11. schôdza

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, pozdravujem aj ešte poslucháčov na balkóne, vidím, že tam ešte máme dostatočný počet.
Ja by som možno ťa chcel doplniť, lebo však bolo tu toho veľa povedaného. Boli tu povedané veľmi, veľmi dobré, vecné argumenty v prospech. Taktiež sa môžem len pripojiť a oceniť spoluprácu aj s ministerstvom financií. A už aj to, čo tu vidíme a počujeme od poslancov z, naprieč celého politického spektra, vidíme, že tu je zhoda riešiť tento problém a riešiť ho dobre, poriadne, a vidíme, že to je problém.
Ja by som možno chcel kratučko aj reagovať na to, dneska sme mali vlastne k tomuto aj tlačovú besedu a padali tam otázky aj od novinárov a som si uvedomil pritom, že ešte stále tu je podľa mňa časť ľudí, ktorí si hovoria, že to nie je až taký vážny problém, že či to - tam dokonca padla otázka od novinára, že 70 % ľudí to nepovažuje za problém a nepovažuje to, že to tak naozaj je, že by toľko ľudí mohlo mať s tým problém.
A ja by som možno tak povedal, trošku sa vrátil do histórie, pretože v 90. rokoch začal prichádzať takýto, podnikanie formou hazardu a to bolo vtedy naozaj také, také obdobie Klondiku v zmysle, že tá regulácia tu ešte nebola, lebo štát na to postupne reagoval. Hazard mohol byť kdekoľvek, bolo úplne bežné, že hracie automaty boli v krčmách a ľudia sa s tým zoznamovali, u nás ľudia, obyvatelia nemali skúsenosť s hazardom a bolo to také nevinné, išli si zahrať, potom zrazu zistili, že môžu vyhrať. A tu môžme vidieť aj tú genézu vývoja toho hazardu za tých 27 rokov, keď hovoríme, že však to je, to je také neškodné. No, no možno vidieť, ako je to neškodné, keď ako to začínalo a kde dneska sme a vidíme, že to je čím ďalej, tým horšie, a preto aj vítam takúto, myslím si, že zmysluplnú reguláciu v tomto odvetví, pretože to má naozaj reálny dopad na životy ľudí. Začiatkom 90. rokov tých prípadov bolo menej, ale vidíme, že to pribúda a že ľudia zistili, alebo teda vždy sa nechávajú nachytať, a ten počet sa zvyšuje, na to, že tu nejde len o hru, že to nie sú nejaké hracie automaty na to, aby sme si zahrali, že tam proste je tá pasca, možno tak poviem ľudsky, tej chamtivosti, a to je to, čo chytí človeka potom do pasce a už ho to nepustí.
A preto je veľmi dôležité a potrebné, aby sme aj my ostatní z hľadiska toho princípu solidarity zvonku mu prišli na pomoc, pretože tá hranica, kde už nemôžme, toto už je hranica, kde už nemôžme mávnuť rukou nad tým, že to nie je náš problém, lebo ten, je to náš problém a to vidíme reálne, že sa to dotýka tých sídlisk a podobne. A preto som aj rád, že sa tu proste znižuje aj, aj to kvórum na to, aby mohli samosprávy to regulovať.
A ešte takú dôležitú vec, ktorú by som tu tiež chcel vypichnúť, a to je porovnanie, lebo tu tiež to padlo aj, aj na tej tlačovej besede, tam padlo porovnanie so závislosťou z alkoholu, že prečo teda regulujeme toto a podobne. Tu si musíme uvedomiť, a ja som človek, ktorý funguje už dlho v treťom sektore a mám skúsenosť aj práce s ľuďmi, so závislými ľuďmi, ktorí majú problém so závislosťou. A toto naozaj ľudia, ktorí nemajú s tým skúsenosť, to nevedia pochopiť. Myslia si, že to je nejaký problém a nech si on, nech sa on rozhodne a nech to prestane robiť. Ale toto už nie je vecou rozhodnutia. Tu už nestačí rozhodnutie človeka na to, že, že to nechám. Pretože závislosť je tým špecifická, že ten človek sám sa z toho nevie vymaniť, potrebuje aj externú pomoc a potrebuje, aby, proste pomoc na to, aby sa z toho dostal.
