17. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. V prvom rade ďakujem veľmi pekne, že tá reakcia bola vecná a bola k veciam, ktoré som naozaj konkrétne hovorila, čo je tu občas také celkom cenné a vzácne. Skúsim začať odspodu.
Ty si, pán poslanec, vyslovil taký predpoklad, že to, že niektorí zamestnávatelia to začali spontánne robiť, pretože tu tá diskusia vo verejnosti je, je pre teba znakom toho, že je to dobrý nápad. No podobnú analógiu by som mohla použiť aj ja, keby som povedala, že to, že to tí zvyšní nerobia, by mohlo byť zase znakom, že to nie je dobrý nápad, ale asi by som ju nevyslovila.
Potom si spomenul, že som povedala, že ste sa mali pýtať tých, čo tomu rozumejú, a že teda tomu rozumejú všetci. Ja som sa asi zle vyjadrila, ak som to tak povedala, tak sa ospravedlňujem, ja som chcela povedať, že tí, čo rozumejú procesu náborov a inzerovaniu. Lebo hovoríme tu o nejakom povinnom nastavení uvádzať nejaké údaje do inzerovania, čiže v procese inzerovania, a chcela som povedať, že tí, čo rozumejú procesu, vedia ako ten proces prebieha, vedia, akým spôsobom vzniká mzdová politika, odmeňovacia politika, ako sú tieto rozhovory vedené, ako sa potom vyjednáva, lebo to nie je úplne tak, že si tam tí dvaja sadnú a potom si plácnu, ono to má, samozrejme, aj nejaké, nejaké hodnotovejšie procesy v sebe.
Potom si povedal, že aj zamestnanci optimalizujú, s týmto úplne súhlasím. Samozrejme, zamestnanci optimalizujú, a napriek tomu im nejdeme zo zákona prikazovať, že keď sa uchádzajú o nejakú pracovnú pozíciu, musia do toho svojho uchádzacieho nejakého formuláru niečo povinne uvádzať zo zákona. Nič také im neprikazujeme.
Potom si spomenul, že to, že ja vnímam negatívne... Aha, už nestihnem. Tak môžme si to asi potom vydiskutovať.
Ďakujem.

Pán poslanec Rajtár s faktickou.

Ďakujem za slovo. Od pravicového politika by som čakal, že keď zavádza k tým stovkám regulácií ešte nejakú ďalšiu, tak minimálne navrhne dve iné zrušiť a alebo dodá celý zoznam ďalších regulácií a povie, že venujme sa tomuto, ako tieto regulácie obmedziť. To, že niečo môže byť dobrý nápad, neznamená, že sa to musí stať povinnosťou. Možno keď má niekto šedivé vlasy a nafarbí si ich nahnedo, tak môže to byť preňho dobrý nápad, ale neznamená, že musíme schváliť zákon, že kto má sivé vlasy, tak si ich musí prefarbiť nahnedo.
Tiež trošku ten zákon obracia naruby ten princíp, že kto zverejňuje cenu. Lebo je to podobné, ako keby sme prikázali všetkým, čo si idú niečo nakúpiť do potravín, aby uvádzali, neviem, chcú si kúpiť mlieko, chlieb, vajcia, aby prišli do potravín s tým, že uvedú dopredu cenu, za akú sú ochotní kúpiť chlieb, mlieko, vajcia, namiesto toho, aby to uvádzal obchod.
Čiže ja nevidím dôvod, prečo takýto zákon, zákon podporiť. Naozaj som tam nezaregistroval dôvod, prečo by takéto niečo malo byť povinné.
Ďakujem.

Pán poslanec Dostál.

