Videokanál klubu

Ďakujem pekne. Aj ja chcem zdôrazniť to, čo považujem za dôležité z vystúpenia kolegu Jána Figeľa, že SMER otočil. Napriek neskončenému podaniu na Ústavnom súde ide voliť generálneho prokurátora, hoci Robert Fico ešte nedávno hovoril, že tak neurobí. Čo sa stalo? Zmenilo sa niečo v SMER-e? Nie. Ja si myslím, že sa zmenilo niečo na Ústavnom súde. Robert Fico nemá istotu, že Ústavný súd rozhodne, ako chce Robert Fico. Preto sa Robert Fico rozhodol zvoliť svojho generálneho prokurátora za každú cenu. Ale Robert Fico to neurobí sám. On na to použije poslancov, 83 poslancov SMER-u a v tomto prípade naozaj je zodpovednosť na vás, páni poslanci. Ak pre históriu chcete zostať ako handry na každé použitie, tak neuveriteľným spôsobom dehonestujete Národnú radu. A to je neuveriteľná bieda!

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka.
Pán podpredseda Národnej rady, urobil si vo svojom vystúpení istý analytický exkurz do vývoja celého tohto príbehu ohľadne voľby a nevymenovania kandidáta na generálneho prokurátora. Aj ja som si vnútorne urobil istú analýzu hľadania zodpovednosti, kto za to môže, že dnes sme sa ocitli v tejto situácii, ktorá, tak ako povedala Lucia Žitňanská, je istým zlomovým okamihom v ďalšom fungovaní zastupiteľskej demokracie na Slovensku.
Dámy a páni, možno prekvapím, ale ja nevidím hlavného vinníka v strane SMER. Ja nevidím hlavného vinníka v Ústavnom súde. Ja vidím hlavného vinníka v prezidentovi Slovenskej republiky, ktorý flagrantným spôsobom odmietol rešpektovať naše rozhodnutie. Ten zlomový okamih dnešného rozhodnutia, dnešného dňa je, viete v čom? V tom, že budú prijaté dve právoplatné uznesenia Národnej rady o voľbe dvoch kandidátov na generálneho prokurátora a z nich si prezident republiky môže vybrať. Vieme, a ako si bude vyberať a ako sa bude rozhodovať? A viete prečo? Pretože to prvé prijala politická garnitúra, s ktorou on nesympatizuje, a že si vyberie podľa rozhodnutia tej druhej politickej garnitúry, ktorej síce nie je členom, ale je viacej ako sympatizantom. A v tomto vidím ten zlomový okamih a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Pán minister, ja nebudem reagovať na väčšinu vašich vecí, ale najväčší problém celej tejto kauzy, ale aj kauzy, ktoré boli predtým, SIS-ky, je v tom, že tajné informácie - kto vynáša? Samotní spravodajcovia, agenti tajných služieb. A s veľkou pravdepodobnosťou s nimi robia aj biznis.
Vy sám dobre viete, že výbor pre obranu a bezpečnosť má jednu zo svojich funkcií kontrolu použitia ITP. A keď sme sa na to pozerali, tak jedine mohol zistiť, ten výbor mohol jedine overiť to, že či použitie ITP bolo so súhlasom príslušného sudcu. Ale pokiaľ si pamätám, až na jeden prípad, automaticky sudca vždy dal súhlas na použitie ITP.
A vtedy, keď ste boli vo výbore, aj ja som tam bol, ste navrhovali a bola v tom, mal som pocit, vcelku zhoda, že mali by byť, ak má naozaj kontrolovať Národná rada tajné služby, tak mal by sa zmeniť zákon a mali by byť rovnako paralelne v rovnakom množstve nejakí poslanci z týchto výborov vyčlenení, ktorí by mohli mať hlbší prístup na kontrolu do výborov. To ste dokonca navrhovali, pokiaľ si pamätám, vy z vašej strany.
Ja si myslím, že toto by bol jeden z krokov, ktorý by mohol trochu pomôcť, aby tá kontrola bola naozaj vecná, účinná, lebo inak si nemôžem pomôcť, takéto rokovanie je len o politických prekáračkách, ako prebieha.