Pri alkohole je závislosť veľmi zjavná. Človek, ktorý je závislý na alkohole, tak ten alkohol má tú, tú schopnosť, že toho človeka pacifikuje pomerne rýchlo, potom je to veľmi zjavné, je to viditeľné a je to aj limitujúce. Tá závislosť proste limituje človeka, a tým nehovorím, akože nechcem to nejako zľahčovať, ale pri závislosti z hazardu je táto závislosť skrytá. To znamená, že človek nemusí vôbec rozpoznať na človeku, že trpí tou závislosťou, a o to je to nebezpečnejšie a o to je dôležitejšie, práve takýto spôsob regulácie, aký tu aj moji kolegovia navrhujú aj formou pozmeňujúcich návrhov, pretože inak by sme mohli si myslieť, že ten problém tu neexistuje. A preto podľa mňa aj niektorí ľudia môžu mať dojem, že ten problém tu neexistuje, lebo je to skrytá závislosť a dotýka sa naozaj len tých ľudí, ktorí sú v blízkosti tých ľudí, ktorí trpia tou závislosťou a ktorí sú okrádaní o majetky, pretože títo ľudia im predávajú všetko, len aby mohli, mohli hrať. A práve táto závislosť je ešte horšia o to, že mentálne človeka viacej vťahuje a nabaľuje na seba ďalšie závislosti. To, že ten človek nie je schopný uniesť ten neúspech z prehry, pretože to je pointa hazardu, povedzme si na rovinu. Pri hazarde aj pri tom biznise nejde o to, aby ten človek si zahral, a vôbec už vonkoncom nejde o to, aby vyhral. Veď tie firmy to robia pre zisk, ony to majú ako podnikanie. Čiže ony tým, že sú podnikateľské subjekty, deklarujú, že z toho potrebujú mať zisk. To znamená, že ony to nerobia pre potešenie tých hráčov, aby ich potešili, aby tí hráči si prišli na svoje, aby mali proste zábavu, ale preto, aby na tom zarobili.
A tu je veľmi dôležité rozdeliť dve skupiny hráčov. Sú hráči, a tým to treba dopriať, ktorí, ktorí neprepadajú závislosti z hry. Sú to väčšinou ľudia, ktorí sú bohatí a netrápi ich, že tie peniaze stratia, a dokonca neprichádzajú do kasína na to, aby vyhrali, pretože majú peňazí viac než dosť. Prichádzajú do kasína, väčšinou sú to ľudia, ktorí chodia do kasín, nechodia k hracím automatom, ale prichádzajú tam preto, aby si dobre zahrali. A dokonca majú niekedy až dobrý pocit z toho, že prehrali, ja neviem, 10-tisíc, 20-tisíc euro, pretože tie peniaze na to majú, proste majú, majú dostatok. Takže takýmto ľuďom to treba aj umožniť, lebo pre nich to je naozaj pre potešenie.
Ale o tom, o čom my hovoríme, nebavíme sa o tejto skupine ľudí, my sa bavíme o skupine ľudí, ktorá to má vo vidine, v túžbe, že sa tým obohatí, že proste toto je ako keby spása pre nich, ako sa dostať k lepšiemu životu. A toto je celá mylná myšlienka. A týchto ľudí musíme vyviesť z toho omylu a povedať im: "Prepáč, toto neni kategória, ktorou sa ty dostaneš k tomu, čo chceš. Toto je zábavná hra, ak to nevieš uniesť, tak tu nič nehľadaj, pretože toto nie je miesto pre teba."
A práve títo ľudia, keď sa vrátim späť k tomu, ktorí nevedia uniesť ten neúspech, tak sa im nabaľujú ďalšie závislosti. Tým, že nevedia mentálne uniesť ten neúspech, čo sa stane? Začnú sa utápať frustrovaní a tam ľahko sa nabalí už aj závislosť alkoholu, resp. závislosť na alkohole. Na to sa nabaľuje násilie, pretože potrebujú sa k tomu nejakým spôsobom dostať, už ukradli všetko svojim rodičom, už svojim starým rodičom, už svojim susedom pivnice vybrali a zrazu zistia, že potrebujú sa dostať k ďalšiemu, lebo tá závislosť ich stále ženie, pretože už nie sú sebe samým pánom, a preto to začína mať väčší a nabaľujúci dopad. Kdežto pri alkohole vidíme, ako končia osudy ľudí závislých na alkohole.
