35. schôdza

Ďakujem veľmi pekne.
Pani kolegyňa, naozaj, 30 rokov robím v treťom sektore, 30 rokov a pojem sklenené deti je mi veľmi dobre známy. Ale musím vám povedať, že to je, žiaľbohu, tými rodičmi, ktorí buď sa tým deťom venujú, všetkým, alebo sa naozaj venujú len tým chorým deťom. A tu by mala teda naozaj prísť tá, ten štát a pomôcť v takomto prípade, ale je to o rodičoch. Keď tí rodičia dávajú lásku aj tomu chorému dieťaťu a naozaj venujú sa aj tomu dieťaťu, ktoré je pri tom chorom dieťati, tak je to naozaj veľmi dobré. Takže ten pojem sklenené deti je skôr o tom, o tých ľuďoch.
A ja som v tomto prípade, viete, taký aj pri vás, aj pri kádehákoch, pretože ja som 50 na 50 pri tomto zákone. A my sme mali kedysi v našom hnutí, keď sme boli vo vláde, tak sme mali takú liberálnu skupinu a kresťanskú skupinu. A oni presne toto, čo teraz tu prebieha mi to pripomínalo. Vy tu rozprávate, jedna strana, aj druhá strana rozprávate o názoroch a o rešpektovaní a o veciach, a pritom rozprávate o tom, že tí kádeháci nemajú právo a idú vytvárať niečo, čo nemá s morálkou a čo proti Európskej únii pôjde, no, je to ich agenda. Tak ako je vaša agenda presadzovať niektoré veci.
A vy ste tam povedali, že tento zákon znemožní, viete, nehnevajte sa, ale fakt ste trošičku zavádzali, nieže trošičku, ste zavádzali v tých argumentoch, že tento zákon obmedzí adopciu detí, že tento zákon prinesie veci, no určite nie, ale nechajte tým kádehákom, nech si tú svoju agendu, nech si ju teda chcú presadiť a reagujte na nich, ale nie tým, že trošičku zavádzame.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Kolegovia, pán Pročko, ja jediné, čo som týmto chcela povedať, je, že kým my tu hovoríme o veciach, ktoré na konci, keď budú prijaté, nikomu nepomôžu, maximálne niekomu ublížia, tak tie veci, ktoré by skutočne niekomu pomohli, sa tu roky neriešia.
To, že či je to o rodičoch, alebo to nie je o rodičoch, štát je tu nato, aby vytváral systematickú pomoc svojim občanom a občiankam v núdzových situáciách, v ťažkých životných situáciách, v tomto roky zlyhávame. Môžeme sa pozrieť dookola, do okolitých krajín, v tomto roky zlyhávame, to bolo jediné, čo som vám chcela povedať, že my tu hodiny trávime čas diskusiou o niečom, čo keď bude prijaté, nepomôže nikomu, ublíži množstvu ľudí a tie problémy, ktoré my tu máme riešiť, sa opäť raz neriešia, opäť raz ich odsúvame v čase. To bolo jediné, čo som vám chcela povedať, že tu márnime čas.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Aj som váhala, že či teda to svoje vystúpenie nezruším, lebo je otázka, aký má zmysel to, že časť sály je skalopevne presvedčená o tom, že návrh novely ústavy nesleduje ten cieľ, za aký sa vydáva, a to teda ale nehovorím o KDH, tam rešpektujem, že teda reprezentuje a prezentuje ich hodnoty a časť sály jednoducho je vopred rozhodnutá, ako bude hlasovať, nehľadiac na akýkoľvek argument.
Ale treba si povedať, že ústava je nejaký pôdorys, keby som to mala zobrať z nejakého geometrického hľadiska a ten pôdorys predurčuje charakter krajiny. Je to nejaký základ, ktorý definuje normy a pravidlá, podľa ktorých má táto krajina fungovať. A, samozrejme, uznávam, že nejde o nemenný dokument a že má reflektovať spoločenský vývoj, ale v tom pozitívnom zmysle. Tým chcem povedať, že návrhy na zmeny sa nemajú používať ústavy ako prostriedok politického boja, boja o voliča, o zachovanie alebo uchopenie moci, ale majú sledovať vyšší cieľ.
