Videokanál poslanca

Kolega Dubovický, ty si sa pýtal takú veľmi trefnú otázku, že ako chcú vysvetliť svojim, tí vládni poslanci teda, ako chcú vysvetliť svojim zástupcom v regiónoch v mestách a obciach, a svojim voličom, ktorí odmietli kasína, že ako im to chcú vysvetliť. A kľudne si sa mohol pýtať ďalej. Mohol si sa pýtať napríklad kolegu Janka Podmanického, alebo ďalších poslancov, ktorí sa tvária že sú prorodinní, aspoň to hovoria, že ako čo to spraví s ich svedomím keď budú musieť mačkať tie tlačítka. A kľudne si sa mohol opýtať aj spravodajcu, prípadne pána ministra, že prečo nesedia na svojich miestach. Či sa náhodou nehanbia byť v nejakej fotečke alebo v zábere kamery lebo pred ľuďmi sa asi budú musieť veľmi hanbiť, že ako to teda vysvetlia, ako to povedia. Mohol si dať ešte zopár takých trefných otázok, ale ďakujem ti aspoň za tie čo si položil.

Pán predseda Majerský, ty si športovec a vieš, že čo šport dokáže, čo robí, okrem toho, že prináša prospech ľuďom v podobe zdravia. Šport má dokonca silu, že dokáže zastaviť vojny, dokáže dávať dokopy jednotlivcov, ale aj celé komunity, dokonca národy a olympijská myšlienka, že pokoj zbraniam, aspoň počas olympijských hier, to je moc, to je fenomén, ktorý má neuveriteľný prínos a spolu s cestovným ruchom aj šport, aj cestovný ruch majú obrovský úžitok pre človeka a dnes tieto dve oblasti, pán minister Huliak vymenil za hazard. Z ministra športu a cestovného ruchu sa stal minister hazardu, minister závislosti, minister rozpadu rodín, minister exekúcií, minister biedy, minister nešťastia. Pýtal si sa, že prečo to robí, či má z toho nejaký prospech od lobistov z tejto oblasti, z oblasti hazardu, gemblérstva, alebo či sa snaží byť sexi pred voličmi, gemblérmi? Rozmýšľam prečo to robí, prečo vymieňa šport a cestovný ruch za túto hnusnú oblasť, ktorá ľuďom prináša peklo, o ktorom si tu hovoril pán kolega a ešte sa divím, pán minister, teda pán predseda KDH. Prečo si sa neopýtal ostatných poslancov vládnej koalície, ako sa potom pozrú do zrkadla, keď vlastne podporia ďalší rozvrat rodín, ďalšie škaredé životné príbehy, len preto, aby ten pán minister Huliak povedal, čím viacej robíte hazard, čím viacej riskujete, čím viacej stávkujete, tým viac peňazí to pre mňa prinesie a všetko bude fajn.
Pán minister, my nie sme stratení v čase, my vieme, ktorého je dnes a kde sme. My sme v Národnej rade Slovenskej republiky a vidíme .... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Pán kolega Maroš Čaučík, máš pravdu. Záchrana štyroch kasín, teda ich licencií predsa nemôže byť, nemôže byť odvrátenie nejakých hrozných hospodárskych strát, ktoré by Slovensko utrpelo, čiže, čiže zdôvodnenie, prečo skrátené legislatívne konanie, je, stojí úplne na vode.
A potom to, k tomu, čo si povedal, že predsa, že pán Huliak hovorí, že predsa len ten biznis tu je, tak vytrieskajme z neho, čo sa dá a keď ešte viacej dokážeme, tak to je len super, lebo je to super pre štátny rozpočet. Toto je zvrátená logika, lebo gamblerstvo a závislosti s tým spojené prinášajú obrovské, obrovské škody, aj morálne, etické, aj nakoniec finančné pre štát, rozpad rodín a tak ďalej. Ak na tomto chce pán Huliak zarobiť, tak to považujem za absolútne, absolútne nemorálne. To je ako keby, však štát získal peniaze z alkoholu, tak už keď sa pije, tak nech sa pije ešte lepšie, tak znížme hranicu, odkedy je legálne piť alkohol, napríklad na šestnásť rokov, a naplníme Štátnu pokladnicu o pár desiatok miliónov.
Tak hurá, do toho, pán, pán Huliak!
