Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, kedysi bolo obľúbené a moderné a boli strany, ktoré si na tom postavili identitu, že verejnoprávnosť je prežitkom a slovenské verejnoprávne médiá iba zaťažujú občanov. Ja sa hlásim k tomu, že ako liberál som stúpencom udržania verejnoprávnosti. Nepovažujem ho za prežitok, považujem ho za veľký bonus európskeho štýlu dobrej demokratickej politiky. Ale predsa podporujem zmenu, ktorú navrhujeme spolu s kolegami, za zrušenie koncesionárskych poplatkov a chcel by som to odôvodniť.
Súčasný stav totiž nesie mnohé riziká. Viaceré už boli pomenované, tak nebudem sa pri tých, ktoré už boli pomenované, príliš zdržiavať.
Jedno, ktoré vysvetlil predkladateľ, je neudržateľnosť. Pri súčasných financiách a pri tom, že cirka 200-tisíc domácností ignoruje pravidelné platenie koncesionárskych poplatkov, je súčasná suma prinízka, znásobenie tej sumy by ale pravdepodobne vyvolalo znásobenie neplatičstva, voči čomu zase nemáme dostatočné nástroje. Neudržateľnou je aj preto, lebo už dávno nejde o koncesionárske poplatky v modernom európskom slova zmysle. Tu treba možno pripomenúť, že pôvodne koncesionársky poplatok bol akoby taký zbrojný preukaz, v medzivojnovom období sa rozhlasový prijímač považoval za polovičnú zbraň, polovičnú vysielačku a tak mohli dostať rozhlasové prijímače v mnohých štátoch, myslím, že to bolo tak aj v Československu, iba preverené osoby a tie si za to platili poplatok, zato to slovo koncesionársky.
V modernej dobe sa ale koncesionársky poplatok celkom zmenil a stal sa akoby predplatbou občana, ktorý si platí nezávislosť médií, ekonomickú nezávislosť médií od vlády. To ale na Slovensku od vzniku Slovenska sa nám nikdy nepodarilo. Po rozdelení Československa nám ostali dva kanály, ale Slovenská televízia upadla do beznádejných dlhov, nedokázala napĺňať a podľa mojej mienky dodnes nedokáže napĺňať dva kanály verejnoprávnym obsahom, a to nie preto, že by bolo nedostatok tvorcov, ale nie je na nich dostatok peňazí, keďže medzičasom vznikol duálny trh a na ňom pracujú komerčné televízie. Za týchto okolností koncesionársky poplatok teda už dávno nie je poplatkom, ktorý by občanovi zabezpečoval, že môže mať oprávnený pocit, že televízia, verejnoprávna televízia ním platená slúži jemu. Tento vzťah sa prerušil aj tým zástrčkovým prístupom k plateniu poplatkov, ktorý ho aj do istej miery zosmiešnil. Naozaj je smiešne, keď mladá rodina si dnes nekúpi žiaden televízny prijímač a dajme tomu, že slovenskú verejnoprávnu televíziu nechce ani vidieť, napriek tomu je povinná platiť koncesionárske poplatky.
Potom ďalším už spomenutým mínusom súčasného stavu je tá takzvaná zmluva so štátom. Zmluva so štátom nebola zle myslená. Ja verím, že tí predkladatelia minulého zákona si to predstavovali idealisticky, ale ako mnohí experti aj títo zabudli, že na konci dňa je tu politika a že ten štát zastupuje nejaká vládnuca väčšina, či už je modrá, červená alebo zelená, a tá bude dávať riaditeľovi televízie peniaze len potiaľ a s takými požiadavkami, aké tá ich politická kultúra umožní. Naša politická kultúra zatiaľ, ako vidíme, umožňuje aj také drzosti, aké predviedol premiér, ktorý sa pokúša urobiť zo súčasného riaditeľa alebo ho teda zastrašiť takpovediac na Holjenčíka. Z toho pána Holjenčíka je naozaj symbol, pretože ten sa tak zosmiešnil a nechal zastrašiť, že pán premiér sa to neustále pokúša zopakovať aj na ďalších inštitútoch, ktoré majú byť od neho nezávislé, či už ide o dane, Sociálnu poisťovňu alebo ide v tomto prípade o riaditeľa televízie. Nechcem tu politizovať, nechcem komentovať trápne konanie premiéra, ktorý naozaj toto si mal odpustiť. Len poukazujem na to, že v našej politickej kultúre táto domnelá zmluva, pán Viskupič ju nazýva zmluvou s diablom, táto zmluva so štátom je Achillovou pätou nezávislosti. Vidíme, že teda, verejnoprávna televízia de facto nezávislosť nemá. Má ju len na papieri.
