35. schôdza

Ďakujem. Ďalej o slovo požiadala pani poslankyňa Turčanová ako spravodajca.
Nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, ja sa vám dnes chcem prihovoriť s veľkým znepokojením, ktoré rezonuje vlastne v celej našej spoločnosti. Ide o bezpečnosť našich detí, pedagógov, zdravotníkov, pracovníkov v sociálnych službách. Ide o ľudí, ktorí sa dennodenne starajú o tých najzraniteľnejších a pritom často sami zostávajú bez ochrany. Len pred pár dňami došlo k šokujúcemu a brutálnemu útoku v materskej škole v Leviciach. Dvaja dospelí muži vtrhli priamo medzi malé deti. Učiteľka ich prichytila pri krádeži, okamžite zavolala políciu. Jej pohotová reakcia však viedla k násiliu. Jeden z mužov ju chytil pod krk, udrel ju do hrude a pri zápase na ňu spadli vchodové dvere. Deti boli vystavené priamemu pohľadu na útok, ktorý sa odohral v ich najbližšom prostredí, v škôlke, kde sa mali cítiť chránené. Učiteľka skončila v pracovnej neschopnosti, no ešte vážnejšie sú psychické následky pre deti. Boli svedkami násilia a útoku. A viete, čo bolo pri vchode do škôlky? Kamera. Záznam z nej máme. Vidíme na ňom, ako útočníci utekajú z miesta činu. To je všetko. Kamera nezasiahla. Kamera neochránila, nedokázala zabrániť tomu, čo sa stalo a presne to je jadro problému. Technológia sama o sebe nás neochráni. Bez človeka, bez prevencie je len svedkom násilia a nie jeho prekážkou.
A takmer súčasne polícia zasahovala na strednej škole v Nitre pre podozrenie na nosenie zbrane. Zbraň sa síce nenašla, ale študent mal pri sebe náboje. Otázka teda nestojí, či sa takéto incidenty dejú, lebo tieto incidenty sa dejú. Otázka znie, čo s tým urobíme?
Minister vnútra predstavil riešenie v hodnote 63 miliónov eur. Kamery riadené umelou inteligenciou. Povedzme si úprimne. Kamery neochránia. Nezakročia a nepostavia sa medzi vystrašené dieťa a útočníka, nezabránia mu vo vstupe, len zaznamenajú, že sa niečo stalo a častokrát už neskoro. Neexistuje jasný plán, ako reagovať pri útoku. Učitelia a zamestnanci v školách, v nemocniciach či domovoch sociálnych služieb častokrát ani netušia, čo majú v krízovej situácii urobiť. Akčný plán, ktorý predstavilo ministerstvo, je nedostatočný a povrchný. Keď ide o ochranu majetku, vytvárame špeciálne ozbrojené zložky, ale keď ide o ochranu detí, tak nám má stačiť technológia. Naozaj chceme rodičom povedať, urobili sme všetko, čo sa dalo a ukázať im kameru?
My v KDH ponúkame konkrétne a realizovateľné riešenie. Zavedenie pozície koordinátori bezpečnosti priamo do prostredia škôl, nemocníc a zariadení sociálnych služieb. Nie SBS-ku pri bráne. Hovoríme o odborne pripravenom profesionálovi, bývalom policajtovi, hasičovi, vojakovi, prípadne záchranárovi. O človeku, ktorý pozná krízové situácie, vie na ne reagovať a vie im predchádzať. Tento koordinátor bude pripravovať a aktualizovať bezpečnostné plány, organizovať nácviky a tréningy, vyhodnocovať rizikové správanie žiakov či pacientov, koordinovať technické opatrenia od uzamykania vstupov po tichý poplach. Spolupracovať s políciou a záchrannými zložkami. Vieme, že to funguje. Už kolega spomínal, že v Chorvátsku prijali podobné opatrenia po tragédii, pri ktorej zahynula žiačka. A výsledok? Školy dnes majú profesionálov, ktorí zabezpečujú prevenciu a rýchlu reakciu.
Náš návrh zákona vytvára rámec, v ktorom môžu tieto bezpečnostné pozície vznikať na dohodu na základe konkrétnych potrieb škôl, nemocníc a zariadení sociálnych služieb. Nie je to drahé riešenie, ale je funkčné. Napríklad v nemocnici na Antolskej nedávno ohrozoval muž so zbraňou, konkrétne s mečom, zdravotníkov. V Žiline len za minulý rok bolo nahlásených 85 incidentov, a to sú len tie, ktoré sa dostali do štatistík. Nie sme pripravení. A keď nie sme pripravení, sme zraniteľní.
Koordinátor bezpečnosti nie je administratívna pozícia, je to aktívna ochrana. Je to rozdiel medzi chaosom a zvládnutou situáciou, medzi záznamom na kamere a živým človekom, ktorý zasiahne. Vyzývame preto vládu a ministra vnútra, aby prestali veriť ilúzii bezpečnosti cez technológie a začali investovať do reálnych riešení. Bezpečnosť má byť prítomná na chodbe, vo vestibule, v triede. Nie na zázname, ale v reálnom čase a v konkrétnych ľuďoch.
Preto vás, kolegovia, prosím o podporu nášho návrhu.
Ďakujem.