Pán poslanec Beblavý, ja som síce reagoval faktickou poznámkou na vystúpenie pána kolegu Kéryho zo SMER-u, a teda čiastočne som mu dal za pravdu, ale tie dôvody, prečo nepodporím váš návrh, nepovedal pán poslanec Kéry, ale, ale teda sú obsiahnuté alebo boli obsiahnuté vo vystúpení pani poslankyne Kiššovej, a teda v tom, v tom, aké výhrady ona prezentovala.
Ale predsa len aj tá legislatívna čistota ma zaujíma a nedostal som na to celkom odpoveď. Chápem, že legislatívne najčistejšie riešenie by bol nový zákon a to by mohol byť problém, ale teda nerozumiem tej potrebe otvárať Zákonník práce a dať tam odkaz, že vecne to bude upravené v osobitnom, v osobitnom predpise, ktoré sa tam ani nemenuje, lebo však v kódexoch nie sú odkazy, tak je tam iba odkaz, že to bude niekde inde upravené.
Zákonník práce je zákon z roku 2001 a bol 36-krát novelizovaný a 1-krát pozmenený nálezom Ústavného súdu, to je viac ako 2-krát ročne sa mení nejaký kódex, ktorý by mal byť stabilný a ktorý by na rozdiel od bežných zákonov mal vykazovať ešte väčšiu, väčšiu stabilitu a mení sa minimálne 2-krát do roka, a teda chápem, že niekedy vznikne potreba presadiť nejakú, nejakú zásadnú zmenu alebo aj menej zásadnú, reagovať na nejaký drobný problém, ale, ale toto, čo tu vy navrhujete, mi príde ako úplne, úplne samoúčelné. Pretože ak by tam ten článok 1 nebol a bolo by to upravené iba v článku 2, tak sa vecne dosiahne presne to, čo chcete. Ale to je len taká, vravím, legislatívnotechnická výhrada, nie je to podstata môjho postoja k tomuto návrhu.

S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Beblavý.

Ďakujem pekne, začnem od konca.
Pán poslanec Dostál, milý Ondrej, ja som sa to už pokúsil vysvetliť, že tá zmena Zákonníka práce bola práve legislatívnotechnická snaha vystužiť potom to použitie v inom zákone. Poviem úprimne, myslím, že si absolvent práva, aj keď taký skôr celoživotného vzdelávania, takže teraz to vnímam, že využívaš svoju vzdelávaciu prevahu nado mnou, lebo ja právnik nie som, na to mám svojich ľudí. Ale pokiaľ mi to teda vysvetľovali, tak dali tam do toho Zákonníka práce to splnomocnenie práve preto, aby to bolo legislatívne čisté. Ale priznám sa, že netrúfam si až na tejto úrovni legislatívnej techniky s tebou diskutovať, takže beriem, že si to vyhral na body.
A pokiaľ ide o to, čo povedal Jožo Rajtár. Jožo, priznám sa, väčšine tých metafor som nerozumel, takže neviem na ne reagovať, ale rozumel som tomu, čo si hovoril na začiatku, že ti tam chýba aj to rušenie regulácií. A musím sa priznať, že to považujem za veľmi dobrý bod. Ja by som povedal takto. Legislatívne je pomerne ťažké teraz akože kombinovať takéto veci, ale myslím, že tá myšlienka pracovať aj s tým, čo vieme skôr znížiť, obmedziť, zrušiť, myslím z hľadiska toho, čo sa deje, je podľa mňa dobrá a beriem ju od teba. Možno by som ja len doplnil to, že okrem rušenia regulácií podľa mňa je dôležité robiť aj lepšie a funkčnejšie regulácie, lebo keď sme zmenili spôsob regulovania hypoték, tak sme naštartovali súťaž na trhu a nebolo to, že by sme ich robili menej, ale jednoducho sme len ako keby postrčili ten existujúci stav, ale napriek tomu súhlasím s tebou, že na Slovensku je regulácií, aj nefunkčných, priveľa, takže určite je to, je to dobrá, je to dobrá pointa.
No a, Jani, pani Kiššová, myslím, že tá diskusia už bola veľmi dobrá a produktívna, aj keď sa nezhodneme, samozrejme, na tom výsledku.
Ja len poviem na záver, že naším cieľom bolo stransparentniť trh práce a jeho cenotvorbu, ale - a ja som to opakovane povedal - aj posilniť postavenie zamestnancov a to sa tým zákonom naozaj posilňuje, a preto sa dá očakávať aj to, že by vzrástli o niečo mzdy najmä v tých skupinách, ktorým by to najviac pomohlo.
Ďakujem.

Ďalším písomne prihláseným do rozpravy bol pán poslanec Mihál. Nevidím ho v rokovacej sále. Kolegyne, kolegovia, teraz otváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Prihlásili sa traja páni poslanci.
Pán poslanec Krajniak, nech sa páči.

Vážená pani podpredsedníčka, vážené dámy a páni, bavíme sa tu o tom, a to ja chápem ako hlavnú tému, ako zvýšiť platy na Slovensku. Tento návrh zákona pána kolegu Beblavého je takým malým krôčikom k tomu, aby sa to mohlo podariť. To, čo ma prekvapuje a šokuje, je, že tu zo strany SMER-u a SaS počúvam len argumenty, ako sa to nedá. Ako sa to nedá takto urobiť, ale žiadny iný návrh, ako sa to dá urobiť, nepredložili. Tak si povedzme, aký je reálny stav na Slovensku.
Mnohí ľudia sú prekvapení, keď taký väčšinový názor, alebo teda veľmi rozšírený je, že za komunizmu bolo ľuďom ekonomicky lepšie. Mnohí sa nad tým pozastavia, že ako je to možné, však ľudia mali doma jeden čiernobiely televízor a jazdili tak maximálne Škodou 105S alebo 120L. Dneska majú ľudia doma laptopy, televízory, mobily, jazdia oveľa lepšími autami, v televízii pred rokom ´89 sme mali dva štátne kanály, dneska ich môžme mať stovky. Ako je to možné, že sú v tomto štáte ešte ľudia, ktorí si myslia, že za komunizmu sa žilo ekonomicky lepšie?
No lenže z pohľadu väčšinu ľudí je to pravda. Je to pravda v tom, že miera ekonomickej slobody, ktorú ľudia mali, bola u väčšiny ľudí za komunizmu lepšia. Bohužiaľ, tak to je. Pretože väčšina ľudí netúžila ani pred rokom ´89, ani dnes podnikať, väčšina ľudí netúžila po tom mať vilu na Kanárskych ostrovoch alebo na Seychelách, pretože si to aj tak nikdy nebudú môcť dovoliť.
Ale keď si vezmeme rodinný rozpočet, to, čo každá slovenská rodina vydáva a musí míňať každý mesiac, tak ja som si dal tú námahu a spočítal som, že na Slovensku dnes priemerná slovenská rodina, a to upozorňujem priemerná, čiže v skutočnosti väčšina rodín je na tom ešte horšie, vydáva na nevyhnutné výdavky 81 % rodinného rozpočtu; 81 % rodinného rozpočtu dáva priemerná slovenská rodina iba na, ľudovo povedané, šeky a splátky úverov. Pre zaujímavosť 3 % na alkohol a tabak, 6 % na rekreáciu a kultúru. Tak ako sa má cítiť väčšina slovenských domácností a rodín, keď musí každý mesiac žiť iba, ľudovo povedané, z ruky do úst?
Keď si vezmeme disponibilný príjem slovenských rodín, disponibilný príjem znamená to, čo ľudia zarobia mínus dane a odvody, veľmi zjednodušene povedané, to znamená to, čo môžu minúť alebo ušetriť, a porovnáme si čistý majetok slovenských rodín v roku 2000 a v roku 2015, tipnite si, o koľko stúpol. Dámy a páni, klesol o 10 %. Pätnásť rokov tu počúvame čísla o zázračnom štatistickom ekonomickom raste, o tom, ako sa naša ekonomika rozvíja, ale slovenské rodiny z toho nič nemajú. Naopak, čistý majetok ich domácností klesol o 10 %.
Čo si myslíte, o koľko sa v tom istom čase slovenské rodiny zadlžili? Zatiaľ čo v pomere k ročnému disponibilnému príjmu bola zadlženosť slovenských rodín v roku 2000 15 %, v roku 2015 to bolo 53 %. To, že domácnosti si vôbec uchovávajú tú životnú úroveň, ktorú mali pred pár rokmi, je financované iba neustálym zadlžovaním slovenských domácností.
Štatistické čísla sú pekné, ale ľudia nie sú čísla. Ľudia nie sú čísla. Preto som rád, pán kolega Beblavý, že ste otvorili túto problematiku týmto spôsobom, pretože si treba uvedomiť, že na Slovensku existuje vzhľadom na výkonnosť slovenskej ekonomiky a produktivitu práce, ktorú slovenskí zamestnanci majú, mzdový deficit na úrovni približne 200 eur mesačne v čistom; 200 eur mesačne v čistom. Keď si porovnáte štandardnú úroveň Európskej únie a úroveň vyplácaných platov vzhľadom na produktivitu práce a výkonnosť ekonomiky a vezmete si slovenskú ekonomiku, tak naši ľudia sú o 200 eur mesačne v čistom podhodnotení. Preto chápem, že pán poslanec Beblavý sa snaží urobiť aspoň takýto malý krok k tomu, aby jednoducho ľudia mali vyššie platy. Samozrejme, že to nebude stačiť, ale pánboh zaplať aj za takýto malý krok, a zo strany SMER-u a SaS tu počúvam, že to sa nedá. Veď čo by tí chudáci zamestnávatelia robili.
