21. schôdza

Ďakujem. Ja len veľmi krátko. Plne podporujem tento návrh pani poslankyni Zimenovej. Je pravda, je to nespochybniteľný fakt, že deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev, ako my nazývame deti z rómskych osád teda, majú obrovský problém so slovenským jazykom. A je dokázané, že toto je jedna z vecí, pre ktoré tie deti v školách neprospievajú a to nie je na to potrebná nejaká vedecká štúdia. Na to je potrebné, aby sa každý z nás, kto sa chce zodpovedne napríklad postaviť k hlasovaniu o takomto návrhu zákona, mal nejaký kontakt s aplikačnou praxou, mal nejaký kontakt s ľuďmi, ktorí reálne učia na týchto školách a ktorí reálne tie deti dennodenne vzdelávajú, aj keď ja stále nechápem, že kde oni berú tú silu na to, aby sa každý deň vracali do tej školy a bortili sa s obrovskými problémami, ktoré nevytvárajú primárne tie deti, ale častokrát my ako zákonodarcovia, pretože nacpeme do tých zákonov veci, ktoré sa, ktoré jednoducho v aplikačnej praxi zlyhávajú. A tí ľudia sa snažia na to upozorniť. Bolo by dobré ich začať konečne počúvať. A toto je určite jeden z návrhov, ktorý reaguje na tie problémy aplikačnej praxe.
Tá realita dnes je taká, ja som sa práve včera rozprávala s učiteľmi, ktorí reálne učia na takýchto školách, konkrétne som sa rozprávala aj s učiteľkami z Dobšinej, ktoré už pred rokom poslali ten otvorený list a vlastne odvtedy sme sa nikam nepohli, akurát sa to objavilo v médiách, a tie mi hovorili, že zo dňa na deň je to horšie. Dnes je tá realita taká, že 16-ročné deti vychádzajú z piateho ročníka základnej školy. Majú šestnásť a vyjdú z 5. ročníka základnej školy a nevedia sa podpísať. A pýtali sa ma, ako je možné, že podľa učebných osnov tieto deti sú povinné sa učiť cudzí jazyk. Tieto deti sa učia angličtinu, tieto deti sa učia nemčinu a oni sa nevedia podpísať. Oni nevedia napísať svoje vlastné meno. Tie deti nevedia napísať jednu holú vetu v slovenčine a my ich nútime podľa, podľa našich zákonov, podľa toho, že musia dodržiavať proste učebné osnovy školy v centre Bratislavy a školy niekde v Dobšinej, my ich nútime k tomu, aby sa oni učili cudzí jazyk. Podľa mňa je to úplne absurdné a podporím čokoľvek, čo spôsobí, že tie deti sa v prvom rade naučia slovenský jazyk.
A teraz, tí ľudia tam dolu, tí učitelia, ktorí presne vedia, čo na tie deti zaberá, vedia, akým spôsobom ich naučiť slovenský jazyk, vedia ten obsah, ktorý na nich zaberá a vedia aj tú formu. Jediné, čo my musíme urobiť v tejto ctenej snemovni, je, že im uvoľníme ruky, že im dáme tú našu dôveru, že im povieme, že keď vieš, čo na to dieťa zaberá, že je to napríklad alternatívna forma výučby, alebo je to iná, iná učebnica, tá škola musí mať právo si takúto učebnicu zadovážiť a podľa tejto učebnici tí, tých, podľa tejto učebnice tie deti učiť.
Takže samozrejme kľúčom k tomu, aby tie deti prospievali, nie je len slovenský jazyk, ale aj, a to vo výraznej miere ja si napríklad myslím, že to nestačí riešiť na základných školách, že to musíme začať riešiť povinnými škôlkami pre deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev. Toto je podľa mňa vec, ktorú jednoducho musíme presadiť. Nerozumiem tomu, že prečo jednotliví ministri od pána Čaploviča až po neviem koho, nám sľubovali, že to zavedú, že zavedú povinnú škôlku pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, do dnešného dňa to nemáme. My to teda plne presadzujeme a tam by som si tiež vedela potom predstaviť obdobné, že by sme to, že by sme to posunuli a rozšírili, že už v tej škôlke od troch detí by sa tieto deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev učili slovenský jazyk a my by sme im naozaj nemali zasahovať do toho, akým spôsobom a z čoho sa to majú učiť, pretože jednoducho o tom nič nevieme. Pokým, pokým sme si tým neprešli, pokým sme tie deti neučili, tak o tom nič nevieme. Takže to je asi zhruba všetko, čo som o tom chcela povedať.
Chcela by som poprosiť slušných kolegov, aby sa prihlásili s faktickými, lebo nechcem čeliť faktickým poznámkam od kolegov tu vyššie. Ďakujem pekne. Och, pani Grausová je posledná.

