Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pán spravodajca, pán spravodajca, skôr ako začnem rozpravu, tak sa pridávam k pánovi Vašečkovi vzhľadom na to, že predpokladám, že pozmeňovacie návrhy kolegu Horeckého nebudú schválené, tak navrhujem stiahnuť tieto dva zákony na dopracovanie. To je po prvé.
Pán minister, začali ste túto reformu takým výrokom, že rovnaké financovanie, ale nerovnaké povinnosti a že toto musíte zmeniť. Ja sa ohradzujem voči tomuto výroku. Najprv poviem to, čo som už rozprával v minulosti o troch jablkách. Všetky školy sú financované nie z jedného zdroja, a to je normatívne financovanie, ale z viacerých zdrojov. To prvé jablko, normatívne financovanie vo výške, zaokrúhlim, tritisíc eur majú aj súkromné, aj cirkevne, aj štátne školy rovnaké, keď hovoríme o základnej škole a povinnej školskej dochádzke. Ale existuje druhé jablko, a to je financovanie školských zariadení cez podiel výnosu dane fyzických osôb, cez VÚC-ky a mestá a obce. Tam síce na obedy, na družinu dostanú deti rovnako, ale je tam jedna kolónka, ktorá sa volá že správa a údržba budov, a tam dostávajú štátne školy zhruba 160 eur na jedného žiaka. Tieto prostriedky súkromné, kde teda deti v súkromných a v cirkevných školách nedostávajú. A ten najväčší objem peňazí, alebo kritický objem peňazí sú kapitálové výdavky, keď súkromní a cirkevní zriaďovatelia, ich školy nemohli dobudovať svoje školy, zo začiatku boli vylučovaní z projektov ako neoprávnení žiadatelia, ale aj keby neboli vylučovaní, treba tam spolufinancovanie, sú tam neoprávnené výdavky. Toto všetko tým školám hradia ich zriaďovatelia z verejných zdrojov, teda dostanú peniaze na spolufinancovanie, môžu postaviť telocvičňu, môžu zatepliť. Takto sa za 30 rokov zveľaďovali štátne školy. Súkromné a cirkevné školy tento zdroj peňazí nemali. Okrem toho väčšina z nich je v nájomných priestoroch, čiže mali veľmi, veľmi obmedzené možnosti. A analytici sa snažili vyčísliť, že koľko je to ročne na jedno dieťa. Veľmi sa nezhodujú, tie cifry sa pohybujú niekde medzi 400, 500 a 600 eurami ročne na jedno dieťa. A keď si to spočítate s tými 160 eurami, ktoré sú na správu a údržbu budov, tak to už je číslo, ktoré presahuje 20 % alebo je na úrovni 20 %. O toto dostáva každé dieťa v súkromnej a cirkevnej škole menej.
Čiže ja s tým, že máte rovnaké financovanie, ale neplníte si rovnaké povinnosti, zásadne nesúhlasím. Mňa sa to, pán minister, dotklo, pretože ja som bol pri vzniku, pri budovaní dvoch spojených cirkevných škôl, pracujem dlhé roky ako mestský, krajský poslanec, teraz aj poslanec Národnej rady, bol som vo všetkých možných školských komisiách a tomuto sa venujem 30 rokov. Bolo to hrozne, hrozne od vás neférové.
Čo ste tým dosiahli? V časti verejnosti sa vytvoril dojem, že súkromné školy a cirkevné školy, a toto bolo akcentované, tie dve slovíčka, že súkromné, cirkevné, štátne, teda tri, štát nech si platí štátne, cirkev nech si zaplatí cirkevne a súkromní, tí súkromní, zlí, zlí, zlí zriaďovatelia, nech si platia svoje súkromné školy. Vytvoril sa tu dojem o nejakej temnej cirkvi, ktorá nieže prevádzkuje školy, ktoré plnia verejný záujem, ale robia tam niečo zlé, nekalé, temné, vychovávajú tam len miništrantov a nejaké podvraťácké živly. A takisto, že súkromné školy to sú tie, ktoré parazitujú na školských peniazoch a proste spôsobujú nekalé, niečo nedobré v tomto štáte, že sa obohacujú. Ja viem, že budete hovoriť, že bolo prijaté nejaké memorandum a tak ďalej, ale ja vám hovorím z vlastnej skúsenosti, čo dostávam. Súkromníci nech si platia súkromné školy, cirkevníci cirkevné a štátni štátne. Pritom, pozor, všetky tieto školy plnia rovnakú funkciu, vychovávajú, vzdelávajú deti podľa štátneho vzdelávacieho programu, venujú sa deťom naplno s tým, že väčšina cirkevných a súkromných škôl sú v nájomných priestoroch. A to financovanie je tak napäté, že bez nejakého výberu školného by to neprežili. A sám ste počuli, že väčšina škôl ani nevyberá školné a ak vyberá, tak len v takej miere, aby pokryli práve tento náklad, aby mohli prežiť, tam nie je priestor na nejaký zisk, až na pár výnimočných škôl, ktoré ale v tomto systéme nie sú podstatné, pretože ich spočítate na prstoch dvoch rúk, po prvé. Po druhé, slúžia pre hodných 10-tisíc. A či im zoberiete 20 % alebo nezoberiete, ich to nezaujíma, oni to prežijú, oni to vedia nastaviť. A to sa bavíme len o zlomku malých škôl. Čiže tu, pán minister, by som očakával, že niečo k tomu poviete. Nie je to tak, že nejakí cirkevní alebo súkromní zriaďovatelia, ich školy a ich deti sú nejakí štátni paraziti.
