18. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážený pán minister, dovoľte mi doplniť vystúpenie môjho kolegu pána Mihála k tomuto zákonu v záujme hutnosti debaty. Ja nebudem opakovať jeho argumenty, s ktorými sa plne stotožňujem, ale dovoľte mi jeho taký hodnotový argument doplniť aj prakticky, pretože si myslím, že to je možno niečo, čo nám v tej diskusii pomôcť, a hovoriť dnes o tom, čo tento zákon robí-nerobí a ako v podstate, ak prejde, bude škodiť nielen Slovensku, ale dokonca aj pracujúcich a odborovým zväzom.
Dá sa povedať s veľkou mierou istoty, že tento zákon nijak významne nepomôže pracujúcim v Slovenskej republike, ako to vieme, pretože ten právny stav, ktorý sa pán minister snaží zaviesť v bledomodrom, tu fungoval aj počas prvej Ficovej vlády, aj počas druhej Ficovej vlády, kým Ústavný súd teda nezrušil tento zákon ako protiústavný, a nezaznamenali sme v tej dobe žiadnu výraznejšiu pomoc tohto zákona pre pracujúcich. Tento zákon naozaj slúži len na to, aby určitá časť odborárskych, tradičných odborárskych bosov mala kladivo na vydieranie určitej časti zamestnávateľov, ale bez akéhokoľvek významnejšieho vplyvu na či už mzdy, alebo iné pracovnoprávne podmienky v jednotlivých odvetviach. To je prvý bod.
Druhý bod. Tento navrhovaný zákon je pravdepodobne v rozpore s ústavou, pretože, ako už bolo spomenuté, je kozmetickým návr..., je v podstate návratom k tomu, čo tu platilo predtým, než to zrušil Ústavný súd, len s kozmetickou zmenou. V čom spočíva tá kozmetická zmena? Dovoľte mi to ešte raz zopakovať.
Podľa tohto návrhu sa jednoducho nazve reprezentatívnou kolektívnou zmluvou akákoľvek kolektívna zmluva, ktorú uzavre nejaká organizácia zamestnávateľov pôsobiaca v danom odvetví s akýmikoľvek odbormi. Jedinou podmienkou je, aby v tom istom odvetví nepôsobila väčšia zamestnávateľská organizácia. Pokiaľ tam nepôsobí väčšia zamestnávateľská organizácia, ktorá by uzavrela svoju dohodu, tak v podstate môže jeden zamestnávateľ s jedným odborom uzavrieť s troma ľuďmi združenými v jednej odborovej organizácii, uzavrieť kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa a následne ju rozširovať, na koho sa oni rozhodnú, že v tom odvetví sa im zachce.
Minister sa snaží riešiť tú technickú stránku, že to nebude robené výnosom ministerstva, ale technicky inak. Ale tá obsahová podstata zostáva úplne rovnaká.
Ale prejdime od technických vecí zákona k tej samotnej podstate, a to je, že tento zákon ničí odbory. Ničí odbory, pretože ich nenúti sa vyvíjať a skutočne pracovať a získavať autoritu v rámci ekonomiky. Opäť nehovorím teoreticky. Máme za sebou 27, o chvíľku to bude 28 rokov od pádu komunizmu a za ten čas slovenské odbory umierajú skoro najrýchlejšie na európskom kontinente. Ešte v roku 1993, keď sa osamostatnila Slovenská republika, mali slovenské odbory 1,5 mil. členov. V tejto chvíli majú oficiálne okolo 300-tisíc členov, ale, teda aktívnych, ale existujú pomerne závažné pochybnosti o tom, či toto číslo nie je nejakým spôsobom nadnesené, ale keby bolo rovno pravdivé, tak je to úpadok v podstate vo výške 80 % za necelých 24 rokov. Keby sa takto zmenšila akákoľvek iná organizácia, tak buď už skrachuje, alebo prechádza krízovou správou.