Ďakujem za slovo. Pani Nicholsonová, chcem sa vyjadriť k niekoľkým bodom z vášho vystúpia. Najprv ste hovorili o 16-ročných piatakoch, ktorí teda vychádzajú z toho 5. ročníka a nevedia sa podpísať. Tak tam asi nebude problém to, že nevedia slovenčinu, ale to, že v tom 5. ročníku nemali ani tak čo robiť, pretože žiak, ktorý sa nevie podpísať, jednoducho nemôže byť v 5. triede, ale patrí naspäť do tej prvej.
No a čo sa týka toho cigánskeho problému, tak keby som bol z Bratislavy ako vy a disponoval iba sprostredkovanými informáciami od ľudí, ktorým môžem naivne veriť alebo nemusím, tak by som možno chodil s podobnými nápadmi, ako máte vy, prezentoval podobné myšlienky. Ale ja mám reálnu živú skúsenosť a chodil som do školy, ktorá bola väčšinovo cigánska a poviem vám, bol som aj v triede, kde väčšinu tvorili Cigáni. Tam vôbec nebolo problém to, že by nevedeli po slovensky. Oni vedeli po slovensky úplne perfektne. Tam bol problém úplne iný, úplná lenivosť, apatia, zvysoka na to kašľali a hlavne príklad ich vlastných rodičov, ktorí im ukázali, že učiť sa a vzdelávať sa je úplne zbytočné. Oni po slovensky vedeli naozaj úplne fantasticky. A keď hovoríme o týchto problémoch a o týchto možnostiach, respektíve nemožnostiach pre tieto deti dostať sa do normálnych škôl alebo získať normálne vzdelanie, adaptovať sa na tento vzdelávací proces, tak poďme hovoriť jasne o veciach, ktoré sú tabuizované, o témach, o ktorých sa hovoriť nechce, a to je napríklad to, z akého podielu je inteligencia dieťaťa dedičná po rodičoch. To znamená, ak máme rodičov v cigánskej osade, ktorí sú obidvaja, povedzme si to rovno, aj keď politicky nekorektne, mentálne retardovaní, alebo dieťa pochádza z incestu, vy tým, že ho budete nasilu učiť slovenčinu, nepomôžete tomu, aby sa dostal do normálnej školy, alebo aby toto dieťa bolo schopné prijať nejaký ten normálny, bežný vyučovací proces, ktorý od neho štát vyžaduje. Poďme si rozdeliť tieto inteligenčné skupiny a takto k týmto deťom pristupujme, pretože toto je ten najväčší problém. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pani Nicholsonová, rozprávali ste sa s učiteľkami z Dobšinej. Dobšiná je ďaleko, Mizík je 30 metrov od vás. Mohli ste sa rozprávať s Mizíkom, moje prvé učiteľské miesto bol Luník IX v Košiciach a posledných 19 rokov som učil na škole, kde boli väčšinou žiaci, poviem to vašimi slovami, zo sociálne znevýhodneného prostredia. Rozprával by som vám hodiny a hodiny, aby ste boli v obraze. Ďakujem za slovo.

Ďakujem za slovo. Chcem sa poďakovať kolegyni poslankyni Nicholsonovej za jej príspevok. Chcem odpovedať teraz vecne a odborne na jeden jej podnet, ktorý odznel. Samozrejme, keď hovoríme o vzdelávacích programoch, ktoré by boli na výučbu jazyka pre deti s iným materinským jazykom, súčasťou štátnych vzdelávacích programov, myslím tým na všetkých vzdelávacích stupňoch vrátane teda predprimárneho vzdelávacieho stupňa, ktorý sa v tej učiteľskej hantírke vlastne považuje za program pre materské škôlky, takže je to úplne samozrejmé, že už tam by sa s tým malo začať. Absolútne sa stotožňujem, že čím skôr sa tie deti dostanú do kontaktu nielen s jazykom, ale aj s celkovo sociálnym prostredím, ktoré môže kultivovať nielen ich návyky a nejaké, nejaký potenciál, ktorý osobne majú, ale ich môže aj rozvíjať na úrovni vedomostí a kognitívnych zručností, tak to je potrebné začať čo najskôr. Takže s týmto sa ja len stotožňujem. Na ostatné poznámky, ktoré tu teraz zazneli, našťastie nemôžem reagovať, lebo to bolo len vo faktických poznámkach. Len chcem povedať jednu vec. Veľmi si cením, keď sa do debaty zapoja ľudia, ktorí naozaj problematike rozumejú a vedia, o čom to je, ako kolega Sopko, ktorý je učiteľ, alebo Lucia Nicholsonová, alebo aj ďalší kolegovia, ktorí tu podporne vystúpili. Veľmi ma mrzí, ak tu máme naozaj učiteľov, ktorí sa prezentujú tak, ako sa prezentujú. Verím, že takých bude v našom systéme čo najmenej.