Takže toto je omnoho väčšia a multiplikatívna, by som povedal, závislosť, závislosť z hazardu, a preto je veľmi dôležité, aby sa v žiadnom prípade nepodceňovala a robila sa dokonca omnoho väčšia prevencia, lebo vidíme, že v zdravotníctve existuje a pracuje sa s ľuďmi závislými na alkohole. A tí, ktorí s nimi pracujú, a ja viem, o čom hovorím, tak vám povedia, že samotné protialkoholické liečenia, že je tam vysoká miera recidívy. Vysoká miera recidívy. A v skutočnosti, až keď ľudia začnú pracovať formou psychoterapie a podobne, že je tam individuálny prístup, až v takomto, až toto je cesta k tomu, aby tí ľudia boli schopní sa z tej závislosti dostať.
A tuto pri tej závislosti z hazardu tým, že sa to nabaľuje, že je to multiplikatívna závislosť, ktorá v sebe pohlcuje potom, nabaľuje na seba ďalšie závislosti, tak je o to dôležitejšie robiť tú prevenciu a o to dôležitejšie k tomu pristupovať s omnoho väčším zreteľom.
Už len na záver by som chcel zhrnúť, je tu aj ten argument, ktorý tu padol a opäť tu vyjadruje to nepochopenie tej biedy ľudí, ktorí sa ocitnú závislí na hazarde. A to je, dneska sme videli, pred Národnou radou tu boli ľudia, ktorí protestovali, lebo môžu prísť o prácu. A ja chápem, že to nie je, a to v žiadnom prípade nechcem nijako zľahčovať, nikdy to nie je príjemná situácia, keď človek čelí tomu, že môže stratiť prácu. Ale ak chceme žiť v zdravej spoločnosti, tak princíp solidarity tu musí byť a solidarita má aj svoju mieru. A keď vidím, že sú tu ľudia, ktorí sú reálne postihnutí mojou prácou a sú postihnutí omnoho viac, ako ja budem postihnutý ako zdravý jedinec, lebo to sú ľudia, ktorí sú schopní, však tí, ktorí pracujú v tých prevádzkach, tak to sú schopní ľudia, ktorí sa budú vedieť uplatniť na pracovnom trhu. A dokonca aj pán minister potvrdí tie slová, že nezamestnanosť klesá, takže myslím si, že máme pre nich dobré správy o tom, že nebudú určite odkázaní na to, aby zrazu padli do hranice chudoby, keďže sú to zdraví a šikovní jedinci, väčšinou mladí ľudia, ktorí sa vedia uplatniť.
Ale hovoríme tu o druhej skupine, ktorej my chceme pomôcť, a to je skupina, ktorá nemá že stratu práce. Ona keď sa stane závislou na hazarde, má stratu budúcnosti. A v niektorých prípadoch to končí, že má stratu života. Tí ľudia proste strácajú všetko. Oni strácajú nádej, strácajú vlastnú identitu, proste sú pohltení.
Čiže keď dáme na misky váh stratu práce verzus stratu budúcnosti a stratu života, tak je to proste neporovnateľné. A tuto nám musí zasvietiť jasná kontrolka, že kde má ísť, kde má byť smerovaná pozornosť. A toto je podľa mňa veľmi dôležité, a preto oceňujem aj postoj vlády, pretože vyjadruje tým empatiu a záujem o problémy ľudí, ktorí tu v našej spoločnosti sú, nie je ich málo, vôbec ich nie je málo. A teraz, aj keby, a štatistiky, tiež som dneska počul taký argument pri tejto téme, že tie štatistiky sú, ťažko povedať, ako boli vytvorené a podobne, spochybňované zdroje, ale opäť, toto, keď sa na to takto chceme pozerať, tak sa na to pozeráme z ulity, ja som spokojný, ja som zdravý, mne je to všetko akože jedno, ja som v poriadku. Ale dobre vieme, že keď človek okúsi situáciu, tak zrazu sa mu optika úplne mení. A preto je dôležité načúvať ľuďom, ktorí s týmito ľuďmi pracujú, ktorí tomu rozumejú, ktorí sa medzi tými ľuďmi pohybujú a vidia tú biedu toho, biedu života ľudí a sú ochotní im pomáhať. A preto aj ďakujem všetkým aktivistom, ktorí sa podieľali na zbere podpisov, ktorí držia túto tému tak silno v povedomí obyvateľstva na Slovensku a ukazujú, že toto v žiadnom prípade nie je marginálny problém.
