7. schôdza

Kolegovia, ďakujem veľmi pekne. Tomáš, my už sme sa rozprávali, teším sa na spoluprácu. Aj tebe, Martin, ďakujem veľmi pekne a rovnako teším sa na spoluprácu.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani Stavrovská, milé kolegyne, kolegovia, ja som veľmi podrobne počúvala už pri výklade správy na zdravotníckom výbore pani Stavrovskú a skutočne tá správa obsahuje strašne veľa vecí a faktov, argumentov, životných príbehov, takého životného bôľu. A mňa ako zdravotníka, ako človeka, ktorý dlhodobo pôsobil v zdravotníctve a stále pôsobí, v podstate trápia veci, ktoré síce boli poukázané, ale na ktoré by takisto sme nemali v budúcnosti zabúdať. A to je prípad toho, že v podstate, tak ako ste aj spomínali, že máme tu proste ľudí, ktorí nemajú tie odľahčovateľské pomocné služby, ľudia, ktorí sa starajú o svojich blízkych, hendikepovaných, nejako zdravotne znevýhodnených, opatrovatelia, ošetrovatelia, príbuzní, ktorí sú vôbec neni erudovaní v tejto oblasti, a nám už v minulosti, sme vlastne počas mojich dlhoročných štúdií, vyskočil jeden závažný problém, nová diagnóza v podstate, ktorá sa už teraz naozaj prejavuje vo veľkej miere, a to je syndróm chorého opatrovateľa.
My tu máme jeden fakt, ktorý je veľmi vážny a to je to, že v podstate o našich zdravotne znevýhodnených, postihnutých, chorých v dlhodobej chronickej starostlivosti sa starajú ľudia, v podstate stále tí istí ľudia, ktorí okrem toho, že majú na 24 hodín náplň práce sa starať o svojich blízkych alebo osobu zverenú, musia zároveň zabezpečovať aj základný chod domácnosti, musia sa starať o seba, musia zháňať finančné prostriedky a mnohokrát – aj štúdie to potvrdili – sa stáva ten jediný fakt a to je to, že opatrovateľ nám v podstate doslova zomiera skôr ako opatrovaný. Je tam množstvo faktov, je tam množstvo ukazovateľov a na tento fakt by som ja teda chcela poukázať, že v podstate nám sa stávajú opatrovatelia takisto pacientami postihnutými a stávajú sa chorými. Čiže v budúcnosti určite musíme urobiť jednotlivé kroky a opatrenia a proste založiť naše pôsobenie na tom, čo nám v štúdiách vyšlo.
Ďalšia taká závažná téma, ktorú ste veľmi pekne popísali, s takým citlivým príbehom, s takými citlivými jednotlivými otázkami a to je, mňa čo teda trápi, je, sú domovy sociálnych služieb, zariadenia dlhodobej chronickej ošetrovateľskej starostlivosti a používanie sieťových postelí. Táto problematika je naozaj veľmi obšírna a ku každému jednotlivému prípadu treba prihliadať s takými individualitami. A tu opäť vyvstáva problém personálu, personálneho obsadenia, pretože mnohokrát v týchto zariadeniach je pracovná sila, personál tak poddimenzovaný, že opäť sa nám stáva to, že v podstate naši klienti, prijímatelia zdravotníckej, ošetrovateľskej a sociálnej starostlivosti sú zabezpečení, avšak ľudia, ktorí im pomáhajú, doslova opäť trpia diagnózou syndrómom chorého opatrovateľa. Preto na to treba pozerať komplexne.
A vy ste to veľmi dobre na to poukázali, skutočne ako vďaka za takýchto ľudí, ktorí svojím prínosom, svojou prácou v teréne, lebo tá správa nebola písaná od stola, ale bola písaná z jednotlivých pôsobísk a to je veľmi dôležité.
Ja vám chcem skutočne poďakovať a verím, že tieto všetky pripomienky, ktoré tu máme, že vďaka vám a vďaka vašej práci naozaj budú implementované do praxe. A teším sa teda na spoluprácu. A takisto my v zdravotníckom výbore sme túto správu podporili a myslím si, že sa môžete na nás obrátiť a budeme radi, keď tie vaše postrehy, pripomienky, pripomienky z pléna sa implementujú do praxe.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Vážení kolegovia, vážené kolegyne, chcem sa poďakovať, Monika, za tvoj príspevok a chcem naozaj potvrdiť, že problematika nedostatočnej starostlivosti, nedostatočného zabezpečenia starostlivosti o ľudí, ktorí majú špeciálne potreby na Slovensku, veľmi súvisí aj s druhou stránkou a to je vlastne segment pomáhajúcich profesií, ktoré trpia tým, že sú nedostatočne finančne ohodnotené, že majú nedostatočné podmienky na výkon svojej profesie, a trpíme aj tým, že mnoho týchto ľudí nám chýba.
Keď som pracovala v centre pomoci pre rodinu, roky, a som sa tiež stretávala s rodinami, ktoré mali deti alebo aj dospelých príbuzných, ktorí mali rôzne špecifické potreby, či už to bolo mentálne postihnutie, telesné, alebo kombinované, a poznám prípady naozaj, že ako veľmi ťažko sa títo ľudia dostávali k pomoci a ako veľmi boli nútení sa rekvalifikovať či už na fundraiserov, zháňali rôzne príspevky, museli vybavovať množstvo administratívnych úkonov, častokrát opakovane, a jednoducho ten systém tej pomoci je naozaj veľmi taký byrokratický, veľmi ťažký, komplikovaný. A toto je tiež vec, ktorá nám veľmi chýba a ktorá prispieva práve aj k únave, aj k vyčerpanosti ľudí, ktorí sa o svojich príbuzných starajú. Čiže chcem sa k tomu pripojiť a chcem naozaj na to poukázať, pretože som presvedčená, že jednak potrebujeme v našej spoločnosti zmeniť mentalitu pohľadu na ľudí, ktorí majú takéto špeciálne potreby, a jednak potrebujeme naozaj zabezpečiť systematickú starostlivosť, odľahčovacie, kvalitné odľahčovacie služby.
Takže ďakujem, Monika, a ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo.
Vážená pani poslankyňa, chcem podporiť tento postreh, ktorý bol pomenovaný. Zároveň v tejto rozsiahlej správe alebo pri tejto príležitosti by som chcel tak pripomenúť alebo poďakovať všetkým, ktorí sa starajú či už na miestnej úrovni – obce, mestá, starostovia, primátori, či sú to samosprávne kraje, máme na úrovni regionálnej samosprávy množstvo zariadení, ktoré akýmkoľvek spôsobom pomáhajú aj ľuďom zdravotne postihnutým a takisto všetkým organizáciám na celom Slovensku. Nie je to jednoduché, je to veľmi citlivá vec, niekedy, jemne to poviem, máme také otupené možno vnímanie, možno si dostatočne neuvedomujeme, čo títo ľudia všetko potrebujú. Tak z tohto miesta ešte raz veľké ďakujem.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani poslankyňa, súhlasím s vami. Opatrovatelia sú nedocenení a problém vidím takisto ako vy v byrokracii a akýkoľvek návrh na zlepšenie ich situácií radi podporíme.
A ešte by som chcel povedať jednu vec. Spolupracujem s viacerými ľuďmi, ktorí buď pre mňa pracujú, alebo si nejako pomáhame, ktorí sú postihnutí, uvediem príklad jeden konkrétny. Nemá nohu daný človek, ale nedostane preukaz, aby mohol parkovať na invalidoch. A stále ho volajú, či sa mu zdravotný stav nezlepší. Tým, že nemôže parkovať na invalidoch, prechádza úplne z diaľky k obchodným centrám aj do úradov a opotreboval si tak kĺby, že teraz momentálne ide podstúpiť operáciu bedrových kĺbov. A skúšali sme to vybaviť na okresnom alebo na úrade sociálnych vecí vo Zvolene a nepodarilo sa mi to. Rád by som s vami to potom, ak bude mimo pléna, prediskutoval.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Kolegyňa Monika, ďakujem za tento príspevok. Rozšírila pomoc vlastne aj na tých, ktorí sa starajú o tých postihnutých.
A ja budem takisto hovoriť z vlastnej skúsenosti o tom, čo som prebral pred pár dňami s jednou pani, takže pri tejto príležitosti si dovolím tiež rozšíriť ten obzor možno. 29. február je veľmi zriedkavý deň, ale v našej spoločnosti sú ľudia, ktorí majú zriedkavé choroby. Hovoril som s jednou takou pani, rozpovedala mi svoje nie veľmi dobré skúsenosti. Problémom je včasná diagnostika týchto chorôb, u tejto pani to trvalo dva a pol roka. Ich ťažkosti, ktoré sú multiorgánové alebo aj neurologické, ich často vylučujú zo spoločnosti. Často je málo lekárov, ktorí sú ochotní sa ich ujať. Niekedy sa ich vylúčenie a psychické problémy končia dokonca tragicky. Oni sa snažia pomáhať si aj navzájom, ale títo ľudia volajú po zriadení tzv. en... excele... ex-ce-len-čných centier, pardon, s databázou lekárov, špecialistov, ktorí sa venujú konkrétnym, tzv. zriedkavým chorobám. Oni majú aj stránku zriedkavechoroby.sk. Takto to funguje v zahraničí a budem rád, ak spoločnými silami aj možno s pani komisárkou, ja som ochotný to prebrať s vami aj osobne po, ak spoločnými silami pomôžeme aj týmto ľuďom.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, podpredseda NR SR
Pán poslanec, poprosím vás, rúško až na nos. Ďakujem.

Kuriak, Milan, poslanec NR SR
Vážená pani komisárka, vážené kolegyne, kolegovia, úvodom by som chcel poďakovať pani komisárke za prednesenú správu o činnosti komisára pre osoby so zdravotným postihnutím za rok 2019. Som rád, že osoby so zdravotným postihnutím majú inštitúciu, na ktorú sa môžu so svojimi problémami obrátiť. Len mrzí ma, že nie vždy na tejto inštitúcii zdravotne postihnutí tú skutočnú pomoc a riešenia nájdu.
Mojou ideálnou predstavou je zastúpenie tohto úradu v regiónoch, napríklad ako rozpočtová organizácia ministerstva spravodlivosti, ktorou je centrum právnej pomoci, nakoľko práve v regiónoch sú obmedzené možnosti hľadania pomoci a nie vždy pre túto skupinu táto pomoc je dostupná. Prípadným riešením by bolo prepojenie agendy, respektíve personálna komunikácia na týchto zriadených centrách.
Zároveň ma mrzí, že v zmysle predložených správ aj z predošlých rokov veľa návrhov, pripomienok a opatrení úradu komisárky zo strany príslušných inštitúcií a orgánov verejnej a štátnej správy splnené neboli.
Ako som už veľakrát spomínal v tomto pléne, v rámci mojej profesionálnej kariéry pred tým, ako som sa stal poslancom, som bol dlhoročne v kontakte s osobami so zdravotným postihnutím a ich rodiny, a ich rodinami. Pri každom stretnutí, keď som počúval ich problémy, s akými zápasia, naozaj ťažko sa mi to počúvalo. Riešili sme ich nezávideniahodné životné problémy, starosti a obmedzenia. Ale zatiaľ iba z mojej strany na úrovni, na úrovni skôr teórií a nejakých určitých snáh osloviť inštitúcie, ale vždy s veľmi malým úspechom. Zakaždým boli nejaké, nejaké dôvody, prečo sa určité problémy nedarí vyriešiť. Som svedkom stretnutí, kedy si rodičia vzájomne vymieňali skúsenosti, hľadali spoločné riešenia a takto si navzájom pomáhali. Len túto pomoc by v prvom rade mal zaujať štát, keďže sú na to zriadené inštitúcie. Preto osobne vnímam vypuklé problémy v niektorých oblastiach života osôb so zdravotným postihnutím a aj v predmetnej správe pani komisárky tieto situácie boli spomenuté.
Veľmi častým nedostatkom poškodzovania práv osôb so zdravotným postihnutím a ich diskriminácie je práve oblasť peňažných príspevkov na kompenzáciu a posudzovanie ťažkého zdravotného postihnutia. Určite jedným z dôvodov je skutočnosť, že peňažné príspevky sú fakultatívne dávky, teda že právny nárok nemajú všetci rovnaký, ale vždy sa to individuálne posudzuje. A nie vždy tak ako podľa nároku konkrétnych osôb. Teda celý zákon hovorí o možnosti, nie o nároku poskytnúť ten-ktorý peňažný príspevok na kompenzáciu alebo peňažný príspevok na opatrovanie. Posudzovanie ako medicínske, tak aj sociálne je poznačené subjektívnym pohľadom jednotlivých úradov, nakoľko zákon určuje základné pravidlá a mantinely. Preto je bežné, že rozhodovanie v rámci jednotlivých úradov a regiónov je rôznorodé.
Vytvorením jednotnej lekárskej posudkovej činnosti v rámci pôsobnosti napr. ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, o ktorej sa hovorí už niekoľko rokov, dáva záruku na zvýšenie profesionality, odbornosti a jednotnosti prístupu. V súčasnosti by snáď v záujme jednotnosti posudzovania na účely kompenzácie pomohlo zvyšovanie metodického riadenia zo strany ústredia.
Určité diskri... určite diskriminačné sú aj výšky jednotlivých príspevkov, napr. keď rodič, otec, matka, ktorí sa starajú 24 hodín o zdravotne postihnuté dieťa, majú naozaj smiešny príspevok vo výške viac ako 400 eur mesačne. Je to naozaj veľmi nízka suma. Verte mi, každý z týchto rodičov by si to vymenil a chodil by do práce radšej osem, možno viac hodín denne, aby si zarobil na svoj život viac peňazí a určite by viac pomohol svojmu zdravotne postihnutému dieťaťu. Veľmi významným prvkom v tejto oblasti by bolo zavedenie v správe spomínanej zdravotníckej odľahčovacej službe, práce pre opatrovateľov, ktorí sa nepretržite starajú o príbuzného v domácom prostredí.
Opakované zistenia o neprofesionalite a absencii informovanosti zo strany úradníkov v prospech hendikepovaných osôb je dôkazom, že informovanosť je veľmi nízka. Verím tomu, že nedostatky systému poradenstva a úplnosti informácií pre občanov na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny je len obrazom individuálneho zlyhávania jednotlivcov, nie obrazom celého systému. Rád by som tomu veril. Ale možno spomenúť, že absentujúce alebo neúplné poskytovanie poradenstva a informácií môže byť spôsobené nadmerným administratívnym zaťažením zamestnancov a chýbajúcim priestorom na poradenstvo. Od toho však je manažment jednotlivých úradov, príslušní vedúci zamestnanci a ústredie, aby posúdili jednak profesionalitu a prístup zamestnanca a taktiež mieru a priestor na výkon jednotlivých činností.
Stotožňujem sa so zámerom, so záverom komisárky riešiť aktualizáciu opatrenia ministerstva práce, sociálnych vecí Slovenskej republiky č. 6/2009 Z. z., ktorým sa ustanovuje, ustanovujú zoznam stavebných prác, stavebných prác a zriadení práve z dôvodu, že opatrenia nereflektuje, opatrenie nereflektuje aktuálne ceny stavebných prác a materiálu na účely poskytnutia peňažného príspevku na úpravu rodinného domu, bytu, garáže a iných úprav. Zároveň zoznam prác nezohľadňuje súčasné technologické možnosti a niektoré stavebné práce tam absentujú.
Zo správy sú pre mňa smutné zistenia, keď príslušné inštitúcie a verejne činné osoby, prípadne iné záujmové osoby, ktoré majú presadzovať práva a právom chránené záujmy osôb so zdravotným postihnutím, zlyhávajú, najmä advokáti, sudcovia, súdy, úradníci a podobne. Tu je potrebné zo strany všetkých kompetentných inštitúcií a organizácií prijať opatrenia na zamedzenie takýchto prístupov.
Ďalšou oblasťou veľkých problémov života osôb so zdravotným postihnutím je bezbariérovosť spoločnosti; nejdem to rozpisovať, lebo nestihnem, mám tu toho viacej, takže niečo preskočím. Mám, uvediem príklad, mám poznatky, keď napr. organizovaná skupina vozičkárov chcela cestovať z Oravy do Bratislavy. Vybavovali túto na pohľad veľmi jednoduchú záležitosť tri mesiace. Samé byrokratické problémy a všetci robili všetko preto, ako sa to nedá, a nie, ako vyriešiť túto pre mňa banálnu prosbu zdravotne postihnutých ľudí.
V rámci medzimestskej a diaľkovej dopravy absentujú bezbariérové dopravné prostriedky, bez fyzického dvíhania vozičkára je cestovanie medzimestskou a diaľkovou hromadnou dopravou takmer nemožné. Ak platí, že všetky osoby sú si rovné bez akejkoľvek diskriminácie a osoby so zdravotným postihnutím majú garantovaný prístup k fyzickému prostrediu, k službám, doprave v mestských a vidieckych oblastiach rovnako ako ostatní, súčasný stav tomu vôbec nenasvedčuje a je neskutočne pozadu. Takže v tejto oblasti je veľmi veľa dôvodov na zlepšovanie.
Predložená správa nám predkladá zistené poznatky, ale aj zistené nedostatky nadobudnuté z prešetrovaných podnetov z poradenstva z aktivít v oblasti legislatívy, z monitorovania a prieskumu dodržiavania práv osôb so zdravotným postihnutím a v neposlednom rade aj z aktivít úradu, úradu komisárky v rámci spolupráce, medzi ktoré patria výjazdové dni, spolupráca s orgánmi štátnej a verejnej správy, s mimovládnymi organizáciami a inštitúciami pôsobiacimi v oblasti práv osôb so zdravotným postihnutím. Tieto všetky informácie nám popisujú skutočné problémy našich spoluobčanov a skutočný stav systému pomoci a ochrany. Tieto informácie sú znakom, že jednotlivé systémové oblasti majú svoje kladné stránky, ale aj obrovské nedostatky. Je našou úlohou, úlohou zákonodarného zboru postupne tieto nedostatky riešiť a vytvárať priaznivé legislatívne prostredie, aby sa všetci, aby sa veci zlepšovali, inovovali.
Taktiež vidím potrebu venovať viac pozornosti zamestnaniu osôb so zdravotným postihnutím. Nemusíme vymýšľať nič nové, stačí si brať príklad... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, podpredseda NR SR
Pán poslanec, vyčerpali ste svoj čas, ktorý prislúcha pre ústne prihláseného.

Kuriak, Milan, poslanec NR SR
Ďakujem za slovo.

Milan, ja by som chcel možno doplniť dôležitosť postavenia zdravotne postihnutých v našej spoločnosti a to aj v športe, samozrejme, a v kultúre, lebo vždy ma potešila, potešilo to, že keď som behal po svete a možno v niektorých až taká prehnaná či nadštandardná starostlivosť zdravotne postihnutého aj športového fanúšika. Sú to totiž tí najvernejší fanúšikovia, a preto sa k nim treba aj adekvátne správať.
Chcel by som teda apelovať aj na školy, športové zväzy, kluby, divadlá či organizátorov kultúrnych podujatí, aby naozaj vytvárali podmienky pre zdravotne postihnutých, pre ich čo najsilnejšie spoločenské postavenie a začlenenie, pre naplňovanie ich snov stretnúť sa svojimi idolmi, aby mohli prežiť možno ten čo najsilnejší zážitok.
Bola spomenutá tá byrokracia, tak, samozrejme, aby sme my možno poslanci tuná znižovali tie kritériá na byrokraciu, žiadosti pre zdravotné pomôcky, lebo niektorí nekonečné boje s tými poisťovňami už vzdávajú. Rád by som vyzdvihol aj nezištné organizácie, ktoré pomáhajú zdravotne postihnutým, a, naopak, mi príde neprípustné najmä politické vytĺkavanie bodov na ich úkor. A vždy zahlasujem za to, keď zdravotne postihnutým v našej spoločnosti budeme vytvárať lepšie podmienky, lebo sú to častokrát oni, ktorí sú hrdinovia.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Milan, ďakujem ti za tvoj príspevok a som rád, že si spomenul aj financovanie a účasť rodičov v rámci zdravotne ťažko postihnutých. Mám v tom osobnú skúsenosť, môj synovec bol nepočujúci a nechcem hovoriť o tom, že boli veliké problémy, čo sa týka rodičov od počiatku s financovaním. Taktiež neskoro mu diagnostikovali túto chorobu a veľká snaha bola z ich strany nájsť nejaký spôsob, aby mohli s týmto chlapcom komunikovať a boli tam problémy s načúvacím aparátom a ďalšie, ďalšie veci. Najvypuklejšie to vzniklo v čase, keď Pán Boh mu síce nedal počuť, ale bol vynikajúci športovec, deaf... deaf... pardon, deaflyompi... deaf-lym-pio-nik, hej, takže, a bol, bol nominovaný aj do reprezentácie na deaf-ly olympiádu, ktorá sa mala konať na Slovensku. Bohužiaľ, bola z toho veľká hanba, nekonalo sa to, chlapec – zlomené srdce. Takže tieto veci všetky museli rodičia sami znášať, platiť, nehovoriac o tréneroch, ubytovaní, jazdení v podstate do Roháčov alebo do Tatier. Všetky tieto veci museli sa skladať na to, aby vôbec chlapec mohol športovať. Je mi to veľmi ľúto, pretože už nie je medzi nami a tá situácia vtedy v tom období bola veľmi zlá. Myslím si, že moc sa na tom nezmenilo, a preto ja sa budem maximálne snažiť pomôcť týmto ľuďom zdravotne ťažko postihnutým, aby sa prijímali také zákony... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, kolegovia, za vaše slová. Ja by som ešte využil priestor vo faktickej, nakoľko som to mal pripravené na viacej minút. Tak zo skúsenosti by som dal nejaké príklady, čo by sa dalo zlepšiť v situácii so zdravotne postihnutými.
Je veľa možností, ako zjednodušiť prístup osôb k zamestnaniu. Zjednodušiť komunikáciu s úradmi, zvlášť keď sú títo ľudia v komunitách mimo svojho bydliska, mnohí na vozíkoch musia navštevovať úrady, musia cestovať. Títo ľudia potrebujú prácu ako terapiu, potrebujú prijatie, pocit užitočnosti, dôležité je vytvorenie špeciálnych pracovných podmienok, tak aby mohli fungovať čo najsamostatnejšie. Často v týchto zariadeniach využívajú pre ich prácu materiály, ktoré sú vo firmách odpadom, napr. potraviny z potravinovej banky, poťahové materiály z výroby nábytku, drevený, kovový odpad, triedia súčiastky z výroby, pestujú ovocie, bylinky, zeleninu, chovajú dobytok, vyrábajú syry, ale často majú problém splniť náročné kritériá štátnych orgánov. Takže namiesto toho, aby štát pomáhal týmto rôznym OZ-kám a ľuďom, ktorí to naozaj robia hlavne od srdca a štát im nevytvorí podmienky, ale naopak, naopak, robí problémy kontrolami a zbytočnou byrokraciou.
Mnohí zdravotne postihnutí nemajú ani prostriedky na cestovanie a živobytie. Mohli by byť finančné mechanizmy na to, aby mohli vo svojom spoločenstve podnikať a kúpiť si potrebné prostriedky, napr. šijací stroj, zariadenie na pranie ovčej vlny, auto na dovoz potravín z potravinovej banky, skladovacie priestory, pyrografické zariadenie na vypaľovanie do dreva, poľnohospodárske náradie a podobne. Poskytovať pomoc s preplatením niektorých služieb pre týchto ľudí, príprava na podnikanie, prácu, asistenčné služby na úradoch... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)