30. schôdza

S reakciou pán poslanec Vašečka, nech sa páči.

Ďakujem za reakcie. Takže pripomínam moje posledné slová, moju dôveru táto vláda nemá, ani personálne, ani programovo. Budem hlasovať proti.
Rokujeme o programovom vyhlásení vlády, o podpore rodiny, tak ako som citoval. Nerokujeme o ničom inom, preto som žiadal, aby vláda a jej poslanci realizovali to, čo už dva roky je v programovom vyhlásení vlády, čiže nie niečo nové. Tak ako pred dvoma rokmi som hlasoval proti, budem hlasovať aj teraz, aj z personálnych, aj z programových dôvodov. Napriek tomu má veľký význam, aby tieto veci boli posunuté dopredu, aby sa reálne udiali, aby sa reálne realizovalo to, čo je v Ústave Slovenskej republiky, a to je podpora manželstva a rodiny.
Ďakujem.

Ďalší v rozprave - pán poslanec Budaj, nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, nie je nás tu veľa a predsa je to prelomové hlasovanie, vzniká nová vláda. Tieto kulisy, v ktorých sa odohráva naše rokovanie, sú kulisy naozaj za totality nadizajnovanej budovy. Tento formálny stereotyp riadenia, naše, ako hovorí jeden pán poslanec, šesťstoeurové obleky, naše kartičky a tlačítka, to všetko nás utvrdzuje v dojme istej legality, ale nemusí to, dámy a páni, znamenať, že legitimity.
V takej ilúzii legality, že podľa nejakých predpisov sa to udialo, pracovali a existovali aj poslanci rôznych naničhodných režimov a pracujú a existujú aj dnes, ktoré potom zmietli dejiny. Ale legalita, ako som už povedal, nie je legitimita. Legitimitu priznávajú ľudia iba tým legálne vytvoreným inštitúciám štátu, a poslanecký zbor je jednou z najväčších a najvyšších inštitúcií tohto štátu, ktoré sa pri výkone svojho poverenia nespreneveria poslaniu, pre ktoré vlastne boli ustanovené.
To poslanie veľmi silne rezonuje aj so slovom poslanec. Toto je podstata celého zmyslu tejto inštitúcie. Nespreneveriť sa poslaniu, pre ktoré sme vznikli. Stláčať gombíky môžme - a bude to legálne - aj tak, že úplne zrušíme povedzme demokratický rámec alebo naštrbíme demokratický rámec nášho štátu, poškodíme verejný záujem, hoci sme sľubovali, prisahali na ústavu, že budeme robiť práve v prospech verejného záujmu.
Dámy a páni, poslaním politických strán, ktorých kandidátkam občania dali dôveru a umožnili dostať sa do tohto parlamentu, je pomáhať ľuďom a štátu, aby si čoraz viac ľudí na Slovensku mohlo rozvinúť svoje schopnosti a ísť za svojím šťastím. To je, akokoľvek to znie banálne, ale to je podstata zmyslu politiky. Žiadne kšefty, žiadna, žiadna mafia, žiadne pomáhanie našim ľuďom. Nie, podstata politiky je oveľa banálnejšia, ale poctivejšia, je to služba ľuďom, aby mohli rozvinúť svoje schopnosti a mohli čo najúspešnejšie ísť za svojím šťastím. Oni ho, oni ho vedia nájsť. My im máme pomáhať a otvárať dvere.
Stáva sa ale, že politické reprezentácie stratia zo zreteľa svoje poslanie. Ale na rozdiel od nejakého fyzikálneho alebo prírodného sveta to ešte neznamená, že to bude hneď vidieť. Tento strop sa na nás nezrúti ani, ani neprestanú fungovať tlačítka, keď sa spreneveríme poslaniu, pre ktoré nás sem ľudia poslali, nenastane ani rozutekanie poslancov. Hoci aj vlastne už také politické reprezentácie, ktoré sa spreneverili poslaniu, sú vlastne akýmisi politickými fejkami, aby sme to povedali modernou rečou, sú vlastne zlou inštitúciou. Nezastavia sa, naďalej schôdzujú, sľubujú, rečnia, stláčajú gombíky.