Takže veľká vďaka vám, že to držíte, že apelujete a že aj tu do Národnej rady sa to dostalo, aby sa mohol tento problém riešiť a približovať sa k ľuďom a prinášať riešenia, aby tieto životné osudy mohli byť zvrátené od cesty bez budúcnosti na cestu k budúcnosti.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pán poslanec. S faktickými poznámkami dvaja páni poslanci. Ukončujem možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pani poslankyňa Grausová.

Ďakujem. Chcela by som povedať, že v svojej lekárskej praxi, aj keď nie som psychiater, som sa naozaj stretla s mnohými prípadmi závislých ľudí na hraní, s veľkými nešťastiami v rodinách, katastrofálnymi situáciami a dokonca aj so samovraždou a smrťou ako následok tohto gamblingu.
A ešte by som chcela povedať, že si myslím, že tí ľudia, ktorí sem prišli demonštrovať vraj za to, aby nestratili prácu, si myslím, že sem neprišli sami od seba.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Goga.

No, ako naši kolegovia pán Heger a pán Sopko veľmi správne poukázali na nové, veľmi nebezpečné formy hazardu, ktoré sa začínajú stále viac a viac u nás objavovať, mám na mysli online hry a online stávkovanie, kedy prichádza ku problému, okrem problému závislosti aj k úniku na dani, pretože častokrát sú stávky uzatvárané prevádzkovateľom na internete zo zahraničia, kedy kontrola je stále zložitejšia. To znamená, že máme nielen problém so závislosťou občanov, ale ani štát nemá príjem na dani z tohto hazardu, takže toto vidím ako v budúcnosti veľký problém, pretože tie nové online spoločnosti veľmi systematicky pôsobia na hráčov a vedia naozaj tú závislosť v nich prebudiť vo veľkej miere. Ďakujem.

S reakciou pán poslanec Heger, nech sa páči.

Ďakujem za faktické poznámky aj za doplnenie. A tu by som ešte presne chcel doplniť alebo poukázať na to, že toto je len, toto sú len také prvé kroky a týmto ani zďaleka nevyriešime problém hazardu, ale, práve naopak, budú vznikať nové cestičky a je to len začiatok cesty k tomu, aby sme sa tomuto problému vážne venovali a nemysleli si, že teraz sa všetko vyrieši, ale práve naďalej zlepšovali to prostredie tak, aby ľudia netrpeli, alebo respektíve aby bolo čím ďalej, tým menej ľudí, ktorí budú trpieť závislosťou práve v tejto oblasti.
Takže ďakujem veľmi pekne aj pánovi Gogovi za doplnenie a poukázanie na to, že ani zďaleka sme neskončili, práve naopak, len začíname a ešte nás čaká veľa práce v tomto.
Ďakujem.

Ďakujem. Pán poslanec Viskupič nie je v sále, to znamená, prepadáva poradie.
Nech sa páči, pán poslanec Budaj.

Dámy a páni, tento, tento zákon, táto novela, kde si hľadá cestu k sebe aj opozícia, aj minister financií, má celý rad originálnych čŕt. Teda jednou z tých čŕt je, že minister naozaj načúval argumentom, a aj keď teraz sa zaoberá dôležitým rozhovorom, viem, že ma jedným uchom tiež načúva. Pán minister si niektoré návrhy osvojil a ja sa k nim ešte dostanem.
Ale v úvode chcem povedať niekoľko viet všeobecných na tému zmysluplnosti tejto regulácie. Lebo, viete, poslanci majú, majú kartičky, ktorými môžu hlasovať, a často ich to zvádza k myšlienke, že napravia svet neustále novými a novými zákonmi, novými a novými reguláciami, predpismi, a ja nie som práve ten, ktorý by veril na nekonečnú možnosť rozkazovania ľuďom cez zákony.