!!! Vymazať nadbytočný prázdny rámček !!!

Ďakujem, pani poslankyňa. Vyhlasujem, pardon, pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne a konštatujem, že rozprava, všeobecná rozprava je skončená. Chce ešte zaujať stanovisko navrhovateľ? Nie. Chce sa vyjadriť k rozprave pani spravodajkyňa? Termín hlasovania, hej? Máte čas. (Reakcia spravodajkyne.) V stredu o sedemnástej je žiadosť o hlasovanie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu a kým pristúpime k ďalšiemu, kde ste účastní opäť, trojminútovú prestávku by som vyhlásil.
Ďakujem. Trojminútovú.

(Prestávka.)

Ďakujem. Takže budeme pokračovať v rokovaní schôdze. Tak ako som avizoval, nasleduje prvé čítanie návrhu poslancov Andrey Turčanovej, Martina Šmilňáka a Branislava Škripeka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Návrh zákona je pod tlačou 846, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 889.
A teraz už dávam slovo pani poslankyni Turčanovej, aby návrh zákona uviedla.

(Rokovanie v prvom čítaní o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Andrey Turčanovej, Martina Šmilňáka a Branislava Škripeka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač 846.)

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, už len kolegovia, kolegyne nám odišli, dovoľte mi, aby som uviedla návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia v znení neskorších predpisov.
Môj návrh smeruje k tomu, aby opatrovateľom, ktorí suplujú štát a starajú sa o svojich blízkych často v náročných podmienkach, nebol krátený príspevok na opatrovanie v prípade, ak chcú byť aj inak ekonomicky aktívni. Krátenie príspevku za opatrovanie ich trestá za snahu prežiť, pomôcť a postarať sa. Zaslúžia si našu podporu a nie prekážky.
Prekladaný návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Prosím, pán predsedajúci, aby ste otvorili rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvá.
Ďakujem.

Ďakujem, pani poslankyňa. Dávam slovo teraz spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre sociálne veci, pánovi poslancovi Šmilňákovi.

Vážený pán predsedajúci, pani kolegyňa, kolegovia, kolegyne, bol som určený v súlade s rokovacím poriadkom výborom za spravodajcu k tomuto návrhu, tak predkladám informáciu o predloženom návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a ministerstva hospodárstva. V zmysle rokovacieho poriadku odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 889 z 12. mája 2025 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 5. septembra a gestorský výbor do 8. septembra.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte rozpravu.

Ďakujem spravodajcovi. Otváram všeobecnú rozpravu. Na úvod konštatujem, že písomne sa do rozpravy neprihlásil nikto a preto dávam slovo pani poslankyni Turčanovej ako navrhovateľke, ktorá požiadala o slovo.

Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, najbližší príbuzní na seba častokrát preberajú bremeno, ktoré by mal prirodzene znášať štát, najmä v prípade ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Práve tým najslabším by štát mal ako prvým podať pomocnú ruku. Akékoľvek krátenie príspevku na opatrovanie preto považujem za neodôvodnené a nespravodlivé. Zrušenie tejto nesystémovej podmienky by významne pomohlo rodinám osôb so zdravotným znevýhodnením, zlepšilo postavenie opatrovateľov a vyslalo by jasný signál, že si vážime ich prácu a prínos pre spoločnosť. Ľudia na Slovensku zažívajú akútny problém s nedostatkom opatrovateľov. Dnes každý druhý človek, ktorý opatrovateľa potrebuje, ho nevie nájsť. Tento stav je alarmujúci. Musíme urobiť všetko pre to, aby sa o našich blízkych mal kto postarať. No my namiesto toho trestáme tých, ktorí sa tak rozhodnú a vezmú túto starostlivosť na svoje plecia. Dovoľte mi, aby som vám priblížila príbeh jednej z nich. Budem ju volať Janka.
Janka je matka, samoživiteľka. Celý svoj život prispôsobila tomu, aby sa starala o svojich dvoch najbližších, o chorú mamu a syna s ťažkým zdravotným postihnutím. Vstáva skoro ráno, pripraví lieky, jedlo, cvičí so synom, sprevádza ho k lekárovi. Stará sa o mamu, ktorá už nevládze vstať z postele. Počíta každé jedno euro. Nežije, ale prežíva, a pritom robí prácu, ktorú by v inštitúcii robil celý tím. Keď si chce privyrobiť cez pracovný úväzok, teda nie na dovolenku, len na to, aby zaplatila základné výdavky na bývanie, lieky a potraviny, štát jej kráti opatrovateľský príspevok. Toto je realita a tá realita nie je spravodlivá.
To, ako žije Janka, žijú aj tisícky ďalších ľudí. Ukazuje nám to, že rodičia a blízki, ktorí opatrujú svojich blízkych, jednoznačne suplujú štát a robia to bez formálneho vzdelania a bez odbornej pomoci. Musia sa sami naučiť medicínske úkony, ktoré zdravotníci študujú roky. Kŕmenie cez peksondu, aplikáciu inzulínu, podávanie liekov, zvládanie epileptických záchvatov a robia to vo dne, v noci, v strese, bez zázemia, bez pomoci už aj tak skôr spomínanej tuná v tomto pléne, nefunkčnej odľahčovacej služby a nezriedka to robia aj na úkor vlastného zdravia. Štát častokrát netuší, čím všetkým si tieto rodiny prechádzajú, nezaujíma sa o to, čo reálne funguje a čo nie. Z úrovne štátnych úradov a analytických centier prichádzajú teoretické riešenia, ktoré v praxi zlyhávajú. Typickým príkladom je odľahčovacia služba. Tá má pomôcť rodine na chvíľku si oddýchnuť, ale v skutočnosti takmer nikto túto službu nevyužíva. Pred reformou ju využívalo 150 opatrovateľov z vyše 8-tisíc, ktorí sa starali, teda 8-tisíc bolo len tých, ktorí sa starali o deti do 18 rokov veku. Celkovo máme 75-tisíc opatrovateľov.
Po reforme, ktorú vláda predstavila ako systémovú zmenu, tak za pol roka túto službu využilo len sedem opatrovateľov. Čiže dobre počujete, predtým kým nebola reforma, 150, po reforme, ktorá mala priniesť efektívnejšie využívanie, iba sedem opatrovateľov. Toto nie je pomoc, to je evidencia zlyhania. Ak Janke a tisícom ďalších nevieme dostatočne pomôcť odľahčiť ich prácu alebo významne zvýšiť príspevky, napravme aspoň systémovú chybu, ktorá im bráni zarobiť si na ich vlastný život pre ich vlastnú rodinu. Zákon v súčasnosti stanovuje, že príspevok na opatrovanie sa kráti, ak príjem opatrovateľa presiahne 2,5-násobok životného minima. Ešte donedávna to bol dvojnásobok. Tento limit je však už dnes nižší ako minimálna mzda. Navrhujem preto, aby sa táto podmienka zrušila, aby osoba, ktorá sa stará o blízkeho s ťažkým zdravotným postihnutím, mohla pracovať a neprísť o príspevok, pretože realita je taká, že ľudia sa snažia udržať rodinu nad vodou a my ich v tom nesmieme sankcionovať.
Samotné opatrovanie je služba, ktorú by v prípade inštitucionálnej starostlivosti musel hradiť štát a mnohonásobne drahšie. Tieto rodiny nám šetria štátne financie a my im ako protihodnotu komplikujeme život. Na túto nespravodlivosť upozornila aj správa komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím za rok 2022. Príliš prísne príjmové limity sú v rozpore s inklúziou a rovnosťou prístupu k pomoci. Dnes sme si vypočuli ďalšiu správu pani komisárky za predchádzajúci rok. Mnohé z opatrení, ktoré navrhla, ostali aj dodnes nevyriešené.
Ja by som možno ešte upriamila pozornosť aj na to, že keďže Janka sa rozhodla, že potrebuje pracovať, aj keď nesmie zarobiť teda viac ako dva a pol násobok, tak musí si platiť, štát za ňu prestáva platiť z opatrovateľského príspevku dôchodkové poistenie a ona si ho musí platiť z toho dva a pol násobku. Čiže vedome dopredu len preto, aby prežila teraz, si znižuje príjem, aký bude môcť brať ako dôchodkyňa. Preto prosím, naozaj snažme sa vidieť v týchto ľuďoch ľudí, ktorí tomuto štátu pomáhajú, tvoria hodnoty, veď ona z toho svojho príjmu odvádza daň, platí si poistné, štát to poistné šetrí, ale my ju ešte trestáme, že jej nedovolíme zarobiť viac ako ten dva a pol násobok, čiže menej ako je dnes minimálna mzda.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, nepredkladáme návrh, ktorý by zruinoval štátny rozpočet. Predkladáme oprávnenú korekciu systému, ktorý je nespravodlivý k tým, ktorí sa rozhodli neinštitucionalizovať svojich blízkych, ale postarať sa o nich doma. Dnes hovoríme k Janke a tisícom ďalších, my vás vidíme, vážime si vás a chceme vám pomôcť. Preto prosím vás všetkých, hlavne poslancov vládnej koalície, zahlasujte za tento návrh. Nebuďme ľahostajní len preto, že to nie je politicky naše. Pomôžme ľuďom, ktorí suplujú štát. Myslím, že zdravotne ťažko postihnutí a opatrovatelia sa neriešia, nepozerajú na nás cez politické tričká. Oni sú voliči každej jednej z našich politických strán.
Ďakujem vám všetkým za pozornosť.