22. schôdza

Pán poslanec Kačmár.

Ďakujem, pán predsedajúci. To isté, pri hlasovaní 140, zákone o pedagogických zamestnancov, mi nezaznamenalo hlasovanie. Hlasoval som za.

Ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie do štrnástej hodiny, kedy budeme pokračovať v rámci programu s verejným ochrancom práv.

(Prerušenie rokovania o 12.38 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

Poprosím pána ombudsmana. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pokračujeme v popoludňajšom rokovaní siedmeho dňa 22. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky podľa schváleného programu v prerušenej rozprave o správe činnosti verejného ochrancu práv za rok 2023, tlač 222. Prosím verejného ochrancu práv, pán Dostal, idete von? Pomôžete mi s tým, hej? Poprosím verejného ochrancu práv Róberta Dobrovodského, aby zaujal miesto určeného pre navrhovateľov a spravodajcu z výboru, dobrý deň, pozdravujeme vás, a spravodajcu z výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny poslanca Garaja, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov.
V piatok 28. júna neukončil svoje vystúpenie do rozpravy písomne prihlásený poslanec Dostál, ktorému odovzdávam slovo. Pripraví sa pani poslankyňa Kosová. Nech sa páči. (Reakcie z pléna.) To bolo písomne. Pán Dostál bol asi písomne, lebo ešte tu mám výzvu na ústnu, na ústne prihlásenie. Boli ste za klub teda 30 minút aj vy, aj pani poslankyňa, áno? (Reakcie z pléna.) Neviem, ja tu mám podklad, že pán Dostál písomne prihlásený a pani poslankyňa Kosová a keď sa zhodneme, pán Dostál, teda ste boli za klub? Pán Dostál, 30 minút? Pán Dostál, chcete 30 minút či 20, či? Počujete ma? No tak 30 či 20? (Reakcia z pléna.) Takže vy máte zostávajúci čas, tak čo moceme?
Nech sa páči.

(Pokračovanie rokovania o správe o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2023, tlač 222.)

Ja pokiaľ si pamätám, teda boli aj pani poslankyňa Kosová a pani poslankyňa Petrík prihlásené do rozpravy. No ale toto je aj dôsledok toho, akú dôležitosť prikladá Národná rada téme ľudských práv a inštitútu verejného ochrancu práv, keď opakovane odsúva prerokovanie správy, potom ju preruší, lebo sú na programe dôležité veci a potom to ani nedokážeme dokončiť na tej istej schôdzi. Takže aj ja som si potreboval vlastne oživiť, že v akom sme štádiu, kto je ešte prihlásený, lebo tá informácia, tá informácia absentovala a teda dúfam, že sa raz dožijeme toho, že budeme brať ľudské práva v tejto snemovni tak vážne, že nebudeme musieť po niekoľkých mesiacoch riešiť, že kto bol kedy prihlásený a koľko času mu zostáva.
A je to o dôležitosti ľudských práv. Je to o dôležitosti inštitúcií aj správa o činnosti verejného ochrancu práv, s ktorou pán Dobrovodský vystúpil, v júni? Teda pred niekoľkými, niekoľkými mesiacmi. Je to aj o tom, že je dobré, a to povedal tiež vo svojom vystúpení, že inštitút ombudsmana je v slovenskom právnom systéme ukotvený v rámci, v rámci ústavy. Vrátim sa teda ešte k začiatku jeho pôsobenia. Pán Dobrovodský nastúpil do funkcie po tom, čo niekoľko mesiacov, deväť mesiacov, myslím, bola pozícia ombudsmana neobsadená. Za ten čas sa nakopili prípady, ktoré neboli riešené, pretože tak je nastavený, žiaľ, systém a je to zodpovednosť, a to teda hovorím aj na adresu seba a predchádzajúcej vládnej garnitúry, že tak dlho sme sa nedokázali zhodnúť alebo teda parlament nedokázal zvoliť nového verejného ochrancu, ochrancu práv.
Úrad ombudsmana nie je bežný štátny úrad. Nie je to štátna, štátna správa ako iná. Je jeho činnosť ovplyvnená, výrazne ovplyvnená osobou, ktorá stojí na čele tohto úradu a zastáva post ombudsmana či ombudsmanky. Na druhej strane nemal by to byť politický úrad, kde zmena na poste ombudsmana znamená úplnú diskontinuitu a niekedy až úplné protichodné smerovanie v jeho činnosti. Z tohto hľadiska som rád, že pán Dobrovodský zachováva kontinuitu so svojimi predchodkyňami, najmä pokiaľ ide o jeho záujem a aktívny záujem o ochranu ľudských práv, ochranu slabších, aj aktívny prístup voči parlamentu a voči politickej moci, keď sa pripravujú a realizujú zmeny či už legislatívy, alebo iných politík v gescii vládnej moci. Ale môžeme tam registrovať aj nové momenty, jeho nasadenie v praxi a v teréne a istú akčnosť. Napokon je asi príznačné, že po tom úvodnom vstupe pán Dobrovodský začal svoje vystúpenie tým, že spomenul návštevy v zariadeniach, kde je obmedzená osobná sloboda, a teda v celách predbežného zadržania. Čo teda keď sa začne hovoriť o ľudských právach, tak asi ľudia, ktorí sú zadržaní v cépezetkách, nie sú tí prví, ktorí, ktorí napadnú ľuďom, ktorí počúvajú, že sa hovorí o ľudských právach. Napriek tomu je to, je to dôležitá téma, lebo ide o obmedzenie jednej zo základných slobôd. A teda aj vládna koalícia tváriac sa, že jej na tom záleží, tak zamestnala na niekoľko mesiacov parlament zmenami trestných kódexov tvrdiac, že teda chce chrániť aj práva osôb, ktoré, ktoré sú predmetom vyšetrovania, práva, práva obvinených. Práva osôb, ktoré sú zadržané alebo ktorým je obmedzená sloboda, ktoré sú premietnuté aj v správe a boli aj vo vystúpení pána verejného ochrancu práv. Evidentne až taký záujem u predstaviteľov koalície nebudia.
Okrem tej akčnosti v teréne a návštev a neohlásených návštev vo aj väzniciach, aj v cépezetkách, aj zariadeniach, kde sú obmedzení ľudia v psychiatrických zariadeniach, tak cítiť z vystupovania aktivít pána verejného ochrancu jeho záujem o ľudí, to, že má ľudí rád a teda, že to, čo robí, nie je preňho len prácou, ale aj poslaním. Oceňujem ten apel na ľudskú dôstojnosť, ktorý vlastne tvorí nejaké hodnotové vymedzenie práce ombudsmana a je teda osviežujúce počuť na pôde slovenského parlamentu hovoriť o svätom Augustínovi alebo Gustavovi Radbruchovi. A správa odzrkadľuje široké spektrum aktivít verejného ochrancu práv, ktoré sa týkajú osobných slobôd, politických slobôd, občianskych slobôd, sociálnych práv, práv súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, práva na priaznivé životné prostredie. Situácie jednotlivých skupín, ktoré sú v postavení slabšieho, či už ide o Rómov v marginalizovaných osadách, detí alebo detí v reedukačných zariadeniach alebo, alebo teda v zariadeniach, a práva osôb LGBTI+ a odídencov z Ukrajiny, utečencov a tak a tak ďalej.
Chcem teda oceniť to, že pán verejný ochranca práv robí to, čo má robiť v zmysle ústavy a v zmysle zákona, ktoré mu určujú náplň jeho činnosti, a teda chráni základné práva a slobody a upozorňuje na to, keď sú porušované, a ale zároveň, zároveň chcem oceniť aj to, že pán verejný ochranca nerobí svoju prácu len ako akúsi povinnú jazdu, ale aktívne sa ozýva, keď napríklad sa schyľuje k tomu, že by parlament schválil právny predpis, ktorý zasiahne do základných práv a slobôd, keď sa mení legislatíva, ktorá sa týka napĺňania niektorého zo základných práv. Aktuálne máme na stole napríklad zákon o slobodnom prístupe k informáciám, teda jeho novelu alebo novelu zákona, viacerých zákonov, ktorou sa opravuje postavenie mimovládnych neziskových organizácií a ktorou sa zasahuje do združovacieho práva, aj v týchto veciach bolo počuť hlas pána verejného ochrancu práv.
Rovnako oceňujem záujem pána verejného ochrancu práv o tému pamäti, historickej pamäti pripomínania si zločiny období našich, našich dejín, napríklad obdobia holokaustu a zločinov, ktoré boli páchané, pretože ide o najmasívnejšie porušovanie základných práv v našej histórii a je veľmi dôležité si to pripomínať. A pán verejný ochranca práv, zažil som ho na viacerých takýchto podujatiach a teda dáva tým najavo pán verejný ochranca práv svoj záujem o túto tému a svoju zaujatosť v tejto, v tejto téme, ktorá vytvára aj ten hodnotový základ, na základe ktorého pôsobí.
A ako poslednú vec by som spomenul jeho návrh kandidátky na ústavnú sudkyňu k návrhu pani doktorku Pitoňákovú a to, čo si asi mnohí nevšimli, ale bolo to zdôvodnenie toho návrhu, ktoré teda prekračovalo to, akým spôsobom iné oprávnené inštitúcie a osoby navrhujú kandidátov či už na ústavných sudcov alebo, alebo na iné verejné, verejné pozície. Bolo to podrobné, presvedčivé, vychádzalo to zo znalosti navrhovanej, navrhovanej kandidátky a z presvedčenia a z argumentovaného presvedčenia pána verejného ochrancu práv, že ním navrhnutá kandidátka by bola dobrou ústavnou sudkyňou.
Ako som teda povedal, aj toto ma presvedčuje, že pán Dobrovodský nevníma, neberie svoju prácu iba ako akúsi povinnú jazdu, ale berie ju vážne. Ani to nie je zárukou, že budúci týždeň, keď bude Národná rada hlasovať o tom, či zoberie alebo nezoberie správu pána verejného ochrancu práv na vedomie, tak to hlasovanie dopadne kladne. Hlasovali sme o správe pani Stavrovskej, komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorá naprieč volebnými obdobiami má pre svoju prácu podporu. Je oceňovaná, chválená za to, čo robí, a tiež na nej vidno, vidno to zanietenie. Napriek tomu Národná rada väčšinou hlasov tvorenou koaličnými poslancami nezobrala na vedomie jej správu, bez toho, aby čo i len jedinú výhradu k správe, k činnosti osoby komisárky prezentovali koaliční poslanci na zasadnutí Národnej rady alebo aj mimo. Mám také zlé tušenie, že nejako podobne to môže dopadnúť aj teraz, ale chcem pána Dobrovodského požiadať, aby sa, ak to tak dopadne, nedal takýmto výsledkom odradiť. Vaša práca je dôležitá. Samozrejme, bolo by lepšie, ak by sa poslanci správali inak a tiež to brali vážne, počúvali, čo hovoríte, reagovali na to a snažili sa riešiť tie problémy, o ktorých hovoríte, a meniť, meniť zákony, ale aj keď to tak väčšina poslancov nebude robiť a aj keď dokonca sa rozhodne, že ani vašu správu nezoberie na vedomie, tak vás chcem požiadať, aby ste sa tým nedali odradiť a pokračovali vo svojej práci bez ohľadu na to. Má to zmysel. (Potlesk.)

Na vystúpenie pána poslanca žiadna faktická.
Poslankyňa Kosová. Pripraví sa poslankyňa Jurík.

Dobrý deň. Vážený pán predsedajúci, vážený pán verejný ochranca práv, milé kolegyne, kolegovia, je mi veľmi ľúto, že ľudia za kamerami, ktorí sa teraz na nás dívajú v živom prenose, nemôžu vidieť celú sálu, lebo musím povedať, že to tu naozaj zíva prázdnotou. Keď sa pozriem na túto ľavú stranu, nevidím ani jedného poslanca koalície a tu pred sebou vidím momentálne dvoch, čiže dokopy sú tu traja poslanci koalície. Je to, prepáčte, ešte vás dvoch som nepočítala. Takže koniec-koncov z toho počtu koaličných poslancov, ktorých tu máme v sále, je toto naozaj na zaplakanie a musím povedať, že je to veľká hanba, hovorí to len o tom, akú hodnotu naozaj táto koalícia má vo vzťahu k udržiavaniu a dodržiavaniu ľudských práv a slobôd a že ich viac-menej zaujíma ľudské právo len vtedy, pokiaľ sa to jedná o ich ľudí, alebo ich ľudí, ktorí sú naviazaní na ich záujmy. Napr. sme to videli pri Trestnom zákone, alebo pri lex atentáte, kedy sa naozaj veľmi, veľmi oháňali ľudskými právami.
Ale ja mám zároveň tu pocit, že ľudskoprávna minulosť a celkovo pôsobenie v treťom sektore je dnes normálne že stigmou, ktorú v opozite tomu, čo tu deklarujú, ako im na tom záleží, cielene vytvára táto súčasná koalícia. Ja osobne mám ale ľudskoprávnu minulosť a aj minulosť v treťom sektore a som na to naozaj nepatrične hrdá, pretože pôsobenie v treťom sektore ma naučilo to, čo ma mala naučiť škola a čo ma škola nenaučila.
Ľudské práva sú totiž neodňateľné a prináležia všetkým ľudským bytostiam, nielen vyvoleným, zaručujú im rovnosť, bezpečnosť a slobodu. Okrem toho ľudské práva sa neviažu na žiadnu ideológiu ani žiadne náboženstvo a nemožno ich nijako ideologicky ohýbať. A ja som rada, že práve tento rozmer ľudských práv spomína aj táto predložená správa, ktorú sme mali možnosť čítať a ktorá je podľa mňa jednou z najdôležitejších správ nezávislého orgánu, ktorej by sme mali venovať pozornosť. Ale v predchádzajúcich obdobiach sa tu, bohužiaľ, udomácnil taký zvyk, že kriticky a na dôkazoch založený report nezávislého orgánu, ktorým verejný ochranca práv je, o zlyhaniach, pochybeniach alebo nedostatkoch v oblasti dodržiavania základných ľudských práv boli odmenené poslancami a poslankyňami tým, že správy neboli vzaté na vedomie. Mali by sme si uvedomiť, že práve tento prístup odzrkadľuje to, akú hodnotu a vážnosť prikladáme právam, ktoré sú zakotvené v európskej, teda v Ústave Slovenskej republiky a aj v rôznych medzinárodných záväzkoch, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a teda sa zaviazala aj ich dodržiavať.
V správach VOP, a to vrátane tejto, nejde len o nejaký výpočet vybraných prípadov, je to komplexná správa, ktorá nám sprostredkováva cez evidované podnety alebo konania rôzne nedostatky, zlyhania, pochybenia a najmä nečinnosť orgánov verejnej správy a ďalších orgánov verejnej moci, ktoré sú súčasťou štátneho aparátu. Rovnako ale zároveň komunikuje aj odporúčania, ktoré by sme v žiadnom prípade nemali ignorovať a hlavne by ich teda nemali ignorovať tie rezorty a inštitúcie, ktorých sa to priamo dotýka. V mojom príspevku sa budem venovať najmä oblasti, ktorým sa expertne už niekoľko desiatok rokov venujem, a to je prioritne oblasť vzdelávania a oblasť inklúzie marginalizovaných rómskych komunít, čo však neznamená, že porušovanie ľudských práv v iných oblastiach pokladám za menej závažné.
Hneď v prvej oblasti pod názvom právo na osobnú slobodu, právo na ochranu pred mučením, neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním VOP uvádza prípady, ktoré nie sú, žiaľ, jedinečné a, bohužiaľ, ani ničím výnimočné. Snáď len tým, že sa toxicky opakujú, čím nielen u obetí vyvolávajú pocit, že ide o akýsi štandard alebo normu, ktorá sa bežne v našej spoločnosti vyskytuje. A to je nielen desivé, ale najmä absolútne neprijateľné. V tejto časti je uvedených šesť prípadov policajných zákrokov voči Rómom, pri ktorých došlo k vážnym nedostatkom vo vedení úradných záznamov a v jednom prípade bolo konštatované porušenie práva na ochranu pred mučením, neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním. Išlo o policajný zákrok voči Rómom v Milhosti, pričom policajti neposkytli hodnoverné vysvetlenie zrazení, ani nepreukázali nevyhnutnosť a primeranosť použitia donucovacích prostriedkov voči jednému z dvoch, podotýkam maloletých chlapcov a jeho príbuzným. Napriek tomu, že verejný ochranca práv odporučil voči týmto policajtom vyvodiť aj disciplinárne dôsledky. Tipnite si, tieto neboli voči nim nikdy vyvodené s odôvodnením, že uplynula zákonná lehota. V ostatných prípadoch podľa správy VOP nedošlo k porušeniu práv osôb a to aj napriek tomu, že na policajnom zásahu v jednom z prípadov v Bardejove sa zúčastnil veľký počet príslušníkov polície, pričom voči trom osobám boli použité donucovacie prostriedky a minimálne jednej osobe boli spôsobené zranenia.
Povedzme si pravdu, ani toto nie je vôbec výnimočné, pretože až 80 % nahlásených prípadov diskriminácie a porušovanie ľudských práv na základe etnicity je klasifikovaných ako neodôvodnených. Rómovia si, bohužiaľ, akosi zvykli, že ak aj podajú podnet v oblasti policajného násilia, neobídu najlepšie. Spomeňme si napr. na prípad Moldavy nad Bodvou, ktorej obete prešli naozaj desať rokov dlhú, traumatizujúcu cestu za aspoň čiastočnou spravodlivosťou a ktorá je príkladom zjavnej zaujatosti vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby. Radšej teda Rómovia volia cestu podnety neoznamovať.
Kým správa verejného ochrancu práv sa odvoláva na evidované podnety, z reálne vyskytujúcich sa prípadov diskriminácie na Slovensku je oznámených len minimálne množstvo. Podľa výskumných zistení 80 % Rómov prípady diskriminácie neoznámilo žiadnej kompetentnej inštitúcii. Len 41 % opýtaných Rómov vie o existencii antidiskriminačného zákona a 84 % nepozná žiadnu inštitúciu, ktorá by poskytovala pomoc obetiam diskriminácie.
Tento štát však v oblasti zvyšovania vymožiteľnosti práva napriek tomu zásadne a dlhodobo zlyháva. Riadime sa pravidlom, že čo sa neoznamuje, to vlastne neexistuje. Vo vyspelých demokratických krajinách už dávno pochopili, že ak je v niektorej z oblasti málo podnetov, tak to znamená len to, že štát neprevzal zodpovednosť a že zlyháva. Tejto koalícii však podľa môjho názoru na bezpečnosti záleží, aspoň tak to tvrdili, nie, počas predkladania toho lex atentátu, no tak teraz majú príležitosť to dokázať.
Na závere tejto časti by som ešte rada pripomenula, že napriek niekoľkým odporúčaniam VOP a aj dlhodobej diskusii o nutnosti využívania telových kamier na uniformách policajtov, ktoré by slúžili na odradenie od nezákonného používania neprimeranej sily a zároveň by boli dôkazom aj o tom, ako polícia zasahuje, tak do dnešného dňa neboli pre Policajný zbor zabezpečené. V súvislosti s nimi by sme ale nemali diskutovať len o tom, že na to nemáme dostatok finančných prostriedkov, ale najmä v kontexte dodržiavania základných práv a slobôd, a okrem toho pripomínam, že dôkazné bremeno v týchto prípadoch nesie vždy štát, ktorý musí vedieť preukázať, akú silu použil voči svojim občanom, a snáď netreba pripomínať, že aj Rómovia a Rómky sú občanmi a občiankami tejto krajiny a je našou povinnosťou pristupovať k nim rovnocenne.
Rada by som sa ešte stručne dotkla dvoch oblastí, ktorými sa dlhodobo zaoberám, a tou prvou je oblasť porušovania reprodukčných práv žien a s ňou súvisiaca absencia mechanizmu odškodnenia za nezákonné sterilizácie, ktoré sú vykonané v rozpore s právom. V tomto kontexte by som sa rada opýtala, dokedy chce vláda, preboha, ešte čakať? Prečo doteraz nebol prijatý mechanizmus odškodnenia? Tu ide o obete, ktoré naozaj utrpeli trvalú ujmu a doživotnú traumu. Obete, ktorých dôstojnosť a ľudská hodnota bola protiprávne a neľudsky pošliapaná. Dištancovanie sa od týchto činov a odsúdenie týchto činov predsa nemôže byť postačujúce. Dokonca ani samotné finančné odškodnenie nevykompenzuje tú škodu, ktorú im náš štát spôsobil, avšak nečinnosť či dokonca spochybňovanie nášho záväzku len zdôrazňuje, že presadzovanie dodržiavania základných a ľudských práv má u tejto vlády prioritu len v prípadoch, ktoré sa snažia presadiť prostredníctvom skrátených legislatívnych konaní v záujme vyvolenej skupiny, ale nie v záujme všetkých občanov a občianok tejto republiky. Doposiaľ iniciatíva odškodnenia nezákonne sterilizovaných žien vychádzala vždy len z iniciatívy poslancov, a teda je najvyšší čas, aby túto iniciatívu konečne prevzala vláda.
Napokon považujem za potrebné ešte pristaviť sa pri mne osobne najzávažnejšej oblasti, ktorou je dlhodobo pretrvávajúca segregácia rómskych detí, o nej tu nehovorím prvýkrát, a preto verím, že nikomu z vás nie je potrebné hovoriť o dôsledkoch pretrvávajúcej segregácie a s ňou súvisiaceho bludného kruhu generačnej chudoby a sociálnej deprivácie aj sociálnej separácie od väčšinovej populácie. Nech komunikujem s kýmkoľvek o rómskej otázke, ako sa dnes jej hovorí, tak vždy počúvam o dôležitosti vzdelávania ako mostu z chudoby. Problém je, že o nutnosti skoncovať so segregačnými praktikami, ktoré sú mimochodom opakom inklúzie Rómov z vylúčených lokalít, ale aj opakom kvalitného vzdelávania, tak len hovoríme a nekonáme. A to aj napriek tomu, že čelíme infringementu od 2015 za porušenie rasovej smernice, aj po tom, čo čelíme žalobe a následnej pokute od Európskej komisie. A dôvod? No ten je jednoduchý. Nechceme. Predstava, že by, v úvodzovkách, naše biele deti mali chodiť do školy, v úvodzovkách, so všivavými cigánčatami privádza, bohužiaľ, Slovákov do neprimeraného emocionálneho odporu. A kto by z politikov chcel riskovať, že stratí hlas potencionálneho voliča, všakže? So strachom však absolútne nikam nezájdeme, je potrebné, aby sme tento väčšinový postoj zmenili a možno aj svojím vlastným prístupom, pretože prejavy dlhodobo pretrvávajúceho rasizmu odsudzuje niekoľko tisíc detí na život v nedôstojných podmienkach. Súčasná vláda však razí trošku inú cestu, a to výstavbu škôlok v blízkosti osád a nielen škôl, treba povedať, že som už počula rôzne veci, ako treba im dať banku, obchod, multifunkčné centrum do osady, ale je zaujímavé, že vodu a kanalizáciu či dôstojné bývanie, no tak to nepotrebujú. Tento prístup však bude viesť len k prehlbovaniu segregácie a absolútnej sociálnej separácie.