Ideálne je, ak by sa štát nemusel starať napríklad do páleníc a neregulovať túto oblasť. Koniec koncov mohol by zdaniť aj predaj takto podomácky vyrobeného alkoholu, a predsa si to nemôžme dovoliť. Ideálne by bolo, ak by mali ľudia silné samoregulačné návyky, nazvime to takto, vedeli by odhadnúť spotrebiteľský tovar vždy a presne, ktorý sa im núka, ale to by sa, pravda, iste nemohla stať smrtiaca epidémia alkoholom, ktorej sme pred niekoľkými rokmi boli svedkami v susednom Česku. Je teda asi rozumné, že v tejto oblasti podnikania existuje regulácia. Sú proste ľudia, ktorí sa toho alkoholu napijú, aj keď majú temné a správne podozrenie, že im to neprospeje, ba že ten alkohol je možno aj smrtiaci.
Mnohé, alkohol je stará návyková droga, legalizovaná, štát na nej zarába, zarába na nej podnikanie. Vieme ju udržiavať, verím, na Slovensku dneska v rozumnej pozícii. Ale doba po novembri ´89 nás zaskočila mnohými novinkami. Napríklad tieto herne s lesklými úžasnými strojmi, dovezenými často po vyhodení zo Západu ako secondhand, očarúvali mladých, ale aj nielen mladých, zrazu ponúkali úplne nový druh zážitku, ktorý za bývalého režimu bol doslova trestným činom. Zrazu bolo možné prekročiť túto, túto bariéru, toto tabu. Za bývalého režimu, viem, že niektoré spolky, Košice tým boli povestné, hrávali o peniaze, také malé peniaze, šachy, hrávali potajme karty a zrazu to všetko, to všetko bolo v krásnych priestoroch, nablýskaných sálach alebo niekedy, niekedy v bývalých kočikárňach, podľa toho, kde ste sa išli pozrieť.
Najnovšie je pravdou aj to, že nás zaskakujú aj nové technológie. Tie stroje boli vtedy pre nás novou, novou, novým obrazom, novou skúsenosťou, ale nové, moderné elektronické technológie, ktoré sa šíria sieťami a slúžia tiež na pestovanie hazardu alebo na užívanie si hazardu, tie sú už oproti nim oveľa účinnejšie, sú oveľa príťažlivejšie a dokážu naozaj sa chovať ako akýsi implantát na mozog, ktorý spôsobuje istému druhu ľudí rozkoš, radosť, príjemnosť.
Pravdou je, že imperatív zisku stojí proste pri niektorých druhoch podnikania, prirodzený imperatív zisku, ľudia podnikajú, aby uživili a zarobili a získali prospech, majetok, a je to, je to pohon, energia spoločnosti, najmä jej hospodárstva. Ale stáva sa, že niektoré druhy podnikania sú v rozpore s imperatívom verejného záujmu. Tak je to pri tej regul..., pri tých reguláciách alkoholu, ale povedzme aj reguláciách liekov.
Iste, mohli by sme rozprávať o mnohých veciach, ktoré môžu byť teoreticky návykové, a naozaj poslanci by nemali podliehať pokušeniu, že všetko zregulujú. V tomto prípade ale ako človek, ktorý nie je, nie je stúpencom nadmerných regulácií, dávam za pravdu aj úsiliu vlády, aj úsiliu mojich kolegov poslancov, že v tomto prípade ide o podnikanie, ktoré, ako už preukázalo štvrťstoročie jeho účinkovania na Slovensku, ktoré je spôsobilé priniesť ľuďom nielen zábavu, ale aj utrpenie, tragédie rodín, konkurzy a úpadky, finančné úpadky ľudí, ktoré na Slovensku najmä v podobe exekúcií máme v neuveriteľnom množstve.
Dá sa povedať, že aj v iných, aj v iných druhoch podnikania, ktoré nesú so sebou riziko návykovosti a sociálneho rozpadu, sa jednotlivé krajiny Európskej únie, ale môžme povedať aj krajiny sveta, chovajú veľmi špecificky, doslova šijú ten kabát na mieru toho času a tej komunity, pre ktorú sú určené. Fíni a mnohí Škandinávci majú izolovaný predaj alkoholu od potravín a domnievajú sa, veria, že touto reguláciou prinesú prospech pre tých, ktorí pre alkohol upadajú a nezvládajú túto návykovú látku.
