17. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, kedysi bolo obľúbené a moderné a boli strany, ktoré si na tom postavili identitu, že verejnoprávnosť je prežitkom a slovenské verejnoprávne médiá iba zaťažujú občanov. Ja sa hlásim k tomu, že ako liberál som stúpencom udržania verejnoprávnosti. Nepovažujem ho za prežitok, považujem ho za veľký bonus európskeho štýlu dobrej demokratickej politiky. Ale predsa podporujem zmenu, ktorú navrhujeme spolu s kolegami, za zrušenie koncesionárskych poplatkov a chcel by som to odôvodniť.
Súčasný stav totiž nesie mnohé riziká. Viaceré už boli pomenované, tak nebudem sa pri tých, ktoré už boli pomenované, príliš zdržiavať.
Jedno, ktoré vysvetlil predkladateľ, je neudržateľnosť. Pri súčasných financiách a pri tom, že cirka 200-tisíc domácností ignoruje pravidelné platenie koncesionárskych poplatkov, je súčasná suma prinízka, znásobenie tej sumy by ale pravdepodobne vyvolalo znásobenie neplatičstva, voči čomu zase nemáme dostatočné nástroje. Neudržateľnou je aj preto, lebo už dávno nejde o koncesionárske poplatky v modernom európskom slova zmysle. Tu treba možno pripomenúť, že pôvodne koncesionársky poplatok bol akoby taký zbrojný preukaz, v medzivojnovom období sa rozhlasový prijímač považoval za polovičnú zbraň, polovičnú vysielačku a tak mohli dostať rozhlasové prijímače v mnohých štátoch, myslím, že to bolo tak aj v Československu, iba preverené osoby a tie si za to platili poplatok, zato to slovo koncesionársky.
V modernej dobe sa ale koncesionársky poplatok celkom zmenil a stal sa akoby predplatbou občana, ktorý si platí nezávislosť médií, ekonomickú nezávislosť médií od vlády. To ale na Slovensku od vzniku Slovenska sa nám nikdy nepodarilo. Po rozdelení Československa nám ostali dva kanály, ale Slovenská televízia upadla do beznádejných dlhov, nedokázala napĺňať a podľa mojej mienky dodnes nedokáže napĺňať dva kanály verejnoprávnym obsahom, a to nie preto, že by bolo nedostatok tvorcov, ale nie je na nich dostatok peňazí, keďže medzičasom vznikol duálny trh a na ňom pracujú komerčné televízie. Za týchto okolností koncesionársky poplatok teda už dávno nie je poplatkom, ktorý by občanovi zabezpečoval, že môže mať oprávnený pocit, že televízia, verejnoprávna televízia ním platená slúži jemu. Tento vzťah sa prerušil aj tým zástrčkovým prístupom k plateniu poplatkov, ktorý ho aj do istej miery zosmiešnil. Naozaj je smiešne, keď mladá rodina si dnes nekúpi žiaden televízny prijímač a dajme tomu, že slovenskú verejnoprávnu televíziu nechce ani vidieť, napriek tomu je povinná platiť koncesionárske poplatky.
Potom ďalším už spomenutým mínusom súčasného stavu je tá takzvaná zmluva so štátom. Zmluva so štátom nebola zle myslená. Ja verím, že tí predkladatelia minulého zákona si to predstavovali idealisticky, ale ako mnohí experti aj títo zabudli, že na konci dňa je tu politika a že ten štát zastupuje nejaká vládnuca väčšina, či už je modrá, červená alebo zelená, a tá bude dávať riaditeľovi televízie peniaze len potiaľ a s takými požiadavkami, aké tá ich politická kultúra umožní. Naša politická kultúra zatiaľ, ako vidíme, umožňuje aj také drzosti, aké predviedol premiér, ktorý sa pokúša urobiť zo súčasného riaditeľa alebo ho teda zastrašiť takpovediac na Holjenčíka. Z toho pána Holjenčíka je naozaj symbol, pretože ten sa tak zosmiešnil a nechal zastrašiť, že pán premiér sa to neustále pokúša zopakovať aj na ďalších inštitútoch, ktoré majú byť od neho nezávislé, či už ide o dane, Sociálnu poisťovňu alebo ide v tomto prípade o riaditeľa televízie. Nechcem tu politizovať, nechcem komentovať trápne konanie premiéra, ktorý naozaj toto si mal odpustiť. Len poukazujem na to, že v našej politickej kultúre táto domnelá zmluva, pán Viskupič ju nazýva zmluvou s diablom, táto zmluva so štátom je Achillovou pätou nezávislosti. Vidíme, že teda, verejnoprávna televízia de facto nezávislosť nemá. Má ju len na papieri.
K tomu by som ešte pridal, že aj keď prejde náš zákon, a ja vás prosím o to, aby ste to podporili, naozaj by to bol krok dopredu, nech sa koncesionársky poplatok už nevymáha od daňovníka, nech ho platia ľudia z daní, čiže budú ho najviac platiť tí najbohatší. Ja myslím, že ľavicovému SMER-u, ak je ľavicový, by to malo byť vlastné. Ale aj tak by som chcel poukázať na päť takých detailov, ktoré by mali budúci riaditelia aj budúci legislatívci ešte zobrať do úvahy.
Za prvé, RTVS stále aj potom nebude mať reálnu verejnú objednávku. Ona sa tá verejná objednávka dnes tvorí akoby na ministerstve. Ja považujem pána ministra kultúry za korektného politika a vysokého štátneho úradníka. Predsa ale sa teda tvorí za dverami jeho kabinetu a nemá na ňu vplyv verejnosť. V mnohých európskych štátoch je to tak, že túto otázku programového zamerania televízie definuje akási televízna skupina občanov, televízna rada, ktorá je dosť široká, až 100 ľudí, ktorá je z najrôznejších sociálnych skupín – od matky v domácnosti alebo penzistu až po invalida alebo a tak ďalej – a tým pádom sa do programu verejnoprávnej televízie majú šancu pretaviť aj ich potreby. U nás o takéto niečo sa nikto nepokúsil.
Za druhé, RTVS nemá reálne financovanie, ako už bolo povedané, a nie je finančne nezávislá od štátu. To sa pokúša riešiť naša novela.
Za tretie, RTVS nemá transparentný outsourcing a nemá kontrolu nad hodnotou za peniaze. Vydáva peniaze, v tomto prípade aj peniaze občanov, priamo platiacich koncesionárov, ešte stále je to, sú to hádam dve tretiny, ak si to dobre pamätám, výdajov RTVS, ale tá transparentnosť najmä externých zmlúv, externých dodávateľov je už dlhé, dlhé roky aj predmetom kritiky. Ja si pamätám, koľkí riaditelia sľúbili, že s tým skončia, ale keď nastúpili, znovu urobili externé zmluvy. Akosi to inak nejde. Dokonca niektorí na mňa budili dojem, však som svedkom už viacerých riaditeľov, že to hádam aj bolo podmienkou ich zvolenia, že pokiaľ nesľúbia určitým zabehnutým firmám a zabehnutým skupinám tučné zárobky, tak veru riaditeľmi RTVS alebo predtým STV a Slovenského rozhlasu sa nestanú.
Za štvrté, RTVS nepestuje skutočné vzťahy k svojim divákom. Žije, akoby vysielala do steny, neexistuje dostatočná spätná väzba, ktorá by STV, cez ktorú by RTVS dávali diváci najavo, diváci a poslucháči, ako sú spokojní alebo nespokojní s jej prácou.
A napokon za piate, mám výhradu, že RTVS nemá kontrolu, dostatočnú kontrolu voči tzv. zneužitiu obrazovky. Viem zhruba, ako fungujú rady, mediálne rady. Nemajú kontinuálnu kontrolu, pretože na to proste nemajú peniaze. Tá kontrola prichádza na rad, až keď sa ozve nejaký občan, až keď je prichytená nejaká naozaj okatá, skrytá reklama, alebo privčas pustená nejaká erotická záležitosť, vtedy sú tu skupiny občanov, ktoré to strážia. Ale ustrážiť najmä ekonomické triky na tej obrazovke si vyžaduje odborníka a obávam sa, že po tejto stránke; ale aj politické triky; je RTVS stále dosť bezbranná a zraniteľná.