Ďakujem pekne za slovo. Ja som pôvodne neplánoval vystupovať vôbec k tomuto zákonu z jednoduchého dôvodu, že som myslel, že to bude ako iné opozičné návrhy, ktoré sú síce vecne nenapadnuteľné, ale z dôvodu nezáujmu koalície a mocenského princípu aj tak neprejdú a budú zamietnuté v tichu. Vidíme však, že tento návrh je predmetom diskusie a hoci je tá diskusia veľmi nepríjemná, je podľa môjho názoru veľmi užitočná, aj veľmi užitočná preto, že nám konečne umožňuje odlíšiť to, čo ťažko odlíšiť v iných situáciách, ľudí, ktorí naozaj chcú zlepšiť život a postavenie Slovenska vrátane obyvateľov osád a detí najmä v nich žijúcich a ktorí sú preto ochotní niekedy možno prijať aj tvrdé a razantné opatrenia a ľudí, ktorí len nenávidia tých ľudí a chcú im čo najviac ublížiť a ponížiť ich. A tým v skutočnosti akékoľvek opatrenia, ktoré by týmto ľuďom pomohli k lepšiemu vzdelaniu, k práci a k lepšiemu životu, nemôžu podporiť, lebo tie opatrenia by vyvrátili ich nenávisť a ich ideológiu.
A preto považujem tento návrh, aj vystúpenie tvoje, Lucia, za veľmi užitočné, lebo nakoniec nám umožňuje práve tuto v praxi na návrhu, ktorý je vecne absolútne nenapadnuteľný, pretože vieme, a naozaj všade vo svete, že ak niekto, kto má úplne inú jazykovú podstatu, sa má naučiť dobre ten oficiálny jazyk tej krajiny, ak pochádza z komunity, kde sa tým jazykom nehovorí, tak jednoducho potrebuje sa to učiť týmto spôsobom, ktorý Zuzana Zimenová navrhuje. To znamená, neexistuje jediný odborný argument, prečo by tí, ktorí chcú, aby všetky tieto deti vedeli naozaj dobre po slovensky, nemali podporiť náš návrh. Je mi ľúto, že v tomto parlamente môžu zaznievať také nenávistné poznámky, aké tu zaznievajú, ale som naozaj rád, tak ako povedala aj pani Zimenová a ako si povedala aj ty, Lucia, že tu zaznievajú hlasy nielen rozumných ľudí, ale aj ľudí z praxe a ľudí, ktorí naozaj chcú tento problém riešiť, aby o 20 až 30 rokov nebol horší, ale naopak, bol čoraz lepší a menší.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pani podpredsedníčka, ja by som možno tak ešte víziovo pozeral aj ďalej. Keď sa zamyslíme nad tým, že ako vyzerá naša krajina, že doslova tisíce ľudí odchádzajú do zahraničia, ale zároveň tisíce ľudí prichádzajú zo zahraničia k nám, Rumuni, Srbi, Ukrajinci a podobne, čiže práve ako keby láska k slovenčine ako takej by nás mala viesť k tomu, aby čím skôr sme sa naučili, čo to je ten európsky referenčný rámec. Akým spôsobom učiť cudzincov slovenčinu? Práve láska k vlastnému jazyku, k vlastnému národu by nás mala viesť k tomu, aby sme efektívne a dobre učili cudzincov cudzí jazyk. Lebo naozaj sa môže stať, my nie sme, nie sme veľká krajina, že slovenský jazyk ako taký bude mať do budúcnosti problém. A preto, preto podobne, ako to robia Nemci, ako to robia Angličania, ako to robia iné, iné národy, by sme mali naozaj posilniť učiteľov slovenského jazyka, aby mali správne nástroje, správne učebnice, správne podklady, aby už od tej škôlky sme dokázali učiť kohokoľvek, kto neovláda slovenský jazyk, poriadne túto slovenčinu. Lebo obávam sa naozaj do budúcnosti, že slovenský jazyk ako taký bude mať problém. A práve tí, ktorí sa tu vyjadrujú pozitívne, kultivovane, odborne k tejto veci, sú tí praví národovci, lebo sú hrdí na tú Štúrovu slovenčinu a chcú, aby kvalitne znela na tomto Slovensku a zároveň si uvedomujeme, že práve štátny jazyk je kľúčom k akémukoľvek ekonomickému úspechu ľudí na Slovensku. Ďakujem.