Ale nemyslím si, že jeden z tých predkladateľov alebo tých, ktorí sa zúčastnili na tvorbe tohto návrhu, sledujú práve tento cieľ. A, mimochodom, americká ústava, ktorá bola prijatá v roku 1788, čiže má 237 rokov, má iba 27 dodatkov, zatiaľ čo Ústava Slovenskej republiky, ktorá bola prijatá v roku 1992, čiže má 33 rokov, sa zmenila už 22-krát. A za zmienku stojí aj to, že bolo podaných 174 návrhov na jej zmenu. Táto frekvencia nehovorí o tom, že ten pôvodný text by bol taký zlý. Hovorí o tom, aký priestor poskytuje ústava pre politický boj, pre rozhádanie spoločnosti a vytvorenie ilúzie, že iné problémy spoločnosť nemá.
V návrhu novely, o ktorom teraz rokujeme a v pozmeňujúcich návrhoch k nemu, vidím jasne to, čo značná časť spoločnosti. V mojich predstavách ako keby sa zatiahol nepriehľadný záves medzi skutočné problémy, ktoré majú ostať nevidené a fiktívne problémy, ktoré majú byť nasvietené. Samostatným, ale mimoriadne dôležitým bonusom toho celého je rozhádanie a rozbitie opozície. A to je problém.
Sami navrhovatelia nie sú schopní niektoré návrhy dôveryhodne vysvetliť. Nedávno ma zaujalo vysvetlenie pani poslankyne Neveďalovej, vystupovala v nejakej diskusnej relácii v jednej z televízii a na otázku, prečo má byť v ústave zakotvená formulácia, že Slovenská republika uznáva len pohlavie muža a pohlavie ženy, povedala, že ľudia sú v tejto otázke zmätení a potrebujú istotu. Okrem tohto absurdného vysvetlenia som si položila otázku, či ústava bude vždy reagovať na všetky pocity neistôt, ktoré ľudia budú mať.
Tento návrh je z môjho pohľadu jedným z príspevkov k tomu, aby časť občanov nevnímala zložitý a pestrý svet v jeho mnohorakosti, ale, naopak, rozmýšľali len v nejakých binárnych kategóriách. A to je z pohľadu môjho, ako učiteľky, veľmi škodlivé.
Mohla by som hovoriť o čomkoľvek v návrhu, čo ma trápi. Napríklad o tom, že niekto sa pokúša naplniť moju skutočnú identifikáciu so Slovenskom niečím, čo mi je bytostne cudzie. Z návrhu ústavy som sa totiž dozvedela, čo vlastne bude tvoriť súčasť mojej národnej identity. Doteraz som si myslela, že moja národná identita je spätá s jazykom, ktorý ovládam najlepšie, v ktorom rozmýšľam, snívam, s nejakou historickou skúsenosťou tejto krajiny, či už bola dobrá, alebo zlá, že je spätá s domovom, s blízkymi ľuďmi, že keď prechádzam hranice, tak už sa cítim doma a že mi záleží na tom, aby Slovensko bolo úspešnou a rešpektovanou krajinou. A odrazu mi navrhovaný článok, keď si prečítate dôvodovú správu, aj jeden z tých novelizačných článkov hovorí, že moja slovenská identita je tvorená odpoveďami na kultúrno-etické otázky, ktoré nám povedia, ako má vyzerať súkromný život, ako má vyzerať manželstvo, ako má vyzerať rodičovstvo, partnerské vzťahy, výchova a vzdelávanie, ochrana života.
A chcem k tomu povedať toľko. Ak by vaše odpovede na tieto, vraj, kultúrno-etické otázky mali tvoriť moju národnú identitu, s nadsázkou hovorím, že ja sa takej identity budem musieť vzdať. Vďakabohu, že tomu tak nie je, pretože ústavný orgán by nemal zavádzať a presviedčať ľudí, že to, čo je súčasťou základných práv a slobôd, napríklad právo na súkromie, právo na rodinný život, právo na informácie, sú nejaké kultúrno-etické otázky, ktoré tvoria identitu slovenského národa. Základné práva totiž tvoria identitu slobodnej občianskej spoločnosti a pre mňa ako pre človeka, ktorý sa hlási k slovenskej národnosti, je nesmierne dôležité, podstatné, aby som žila v takej krajine, ktorá priznáva práva všetkým občanom v súlade so základnými právami. A to je tiež nedeliteľnou súčasťou môjho conditio humana.
Aj tu musím upozorniť na vnímanie demokracie politikmi SMER-u. V tej istej debate, o ktorej som hovorila, na poznámku moderátora, že niektoré ustanovenia, ak sa prijmú, budú mať negatívny dopad na menšiny, pani Neveďalová povedala, že rozhodujúci je názor väčšiny a želanie väčšiny. To vychádzala z toho prieskumu SANEP-u, lebo názor väčšiny je rozhodujúcou alebo podstatou demokracie. A to ma prekvapilo, že dnes niekto, kto sa mnoho rokov pohybuje v prostredí Európskeho parlamentu, si zamieňa modernú demokraciu s tyraniou väčšiny. To ma tiež prekvapilo.
Osobitne by som sa chcela venovať téme výchovy a vzdelávania, lebo aj do nej istým spôsobom zasahuje predložený návrh. Na prvý pohľad sa zdá, že nie je nič zlé na tom, ak v ústave bude záväzok, medzitým to už teda zrušil, neviem či zrušil, uvidíme pri hlasovaní, jeden z pozmeňujúcich návrhov, teda ak v ústave bude záväzok, aby vzdelávacie programy, podľa ktorých sa v školách učí, boli v súlade s ústavou. Platí to aj teraz, lebo školská legislatíva nikdy nemohla byť v rozpore s ústavou, čiže ide o nejaké redundantné ustanovenie.
Problém je však v tom, že v takzvaných odpovediach na kultúrno-etické otázky, ktoré má podľa návrhu ústava obsahovať, dôjde k rozporu medzi ich obsahom a súčasným vedeckým poznaním. A pripomínam, že najmä v oblasti spoločenských vied. V tomto kontexte, a hovorím to naozaj s istou mierou irónie, bude potom potrebné zmeniť aj školský zákon, kde sa uvádza, že zákonný zástupca dieťaťa má právo, aby sa v škole alebo v školskom zariadení poskytovali deťom a žiakom informácie a vedomosti vecne, mnohostranne a v súlade so súčasným poznaním sveta. Podotýkam, že toto právo rodič si nemusí vymáhať a škola je povinná automaticky ho napĺňať.
Jeden z návrhov v tejto veci ide ešte ďalej a dáva rodičom možnosť ovplyvniť účasť dieťaťa na vzdelávaní, ak by náhodou po tejto zmene ústavy ešte súčasťou vzdelávacích programov ostali témy spojené s intímnym životom a sexuálnym správaním. Osobne ma mrzí, že v tomto návrhu je zakódovaná pochybnosť, či školy v týchto témach pôsobia v prospech detí. A keby som chcela byť ostrejšia, tak by som povedala, že je tam zakódované presvedčenie, že škola môže byť miestom, kde sa deformuje hodnotový svet jej zverencov. A aby toho nebolo málo, tak sa uvažovalo, už viem, že sa neuvažuje, ale uvažovalo sa o ďalšom pozmeňujúcom návrhu, ktorý sa týkal výhrady vo svedomí a mohol sa vzťahovať aj na učiteľov. Čo by po prijatí tejto skupiny zmien mohlo nastať v našich školách?
Čo nezmení štát, a mám na mysli obsah vzdelávania v súlade teda s odpoveďami na kultúrno-etické otázky, to môže zmeniť rodič a čo nezmení ani štát, ani rodič, tak by mohol zmeniť učiteľ s výhradou vo svedomí. A zdá sa, že aspoň, pri všetkej biede, o čom tu hovorím, aspoň k tej poslednej veci teda nepríde.
Ak prejde ktorákoľvek z týchto zmien, školy prestanú byť priestorom, kde sa naozaj vzdeláva mnohostranne, kde sa ľudia netvária, že v spoločnosti a v otvorenosti v ľudských vzťahoch nedošlo ku zmenám. Jednoznačne k tým zmenám prišlo a svedčí o tom vývoj poznania v spoločenských a medicínskych vedách. Svedčí o tom aj generačný vývoj základných práv a slobôd.
O týchto zmenách sa má diskutovať a do diskusie majú byť zapojení všetci, aj žiaci. Ak zmeny ústavy, ktoré sa týkajú výchovno-vzdelávacích programov prejdú, škola prestane byť miestom, kde sa podľa jedného z princípov školského zákona má uskutočňovať príprava na zodpovedný život v slobodnej spoločnosti a v duchu porozumenia a znášanlivosti. Pretože ako môžete niekomu a niečomu porozumieť a tolerovať, ak o tom nehovoríte a nehovoríte o tom v kultivovanom prostredí školy?
Samozrejme, že kľúčová zmena spočíva v návrhu na ignorovanie medzinárodných dohovorov, rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ pôjde o kultúrno-etické otázky. Uvedené nadnárodné právo aj európska judikatúra totiž jasne definuje, za čo v oblasti výchovy a vzdelávania zodpovedá štát a kde sú hranice ingerencie rodičov. Ja som tu nie tak dávno, pár mesiacov to je, veľmi rozsiahlo hovorila.
Takisto sa veľmi stručne vyjadrím k pozmeňovaciemu návrhu, ktorého podstatou je, že Slovenská republika uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy. Z tých debát, ktoré okolo tejto témy sa rozpútali, sa dá usúdiť, že nech akákoľvek osoba prejde procesom tranzície, tak pre určenie jej pohlavia bude rozhodujúci typ chromozómu. A čo to v praxi môže znamenať? V mojej bývalej profesii v stredných školách som sa stretla možno s tromi-štyrmi prípadmi, kedy žiaci alebo žiačky prechádzali procesom tranzície. A viem o tom preto, lebo riaditelia škôl so mnou konzultovali spôsob ich vzdelávania počas tohto procesu a rozprávali o tých deťoch aj širšie. A vy si neviete predstaviť, čím si tieto mladé ľudské bytosti prešli. Najprv absolvovali súboj sami so sebou. Neskôr v kruhu svojich najbližších, kým ich teda prijali. A potom neskôr aj v prostredí, v ktorom sa vzdelávali. A musím povedať, že to školské prostredie malo pre tieto osoby viac porozumenia ako ľudia v tejto sále. A keď teda všetko toto zvládli vrátane ťažkých medicínskych procedúr, tak my im touto ústavou hovoríme toto: "Nech si trpel akokoľvek a nech si urobil čokoľvek, aby si konečne našiel sám seba, tak my ti každodenne budeme pripomínať, že to bolo zbytočné."
Ja sa nehlásim ku žiadnej konfesii, ale som presvedčená o tom, že pôvodná kresťanská etika je okrem iného založená na súcite a pomoci trpiacim, a nie na ich stigmatizácii. Ja si neviem predstaviť, že v nejakej klasickej demokracii v západnej Európe, napríklad, ja neviem, v Nemecku, by poslanci CDU alebo CSU hlasovali za takýto návrh. To si naozaj neviem predstaviť.
A na záver ešte jedna poznámka, ktorá má svoj pôvod v nedávnej debate na tému odmietnutia uznesenia, ktoré odsudzovali útoky Ruskej federácie na civilné obyvateľstvo Ukrajiny. K tej poznámke ma inšpirovalo vystúpenie pána Dostála a pani poslankyne Kolíkovej. Pán Dostál veľmi správne pripomenul, že na slovenskej politickej scéne sa stratila spoločenská dohoda o zahraničnopolitickom smerovaní krajiny, a rovnako upozornil na to, že sa začína diskutovať o tom, či široká pluralita politických strán je súčasťou demokratického zriadenia, je vhodný model pre Slovenskú republiku. Pani Kolíková vtedy poznamenala, že v súvislosti s dobyvačnými snahami Ruska my dnes nevieme povedať, kto je náš nepriateľ. A ja by som k tomu dodala, že konanie a postoj premiéra spôsobujú, že strácame priateľov a nielenže nevieme, kto je náš nepriateľ, my to ani nechceme vedieť.
A teraz čo to má s touto ústavou, s týmto návrhom? No, má to spoločné to, že my jednoducho nevieme, kto sme, nevieme, kam patríme, nevieme, kto je náš priateľ, nevieme, kto je náš nepriateľ, nevieme, čo je ušľachtilé a dobré, nevieme, čo je hodné odsúdenia, a pri tom všetkom blúznime o národnej identite. Hľadáme istotu v ústave v tom, či sme muži a či sme ženy.
A teraz ja sa pýtam, akú identitu má národ, ktorý nemá jasno v niektorých úplne jasných a základných veciach. Pán Bartek sa tu čudoval, že prezidentka Čaputová povedala, že prestáva rozumieť svojmu národu. No, musím povedať, že ja si myslím to isté.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Ďakujem kolegyni Kalmárovej, ktorá teda aj vďaka svojej odbornosti a skúsenostiam sa snažila vysvetliť, že prečo tieto ustanovenia, ktoré teda máme v úprave, sú nielenže nebezpečné, ale prečo aj opäť raz podporujú to rozdeľovanie spoločnosti a vôbec to, že o takýchto veciach, ja neviem, ale mne strašne chýba diskusia, aby sme mali reálnu diskusiu, napríklad o potrebe vzťahovej a sexuálnej výchovy. Vy to idete dať do ústavy, ktorá by mala byť takým tým základným kameňom toho, ako vlastne funguje náš štát a ako sa to robí. Robí sa to pozmeňovákom, pričom máme tu už jeden návrh, potom prišiel ďalší pozmeňujúci návrh, ktorý niečo vypúšťa. Teraz kolegovia z KDH prišli s ďalším pozmeňujúcim návrhom. No kde je nejaká normálna diskusia, napríklad na tej odbornej úrovni, kde by prišli, ja neviem, zástupcovia škôl základných, stredných, vysokých, kde by boli nejaké, ja neviem, študentské rady alebo ktokoľvek? Proste všetci dotknutí. Prebieha niečo takéto? Nie. My tu ideme schváliť znenie, o ktorom nikto ani netuší, že čo to vlastne bude, lebo sa to mení 25-timi pozmeňovákmi. A toto skutočne nie je hodné toho, aby sme menili ústavu. Nehovoriac o tom, že aj to navrhované znenie je teda nielen v rozpore s tým, že už tu máme zákon a toto by skutočne, však ja som za, nech je to, nie v tejto podobe, ale nech je to upravené zákonne. Načo to máme mať v ústave a navyše takýmto spôsobom, keď je to aj v rozpore s rozhodnutiami Európskeho súdu ľudských práv? Mali sme o tom čas diskutovať? No, samozrejme, že sme nemali, lebo ja mám taký pocit, že z tejto ústavy ste si spravili nieže trhací kalendár, ale že vy tam takto prihadzujete nejaké listy, komu sa čo páči, tak idem si to tam rýchlo vsunúť, lebo je možné, že to vybavím za podporu. Takto by sa skutočne naša ústava, ak si ju vážite, nemala meniť. A obzvlášť nie v takejto otázke, keď hovorím, máme tu zákon... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne.
Pani kolegyňa, spomenuli ste, že cieľom novely je rozbiť opozíciu. Opozícia sa rozbíja sama svojím parlamentným majstrovstvom deštrukcie. Veď jedna poslankyňa pred chvíľou tu mixovala apoštola Pavla so Štúrom, Štefánikom, Ježišom a pápežom, druhá vytrháva veci z kontextu, tretí vyjadruje obavy, štvrtá bagatelizuje návrh novely a piata hovorí, že tu márnime čas.
Vážim si vaše pedagogické skúsenosti a skúsenosti z oblasti školstva a na margo vzdelávania, a to vzdelávacieho procesu, ktorý je súčasťou tejto novely alebo návrhu novely, chcem poznamenať ešte to, že rodičia sú prioritne zodpovední za všestranný, zdravý vývoj vlastných detí. Ich zodpovednosť je najväčšia a najnespochybniteľnejšia. Súčasťou tejto zodpovednosti je teda aj právo rozhodovať o tom, čo dieťa potrebuje k svojmu zdravému vývoju. Nie je to v žiadnom prípade náhrada školskej výuky, ani zásah do školskej výuky.