A ešte pre spravodajcu, neviem, že či pán spravodajca si poznačil, keď si, keď si navrhol, že stiahnite ten zákon na dopracovanie, tak predpokladám, že to je tvoj návrh, aby bol ten zákon stiahnutý. Dobre som to pochopil, tak verím, že to pán spravodajca zachytil.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pán predseda. Ja som nemal najmenšiu chuť už vystupovať, ale prichádzate aj v treťom čítaní s ďalšími pozmeňovákmi. Je to všetko šité horúcou ihlou a na konci dňa to neprinesie úrodu, ale prinesie to oveľa väčší chaos. Pán kolega Horecký je odborník v tejto veci, jeden z mála v tejto sále, ktorý týmto veciam rozumie a nemal možnosť vystúpiť vo viacerých rozpravách, lebo v prvom čítaní ste zlúčili sedem zákonov, ktoré neboli veľmi súrodé, hej? Čo má mládežnícka organizácia s trojročnými deťmi alebo so štátnou správou alebo samosprávou školskou? Takže to vaše hmkanie a nesúhlasné vykrikovanie mi prišlo divné, teda, Jano, ja ti ďakujem za tvoju odbornú prácu, že si každý jeden, každý jeden bod si vedel zdôvodniť a tvoje vystúpenie bolo vždycky vecné a bolo v prospech detí. Myslím, že si si zaslúžil oveľa viacej úcty od niektorých kolegov a ja ti za tvoju prácu ďakujem.

Ďakujem za faktické. Pán kolega Sabo a Jurik budem spolu na vás oboch reagovať v jednej časti. O tom, že po tme pracujú zlodeji. Toto som povedal z jediného dôvodu. Z toho dôvodu, že o školských zákonoch sme debatovali o pol noci, čo bolo nedôstojné. Aj tá zlúčená rozprava a tak ďalej. Absolútne sa proste dištancujem od toho, že by som znevažoval ľudí, ktorí v noci pracujú. Ja som len namietal to, že spôsob akým sme my boli prinútení rokovať o školských zákonoch bol nedôstojný. To je celé. Myslím, že ste to pochopili a absolútne zbytočné bolo. Ku pani Kosovej prepáčte za to čo poviem, ale u nás sa hovorí, že čo sa babe prisnilo to sa babe stalo. Ja, vy ste mi dali do úst niečo čo som nepovedal. Ja nehovorím, že, že som za segregáciu a som proti inklúzii. Ja hovorím o tom čo hovorí o právach dieťaťa. O čo hovorí o ľudských právach, dohovor o právach dieťaťa hovorí o tom, že každé dieťa má právo sa vzdelávať na hranici svojho potenciálu. A to sa nedá dosiahnuť tak, že, aby toto dieťa dosiahlo toto právo, tak tomu dieťaťu niečo umenšíme. A to je ten princíp, ktorý, ktorý tu priniesol pán Drucker, že neštátne školy sú zlé a keď nebudú robiť to čo ja chcem, aby sme pomohli jednej skupine detí, tak tieto umenším a zoberiem im 20 % normatívu. To je celé. O tom bola celá moja debata. Ja nespochybňujem to, že potrebujeme dostať do spoločnosť, aby sme, aby sme navzájom budovali mosty, aby sme prepojili tieto komunity, aby to fungovalo. Ja, ja s tým súhlasím a keď som hovoril, že niekde sa to nedá, lebo tie počty už proste nepustia a že tam treba úplne opačný prístup. Vy neviete, ja neviem, ja neviem zobrať z Bratislavy 8 tisíc ľudí do Jarovníc, aby ich tam bolo pol na pol, aby sa tam robila inklúzia. Rozumiete ma, že, že niekde to vôbec nie je možné a hovorím, že na to, že potrebujeme všetky školy do

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, nemyslel som, že začnem Bibliou, ale bol to taký challenge, tak si prečítajte pani Kosová, žalm 14. V ňom sa dozviete, že Boha niet. Keď vytrhnete niečo z kontextu, tak v Biblii môžte nájsť vetu, že Boha niet. Začína to tak, že blázon si v srdci povie Boha niet a potom sa tak nejako správa, ale vy vytrhnete niečo z kontextu z Biblie a potom sa tu idete oháňať Bibliou. Biblia je príliš vážna na to, aby sme ju takto zneužívali. A hovoríte o slovku inklúzia, prepáčte, pani Kosová, ja nie som sentimentálny a uznávam, že každé dieťa má právo sa vzdelávať v kvalitnej škole na úrovni svojich možností. Nedá sa to ale dosiahnuť tak, že aby jedno dieťa toto dosiahlo, tak druhé dieťa umenšíme. Ja som hovoril, že musí to byť win-win. A potom som hovoril, že sú situácie, kde skrátka inklúzia nie je možná. V Jarovniciach, kde je 8,5 tisíc rómskych obyvateľov na jednej kope, no ako tam chcete zrobiť inklúziu? Presťahujete nejakú časť Bratislavy do Jarovníc, aby ste mohli robiť inklúziu? Ja nehovorím, že pán Štefunko, to čo ste rozprávali, že aj KDH toto pripúšťa, nejakú segregáciu. V žiadnom prípade, ja len vám hovorím, že vy z Bratislavy nemáte ani šajnu o tom, že, prepáčte, ja teraz rozprávam, vy sa prihláste kľudne s faktickou. Ale ste takú blbosť povedali. Veď v okrese Stará Ľubovňa alebo v polovici okresov na východe Slovenska to už nie je možné lebo tie komunity tak narástli a neviete ku nim paritne prifárať nejakú inú komunitu, že by tam k nejakej inklúzii došlo. Ja len hovorím, že už sú tu také situácie, kde sa tá inklúzia skrátka nedá ani matematicky urobiť a tam treba úplne iný prístup a na to pán minister zabudol. Toto sme vyčítali, ale nijako sme nepovedali, že segregácia je super, inklúzia je blbá. Ja len vám hovorím, že z Bratislavy vy vôbec nevidíte, čo sa na východe Slovenska deje. Ja som včera sa stretol s kopec ľuďmi a oni mi povedali, že tí poslanci z tej Bratislavy vôbec nerozumejú ako my tu žijeme, vôbec to nevidia. Čiže musel som tomu venovať 2-3 minúty, aj keď som sa chcel venovať tu konkrétne pánovi Druckerovi. Tak teraz k nemu. Summa summarum, bavíme sa o balíku siedmich zákonov, ako tu prišli. Tých ... veľké školské zákony, obrovská reforma tu prišla na konci júna tak potmehúdsky, že to medzirezortné pripomienkové konanie sa dialo v júli a ľudia, ktorí mali úplne iné starosti, vyhoretí na konci školského roka mali taký objem zákonov prijímať. Rokovali sme v skrátenej, v prvom čítaní v rozprave, kde bolo sedem zákonov zlúčených do jednej rozpravy, čiže sa nedalo ku všetkému vyjadriť. Dokonca sme tu rokovali o školských zákonoch o polnoci. Ľudia mi povedali, že o polnoci sa kujú pikle, o polnoci pracujú zlodeji a takto sme tu my pracovali na školských zákonoch. Čiže toľko by som povedal, že ja spochybňujem úprimný úmysel skôr v tom, ako tu tie zákony prišli. Vidím, ako keby pán minister sa niečoho obával, chcel niečo zakryť alebo sa niekde vyšmyknúť alebo tak.
O čo pánovi ministrovi ide? Ten úmysel vyzerá veľmi šľachetne. Hovorí o tom, že chce aby dobrá škola bola dostupná pre každé dieťa. Aby sa nestalo, že tí privilegovaní si môžu vyberať dobré školy a tí menej privilegovaní, tí zanedbaní proste sa k dobrej škole nedostanú. Nie je na to odpoveď taká, že nejakým spôsobom obmedzíme neštátnej školy. Týmto systému nijako nepomôžeme. Tomu, aby každé dieťa malo dostupnú dobrú školu pomôžeme tak, že každá škola na Slovensku bude dobrá, pán minister. A tam, kde sú špeciálne potreby, tak kde sú zvýšené potreby, tak tam treba pomôcť viac. A nie tak, že školám, ktoré sú neštátne dáme menej, nejako ich pristrihneme, obmedzíme a tak vlastne obmedzíme tých, ktorí majú lepšiu možnosť výberu, aby ani jedni ani druhí nemali tú možnosť výberu a tým pádom dosiahneme akúsi rovnosť. Pre mňa je to ten spôsobom, akým ste sa vybrali, pán minister, je kvázi zoštátnenie neštátnych škôl. Buď budú akýmsi verejným poskytovateľom, nebudú vyberať poplatky, budú sa správať tak, ako vy poviete alebo im teda zoberiete 20%. Niektoré z nich zaniknú, niektoré budú vyberať ešte vyššie poplatky a tak sa stanú pre tých, ktorým chcete pomôcť ešte nedostupnejšie. Čiže toto ja považujem, že ste postavili na hlavu. My v KDH sme presvedčení, že vašou úlohou je zabezpečiť, aby každá škola bola dobrá. Tak ako vo Fínsku. Tam si...tam nemusíte špekulovať, že či tu alebo tu lebo tam sú všetky školy kvalitné. A u nás to, neviem prečo, u nás to tak ako keby nebolo. Čiže to je prvá vec.