Pán minister, vy ste taký šaman a musím povedať, ja sa v magických bylinách a lektvaroch a lektvaroch nevyznám. Takto teda, snažil som sa vás počúvať tak podprahovo za slovami a začul som zvláštny taký relativizujúci tón celej problematiky. Na začiatku Vančurovho "Rozmarného léta" stojí taká známa veta, že "tenhle způsob léta zdá se mi poněkud nevhodný". Keby som mohol parafrázovať, pán minister, spôsob vašej apológie a interpretácie podozrení z tunelovania Vojenského spravodajstva mi tiež nepríde najšťastnejší. Poviem, čo ma vyrušuje.
Vyrušuje ma totižto sústavné presmerovávanie viny mimo vlastného politického prostredia. Umelecký dojem je možno impozantný, no obsah je podľa mňa dosť nebezpečný. Keď my, tak aj vy, čo sme si, to sme si, všetci máme tak trochu za ušami, trochu masla na hlave. Napokon, veď sme ako jedna rodina, jeden národ. Prial by som si, aby všetky závažné prúšvihy, akty štátneho teroru Gorila 1, Gorila 2, zneužitie ITP et cetera, nech už sa stali alebo nestali v politickej gescii všetkých ministrov, a v našom prípade i ministrov, všetkých ministrov obrany zvlášť, boli bez rozdielov vyšetrené. Totiž medzi krádežou 100 mil. a 10 mil. nie je morálne nijaký rozdiel. Ak môžem poprosiť, nepožívajme takéto argumenty.
Ďakujem.

Ďakujem za upozornenie. (Povedané s úsmevom.)
Riešenie, pán poslanec Viskupič, možno by jedno bolo. Po vzore nemeckých tajných služieb zveriť tajné služby do rúk opozície a posilniť kontrolnú právomoc parlamentu nad nimi. To je jedna z ciest, ktorá by možno odstránila isté konflikty, ktoré sprevádzajú tie tajné služby, odkedy vznikli, až do dnešného dňa.
Poďme sa zamyslieť nad legislatívou, ale nie tak, že ju budeme prispôsobovať len aktuálnym politickým pomerom, ktoré na Slovensku sú. Možno by sme sa dopracovali, lebo to sa od nás chce, nie vyšetrovať.
Viete, aj na súde vás neodsúdia za to, že ste kradli, ale za to, že vás chytili. A my tu podozrievame všetkých, že kradli, ale my zatiaľ nedokážeme nikoho chytiť, v tom je ten najväčší problém. A zrejme tento parlament ani takéto nástroje v rukách nemá. To riešenie je v ľuďoch, to riešenie je možno menej v legislatíve, ako v tých, ktorí reálne túto kompetenciu za výkon tajných služieb v krajine dostali.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Kolegyne, kolegovia, nemôžem sa zbaviť pocitu a presvedčenia, že táto diskusia začína byť chaotická a míňa sa svojmu cieľu, pre ktorý sme sa dnes tu zišli. Možno som jeden z mála tých poslancov, ktorí v tejto Národnej rade Slovenskej republiky za vtedy vlády premiéra Jozefa Moravčíka schvaľovali zákon o Vojenskom obrannom spravodajstve. Ak dovolíte, dovolím si citovať z dôvodovej správy k návrhu zákona: "Vojenské spravodajstvo je nedeliteľnou súčasťou obrannej činnosti štátu. Tvorí súhrn opatrení a činností spravodajských a prieskumných orgánov, síl a prostriedkov prieskumu, ktorými sa realizujú úlohy spravodajského zabezpečenia a ochrany Slovenskej republiky."
Dámy a páni, ja som sem dnes neprišiel na túto schôdzu, a som rád, že ani kvôli ministrovi Glváčovi, ani kvôli exministrovi Galkovi, prišiel som sem preto, lebo cítim zodpovednosť a cítim v tejto chvíli aj ohrozenie napĺňania poslania Vojenskej spravodajskej služby.
Málokedy sa stáva, že v tejto rokovacej sále sedia štyria ministri obrany Slovenskej republiky. Dnes sme toho svedkami. Pán minister Glváč, pán minister Galko, pán minister Fedor a pán minister Baška. Ja som čakal naozaj zodpovednú, nám zodpovedajúcu diskusiu ústavných činiteľov Slovenskej republiky. Nezahmlievajme ten problém, on je naozaj veľký a je vážny. Nemajte mi za zlé, keď vyjadrím svoj osobný pocit z toho, čo som tu z viacerých vystúpení mal, a ja nemôžem sa zbaviť dojmu, že som počul niekoľko detektívnych príbehov s takými zápletkami, že ja v tejto chvíli neviem si trúfnuť identifikovať toho páchateľa, lebo nechcem byť proti nikomu, ale chcem byť za hľadanie riešení.
Dávam za pravdu aj kolegovi Galkovi, nemôžem nedať za pravdu aj ministrovi Glváčovi a všetkým, ktorí sa vecne vyjadrovali k tomu, o čom dnes diskutujeme.
Nezľahčujme tento problém, dámy a páni, on, ako som povedal, presahuje možno vážnosť toho, o čom dnes rokujeme. Slovenská republika, včera som to povedal, už to pán poslanec predo mnou zopakoval, je členskou krajinou Severoatlantickej aliancie. Naše Vojenské obranné spravodajstvo plní aj úlohy nielen do vnútra štátu, ale aj do medzinárodného širšieho spoločenstva. Preto by som očakával aj k tomu zodpovedajúce postoje všetkých, všetkých, od premiéra vlády cez ministra obrany cez riadiacich pracovníkov Vojenského spravodajstva, bez ohľadu na to, v ktorých obdobiach pôsobili.
Nadobudol som presvedčenie, že Vojenské spravodajstvo je inštitúcia, v ktorej sa nič iné nerobí, len kradne, korumpuje, odpočúva, špehuje a prezrádzajú vážne, niekedy možno aj štátne tajomstvá. Ja s úžasom pozorujem a počúvam, ako často odkrývajú svoju identitu príslušníci Vojenských spravodajských služieb.
Dámy a páni, možno si neuvedomujú, čo svojimi postojmi robia a koho záujmy ohrozujú. Na prvom mieste si myslím, že ohrozujú záujem štátu. A po druhé, a to tiež musím povedať preto, lebo mám istú skúsenosť s prácou spravodajských služieb, ohrozujú aj vlastnú bezpečnosť. Títo ľudia vedia viacej o tom, aká je bezpečnostná situácia v štáte, o tom, čo sa odohráva nielen u nás, ale čo sa odohráva aj v širšom regióne, monitorujú častokrát celosvetové bezpečnostné problémy a sú vystavení aj veľkým rizikám, ale aj veľkej zodpovednosti a mlčanlivosti neprezradiť niektoré informácie, ktoré sa môžu zo zákona dozvedieť len oni a nikto iný. Ani my poslanci Národnej rady Slovenskej republiky.
Priatelia, odkryť svoju identitu znamená vystaviť riziku krajinu, že môžu byť prezradené vážne štátne tajomstvá, a vystaviť aj osobnému riziku seba samého. Dnes spravodajské služby vo svete pracujú metódami, o ktorých sa nám ani nesníva.
Preto som trošku znepokojený, že pomaly ako na konkurz do ľudovej školy umenia chodia, či už bývalí, alebo terajší príslušníci Vojenského spravodajstva, stoja na vrátnici a hlásia sa: Aj ja som tam pracoval, aj ja tam pracujem, aj ja ešte voľačo viem, čo vy neviete, a mám potrebu vám to urýchlene povedať. Tadiaľto cesta ochrany a bezpečnosti krajiny, dámy a páni, nevedie. Takisto... (Potlesk.)
Takisto si musíme uvedomiť techniky, pán kolega Galko ich rovnako dobre pozná, s akými tieto inštitúcie pracujú. To sú špeciálne spôsoby a osobitné spôsoby práce tajných služieb. Konšpiratívne byty alebo iné nehnuteľnosti patria k normálnym praktickým potrebám činností spravodajských služieb, či už SIS-ky, alebo vojenských. Takto to bežne vo svete chodí a takto sa to aj uskutočňuje.
Preto ja by som chcel v tomto mojom vystúpení v prvom rade apelovať na nás a na našu zodpovednosť, priatelia, za krajinu. Nechcem zveličovať, ani to nechcem nafukovať, ale takto stojí problém. Aj my sme rovnako zodpovední ako dnes pár spravodajských špiónov, ktorí akosi sa rozhodli zahrať si nejakú hru, a nechcem nikoho kryť. Ak sa kradlo, treba to dôsledne vyšetriť, bez ohľadu na to, za ktorej vlády a kto to bol. Spriechodnime vyšetrovanie. A ja si myslím, že jeden z dôvodov, prečo sa tak doteraz nestalo, prepáčte mi, že do toho vnášam úplne iný problém, je aj stav na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Preto čakám, ako ten príbeh skončí. Nemyslím teraz so spravodajskými službami, ale na Generálnej prokuratúre. A verím tomu, že Generálna prokuratúra sa nedá, že nebude poplatná politike a politickej strane. Chcem tomu veriť. Ak sa ukáže opak, tak beda nám všetkým.
Viete, počúvať tu informácie o tom, že zmizlo 2 102 tajných listov, z ktorých bolo 43 povytŕhaných, a z toho bola zverejnená iba časť, ktorá manipuluje a dezinformuje o situácii, aká tam reálne existuje. Neviem, čo teraz s tým preto, lebo máme návrh uznesenia, ktoré by možno aspoň sčasti naznačilo cestu, ktorou by sme sa mohli uberať, aby sme konsolidovali tie pomery tak, aby Vojenské spravodajstvo plnilo svoju zákonom stanovenú povinnosť. Totiž, dámy a páni, tajné služby nemôžu byť ani ľavicové, ani pravicové. Tajné služby musia byť všetkých občanov Slovenskej republiky, ktorých záujem chrániť majú a musia.
V tejto chvíli vidím jediné možno riešenie. Situáciu považujem naozaj z hľadiska toho, čo som povedal, za naliehavú. Najvyššiu politickú zodpovednosť za vzniknutú situáciu nesie premiér vlády Slovenskej republiky, ktorý je zároveň aj predsedom Bezpečnostnej rady štátu. Ja osobne si myslím, že je dôvod aj na tomto orgáne sa vzniknutou situáciou zaoberať. A konkrétnu politickú zodpovednosť nesie za fungovanie vojenských spravodajských služieb minister obrany Glváč.
Môžeme dávať, pán kolega, návrhy na odvolanie. Znovu budeme len o tomto istom diskutovať. Diskusia je málo. Dozvedieť sa pravdu, to by mal byť cieľ nášho rokovania, a dúfam, že sme natoľko zodpovední, že si aj túto zodpovednosť osobne uvedomíme a že všetky kroky, ktoré v tejto konkrétnej kauze ďalej budeme uskutočňovať, budú smerovať len k tomuto jedinému cieľu.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážená pani podpredsedníčka, vážení kolegovia, kolegyne, ja som vinou osudu sa dostal medzi dva mlyny, armádno-vnútracké loby, tak neviem, čo vám ja ešte poviem také, čo tu dneska nezaznelo, ale snažil som sa vo svojom príspevku škrtať, aby som hovoril len to, čo tu snáď ešte nezaznelo.
Určite si myslím, že táto schôdza má zmysel. Dozvedeli sme sa tu zaujímavé veci, ináč sa to dozvedáme iba kdekade z médií, raz tak, potom ináč. Človek z ulice, a ja sa k nemu hlásim, určite by chcel vedieť o tom viac.
Trocha tých osobných útokov tu bolo mnoho a to ma aj utvrdilo v tom, že dobre, že som podpísal, aby táto schôdza bola, ale dobre, že som nepodpísal odvolanie ministra, Gal..., ministra Glváča. A ani nepodpíšem.
Môj príspevok by chcel byť aj tak trocha nadstranícky a nadpolitický, také by mali byť aj spravodajské služby, nadstranícke a nadpolitické, obávam sa, že nie sú, ale to už je vina asi mnohých rokov. Určite sú tam aj politickí nominanti, čo už, ale musia byť pod kontrolou. A koho, keď nie parlamentu? Zaujímavé, že dnes slovo Vojenské spravodajstvo zaznieva aj v Čechách, aj keď v inom kontexte, ešte sa k tomu trocha vrátim.