Zo správy verejného ochrancu práv sa dozvedáme aj o námietke voči plánovanej investícii obce do výstavby segregovanej materskej školy v tesnej blízkosti vylúčenej rómskej komunity žijúcej na okraji obce, a to napriek tomu, že bolo možné dobudovaním kapacity už v existujúcej škôlke, ktorá sa nachádzala v strede obci, segregácii zamedziť. V tomto prípade je zjavné, že obec svojím zámerom porušila 3D princípy, ku ktorým sa vo vzťahu k EÚ a k čerpaniu z plánu obnovy a odolnosti Slovensko zaviazalo. A tieto tendencie táto vláda najnovšie posväcuje nápadom zriadiť národnostnú školu, ktorá vznikne transformáciou segregovanej školy na národnostnú, a pod rúškom práva na vzdelávanie v materinskom jazyku bude dochádzať k normalizácii segregácie ako zákonného stavu, pričom zrejme nikomu nevadí, že reálne ide len o udržiavanie Rómov v osadách a čo najďalej od slovenských škôl a slovenských detí. Bude to vyhovovať rodičom z majority, bude to vyhovovať obci, ktorá konečne bude môcť získať finančné prostriedky na vybudovanie školy alebo škôlky v blízkosti osady, a bude to vyhovovať, povedzme si pravdu, aj rómskym rodičom, ktorí už nebudú musieť posielať napr. svoje deti na druhom stupni do ďalšej segregovanej školy v Kežmarku. A bude to vyhovovať aj škole, ktorá bude poberať vyšší normatív na žiaka, pretože pôjde o školu národnostnú.
V tejto súvislosti mi ale dovoľte upozorniť vás, že tento prístup je v rozpore s medzinárodnou legislatívou, konkrétne Chartou základných práv čl. 21, smernicou 2000/43/ES, ktorou sa zavádza rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu na rasový a etnický pôvod. A je v rozpore aj s našou antidiskriminačnou legislatívou či právoplatnými rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože ten rozhodol, že vzdelávaním detí v etnicky homogénnych školách v blízkosti znevýhodnených rómskych komunít dochádza k ich diskriminácii na základe ich etnickej príslušnosti. A zároveň Najvyšší súd poukázal aj na zodpovednosť štátnych inštitúcií za segregáciu, ktorá vznikla dokonca aj samovoľne, teda bez zámeru oddeľovať rómske deti od majority.
V roku 2023 Okresný súd v Prešove rozhodol o segregácii rómskych detí vzdelávaných v druhej zmene v základnej škole v obci Terňa, ku ktorej došlo v dôsledku prijatých rozhodnutí ministerstva školstva a okresného úradu o určení spoločného školského obvodu v danej lokalite, ako aj v dôsledku ich dlhodobej nečinnosti. Žalovaných, teda vrátane aj ministerstva školstva, súd zaviazal k prijatiu účinných opatrení na odstránenie tohto stavu. Doteraz k nim nielen nedošlo, ministerstvo namiesto toho, aby prevzalo zodpovednosť a pristúpilo k reforme školských obvodov, tak sa proti tomuto rozhodnutiu odvolalo. Ja si často kladiem otázku, že čo je zámerom takýchto postojov. Vyhnúť sa nepríjemným problémom, alebo najlepší záujem dieťaťa?
Na úplný záver mi dovoľte malé filozofické zamyslenie. Viete, aký je rozdiel medzi rasistom a antirasistom? Rasista sa pýta, ako je možné, že niektorí Rómovia sa majú lepšie, majú vzdelanie a dokonca sa dostanú do parlamentu? Ale antirasista sa pýta, prečo sa niektorým Rómom darí horšie, prečo sú chudobní a prečo žijú v takých podmienkach? Pointa je zrejmá. Kým rasisti vnímajú chudobných Rómov ako burinu, ktorú treba vytrhnúť, tak antirasisti, tí ich vnímajú ako rastliny, o ktoré je potrebné sa starať. A zároveň vedia, že jednou z hlavných príčin generačnej chudoby je pretrvávajúca segregácia.
No a na úplný záver mi, vážení kolegovia a kolegyne, dovoľte povedať, že je mi úplne jasné, že je márne vás žiadať o to, aby ste tentoraz správu verejného ochrancu práv zobrali na vedomie, bol by to minimálne dôkaz, že na dodržiavaní ľudských práv vám naozaj záleží. Ale pravdou je, že po roku fungovania v tejto Národnej rade som už rezignovala a nemám od tejto koalície žiadne pozitívne očakávania.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

.

Ďakujem.
Poslankyňa Jurík.