Odkiaľ sa berú peniaze na financovanie vášho platu, pán minister, nášho platu, odkiaľ sa berú peniaze na prevádzku všetkých našich škôl, na prevádzku ministerstiev? Tieto peniaze sa berú z práce ľudí, z práce rodičov, z práce rodičov, ktorí vytvoria hodnoty, a my tieto peniaze použijeme na prevádzku škôl, dokonca na váš plat, aj na môj plat. A tu sa, pán minister, ocitáte na veľmi, veľmi tenkom ľade, lebo vy musíte brať do úvahy, musíte brať do úvahy požiadavky a pohľad rodičov. Požiadavky a pohľad tých, ktorí vytvárajú hodnoty na to, aby vôbec školský systém mohol fungovať. A tu ste povedali takú vec, ktorá je podľa mňa absolútne podstatná v tejto veci. Právo rodiča je veľmi vágne vyjadrenie, veľmi vágny pojem. Čo to je právo rodiča? A tu sa, vážení, dostávame k ideologickej podstate tohto problému. Vy ste, pán minister, povedali, že je to vágne, nejaké nejasné. Tak ja vám si dovolím odcit... to ste povedali, pán minister.
Ste povedali, že to je vágny pojem. Ja si myslím, že toto tu je posvätné. Ja som si to zapamätal, pán minister, ale môžete, však vy budete mať právo potom rozprávať ďalej. Však je to na zázname.
Paragraf 20 školského zákona, odsek 5. Žiak plní povinnú školskú dochádzku v základnej škole v školskom obvode, v ktorom má trvalý pobyt, ďalej len spádová škola, ak zákonný zástupca dieťaťa pre svoje dieťa nevyberie inú školu. Odsek 6 § 20 stále. Riaditeľ spádovej školy je povinný prednostne prijať na plnenie povinnej školskej dochádzky deti, ktoré majú miesto trvalého pobytu v školskom obvode spádovej školy. Čiže máme tu obvody, máme povinnosť, aby obvodová škola prijala to dieťa a ak kapacita presahuje, tak sa postupuje podľa osobitného predpisu, ktorý je ďalej spomínaný, nemám toľko času, aby som ešte osobitné predpisy vám prečítal. Paragraf 144, pán minister, zákonné právo. Rodič má zákonné právo vybrať pre dieťa školu, ktorá zodpovedá schopnostiam, záujmu, zdravotnému stavu dieťaťa, jeho záľubám, vierovyznaniu, svetonázoru, jazyku a tak ďalej. To je posvätné právo rodiča, ktoré je momentálne zakotvené v školskom zákone. Nie je to žiadny vágny pojem. Je to tam, pán minister. A vy toto, vy ste toto dneska spochybnil. A potom je otázka. Totižto rodičia dostali po dlhých rokoch komunizmu, po revolúcii, dostali právo výberu školy, to je to posvätné právo, o ktorom hovorím, a majú to uplatniť v najlepšom záujme dieťaťa. A dnes tie vaše počiny, pán minister, idú proti tomuto právu. A ja to vnímam ako zásadný ideologický spor. Pekné hesla, vzletné, ale z môjho pohľadu klamlivé. A áno, pán minister, môžem sa mýliť. Ja nemám patent na rozum, ale v tomto sa nezhodneme.
Školy podľa vás, to bolo ďalšie vaše tvrdenie, že školy si vyberali deti, selektovali deti. Pri súkromných a cirkevných školách, pán minister, je to úplne opačne. My sme vznikli na základe túžby a požiadavky rodičov. Nás si vyberali rodičia, teda školy si vyberali rodičia a nie naopak. A ja sa pýtam, že čo je váš motív, ktorý vás tlačí do takej nástojčivej obhajoby tohto podľa môjho názoru nemúdreho postoja. Kto na konci dňa rozhodne, do ktorej školy pôjdu vaše deti, pani kolegovia, kolegyne, starí rodičia? Kto to bude na konci dňa? Kto rozhodne, kde vaše dieťa pôjde do školy? Bude to rodič, alebo bude to štátny úradník, alebo minister? A tu je ten základný rozpor. Predovšetkým vám to hovorím, kolegovia zo SMER-u, lebo viacerí ste sa boli pýtať dnes, tu je ten zásadný rozpor, že pán minister stavia, teda ide umenšiť právo rodičov pri výbere školy a toto právo dáva do rúk viacej úradníkom ako rodičom, čo je z môjho pohľadu neprípustné. Takisto ak sa zvýši školné, pretože zoberiete súkromným alebo prípadne cirkevným školám 20 % a ony zdvihnú školné, zdvihnú poplatky, tak ešte menej si to budú môcť dovoliť deti zo sociálne slabších vrstiev, čiže to vôbec, toto opatrenie z môjho pohľadu je kontraproduktívne.
Bral by som, pán minister, ak by ste v júni prišli s poctivým pozvaním aj neštátnych zriaďovateľov neštátnych škôl, že poďme spolu do tohto systému vniesť viacej svetla aspoň na konci tunela, viacej zmysluplnosti a pomôžme tým deťom, ktoré to najviac potrebujú. S týmto ste neprišli. Prišli ste najprv s vyhrážkou, že neplníme si povinnosti, a preto nás musíte ukrátiť o 20 %. Nie nás, pardon, ja nie som, ja už nie som ani riaditeľ cirkevnej školy, nateraz som poslancom Národnej rady, tu sa zastávam všetkých detí, lebo ak kľaknú cirkevné a súkromné školy, veľmi to ohrozí aj všetky ostatné deti, lebo prídete o inovácie, o motor, o konkurenciu, o to, čo zabezpečuje rast.
A ja sa pýtam, že čo je vlastne cieľ? Pani kolegyňa Kosová, ja som možno nepoužil správne slová. Ja odmietam, ak niekto povie na rómske deti, že sú červivé jablka. To si nesmieme dovoliť. A žiaden hejt tu nesmie byť. Ja len hovorím, že na polovici Slovenska, alebo aspoň na tej východnej strane Slovenska už je taká situácia, kde máte celé obce čisto rómske, celú školu čisto rómsku. Ja nevidím tam priestor na nejaký mix. A preto hovorím, že tam musí byť osobitný prístup a inklúzia musí byť v niečom úplne inom. Nie v zmiešavaní dvoch komunít. Môžete to spraviť vo Vyšnom, Vyšný Slavkov sa to stalo, zmiešaná trieda. Išli prvým ročníkom, druhým, tretím, štvrtým a potom už sa rodilo viacej rómskych detí, tak v prvom ročníku máte čisto rómsku triedu. Na konci roka tí prváci vedia lepšie čítať ako štvrtáci, rómske deti štvrtáci v tej zmiešanej triede. Proste niečo tu nefunguje. A nefunguje tu taká, taká nejaká dvojčlenka alebo taká nejaká rovnica, že keď zmiešate deti, že vyberiete nejakú strednú cestu, pre niekoho to bude stále príliš rýchle a pre niekoho stále príliš pomalé. A individuálny prístup, ja viem, ja rozumiem, ja pedagogiku milujem, ale ten sa dá robiť v obmedzenom počte detí a s dobrou motiváciou. Tam musia všetci aktéri chcieť. A toto nastaviť, to bude teda veľký problém. Cez tieto zákony, cez toto, čo idete uviesť do praxe, pán minister, sa to jednoducho nepodarí. Násilný mix nebude fungovať.
O tých špecifických podmienkach som hovoril ja na výbore trošku emotívne, možno toto video mala pani Puškárová na mysli, ale ja vás pozývam. Dostal som, za tieto štyri dni som dostal veľmi veľa pozvaní do Starej Ľubovne, pod Tatry, do Jarovníc a prosia zamestnanci škôl, terénni pracovníci, pracovníci centier poradenstva a prevencie prosia, príďte, príďte sa pozrieť, tomu neuveríte, mám komplet všetky dievčatá v deviatom ročníku mám tehotné. Vy nedokáže si predstaviť ako trpia prepravcovia, ktorí prepravujú tieto deti, ako vyzerajú tie autobusy tam. A tú frustráciu a nemohúcnosť učiteľov, ktorí sú na konci so silami. A my ich musíme vypočuť a ja súhlasím, pán minister, že s týmto musíme pohnúť. Ja nie som vôbec rasista, som za inklúziu, za pomoc deťom všade tam, kde sa to dá. Niekde budeme musieť proste zvoliť iný prístup, lebo tam už, tam už nemáme šancu, tam už nemáme šancu.
No, keďže, keďže už sme na sklonku času, ja ponúkam spoluprácu, aj tie súkromné a cirkevné školy to robia, my sme pripravení pomôcť. Kolega Horecký už hovoril o geografickej polohe. Ak máte štátnu školu najbližšie k osade priemerne 3,4 kilometra, cirkevnú 11 či 14 kilometrov a súkromnú 35, tak nie je pravda, že preto neprijímame rómske deti, že ich neľúbime, ale preto, že takto sme vznikli, hej. My máme v Bardejove, ja som to už spomínal, máme tri cirkevné školy. Jedna je priamo v rómskej osade. Tú vedú Saleziáni, ja k nim patrím, blahoslavený Zefirín. Táto škola má materskú a základnú a tam išla aj do vyšších ročníkov, ale štát proste prišiel a povedal, že segregujete, stačí len po štvrtý ročník. A Saleziáni hovoria, nechajte nám tie deti trošku dlhšie, my tým, ktorí chcú, ktorí na to majú a ktorí pochopili, že je to treba, tak my im pomôžeme až po koniec strednej školy. Ale štát toto zakázal, zatrhol. V druhej škole, ako som povedal, som bol riaditeľom deväť rokov a tam sa nám, ale trvalo to dvadsať rokov, tak sa nám tá inklúzia podarila. Dneska tí ľudia, tí rodičia, ktorí predtým boli naše deti, dneska už pracujú, ale trvalo to dvadsať rokov a nikomu sme sa nemuseli vyhrážať alebo nikto sa nám nevyhrážal, že nám zoberú 20 %. A tá posledná škola v centre mesta, tá slúži ako spádová cirkevná škola pre všetkých z okolia. K nám chodia deti z okolia 38 kilometrov, dokonca zo Svidníka k nám chodia deti do školy a ja si neviem predstaviť, že jednému obvodu, teda jednému kúsku Bardejova určím, že 70 % z toho kúska bude prioritne bude chodiť do našej školy. Ono to, vy tam dáte prechodné ustanovenia, ten nábeh bude deväťročný alebo desaťročný, ale po deviatich, desiatich rokoch sa stane, že ľudia, ktorí zo svojho presvedčenia chcú dať dieťa na cirkevnú školu, tak nebudú môcť, lebo budú platiť nejaké úplne iné obvodové pravidlá.
My tieto pravidlá odmietame a tak vás žiadam aj, pán minister, prehodnoťte to, stiahnite to. Ak som ja vo svojej rozprave, vo svojich videách išiel za čiaru, ja som zatiaľ presvedčený o tom, že bojujem za dobrú vec a na konci dňa ma mrzí, ak som pri tom sa niekoho príliš dotkol alebo som nebol celkom slušný a korektný, za to sa ospravedlňujem komukoľvek, ak sa to stalo, ale chcem, aby systém školstva na Slovensku fungoval lepšie. My sme pripravení pomôcť, kde sa bude dať, len sa nám nevyhrážajte a nerozprávajte o nás, že si neplníme povinnosti.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Vďaka za slovo.