História nás učí, že každá moc, aj veľmi zlé moci sľubovali ľuďom blaho a verbálne sľubovali aj spravodlivosť, ibaže často to bol klam. Hovorili jedno a robili iné. Bolo to divadielko pre naivných. My na Slovensku s tým napokon máme bohatú skúsenosť. Tisov režim rečnil o láske ku svojeti, ku Bohu, ku Slovensku, ale v praxi bol totalitným a bezbožným režimom, keďže prenasledoval nevinných, ožobračoval a vraždil bezúhonných a zo štátu urobil vazala Hitlera, ktorý bol jedným z najväčších zločincov v dejinách ľudstva.
Podobne, keď dovolíte, pripomeniem aj režim, ktorý tu bol od Gottwalda po Husáka, barvito rečnil o blahu ľudu, ale opäť zabíjal nevinných, prenasledoval bezúhonných a zo štátu urobil klietku obohnanú ostnatým drôtom.
Od čias, kedy sme sa tohoto režimu zbavili, stoja nové politické reprezentácie neustále pred rozhodnutím vždy znovu a znovu, či budú naplno plniť to poslanie, s ktorým slovenská demokracia vyštartovala, pre ktoré vlastne tento parlament bol zriadený. Už takmer 30 rokov u nás trvá zápas síl spojených najmä s minulosťou, ktoré vytvárajú zdanlivú demokraciu, v ktorej neplatí právo pre každého, súboj s novými silami, ktoré majú alebo chceli by mať skutočný rešpekt ku právu a k pravde. Trvá to už takmer 30 rokov, raz úspešnejšie, inokedy menej úspešne. Bránime sa úplnej dominancii síl, ktoré predstavujú kontinuitu s nedemokratickou politickou kultúrou, teda kontinuitu s kultúrou, ktorá, žiaľ, prevalcovala Slovensko počas polstoročia, ktoré predchádzalo vzniku Slovenskej republiky a vzniku demokracie.
Nemožno povedať, že tých 30 rokov sa vždy hralo divadielko s ľuďmi, ale demokracia nebola do dôsledkov nastolená. To znamená, napríklad jedna z požiadaviek novembra, aby sa polícia odpolitizovala, tak ako vidíte, dnes bola vonku demonštrácia, kde sa skandovalo to isté. Nechceli tí ľudia, nechcú prezidenta, ktorého očividne menovala politická moc a má, domnievajú sa ľudia, že má záujem túto politickú moc chrániť a nepripustiť objasnenie niektorých zločinov. Už 30 rokov sa neplní oddelenie prokuratúry od politiky a ďalších a ďalších kontrolných inštitúcií, ktoré by mali v našom štáte zabezpečovať profylaxiu pred vírusmi zla, zlodejstva, kriminality.
Čiže to, tá podstata, lebo, áno, to, že máme sviatok 17. novembra, nevyznieva vlastne ako paródia, nevyznieva ako výsmech tým ľuďom, čo dôverovali, že politické elity skutočne zavedú demokraciu? Demokraciu, áno, tých bŕzd a protiváh, ktoré skutočne a nie zdanlivo kontrolujú jedna druhú, vyvádzajú dôsledky a kde naozaj platí slogan právneho štátu: „Padni, komu padni.“
Z môjho pohľadu človeka, ktorý má už svoj vek a ktorý tu zažil vzostupy aj pády slovenskej demokracie, aj svoje osobné, môžem povedať, že nemôžem sa čudovať verejnosti, že nám vystavuje žltú kartu. Nemôžem sa čudovať, že rastú, že hľadajú, hľadajú potom v nespokojnosti oporu aj v extrémistických alebo v radikálnych predstavách, ktoré odsudzujú demokraciu ako takú, alebo odmietajú demokraciu ako takú. Jednoducho už pred minulými voľbami pohár pretekal. Strany tu žili ten svoj stereotypný život. Mačkali sa gombíky a mysleli si, že majú plnú legitimitu, lebo mali legalitu. Ale ľudia začali voliť protistrany, antistrany, nesystémové strany, ktoré vlastne legitimitu tohto parlamentu odmietajú. Už vtedy to malo byť veľké varovanie. Namiesto, namiesto skutočnej zmeny verejnosť dostala len placebo. Ľudia predsa majú pamäť. Pamätajú si, že ako dlho to už trvá. Po novembri veľmi rýchle prevládli sily minulosti, naozaj tí ľudia, ktorí v novembri stáli na druhej strane barikády a oni privatizovali tento štát, oni boli víťazmi transformácie.
