21. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda. Autorom predlohy treba povedať, a ku cti slúži, že robia prácu za štátnu legislatívu, pretože absolútnou normou je, ak sa štát k niečomu zaviaže v podobe dohody, ktorá má platnosť a ktorú podpísal bez výhrad, je jeho psou povinnosťou pretaviť ju čo najskôr, a nie o 19 rokov nepretaviť do vlastnej legislatívy. V tomto smere vďaka. A tak ako hovoril kolega Dostál, Čína dlhé roky zaujíma popredné, ak nie úplne prvé miesto v rebríčku počtu popráv. Problémom ale je to, že počty transplantátov, ktoré sa z Číny pohybujú alebo ktoré sa v Číne transplantujú, tí ľudia tam aj chodia vykonať si tú transplantáciu, vysoko prevyšujú dokonca i tieto čísla, to znamená, že je celkom reálna možnosť, že dochádza k výseku ľudí na orgány. Na to JUDr. Mataz upozorňuje opakovane, ja sám som mu na ostatnom stretnutí pripomenul jeho vlastné slová, ktoré si on na rozdiel odo mňa nepamätal, ktoré tu predniesol pri predchádzajúcej návšteve.
Človek je tvor zvedavý a Češi majú na to krásne slovo zevlounství, my máme Čumila. Máme tendenciu, proste pozerať sa na rôzne atrakcie, na človeka so sloňou tvárou, viď. Anthony Perkins vo svojej jednej prvej veľkej roli, na príliš chlpaté ženy, na všetko možné, to sa vždy ujímalo ekonomicky, ale vraždiť ľudí a využívať potom ich orgány a telá, tak ako sa to pravdepodobne deje v tomto prípade, je za všetkou hranicou povolenej zvedavosti a zevlounstva a je veľmi dobré, že sa tomu ide týmto urobiť, dúfam, prietrž.

Pani poslankyňa Verešová.

Ďakujem obidvom kolegom za ich faktické pripomienky aj za to, že teda podporujú tento zákon.
Áno, sú to, kolega Dostál, také dve roviny, niektorí hovoria o dôstojnosti aj po smrti človeka, iná skupina hovorí o tom, že edukácia, prečo nie aj na takýchto telách. Iní idú, hovoria o písomnom súhlase tejto osoby zaživa, aby dala takýto písomný súhlas. Všetko má, má svoj priestor, toto všetko aj počúvame z verejnosti, teraz naozaj riešime to, aby človek dal písomný súhlas za svojho života na to, aby jeho telo bolo využité aj na takéto účely, teda na vystavovanie, a v tom sa evidentne zhodujeme naprieč krajinou, naprieč naším politickým svetonázorom alebo nejakým náboženským alebo nejakým hodnotovým postojom.
A preto už len mi zostáva veriť, že po tých 18 rokoch, ako ste, pán kolega Osuský, povedal, že sme dospeli a že to, čo tu už malo byť dávno, takže po 18 rokoch napravíme túto situáciu.
Ďakujem vám.

S reakciou na faktické, pán poslanec Dostál.

Ďakujem obom kolegom za reakcie. Pani poslankyňa Verešová, ja zdieľam, povedal som to, že zdieľam s vami obe výhrady alebo oba typy výhrad, ktoré voči tej výstave možno mať. Akurát teda medzi nimi, medzi nimi rozlišujem tú, tú otázku o ľudskej dôstojnosti alebo komerčného využívania tiel, vidím, ako, ako niečo, čo môže byť predmetom debaty, kdežto podozrenia z vraždenia ľudí na to, aby im boli odoberané orgány a aby boli potom po smrti ich telá zakonzervované a vystavované na výstavách, je niečo, čo je z môjho hľadiska úplne mimo možnosti akejkoľvek diskusie medzi demokraticky zmýšľajúcimi ľuďmi, ale myslím si, že ak sa podarí čo i len ten písomný súhlas tam dať, čo je teda pokus ošetriť to, aby, aby, aby neboli ľudia vraždení za takýmto účelom alebo aby, aby neboli nedobrovoľne používané také ľudské telá po smrti na, na takéto účely, tak ak sa to podarí presadiť do zákona, tak vyriešime tým naraz oba problémy.