Slovenské odbory takouto krízovou situáciou prechádzajú, ale dokážu to zakrývať doma z dvoch dôvodov. Jeden dôvod je ten, že cez majetok zdedený z Revolučného odborového hnutia si dokážu zabezpečiť základné finančné pokrytie svojho fungovania, ktoré teda iné mimovládne organizácie nedostali a nemajú, a opäť je to taký danajský dar, pretože to nenúti odbory žiť z členských príspevkov svojich členov, čo znamená, že odbory nie sú nútené a nie sú závislé od svojich aktívnych, reálne platiacich členov. Druhý dôvod je to, že Konfederácia odborových zväzov uzavrela strategické spojenectvo so stranou SMER, ktoré ja rešpektuje, len teda dôsledok je to, že Konfederácia odborových zväzov presadzuje svoj cieľ najmä politickou cestou a to ďalej oslabuje jej autoritu a jej prítomnosť v konkrétnych podnikoch, pracoviskách a u konkrétnych pracujúcich. Inými slovami, sme svedkami situácie, keď odborové hnutie na Slovensku prežíva pomaly - pomaly? - aj pomerne rýchlo upadá člensky a nie je nútené nič s tým urobiť kvôli kombinácii teda zdedeného majetku a politického prepojenia so stranou SMER. Z hľadiska záujmov Slovenska a odborového hnutia to však nie je nič pozitívne, pretože my ako krajina odbory potrebujeme, ale potrebujeme odbory, ktoré fungujú a ktoré sú, naozaj odrážajú boj záujmov svojich členov.
Aby som bol konkrétnejší. Vieme aj z našej skúsenosti, aj zo skúseností iných krajín, že pokiaľ sa vytratia reálne z ekonomiky odbory, tak, tie skutočné odbory, tak hájenie záujmov pracujúcich v podstate zostane na úroveň štátnych orgánov, či už sú to súdy, inšpektorát práce, úrady práce a iné štátne orgány. To znamená do všetkých sporov, ktoré vznikajú na pracovisku, do všetkých otázok sporov medzi manažérmi a zamestnancami, medzi majiteľmi a zamestnancami, buď nevstupuje nikto, alebo do nich vstupujú štátne orgány. Štátne orgány však nemajú právomoc definície hľadať nejaké vzájomne akceptovateľné riešenie. Ony len uplatňujú literu zákona.
To znamená, že ak štát nemá fungujúce odbory, tak na čoraz väčšom počte pracovísk buď vládne divoký západ, to je jedna možnosť, alebo tam štát zasahuje svojou pomerne tvrdou a veľmi neflexibilnou rukou. Pretože namiesto toho, aby sa dohodli konkrétni ľudia s konkrétnymi ľuďmi, ako im to najlepšie bude vyhovovať, tak, aby všetky strany boli spokojné, tak prichádza niekto z tretej strany a ten interpretuje, aplikuje zákon. Vzniká tak absolútna nepružnosť a tá potom vedie k tomu, že sa zákony ešte ďalej a ďalej komplikujú a extenzujú, aby vyriešili tieto situácie.
To nie je situácia unikátna len pre Slovensko. Poznáme ju aj z mnohým krajín v západnej Európe. Naopak, tam, kde sú skutočné odbory a autentické odbory najsilnejšie, ako je Švédsko, Nemecko, tak tam vidíme, naopak, to, že legislatíva, štátne orgány sú veľmi, veľmi jemne zasahujúce do pracovnoprávnych vzťahov a nechávajú oveľa viac na dohodu sociálnych partnerov.
Na Slovensku sme sa teda už prepracovali k modelu, kde do veľkej miery štát prevzal úlohu skutočného zasahovania do sociálnych vzťahov a do veľkej miery odbory fungujú len v tej miere, pokiaľ sa dokážu oprieť o túto silnú ruku štátu. Čo nie je dobré ani pre odbory, ani pre štát a nakoniec ani pre pracujúcich. Vidíme aj cestu von z tohto fenoménu. Vidíme, že v posledných rokoch v niektorých odvetviach vznikli odborové združenia alebo sa rozširujú, ktoré sa snažia naozaj postaviť svoje fungovanie na opieraní sa o hájenie záujmu členov a o to, že členom dokážu, že pre nich skutočne niečo dokážu zabezpečiť. Jeden príklad tu už bol spomenutý. Moderné odbory Volkswagen, môžem spomenúť aj Odborové združenie sestier a pôrodných asistentiek. Bez toho, aby som tieto odborové združenia chcel či už chváliť, alebo haniť, je vidno na ich fungovaní, že fungujú úplne inak ako tradičné odbory vo vzťahu toho, že im záleží na členstve, žijú z členstva a členského, žijú z autority, ktorú im to dáva, a na tých pracoviskách, kde sú prítomní, často sú schopní ale aj potom zabezpečiť vyššiu úroveň v záujme zamestnancov o odbory.