Mohol by som, ale nechcem vás, dámy a páni, tým unaviť, ale pospomínať veľa bizarností, ktoré sme si v tomto štáte strpeli, od toho, ako žijú bývalí politickí väzni, ktorí naozaj trú biedu, a po to, ako sa im ich niekdajší kati mohli vždy vysmiať do očí. Stále to platí, neboli sme schopní s tým nič urobiť. Takisto tí, čo nakradli v 90. rokoch, bohatli zo štátu aj za ďalších vlád aj po Mečiarovom páde. Za posledné dekády sme si všetci až príliš ľahko privykli na to, že tento parlament, ústava aj zákony sú len na to, aby vytvárali legálny rámec pre neslušné a vlastne nelegálne veci. Zákony sa vylepšovali a menili, aby otvárali dvere, áno, aj takým mafiám, aká sa teraz s veľkým prekvapením zistila, všetci boli prekvapení, aj tajné služby, že sa jej dobre darí na východnom Slovensku.
Aféry striedali aféry a ľudia mali plné zuby už toho známeho úslovia, že skutok sa nestal. Začali mať takmer istotu, že zneužívačov moci tento štát nepotláča, ale chráni, a keďže je stranícky nominovaná prokuratúra aj polícia, prestali dôverovať inštitútom štátu. Tu v Národnej rade sme boli neraz svedkami, my ako opozícia sme občas to bezmocne pripomienkovali, sme boli neraz svedkami, že v zákonoch sa vytvárali podmienky pre budúce korupčné schémy, vyspelé korupčné schémy, ktoré umožňujú niekedy to podojenie štátu až o rok, o dva roky, keď už možno my tu nebudeme. Mali sme tu ministrov, a obávam sa, že ich tu budeme mať niektorých opäť, ktorí sa natoľko sústredili na takéto projekty, že im ani nezostal čas na čo i len formálne predstieranie nejakých skutočných programov pre verejnosť. Skutočne tie dva roky prešli ako voda.
Ja sám pôsobím vo výbore, kde sa zaoberám životným prostredím, vedel by som o tom všeličo povedať. Naozaj to je veľké sklamanie, že ten prvý vládny program bol formálny a len všeobecný, sa dalo do istej miery ospravedlniť tým, že naozaj tá vláda bola zostrojená z veľmi prekvapivých strán a úprimne verím v to, že nie všetky strany boli na to spoločné vládnutie nastavené. A tak teda dobre, program bol frázovitý, neboli tam žiadne konkrétne záväzky, prakticky je nekontrolovateľný.
Ale teraz po dvoch rokoch čo bránilo ministrovi, aby urobil už presnejší plán? Už má skúsenosti. Išiel tam laik, okej, aj to sme si už všetci až trestuhodne zvykli. Ale prečo nie? Prečo teraz nepredloží normálne záväzky, ktoré by boli kontrolovateľné, ale iba prekopírované to isté, čo bolo pred dvomi rokmi? K tomu, ak bude ešte možnosť, k otázke životného prostredia v programovom vyhlásení vlády sa vrátim ešte v ústnom prihlásení.
Vrátim sa teda k tej podstate, o ktorej táto schôdza, táto nová vláda, ale aj tá demonštrácia, ktorá je na ulici a ktorá možno ešte bude, čiže vráťme sa do reality súčasnosti. Roky teda bežali, varili nás ako tú povestnú žabu na slabom plameni. Ľudia, sa zdalo, že znesú tú sériu káuz raz modrých, potom červených donekonečna. Po skoro 30 rokoch sme vlastne zažili akúsi plazivú normalizáciu, ktorá sa pre ľudí už blíži k neznesiteľnej hranici. Kritika alebo kriticky nespokojných, veľmi nespokojných voličov, keď si pozriete výsledky minulých volieb, bola drtivá väčšina. To boli všetko nespokojní voliči s tým status quo. Predsa ale vznikla vláda, ktorá skloňovala slovo kontinuita. Sama sa nazvala vládou kontinuity. Od počiatku tam v tomto bol úplne zrejmý rozpor. Slovensko, už tie strany, ktoré tu vládnu a ktorých predstavitelia niektorí takpovediac už dávno nevideli denné svetlo a nevyšli od moci, tie strany zabudli a nevšímajú si, že tá nespokojnosť ľudí sa stupňovala. Nebudem sa teraz zaoberať tým, že aký zázrak zmieril a zbratal tie strany, čo boli dovtedy buď nacionálne protikladné, alebo opozično-koalično protikladné.