Podotýkam, že táto schôdza je plne s programovým prehlásením tejto vlády v zhode. A hneď v bode 5 máme "zvýšiť vymožiteľnosť práva a systematicky likvidovať korupciu na všetkých stupňoch spoločnosti" a na strane 15 je pekný odstavček: "Boj proti korupcii si vyžaduje zásadné systémové riešenia, ktorými vláda vo všetkých sektoroch verejnej správy zúži priestor pre korupciu a tak zvýši efektívnosť v oblasti nakladania s majetkom štátu, verejných inštitúcií a samospráv, štátnych dotácií, ako aj v rámci poskytovania zdrojov z fondov EÚ a oblasti verejného obstarávania."
Skutočne, o čom tu rokujeme, je teda v zhode s tým, čo si dala do vienka vláda našich istôt.
Naše tajné služby, určite uznávam, sú potrebné, mali by tam byť profíci, dúfam, že aj sú, treba ich však kontrolovať. Kým, keď nie parlamentom? To som už asi povedal. Mal som možnosť po patričných previerkach päť rokov čítať správy a šifry aj vojakov, ktoré určite boli profi pripravené, niekedy snáď trošku dlhé a nadbytočné, ale už vtedy som si všimol, že máme vlastne vybudované dva tunely: jeden vojenský, jeden civilný. Vojenský ten civilný vždy trošku predbehol, ale vládny ten civilný neinformoval, aj keď my diplomati sme vojakov vždy o všetkom informovali. Čiže myslím si, že stačil jeden dvojsmerný tunel a nemuseli byť tunely dva, ako sú aj doteraz.
Určite kontrola u nás neni silnou stránkou na všetkých úrovniach, nielen v súvislosti s vojenskými tajnými službami. Dva roky nemáme generálneho prokurátora, a je to v poriadku. Predseda NKÚ už veľmi dlho nadsluhuje, aj to je asi okej. Vedenie Ústavného súdu je, nechcem povedať, že v servilných rukách, ale aj to je veľké. Vláde to nevadí, no.
Stále obhajovanie všetkých prezidentských rozhodnutí a, povedal by som, aj prúserov, hájenie rôznych divných rozhodnutí Ústavného súdu, dlhodobá nevoľba generálneho prokurátora, NKÚ, myslím si, že aj SMER by už mal pochopiť, že to určite škodí aj ich imidžu a ich percentám, najmä v súvislosti s pánom prezidentom.
Tajné služby musia byť pod kontrolou, a koho iného, keď nie osobitného výboru pre ich kontrolu? Je nešťastné, a tam som sa rozhodol, že vlastne aj tu vystúpim, keď tento výbor zastavil rokovanie ďalšie o tejto otázke. Iste by tam mali byť ľudia preverení aspoň na dôverné a tajné, je ich tam 8 : 7 v prospech koalície, malo by ich, ja si myslím, ako kontrolná záležitosť byť 7 : 8 v prospech opozície, ale to je už, myslím, námet, ktorý povedal pán Vašečka, a určite to rozhodnutie 8 : 7 bolo na základe politickej inštrukcie.
Kto sa teda má zaoberať s týmto prípadom? A kto má kontrolovať vynakladanie najmä finančných prostriedkov na Vojenské spravodajstvo? Táto diskusia už trvá mesiac a stále tie informácie sú protikladné a je to teda, ako keď sa teda rozvádzajú, porozprávate sa s jedným, ten vám nakydá na druhý, potom sa porozprávate s druhým, ten nakydá na prvého, stále neviete, komu máte držať stránku.
A kto iný, ako nie parlament, by mal byť informovaný o tejto veci? Tu sa hovorilo dosť aj o odpočúvaní. Samozrejme, nie je to ďaleká minulosť. Nedávno, včera som sa na blogu pána Dubéciho v SME-čku dozvedel, že napríklad v roku 2012 je ten počet žiadostí na odpočúvanie stále ešte veľmi vysoký. SIS-ka 3 121 a iba 10 zamietnutých, VOS-ka 869, 29 zamietnutých, VSS 70 schválených, 0 zamietnutých, čiže stále máme ročne okolo viac ako 4 000 odpočúvaní, iba 1 % z nich, z tých žiadostí, zamietame.
Ja si myslím, že o odpočúvanie sa netreba báť, ak robíme to, čo je čestné, transparentné, ale to musí byť celoživotný postoj človeka, nie oba oddnes, lebo ak to nebolo celý život, taký človek je vždy vydierateľný a radšej potom verejne nevystupuje.