Druhá vec, nesmiete umenšiť právo rodičom vybrať si dobrú školu pre svoje deti. Toto nie je cesta, že rodičia z osady takú možnosť nemajú. Pracujúci rodičia, ktorí sa starajú o svoje deti, pracujú, platia dane a majú na výver zo štyroch škôl v meste a vyberú si tú alebo tú alebo tú, týmito vašimi zákonmi im túto možnosť idete umenšiť a toto my nepokladáme za správne. V KDH sme presvedčení, že žiadne dieťa nie je menej. Každé dieťa má dostať od štátu to, ten normatív, na každé jedno dieťa a tam kde sú zvýšené potreby, kde napríklad vo vylúčených komunitách, tam potrebujeme oveľa ťažšiu, väčšiu prácu. Tam potrebujeme zabrať medzirezortne a určite nie tak, že nejakým spôsobom dodáme dieťaťu dobrú školu a pritom jeho sociálne zázemie, jeho detská izba, jeho pracovný stôl, jeho lampa na to, aby si mohol robiť domáce úlohy chýba. Proste takto to fungovať nebude. Ten prístup musí byť komplexný. A ešte raz, kolegovia z PS-ka, ja si myslím, že nám ide o to isté. Ide nám o dobro každého jedného dieťaťa na Slovensku, či už je z takej komunity alebo z hentakej. S tým súhlasím. Ale ten cieľový stav nedostaneme tak, že aby tieto boli v poriadku, tak tieto ideme umenšovať. A ja nehovorím, že inklúzia je zlá alebo že som proti inklúzii, ale hovorím, že už sme v mnohých okresoch sa dostali do stavu, kde sa to skrátka robiť nedá a kde to musíme vymyslieť úplne inak. Pochopte nás. Príďte sa tam pozrieť, uvidíte. Ďakujem pekne za pozornosť.

Kolegyňa Tina Gažovičová, ja oceňujem tvoju prípravu, aj tvoj pomerne odborný pohľad na vec, aj to, že si vlastne zhrnula, že do koľkých kategórií sa rozdelia školy alebo deti po tom, čo keby sa uviedli do praxe tieto zákony. Keď prišla vláda s návrhom obedov zadarmo, tak vtedy sme my v škole mali sedem kategórií detí. To boli deti, čo prišli do školy a prihlásili sa na obed, prišli do školy a neprihlásili sa na obed, prišli do školy a neprevzali si obed, prišli do školy a rozbolelo ich bruško, odišli a neprevzali si obed, atď. My sme museli v priebehu dňa sedem kategórií detí sledovať a mne vedúca jedálne na konci dňa povedala, ja už to nedávam, ja to už proste ..., a odišla mi, dala mi výpoveď. A presne to teraz sa deje. Komplikujeme, pán minister postavil nejaké mínové pole a teraz sa postupne rôznymi pozmeňovákmi snaží nám ukázať cestičku, že ja vám pošepkám, ako sa cez to mínové pole nejako preštrikujete, aby ste dostali na konci dňa ten 100 %-ný normatív.
A to čo tam zaznelo v tej tvojej rozprave, je, že zjednodušme to, nekomplikujme to, sústreďme sa na deti, nestavajme proti sebe školy, nevyhrážajme sa a pozvime do spolupráce. Myslím, že sme všetci, ktorí sa tejto téme venujeme, toto ministrovi hovorili, odkazovali, rozprávali priamo nepriamo. A aj dnes by som chcel apelovať na pána ministra. Zjednoduš to, pán minister, nekomplikuj to tak, ako je to teraz momentálne postavené. Je to proste veľa, veľa kategórií, veľa komplikácií a nedáva to zmysel.
Ďakujem pekne za tvoje vystúpenie.

Ďakujem za slovo.
Nie vo všetkých témach sa zhodneme. A zďaleka, zďaleka ma nemusíte, pani kolegyňa, označovať za takého puritána. Ako vravím, ja som v praxi pedagogickej veľa, veľa rokov. Prešiel som si školy v Británii, v Amerike a v polovici Európy a takto, ako ste ma onálepkovali, to vôbec nebolo fér. A ja hovorím o tom, že v týchto osadách je oveľa hlbší problém, a to hovorím aj vám, aj pani kolegyni Kosovej. Prosím vás, príďte sa tam pozrieť, aj v binde aj v sinit, možno pretože poznáte, čo to znamená, príďte do Jarovníc, môj brat tam strávil niekoľko mesiacov, lebo si tam robil diplomovú prácu a riešil tam projekt. Ja som s nimi v kontakte na týždennej báze, takže tie skúsenosti sú hrôzostrašné. Ak chcete o niečom rozprávať, jedna aj druhá kolegyňa, fakt príďte tam, buďte tam dlhšie trošku, pozrite si na dáta a hlavne rozprávajte s učiteľmi. Nemôžte povedať, že ako je možné, že niektorí učiteľ vie diferencovane pracovať, druhý nevie. To by ste museli zažiť. To musíte zažiť a vidieť. Takže k tomu vás zo srdca pozývam a verím, že v ostatných témach možno nájdeme trošku viacej zhody.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pán spravodajca, pán spravodajca, skôr ako začnem rozpravu, tak sa pridávam k pánovi Vašečkovi vzhľadom na to, že predpokladám, že pozmeňovacie návrhy kolegu Horeckého nebudú schválené, tak navrhujem stiahnuť tieto dva zákony na dopracovanie. To je po prvé.