Občianka Nicholsonová, kde beriete to, to oprávnenie deliť ľudí v tomto parlamente na nejakých slušných a neslušných a označovať niekoho za slušného? V prvom rade k tej slušnosti by ste sa mali učiť vy, pretože vám naozaj chýba. Je to vrchol arogancie a neslušnosti od vás.

Pani poslankyňa Nicholsonová, aj tvoje vystúpenie potvrdilo, že tento zákon má taký vyplavovací charakter, by som povedal, že z každého vyplaví, čo v ňom je, keď sa, keď sa naňho pozrie, keď sa naňho pozrie pedagóg, ktorému naozaj ide o dobré vzdelanie pre deti, tak sa na to pozrie pedagogickými očami a uvažuje nad tým, ako by mohol zlepšiť vyučovací proces, ako by mohol pomôcť lepšie ovládať jazyk. Keď sa na to pozrie poslanec, ktorý má skúsenosti z viacjazyčného prostredia, tak sa v ňom ozvú spomienky a uvažuje o tom, ako to, ako to zapadá do ovládania jazykov a dá tomu európsky rozmer. Keď sa na to pozrieš, pozrieš ty očami človeka, ktorý sa venuje sociálne vylúčeným spoločenstvám, tak začneš uvažovať, ako by to mohlo pomôcť zlepšiť situáciu detí v rómskych osadách. No a keď sa na to pozrú niektorí iní poslanci, tak to v nich zase vyplavuje predsudky, nenávisť, neznášanlivosť alebo individuálne skúsenosti typu, že ak som ja bol v triede, kde boli rómski žiaci a nemali problém s ovládaním slovenského jazyka, tak je evidentné, že žiadne rómske dieťa nemá problém s ovládaním rómskeho jazyka, nemôže mať ten problém, no, slovenského jazyka. No to je absolútne nepriestrelná logika, s tým, na to sa, na to sa asi nedá nič povedať. A vo mne opäť tento zákon už na začiatku, keď som reagoval prvýkrát, ale aj po tej diskusii, ktorá tu teraz celá prebehla, vyplavuje spomienky na 90. roky, keď sa o používaní jazykov, iných jazykov ako slovenského jazyka veľmi vášnivo diskutovalo vo verejnom priestore. Ale opäť aj táto diskusia potvrdzuje, že kto rešpektuje iných, neznamená to, že má čokoľvek proti slovenskému jazyku, práve... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Kladiem si otázku, o čo by nám malo ísť v tomto prípade? A ja si myslím, že by nám malo ísť o to, aby sa naše deti naučili okrem materinského jazyka, ak je to iný jazyk ako slovenčina, aj ten slovenský.
Chodil som na základnú školu s vyučovacím jazykom maďarským, chodil som na gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským a na vysokej škole okrem žurnalistiky som vyštudoval maďarský jazyk a literatúru. Mal som spolužiakov z Dunajskej Stredy, z Komárna, z Nových Zámkov a z rôznych južných kútov Slovenska, na ktorých som videl, že majú obrovské problémy so slovenčinou. A je to tým, že tá metodika, ktorá sa používala vtedy, keď chodili na základnú alebo strednú školu, zjavne nebola dostatočná, nebola dobrá. Takže ak nám ide o to, aby sa naše deti naučili tú slovenčinu, mali by sme sa nad tou metodikou zamyslieť bez emócií. Preto som rád, že je tu tento návrh. Preto som rád, že je tu návrh, o ktorom hovoril pán podpredseda parlamentu Bugár a nechajme to na odborníkov.

S reakciou pani poslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová.