49. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážená verejnosť, športová obec. Dovoľte mi, aby som v mene svojom i v mene mojej kolegyne Ingrid Kosovej uviedla návrh zákona, ktorý sa na prvý pohľad môže javiť ako technická novela, no v skutočnosti predstavuje jednu z najzásadnejších hodnotových zmien v našom prístupe k mládežníckemu športu. Predkladáme návrh, ktorý do našej legislatívy konečne zavádza systémový rámec pre ochranu osôb v športe, tzv. safeguarding. Viac k návrhu uvediem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá. Ďakujem. Ďakujem, pani poslankyňa. Dávam

Slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež, šport a cestovný ruch, poslankyni Tine Gažovičovej. Ďakujem za

Slovo. V súlade so zákonom o rokovacom poriadku som bola určená za spravodajkyňu k návrhu uvedeného zákona tlač 1090. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel. Súčasťou je aj stanovisko Ministerstva financií a Ministerstva hospodárstva. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z mojich oprávnení, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež, šport a cestovný ruch, pričom za gestorský výbor navrhujem školský výbor, čiže výbor pre vzdelávanie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní vo výboroch a v gestorskom výbore bol prerokovaný do začiatku rokovania schôdze Národnej rady o tomto návrhu. Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu. Ďakujem.

Pani poslankyňa, otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku pani poslankyne Kosovej. V rámci rozpravy o slovo ako prvá požiadala pán poslankyňa, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako už bolo povedané, spolu s kolegyňou Ingrid Kosovou predkladáme novelu zákona o športe týkajúcu sa safe gardingu. Na úvod mi dovoľte použiť termín slovenský paradox. Sme krajina, ktorá sa hrdí svojimi športovými úspechmi. Sme krajina, ktorá dokáže, a to je niekedy aj dobré, investovať desiatky miliónov € do betónu a ocele. Staviame národné štadióny, konštruujeme hokejové arény, s veľkou slávou striháme pásky na nových multifunkčných halách, vieme dokonca zafinancovať stavbu olympijskej arény na nelogickom mieste a snívať Dankov sen o maďarskej olympiáde. Ale pýtam sa vás, a pýtam sa úprimne, zaujíma ma vaša odpoveď. Koľko investujeme do bezpečnosti detí, ktoré budú na týchto športoviskách trénovať a súťažiť? A teraz nemyslím fyzickú bezpečnosť budov a nemyslím statiku striech. Čo? Myslím na bezpečnosť pred tými, ktorí majú k našim deťom blízko a majú nad nimi v rámci športu istú moc. Investujeme do infraštruktúry, do hál, do telocviční, ale fatálne zanedbávame infraštruktúru vzťahov. Máme moderné šatne, ale nemáme mechanizmy, ktoré zabezpečia, aby sa v tých šatniach nediala šikana, sexuálne obťažovanie, psychické týranie alebo zanedbávanie. Máme tréningové plány na rozvoj pohybových schopností a zručností detí, ale takmer žiadne požiadavky na rešpekt a ochranu fyzického a duševného zdravia detí. Tento návrh zákona to má zmeniť. Možno si niektorí z vás, najmä z koaličných lavíc, povedia, načo ďalšia byrokracia? Veď šport je o výkone, o radosti. U nás na dedine sa také veci nedejú. Dámy a páni, dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Nie mojimi domnienkami, ale tvrdými dátami, ktoré zozbieral Slovenský olympijský a športový výbor v rámci iniciatívy Šport v bezpečí. Výsledky sú alarmujúce. Až 28 %, opakujem, takmer tretina našich športovcov a športovkýň priznala, že sa vo svojej kariére stretla s niektorou z foriem obťažovania, zneužívania či šikany. Nie niekde v Hollywoode, nie v dokumente na Netflixe, ale tu na našich štadiónoch, v našich bazénoch, v našich telocvičniach. A to hovoríme len o tých, ktorí nabrali odvahu to v tomto anonymnom dotazníku priznať. Odborníci, a potvrdzuje to aj prax, hovoria o fenoméne špičky ľadovca. Väčšina prípadov ostáva zamlčaná. Prečo? Pretože v slovenskom športe, žiaľ, stále vládne kultúra ticha. Kultúra ticha, kde sa úspech a medaile, ktoré sú často vykúpené mlčaním o praktikách, ktoré by sme v inom prostredí, napríklad v škole či v práci, netolerovali. Hovorme, ale aj o realite, ktorú odhaľujú konkrétne kauzy z posledných rokov u nás aj v Českej republike. Kauzy, z ktorých mrazí. Spomeniem prípad teplického predátora v bojových športoch, trénera, ktorý si budoval imidž druhého otca, zatiaľ čo roky odporne zneužíval chlapcov a manipuloval nimi. Alebo atletického trénera z Klatov, ktorý pod rúškom odbornej medicínskej starostlivosti a kontroly svalstva nútil mladé dievčatá vyzliekať sa a obťažoval ich. Závažné sú obvinenia aj v mládežníckom hokeji, napríklad v českom Prostějove. Tam tréner údajne neváhal zneužiť ambície rodičov a podmieňoval vstup zverencov v tíme tým, že ich matky pristúpia na intímny vzťah s ním. Realita je často desivejšia, než si pripúšťame. Stačí sa pozrieť do českého prvoligového FC Slovácko. Tamojší tréner v roku 2019 vyhlásený za najlepšieho v krajine 4 roky tajne natáčal zverenkyne v sprchách. Kým verejnosť tlieskala jeho odbornosti, on intímne zábery 14 žien vymieňal za detskú pornografiu. Odhalila to iba policajná náhoda pri vyšetrovaní iného trestného činu. Keby jej nebolo, natáčal by dodnes. Máme v našich kluboch nastavené procesy, alebo sa tiež spoliehame iba na takéto šťastie. Tak poďme teda aj na Slovensko. Na Slovensku nami otriasol napríklad prípad trénera gymnastiky z Kysúc, ktorý bol verejnosťou oslavovaný ako hrdina za záchranu života zverenkyne, no dnes čelí obžalobe zo závažného sexuálneho zneužívania viacerých dievčat. Ďalší prípad sa stal na Liptove. Tréner Martin, vnímaný ako autorita, zneužíval chlapcov, zatiaľ čo systém aj klub mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo spomeniem kauzu z Trenčína, kde obeť z tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku Aj kluby mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo si spomeniem na kauzu z Trenčína, kde obeť tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku rovnaký scenár otriasol aj rakúskym SCR Altach, kde funkcionár inštaloval kamery do šatní. Bezpečnosť detí nemôže stáť na pleciach odvážnych matiek či na policajnom algoritme. Musí byť garantovaná zákonom, ktorý vyžaduje preverovanie, kontrolu a nezávislú osobu, ktorej sa dieťa v klube môže zveriť. A to sú len medializované prípady. Stáva sa, že keď sa mladí športovci alebo ich rodičia pokúsia incidenty nahlasovať alebo sa sťažovať, často narazia na múr, na spochybňovanie. Na výsmech, na bagatelizovanie alebo na popieranie zo strany klubu bez riadneho prešetrenia. Prečo? Pretože väčšina športových organizácií nemá pravidlá a postupy pre takéto prípady. Toto nie je zlyhanie jednotlivcov. Toto je systémová chyba. A systémové chyby musia riešiť systémové opatrenia a legislatíva. K príprave tohto zákona nás samozrejme neviedli len uvedené medializované prípady či vlastné dojmy. Viedli nás aj fakty. Opierali sme sa o najnovšie vedecké a odborné poznatky. Nedávno vyšla ďalšia štúdia publikovaná v prestížnom časopise BMC Public Health, ktorá plytkému nazeraniu na šport tiež nastavuje zrkadlo. Tá hovorí jasne, vplyv športu na duševné zdravie detí nie je automaticky pozitívny. Je to minca s dvomi stranami. Áno, šport má obrovský potenciál. Štúdia identifikuje mechanizmy ako pocit spolupatričnosti, osobný rozvoj či budovanie pozitívnych návykov a režimu v živote, ktoré chránia duševné zdravie. Ale tá istá štúdia varuje, že bez správneho nastavenia prostredia sa mechanizmy v športe môžu zmeniť na zbrane. Zatiaľ čo