Na záver by som poznamenal, že médiá verejnej služby majú podiel na tom, kde sme, a aj na tom, kde ešte nie sme. Pripomeniem, väčšina z vás si to pamätá, že práve Slovenská televízia bola tým prvým víťazstvom slobody a demokracie v novembri ´89. Štúdio Dialóg do veľkej miery nahradilo nejaké zrážky, ktoré by možno boli nastali, ale práve vďaka tomu, že televízia sa vzdala cenzúry, vzdala sa tohoto jedného z veľkých pilierov totality práve tu v Bratislave, tak nakoniec revolúcia bola nežnou, bola vecou argumentov a nie bitiek alebo prelievania krvi. Takto sme začínali a mnohí čakali, že také štúdia dialóg predsa nebudú problémom, keď tu budú vládnuť demokrati. No stal sa presný opak. Zatiaľ čo komunisti Štúdio Dialóg zniesli, demokrati s tým majú veľký problém a znovu nech sú akejkoľvek farby. Do toho Štúdia Dialóg totiž vošli občania z ulice. Prišli tam nikým nedohodnutí študenti. Prišli tam štrajkujúci robotníci zo Slovnaftu. To by si dneska, ale aj v minulých vládach každý rozmyslel.
Každý chce mať dohodnuté alebo aspoň predvídateľné, čo sa bude hovoriť. Na televíznej obrazovke je veľmi slabá prieraznosť skutočného diskurzu o politike. Investigatíva hynie na úbyte, ako sa povie, jednoducho nemá dosť právnikov, redakcie vedú investigatívu k tomu, aby do nikoho nezapárala, najmä nie do mocných, lebo mocní majú bohatých advokátov a tí vysúdia veľké odškodné. Takto sa ťažko môže bojovať. Chvalabohu relácia Reportéri stále je, ale je to vlastne jediná lastovička, a keď si uvedomíte, že komerčné televízie z akýchsi dôvodov investigatívu úplne zrušili, tak dnes je vlastne jediným malým momentom, ktorým tie dva programy dávajú tú kritickú spätnú väzbu, je relácia Reportéri a relácia O 5 minút 12, čo je skutočne zopár minút do týždňa. A za tie prostriedky, ktoré televízia má, to veľká služba slovenskej demokracii a politike nie je.
Rovnako neveľká služba smeruje do vzdelávania alebo do napríklad už spomenutého diskurzu o extrémizme a o iných problémoch v spoločnosti, ktoré sa nad nami valia naozaj ako tie dunajské vlny a ktoré slovenské verejnoprávne médiá často odtekali a nechávali ľahostajnými.
Tak ako slovenská televízia naozaj sformovala začiatok slovenskej demokracie, tak aj v tejto chvíli, keď tu stojíme, je na svojráznej križovatke. Znovu je to veľmi dôležitá otázka. Buď súčasná koalícia, ktorá je zmiešaná, ktorá je aj z bývalých oponentov, skutočne dá priechod spoločnému dialógu a vyrieši problém verejnoprávnej televízie, viaceré som spomenul ja, viaceré spomenuli ostatní diskutéri a ešte ich iste spomenú, buď to urobí, alebo skutočne verejnoprávna televízia bude smerovať k svojmu koncu. Tie útoky na riaditeľa televízie, ktorý naozaj za tie roky sa zdá byť celkom jednak neutrálny, svojím pôvodom pochádzajúcim, mimochodom, z ľavice, tu sedí poslanec, ktorý si to dobre pamätá, a predsa je teraz terčom dosť teda nevyberaného ataku pána premiéra, ktorý ho obvinil a chce ho vyhodiť. A hovorím, robí z neho Holjenčíka, čo je pre tú verejnoprávnu sféru priam zničujúce. Buď sa na tomto bode zastavíme, a dobre, boli to také taľafatky, prekáračky, ale poďme vybrať naozaj nezávislého a kvalifikovaného riaditeľa, pretože tie nádeje, že predsa len sa môžu percentá sledovanosti televízie zdvihnúť aj bez jej brutálnej bulvarizácie, a to sa dialo a deje.
A tie nádeje, že predsa len by sme mohli spoločne nájsť riešenia, aby tá televízia bola finančne, čiže už naozaj reálne nezávislá od moci, tie nádeje tu sú. Tak chcete ju fakt zničiť? Ešte raz ju niekto takto pokrčí, jak to robieval Mečiar a hodí toho riaditeľa hojlenčíkovsky do koša, ešte raz, a tí ľudia naozaj by boli už sprostí, keby na to prispievali, keby na to platili, na televíziu, ktorá ich bude klamať a ktorá bude totálne vykastrovaná. Alebo bude slúžiť proste len jednej strane politického spektra. Apelujem na vás, neprajte si takýto smiešny koniec, neprajte si, aby ste sa stali zodpovednými za takýto smiešny koniec verejnoprávnosti na Slovensku.
Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca jedna faktická, uzatváram možnosť prihlásenia s faktickými.
Pán poslanec Viskupič.

Ja by som chcel vyzdvihnúť ten moment, kedy ste spomínali rozšírenie toho projektu Hodnota za peniaze, a musím sa priznať, že mi to pred vaším vystúpením nie veľmi napadlo, ale myslím si, že 100, 101-miliónový projekt v médií verejnej služby rozhlasu a televízie by analytické zložky, ktoré sa zaujímajú o Hodnotu za peniaze, mohli takpovediac zobrať za krídla, pretože ak sa dokážu orientovať a vymotať alebo rozmotať mnohé klbká, ktoré súvisia s veľkými miliardovými infraštruktúrnymi stavbami, tak do debaty quo vadis, verejnoprávnosť, alebo kam kráčaš, verejnoprávnosť, do debaty financovania médií verejnej služby, kde sme za posledných šesť-sedem rokov tak troška oprostený od toho, že generujú jednoznačne stále dlh, ale skôr sa už bavíme o tom, že zlepšíme financovanie, naozaj to odpolitizujme, naozaj sa rozprávajme o najkvalitnejšom z možných programových skladieb, ktoré vieme ponúknuť, a nielen dokola o tom, že po bačovaní Hrehu a Nižňanského tu máme taký veľký dlh, že kuvičie hlasy o tom, aby sme médiá verejnej služby jednoducho sprivatizovali, aspoň na túto dobu ustali. To znamená, že veľmi dobrý nápad a možno zodpovedných ľudí, ktorí sa venujú projektu Hodnota za peniaze, by bolo dobré upriamiť ich fokus, ich záujem na to, aby sa práve rozpočtovými parametrami RTVS zaoberali do hĺbky, je tým dobrým, dobrou poznámkou a mohli by... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou na faktickú pán poslanec Budaj.

Tak som naozaj rád, že tu zavládla taká konštruktívna atmosféra, že som sa takmer už zblížil názorovo so samotným predkladateľom pánom Viskupičom. Škoda ale, že pán Faič, ktorý si to pozorne vypočul, takýto pozitívny ohlas nedal, pretože práve on je pamätník všelijakého toho skloňovania aj krčenia tých našich riaditeľov verejnoprávnych médií a keby teraz sa SMER vzdal znásilnenia RTVS, tak by mohol dať tým médiám šancu.

Pani poslankyňa Kiššová, nie je v sále, stráca poradie.
Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Pán poslanec Viskupič? Uzatváram možnosť prihlásenia do rozpravy ústne.
Pán poslanec Viskupič, nech sa páči.

Rozhodol som sa prihlásiť ústne, aby mohla byť aj nejaká možnosť reakcie, a sľubujem, že sa neprihlásim do záverečného slova a budem sa snažiť zhrnúť debatu v tomto ústnom prihlásení.
Myslím si, že médiá verejnej služby si ad jedna alebo úplne na prvom mieste zaslúžia verejnú debatu a debatu aj tohoto pléna. Nemala by to byť iba rozprava v miestnosti kultúrneho a mediálneho výboru, ale mali by sme sa dostať s touto debatou do odbornej aj laickej verejnosti. Totižto, ako spomínal pán poslanec Budaj, história platenia koncesionárskych poplatkov, pôvodne to bola veľká česť, že niekto získa koncesiu držať vôbec doma rozhlasovú stanicu a de facto aj vo vojnovom období to naozaj bola zbraň, pretože to bolo tak napoly vysielačka, a teda štát chcel mať pod kontrolou, kto tento typ elektronického zariadenia drží; sa dostala až do 21. storočia a u nás do parametrov platby úhrad za služby verejnosti, kedy veľa ľudí sa jednoducho tejto platby ako nespravodlivej platby sa jej bráni.
U nás náš historický vývoj hovorí aj o tom, že u nás sa médiá verejnej služby nedefinovali tak ako v západnej Európe a to, že sa definovali proti štátnym médiám. Ak si spomenieme na vývoj médií na západe, BBC, ORF, podobne, tak zrovna médiá verejnej služby sa definovali proti médiám ako hlasným trúbam vlád a vládnych garnitúr a definovali sa proti štátnym médiám. Náš vývoj, po tom, ako sme tu mali jedno štátne médium a veľmi rýchlo sme to preklopili na duálny systém, sa naše médiá verejnej služby de facto v minimálne 20-ročnom horizonte definujú proti médiám.