No, jednoducho vznikla tretia vláda Roberta Fica a nebola takým sklamaním len preto, že vznikla, ale pre mňa osobne bola sklamaním práve zato, že nebola iná. Ja som veril, že keď tam vstúpi MOST a Procházka, že aj SMER uzná, že, dobre, keď sme vládli sami, tak sme to nastavili takýmto spôsobom, ale uznajme, že treba, netreba tých ľudí tlačiť doslova k stene. No ale prišlo sa na balíčky, vsadilo sa na to, že aféry sa zastrú bezplatnými vlakmi alebo nejakými sociálnymi darčekmi.
Do tejto situácie, a budem smerovať ku koncu, do tejto situácie prišlo k tomu, čo všetci dobre viete a čo je vlastne dôvodom, prečo tu máme novú vládu alebo staronovú vládu a prečo prejednávame v Národnej rade jej programové vyhlásenie. Do tejto situácie varenej žaby na slabom plameni sa zarezala ako nôž strašná správa o vražde novinára, ktorý sa zaoberal skoro výlučne odhaľovaním politickej korupcie. Odhaľovaním tej chobotnice vzťahov, ktorá sa tu vytvorila ako akýsi druhý a oveľa lepšie fungujúci projekt, než je projekt verejnej služby, ktorého my sme ako poslanci účastníci.
Až doteraz sme, dámy a páni, mohli odvracať zrak. Až doteraz iba nemnohí poslanci kričali a burcovali, že nám oligarchovia a politickí mafiáni unášajú republiku. Iba nemnohí politici išli proti prúdu. Výhodnejšie a bezpečnejšie bolo ísť s bohatými skupinami, ísť s víťazmi slovenskej transformácie, ktorí tu držia v rukách takmer všetko.
Po vražde pána Kuciaka sa naozaj ukázalo, že tu existuje nové mladé Slovensko, ktoré už nemá trpezlivosť na pokračovanie v tejto bábkohre. Slušnosť a férové vládnutie už nežiada len zopár pošahancov, ako vy nám radi hovoríte, ale žiada ich verejnosť, žiadajú ich mienkotvorci, žiada ich ulica. Tá ulica hovorí, že príde.
Z otázky presiaknutia korupcie do štátu sa stala kardinálna otázka. Ja vám môžem povedať, že keď som začínal s burcovaním na túto tému, nemali na to náladu ani médiá, no však odniekiaľ musia brať reklamu, nemali na to náladu politici, lebo skoro každý predsa niekomu chcel v politike pomôcť, potom po rokoch sa zjavil Matovič, ale aj ten bol hlasom volajúcim na púšti z toho hľadiska, že aj opozičné strany mali oveľa širšie programy, kde uprednostňovali iné témy, ale dnes, dámy a páni, je kráľ nahý. Skutočne môžme sa hádať o dôchodkoch, môžme sa sporiť o pravoľavých alebo liberálnokonzervatívnych témach, ale až potom, keď sa obnoví dôveryhodnosť samotného štátu a jeho inštitúcií. Hádať sa o týchto detailoch, hádať sa o zákonoch a o ich využití v okamihu, kedy je, kedy verejnosť prestáva veriť v inštitúcie svojho štátu, by bolo márne a zbytočné.