Iné je aj zamyslieť sa trocha nad rozpočtom tých tajných služieb. Ja nepamätám sa na to už presne, ale keď tu boli rozpočty, videl som, že aj SIS-ka, aj VSS-ka majú pomerne obrovské peniaze, ktoré, ako konštatujem, málokto vieme, na čo sa používajú, aj keď sme v Európskej únii, kde máme 27 našich priateľov. Čiže tá situácia, keď sme boli obklopení nepriateľmi, už dávno nie je. Čiže z toho usudzujem, že, tak jak voľakedy, tá činnosť sa zameriava na vnútorného nepriateľa, teda na ľudí tuná, ktorí žijú na Slovensku. Teda ľudia aj poslanci majú právo vedieť, čo sa s týmito peniazmi robí. Inde kontrolujeme každý halier a súdime sa za pár sto euro a robíme exekúcie seniorov, ale, ale tuná unikajú veľké peniaze, dúfam, že účelne.
Ešte poviem maličkú reminiscenciu v súvislosti s Českou republikou, no. Samozrejme, nie vždy má význam rýchlo opakovať ich metódy práce. Česká republika bola v minulosti jedna z najotvorenejších ekonomík, najviac zviazaná s bankovým finančným systémom sveta, na čo určite aj veľmi doplatila. My, ktorí sme boli pomalší, sme, skôr si myslím, v tom získali.
Poviem aj príklad z minulosti, pri ktorom som troška bol a ktorý zase my sme stratili, že sme sa k nim vtedy nepripojili, no. Išlo o privatizáciu éteru, o licencie na frekvencie v rozhlasoch. Vtedy bol monopol štátnych médií, pred 20 rokmi, a bolo 100 žiadostí na privátne rozhlasy. Bola ustanovená taká komisia, štátne verejnoprávne boli odstránené, aby sa rodila konkurencia, pluralita médií, a v roku ´91 sme dali 15 licencií len Českej republike na frekvencie na rozhlasové vysielanie a Slovensko to odmietlo, nechcelo s tým nič mať a v zásade bolo proti vtedy, no. Česká republika dala na každú stanicu 2 mil. štartovného a Slováci po tom, keď prišiel pán Mečiar do vlády, videli, že, že je zlé a našťastie sme tam mali Rádio Twist, ktoré vtedy ´94 - ´96 silno protimečiarsky vystupovalo. Pamätáte sa na reportáže Lovaša a tak ďalej, prispelo k jeho pádu, no. Čiže tam sme tým, že sme sa nepripojili k tomuto celosvetovému trendu v oblasti rozhlasov, silno zaváhali.
Či sa máme pripojiť teraz k tomu, čo sa tam deje, samozrejme, že si myslím, že rozvážne. To, že povedal pán minister, že "padni, komu padni", to sa mi páčilo, to je dobré heslo. Česi pochopili, že prepojenie podnikateľov na politické špičky je príliš už veľké a že sa tam rozmohlo podnikanie, ktoré by sa dalo povedať - investovanie podnikateľov do volieb, ktoré sa im potom cez štátne zákazky vrátia. To, čo sa tam však stalo, je niečo aj nepredstaviteľné, neviem si predstaviť, že po vládnej Strahovke, ktorú dôverne poznám, naraz behajú kukláči a kdekade zatýkajú politikov, lobistov, poradcov, čiže bolo to také riešenie šokom, ktoré teda prežili aj oni, aj my. A určite už ako bolo doteraz v Čechách, už odteraz nebude. To som presvedčený.
Aj keď na Slovensku aj v tomto smere vyzývam k rozvážnosti, Česi si určite týmto postupom aj pokazili svoje renomé. A pre nás by mohlo z toho vyplývať aspoň to poučenie, že obmedziť alebo zastaviť spojenie našich holdingov na naše politické špičky, ktoré, bohužiaľ, tu tiež je.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Ja len krátko. Myslím, že dve témy sa v tých faktických objavili, téma tých dôstojníkov, ktorí vypovedali.