Pani kolegyňa Kosová, ja by som si dal trošku pozor na to, na tie červivé jablká a pekné jabĺčka a zlé jabĺčka, a aby sme nehodili príliš veľkú špinu a neurobili terč z pracovníkov CPaP, z psychológov a učiteľov, ktorí robia v takých podmienkach, o ktorých sa nám ani nesníva. Takže toto pozor, po prvé. Po druhé, inklúzia ešte nie je ľudské právo, inklúzia je šľachetný cieľ, ale základný dohovor o právach dieťaťa hovorí, že každé dieťa má právo byť vzdelávané takým vzdelávaním, ktorým dosiahne maximálne jeho potenciál. A to má platiť pre všetky deti, aj pre tie, ktoré sú vo vylúčených komunitách, aj tie, ktoré nie sú. Ale nedosiahnete to tak, že ich nasilu zmiešate. Vy nemôžete dosiahnuť zlepšenie situácie tak, že niekomu inému ju zhoršíte. Celé toto naše úsilie musí byť win-win. A to, čo zatiaľ predstavuje pán minister, zatiaľ toto vôbec nerieši. To, čo povedal Janko Horecký, podpisujem, musíme urobiť všetko preto, aby sme vyslobodili deti z generačnej chudoby a snáď ma nebudete obviňovať za nejakého rasistu, ja som bol zakladateľom a dlho som viedol školu, ktorá bola maximálne inkluzívna, aj s vylúčenou osadou a dneska tie deti sa maximálne zlepšili, chodia čisté, rodičia pracujú, prispievajú, chodia na lyžiarke výcviky. Trvalo nám to 20 rokov. Čiže ja túto prácu podpisujem, ale dal by som, asi by som vážil slová a nerobte, prosím vás, z inklúzie mantru, lebo mnohí ľudia tomuto pojmu nerozumejú a zvlášť veľmi ťažko sa s týmto slovom operuje na východe Slovenska, kde už je proste situácia taká, že si ju mnohí z vás ani nedokážete predstaviť. Len to, prosím vás, berte do úvahy.
Ďakujem.

Tej bezúhonnosti rozumiem. Mládež a deti to je veľmi citlivá téma a nechceme ku nim pustiť nejakého delikventa. Jediný problém tam je ten, že mládežnícke organizácie tu pri každom jednom dobrovoľníkovi, a ony ich majú desiatky, stojí iks eur a krát dvadsať povedzme alebo tridsať. Ony majú veľmi, veľmi obmedzené rozpočty a tu vlastne jedna štátna organizácia pýta od teda mládežníckej organizácie, aby jej dal nejaký doklad, ktorý vie sprostredkovať iná štátna organizácia. Či sa tie dve organizácie nevedia spojiť, či nestačí len administratívny úkon tej mládežníckej organizácie, ktorá doloží, že toto sú naši dobrovoľníci, tu sú ich rodné čísla, prelustrujte si ich. A toto im ušetrí pomerne značný objem peňazí. Či vieme nejaké také riešenie? Nemám konkrétny pozmeňujúci návrh, ale toto je jedna z otázok, ktoré ešte ostali nezodpovedané. Ďakujem.

.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážená kolegyňa, šéfka školského výboru, dovoľte mi pár slov sa povenovať ku návrhu zákona, ktorý upravuje mládežnícke organizácie, teda o podpore práci s mládežou, keďže o vysokých školách už rozprával môj predrečník pomerne komplexne.
Čo chcem vyzdvihnúť, v tomto prípade, pani predsedníčka výboru, ste vytvorili poradný orgán, kde ste pozvali mnohých zástupcov mládežníckych organizácií, prebehlo niekoľko stretnutí medzi nimi, poslancami, dokonca boli prítomné odborníci, napríklad štátny tajomník. A zazneli mnohé výhrady alebo nedostatky, s ktorými sa boria mládežnícke organizácie. Ja spomeniem niekoľko.
V prvom rade to je objem peňazí, ktorými štát prispieva na mládežnícke organizácie, ten je príliš nízky, a tomu sa trošku neskôr povenujem. Potom druhá vec je, že tie prostriedky prichádzali príliš neskoro, niekedy až v priebehu leta, keď už väčšina aktivít prebiehala a mládežnícke organizácie nevedeli, ako bude vyzerať ich rozpočet a boli v neistote. A potom sa sťažovali na príliš veľkú byrokraciu, kedy museli dokladovať každý jeden bloček, každý jeden cent, ktorý minuli, dokonca to nahrávať a tak ďalej, čiže museli mať aj fyzicky niekoľko kíl dokladov stále a toto všetko sa prekontrolovalo. Potom samotné čerpanie peňazí bolo komplikované a volali po zjednodušených mustroch. Zasiahla ich v tom čase aj transakčná daň, ktorá im odčerpávala veľké množstvo prostriedkov a potom sa sťažovali ešte na jednu vec, na ktorú sa opýtam, a to je výpis registra trestov. Samozrejme, tí dobrovoľníci, tí ľudia, ktorým zverujeme našu mládež, naše deti, by nemali mať problémy so zákonom a už vôbec nie také, že sa dopustili nejakých mravných deliktov. Tam je iný problém, problém je v tom, že jedno ministerstvo vyzýva chudobné mládežnícke organizácie, aby si od druhého ministerstva vypýtali nejaký doklad, čo je z nášho pohľadu komplikované a toto by sme mohli zjednodušiť.
A teraz konkrétne, ten objem peňazí šesť aj niečo milióna, ktorý ministerstvo vo svojej kapitole vyčlenilo na prácu s mládežou. Každé jedno euro, ktoré minie mládežnícka organizácia, sa štátu vráti niekoľko násobne. Vysvetlím prečo. Štát dáva na jedno dieťa ročne na prácu v mládežníckych organizáciách niekde medzi 30 až 40 euro. Tie deti dostávajú oveľa, oveľa vyšší objem služby, takej služby, kde sú, kde trávia veľmi dobre svoj voľný čas, aktívne, kde sa formujú, kde robia verejnoprospešné veci. Mnohé mládežnícke organizácie sa venujú veľmi šľachetným cieľom, pracujú s vylúčenými skupinami, organizujú povedzme letné tábory pre deti z nízkopríjmových rodín, ktoré by si neboli ináč mohli dovoliť povedzme taký pobyt v nejakom tábore. A dokonca tí dobrovoľníci, ktorí to robia, tak to robia za vlastné peniaze. Mnohí z nich si zaplatia ten pobyt za vlastné peniaze, idú tam, robia tam prácu zadarmo, to je druhý benefit, a starajú sa o deti a mládež, ktoré by inak trávili ten čas menej hodnotne a možno aj robili nejaké, nejaké hlúposti. Takže štvornásobne sa štátu každé jedno euro vráti v podobe zušľachtenej mládeže. A potom, potom je aj v čase konsolidácie zaujímavé si prepočítať či im pridať, či je z čoho alebo či radšej nie.