Pán minister, začali ste túto reformu takým výrokom, že rovnaké financovanie, ale nerovnaké povinnosti a že toto musíte zmeniť. Ja sa ohradzujem voči tomuto výroku. Najprv poviem to, čo som už rozprával v minulosti o troch jablkách. Všetky školy sú financované nie z jedného zdroja, a to je normatívne financovanie, ale z viacerých zdrojov. To prvé jablko, normatívne financovanie vo výške, zaokrúhlim, tritisíc eur majú aj súkromné, aj cirkevne, aj štátne školy rovnaké, keď hovoríme o základnej škole a povinnej školskej dochádzke. Ale existuje druhé jablko, a to je financovanie školských zariadení cez podiel výnosu dane fyzických osôb, cez VÚC-ky a mestá a obce. Tam síce na obedy, na družinu dostanú deti rovnako, ale je tam jedna kolónka, ktorá sa volá že správa a údržba budov, a tam dostávajú štátne školy zhruba 160 eur na jedného žiaka. Tieto prostriedky súkromné, kde teda deti v súkromných a v cirkevných školách nedostávajú. A ten najväčší objem peňazí, alebo kritický objem peňazí sú kapitálové výdavky, keď súkromní a cirkevní zriaďovatelia, ich školy nemohli dobudovať svoje školy, zo začiatku boli vylučovaní z projektov ako neoprávnení žiadatelia, ale aj keby neboli vylučovaní, treba tam spolufinancovanie, sú tam neoprávnené výdavky. Toto všetko tým školám hradia ich zriaďovatelia z verejných zdrojov, teda dostanú peniaze na spolufinancovanie, môžu postaviť telocvičňu, môžu zatepliť. Takto sa za 30 rokov zveľaďovali štátne školy. Súkromné a cirkevné školy tento zdroj peňazí nemali. Okrem toho väčšina z nich je v nájomných priestoroch, čiže mali veľmi, veľmi obmedzené možnosti. A analytici sa snažili vyčísliť, že koľko je to ročne na jedno dieťa. Veľmi sa nezhodujú, tie cifry sa pohybujú niekde medzi 400, 500 a 600 eurami ročne na jedno dieťa. A keď si to spočítate s tými 160 eurami, ktoré sú na správu a údržbu budov, tak to už je číslo, ktoré presahuje 20 % alebo je na úrovni 20 %. O toto dostáva každé dieťa v súkromnej a cirkevnej škole menej.
Čiže ja s tým, že máte rovnaké financovanie, ale neplníte si rovnaké povinnosti, zásadne nesúhlasím. Mňa sa to, pán minister, dotklo, pretože ja som bol pri vzniku, pri budovaní dvoch spojených cirkevných škôl, pracujem dlhé roky ako mestský, krajský poslanec, teraz aj poslanec Národnej rady, bol som vo všetkých možných školských komisiách a tomuto sa venujem 30 rokov. Bolo to hrozne, hrozne od vás neférové.
Čo ste tým dosiahli? V časti verejnosti sa vytvoril dojem, že súkromné školy a cirkevné školy, a toto bolo akcentované, tie dve slovíčka, že súkromné, cirkevné, štátne, teda tri, štát nech si platí štátne, cirkev nech si zaplatí cirkevne a súkromní, tí súkromní, zlí, zlí, zlí zriaďovatelia, nech si platia svoje súkromné školy. Vytvoril sa tu dojem o nejakej temnej cirkvi, ktorá nieže prevádzkuje školy, ktoré plnia verejný záujem, ale robia tam niečo zlé, nekalé, temné, vychovávajú tam len miništrantov a nejaké podvraťácké živly. A takisto, že súkromné školy to sú tie, ktoré parazitujú na školských peniazoch a proste spôsobujú nekalé, niečo nedobré v tomto štáte, že sa obohacujú. Ja viem, že budete hovoriť, že bolo prijaté nejaké memorandum a tak ďalej, ale ja vám hovorím z vlastnej skúsenosti, čo dostávam. Súkromníci nech si platia súkromné školy, cirkevníci cirkevné a štátni štátne. Pritom, pozor, všetky tieto školy plnia rovnakú funkciu, vychovávajú, vzdelávajú deti podľa štátneho vzdelávacieho programu, venujú sa deťom naplno s tým, že väčšina cirkevných a súkromných škôl sú v nájomných priestoroch. A to financovanie je tak napäté, že bez nejakého výberu školného by to neprežili. A sám ste počuli, že väčšina škôl ani nevyberá školné a ak vyberá, tak len v takej miere, aby pokryli práve tento náklad, aby mohli prežiť, tam nie je priestor na nejaký zisk, až na pár výnimočných škôl, ktoré ale v tomto systéme nie sú podstatné, pretože ich spočítate na prstoch dvoch rúk, po prvé. Po druhé, slúžia pre hodných 10-tisíc. A či im zoberiete 20 % alebo nezoberiete, ich to nezaujíma, oni to prežijú, oni to vedia nastaviť. A to sa bavíme len o zlomku malých škôl. Čiže tu, pán minister, by som očakával, že niečo k tomu poviete. Nie je to tak, že nejakí cirkevní alebo súkromní zriaďovatelia, ich školy a ich deti sú nejakí štátni paraziti.