Voláme ich komerčným alebo teda ak povieme zo zákonného nastavenia proti médiám vysielateľov z licencie. Tým pádom máme troška, trošička iný, inú porovnávaciu bázu a nemôžme celkom hľadať paralely, ale máme svoju štruktúru médií a myslím si, že obhajcovia médií verejnej služby, ktorí nechcú to, aby sa médiá verejnej služby podobali na jednej strane komerčným médiám a na druhej strane, aby sa nestali hlasnými trúbami vládnych garnitúr, je dobré, že sa debata ustabilnila na tom, že médium verejnej služby u nás negeneruje trh. Dostali sme; dlh, pardon. Dostali sme sa do parametru, kedy sa rozprávame o programovom nastavení, kedy politické kritiky nezaznievajú z toho pohľadu, že keďže to generuje dlh, zrušme to, sprivatizujme to, skôr počúvame o tom, že chcú médium verejnej služby zoštátniť, resp. nejakým iným personálnym, finančným alebo iným tlakom ovládnuť. Znamená to, že nápad so spojením média verejnej služby bol dobrý. Ustáli sme rozpočet. A debata by mala pokračovať v tom, neprodukujeme dlh, a debata by mala pokračovať v tom, ako kvalitne a akým kvalitným programom, ktorý bude nezávislý od politického vplyvu, budeme médiá verejnej služby napĺňať.
Nezávislosť totižto spravila zázračné veci. Nie bulvárny obsah, ale kvalita produktov, ktoré produkujú médiá verejnej služby, pritiahla divákov, isté segmenty, a zároveň médium verejnej služby RTVS sa stalo druhou najdôveryhodnejšou inštitúciou v dobe krízy inštitúcií, v dobe, kedy už nikto neverí ničomu. Zrovna RTVS pod súčasným vedením z hľadiska prieskumov sa dostala do 24-percentnej dôveryhodnosti a myslím si, že toto je síce mať obrovské výhrady k formovaniu možno nejakých programových služieb a nebudem teraz úzkoprsý k formovaniu toho, akým spôsobom sa deje spravodajstvo a podobne, je neodškriepiteľným faktom, že médium verejnej služby pod súčasným vedením zaznamenalo v mnohých oblastiach pokrok. To, že ako politici budeme mať svoje výhrady, kto z akej strany sa kde akým spôsobom objaví. To, že premiér Fico bude rozprávať o tom, že je to médium opozičné. Náš predseda by sa vedel vyjadriť k tomu, akým spôsobom je opozičné. Totižto médium verejnej služby nikdy nesprostredkovalo debatu parlamentných lídrov alebo lídrov parlamentných strán medzi sebou. Môžme hovoriť, aby sa napríklad Igor Matovič za 7-ročné obdobie vyskytol v debate s premiérom tejto krajiny ako tretieho najsilnejšieho subjektu tohoto pléna. Ani raz. Jediný jedenkrát v Ufe cez predvolebnú debatu, ale predsa len, ak máme rešpektovať parlamentnú demokraciu, ak máme rešpektovať to, že nie sme tu za seba, ale reprezentujeme voličov, tak médium verejnej služby má tento typ debaty sprostredkovať pre každého opozičného lídra a nemá čo politik diktovať dramaturgickým zámerom spravodajstva alebo publicistiky, kto sa kedy objaví a kto je vhodný kandidát.
Toto je z tej strany kritiky, pretože potom politická debata sa deje úplne niekde inde. Deje sa na sociálnych sieťach, kde neexistuje reálny arbiter toho, či tá debata prebieha korektne, či sa nedeje pod dojmom vojny lží, hoaxov a debility spoločnosti, ktorú prináša aj to, že médium verejnej služby napríklad v publicistickej a spravodajskej oblasti zlyháva. Kritizujme, ale oprostime sa naveky od toho, aby politik vysúval svoje mocenské prsty do médií verejnej služby, pretože to prináša to, že začne dôveryhodnosť inštitúcie klesať a že začne klesať aj sledovanosť. Máme posledné dišputy na politické témy, politicko-spoločenské témy a práve prezentované médiami verejnej služby. Komerčný sektor na to rezignoval okrem jednej spravodajskej televízie, ktorej sa nechcem teraz venovať.