Naopak, tam, kde to nefunguje, máme situáciu, ja som tak náhodne vytiahol štatistiku odvetví, ktoré je na Slovensku jedno z najdynamickejších, a dovolil som si to vytiahnuť, keď som videl, že pán predseda Danko vedie schôdzu, lebo chcel som ho nejak zaujať, tak odvetvie, na ktorom on má pomerne veľký záujem, tzv. odvetvie HORECA, čo sú hotely, reštaurácie a cestovný ruch. Máme kúpeľníctvo, ako by som povedal, pomerne prominentnú prioritu SNS, ak sa nemýlim. Tak dovoľte mi, pán predseda, povedať, že v tomto odvetví je prítomnosť odborov podľa oficiálnych štatistík na úrovni 0,5 %. To znamená, že menej ako jedno percento, len každý dvestý zamestnanec v tomto odvetví je v odboroch, čo ukazuje, že odbory sú úplne neschopné vniknúť do tohto odvetvia a nejak reálne zastupovať zamestnancov. Podobné štatistiky som si našiel aj v odvetví, ktoré je menšie a dobre významné odvetvie už dneska na Slovensku, je odvetvie, ktoré je menšie, ale blízke srdcu zase môjho kolega Jozefa Mihála, a to je odvetvie športu a voľného času a tam je to 1 %. To znamená, že reálne v tých nových odvetviach, kde naozaj pribúdajú pracovné miesta v službách, odbory neboli schopné žiadnym spôsobom do nich vniknúť a nie sú schopné v nich pôsobiť a ani tento zákon tomu nepomôže. Pretože tento zákon umožňuje extenziu len tam, kde tie odbory už existujú a existujú aj nejaké zamestnávateľské združenia s nimi rokujúce.
Aby som sa na záver vrátil k tej podstatnej pointe. Podstatná pointa je, tento zákon tu už v inej podobe bol, pracujúcim nič nepriniesol. Ničí odbory tým, práveže ich nenúti skutočne pracovať, nenúti ich skutočne organizovať ľudí, ale dáva im veľmi jednoduchú možnosť, ako vydierať zamestnávateľov. Slovensko odbory potrebuje, potrebuje ich viac ako kedykoľvek predtým, ale potrebuje odbory prirodzené, odbory, ktoré žijú v každom podniku, tým pádom ho nemajú záujem zničiť a ani nejakým spôsobom dovydierať a majú záujem sa spravodlivo so zamestnávateľom podeliť o ovocie hospodárskeho úspechu. Tento zákon nijako neprispieva k tomu, aby sme sa v tejto veci posunuli. Naopak, posúvame sa úplne opačným smerom.
A zároveň, pán minister, po 11 rokoch tejto stratégie, ktorá nič nepomohla, pretože počet odborárov ďalej prudko klesá, je načase stratégiu zmeniť. A k tomu vás tu chcem vyzvať, aby ste zmenili sociálnu stratégiu tejto vlády, lebo aj v predchádzajúcom vystúpení ste veľa hovorili o sociálnom dialógu, čo znie vždy veľmi dobre, a sociálny dialóg má zmysel, keď sa naozaj deje s aktérmi, ktorí zastupujú tých ľudí a ktorí s nimi žijú a sú, by som povedal, sú zakorenení. A v angličtine existuje taký krásny výraz o takzvanom, alebo kde volajú také organizácie, ktoré toto nespravili, že umelý trávnik, že vyzerá to ako trávnik, vyzerá, že je to hlboko zakorenené, ale skutočne je to plast. A my potrebujeme odbory, ktoré sú tým skutočným trávnikom, ktorý je hlboko zakorenený v pôde. My nepotrebujeme umelé trávniky a tento zákon je len ďalší z krokov, ktorý preferuje plast a nepreferuje tú skutočnú vec.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán poslanec. Na vystúpenie pána poslanca Beblavého bude faktická. Uzatváram možnosť s faktickými poznámkami.