U nás predpisy, ktoré máme, očividne budili nespokojnosť, tak ako medzi poslancami, tak aj vo vláde, a preto tu máme návrhy na zmenu.
Všetci chválime pána ministra, že k nim pristupuje veľmi zodpovedne. Oceňujem napríklad, že samospráva bude môcť rozhodovať selektívne, to je veľmi rozumné pravidlo, lebo to bola jedna z poistiek chrániacich tento priemysel, že samospráva buď zamietne v celej obci tento druh zábavy, alebo ho povolí. Bol to úplne nezmyselný, samozrejme, požiadavok zakotvený v zákone, vyslovene ako poistka najmä pre také mestá ako Bratislava, nech sa páči, rozmyslite si, či Kempinski neodíde, či nezruší, či sa nezruší medzinárodná licencia Sheratonu alebo iných hotelov, ktoré môžu mať v tých licenciách aj požiadavku, aby tam bola možná v hoteli takáto zábava. A dalo sa čakať, že mnohé, mnohé mestské zastupiteľstvá pod takýmto tlakom, že majú zakázať všetko alebo nič, jednoducho nebudú schopné, nebudú schopné zakázať všetko, a tak vlastne ostane všetko povolené. Toto oceňujem.
Ale teraz príde to ale. Jedna vec je už spomínaná ochranná zóna. Nedramatizoval by som to, ale je to odbúravanie jednej oblasti. Najvážnejšie ale vidím 20-percentnú hranicu. Tá hranica, pán minister, je privysoká, nejde mi teraz o odovzdanú petíciu a ten škandál, ktorý sa tam stal, na ktorý obaja máme, a myslím, že aj mnohí poslanci, veľmi zlý názor, to je incident, ktorý by si zaslúžil poriadne vyšetrenie a pichnutie dotyčného zlodeja do kriminálu, dajme ho predsa len ale bokom. Ak by sa v budúcnosti akákoľvek petícia v akomkoľvek inom meste robila, 20 % je teda poriadna hranica. Ja viem, ako sa tá petícia zbierala, bolo to veľmi útrpné, išlo to veľmi pomaly a po tom, ako sa teraz stratili osobné údaje, tak viem si predstaviť, že to pôjde ešte ťažšie. 20 %, som presvedčený, zoberte si v Bratislave, znamenalo by to, ak má Bratislava povedzme 420-tisíc obyvateľov, tak aj 20 % je ešte veľmi vysoké číslo.
Ďalším špecifikom je, že zákon dal lehotu pred nejakým časom, zákon o petíciách, do ktorej petícia musí byť vybavená. Tá lehota je 30 dní a ten adresát petície môže petíciu vrátiť na doplnenie, tí majú ďalších 30 dní a v prípade, ak ide o zložitú vec, zložitejšiu vec, tak môže to byť až dvojnásobok. Čiže prvých 30 dní a potom povedzme 60 dní. No to je, ako vidíme na bratislavskom príklade, pri tomto systéme vlastne nezvládnuteľné. Pán primátor zďaleka nemá zrátané všetky podpisy, aj keď ako poslancovi a predsedovi najväčšieho klubu mi odmieta povedať, koľko ich má zrátané, ale to už patrí k jeho špecifikám.