Odkiaľ sa berú peniaze na financovanie vášho platu, pán minister, nášho platu, odkiaľ sa berú peniaze na prevádzku všetkých našich škôl, na prevádzku ministerstiev? Tieto peniaze sa berú z práce ľudí, z práce rodičov, z práce rodičov, ktorí vytvoria hodnoty, a my tieto peniaze použijeme na prevádzku škôl, dokonca na váš plat, aj na môj plat. A tu sa, pán minister, ocitáte na veľmi, veľmi tenkom ľade, lebo vy musíte brať do úvahy, musíte brať do úvahy požiadavky a pohľad rodičov. Požiadavky a pohľad tých, ktorí vytvárajú hodnoty na to, aby vôbec školský systém mohol fungovať. A tu ste povedali takú vec, ktorá je podľa mňa absolútne podstatná v tejto veci. Právo rodiča je veľmi vágne vyjadrenie, veľmi vágny pojem. Čo to je právo rodiča? A tu sa, vážení, dostávame k ideologickej podstate tohto problému. Vy ste, pán minister, povedali, že je to vágne, nejaké nejasné. Tak ja vám si dovolím odcit... to ste povedali, pán minister.
Ste povedali, že to je vágny pojem. Ja si myslím, že toto tu je posvätné. Ja som si to zapamätal, pán minister, ale môžete, však vy budete mať právo potom rozprávať ďalej. Však je to na zázname.
Paragraf 20 školského zákona, odsek 5. Žiak plní povinnú školskú dochádzku v základnej škole v školskom obvode, v ktorom má trvalý pobyt, ďalej len spádová škola, ak zákonný zástupca dieťaťa pre svoje dieťa nevyberie inú školu. Odsek 6 § 20 stále. Riaditeľ spádovej školy je povinný prednostne prijať na plnenie povinnej školskej dochádzky deti, ktoré majú miesto trvalého pobytu v školskom obvode spádovej školy. Čiže máme tu obvody, máme povinnosť, aby obvodová škola prijala to dieťa a ak kapacita presahuje, tak sa postupuje podľa osobitného predpisu, ktorý je ďalej spomínaný, nemám toľko času, aby som ešte osobitné predpisy vám prečítal. Paragraf 144, pán minister, zákonné právo. Rodič má zákonné právo vybrať pre dieťa školu, ktorá zodpovedá schopnostiam, záujmu, zdravotnému stavu dieťaťa, jeho záľubám, vierovyznaniu, svetonázoru, jazyku a tak ďalej. To je posvätné právo rodiča, ktoré je momentálne zakotvené v školskom zákone. Nie je to žiadny vágny pojem. Je to tam, pán minister. A vy toto, vy ste toto dneska spochybnil. A potom je otázka. Totižto rodičia dostali po dlhých rokoch komunizmu, po revolúcii, dostali právo výberu školy, to je to posvätné právo, o ktorom hovorím, a majú to uplatniť v najlepšom záujme dieťaťa. A dnes tie vaše počiny, pán minister, idú proti tomuto právu. A ja to vnímam ako zásadný ideologický spor. Pekné hesla, vzletné, ale z môjho pohľadu klamlivé. A áno, pán minister, môžem sa mýliť. Ja nemám patent na rozum, ale v tomto sa nezhodneme.
Školy podľa vás, to bolo ďalšie vaše tvrdenie, že školy si vyberali deti, selektovali deti. Pri súkromných a cirkevných školách, pán minister, je to úplne opačne. My sme vznikli na základe túžby a požiadavky rodičov. Nás si vyberali rodičia, teda školy si vyberali rodičia a nie naopak. A ja sa pýtam, že čo je váš motív, ktorý vás tlačí do takej nástojčivej obhajoby tohto podľa môjho názoru nemúdreho postoja. Kto na konci dňa rozhodne, do ktorej školy pôjdu vaše deti, pani kolegovia, kolegyne, starí rodičia? Kto to bude na konci dňa? Kto rozhodne, kde vaše dieťa pôjde do školy? Bude to rodič, alebo bude to štátny úradník, alebo minister? A tu je ten základný rozpor. Predovšetkým vám to hovorím, kolegovia zo SMER-u, lebo viacerí ste sa boli pýtať dnes, tu je ten zásadný rozpor, že pán minister stavia, teda ide umenšiť právo rodičov pri výbere školy a toto právo dáva do rúk viacej úradníkom ako rodičom, čo je z môjho pohľadu neprípustné. Takisto ak sa zvýši školné, pretože zoberiete súkromným alebo prípadne cirkevným školám 20 % a ony zdvihnú školné, zdvihnú poplatky, tak ešte menej si to budú môcť dovoliť deti zo sociálne slabších vrstiev, čiže to vôbec, toto opatrenie z môjho pohľadu je kontraproduktívne.