Verejnosť zdvihla hlavu a žiada, a budem teraz presne citovať, "elementárnu slušnosť a rešpekt". Môžte to ignorovať, môžte povedať, čo vy nám budete, umelci, toto je citát z dnešného dokumentu, ktorý zverejnili umelci, čo vy nám budete radiť. Ale oni hovoria a verte mi, že hovoria z duše väčšiny toho obyčajného Slovenska. Znovu budem citovať: „Prestaňte sa tváriť, že neviete, o čo nám ide. My nechceme meniť výsledok volieb, my vás žiadame, aby ste sa začali správať zodpovedne. Prestaňte predstierať, že veci meníte. Prestaňte robiť len preto, aby sa ulica upokojila. Ona je pokojná, len sa jej prestaňte vysmievať do tváre.“
Toto nenapísali pošahanci ani chuligáni, toto napísala elita slovenskej kultúrnej obce, ktorá je nespokojná naozaj s pľuvancom do tváre, ktorý jej uštedril ten, kto vybral novú ministerku kultúry, pretože umelci majú pocit, že stranícka funkcia na to nestačí. (Zaznel zvuk časomeru.)

Ďakujem veľmi pekne. S faktickou poznámkou jeden poslanec. Končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Mizík, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Prepáčte, pán Budaj, ale práve vaša neschopná garnitúra z čias VPN spôsobila marazmus, ktorý sa ako slimák bez domčeka plazí po časovej osi vývoja Slovenska. Ako ste to spôsobili? Nuž tak, že vaša neschopná garnitúra a vy ako tvár udalostí v novembri ste nevyčistili Slovensko od boľševikov, ich detičiek, ktoré sa potom etablovali v najväčších oligarchistických zoskupeniach. Uzatvorili ste s nimi pakt a tam je pes zakopaný. Vlečie sa to, vlečie ako vláčik motoráčik a jeho kotol sa prehrieva a až teraz vybuchuje. Vy ste bol alfa a terajšia vláda je omega. Amen.

Reakcia, pán poslanec Budaj.

Ďakujem pekne. Dovolím si ešte záver, ktorý som nestihol a takto reagovať vlastne aj na diskusiu. Na záver chcem naozaj upozorniť, že práve dnes, pán Pellegrini, vaša vláda mení... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Poprosím reakciu na faktickú poznámku, pán poslanec.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Dobre. Prihlásim sa potom v riadnom...

Ďakujem. Ďalší v rozprave - pán poslanec Krajniak.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené dámy a páni, vážený pán predseda vlády, najskôr dve poznámky k priebehu tejto schôdze.
Čo sa týka programového vyhlásenia vlády, neprikladáme jeho formálnemu textu až príliš veľký dôraz? Ak by programové vyhlásenie vlády obsahovalo iba jednu vetu: "Zabezpečíme ľuďom dobrý život, zastavíme kradnutie a podvádzanie a obnovíme spravodlivosť“, ak by obsahovalo iba túto jednu vetu a vláda by to dodržala, ja by som im zatlieskal a myslím si, že by zatlieskali aj ľudia. A opačne, ak by bolo programové vyhlásenie vlády napísané na Nobelovu cenu za ekonómiu a medicínu, ale vláda by ho nedodržala, aký by to malo zmysel?
Druhá poznámka. Tá je k tomu, či sa naozaj nič nezmenilo. Áno, chceli sme oveľa väčšie personálne zmeny. Ale naozaj sa nič nezmenilo? Myslím si, že je tu medzi nami jeden poslanec, jeden náš poslanecký kolega, ktorý by o tom vedel rozprávať. Pán poslanec Fico. Stále je predsedom silnej parlamentnej strany, ale jeho ústavná moc sa zo dňa na deň zmenšila na minimum. Áno, ešte stále môže pána predsedu vlády Pellegriniho poprosiť, aby zvolal zasadnutie vlády. Ešte stále ho môže poprosiť, aby odvolal niektorého ministra. Ešte stále ho môže poprosiť, aby zadal nejakú úlohu šéfovi Slovenskej informačnej služby. Ale je tu jeden veľký rozdiel. Ešte včera mal poslanec Fico moc a dnes má veľký vplyv. Lenže medzi vplyvom a mocou je veľký rozdiel, kto si toto neuvedomuje, tak nerozumie politike.
