Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo.
Pani kolegyňa Turčanová, veľmi pekne ďakujem za tvoje citlivé slová, aj za konkrétny príklad. V tomto parlamente nie je obvyklé, aby prešli nejaké návrhy, ktoré predloží opozícia, ale párkrát sme to zachytili, párkrát sa to stalo a zvyčajne šlo o veľmi citlivú tému, ktorá sa hlboko dotýka ľudského života, ľudskej duše alebo pomoci niekomu v núdzi. Myslím si, že toto je ten prípad, a preto apelujem na jednu aj druhú stranu, na koalíciu aj opozíciu, aby tento návrh podporila, lebo ide o citlivú tému, ktorá sa dotýka mnohých z nás.
Ďakujem.

Vďaka, pán kolega, za faktickú.
Ja ešte raz zopakujem a zdôrazním, že presne táto téma a otvorenie veľkého školského zákona, k tomu došlo minulý týždeň a bavili sme sa tu o tom hodiny a hodiny. A bavili sme sa presne o tejto téme, ktorá už mohla byť vyriešená k spokojnosti naprieč politickým spektrom. Ako je možné, že školský zákon, tak dôležitá veľká vec, sa zase otvára? O týždeň. Ako inak to môžeme chápať, ako, ako nejakú, ako nejakú politickú kampaň alebo niečo, niečo, čo ako keby nedávalo zmysel.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, predkladatelia, prepáčte mi drobnú dávku sarkazmu, ale všetci sme za posledné týždne boli svedkami rôznych kotrmelcov vpred aj vzad a rôznych tlačoviek a antitlačoviek a prestreliek medzi pánom Huliakom a pánom podpredsedom Dankom. A dneska tu v súzvuku títo dvaja spolu s ďalšími predkladateľmi predkladajú legislatívny počin, ktorý má viesť k slušnosti, k tradíciám, k citlivému prístupu k výchove a vzdelávaniu detí. Toto teda nám predkladá pán Huliak a pán Danko, ktorí sa tu správali veľmi, by som povedal, veľmi úchvatným spôsobom za posledné dva týždne.
A preto to hovorím, preto to spomínam, lebo, lebo ja sa snažím pochopiť úprimnosť, úprimnosť tohto návrhu a nejak mi to, nejak mi to nejde do hlavy. Niekoľko dní, desiatky hodín sme tu rozprávali, nielen tu, ale aj na výbore pre vzdelanie sme rozprávali o troch novelách školských zákonov. Minimálne dve sa týkali, týkali aj vecí, o čo sa snažíte riešiť teraz a pán kolega Horecký podal niekoľko pozmeňujúcich návrhov ku návrhom pána Druckera. Spomenul tu kolega Vašečka, my dávame pozor v KDH na to, aby výchova a vzdelávanie neprešli nekontrolovane pod moc štátu a aby rodičia neostali štatistami. My si myslíme a my to pokladáme za výsostné právo rodičov predovšetkým v oblastiach intimity, v oblastiach sexuality, sexuálneho vzdelávania, aby rodičia vedeli, čo sa robí v školách nielen v rámci aktivít, ktoré sú nad rámec alebo presahujú školský a štátny vzdelávací program, ktoré sú v katalógu inovácií, ale dokonca aj to, čo je v školskom vzdelávacom programe preto, lebo tam je veľmi citlivá interpretácia. Inak to podá konzervatívnejšia alebo konzervatívnejší starší kolega pedagóg ako mladý človek s liberálnejším pohľadom na svet, a preto, preto nechceme ubrať rodičom možnosť, aby videli, čo sa v tej škole robí, aby mohli povedať nie, takto to ja nechcem, aby ste narábali s mojím dieťaťom. A toto je poctivý konzervatívny postoj KDH. My sme ho vyjadrili na rokovaní ku tlači 400, prípadne ku tlači 401, ale asi ste mali zapchaté uši. Lebo prešli kompromisné návrhy, kde rodičom čiastočne upierame toto právo, keď sme rozprávali o informovanom súhlase rodičov, vy všetci ste zahlasovali, vy všetci ste zahlasovali s pánom ministrom, ktorý sa môže tešiť z priazne viac ako sto poslancov.
A tam keď sme to riešili, keď sme povedali, keď sme zdvihli varovný prst a povedali sme pozor, aby sa našim deťom nedostalo niečo, čo rodičia nechcú, vy ste vtedy boli tichučko. A teraz zrazu takýto legislatívny počin.
Pýtam sa, či je toto poctivé.
A teraz prečo to predkladáte ako poslanecký návrh, keď ste vládni poslanci? Pýtam sa prečo? Aká finta je v tom? Aká je v tom poctivosť? Aký je za tým úmysel? Idete sa hrdiť, že my ideme zachraňovať Slovensko a tradičné hodnoty? Veď tak ako ste to napísali, už to povedal kolega Horecký, je to také babráctvo, že vy neviete interpretovať, čo je tradičná hodnota. To sa nedá, lebo tradície sa postupom času menia. Tradícia nie je niečo, čo je desaťtisíc rokov alebo päťtisíc alebo tritisíc rokov staré. Keby sme sa držali tritisíc rokov dozadu, tak tu dneska máme mnohoženstvo. Takže pozor na to, či predkladáte niečo, čo je, čo je konzervatívne a čo je poctivé. Z môjho pohľadu si robíte iba PR. To nie je nič, čo by sa dalo rukolapne povedať, že takto to áno, je to dobre napísané, je to čisté, je to precízne, je to fajn. Nie je to fajn, je to iba čistý populizmus. A najväčšia sranda je, že to podávajú vládni poslanci, medzi nimi Huliak a Danko, aká symbióza.
A teraz aký je tam úmysel? Čo za tým je? My v KDH sme presvedčení o tom, že rôzne experimenty a rôzne, prepáčte mi, kolegovia, príliš progresívne alebo príliš liberálne ideológie, ktoré chceme dostať už o materských alebo základných škôl k našim deťom, to my nepokladáme za správne. Tam treba citlivosť a tam treba celospoločenskú dohodu a treba pozerať, lebo tiež neberiem informáciu, že každé dieťa má právo na všetky informácie. Tam musíme byť citliví, kedy, v akých dávkach a akým spôsobom. Keď toto nezoberieme do úvahy, tak predsa ja neposadím štvorročné decko a nebudem s ním pozerať horor, aby som mu neublížil. Alebo nepustím deťom porno, to tiež, samozrejme, že nie. Tam budeme musieť byť citliví.
Ale ja vás žiadam, buď to stiahnite, alebo to upravte do takej podoby, aby to dávalo zmysel, aby to malo hlavu aj pätu. Lebo v debatách, ktoré tu boli minulý týždeň a ktoré trvali hodiny, tam ste boli ticho. A teraz predkladáte niečo cez poslanecký návrh, čo znamená, že ste obišli všetku odbornú diskusiu, kompletne. A potom robíte z konzervatívnej politiky, prepáčte, trhací kalendár!
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, pán minister, milí kolegovia, kolegyne, ktorí ste ešte v sále, dovoľte mi pár, pár slov aj k tomuto legislatívnemu počinu. A najprv spomeniem náš vzdelávací systém, ktorý sa týka povinnej školskej dochádzky. Ono to spolu súvisí, to sú spojené nádoby. Keďže nám nefunguje jedna vec, tak potom v dospelosti potrebujeme to doplniť tým celoživotným vzdelávaním.
Náš vzdelávací systém na Slovensku, to povinné vzdelávanie, je jedno z najmenej logických vzdelávacích systémov, aké na svete existujú. Mali sme tu, mali sme tu, mali sme tu viac ako dvadsať ministrov školstva a priemerná životnosť ministra školstva je okolo jeden a pol roka. O čosi menej. A každý z nich sa snažil prísť s niečím novým a nie vždy to išlo k lepšiemu, ale niekedy prišli polovičaté riešenia a zmena vlády alebo zmena ministra a nedotiahnuté veci do konca a my sme ten náš vzdelávací systém urobili veľmi kostrbatým.
V zásade existujú dva vzdelávacie systémy vo svete. Jeden je selektívny, týmto spôsobom idú napríklad Nemci, a jeden je taký inkluzívny, väčšina sveta používa ten. Ale my sme si vybrali niečo z jedného, niečo z druhého. Nič sme neurobili poriadne a trpíme tým. A zároveň na konci nášho povinného vzdelávania my nevieme povedať, že či sme niečo dosiahli, alebo nedosiahli. Naše povinné vzdelávanie končí po prvom roku strednej školy. Desať rokov je povinná školská dochádzka. Deväť rokov chodíte na základnú školu a potom jeden rok na strednú školu a my nemáme zmerané, že či ten 17-ročný mladý človek, mladý muž alebo mladá žena, že či ovládajú nejakú zručnosť alebo niečo, čo ich v živote uživí. Je strata času, strata prostriedkov, je to nehorázne plytvanie zdrojov, ak na niečom pracujeme desať rokov a po desiatich rokoch ani neskontrolujeme, či ideme dobre. A toto je náš vzdelávací systém na Slovensku. A potom treba, potom treba prísť s inými formami dovzdelávania, aby ľudia, ktorí ostali bez nejakej kvalifikácie, bez zručnosti, bez remesla, aby si mohli vzdelanie nejakým neformálnym spôsobom neskôr doplniť a aby potom boli schopní uživiť sa. Až vtedy, keď je človek schopný sa uživiť, získava slobodu, aspoň získava tú ekonomickú slobodu, kedy sa dokáže starať sám o seba a podľa mňa toto by malo byť takým naším krédom, zmyslom vzdelávania.
Náš vzdelávací systém, opakujem, a preto, preto ja som sa túžil stať poslancom Národnej rady, aby som to najprv mohol nahlas povedať a potom možno pridať ruku k dielu a toto zmeniť. Na konci nášho vzdelávania, povinného vzdelávania má byť človek, ktorý ovláda nejaké zručnosti, ktoré ho uschopňujú uživiť sa. Ja dneska hovorím mladým ľuďom, že aspoň toto sa naučte, naučte sa jazyk, naučte sa ovládať nové technológie, choďte s dobou, naučte sa pracovať v tíme a majte tú adaptačnú schopnosť, lebo život sa ako keby zrýchľoval, to tempo sa zrýchľuje, buďte schopní sa prispôsobiť. A ešte keď k tomu pridáte dar kreativity, tak budete v živote úspešní. A my ako keby sme na to zabudli, my máme pripravené vzdelávacie obsahy, ktoré my nútime žiakov, že toto musíte prebrať. Nieže sa to musíte naučiť, musíte to prebrať. Ani sa to nemusíte naučiť. Dokonca my nehovoríme o povinnom vzdelaní alebo o povinnom vzdelávaní, my hovoríme o povinnej školskej dochádzke. My musíme povinne chodiť do školy. Už čo tam robíme, to už nemusíme. Tá miera našej aktivity ako keby závisela od nás alebo od toho, ako nás do toho tlačia alebo motivujú rodičia a učitelia. Ako keby sme mali ten náš vzdelávací systém postavený na hlavu a potom musíme, musíme to suplovať celoživotným vzdelávaním alebo, alebo inými spôsobmi vzdelávania, tak aby človek bol schopný sa o seba postarať.
Ja oceňujem zopár vecí, ale ako som už povedal pánovi ministrovi, otvárame trošku Pandorinu skrinku. Z môjho pohľadu v dobrom, ale ešte sa to ukáže. Tie individuálne vzdelávacie účty totiž povedia, že ty, každý jeden z nás, máte právo sa ďalej vzdelávať aj potom, keď skončíte školy, a budete mať na to určitý budget peňazí. Tie individuálne vzdelávacie účty povedia, že môžeš sa vzdelávať a my ako štát ťa podporíme. A máš určenú nejakú mieru.
A teraz urobím takú paralelu s tým neformálnym vzdelávaním, tým popoludňajším vzdelávaním, výchovno-vzdelávacími aktivitami, ktoré si môžu zobrať z nášho vzdelávania naše deti, naša mládež. Naše deti môžu chodiť do družiny, do školského klubu detí, môžu chodiť na základnú umeleckú školu, na individuálnu formu, na skupinovú formu, môžu chodiť hrať futbal, môžu mať rôznu krúžkovú činnosť, môžu byť súčasťou nejakých mládežníckych organizácií. Toto všetko platí štát. A kto je šikovný, tak si vie z toho systému za rok vybrať aj niekoľko tisíc eur. Deti, ktoré chodia na dva hudobné nástroje, ktoré ešte chodia aj do družiny a ešte na nejakú ďalšiu aktivitu, tak tie čerpú z toho neformálneho vzdelávania tisíce. A potom tu máme také deti, ktoré sa k tým neformálnym aktivitám nikdy nedostanú. To sú tie deti napríklad, ktoré sa vzdelávajú v dvojzmennej prevádzke na základných školách. Tí nikdy nedostanú ani družinu, ani žiadnu ZUŠ-ku, nič. V tých istých priestoroch sa totiž učia doobeda aj poobede, a to je absolútna sociálna nespravodlivosť.
A tie individuálne účty idú opačne. Tie individuálne účty, síce sa to týka dospelých, ale dávajú vám ako keby právo, dávajú vám istý objem peňazí, istý objem času na vzdelávanie, ktoré vám má v živote pomôcť. Keby sa nám toto poradilo, dostať tú sociálnu spravodlivosť aj do povinného vzdelávania na základné a stredné školy, veľmi by to pomohlo našim deťom.
Nechcem, nechcem to veľmi naťahovať, ale túto časť zákona považujem za najrevolučnejší krok, ku ktorému sa odvážil pán minister Drucker. Ako ste počuli, pani Gažovičová spomínala, že nie všetky krajiny boli ochotné ísť do niečoho takého. My ideme do toho v tom neformálnom vzdelávaní, alebo celoživotnom vzdelávaní dospelých, ale ak si osvojíme tento princíp a začneme o tom uvažovať v prípade ďalších foriem vzdelávania, tak budeme si musieť, budeme si musieť poctivo povedať, že na čo náš štát má a na čo majú právo tie jednotlivé decká. My hovoríme o obedoch zadarmo, ale tisíce detí sa k nim nikdy nedostanú. Tisíce detí. My hovoríme, že môžeš chodiť na ZUŠ-ku alebo na nejaké krúžky, ale tisíce detí nemôžu. A toto by sme mali upraviť a podľa mňa je to takto zboku, cez iný zákon, ale je to ako keby krok k tomu, že by sme aj tú sociálnu spravodlivosť a tú dostupnosť kvalitného vzdelávania, ktoré zaručuje jednak ústava, jednak zaručujú ju aj práva detí, aby sme to dokázali na Slovensku uplatniť. Zatiaľ to nerobíme. A toto je teda jeden z tých vecí, ku ktorým sa odhodlal pán minister, a to tie individuálne vzdelávacie účty, ktoré zavádzame, už samotný ten pojem podľa mňa do školstva prinesie trošku viacej poriadku a trošku viacej sociálnej spravodlivosti a ja mu chcem povedať, že som za túto časť vďačný.