K tomu by som ešte pridal, že aj keď prejde náš zákon, a ja vás prosím o to, aby ste to podporili, naozaj by to bol krok dopredu, nech sa koncesionársky poplatok už nevymáha od daňovníka, nech ho platia ľudia z daní, čiže budú ho najviac platiť tí najbohatší. Ja myslím, že ľavicovému SMER-u, ak je ľavicový, by to malo byť vlastné. Ale aj tak by som chcel poukázať na päť takých detailov, ktoré by mali budúci riaditelia aj budúci legislatívci ešte zobrať do úvahy.
Za prvé, RTVS stále aj potom nebude mať reálnu verejnú objednávku. Ona sa tá verejná objednávka dnes tvorí akoby na ministerstve. Ja považujem pána ministra kultúry za korektného politika a vysokého štátneho úradníka. Predsa ale sa teda tvorí za dverami jeho kabinetu a nemá na ňu vplyv verejnosť. V mnohých európskych štátoch je to tak, že túto otázku programového zamerania televízie definuje akási televízna skupina občanov, televízna rada, ktorá je dosť široká, až 100 ľudí, ktorá je z najrôznejších sociálnych skupín – od matky v domácnosti alebo penzistu až po invalida alebo a tak ďalej – a tým pádom sa do programu verejnoprávnej televízie majú šancu pretaviť aj ich potreby. U nás o takéto niečo sa nikto nepokúsil.
Za druhé, RTVS nemá reálne financovanie, ako už bolo povedané, a nie je finančne nezávislá od štátu. To sa pokúša riešiť naša novela.
Za tretie, RTVS nemá transparentný outsourcing a nemá kontrolu nad hodnotou za peniaze. Vydáva peniaze, v tomto prípade aj peniaze občanov, priamo platiacich koncesionárov, ešte stále je to, sú to hádam dve tretiny, ak si to dobre pamätám, výdajov RTVS, ale tá transparentnosť najmä externých zmlúv, externých dodávateľov je už dlhé, dlhé roky aj predmetom kritiky. Ja si pamätám, koľkí riaditelia sľúbili, že s tým skončia, ale keď nastúpili, znovu urobili externé zmluvy. Akosi to inak nejde. Dokonca niektorí na mňa budili dojem, však som svedkom už viacerých riaditeľov, že to hádam aj bolo podmienkou ich zvolenia, že pokiaľ nesľúbia určitým zabehnutým firmám a zabehnutým skupinám tučné zárobky, tak veru riaditeľmi RTVS alebo predtým STV a Slovenského rozhlasu sa nestanú.
Za štvrté, RTVS nepestuje skutočné vzťahy k svojim divákom. Žije, akoby vysielala do steny, neexistuje dostatočná spätná väzba, ktorá by STV, cez ktorú by RTVS dávali diváci najavo, diváci a poslucháči, ako sú spokojní alebo nespokojní s jej prácou.
A napokon za piate, mám výhradu, že RTVS nemá kontrolu, dostatočnú kontrolu voči tzv. zneužitiu obrazovky. Viem zhruba, ako fungujú rady, mediálne rady. Nemajú kontinuálnu kontrolu, pretože na to proste nemajú peniaze. Tá kontrola prichádza na rad, až keď sa ozve nejaký občan, až keď je prichytená nejaká naozaj okatá, skrytá reklama, alebo privčas pustená nejaká erotická záležitosť, vtedy sú tu skupiny občanov, ktoré to strážia. Ale ustrážiť najmä ekonomické triky na tej obrazovke si vyžaduje odborníka a obávam sa, že po tejto stránke; ale aj politické triky; je RTVS stále dosť bezbranná a zraniteľná.