Peter Pellegrini sa stal šiestym premiérom v histórii samostatnej Slovenskej republiky po roku 1993. V našej histórii sa za 25 rokov striedali premiéri silní, ktorí dokázali svoj mandát získať opakovane, a premiéri prechodní. Vladimír Mečiar, Mikuláš Dzurinda a Robert Fico boli premiéri silní, získali mandát opakovane. Jozef Moravčík a Iveta Radičová vládli iba prechodne alebo dočasne. Akým premiérom bude Peter Pellegrini? Silným alebo prechodným? To ešte nevieme. Ale oveľa dôležitejšia je otázka, bude dobrým premiérom, bude zlým premiérom, bude zbytočným premiérom? Viacerí hovoria, že od neho nemôžme nič dobré očakávať. Ale ja chcem od Petra Pellegriniho očakávať niečo dobré. Poviem vám tri dôvody prečo.
1. Ja verím tomu, že každý človek má v sebe horšie aj lepšie stránky. Ja svoju úlohu ako človeka chápem v tom, aby som hľadal v iných ľuďoch tie lepšie stránky, a pokiaľ je to možné, pomohol im ich prejaviť. Aj Petrovi Pellegrinimu.
2. Chcem očakávať od Petra Pellegriniho niečo dobré nie kvôli sebe alebo nie kvôli opozícii alebo koalícii, veď ak by som chcel postupovať čisto politicky, tak by sme mohli postupovať čím horšie, tým lepšie, nech sa vláda zhovadí a potom sa veci zmenia. Ale nebudem to robiť, ani my to nebudeme robiť ako hnutie SME RODINA, pretože ľudia žijú dnes, dnes sú veci, ktoré sa dajú meniť. A ak ich Peter Pellegrini môže meniť k lepšiemu, mali by sme ho k tomu vyzývať a apelovať na to, aby to robil. Lebo on je dnes ten, ktorý to môže urobiť, ak bude chcieť.
3. Viacerí hovoria, však Pellegrini už bol ministrom, bol dokonca predsedom parlamentu, ak by chcel, už by sa prejavil. Ja chcem upozorniť, že to je pravda, ale faktom je, že sme tu mali už jedného ministra aj predsedu parlamentu, ktorý sa nakoniec zapísal do dejín ako pozitívna postava, konkrétne Michal Kováč. Bol ministrom, bol predsedom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, nikto od neho nič neočakával, napriek tomu jeho úloha v dejinách je pozitívna.
Dámy a páni, sú ľudia, ktorých vrcholným výkonom je nejakú funkciu zastávať. Nesnažia sa v nej nič zmeniť, proste sú radi, že ju zastávajú, dostávajú pozvánky na recepcie, dostávajú pozvánky na športové podujatia a to je tak všetko, čím ich táto funkcia napĺňa. Sú ľudia, ktorí sa vo funkcii zopsujú. Inými slovami, to je výraz slovenského politika Gustáva Husáka, inými slovami prejavia sa u nich nie tie ľudské, ale skôr tie animálne, zvieracie, horšie vlastnosti. Ale sú ľudia, ktorí do funkcie vyrastú. A v tomto zmysle napriek všetkému je príbeh Petra Pellegriniho stále otvoreným príbehom. Človek sa môže vo funkcii prejaviť ako malá osobnosť, ako veľká osobnosť alebo ako zbytočná osobnosť.
Čo znamená byť veľkým v tomto zmysle? Podľa mňa to najlepšie vyjadril bývalý francúzsky prezident de Gaulle, ktorý povedal: „Byť veľkým znamená viesť veľký spor.“ Preto sa pýtam pána predsedu vlády Pellegriniho, či je pripravený viesť veľký spor, aby mohol urobiť niečo dobré. Vôbec tu nejde o to, aby pán predseda vlády Pellegrini viedol spor s niekým. Ide o to, či má v sebe odvahu viesť spor o niečo, o niečo, čo môže posunúť túto krajinu dopredu, čo môže pomôcť ľuďom. O niečo, čo ľuďom zlepší život a čo im vráti hrdosť na náš vlastný štát.
Pán predseda vlády Pellegrini, ja mám výhrady voči vašej doterajšej práci aj vážne výhrady, čo sa týka čerpania eurofondov, informatizácie spoločnosti, digitalizácie verejnej správy, ale nemám informáciu, žeby ste vy osobne niečo ukradli alebo žeby ste vedome zneužili moc na to, aby ste ľuďom robili zle – a toto je veľmi dôležitá hranica v politike. To je pre mňa tá hranica, za ktorú politik nesmie ísť, a predseda vlády Peter Pellegrini zatiaľ túto hranicu neprekročil.