Poprosím, pán poslanec Jozef Mihál.

Ja doplním vystúpenie pána Beblavého ešte takýmto príkladom z hľadiska toho rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. No predstavte si situáciu vo Volkswagene. Volkswagen je teraz pod tlakom moderných odborov pána Smolinského a finančné prostriedky, ktoré potenciálne zrejme má k dispozícii na nejaké sociálne výhody pre zamestnancov, skrátka, bude musieť dať na zvyšovanie platov. Niečo ich to bude stáť, a nie málo. Ale teraz. Medzitým tu máme Zväz strojárskeho priemyslu, medzitým tu máme KOVO, Odborový zväz KOVO, ktorí spolu uzatvoria kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa v rezorte strojárenstva, ktorá sa tým pádom bude automaticky vzťahovať aj na Volkswagen a ktorá prinesie povinnosť pre zamestnávateľa vyčleniť nejaké financie na nejaké sociálne výhody, ktoré dohodli tie zväzy na tej vysokej úrovni medzi sebou, tak ako považovali za zaujímavé a výhodné. Lenže tomu Volkswagenu a tým zamestnancom Volkswagenu to nevyhovuje. Pretože ak má ten Volkswagen nejaké zdroje na sociálne výhody, tak tam práve prebieha ten proces zvyšovania platov a tam pôjdu tie peniaze. To, že medzitým na kolektívnej zmluve vyššieho stupňa sa dohodne o týždeň viacej dovolenky, to v tom Volkswagene nikoho nezaujíma, možno nehovorím vhodný príklad, ale verím, že ma chápete. Čiže to, čo sa dohodne na tej kolektívnej zmluve vyššieho stupňa, nezaujíma tých zamestnancov vo Volkswagene, lebo oni tú sociálnu výhodu chcú dostať v inej podobe a ten zamestnávateľ tie peniaze má, ale ak ich bude musieť dať na to, čo na neho spadne zhora, tak potom ich nebude môcť dať na to, čo tí zamestnanci v tom reálnom živote, v tej reálnej firme skutočne potrebujú. V tom je nezmyselnosť rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa okrem iného. Prednosť by mala mať podniková... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Pán poslanec Mizík.

Ďakujem za slovo. Pán Beblavý, to je snáď úžas. Vy hovoríte o odboroch, akurát vy? Však vy ste bol vo vládnej koalícii, ktorá nerešpektovala odbory. Zrazu ste odborár?! Mne sa snáď sníva! Ďakujem za slovo.

Ďakujem. Pán poslanec Beblavý s reakciou na faktické.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem pekne. Ďakujem pánovi kolegovi Mihálovi za jeho doplňujúcu informáciu. Dovoľte mi možno ešte v reakcii na neho rozšíriť trošku ten argument, že ak naším cieľom je dnes, aby sme sa udržateľne posúvali k lepšiemu životu, tak majú v tom svoje postavenie aj zamestnávatelia, aj zástupcovia zamestnancov. Ten problém, ktorý tu naozaj máme a máme ho tu dlho, je v tom, že nemáme alebo nemali sme, už začíname mať, odbory, ktoré by naozaj vznikali zdola. Máme odbory, ktoré nám vznikli zhora. To isté, tú istú situáciu sme mali aj medzi zamestnávateľmi, tí z vás, ktorí majú dlhšiu pamäť, vedia, že po revolúcii tu vznikla Asociácia združení zamestnávateľských, ktorá bola do veľkej miery vystavaná zhora a tiež bola často bližšia vláde ako hájeniu záujmov zamestnávateľov, potom sa vytvorila konkurenčná Republiková únia zamestnávateľov a tá vytvorila nejak aj zdravú súťaž, potom AZZ sa výrazne zmenila. A dnes si dovolím povedať, že obe reprezentujú záujmy zamestnávateľov, s ktorými niekedy súhlasím, niekedy nie, ale robia to dobre.