šport môže budovať sebadôveru, prílišný tlak na výkon, či už vnútorný alebo zo strany trénerov a rodičov, môže byť zároveň hlavným zdrojom stresu a negatívnych emócií. Rovnako tak nevhodné správanie, šikana či pocit zanedbávania zo strany športovca, keď je nevypočutý. U 10-ročných detí v elitných kluboch bolo dokonca pozorované predstieranie zranení, aby zakryli emocionálne utrpenie. Kľúčovým zistením tejto analýzy je, že najdôležitejším faktorom nie je samotný šport, ale medziľudské vzťahy a predovšetkým vzťah trénera so športovkyňou alebo športovcom. Tento vzťah je v športe unikátny. Je intenzívny, je emocionálny, fyzický a často trvá roky. Tréner má nad dieťaťom moc, akú má máloktorý iný dospelý. Rozhoduje o jeho úspechu, o jeho sebaúcte, o jeho budúcnosti. Informácie a zistenia z tejto a ďalších štúdií nám hovoria jasne. Ak chceme chrániť duševné zdravie jednotlivca, musíme nastaviť pravidlá na úrovni organizácie a politiky. Nesmieme sa spoľahnúť na náhodu alebo na dobrú vôľu. Musíme vytvoriť bezpečné prostredie garantované zákonom. Náš návrh stojí na troch pilieroch, ktoré zavádzajú základný poriadok do chaosu a sú inšpirované osvedčenou praxou z krajín ako Veľká Británia, Holandsko či smernicami Medzinárodného olympijského výboru. Po prvýkrát zavádzame do zákona o športe definíciu pojmov ako ochrana osôb v športe, tzv. safeguarding a definujeme formy násilia. Možno to znie formálne, ale ako jazykárka viem, že slová majú váhu. V práve platí, čo nie je dobre definované, to sa ťažko postihuje. Dávame tým jasný signál, že neprimeraný nátlak či šikana nie sú staré dobré tréningové metódy, ale neakceptovateľné javy. Zavádzame inštitút vyhlásenia o ochrane v športe. Každá organizácia pracujúca s mládežou prijme a zverejní jasné pravidlá na základe posúdenia rizík. Rodič, ktorý dáva dieťa do klubu, bude vedieť, že tento klub má nastavené, čo si v prípade, že sa niečo deje, že sa niečo deje na tréningu alebo za dverami šatne. A toto je srdce nášho návrhu. Každá relevantná organizácia bude musieť mať určenú konkrétnu fyzickú osobu, osobu zodpovednú za ochranu. Táto osoba nebude len menom na papieri, bude prvým kontaktom pre deti a rodičov, ktorí chcú nahlásiť incident alebo majú podozrenie na nekalé praktiky. Bude tou osobou, za ktorou môže prísť aj samotné dieťa, ktoré sa bojí konfrontovať trénera ohľadom nevhodného správania. Náš návrh explicitne zakazuje, aby túto funkciu vykonával štatutár organizácie alebo hlavný tréner. Prečo? Pretože nemôže byť sudcom vo vlastnom konaní. V slovenskej praxi vidíme často one man show kluby, kde je otec predseda, syn tréner a mama robí účtovníctvo. Ak sa v takomto klube stane krivda, dieťa nemá kam ísť. Tento zákon to mení. Vytvárame nezávislý bod dôvery. Okrem toho zavádzame povinnosť, aby osoby v pozícii dôvery, tréneri, funkcionári, zdravotníci a ďalšie osoby, ktoré vykonávajú pravidelnú alebo opakovanú činnosť, ktorej súčasťou je priamy kontakt alebo dohľad nad deťmi alebo zraniteľnými osobami, prešli nielen overením bezúhonnosti, ale aj povinným vzdelávaním v oblasti ochrany osôb. Totiž nestačí vedieť, ako kopať do lopty. Tréner v 21. storočí musí vedieť rozpoznať šikanu, musí vedieť, kde sú hranice fyzického kontaktu s dieťaťom a musí vedieť, ako komunikovať s dieťaťom rešpektujúcim spôsobom. Významnú úlohu v našom návrhu zverujeme národným športovým zväzom. Tie už nemôžu byť len organizátormi súťaží a distribútormi dresov. Stávajú sa garantmi bezpečnosti pre celé svoje športové odvetvie. Zákon im ukladá povinnosť zapracovať pravidlá safeguardingu priamo do ich stanov a disciplinárnych poriadkov. Zväz musí mať právomoc disciplinárne stíhať nielen doping či fauly na ihrisku, ale aj pochybenia v oblasti ochrany osôb a integrity. Zároveň