Čiže navrhujeme financovanie, ktoré by vedelo obstáť v tom boji o nezávislosť, a v čo najmenšej možnej miere politického vplyvu navrhujeme, aby sme vedeli predpokladať, akým spôsobom budú médiá verejnej služby fungovať a aby pán Mika, Rezník, Dírer, Velický, Majer, Flašík, Ruttkay, Ťapáková alebo Abrahám vedeli, do čoho idú. Aby vedeli, s akými rozpočtovými prostriedkami môžu počítať ako budúca generálna riaditeľka alebo budúci generálny riaditeľ média verejnej služby. Toto by malo byť pre nás základnou motiváciou v dobe, kedy vieme, že cca o mesiac bude toto plénum rozhodovať o tom, kto sa tým generálnym riaditeľom stane, kto bude viesť manažment a za aké peniaze, toto plénum aké peniaze im zabezpečí. Pretože nikde inde to neni.
To, že by sme mohli otvoriť aj debatu o tom, že či toto plénum má voliť generálneho riaditeľa, to sú neoddiskutovateľné veci. Keď to niekde spomeniete na zahraničnom fóre, že parlament volí generálneho riaditeľa televízie a stále sme tu a neposunuli sme sa ani o pol kroka k tomu, aby ho volili napríklad zamestnanci alebo rady, ktoré sú generované z odborníkov na televízne alebo rozhlasové vysielanie, tam sme sa ešte nedostali a sme smiešni. Možno si pamätáte protesty v Poľsku, keď to napadlo súčasnú vládnu väčšinu v Poľsku, tak to boli tie 200-miliónové; 250-tisícové protesty vo Varšave, lebo ich napadlo, že zmenia voľbu a posunú to zo zamestnaneckých rád a rád do parlamentu, a nakoniec si to rozmysleli pod tlakom verejnosti. Čiže to, čo my považujeme za normálne, že toto plénum volí generálneho riaditeľa televízie a rozhlasu, je v Poľsku dávno vyriešené a bránia sa ľudia tomu, aby tento mechanizmus zaviedli.
Chcel by som povedať, a teda upozorním na správu z roku 2016, hlavne na stranu 134, kde sú pomenované riziká financovania. Chcem iba upozorniť toto plénum, že z hľadiska súdnych sporov, ktoré televízii hrozia, je to 14 mil. eur. Kostlivec, nášľapná mína, ktorú bude musieť nové vedenie riešiť a nie je pokrytá ani v koncesionárskych poplatkoch a nie je pokrytá ani v zmluve so štátom, a zároveň na možné riziká, ktoré pomenováva súčasné vedenie pre to budúce, a to sú nasledujúce strany v tejto správe. Keďže som sľúbil, že nebudem ďalej, tak túto debatu si asi absolvujeme pri voľbe generálneho riaditeľa, ktorá bude 22. júna v tomto pléne.
Ďakujem.

Tri faktické na vystúpenie pána poslanca, uzatváram možnosť prihlásenia s faktickými.
Pán poslanec Budaj.

Ďakujem. Nevenoval som sa ešte jednej téme, ktorú mi pán Viskupič vnukol, a to je oligarchizácia Slovenska. Bez nejakého strašenia je každému zrejmé, že tento proces tu beží, že je to akási metastáza komunizmu a mečiarizmu. V tomto procese sa uplatnili najmä ľudia, ktorí majú nie iba miliardy, ale tieto peniaze využívajú aj na ovládnutie médií. Nemusím pokračovať, akým komfortom demokratickým teraz je to, že sme si uchovali šancu mať verejnoprávne médiá. Zámerne hovorím šancu, lebo ich celkom nemáme. Nie sú nezávislé ekonomicky, nemajú jasno v budúcnosti, visia nad nimi temné otázniky aj politického hnevu dnešných mocných politikov a aj dlhov a všelijakých skrytých pascí.
Ale opakujem, v dobe, keď Slovensku hrozí oligarchizácia štátu, sú verejnoprávne médiá záchrannou brzdou, šancou pre každého občana predsa len mať médium, ktoré nie je podriadené vlastníkom, ktorí môžu mať – a často sa to stáva – spojenie s politickými stranami, ktorí môžu mať korupčné a veľmi pragmatické záujmy, v mene ktorých filtrujú a manipulujú práve tie citlivé politické informácie. Preto treba pozerať na verejnoprávne médiá ako na demokratický komfort, ktorý si, našťastie, Slovensko stále dopraje a ktorý má šancu na to, aby pokračoval k lepšej kvalite.

Pán poslanec Sopko.