Ja volám veľmi, ja som si tie mládežnícke organizácie, ich prácu prešiel, v mnohých som participoval a som s nimi v kontakte a chcem v tomto prípade, pán minister aj pani predsedníčka, oceniť tento legislatívny počin a v tomto jednom bode z tých siedmich to teda KDH podporí. Len sa chcem opýtať, nie som až tak hlboko v detaile, že či vieme urobiť niečo s tým výpisom registra trestov? Či by nestačilo, aby mládežnícka organizácia dodala zoznam s nejakým identifikátorom tých dobrovoľníkov, ktorí budú pracovať s mládežou a nech si ich prelustruje štát sám, aby nemali zvýšené výdavky. Myslím, že transakčná daň, ak sa nemýlim, sa ich už netýka, čo im ten život zjednodušuje. Tak či tak, či my teraz odpoviete áno alebo nie, za KDH poviem, že v tomto legislatívnom počine a touto cestou, ktorou sa vybralo ministerstvo v tejto téme, tu stojíme za vami a voláme aj po tom, aby ste, ak to bude len trochu možné, aby ste na práci týchto ľudí nešetrili, lebo každý jeden ich úkon, každá jedna ich práca sa našej krajine štvornásobne vráti.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem za slovo.
Tak si zopakujme, že prerokúvame tu v zlúčenej rozprave zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch, o učiteľoch a odborných zamestnancov v škole, potom zákon o odbornom vzdelávaní, povedzme, že o stredných školách, a potom školský zákon o výchove a vzdelávaní. A pani Puškárová sa tu rozčuľovala, že čo tu vy tu namietate, však zatiaľ všetko korektné, okrúhly stôl, perfektný, aj keď to bol jeden kritický okrúhly stôl, ktorému sa radšej pán minister vyhol, resp. bol naplánovaný, ja viem, že bol vtedy v zahraničí, ale takto. No, a teraz ja sa len pýtam, že kde tu vidíte priestor pre Maticu slovenskú? Ja, ja žasnem celkom, možnože, možnože, pán minister, dáme novú podkategóriu pre odborného zamestnanca, riaditeľ Matice slovenskej na čiastočný úväzok, dačo odučí dakde alebo potrénuje nejaký basketbal, a potom by sa vám to tam možno hodilo, ale inak to nedáva zmysel. A keď prílepkom, viete, už keď robíte zlúčenú rozpravu na sedem, potom tri zlúčené rozpravy na tri, tri, dva a ešte prídete s prílepkom a nás idete školiť, že nedávame dostatok pozmeňujúcich návrhov, že si neplníme povinnosti a že vy ste ten proces urobili taký perfektný a my nič iné nerobíme, len si točíme videjká, tak, pani prorektorka, to bolo trošku na smiech. Či?
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Využívam túto možnosť a nevyčerpem ju, samozrejme, celú, ale keďže tá rozprava je skrátená, je k viacerým bodom, tak mi dovoľte predsa len ešte raz namietať spôsob, ako sa veľká, vážna reforma má robiť. My tu neska diskutujeme chvíľu odborne a potom sa tu bavíme, že či si niekto točí videjká alebo netočí videjká. Ja som veľmi vďačný, že pán Habánik spomenie, spomenie veci, ktoré sú dobré, kde máme rezervy, kde treba ísť. Ja neberiem úprimný, úprimnú snahu tým z vás, ktorí školstvu rozumiete, že sa zapájate a pripravujete veci. Ja si vyprosím jednu vec. Včera večer všetci, ktorí vystúpili školáci, všetci, pani Puškárová, všetci podali pozmeňujúce návrhy. Nám ste tu vytýkali, že nepodávame rozmeňujúce návrhy a že to je, toto má opozícia robiť. Kurník šopa, tak, tak kto podal včera pozmeňujúce návrhy, keď nie všetci ktorí tu vystupovali? Tak nám, prosím vás, nerozprávajte, že neodborne tu vystupujeme a že bolo dosť času a že bol super špeci okrúhly stôl. Vy ste tam, kolegyne, boli na tom okrúhlom stole. Vy ste tam zažili konsenzus? Tak neviem, z ktorého sveta ste, pani Puškárová. Tiež vám neberiem to, že máte úprimnú snahu zlepšiť školstvo, len asi na to máme iný pohľad. Toľko som potreboval povedať, keďže už som nemal faktickú, tak aspoň tie dve minútky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Pani Puškárová, že som tam bol chvíľku, natočil som videjko a odišiel, tak to klamete, bol som tam celý čas, na chvíľu som odišiel, lebo v tom istom čase bol aj výbor pre sociálne veci a bolo tam treba hlasovať, tak pán Richter nás zvolal, bol som tam možno 20 minút a vrátil som sa. V ten deň som vôbec nejedol, tak mi nerozprávajte. Janko Horecký, prosím ťa, povedz, či cigánim alebo nie. Povedz, pán kolega, na reakciu pani Puškárovej, že či si mal dosť času v zlúčenej rozprave a na výbore a na tom okrúhlom stole si povedať to, čo bolo potrebné povedať a či ľudia po okrúhlom stole, či boli tak silno spokojní a som s nimi bol potom na obed ešte neskorý, tak tá spokojnosť tam nejaká veľká nebola.
Pán kolega Habánik, ďakujem za ten bod 13, ja som to spomenul, že nestíham všetky zmeny registrovať, lebo ideme tak rýchlo a tých zmien bolo už cez 600, že nie všetko dokážem postrehnúť.
A k tej Štátnej školskej inšpekcii, ja súhlasím, ale naznačil to aj pán Horecký, to domškoláctvo má svoje chyby, poznám aj školy, s ktorými spôsobom vzdelávania nesúhlasím, a tam treba to posilniť. Ale pán kolega Horecký ti povedal, že ak máš len 10 % normatívu a máš proste robiť všetky tieto úkony, tak sa ti to neoplatí a nikto tuto domškoláctvo si nechce ako škola zobrať pod svoj patronát. Čiže tam je možno otázka, že či nezvýšiť ten normatív na 20 %, nesprísniť pravidlá, posilniť kontrolu, s týmto ja nemám problém. Ja chcem, aby sa na Slovensku predsa vzdelávalo čo najlepšie. Ja, veď preto sme všetci tu, aby to vzdelávanie na Slovensku sa zlepšilo. A keď vieme cestu, tak poďme po nej, ja to nenamietam, nevyčítam.
Ale, pani Puškárová, sa ohradzujem voči tomu, že bolo dosť času a ja som si točil videjká. Tak pre... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predseda, vážený pán minister, pani šéfka školského výboru, tak chvíľku sa budeme môcť rozprávať k veci.
Vážení kolegovia, kolegyne, ja najprv začnem s tým, s čím včera otvoril túto tému pán minister a začal rozprávať o širokom balíku reforiem, najprv o Nežnej revolúcii a potom o najväčšej reforme školstva za posledné roky. Pýta sa, že kde bude Slovensko o desať, o pätnásť rokov. Potom tá veta sa ma trošku, ma prekvapila, že ak sa nám podarí udržať tempo zmien a poctivosť, tak to sa teda dostaneme ďalej. To slovo poctivosť zvýrazňujem. A potom také frázy, že vzdelanie to je naša najsilnejšia zbraň. A čo, pán minister, pokladám za neférovú vec, je, že mám plnú podporu sociálnych partnerov, prebehol okrúhly stôl, no keď poviete takto vetu, že mám podporu sociálnych partnerov a prebehol okrúhly stôl, tak sa to zdá super. Ste spojili dve veci, ale vy ste na tom okrúhlom stole nebol. A tam boli mnohé organizácie, mnohé subjekty, ktorých sa vaše zákony dotýkajú. A väčšina z nich namietala. Pani Puškárová nastavila debatu tak, že povedala, máte sedem minút na to, aby ste niečo povedali a bude dobré, keď máte nejaké písomné návrhy. Na to sa ozval pán kolega Damankoš z evanjelikov a povedal, a ja som nevedel, že budem mať len sedem minút a nevedel som, že mám dávať písomné návrhy, ale dobre, uvidíme. No, kto všetko tam bol a kto tam nebol a že či vám dávali za pravdu alebo nedávali za pravdu. Tak bol tam zástupca napríklad Združenia katolíckych škôl Slovenska, namietal, povedal. Boli tam za asociáciu súkromných škôl, namietali. Bol tam Domškoláci, námietky. Bol tam kolega z INESS-u, Chovanculiak, ktorý vyvracal rad radom vaše tvrdenia a vy ste sa k tomu nemohli vyjadriť, lebo ste tam poslali pána Partilu namiesto seba. Boli tam, zazneli tam napríklad mladí, ktorí namietali, že najlepšie potraviny nie sú tie, ktoré sú najbližšie. Že vy si vyberáte potraviny nie podľa toho, že ako sú ďaleko, to sa mi ako obraz, to som si zapamätal, tak preto vám to píšem, hej. Pán Chovanculiak povedal, že nie je pravda, že v Čechách nie sú neštátne školy financované rovnako ako štátne, alebo hovoril o príklade napríklad Estónska, kde jednak môžete vyberať školné, aj súkromné aj cirkevné, majú rovnaké financovanie, dokonca ak zaplatíte, rodičia ak zaplatia školné, tak že si to môžu odpočítať z daní. A tým pádom sú motivovaní rodičia, aby vybrali pre svoje deti tú naj najlepšiu školu možnú. Čiže, čiže postupne tí aktéri, čo tam boli, vyvracali vaše tvrdenia a vy ste tam neboli na tom stole okrúhlom. Bol tam zástupca SK8, ten nás trošku zahriakol, že, prosím vás, nerozprávajte sa iba o súkromných a cirkevných školách, školstvo je širšie aj my, ja, my ako zriaďovatelia stredných škôl máme nejaké problémy, tak aj o tých chceme rozprávať. A ja som mu na to povedal, že ale v týchto zákonoch sa to viacej týka práve cirkevných a súkromných škôl, tam im hrozí zánik, tak preto sa bavíme o tejto téme. Ale iné, iné vážne výhrady nemal. Potom tam bol zástupca zamestnávateľov a ten vám dáva za pravdu, že áno, treba racionalizovať siete škôl, aj že tie malé školy napriek tomu, že je tam málo žiakov, aj môže tam byť individuálnejší prístup, tak nemajú dobré výsledky. Až že na jedno stredne veľké mesto stačí možno jedna stredná škola, aleže to je hudba budúcnosti, ale, ale nedával nám za pravdu, že hurá, pán Drucker prišiel s nejakými dobrými návrhmi. A ešte tam bol, ešte tam bol zástupca odborov, ale k tomu sa veľmi nechcem vyjadrovať, lebo ja mu vyčítam, že v parite kúpnej sily sú Slováci úplne na konci a že je to aj jeho zásluha a on, on to neberie.
A teraz, teraz čiže, čiže ja vás, pán minister, hovorím, vy ste výborný v marketingu, ale spojíte veci, prekrútite, dáte takú fotečku, hentakú fotečku, vytvoríte dojem, že všetko je super a že jak vám to krásne ide. Potom ste povedali, že ale však som bol na školskom výbore, však sedem hodín som tam s vami sedel, kurník šopa. No však ste bol. Veď ste spojili rozpravu o siedmich zákonoch do jednej. A keď to spravíte, neviem, že či to ostatných kolegov teda zaujíma, ale keď sa mám vyjadriť k siedmim zákonom, tak chcem sedemkrát po pol hodine aspoň o tom rozprávať. Ale nie, že mal som pol hodinu na sedem zákonov, čiže som mal pár minút, pán minister, a niektoré sú podstatné, niektoré sú tak dôležité, že to sa za tých pár minút alebo sekúnd nedá.
A pochváliť sa tým pani, pani Puškárová a pán minister, že ale veď sme sedem hodín sedeli na výbore, sedem hodín ku siedmim zákonom. A pani Puškárová nás tak šibala, že, keď sme chceli niečo povedať, nie, už ste raz vystúpili, už stačí, už stačí, lebo ešte toho máme toľko. Čiže tiež sme mali zatvorené ústa. Včera, teraz tu máme zlúčenú rozpravu, teraz už to nemáme z tých sedem zákonov v jednej zlúčenej rozprave, ale v troch a začali sme o desiatej v noci. Tak toto, toto ja teda nepovažujem, pán minister, za poctivé. Keď hovoríte, že keď pôjdeme nastaveným tempom a poctivo, tak dosiahneme výsledky. Vy od začiatku začínate nepoctivo. A to vám teda, pán minister, ku cti neslúži.
A teraz poďme k 138, o zákone o pedagogických odborných zamestnancoch. Naznačil som, aký štatút majú učitelia. Oni sú absolútne, ale absolútne frustrovaní. My tu máme viacej ako 35 kategórií pedagogických a odborných zame... kategórií a podkategórii pedagogických a odborných zamestnancov a uvádzate do života ďalšie v tomto zákone. A ja vám hovorím, toto je nezmysel, poďme to zjednodušiť. Vy máte štandardy o tom, ako má vyzerať taká a taká kategória a podkategória pedagogického odborného zamestnanca napísané na 650 stranách. V Británii majú to, kto je učiteľ, čo má robiť, čo nesmie robiť, akú má etiku a ako má postupovať, čo má robiť, majú napísané na 14 stranách. My to potrebujeme na 650 a teraz ďalších 50 strán poďme dať a vymýšľať ďalšie. Hráme sa tu na vojačikov so slovíčkami a učitelia sú na dne.
Ja som na výbore vám hovoril, že ako sa cítia učitelia na východe Slovenska, a medzitým som dostal stovky mailov. A tam mi píšu, viete, mám deviatačky v triede, v celej škole všetky deviatačky sú tehotné. Vy nemáte šajnu, čo to znamená učiť v takom prostredí. Dneska som sa dozvedel, že prepravca do jednej osady odmieta posielať autobus, lebo mu ho úplne zničili. A to také pikošky sa dejú dennodenne a učitelia sú ale absolútne frustrovaní. Ten zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch, tam ste mohli urobiť trošku poriadok a trošku viacej učiteľov oceniť.
Čo sa týka zákona o odbornom vzdelaní. Tam zase kádeháci vám hovoríme. Toto, čo je, toto, čo dneska platí, je absolútne dávno prežité. My vám hovoríme, že povinná školská dochádzka znamená, že máte povinnosť prísť do školy v nejakom čase, ale nemusíte nič robiť. My končíme povinnú školskú dochádzku v území nikoho jeden rok po nastúpení na strednú školu. Bez toho, aby sme overili, že či žiak, študent, že či má nejakú zručnosť, či je pripravený na život. Trend vo svete je taký, že vzdelávanie sa končí vtedy, keď preukázateľne dokáže ten mladý človek niečo so životom urobiť a my kádeháci a konzervatívci hovoríme, keď sa dokáže o seba postarať. Ja to tu nevidím, pán minister. Keď hovoríte, keď hovoríte o prevratnej reforme, o mega reforme, ktorá všetko nastaví a nám bude lepšie a ušetrí nám desiatky miliónov, tak to tu nevidím.
Potom a idem, idem ako z rýchlika, lebo už mi prešiel, prešla polovica času. 245, školský zákon. Ja neviem, priznám sa, pán minister, neviem, lebo pri tých zmenách, ktoré zazneli za tých sedem hodín ku siedmim zákonom, tak neviem, že či sa to vyčistilo alebo nie, ale všimol som si, že kolega Horecký dneska sa dotkol vo svojom pozmeňováku domškolákov. Domškolákov je okolo 1 500. Okolo 1 500 deetí sa rozhodli rodičia vzdelávať doma. Nie pre srandu králikov, majú na to dôvody. A poviem vám, že v krajinách ako Kanada alebo vo vyspelom svete ten počet a percento domškolákov rastie, pretože rodičia postupne prestávajú dôverovať školským inštitúciám, lebo sa tam deje indoktrinácia. Lebo sa tam dejú veci poza chrbát rodičov, čo my ako kádeháci namietame. A teraz dva momenty, ktoré úplne sťažia život domškolákov, ktoré sú v tejto vašej novele a neviem, či ste ich opravili alebo nie. Lebo som, lebo nestíham toľko strán, toľko stoviek strán prelustrovať.
Prvá vec je, aby bolo jasné, Domškoláci potrebujú mať nejakú školu, nejakú, nejakú základňu, ktorá za nich zodpovedá. Viete, aká je priemerná vzdialenosť domškoláka od tej školy, ktorá ho vzdeláva alebo ktorá má nad ním patronát? Tipnite si. 188 kilometrov. Je asi 40 škôl na Slovensku, ktoré sú ochotné sa venovať domškolákom. Lebo keď ste, keď ste sa rozhodli, že doma budete vzdelávať deti, tak aj tak ste povinný mať nejakú školu, kde sa budete chodiť preskúšať, ktorá bude garantovať, že sa to vzdelávanie deje a že sa deje podľa pravidiel. Priemerná vzdialenosť je 188 kilometrov. Doteraz je možné, že môže byť žiak preskúšaný ústne alebo aj dištančne online, ak to rozhodne riaditeľ. Momentálne to, čo pán Drucker navrhuje, je, že už nebude možná dištančná forma, iba prezenčná. To znamená, že tých 188 kilometrov na preskúšanie tam bude musieť ten žiak absolvovať či chce, alebo nechce. A to úplne sťaží tým rodinám, predstavte si, že tí domškoláci, pani kolegyňa Vaľová, máte sa dobre? Ďakujem pekne, ďakujem pekne. No, čiže tí domškoláci, jeden rodič sa musel vzdať, vzdať príjmu, lebo vzdelávať dieťa doma, už len jeden otec pracuje. A teraz budú musieť cestovať stále na preskúšanie, aj keď už dneska viete vyštudovať online. Dneska, dneska viete robiť skúšky, viete robiť maturity online, viete robiť skúšky na vysokých školách online, koniec-koncov vyskúšali sme to počas pandémie.