očakávame solidaritu. Veľké a silné zväzy, napríklad futbalový, hokejový, atletický, musia podať pomocnú ruku svojim klubom. Poskytnú im metodiku, pomôžu im zdieľať safeguarding officerov, aby sme nezaťažili malého funkcionára na dedine, ale dali mu servis. Zväz musí byť majákom, ktorý nastavuje štandard. Už teraz počúvam hlasy a možno zaznejú aj od kolegov poslancov tu v pléne, že zasa zaťažujeme kluby byrokraciou. Že malé kluby to nezvládnu, že chceme zbytočné pravidlá, papierovačky, kým oni chcú len športovať. Vážení kolegovia, poďme si to rozmeniť na drobné. Je byrokraciou, ak žiadame, aby v klube existoval jeden človek, ktorý vie, čo robiť, ak je dieťa zneužívané? Je byrokraciou, ak chceme, aby tréner vedel, že nemôže dieťa ponižovať alebo zanedbávať? Ak dokáže každý malý klub viesť účtovníctvo, aby neprišiel o dotácie, ak dokáže evidovať členské príspevky, robiť súpisky, zabezpečovať výjazdy na sústredenia a zápasy, musí dokázať viesť aj agendu safeguardingu. Inak riskuje stratu toho najcennejšieho, dôvery detí a rodičov. Navyše, mysleli sme na prax. Návrh zákona dáva 12-mesačné prechodné obdobie na to, aby sa organizácie na túto novú povinnosť pripravili. Umožňujeme zdieľanie týchto funkcií. Zväzy môžu metodicky pomôcť malým klubom. Safeguarding officer môže byť zdieľaný pre viaceré malé subjekty. Nechceme likvidovať šport, chceme ho civilizovať. Argumentovať administratívnou záťažou pri téme sexuálneho zneužívania či psychického týrania detí je cynizmus. Ak je cena za bezpečnosť detí jeden papier navyše a jedno školenie ročne, tak je to cena, ktorú ako spoločnosť musíme byť ochotní zaplatiť, a to bez diskusie. Dámy a páni, šport je fenomenálny nástroj. Ako uvádza aj spomínaná štúdia BMC Public Health, môže byť liekom na duševné problémy, môže dávať deťom návyky, cieľ a priateľstvá na celý život. Ale môže byť aj priestorom, kde sa dejú zlé veci, ak v ňom dovolíme vládnuť bezohľadným ľuďom, predátorom a násilníkom bez akejkoľvek kontroly. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Pani poslankyňa Javurová, prosím. Naozaj nejedzte v sále ako malé deti. Ja už neviem, ako to mám povedať poslancom za PS. Vyneste všetky tie cukríky von zo sály. Nerobia to ani deti v škôlke, ani v triede poslanci Národnej rady nemajú čo jesť jedlo v sále. Opakovane to hovorím, dajte von tie cukry a nesmejte sa už, fakt. Môžete to vyniesť? Vyneste von tie cukríky. Dobre, vám je to smiešne, PS-ko. Všetko vám je smiešne. Rokovací poriadok zakazuje mať v sále jedlo. Čo vám je na to smiešne? Nie, ani ty k taký, dobre? Vy ste boh varuj tento štát, raz. Nech sa páči. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Tento zákon nie je o politike. Nemal by byť o koalícii a opozícii. Je o tom, či dokážeme garantovať rodičom, že keď deti odovzdávajú svojmu trénerovi, tak sa im vrátia nielen zdatnejšie, šťastnejšie, ale hlavne nezranené. Prestaňme sa tváriť, že sa nás to netýka. Prestaňme zatvárať oči pred verejnými tajomstvami o niektorých tréneroch, ktoré deti doslova ničia. Dajme deťom a ich rodičom do rúk nástroj, ako sa brániť. Dajme im informácie o tom, čo tréneri môžu a čo nesmú a že si v klube a pri tréningoch zaslúžia tieto deti rešpekt. Dajme im postupy, dajme im zodpovednú osobu za ochranu. Dajme im bezpečné prostredie garantované zákonom. Preto vás, vážené kolegyne a kolegovia, žiadam o podporu tohto návrhu zákona. Nie pre nás, predkladateľky, ale pre tých 28 % športovcov a športovkýň, ktorí už nejakú zlú skúsenosť v športe mali, a pre tých 100 %, ktorí si zaslúžia, aby ju nikdy nemali. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem, pani Špánik, poslankyňa. Sedem faktických.

Poznámok. Prvý pán poslanec Dej. Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem.