Ďakujem.

Ďakujem, milí kolegovia, za záujem o osudy učiteľov, pedagógov.
Sabatický rok, nemáme na to prostriedky, učitelia sú v zásade ľudia, ktorí žijú veľmi striedmo a nemajú vytvorenú na to rezervu, aby si mohli dovoliť sabatický rok, a my nemáme v rozpočte toľko peňazí, aby sme tých učiteľov udržali na sabatickom, teda na nejakom pobyte alebo na nejakej prestávke, kde zregenerujú. Čiže je to síce pekná vec, ale nemáme na to peňáze. A peniaze sú, ako vieme, veľmi drahé.
No a potom druhá vec, zrušenie tých školení, poviem za štvrťstoročnú prax, že väčšina tých školení mi do života veľa nepriniesla a ani pedagógom, ale sú školenia, sú vzdelávania, ktoré sú pre pedagógov prospešné, ale inštitúcií všelijakých vzdelávacích vyrástlo ako húb po daždi a mnohokrát je to školenie pre školenie, preto aby sa naplnila litera zákona, ale ten posun pedagóga, ktorý absolvoval školenie, je veľmi často otázny a v mnohých prípadoch nemá žiaden prínos. Čiže to vzdelávanie je potrebné. Každý šikovný človek, ktorý chce rásť, tak musí pozerať, ako ide svet a čo je nové vo svete, ale my nezachytávame na tých školeniach trendy. Veľmi často sú tie školenia o rôznych hrách a o rôznych aktivitách, ktoré reálne pedagógovi nepomôžu rásť, čiže určite by som tento systém zjednodušil, neurobil, nerobil ho povinným a tie peniaze, ktoré sú po prvej, po druhej atestácii, ja by som dal rovno pedagógom ako základnú zložku mzdy, lebo tá, ktorá je teraz, je z môjho pohľadu nehumánna. To, čo sme urobili my učiteľom a ako sme ich vytlačili na okraj, je proste katastrofa a vráti sa nám to.

Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri a milí kolegovia, ktorí ste ešte v takú neskorú hodinu venovali svoj čas a možno aj trošku pozornosti.
Ja zopár bodov na zamyslenie alebo zopár takých otázok. Ja sa chcem spolu s vami pozastaviť nad tým, aké je dnes postavenie pedagóga v našej spoločnosti, na akej pozícii alebo ako vnímame my z poslaneckých lavíc, ako vníma vláda, ako vníma spoločnosť učiteľa. Ja som zo svojej riaditeľne pozeral na parkovisko, kde parkovali učitelia, a potom, kde parkovali gymnazisti, a často mi bolo do plaču. Často mi bolo do plaču. To, čo si dnes môžu dovoliť učitelia, je absolútna degradácia učiteľského stavu.
Existuje taký múdry pojem, Rasťo Krátky to bude poznať, že parita kúpnej sily. Keby sme porovnali, tie štatistiky existujú, keby sme si porovnali, čo si môže dovoliť začínajúci učiteľ na Slovensku za svoju mzdu a čo si môže dovoliť ich kolega v Európe, viete, ako by, na akom mieste sme sa objavili my Slováci? Sme predposlední, za nami je Albánsko ešte. Čiže parita kúpnej sily učiteľa na Slovensku je na úrovni Albánska.
A teraz ako naša vláda si hodno... ako považuje učiteľov a aká je školstvo priorita. Mierou toho, čo vieme zmerať v školstve, že koľko jednotlivé krajiny dávajú z toho, čo vyprodukujú, do svojho hrubého domáceho produktu, koľko dávajú do školstva, tak takí Švédi dávajú do školstva 7 % zo svojho HDP, zo švédskeho HDP, nie zo slovenského. Celá Škandinávia je na úrovni šiestich alebo nad šiestimi percentami. Priemer v Európe je nad piatimi percentami. A u nás dávame do HDP na škol... teda do školstva z nášho HDP 4,6 %. Za to neviním pána ministra. Za to viním nás všetkých, celú našu spoločnosť, náš postoj k vzdelávaniu, k hodnote vzdelávania, postoj k tomu, ako je pre nás dôležitý učiteľ. Toto sme vyjadrili číslom 4,6.