To znamená, že aj v oblasti zastupovania zamestnancov to, čo potrebujeme, je súťaž, potrebujeme odborárov, ktorí naozaj zastupujú čo najväčší počet ľudí a ktorí si to musia odmakať. A v tomto ešte skúsim zaujať na záver opäť pána predsedu Národnej rady, že tak ako on presadzuje, aby politické strany museli byť v čo najväčšej miere zakorenené medzi ľuďmi, aj keď to zatiaľ robí návrhmi, ktoré k tomu v skutočnosti nesmerujú a v mnohom sa skôr podobajú tomu, čo presadzuje pán minister Richter v tomto zákone voči odborom, tak tá myšlienka tlačiť tých, čo nás zastupujú, či sú to odborári, zástupcovia zamestnávateľov alebo politické strany, k tomu, aby skutočne niekoho zastupovali a mali tam prítomnosť, je podľa mňa veľmi dobrá.
Ďakujem.

Ďakujem. Pán poslanec Beblavý bol posledný písomne prihlásený do rozpravy. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Nie. Uzatváram možnosť prihlásenia do rozpravy ústne a súčasne vyhlasujem rozpravu za skončenú. Chce k rozprave zaujať stanovisko navrhovateľ?
Nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda Národnej rady. Veľmi stručne. Ja som zvýraznil v úvodnom slove a opätovne to chcem teraz podčiarknuť, predmetom tejto novely je nález Ústavného súdu. My nemáme záujem kompletne meniť zákon a pozície zamestnávateľ, resp. zamestnanec prezentovaný alebo reprezentovaný odbormi. Toto bola prvá a jasná pripomienka, na ktorej sme sa dohodli aj so sociálnymi partnermi, že ideme odstrániť len nález Ústavného súdu.
Zopakujem, v čom bol nález Ústavného súdu.
Po prvé. Fakultatívne extenzie, že ministerstvo práce môže alebo nemusí vykonať extenziu. To bol prvý nálezu.
Druhý. Tým, že extenzia sa vykonáva podzákonnou normou výnosom ministerstva.
A tretie, že chýba súdna ochrana zamestnávateľa.
Toto boli tri zásadné výhrady, ktoré boli predmetom nálezu Ústavného súdu.
Ako to riešim novelou, ktorú som predložil?
Po prvé. Vytvára sa koncept reprezentatívnej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, ak sú splnené podmienky reprezentatívnosti, kolektívna zmluva bude zaväzovať aj iných zamestnávateľov odvetví alebo časti odvetvia, na ktorých sa pôvodne nebola uzatvorená.
Za ďalšie. Postup. Zmluvná strana alebo strany doručia na ministerstvo oznámenie o tom, že bola uzatvorená takáto kolektívna zmluva, predložia príslušné doklady, o ktorých zákon hovorí. A ministerstvo práce, sociálnych vecí zverejní v Obchodnom vestníku o tejto skutočnosti oznámenie, to znamená, my nevstupujeme do toho. A to je práve aj odpoveď na návrh pána poslanca Mihála, on navrhuje opätovne a vracia do hry ministerstvo. Neprijateľné! Veď o tom bol práve nález Ústavného súdu, že vlastne naša právomoc z hľadiska vstupovania do rozhodnutí a odporúčaní sociálnych partnerov nie je možná. To znamená, ak by som toto akceptoval, vlastne napĺňam tú kritiku alebo výhrady Ústavného súdu, ktoré ja touto novelou mám ambíciu jednoducho odstrániť.
Po tretie. Ak je kolektívna zmluva reprezentatívna, ministerstvo len oznámi na Zbierku zákonov Slovenskej republiky náležitosti, aby to mohlo byť zverejnené a platné. No a podstatné, čo sa týka súdnej ochrany, áno, správnou žalobou je možná súdna ochrana zamestnávateľa, ktorá doteraz v zákone nebola. To znamená, napĺňame aj tú otázku, ktorá sa týka tejto výhrady Ústavného súdu. Opakujem, reprezentatívnosť a súdna ochrana. Tieto veci riešime. A tu aj bol záujem prísť k tomu, aby tam ten zákon nebol protiústavný. Opakujem ešte raz, neotvárame celý diapazón právomocí alebo zodpovednosti, ale len tieto veci.