Ide o to, aby sme ústavným spôsobom nastavili rámce takej výuky a takého vzdelávania, ktoré bude garantovať duch nie všelijakých experimentov skrývaných za modernosť alebo trendovosť, ale má to byť vzdelávanie, ktoré bude garantovať zmysluplnosť toho procesu, a zároveň garantovať aj morálno-etické princípy a hodnoty. Ak rodič nesie zodpovednosť za zdravý fyzický a psychický vývoj svojho dieťaťa, má mať absolútne legitímne právo vstúpiť do vzdelávacieho procesu a vyjadriť svoj názor na aktivity, ktoré sú nad rámec ústavou stanoveného vzdelávania.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážená pani kolegyňa Kalmárová, spomínali ste americkú ústavu a Ameriku ako takú a tranzície. Tak práve bizarné experimenty z Ameriky typu tranzícia zatiaľ viac ublížili ako pomohli ľuďom. Dokonca väčšina ľudí, ktorá túto nákladnú operáciu a celú liečbu podstúpila, tak ju vyslovene ľutuje. Existuje o tom extrémne veľa dokumentov, priznanie ľudí, ktorí niečo takéto podstúpili. Majú trvalé následky nielen na tele, ale aj na duši. Tieto životy mladých ľudí sú doslova zničené. Dostávajú doživotne niektoré z liekov, hormónov, toxikujú svoj vlastný organizmus a nikdy viac nebudú mať vlastné deti, ktoré by boli počaté medzi mužom a ženou. Dokonca tieto deti, ktoré to v Amerike podstúpili, odkedy to začalo byť mediálne populárne, tak to robili práve kvôli mediálnej popularite, kvôli pozornosti, aby získali aj peniaze, čo je podľa mňa najviac zvrátené na tom, že si z toho mnoho ľudí urobilo neuveriteľný biznis.
Takže aj vo vašom programe máte ochranu takýchto ľudí a hovorili ste dokonca o tom, nie vy konkrétne, ale ako strana, možnože aj vy konkrétne, že by ste takéto operácie podporovali aj z verejného zdravotníctva, načo si myslím, že verejné zdravotníctvo by malo byť skôr pre ďalších, iných ľudí, ktorí majú iné choroby a ktorým by bolo treba pomôcť a veľakrát sa to nedeje. Takže myslím si, že tu by sme vedeli skôr investovať peniaze.
A práve aj kvôli takýmto tranzíciám a zničeným životom my chceme takýmto veciam zabrániť a my chceme zdravú budúcnosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pani poslankyňa, veľmi sa mi páčil váš vstup aj v snahe osloviť, a ja to vnímam, aj našich opozičných kolegov v tej časti, ktorá sa týkala ľudskej dôstojnosti a ľudských práv. Tak som to chápala ja.
A ja si dovolím k tomu dať tento odkaz ešte, lebo rozprávať sa treba, aj keď, bohužiaľ, ako keby sa stalo, že to, čo sme si doteraz cenili v opozícii, a to je dialóg, tak toto tiež vyčítam našim opozičným kolegom, že ako keby o ten dialóg s nami nestáli v opozícii. Toto je jedna z mojich kľúčových výčitiek, a to považujem akože za vážne problematické, že jednak sú ochotní pristúpiť k neuchopiteľnej bráne do neznáma cez národnú identitu. To nie je problém v pojme národná identita, ale tak ako je to zadefinované. Zjavne im ani nevadí, že sú tu výhrady komisie, ani ich nepotrebujú poznať. Zjavne sú pripravení s vládnou koalíciou potom asi bojovať s Európskou komisiou v prípadnom súdnom konaní. A toto ma teda šokuje. Toto ma teda šokuje, že naši kolegovia sú na toto pripravení, lebo ak za to zahlasujú, zjavne sú.
A potom ma šokuje to, že sú tu zrazu nové časti, ktoré sa tu objavili minulý týždeň v piatok. A bez toho, aby sa o tom kolegovia rozprávali s nami, tak sú pripravení to presadiť nahrubo s vládnou koalíciou a toto je tá hrubosť a ten šok. Veď môžme mať na vec rozdielny názor, ale zrazu sa spojím, áno, s diablom, aby som si presadil to svoje bez toho, aby som hľadal naozaj dobré riešenie v dialógu s tými, s ktorými raz chcem vládnuť a mám veľa spoločného. A nenašiel som proste chuť s ním riešiť, ako vyriešiť to, čo nás potenciálne rozdeľuje. Toto ma naozaj zarmucuje.

Ďakujem za slovo.
Ctené kolegyne z môjho tábora určite mi odpustia, ak na nich nebudem reagovať, lebo však tam je úplná názorová afinita, takže naozaj to nie je potrebné. Ale prejdem k poznámke, faktickej poznámke pána poslanca Farkašovského, ktorý hovoril, že nesúhlasí s tým, že v pozadí návrhu SMER-u je jeden cieľ, ktorým je rozbitie opozície, lebo opozícia sa rozbíja sama.