A ja rozumiem tomu spravodlivému hnevu kolegyne Gažovičovej, ktorá, ktorá s trasľavým hlasom hovorí o tom, že ideme dať učiteľom pár eur navyše. Iné povolania si dokážu štrajkami a rôznymi vyjednávaniami vytlačiť svoje príjmy, svoje mzdy oveľa-oveľa viacej. Učitelia, pretože sú mierumilovní a pokojní, tak oni trpia. Ale ak my nebudeme trošku viacej empatickí voči nim, tak ich strácame a stratíme ich nadobro. Ako môže, ako môže niekto zatúžiť byť učiteľom, keď zo svojho nástupného platu si nedokáže v Bratislave zabezpečiť dôstojné bývanie a stravu a dopravu? Jedna moja známa teraz momentálne išla zberať skúsenosti na univerzitu do Spojených štátov, bola učiteľkou anglického jazyka. A po roku mi povedala: Musím odísť z tejto práce. Mám ju rada, milujem deti, vidím v tom zmysel, ale ja sa neuživím. Ja som na kraji Bratislavy v garsónke a väčšina môjho platu ide na ubytovanie.
My hovoríme o učiteľoch, ktorí zarábajú násobne menej ako iné povolania a za chvíľku sa nám to teda vypomstí.
Zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch určuje toto: Pedagóg v rámci svojej práce musí absolvovať kvalifikačné vzdelávanie, funkčné vzdelávanie, špecializačné vzdelávanie, adaptačné vzdelávanie, predatestačné vzdelávanie, inovačné vzdelávanie, aktualizačné vzdelávanie. On niekedy ani nevie, že čo to všetko ešte musí poplniť. A viete, kedy to robí? Po víkendoch. Po víkendoch a po nociach a toto mu ešte viacej pridáva práce a keď to robí náhodou počas svojej pracovnej doby, tak potom v tom kolektíve v tom rozvrhu hodín vznikajú medzery a tam treba zastupovať a tým, ktorí zastupujú zase vzniká náhradné voľno, ktoré si potom neskôr budú čerpať. My tým, tou šikanáciou, týmito rôznymi druhmi školení, ktoré musia pravidelne, ono sa to volá ešte aj kontinuálne vzdelávanie, ale pramálo to pomáha učiteľom byť lepšími učiteľmi. Pramálo. Skôr ich to šikanuje, oberá ich to o ich čas. A keď otvárame zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch, tak poďme tieto hlúposti zrušiť. Poďme to zjednodušiť.
Kolega Horecký tu dával pomerne jednoduchý návrh a ja dúfam, že sa pán minister aspoň trochu nad tým zamyslí, aby dobu, keď sa niekto v školstve stane profesionál v niektorých, v niektorých činnostiach, aby sme nenaťahovali na desať rokov, ale aby sme ju skrátili na päť. Ja ako začínajúci učiteľ som sa stal riaditeľom po piatich rokoch praxe. Musel som absolvovať nejaké základné štúdium riadiacich pracovníkov, ale päť rokov praxe mi stačilo na to a mohol som sa stať riaditeľom. Ja by som tú dobu napríklad, to je jeden z pozmeňovákov kolegu Horeckého, ktorý školstvu obetoval celý život a ktorý prišiel s praktickým riešením. Kolegyňa Gažovičová tu hovorí: Nevymýšľajme nejaké smutné príplatky učiteľom, ktoré, ktoré, s prepáčením, nie sú ani na kávu, keď oni nemajú dôstojné bývanie. Keď tá pláca, tá mzda, ktorú oni za svoju, za svoju prácu odvedenú, kvalitnú odvedenú prácu dostanú tú mizériu, čo vidia na výplatnej páske, proste zjednodušme to. Nešikanujme učiteľov, zabezpečme im, zabezpečme im trošku viacej dôstojnosti.
Viete, koľko žiakov má priemerne učiteľ na prvom stupni základnej školy na Slovensku? Sedemnásť a pol. Priemer v Európe? Trinásť celá tri. V Maďarsku? Desať. My máme veľa žiakov na triedu, málo učiteľov, sú prestarnutí, frustrovaní, neohodnotení. A v takejto atmosfére môžeš, môžeš snívať o inováciách a o vede. Chvalabohu ešte za tých málo projektov, ktoré sa snažia dobehnúť alebo udržať krok so svetom. Chvalabohu za to, ale je to veľmi málo. S tým objemom peňazí, ktorý dávame do školstva, nemôžme hovoriť ani o priorite, ani o dôstojnom živote pre učiteľov. Keď už otvárame zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch v škole, tak im to zjednodušme, nastavme veci tak, aby mohli byť ohodnotení spravodlivou mzdou.
Ďakujem pekne.

Tak ja sa celkom vždy teším na prácu vo výbore pre vzdelávanie, lebo tam veľmi často počúvam odborné a veľmi korektné argumenty. V tomto prípade tak trošku ste si možno protirečil, že nestoja proti sebe. Oni nestoja proti sebe ako súperi, oni len sú financovaní z toho istého balíka. Keď zoberieme kompetenciu materským školám alebo školským zariadeniam, tie peniaze presunieme na ministerstvo školstva, tak vlastne o tento balík peňazí prichádzajú tie samosprávy. A ja ZMOS nevnímam ako nejakého nepriateľa. To je jedno veľmi seriózne združenie miest a obcí a mestá a obce sú organizácie, ktoré najlepšie alebo ešte lepšie ako štát hospodária. Oni nemôžu hospodáriť so stratou, oni nevytvárajú deficit. Oni musia mať každý rok vyrovnané hospodárstvo a stále majú menej a menej peňazí a viacej a viacej roboty. Čiže my v KDH si veľmi, veľmi vážime, práve naopak, ZMOS pokladáme za seriózneho partnera. Ja hovorím o tej rovnici, kedy peniaze, o ten istý balík peňazí tieto dve inštitúcie musia súťažiť. A ja do budúcna vidím toto ako veľké ohrozenie nejakého napredovania a skvalitňovania školstva. Toto ja vidím ako problém a ako problém výhľadový, ktorý nie je len dnes, ale ktorý nás bude brzdiť, ak to nezmeníme do budúcna a zahatí zlepšovanie školstva, ktoré momentálne máme na Slovensku mizerné. Tie naše školské výsledky a všetky merania a všetko, čo v školstve robíme, ušiel nám vlak, celý svet je pred nami a toto potrebujeme dobehnúť. Ďakujem.

107-2
Treba im pomôcť a konečne sme nabrali dych a ideme toto nejakým spôsobom riešiť. Vidím tam aj nedostatky. Ideme posilňovať kompetencie a silu Štátnej školskej inšpekcie, je tu pani inšpektorka bývalá. Dostanú právomoci viacej trestať v prípade, že škola nekoná. Ale, prosím vás, ak riaditeľ školy, ak škola nemá účinné nástroje na riešenie nejakého problému, nevie si s tým rady, sama si s tým nevie rady, lebo nemá nástroje tá škola alebo ten riaditeľ, nedostaví sa výsledok, nedostaví sa riešenie a keď zvýšime kompetencie Štátnej školskej inšpekcie a tú školu začneme trestať, my nedosiahneme zlepšenie situácie, len ešte viacej udeptáme tieto školy.
Poviem vám konkrétny prípad. Inšpekcia často vyčíta školám, že nedostatočne riešia prípady, kedy dochádza k agresívnemu správaniu alebo k šikane. Často je to školám vytýkané. Ale reálne školy nevedia, ako to majú riešiť.
30 % detí ani neprizná, že bolo šikanovaných, 30 %, tretina detí neprizná, že bolo šikanovaných a trpí vo vnútri v svojom srdci a potom má psychické problémy, zdravotné problémy a potom ide dole aj vzdelávací výsledok.
Bojí sa, lebo keď to povie, buď obeť, alebo svedok, boja sa, že dostanú aj oni. Vo väčšine prípadov keď dôjde v škole k šikane, ten proces je tak pomalý, tak komplikovane sa rieši a za tie dlhé týždne, kedy sa to rieši, ostáva šikanér a šikanovaná osoba v tom istom kolektíve. A bezradní rodičia, keď dieťa už začne chodiť poza školu a vymýšľa si, že ho bolí bruško alebo hlava, tak rodiča sa uchyľujú k tomu, že zoberú dieťa do inej školy.
Toto je najčastejšie riešenie šikany na Slovensku, prosím. Šikanér ostáva ďalej v škole a dieťa uteká niekde inde, do nejakého bezpečnejšieho prostredia. A my sme napríklad neotvorili, nedali lepšie nástroje riaditeľom. Existujú prípady, Francúzsko menilo teraz legislatívu, Írsko, Anglicko. Poviem niečo odvážne, o čom sa môžme do budúcna baviť, hovorí sa o trestnoprávnej zodpovednosti napríklad, zavádza sa pojem trestný čin. Školská šikana začína byť, alebo už je kodifikovaná v legislatívach rôznych krajín ako trestný čin. Znižovala sa trestnoprávna zodpovednosť v niektorých krajinách a tak ďalej. V niektorých štátoch môžte suspendovať na niekoľko dní, dokonca v prípade, že sa to nevyriešilo dokonca môžte zo školy poslať takého šikanéra preč. My nemáme také právomoci, riaditeľ nemá takýto nástroj. V mnohých krajinách platí to, že ak niekto preukázateľne šikanuje, musí sa zapojiť do rôznych kurzov empatie a tak ďalej. Proste existujú nástroje, ktoré sú funkčné, fungujú a cieľom je nieže potrestať šikanéra, lebo aj ten šikanér veľmi často je človek, ktorému mohlo byť ublížené, alebo má nejaké iné vnútorné alebo vonkajšie problémy. Samozrejme, treba to riešiť komplexne. Ale nemôže sa stať, že to riešime tak, že obeť ďalej trpí. V prípade domáceho násilia sme to vyriešili, to je obdobný prípad. Ale tam keď preukázateľne násilník ubližuje, tak polícia dokáže toho človeka, povedať mu, máš pár minút, zbaľ sa a pôjdeš preč do vyriešenia prípadu. Aby nemohlo nastať to, že sa zavrú dvere a ten násilník ďalej ubližuje. To je zmena paradigmy, to sme len nedávno zaviedli do našej legislatívy. Možnože je čas aj k takýmto riešeniam prísť, otvoriť takéto riešenia v oblasti školstva.
A keď pán minister hovorí o nežnej revolúcii, tak napríklad tu v tej 400, v tlači 400 až také veľké revolučné zmeny nevidím. Snáď to, že financovanie materskej školy prechádza pod štát, ale neurobili sme to dôsledne. A nie preto, ja neviním za to ministra, ja hovorím, že tá rovnica ZMOS vs. ministerstvo školstva nie je dobrá. A takýchto vecí by sa tam dalo vyčítať viacej.
My kádeháci, konzervatívni, kresťanskí politici dávame pozor aj na to, dokonca je to naša ústavná priorita, aby škola a rodina spolupracovali pri výchove a vzdelávaní, ale aby sa nestalo, aby sa žiadnym spôsobom nestalo, že poza chrbát rodičov sa vlieva do detí niečo, čo môže byť škodlivé a s čím rodičia nesúhlasia. A preto tu bol taký legislatívny ping-pong na našom výbore a ešte aj teraz sme toho svedkami, že sa na poslednú chvíľu podávajú ďalšie pozmeňovacie návrhy, ale verte nám, naším cieľom je to, aby bola maximálna a dobrá spolupráca a súčinnosť medzi rodinou a školou, ale aby v niektorých témach, ktoré sa týkajú intimity dieťaťa, ktoré sa týkajú sexuálnej výchovy a vzdelávania, prípadne náboženského, filozofického presvedčenia, aby na toto mal dosah rodič. Či už je to súčasťou štátneho vzdelávacie programu, a zároveň školského potom, či je to nad rámec vzdelávacieho programu, alebo či je to súčasťou katalógu inovácií. Tam budeme trvať na tom a budeme chcieť, aby rodič mal možnosť povedať, toto nie je vhodné pre moje dieťa. Lebo pán minister môže povedať, ja ako minister, ja sa budem snažiť toto ustrážiť, lenže ja som povedal, my na Slovensku veľmi často meníme ministrov. A nie je zárukou, osoba ministra nie je zárukou toho, že či sa niečo nezdravé dostane deťom, alebo nie. Toto musíme nastaviť v zákone.
A v takomto prípade hovoríme, že ak sa tu dohodneme, tak sme ochotní podporiť túto legislatívnu zmenu, ak nie, buď sa zdržíme, alebo budeme hlasovať proti. Napriek tomu, že som povedal a vymenoval časť vecí, ktoré sú celkom prospešné v tomto zákone, dávajú zmysel. Je ich tam viacej, ale pre krátkosť času aspoň toľko za mňa a za KDH.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegovia a kolegyne, ktorí ešte máte chvíľku času a trpezlivosti, dovoľte mi pár poznámok ku zákonu alebo teda k legislatívnemu počinu, ktorý sa dotýka viacerých zákonov, prioritne zákona 597/2003 o financovaní základných, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov. Tento zákon sa čiastočne dotýka aj veľkého školského zákona a potom zákona o školskej správe a samospráve, teda štátnej správe a školskej samospráve, to je 596/2003. No, ťažisková téma, ťažisková téma tejto legislatívnej zmeny alebo tohto legislatívneho návrhu je zmena financovania materských škôl. Ja vám skúsim tak jednoducho povedať, že čo sa tam udeje, čo sa tam stane.
KDH má vo svojom programe zjednotenie a zjednodušenie financovania škôl a školských zariadení. My to máme veľmi, veľmi komplikované. Ten náš systém je nieže nedokonalý, ale stratil už veľmi dávno logiku. Súvisí to s tým, že životnosť ministra školstva na Slovensku je niekde medzi 1,5 až 2 rokmi a každý nový minister prišiel, začal niečo, nejakú reformu, nejakú legislatívu a potom sa veľmi rýchlo zmenil a nedokončil, nedotiahol veci a po ňom to urobilo viacej ministrov takto. A to naše školstvo jednak náš školský vzdelávací systém a jeho financovanie a jeho organizácia tak dostalo veľa takých nehomogénnych zubov a je asi načase to opraviť.
Tu sme sa ešte, predchádzajúci ministri sa zaviazali v pláne obnovy a odolnosti, že k tomu kroku dôjde, že štát prevezme zodpovednosť za materské školy, a teda pristúpilo sa k tomu, že materské školy prejdú z pôsobnosti miest a obcí, teda z financovania cez originálne kompetencie prejde pod financovanie, teda prenesený výkon štátnej správy pod ministerstvo školstva, čiže materské školy má priamo financovať štát. Je to trošku proti decentralizácii, ale logiku to dáva v tom, že to predprimárne vzdelávanie špecificky pre Slovensko je veľmi, veľmi dôležité. Je dôležité, aby bolo zabezpečené pre každé dieťa na Slovensku, špeciálne pre deti, ktoré sú vo vylúčených osadách a toto je jeden z nástrojov, ktorý nám aj im má pomôcť, aby sme sa pozberali, pozviechali. Tak v tomto prípade to takto dáva logiku, lenže čo sa stalo? Urobili sme ďalší zub, ďalší jeden nesystémový alebo jeden krok, ktorý z môjho pohľadu je nelogický a podľa mňa chybný. My sme síce preniesli materské školy pod financovanie štátu, ale ich školské jedálne sme nechali pod financovaním miest a obcí. Teda toto sme nechali na pleciach starostov. Doteraz bola táto inštitúcia materská škôlka financovaná z jedného zdroja peňazí, z miest a obcí. Teda tých zdrojov bolo viacej, lebo aj rodičia niečo doplácali, ale čo sa týka inštitúcií, tak materskú škôlku financovali mestá a obce. Po novom bude väčšiu časť materskej škôlky financovať štát a menšiu časť tejto škôlky, jej školskú jedáleň, bude financovať mesto a obec.