A druhá vec, ktorá sa tam vsťažuje v tom zákone, je, že škola má fyzicky preveriť každý rok, v akých podmienkach sa doma dieťa vzdeláva. Doteraz to bolo, že škola preverí, keď sa požiada o domškoláctvo, o vzdelávanie doma, po novom musí fyzicky škola zabezpečiť preskúmanie obydlia. Čo to znamená? Že tie náklady pre školu stúpnu, lebo ona bude musieť každý rok poslať nejakého učiteľa alebo niekoho, aby to preveril, a preto oveľa menšia ochota tých pár škôl, ktoré existujú, bude sa nejakým spôsobom podieľať na tom, aby domškoláci mohli existovať. Tak prišli domškoláci toto vysvetliť, prišli to namietať a ja ani netuším, pán minister, či ste im vyšli v ústrety alebo nie. Ale ak nie, tak potom tu badám snahu obmedziť, zredukovať tento spôsob vzdelávania, obmedziť, zredukovať spôsob vzdelávania v súkromných a cirkevných školách a tlačiť dopredu jednofarebné socialisticko-komunistické vzdelávanie, ktoré sme tu teda mali a teda veľká sláva to nebola.
O trojročných deťoch som sa bavil s kolegyňou Tinou Gažovičovou, či to má byť povinnosť alebo nemá byť povinnosť. Nemáme, momentálne na Slovensku nie sú dostatočné kapacity predovšetkým v takých obciach, kde počet detí, napríklad v Lomničke, kde počet novonarodených detí je 140 ročne. Takých obcí je viacej a zabezpečiť kapacity, aby všetky trojročné deti tam mohli chodiť do škôlky, sa nám skrátka nepodarí do roku 2027, respektíve ´28. To je po prvé.
Po druhé, rozdiel medzi povinnosťou od troch rokoch sa vzdelávať alebo možnosťou, to je to, s čím prichádzame my, poskytnime možnosť všetkým, ktorý to potrebujú, a motivujme, lebo tá práca, tá práca, ako povedal kolega Horecký, práca v osadách to nie je to, že prinútite nepripravené, vyhúkané trojročné dieťa, že musí chodiť do škôlky, že toto mu pomôže, keď príde domov do úplne toxického prostredia. Keď nezačnete komplexnú robotu na úrovni ministra práce, sociálnych vecí, na úrovni ministra vnútra, ministra školstva a ďalších, tak sa to skrátka nepodarí. Toto je, toto je administratívne opatrenie, ktoré niečo prikazuje, a také príkazy tu systém neopravia. Čiže my hovoríme v prípade materských škôl nie o povinnosti, ale o vytvorení podmienok tak, aby každé trojročné dieťa, ktoré potrebuje, aby mohlo, a potom práca s matkami.
Včera to tu zaznelo, nie, tu to nezaznelo, pardon, včera som komunikoval s ľuďmi zo Slivníka Malého a potom zo Starej Ľubovne a tí mi hovoria, mám na jednej ulici, na jednej strane je škola a na druhej strane je nejaké ďalšie zariadenie, ktoré, ktoré ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny vybudovalo, nejaké komunitné centrum povedzme a ony vôbec nevedia, že kto, čo robí. Tam tá práca v komunite nefunguje, nikto to neprepája. V miliónoch sa míňajú europeniaze na nejakú integráciu ľudí z vylúčeného prostredia a nebaví to, nefunguje to. Čiže kým toto nenastavíme, kým toto neopravíme, tak príkaz pre trojročné deti nebude fungovať. Tie komunity sú proste tak zle nastavené a učitelia, ktorí v týchto komunitách pracujú, sú na pokraji síl. Aleže na pokraji síl. Tak keď chcete prísť, pán minister, s reformou, tak tam. A to čarovné slovíčko inklúzia, no tam to, tam vám to ani matematicky nevyjde. V okresoch, ja som spomínal, že už je päť alebo šesť okresov na východe Slovenska, kde je, už sa rodí viacej rómskych detí ako nerómskych, dokonca v dedine, že sa narodí viacej detí ako, teda v rómskej osade sa narodí viacej detí ako v okresnom meste. To je už dneska fakt a tomu budeme musieť čeliť, ale nie týmito zákonmi. Ďakujem pekne.
Vystúpim v rozprave ešte k ďalším bodom, ale teda tieto body budeme namietať a v prípade, že nebudú zapracované v pozmeňujúcich návrhoch, tak to nepodporíme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Pri všetkej úcte, pán predseda, ja tiež mám tu ten text, čo ste prečítali, a z toho textu mne vyplýva, ale ja, samozrejme, právnici sú múdrejší odo mňa, ale mne sa to na prvú zdá, že všetko je to naviazané na rokovanie o zákone o štátnom rozpočte. Mnohí vaši poslanci odišli, lebo tiež boli presvedčení, že končíme. A, pán predseda, prišiel za mnou pán Hazucha a povedal mi, že aj oni to tak čítali a oni to takto nechceli a že aj ich to prekvapilo (reakcia z pléna), pôvodne. Tak hovorím, no dobre, ale potom všeobecným súhlasom ste mohli to dať na pravú mieru a skončiť to. To tento nástroj ste mali a mohli ste to takto urobiť, ale vy ste pustili zákony bez toho, že by tu boli ich gestori, alebo aby sa o dôležitom školskom zákone rokovalo do polnoci, a to je nedôstojné. Lebo mali ste nástroj, ako to zmeniť. A toto my namietame.