlbšiu, granty boli na globálne otepľovanie, na rodovú rovnosť, LGBTI agendu a tak ďalej a tak ďalej.
Nemýľme sa, aj na trhu NGO funguje zákon ponuky a dopytu, ale nielen ponuky a dopytu od ľudí, je to aj opačne. Ponuka grantov vytvára akože spoločenský dopyt po nejakej téme alebo po nejakej ideologickej agende. Mnohí ľudia v NGO si ani neuvedomili, že už nie sú bojovníkmi za slobodu alebo demokraciu, stali sa iba nájomnými žoldniermi tých, ktorí vypisujú granty.
A viete, čo je najhoršie? Tie takzvané mimovládne organizácie, ktoré majú strážiť ten zlý vládny sektor a politický sektor, berú dnes najviac peňazí od vlád, od vlády Slovenskej republiky a od Európskej komisie. Tak aké sú to mimovládne organizácie? Na čo sa to hráme? Kde berú tú drzosť pani Pietruchové, Schlessinger, páni Weissenbacherovia? Brať peniaze od slovenskej vlády, od európskej vlády a tváriť sa ako občianska iniciatíva, ako mimovládna organizácia. Kde berú tú drzosť? Aké to zmätenie pojmov a jazyka? Kam sme sa to dostali? Však to sú vládou platené agentúry, ktoré majú propagovať isté želané názory. Môžeme s nimi súhlasiť, môžeme s nimi nesúhlasiť, ale to nie sú akési objektívne občianske prejavy spontánneho záujmu o nejaké témy. To sú Európskou komisiou a aj našou vládou sponzorované aktivity.
Ale to nie sú len štátmi a vládami sponzorované aktivity. Zoberme si napríklad Open Society Fund. Open Society Fund založená a platená pánom Sorosom má nepochybne aj veľa veľmi prospešných aktivít pomáhajúcich ľuďom. Nič proti tomu. Absolútne nič proti tomu nemám. Ale nemá náhodou pán Soros aj svoju úplne vyhranenú politicko-ideologickú agendu, ktorú sa snaží už vyše 20 rokov vtláčať do spoločnosti za bývalou železnou oponou? A nielen u nás, myslím v Európe, ale aj hocikde po svete. To nie je agenda, ktorá je politicky, hodnotovo neutrálna, všeobecne prospešná. To je konkrétna ideologická a politická agenda. Prečo sa máme tváriť, že to je niekto, kto má strážiť slovenskú demokraciu a hodnotiť ju? Ak niekto vypisuje takýmto spôsobom granty, no tak je logické, že ten, kto ten grant prijme, tak musí presadzovať tú agendu, veď inak to nejde.
Tu nejde o ochranu demokracie častokrát, tu ide o spor a zásadný spor podľa mňa, o charakter tohto štátu a o charakter Európy. Ak pán Soros napríklad podporuje masovú imigráciu do Európy, to nie je vec demokracie alebo nedemokracie, to je konzervatívno-liberálny spor o to, akým spôsobom majú štáty fungovať, či napríklad je normálne, že ak existuje Slovenská republika alebo existuje Európska únia a má existovať ako štát, tak musí chrániť svoje hranice. Veď o tom ešte pred rokom niektorí pochybovali a tvárili sa, že čo to rozprávame. Veď to je úplne zásadný spor o charakter toho, ako má naša spoločnosť a európska spoločnosť vyzerať, či tu majú existovať národné štáty alebo len nejaké beztvaré kozmopolitné spoločenstvo, lebo tak je to správne. Ja si teda nemyslím, že je to správne. A nemyslím si, že NGO-čky, ktoré presadzujú takéto veci, presadzujú verejno-prospešnú vec, že sú reprezentantmi tohto národa alebo ľudí tu, že uspokojujú nejaký dopyt po tom, po čom ľudia volajú. Nevolajú naši ľudia po tom. Naši ľudia po tom vôbec nevolajú.