No, musím povedať, že je to rafinovaný spôsob, lebo SMER sa snaží naozaj rozbiť dobre formujúcu sa spoluprácu s KDH na hodnotách KDH a toto je to smutné.
A pokiaľ ide o právo a zodpovednosť rodiča, aby formovali hodnotový svet detí, to im nikto neberie, to je veľká chyba sa domnievať. Ale zodpovednosť má aj štát a tento záväzok prebral na seba v medzinárodných dokumentoch, napríklad v Dohovore o právach dieťaťa. Vyplýva mu to z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a tak ďalej, nemám čas o tom hovoriť podrobne. Čiže tam je delená zodpovednosť.
K pani poslankyni Matejičkovej. Neviem, kde ona prišla na to, že ja som spojila frekvenciu zmien ústavy v Spojených štátoch amerických s tým, že tam sú vykonávané tranzície. Ja som o tom fakt nepovedala ani slovo.
A k tomu ešte jeden príbeh, ako nesúcitne sa pozeráme na túto skupinu ľudí. Išla som do parlamentu, vonku stála transrodová osoba a niesla plagát, na ktorom bolo napísané: "Ja nie som kultúrno-etická otázka, ja som ľudská bytosť." O tom som ja hovorila. Nespájala som zmeny v americkej ústave... (Prerušenie vystúpenia časomerom.) (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Po prvé, pán Danko, ja sa naozaj necítim povýšenecký a arogantný a myslím, že ani nie som. Tak buď menujte, alebo nehovorte o všetkých PS-károch.
Pán Danko, neviem, že či ste vaším, počkám, kým dovoláte, pán Danko, neviem, že či ste KDH a celej tejto veci viac nepoškodili týmto vystúpením, naozaj, lebo ako keby ústava je vážna vec, hej, a podľa mňa aj keby mala vedomie, tak už je niekde na hranici s Bergom alebo možno aj ďalej. Lebo proste takto znehodnotiť vážnu debatu o ústave, v zásade ste nepovedali skoro nič o ústave. Ste rozprávali o PS-ku ako takej, myslím si, že pán predsedajúci to mal prerušiť a mal povedať, že sa má vyjadrovať k téme, tak ako to bolo v minulosti. Proste o ústave sa nedá rozprávať ako Ander z Košíc, proste my sa bavíme o základnom texte, okolo ktorého chodíme každý deň, keď prichádzame do roboty. A proste vy ste túto vec skrátili na dva dni debaty a podľa mňa majú z toho občania skôr srandu ako vážnu vec. To znamená, povedali ste, že poďme sa baviť o právach. Toto ja už počúvam 20 rokov, ale vždycky to hovoríte vtedy, keď niekto chce dať práva utláčaným. Vždycky poviete, poďme sa brániť o nejakých právach a tak ďalej, nikdy nedefinujete kedy, nikdy nedefinujete s kým a kedy sa ideme baviť. Vždycky to poviete, len keď ste v úzkych, to znamená, že definujte time plan alebo časový plán, kedy sa o tomto budeme baviť, odložme túto debatu o ústavách, ktoré v zásade potláčajú práva našich občanov a potom sa bavme o ústave.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán podpredseda Danko, ja budem reagovať na niektoré vety, ktoré ste povedali. Začal by som s tými detskými domovmi, a ja neviem, či vy vôbec viete, a teraz budem rozprávať o východnom Slovensku, že vyše 95 % detí, ktoré odchádzajú z detských domovov, končia v osadách.
Čo ste urobili za desať rokov vlád, čo ste tu boli? Pán Danko, a ako si dovoľujete takto urážať mňa, že som sa tu vyskytol, že moja rodina sa tu vyskytla? Kto vám dal to právo? Kto vám dal to právo? Ja som v živote na vás nezaútočil, tak ako ste to urobili vy teraz a zobral som to osobne. Od 2000 do roku 2009 som pracoval v zahraničí, od roku 2011 som pracoval v troch korporátnych firmách a v jednej dokonca, kde polovičný vlastník bolo Slovensko. Akým spôsobom si vôbec dovoľujete niečo také povedať?
Čo sa týka konfliktu, pán Danko, práve SNS, či to bolo počas Prvej Slovenskej republiky, posielala Židov do koncentračných táborov, je to, ešte som neskončil, môžte vo faktickej, (ruch v sále) áno, s Hlinkovou gardou. (Ruch v sále.)