A teraz odpoveď aj možno na otázku, prečo sociálni partneri mali výhrady? No práve pre toto, o čom hovorím. Lebo jedni aj druhí, myslím teraz aj odborári, aj zamestnávatelia, chceli ísť nad rámec tohto nášho riešenia. Budem konkrétny. Republiková únia zamestnávateľov ako predstaviteľ zamestnávateľov napríklad navrhovala vložiť do návrhu novely zákona novelizačný bod, ktorým sa § 7a písm. e) nahradí číslom 20 a toto číslo bude 50. To znamená, mali záujem zmeniť, aby sa vyššie kolektívne zmluvy netýkali firiem, ktoré majú menej ako 50 zamestnancov. Teraz je 20. To znamená, použijem výraz, chceli zmäkčiť stupeň, stupeň pôsobenia tých kolektívnych zmlúv. Ale to nie je problém Ústavného súdu, to znamená, preto som túto pripomienku neakceptoval.
A podobne napríklad odborári žiadali považovať každú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa za reprezentatívnu len z dôvodu, že neexistuje iná kolektívna zmluva vyššieho stupňa. Je treba povedať, že toto keď by sme prijali, mám veľmi vážne obavy, žeby opätovne na Ústavnom súde nemuselo, nemuselo byť obhájené a ustáť. To znamená, naším cieľom bolo nerozširovať. Treba povedať, že doteraz platný zákon z hľadiska aplikačnej praxe nemal nejaké problémy. Nemali sme nejaké sťažnosti aj vzhľadom na tú tripartitnú komisiu, ktorá na ministerstve jestvovala. Ja ako minister, pokiaľ nedošlo k nejakým dohodám, som nemal záujem presadzovať svoju vôľu nad rámec vôlí jednotlivých sociálnych partnerov. To znamená, že tu nie je tá aplikačná prax zlá, ale uvedomujem si, že dochádza aj k istým zmenám. Áno, vznikajú tu aj nejaké nové odbory atď., ale, ale toto nie je problém, ktorý my riešime.
A možnože sčasti je tu aj odpoveď, ktorá je veľmi konkrétna, prednosť má vždy kolektívna zmluva, ktorá je pre zamestnancov výhodnejšia. To znamená, žiadna kolektívna zmluva vyššieho stupňa, keď sme napríklad u toho Volkswagenu, nemôže zmeniť tie sociálne benefity, ktoré si oni na podnikovej úrovni dohodnú. Myslím, že sa nemusíme presviedčať, že Volkswagen je doslova výstavnou skriňou, bodaj by také sociálne benefity mali aj všetci ostatní zamestnanci v iných firmách. To znamená, aj toto nie je možné, aby, aby niekto, niekto zmenil, na čom sa dohodnú, v takomto prípade, opakujem ešte raz, výhodnejšia pozícia vždy jednoducho v tomto prípade platí.
Na záver. Nie je mojou ambíciou vyvolať, lebo toto je aj ideologická vojna, v plnej miere si uvedomujem, na rozdiel od toho predchádzajúceho zákona, že tu tie postoje možno pravoľavých strán sa môžu diametrálne odlišovať a nie je mojím záujmom ani hodnotiť, koľko kde odborárov je alebo nie je. Ale ja ubezpečujem, že v súvislosti s reprezentatívnosťou vzhľadom na záujem nového združenia zamestnávateľov sa v uplynulom roku urobila kontrola reprezentatívnosti a môžem len ubezpečiť plénum Národnej rady, že všetci tripartitní partneri spĺňajú podmienky v zmysle zákona, aby ako tripartitní partneri mohli pôsobiť a plniť si úlohy, ktoré im zákon ohľadom tripartity umožňuje.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Žiada si záverečné slovo spoločná spravodajkyňa? Súčasne vás žiadam, aby ste oznámili termín hlasovania o tomto návrhu zákona.