A teraz budem ešte aktuálnejší a hrozivejší. Poviem ešte jeden podľa mňa desivejší príklad. Vnímam to tak, že mnohí poslanci v tejto sále to myslia s bojom proti korupcii úprimne, že to myslia naozaj vážne. A preto ich chcem týmto príkladom varovať, lebo vidím, že niektorí už si zakladajú na tom, aby si nabehli, chcem ich varovať, aby sa nestali v niektorých veciach iba užitočnými idiotmi niečích záujmov.
V Českej republike nedávno prebehla tzv. veľká protikorupčná revolúcia. Začala tak, že tri mimovládne organizácie - Transparency International, Rekonstrukce státu a Protikorupční fond - začali vyvíjať veľkú aktivitu a naozaj záslužnú. Odhaľovali jeden korupčný škandál za druhým. Najali bývalých spravodajských dôstojníkov, ktorí chodili špehovať celé politické spektrum, sledovali ich na dovolenkách, odpočúvali im telefóny, nelegálne samozrejme, a vyplávavali na povrch kauzy. Vytvárali veľký tlak na českú spoločnosť, že naozaj s tým treba niečo spraviť, lebo proste Česká republika je už najhorší, najskorumpovanejší štát na svete. Niežeby tam nebolo korupcie dosť, ale atmosféra bola taká, že to už naozaj v Burkine Faso je to lepšie, ako v Českej republike.
Tieto tri NGO-čky podporovali a vyrábali viacero protikorupčných hrdinov, bojovníkov proti korupcii z polície aj zo štátneho zastupiteľstva dlhodobo. Robili z nich ikony, až to dospelo na jar 2013 do veľkej eufórie a vyvrcholenia toho, že konečne sa to tej občianskej spoločnosti podarilo. To, čo tí skorumpovaní politici nechceli urobiť, vtrhlo komando kukláčov na úrad vlády v noci, zadržali premiéra Nečasa, urobili domové prehliadky po celej Prahe, zvolali tlačovku a povedali: "Konečne sme zatočili tým veľkým rybám krkom. Tým kmotrom hnusným. Kilogramy zlata sme zabavili, ix a ix miliónov."
Viete, čo to bolo v skutočnosti? V skutočnosti to bol sprostý štátny prevrat. Sprostý štátny prevrat. Nečasova vláda padla. Viete, koľko percent mal v tom čase istý pán Babiš? Nula celá nula, nič. Pár mesiacov predtým dostal v regionálnych voľbách 0 krajských poslancov, nula krajských poslancov v celej Českej republike. A potom vo voľbách, krátko potom sa stal reálnym víťazom on, aj keď skončil tesne druhý a ministrom financií, dnes je najsilnejším mužom Česka. A ajhľa, čo sa nezistilo krátko potom? Niektorí to vedeli už vtedy, ale nikto ich nechcel počúvať, že všetky tie tri mimovládne organizácie financuje už roky pán Babiš a jeho kamaráti. Ajhľa, čo sa nestalo? Elitný útvar pána Šľachtu, ktorý každú chvíľu robí mediálny zásah a v putách niekoho šváca do policajných áut, už dlhé roky spolupracoval s pánom Babišom, pán Babiš bol konfident tohto úradu. Dlhé roky hrali hru Ja na bráchu, brácha na mne. Čo z tých korupčných káuz sa podarilo naozaj vyšetriť? Nič. Sporia sa o Nagyovej kabelky. To je celý veľký výsledok protikorupčného ťaženia.
Ale čo robia tie NGO-čky? Čo robí tá česká občianska spoločnosť? Po tom, čo Babiš po troch rokoch na ministerstve financií dostáva dvojnásobok dotácií od štátu ako pred tým, než sa stal ministrom financií. Čo robí tá občianska spoločnosť? Viete, čo robia tie NGO-čky? Ďalej odhaľujú korupciu. Ďalej otvárajú ďalšie a ďalšie kauzy. Všetkých, okrem pána Babiša. Úplne každého politického konkurenta pána Babiša.