Moja rada je, strážte si to, pán predseda vlády, zdržanlivosť k zneužitiu moci a neprekročenie tejto hranice vám dá jednu vec, za ktorú by niektorí bývalí premiéri dali asi veľa, a to je politická sloboda a pokojný spánok. Lebo tak ako ste do úradu prišli, tak z neho raz budete aj odchádzať, a keď vyjdete von, prial by som vám, aby ste našli na ulici ľudí, ktorí vás zastavia a povedia vám, ďakujeme, pán premiér, že ste nám v tomto a v tomto pomohli. To by bolo niečo, čím by sa dôveryhodnosť našich ľudí k politike posilnila.
Každý politik skôr alebo neskôr získa svoje indiánske meno, prezývku, niečo, s čím sa spája. Odchádzajúci premiér bude asi spojený, či sa mu to páči, alebo nie, alebo nazývaný ako „Ten, ktorý odchádzal s úškrnom“. Pán premiér Pellegrini zatiaľ svoje politické, indiánske meno nemá a prajem mu, aby dokázal rozhodnúť o svojom politickom mene tak, aby bol zapísaný v našich dejinách s niečím, čo pomohlo ľuďom. Záleží to na jeho odvahe, či bude ochotný viesť veľký spor, lebo ak chce posunúť túto krajinu smerom k väčšej spravodlivosti, spoločenskej, justičnej aj sociálnej, tak bude musieť viesť veľký spor. Taký je stav našej krajiny.
Dámy a páni, teraz chcem povedať niečo, čo nie je pre mňa ani výhodné a ani asi marketingovo správne, ale ak chceme obnoviť dôveru ľudí v Slovenskú republiku, v tento štát, potom potrebujeme dať ľuďom pocit, že bez ohľadu na to, či v danej situácii zvolili opozičného alebo koaličného politika, opozičnú alebo koaličnú politickú stranu, ich zástupcovia v parlamente dokážu pre nich presadiť dobré veci. A to sa dá urobiť iba spoluprácou na dobrých veciach.
Prvý krok v tomto vždy musí dať vláda, opozícia nemôže dať ten prvý krok, vždy to musí urobiť vláda. Dôvera sa obnovuje tým, keď ľudia uvidia, že naša práca – jedno, či sme opoziční, alebo koaliční poslanci, členovia vlády – má pre ľudí zmysel. Vtedy sa obnoví dôvera v systém, pretože ľudia si povedia, malo zmysel, že som volil Poliačika, lebo presadil zákon na ochranu zvierat, nie, myslím to v dobrom. Tak si povedia, okej, malo to zmysel. Malo zmysel, že som volil Vaľovú, lebo presadila to a to sociálne opatrenie. Tým sa získava dôvera v štát, že ľudia budú vidieť, že tí poslanci, to je jedno, za ktorú stranu sú, niečo v tom parlamente naozaj aj presadia.
A ja chcem obnoviť dôveru ľudí v tento štát, pretože ja verím, že Slovensko ako samostatný suverénny štát, Slovenská republika má svoj zmysel. Verím v štátnu ideu tejto republiky, ktorú najlepšie sformuloval ešte dávno arcibiskup Vasiľ, ktorú vnímam takto. Držať sa našej civilizačnej identity, vychovávať a vzdelávať náš národ a zabezpečiť nám takú samostatnosť, aby sme boli vzorom aj pre iné národy.
Preto vám, pán predseda vlády Pellegrini, za seba hovorím, ak budete robiť zlé veci, budeme vás tvrdo kritizovať, ale ak budete robiť dobré veci, podporíme vás, lebo tu nie sme nato, aby sme vyhrávali alebo prehrávali medzi sebou, aby sme sa okiadzali, nadávali si a dívali sa, že kto to akože vyhrá, my sme tu nato, aby sme pomohli ľuďom, aby sme budovali štát. Aspoň ja takto vnímam politiku a v takúto politiku ja osobne verím.