Bral by som, pán minister, ak by ste v júni prišli s poctivým pozvaním aj neštátnych zriaďovateľov neštátnych škôl, že poďme spolu do tohto systému vniesť viacej svetla aspoň na konci tunela, viacej zmysluplnosti a pomôžme tým deťom, ktoré to najviac potrebujú. S týmto ste neprišli. Prišli ste najprv s vyhrážkou, že neplníme si povinnosti, a preto nás musíte ukrátiť o 20 %. Nie nás, pardon, ja nie som, ja už nie som ani riaditeľ cirkevnej školy, nateraz som poslancom Národnej rady, tu sa zastávam všetkých detí, lebo ak kľaknú cirkevné a súkromné školy, veľmi to ohrozí aj všetky ostatné deti, lebo prídete o inovácie, o motor, o konkurenciu, o to, čo zabezpečuje rast.
A ja sa pýtam, že čo je vlastne cieľ? Pani kolegyňa Kosová, ja som možno nepoužil správne slová. Ja odmietam, ak niekto povie na rómske deti, že sú červivé jablka. To si nesmieme dovoliť. A žiaden hejt tu nesmie byť. Ja len hovorím, že na polovici Slovenska, alebo aspoň na tej východnej strane Slovenska už je taká situácia, kde máte celé obce čisto rómske, celú školu čisto rómsku. Ja nevidím tam priestor na nejaký mix. A preto hovorím, že tam musí byť osobitný prístup a inklúzia musí byť v niečom úplne inom. Nie v zmiešavaní dvoch komunít. Môžete to spraviť vo Vyšnom, Vyšný Slavkov sa to stalo, zmiešaná trieda. Išli prvým ročníkom, druhým, tretím, štvrtým a potom už sa rodilo viacej rómskych detí, tak v prvom ročníku máte čisto rómsku triedu. Na konci roka tí prváci vedia lepšie čítať ako štvrtáci, rómske deti štvrtáci v tej zmiešanej triede. Proste niečo tu nefunguje. A nefunguje tu taká, taká nejaká dvojčlenka alebo taká nejaká rovnica, že keď zmiešate deti, že vyberiete nejakú strednú cestu, pre niekoho to bude stále príliš rýchle a pre niekoho stále príliš pomalé. A individuálny prístup, ja viem, ja rozumiem, ja pedagogiku milujem, ale ten sa dá robiť v obmedzenom počte detí a s dobrou motiváciou. Tam musia všetci aktéri chcieť. A toto nastaviť, to bude teda veľký problém. Cez tieto zákony, cez toto, čo idete uviesť do praxe, pán minister, sa to jednoducho nepodarí. Násilný mix nebude fungovať.
O tých špecifických podmienkach som hovoril ja na výbore trošku emotívne, možno toto video mala pani Puškárová na mysli, ale ja vás pozývam. Dostal som, za tieto štyri dni som dostal veľmi veľa pozvaní do Starej Ľubovne, pod Tatry, do Jarovníc a prosia zamestnanci škôl, terénni pracovníci, pracovníci centier poradenstva a prevencie prosia, príďte, príďte sa pozrieť, tomu neuveríte, mám komplet všetky dievčatá v deviatom ročníku mám tehotné. Vy nedokáže si predstaviť ako trpia prepravcovia, ktorí prepravujú tieto deti, ako vyzerajú tie autobusy tam. A tú frustráciu a nemohúcnosť učiteľov, ktorí sú na konci so silami. A my ich musíme vypočuť a ja súhlasím, pán minister, že s týmto musíme pohnúť. Ja nie som vôbec rasista, som za inklúziu, za pomoc deťom všade tam, kde sa to dá. Niekde budeme musieť proste zvoliť iný prístup, lebo tam už, tam už nemáme šancu, tam už nemáme šancu.