Toto je niečo, čo reálne hrozí aj u nás. Aj u nás reálne hrozí to, že ak niekto povie, že henten je fuj, to ešte neznamená, že ten, kto to kričí, je naozaj cukríček. To ešte vôbec tak nemusí znamenať. Ak nejaká NGO-čka povie, že toto sú opatrenia, ktoré my tu musíme prijať, to je objektívne dobro, to je tá transparentnosť, čo treba urobiť. To ešte vôbec neznamená, že za tým nie je nejaký iný záujem. Preto predkladáme tento návrh zákona.
Mimochodom, viete, aká je všeobecná stratégia? To je manuál, akým spôsobom sa dostať k moci v skorumpovanom štáte? Poviem vám to na príklade južného Vietnamu a Vietcongu. Vietcong nešiel po tých najskorumpovanejších úradníkoch južného Vietnamu, práve naopak, tých tam nechal sedieť. Vietcong strieľal tých úradníkov, ktorí sa snažili robiť si svoju prácu v medziach toho bordelu, čo tam bol byť spravodlivý a proste aspoň trochu chrániť ľudí. Tí išli dolu ako prví. Aby bola na výber iba jedna možnosť. Buď veľkí revolucionári alebo ten bordel, čo tam vtedy bol. Potom Američania odišli, prišiel Vietcong a južní Vietnamci zrazu zistili, že revolucionári boli stokrát horší ako tie najskorumpovanejšie hovädá, ktoré tam boli predtým.
Viete, všetky veľké zápasy sa môžu diať pod peknými transparentami a s krásnymi sloganmi o všeobecnom dobre. Ale môže byť za tým aj konkrétny záujem. Ak niekto chce ovplyvňovať lobisticky dianie v krajine, mal by priznať, že je lobista. Nemal by sa tváriť ako spravodlivý sudca a strážca verejného dobra. A keďže - ako sa hovorí v slovenskom seriáli Tisícročná včela - na každú vojnu treba "peníze, peniaze a peněží", myslíme si, že je spravodlivé, aby ten, kto sa pokúša o zmenu politického systému, politických procesov, právneho systému, právneho poriadku, aby bol zaregistrovaný ako lobista a aby musel zverejniť odkiaľ na túto činnosť dostáva peniaze. Chceš meniť systém právny? V poriadku, zaregistruj sa ako lobista, ukáž čisté ruky a potom to rob, nie je s tým žiadny problém, je to legitímne, je to legálne.
Ale ak chceš naozaj meniť veci, tak vstúp do politického procesu, ponor sa do toho bahna, ktoré tam vždy je a skús s tým niečo urobiť. Skús s tým niečo urobiť, lebo tak sa legitímne menia veci v štáte. Nieže niekde obkľukou, pod cudzou vlajkou rozprávame o všeobecných dobrách. Ale to tie jednočlovekové NGO-čky, tí bojovníci za ľudské práva to nikdy neurobia. Viete, prečo to neurobia? Pretože to nie sú schopní urobiť. Pretože tak, ako každý vidí, keď niekto ide kandidovať do parlamentu a dostane 0,0 nič percenta, tak by dopadli aj oni. Tak by dopadli aj oni. Pravda je taká, že tí, ktorí sa dnes tvária ako "hlas ľudu, hlas boží", by potom boli veľmi rýchlo demaskovaní a zbadali by sme, koľko tých hlasov by dostali vo voľbách.
Ak sa mi nepáči nejaký minister, ak sa mi nepáči policajný prezident, tak ho treba poraziť vo voľbách. Aby bolo jasné, ja nemám rád túto vládu, budem proti vám vystupovať a budem robiť všetko pre to, aby táto vláda skončila čím skôr, lebo na to som tu. Za to si ma ľudia platia. Ale budem to robiť v legitímnom politickom zápase a budem sa uchádzať o dôveru ľudí a o legitimitu vo voľbách. Nie o legitimitu od nejakých NGO, pretože podľa mňa v tomto štáte má záležať na ľuďoch. To je demokracia, pokiaľ rozhodujú ľudia a nie NGO.

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami, 7 faktických, (potlesk) 8 faktických poznámok.
Nech sa páči, pán poslanec Mizík.