A teraz si predstavte, že privediete dieťa do materskej škôlky za rúčku, keď ho pošlete do herne alebo do spálne a zasvietite tam svetlo, tak kto bude platiť tú elektrinu? No štát. Ale keď to dieťa pôjde do vedľajšej miestnosti, do jedálne, tam tú elektrinu už bude musieť platiť starosta. A to je obrovská komplikácia, lebo vy to neviete zmerať, vy to neviete zmerať. My sme materské škôlky ako keby rozdelili a teraz sa aj riaditeľka, aj riaditeľ materskej škôlky prípadne keď má právnu subjektivitu alebo starosta, či primátor, keď škôlka nemá právnu subjektivitu, tak sa budú zodpovedať dvom pánom. Budú musieť prijímať prostriedky z dvoch zdrojov, míňať ich tak, aby toto oddelili na túto stranu a toto na túto stranu a potom to zdokladovať. Hovorím to preto, lebo deväť rokov som bol riaditeľom materskej školy, materskej a základnej školy. Je to obrovskú komplikácia. Podobnú komplikáciu majú školy v prípade, že, nieže v prípade, ale takmer každá základná škola na Slovensku má aj školskú jedáleň a školský klub detí. A tam to platí obdobne, že jedna časť je platená zo štátu a druhá časť je platená z miest a obcí a to je obrovská, obrovská komplikácia, zbytočná byrokratická záťaž a nesystémový prvok.
A teraz pán minister Drucker dostal ťažkú úlohu. On dostal úlohu dohodnúť sa so združením miest a obcí, so ZMOS-om, musel rokovať s rôznymi organizáciami a dospieť k nejakej zhode. A urobil si svoju domácu úlohu, predpokladám, najlepšie ako vedel, ako manažér, ako krízový manažér, ako bývalý minister, ako manažér s dobrou povesťou, tak to poviem. Išiel do toho. A vyrokoval niečo, čo zase ten systém aspoň na čas, keď to neopravíme neskôr, čo ten systém nevylepšuje.
A ja vám chcem povedať, kde vidím problém. Problém vidím v tom, že my sme proti sebe postavili dve vážne organizácie, ministerstvo školstva a združenie miest a obcí. A oni sa pravotia, bijú o ten istý balík peňazí, toto mi neber, toto daj sem. A ja vám chcem dnes povedať, že bude amen s naším školstvom, ale bude ešte horšie s naším školstvom, ak jeho financovanie bude závisieť na dobrej vôli ZMOS-u. My nevieme profesionálne dobre priniesť zo sveta, z príkladov dobrej praxe tu implementovať to najlepšie, čo vo svete v školstve platí, lebo sa tu hráme a bijeme o balík peňazí, ktoré ZMOS mal dávno dostať úplne inak. Ale my sme v rovnici postavili, v tej rovnici proti sebe ministerstvo školstva a ZMOS. A verte mi, keď toto takto ostane nastavené, my s naším školstvom pramálo pohneme, pramálo. Táto legislatívna zmena, tá parlamentná tlač 400 má viac ako 100 bodov, viac ako 100 bodov. Oceňujem niektoré z nich, poviem. Veľmi často sa tam cituje, že aplikačná prax, na základe aplikačnej praxe chceme zjednodušiť, odstrániť duplicitu, odstrániť zbytočnú byrokraciu, fajn, toto sú dobré, toto sú dobré veci, z môjho pohľadu trošku kozmetické, ale aj tie treba spraviť. Čo oceňujem, že minister sa pustil do riešenia mobilov a dokázal to zdôvodniť pred všetkými, že ako to poškodzuje, ako to odvádza pozornosť, ako to ničí detský mozog, čo to robí s dopamínom, čo to robí s psychikou a s procesmi, ktoré prebiehajú v mozgu a ako je generácia týchto detí nesústredená a čo s tým musíme spraviť. Kvitujem. Možno niektoré veci sme mohli spraviť ináč, to je vec pohľadu. Predpokladám, že to riešil s odborníkmi a že našli konsenzus, ktorý bol prijateľný a dáva zmysel, berem.
Čo kvitujem napríklad, že ideme konečne po dvoch rokoch sa venovať aj ukrajinským deťom, ktoré tu sú ako bezprizorné a chodia do školy, nechodia do školy, dištančne sa vzdelávajú, nevieme.