Na záver by som poznamenal, že médiá verejnej služby majú podiel na tom, kde sme, a aj na tom, kde ešte nie sme. Pripomeniem, väčšina z vás si to pamätá, že práve Slovenská televízia bola tým prvým víťazstvom slobody a demokracie v novembri ´89. Štúdio Dialóg do veľkej miery nahradilo nejaké zrážky, ktoré by možno boli nastali, ale práve vďaka tomu, že televízia sa vzdala cenzúry, vzdala sa tohoto jedného z veľkých pilierov totality práve tu v Bratislave, tak nakoniec revolúcia bola nežnou, bola vecou argumentov a nie bitiek alebo prelievania krvi. Takto sme začínali a mnohí čakali, že také štúdia dialóg predsa nebudú problémom, keď tu budú vládnuť demokrati. No stal sa presný opak. Zatiaľ čo komunisti Štúdio Dialóg zniesli, demokrati s tým majú veľký problém a znovu nech sú akejkoľvek farby. Do toho Štúdia Dialóg totiž vošli občania z ulice. Prišli tam nikým nedohodnutí študenti. Prišli tam štrajkujúci robotníci zo Slovnaftu. To by si dneska, ale aj v minulých vládach každý rozmyslel.
Každý chce mať dohodnuté alebo aspoň predvídateľné, čo sa bude hovoriť. Na televíznej obrazovke je veľmi slabá prieraznosť skutočného diskurzu o politike. Investigatíva hynie na úbyte, ako sa povie, jednoducho nemá dosť právnikov, redakcie vedú investigatívu k tomu, aby do nikoho nezapárala, najmä nie do mocných, lebo mocní majú bohatých advokátov a tí vysúdia veľké odškodné. Takto sa ťažko môže bojovať. Chvalabohu relácia Reportéri stále je, ale je to vlastne jediná lastovička, a keď si uvedomíte, že komerčné televízie z akýchsi dôvodov investigatívu úplne zrušili, tak dnes je vlastne jediným malým momentom, ktorým tie dva programy dávajú tú kritickú spätnú väzbu, je relácia Reportéri a relácia O 5 minút 12, čo je skutočne zopár minút do týždňa. A za tie prostriedky, ktoré televízia má, to veľká služba slovenskej demokracii a politike nie je.
Rovnako neveľká služba smeruje do vzdelávania alebo do napríklad už spomenutého diskurzu o extrémizme a o iných problémoch v spoločnosti, ktoré sa nad nami valia naozaj ako tie dunajské vlny a ktoré slovenské verejnoprávne médiá často odtekali a nechávali ľahostajnými.
Tak ako slovenská televízia naozaj sformovala začiatok slovenskej demokracie, tak aj v tejto chvíli, keď tu stojíme, je na svojráznej križovatke. Znovu je to veľmi dôležitá otázka. Buď súčasná koalícia, ktorá je zmiešaná, ktorá je aj z bývalých oponentov, skutočne dá priechod spoločnému dialógu a vyrieši problém verejnoprávnej televízie, viaceré som spomenul ja, viaceré spomenuli ostatní diskutéri a ešte ich iste spomenú, buď to urobí, alebo skutočne verejnoprávna televízia bude smerovať k svojmu koncu. Tie útoky na riaditeľa televízie, ktorý naozaj za tie roky sa zdá byť celkom jednak neutrálny, svojím pôvodom pochádzajúcim, mimochodom, z ľavice, tu sedí poslanec, ktorý si to dobre pamätá, a predsa je teraz terčom dosť teda nevyberaného ataku pána premiéra, ktorý ho obvinil a chce ho vyhodiť. A hovorím, robí z neho Holjenčíka, čo je pre tú verejnoprávnu sféru priam zničujúce. Buď sa na tomto bode zastavíme, a dobre, boli to také taľafatky, prekáračky, ale poďme vybrať naozaj nezávislého a kvalifikovaného riaditeľa, pretože tie nádeje, že predsa len sa môžu percentá sledovanosti televízie zdvihnúť aj bez jej brutálnej bulvarizácie, a to sa dialo a deje.
A tie nádeje, že predsa len by sme mohli spoločne nájsť riešenia, aby tá televízia bola finančne, čiže už naozaj reálne nezávislá od moci, tie nádeje tu sú. Tak chcete ju fakt zničiť? Ešte raz ju niekto takto pokrčí, jak to robieval Mečiar a hodí toho riaditeľa hojlenčíkovsky do koša, ešte raz, a tí ľudia naozaj by boli už sprostí, keby na to prispievali, keby na to platili, na televíziu, ktorá ich bude klamať a ktorá bude totálne vykastrovaná. Alebo bude slúžiť proste len jednej strane politického spektra. Apelujem na vás, neprajte si takýto smiešny koniec, neprajte si, aby ste sa stali zodpovednými za takýto smiešny koniec verejnoprávnosti na Slovensku.
Ďakujem.