Treba sa opýtať tých, ktorí s tým robia, čiže tých personálnych manažérov. No ale predsa je logické, že ten personálny manažér chce čo najnižšie náklady a chce toho človeka najať za čo najnižšiu mzdu. A je predsa logické, že ten zamestnanec chce čo najvyšší plat.
No ale koho záujmy by sme mali chrániť my? Ja si myslím, že ekonomika nie je nejaký odtrhnutý systém, ekonomika štátu, ktorá, hodnotíme jej výkonnosť na základe toho, že či má také číslo, alebo onaké číslo, či má taký rast, alebo onaký rast, ekonomika má slúžiť ľuďom. To znamená, ekonomika je prostriedkom k niečomu. Nie je hodnota sama osebe, ani peniaze nie sú hodnota sama osebe, má to slúžiť ľuďom k tomu, aby minimálne sme im vedeli garantovať, aby vzhľadom na našu ekonomickú výkonnosť, tejto krajiny, žili dôstojne a slušne. Preto by sme to mali riešiť.
Teraz ako ten mzdový deficit vo výške 200 eur dorovnať? Tí, ktorí veria, že trh všetko vyrieši, tí sa spoliehajú na tzv. Kuznetsovu krivku, ktorá hovorí o tom, že keď v čase krízy uvoľníte podnikateľom a zamestnávateľom dane, odvody, jednoducho štát im uvoľní, tak ony narastú, mzdová nerovnosť sa najskôr zväčší, ale potom úplne prirodzene sa to bohatstvo úplne rozpustí aj do tých nižších sociálnych vrstiev. Bohužiaľ, táto teória platila vo svete tak maximálne do polovice 80. rokov, odvtedy neplatí. Prečo neplatí? Pretože trh v čase globalizácie nie je schopný aspoň primerane spravodlivo distribuovať bohatstvo spoločnosti. Prečo je to tak? Samozrejme, že podnikatelia sú dobrí aj zlí, slušní aj neslušní, tak ako každý človek. A ja som presvedčený, že väčšina podnikateľov je tých slušných a takých, ktorí by radi dopriali svojim zamestnancom čo najvyššie mzdy. Lenže jedna vec sa nám za posledných 30 rokov zásadne zmenila a tá vec spočíva v tom, že zatiaľ čo pred tridsiatimi rokmi väčšina zamestnávateľov žila tam, kde žili aj ich zamestnanci, to znamená, mali nejaký vzťah k tomu sociálnemu prostrediu, k regiónu, kde sa vytvárala tá hodnota, a úplne prirodzene ako napríklad Baťa, to je taký dobrý príklad z nášho priestoru, investoval do toho prostredia, bol hrdý na to, že tam postavil aj plaváreň, aj kultúrny dom, aj kino, proste bol na to hrdý a umožňoval svojim zamestnancom, aby čerpali aj iné benefity, nielen tie finančné v podobe mzdy.
Dneska ale máme situáciu úplne inú. Majiteľa penzijného fondu, ktorý vlastní pár percent nejakej nadnárodnej spoločnosti a riadi, jeho figu borovú zaujíma, aké majú benefity zamestnanci na Slovensku. Jeho zaujíma iba jedna jediná vec, aký bol vysoký zisk a tým pádom ako sa okrešú náklady. Aké náklady sa okrešú najlepšie? Mzdové náklady sa okrešú najlepšie. Každý kvartál si pozrie čísla a nezaujíma ho žiadny zamestnanec na Slovensku. Zaujíma ho iba zisk a zníženie nákladov.
Ak pán Beblavý hovoril o tom, že nemal by to byť triedny boj medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, ja s tým úplne súhlasím, pretože si myslím, že naši slovenskí podnikatelia a domáci zamestnávatelia sú spolu so zamestnancami na jednej lodi. Na jednej lodi v tom, aby sa chránili pred niečím, čo by som nazval nový triedny boj, a to je jednoducho zápas medzi medzinárodným kapitálom, medzinárodnými nadnárodný korporáciami a finančnými inštitúciami a národnými štátmi v tom, ako sa profit vytvorený v národnom štáte prerozdelí medzi ten nadnárodný kapitál a medzinárodný štát. A v tomto zmysle je úplne jedno, či je to vláda, ktorá potrebuje vybrať od toho nadnárodného kapitálu dane, aby mohla financovať bezpečnosť, zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie občanov, alebo je to domáci zamestnávateľ, ktorý potrebuje byť chránený pred tým tlakom veľkých konkurentov, alebo je to zamestnanec, ktorý chce mať čo najlepšie platy. Toto je téma, ktorej sa musíme strategicky venovať, pretože inak nebudú mať ľudia u nás vyššie platy nikdy.

Dve faktické poznámky na vaše vystúpenie, pán poslanec. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Baránik.