V zásade, ak má porovnávať osobné údaje, a vraj sa to naozaj detailne porovnáva a vyškrtávajú sa aj nejasne znejúce mená, viete, aj ja keby som sa niekde na ulici podpisoval, tak môže sa stať, že keď to bude po mne, alebo teda keď tú petíciu bude kontrolovať niekto, tak nebude si istý, či je tam Budaj s J alebo s Y a jednoducho to meno vyškrtne, lebo som sa podpísal postojačky, v náhlení, nemyslím, podpísal, ale napísal napríklad meno. Takisto ide o adresy, o číslicu, či je to jednotka, či je to štvorka, ak sa takto, ak by sa takto postupovalo pri iných petíciách, však viete, že je potrebná petícia napríklad na založenie strany. Odovzdáva sa taká petícia. Sú viaceré petície, ktoré sa odovzdávajú, a pri žiadnej neplatí takáto požiadavka, aby sa overovala do najmenšieho detailu. Platí skôr požiadavka, že keď má niekto výhradu, vyriekne ju a príde viac-menej k námatkovej kontrole a overuje sa, či je tam podozrenie z nejakého klamania. Potom ak sa pri tej námatkovej kontrole také klamanie preukáže, tak už potom môže prísť k takémuto podrobnému preskúmaniu petície. Ale vyžadovať to vopred, ako to súčasný zákon vyžaduje, znamená, že de facto žiadna petícia vo veľkom meste nebude v legálnej lehote zrátaná. Tým pádom bude vlastne zmarená. Pretože ak by aj primátor toho či onoho mesta, hovorím o primátoroch zato, že naozaj to ten problém sa vynára najmä pri väčších sídlach, ak by aj primátor toho či onoho mesta potom na základe petície nakoniec by ju dorátal, povedzme o pol roka, ale na základe takéhoto meškania by schválili všeobecne záväzné nariadenie, tak hráčska loby by ho poľahky na súde rozbila a poukázala by na to, že prišlo k schváleniu na základe už neplatnej petície, ktorá expirovala, ktorej premeškal čas.
Chcem poukázať na tento problém, pretože aj pri znížení 20 % to nevidím tam v tom zákone, možno ma pán minister opraví, ale nevidím tam ochranu pred týmto problémom. Naďalej zostáva v petičnom zákone termín 30 dní a oprava na 30 dní, výnimočne na 60 dní. Dohromady je to príliš krátka doba na to, aby sa veľká petícia, povedzme 80-tisícová, ktorá by po znížení kvóra takáto zhruba v Bratislave bola potrebná, aby sa takýmto, tým spôsobom, aký som tu opísal, overila.
Ja skončím svoj príhovor aj preto, že je za jednu minútu devätnásť a budú ešte iní rečníci pokračovať zajtra, chcel som skončiť jednoduchým sloganom, pán minister, vráťme toto právo samospráve. Samospráva vie, že zákazom hier príde o nejaké príjmy, vie to veľmi dobre aj bratislavská samospráva, aj košická, každá. Vie aj presne o aké. Na druhej strane môže stáť vôľa občanov, na druhej strane môžu stáť, nazvime to, sociálne náklady, ktoré idú s povolením hazardu a každá samospráva nech sa s týmto popasuje, ako vie, tak ako sa pasuje s inými licenciami, či sú to, alebo súhlasmi, či je to výstavba, urbanizmus alebo regulácia dopravy v meste.
Vráťme toto právo samospráve, vráťme to do rúk tých, ktorí žijú v tých sídlach, v ktorých sa herne vytvárajú. To znamená nulová potreba petície, všetko ostatné by bolo postačujúce, len tá petícia, či pôjdete na 10, na 15 %, na 20 %, stále pôsobí ako neprimeraná brzda, nevraviac o tom, že ešte očakávať, že by sa to malo spájať s požiadavkou, že tam má prísť, že najprv tam treba preukázať nejaké nevhodné chovanie, tomu som dobre nerozumel, že... (Reakcia ministra.) To vynímate. Tomu blahoželám, lebo to naozaj, toto je druh podnikania, ktorý môže ľuďom ubližovať, ale nerobí im to na ulici, ale robí to práve tak, že je to skryté iným očiam.
Ďakujem ešte raz a apelujem, pán minister, je to vo vašej moci, môžte zo zákona vyňať túto brzdu alebo tento regulatív, že sa požaduje, aby občania predložili podpisy, či už 20 %, 15 % alebo 30 %. Všetky tie hranice sú problematické a pôsobia tak, že nedávajú to právo samospráve, komplikuje im ho.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán poslanec. S faktickými poznámkami nikto, ukončujem možnosť sa prihlásiť.
Prerušujem rokovanie tejto schôdze, zajtra o deviatej bude pokračovať pán poslanec Viskupič, nech sa páči.
Prajem pekný večer.

(Prerušenie rokovania o 19.02 hodine.)