Natália, za tvoj prejav a za prinesenie tohto návrhu zákona do parlamentu. Aj za to nasvietenie toho problému s jasnými systémovými riešeniami, lebo ako si sama povedala, je to problém v systéme a ten treba riešiť systémovo. A to, že sa o tom nehovorí, neznamená, že sa to v tom športe nedeje. Ja si myslím dokonca, že keby tie mechanizmy už teraz fungovali, tak by sme vedeli o viacerých prípadoch zneužívania, šikany. Ako som povedal, to, že sa o tom nehovorí, to neznamená, že sa to nedeje. Veľmi pozitívne vnímam tú implementáciu povinného vzdelávania, pretože ja si myslím a z vlastnej skúsenosti viem, našťastie teda nie zo svojej osobnej, že tí ľudia v tom športe by častokrát to aj chceli riešiť, len oni nevedia vlastne ani za kým majú ísť a ako to majú riešiť. Takže toto aj na základe tej implementácie povinného vzdelávania by im mohlo rozšíriť obzory, kde, dajme tomu, by sa vedeli na základe toho vzdelávania lepšie potom v týchto situáciách zachovať tak, aby mohli byť nápomocní a tieto problémy riešiť a nielen si pred nimi zakrývať oči, preto častokrát, že ani nevedia, ako to vlastne majú riešiť a súhlasím s tým, že vlastne šport mal byť bezpečné miesto, lebo ten šport, samozrejme, všetci veľmi dobre vieme, aké má pozitívne vplyvy na prostredie, na spoločnosť, na ľudí ako jednotlivcov, ale keď sa to vymkne presne tak spod kontroly, tak to paradoxne môže mať úplne opačný efekt a v tých ľuďoch to môže vyvolať ďaleko väčšie problémy, ako majú, dajme tomu, tie, čo sú tie pozitívne efekty. Takže ja som veľmi rád, že si s týmto návrhom zákona do parlamentu prišla. Popravde, však viem, že koalícia má koaličnú zmluvu, ale myslím si, že neexistuje jediný dôvod, prečo by tento návrh zákona nemali podporiť aj poslanci a poslankyne z vládnej koalície, pretože tento návrh zákona je dobrý. Myslím si, že môže len pomôcť a nie je za tým absolútne žiadna ideológia ani nič podobné. Je to niečo, čo šport naozaj potrebuje. Ak sa chceme posunúť v čase dopredu a nie dozadu, tak si myslím, že tento návrh zákona je jeden z tých, ktorý by sme mali všetci podporiť bez ohľadu na to, kto s ním prišiel. Takže ďakujem. Pošlem.

Kým Biháriová, nie v sále, stráca možnosť faktickej pani poslankyňa Gregorová. Ďakujem pekne za slovo.

Ďakujem aj ja vám obom, teda predkladateľkám, za tento návrh. Zvlášť preto, že ja som tiež celé moje detstvo športovala a, bohužiaľ, som bola svedkom veľmi, veľmi nepríjemnej skúsenosti, ktorú teda ešte nepríjemnejšie bolo potom riešiť a myslím si, že keby takáto legislatíva existovala, tak by tomu do veľkej miery vedela predísť. Ja som sa pozrela, že na Slovensku máme približne 565 detí a mladých ľudí, ktorí sa aktívne venujú organizovanému športu, takže je to vlastne polovica celej populácie do 18 rokov. A podľa Slovenského olympijského a športového výboru až 28 % našich popredných športovcov sa počas svojej kariéry stretlo s nejakou formou obťažovania alebo zneužívania. No a najhoršie na tom je práve to, že len štvrtina týchto obetí o svojej skúsenosti niekomu povie. A práve preto mne sa veľmi páči práve zavedenie A podľa Slovenského olympijského a športového výboru až 28 % našich popredných športovcov sa počas svojej kariéry stretlo s nejakou formou obťažovania alebo zneužívania. No a najhoršie na tom je práve to, že len štvrtina týchto obetí o svojej skúsenosti niekomu povie. A práve preto mne sa veľmi páči práve zavedenie, ako to už aj kolega spomínal, zavedenie tej osoby zodpovednej za ochranu, ako to navrhujete. A ja som fakt presvedčená, že špeciálne v roku 2026 už šport naozaj nie je iba o nejakej krvi, pote a drine za každú cenu, ale že tie športoviská by naozaj mali byť tým akože safe space alebo teda bezpečným miestom, kde sa mladí ľudia a deti naozaj cítia dobre a rešpektované. Takže tento pojem nepovažujem len za nejaký úradnícky termín, ale je to naozaj veľmi dôležité a je to nejaký prísľub toho teda, že tí tréneri a trénerky naozaj sú autoritami, ktorým sa dá dôverovať. Takže áno, ďakujem vám veľmi pekne a teda naozaj tiež určite vyzývam všetkých, aby tento návrh podporili.

Pani Poláka Jankošová