Ďakujem.
Pán poslanec Vašečka.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, keďže sme v prvom čítaní, tak si dovolím takú možno viac filozofickú úvahu, ale, podotýkam, krátku.
Ja si pamätám spätne, že keď pred niekoľkými rokmi, už si presne nepamätám ten rok, neviem, myslím, že aj spomínal (reakcia z pléna), 2012, pán kolega ho spomínal v rozprave. Keď som počul o tejto výstave a niekto z našej rodiny mi hovoril, že super a tak. Neviem, vôbec prvotný, nejaký taký inštinktívny pocit bolo, že niečo sa mi na tom nezdalo. Pritom ja som veľkým fanúšikom vedy, s deckami, vždycky ich beriem nech si radšej pozrú nejaké dokumentárne filmy o zvieratách, o človeku, o prírode. Samotná biológia ma fakt zaujímala vždy od, od strednej školy a, pochopiteľne, ľudské telo úplne fascinujúce a som veľmi rád, že môžme tieto veci naozaj stále viac a viac poznávať, vnímať. A tak som bol vlastne prekvapený, že prečo taká výstava, ja rád chodím na výstavy, prečo tá výstava, čosi mi tam nesedelo, čosi sa mi tam nepáčilo. Určite to nebola, nebolo ľudské telo, nebola nahota, v tomto nebol problém. Skôr som si to potom, keď som tak racionálne vnímal, že čo, čo je problém, je to, že mi tam akosi chýba úcta k človeku, ku konkrétnemu človeku. Nemyslím tým všeobecne, lebo však to je super, že poznáme ľudské telo. Ale že vystavovať konkrétneho mŕtveho človeka je pre mňa osobne za hranicou úcty, kultúry, možnože aj dobrého vkusu. Ak by som si tam predstavil konkrétneho zosnulého, napríklad z našej rodiny, tak, a mohol si vybrať, tak by som, radšej by som nebol, keby tam bol vystavený.
Dokonca v rámci teológie, že som hovoril o filozofickej úvahe, tak by som spomenul aj teológiu, teológiu, tak sa hovorilo o tzv. teológii tela. V podstate sa o to zaslúžil pápež Ján Pavol II., ktorý prišiel so svojimi katechézami vlastne už na prelome 70. a 80. rokov. A je to možno taká zvláštna kombinácia, že teológia tela. Lebo teológia je vlastne náuka o Bohu, tak zjednodušene. Čiže inými slovami, čo hovorí telo, ľudské telo o Bohu. Možno to hovorím práve preto, nieže chcem hovoriť o teológii, sme teraz na pôde parlamentu a preberáme legislatívu, ale niekedy možno prichádza k takému omylu, že ako by sme telo podceňovali alebo pokladali ho za málo dôležité, že dôležitá je len duša a že to je také kresťanské. No nie je to pravda. Telo je veľmi dôležité, dôležité, že človek je celok. Je aj telo, je aj duša alebo tá duchovná zložka, a preto úcta k človeku znamená aj úcta k telu, úcta k ľudskému telu. A musím teda povedať pri tejto príležitosti, že to je možno aj dôvod, prečo kresťanská viera, prečo kresťanská filozofia tak silno reaguje alebo tak veľmi citlivo reaguje vždy, keď ide o ľudské telo, keď ide o ľudský život, či je to sexuálna morálka, či je to ochrana nenarodeného života, počatého života, či je to ochrana starých a chorých, zomierajúcich, pretože ono to všetko súvisí a vytvára to určitú kultúru postoja k človeku, postoja k ľudskému telu. A v žiadnom prípade by som si nedovolil obviňovať ľudí, ktorým sa táto výstava páči alebo boli tam na tejto výstave, že sú nejakí divní alebo majú zvrátené predstavy. Myslím si, že väčšina ľudí, ktorí túto návštevu, túto výstavu navštívili, tak si nejak ako možno neriešili ten samotný fakt tej úcty a tej kultúry, ale ich tam naozaj viedla, viedol záujem o poznanie a ten je v poriadku. Poznať človeka, poznať ľudské telo, poznať biológiu, anatómiu je v poriadku.
Ale myslím si, že je dobré, že v tejto situácii sa ozývame bez ohľadu na to, že by sme teraz chceli zakazovať vo všeobecnosti nejaké výstavy, chceli by sme aplikovať možno naše predstavy, vkus, ale na druhej strane sú tu určité momenty, ktoré sú aj legislatívne jasne dané, a to sa práve teraz v tomto návrhu zákona deje. Čiže ja som si pokladal za povinné, za povinnosť povedať, povedať aj taký ten svoj osobný postoj a som rád, že môže zaznieť v rámci takejto rozpravy, a zároveň som veľmi rád, že takúto podľa mňa už nespochybniteľnú vec, na ktorej sa vieme zhodnúť bez ohľadu možno na to spektrum tých názorov na tú samotnú výstavu, aby sa táto vec upravila.
Takže chcel by som poprosiť naozaj z úcty k človeku, z úcty k ľudskému telu, aby sme tento návrh podporili.
Ďakujem pekne.

Na vystúpenie pána poslanca jedna faktická. Uzatváram možnosť prihlásenia s faktickými.
Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ak som predtým hovoril o takom ľudskom zevlounství, tak som o tom hovoril ako o ľudskej vlastnosti. Sme takí. Keď sa stane autonehoda na ceste, tak okoloidúce autá brzdia, lebo ich zaujíma krvavá historka. Takí sme asi, väčšinovo. Ale chcem povedať, že medicína, samozrejme, pamätá i v úplných demokraciách možnosť napríklad anatomických ústavov nadobudnúť pozoruhodné, a teraz to neberme doslova za zlé, exempláre, ktoré obohacujú poznanie a zbierky. Veľmi často boli objektmi takéhoto niečoho zaživa ľudia, ktorí vedome korektne po vyplatení sumy predali zaživa svoje tele po budúcej smrti Anatomickému ústavu.
Pamätníci v Bratislave, už len takí starší ako ja, a to som bol len chlapček, pamätajú pred Fakultnou nemocnicou predavača novín, ktorý mal veľký mohutný hydrocefalus. Bol sám maličký a pamätal som ho ako od hliníkových drobných mincí šedivými rukami predával lekárom okoloidúcim noviny pri vchode do nemocnice. Keď som potom dorástol a stal som sa medikom, tak jeho telo, resp. kostru som stretol v Anatomickom ústave Lekárskej fakulty. Áno, on sa zrejme v istom štádiu vekovom rozhodol predať svoje telo pre potreby medicíny a vedy. Samozrejme, to nebola žiadna komercia, teda to je úplne iná vec.
Ale ako povedal správne kolega Dostál, v tej druhej časti začína tá hrúza, že sa ľudia vraždia a že ten majiteľ, ktorý predvádza tento barnumský cirkus, má potvrdenie z oddelenia polície ako predmet dokumentujúci pôvod tela a to je silná káva... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Bez reakcie pána poslanca na faktické.
Pani poslankyňa Grausová.