No, keďže, keďže už sme na sklonku času, ja ponúkam spoluprácu, aj tie súkromné a cirkevné školy to robia, my sme pripravení pomôcť. Kolega Horecký už hovoril o geografickej polohe. Ak máte štátnu školu najbližšie k osade priemerne 3,4 kilometra, cirkevnú 11 či 14 kilometrov a súkromnú 35, tak nie je pravda, že preto neprijímame rómske deti, že ich neľúbime, ale preto, že takto sme vznikli, hej. My máme v Bardejove, ja som to už spomínal, máme tri cirkevné školy. Jedna je priamo v rómskej osade. Tú vedú Saleziáni, ja k nim patrím, blahoslavený Zefirín. Táto škola má materskú a základnú a tam išla aj do vyšších ročníkov, ale štát proste prišiel a povedal, že segregujete, stačí len po štvrtý ročník. A Saleziáni hovoria, nechajte nám tie deti trošku dlhšie, my tým, ktorí chcú, ktorí na to majú a ktorí pochopili, že je to treba, tak my im pomôžeme až po koniec strednej školy. Ale štát toto zakázal, zatrhol. V druhej škole, ako som povedal, som bol riaditeľom deväť rokov a tam sa nám, ale trvalo to dvadsať rokov, tak sa nám tá inklúzia podarila. Dneska tí ľudia, tí rodičia, ktorí predtým boli naše deti, dneska už pracujú, ale trvalo to dvadsať rokov a nikomu sme sa nemuseli vyhrážať alebo nikto sa nám nevyhrážal, že nám zoberú 20 %. A tá posledná škola v centre mesta, tá slúži ako spádová cirkevná škola pre všetkých z okolia. K nám chodia deti z okolia 38 kilometrov, dokonca zo Svidníka k nám chodia deti do školy a ja si neviem predstaviť, že jednému obvodu, teda jednému kúsku Bardejova určím, že 70 % z toho kúska bude prioritne bude chodiť do našej školy. Ono to, vy tam dáte prechodné ustanovenia, ten nábeh bude deväťročný alebo desaťročný, ale po deviatich, desiatich rokoch sa stane, že ľudia, ktorí zo svojho presvedčenia chcú dať dieťa na cirkevnú školu, tak nebudú môcť, lebo budú platiť nejaké úplne iné obvodové pravidlá.
My tieto pravidlá odmietame a tak vás žiadam aj, pán minister, prehodnoťte to, stiahnite to. Ak som ja vo svojej rozprave, vo svojich videách išiel za čiaru, ja som zatiaľ presvedčený o tom, že bojujem za dobrú vec a na konci dňa ma mrzí, ak som pri tom sa niekoho príliš dotkol alebo som nebol celkom slušný a korektný, za to sa ospravedlňujem komukoľvek, ak sa to stalo, ale chcem, aby systém školstva na Slovensku fungoval lepšie. My sme pripravení pomôcť, kde sa bude dať, len sa nám nevyhrážajte a nerozprávajte o nás, že si neplníme povinnosti.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Vďaka za slovo.
Pani kolegyňa Kosová, ja by som si dal trošku pozor na to, na tie červivé jablká a pekné jabĺčka a zlé jabĺčka, a aby sme nehodili príliš veľkú špinu a neurobili terč z pracovníkov CPaP, z psychológov a učiteľov, ktorí robia v takých podmienkach, o ktorých sa nám ani nesníva. Takže toto pozor, po prvé. Po druhé, inklúzia ešte nie je ľudské právo, inklúzia je šľachetný cieľ, ale základný dohovor o právach dieťaťa hovorí, že každé dieťa má právo byť vzdelávané takým vzdelávaním, ktorým dosiahne maximálne jeho potenciál. A to má platiť pre všetky deti, aj pre tie, ktoré sú vo vylúčených komunitách, aj tie, ktoré nie sú. Ale nedosiahnete to tak, že ich nasilu zmiešate. Vy nemôžete dosiahnuť zlepšenie situácie tak, že niekomu inému ju zhoršíte. Celé toto naše úsilie musí byť win-win. A to, čo zatiaľ predstavuje pán minister, zatiaľ toto vôbec nerieši. To, čo povedal Janko Horecký, podpisujem, musíme urobiť všetko preto, aby sme vyslobodili deti z generačnej chudoby a snáď ma nebudete obviňovať za nejakého rasistu, ja som bol zakladateľom a dlho som viedol školu, ktorá bola maximálne inkluzívna, aj s vylúčenou osadou a dneska tie deti sa maximálne zlepšili, chodia čisté, rodičia pracujú, prispievajú, chodia na lyžiarke výcviky. Trvalo nám to 20 rokov. Čiže ja túto prácu podpisujem, ale dal by som, asi by som vážil slová a nerobte, prosím vás, z inklúzie mantru, lebo mnohí ľudia tomuto pojmu nerozumejú a zvlášť veľmi ťažko sa s týmto slovom operuje na východe Slovenska, kde už je proste situácia taká, že si ju mnohí z vás ani nedokážete predstaviť. Len to, prosím vás, berte do úvahy.
Ďakujem.