Kolegovi poslancovi Duchoňovi, prečo nekonali vtedy, keď aktívne sa podieľali na tom šetrení, neviem, aká bola ich hierarchia v rámci Vojenského spravodajstva vtedy, neviem, či mali tie kompetencie. Je to, samozrejme, legálna otázka, legitímna otázka, mňa ale zaujíma aj tá druhá, že prečo konajú teraz. Aký to musí byť pocit po 20 rokoch spravodajskej, aktívnej spravodajskej služby so všetkou zložitosťou tej prípravy, výcviku a celého toho mechanizmu, keď títo ľudia vlastne, lebo aj to je predmetom diskusie v médiách, keď sú schopní ísť pred kamery a vypovedať o tom - je to prejav krajného zúfalstva? Ja by som mal strach o ich životy, napokon aj, myslím, že aj Suchodolinský nám to povedal, že si myslí, že jediný výsledok celej tejto kauzy napokon bude jeho krk, že s tým pocitom zaspáva a vstáva. Neviem povedať, prečo vtedy nekonali, som rád, že konajú aspoň teraz a tú tmu utajenia aspoň trochu dekonšpirujú.
Pokiaľ ide o ten môj podpis, jako keď veci nadobudnú dynamiku a rozmer, ktorý je už potom pre kvalifikovanie alebo posudzovanie toho ministra neúnosný, ja bez toho, že by mi to potrebovali kolegovia zo SaS pripomínať, viem, a s mojimi kolegami z KDH, myslím, že v tom sme zajedno, že keď voda pretečie, vždycky sme doteraz spravili to, čo bolo potrebné spraviť. Len ja nemám rád, keď ma niekto naháňa. Ja sa rozhodnem.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, keď som išiel vystúpiť, tak sa ma kolega Přidal pýta, že či bude aj Joseph Fouché, jeden z najznámejších špiónov, krásne opísaný, všetky tie jeho aktivity, Stephanom Zweigom. Lojzko, nebude ani Joseph Fouché, zakázal som si to, nebudú ani krásne typy špiónov, ktorí mali aj stavovskú česť, ako ich zase spracoval Graham Greene v množstve svojich románov so spravodajským pozadím.
Chcel by som predoslať okrem toho, že toto nebude, ešte svoju jednu takú skúsenosť. V roku 2010, keď som sa ako náhradník ocitol v parlamente po tom, ako Daniel Lipšic nastúpil za ministra vnútra, tak som bol zvolený do výboru pre Vojenské spravodajstvo. Bol som, bol som trošku zdesený, lebo som o tom nevedel nič. Dnes som zdesený, že o tom viem viac. Ani jedna pozícia mi celkom nesedí. Bol som tu krátko a parlament ma poslal, myslím po nejakých dvoch mesiacoch, do belgického senátu, kde bola medzinárodná konferencia o fungovaní spravodajských služieb v štátoch Európskej únie a o kontrolných mechanizmoch, o ktorých tu Richard Vašečka rozprával. A pretože som nič o tom nevedel, som sa pýtal teda, že čo sa odo mňa očakáva na takej medzinárodnej konferencii. A dostal som takú špiónsku otázku či špiónsku odpoveď, že sa mám tváriť záhadne. A robil som to tie štyri dni vytrvalo, neviem, daňový poplatník s tým môže mať, môže mať problém, ale nebudem žartovať.
Viete, že ja si tie svoje vystúpenia píšem ako slohové práce, to slovo "slohová práca" tu zaznieva aj v inom kontexte, takže dovoľte mi, aby som vám ten svoj sloh predniesol.
S krádežou ako národným športom je to rovnaké ako s neverou, športom nadnárodným. Kým sa v externom prostredí nič nedeje, tak je kľud a pohoda. Kým začne konšpiratívna omietka praskať, nešťastníkovi zostáva iba jediná stratégia: zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať. Spôsobov zatĺkania je nepreberné množstvo, dokonca aj v jazyku. O čo lepšie znie formulácia o žurnalistickej kačici než presvedčenie, že bez vetra sa listy nehýbu? Nielen milovníci slovenčiny dobre vedia, o čom hovorí pán minister Glváč, keď výpovednú rozbušku spisu, ktorý sa ocitol v našom výbore, označuje ako slohovú prácu. Ja som náhodou mal slohové práce vždy rád. Vždy totiž odhalili viac, ako by si ich autori mysleli. Keby to záviselo od mňa, navrhol by som kvalifikovať kompetentný sloh ako dôkazný argument pri trestných činoch. Nekecám.
Svojho času ma kontaktovala kriminálka vo veci jednej maturitnej slohovej práce, kde študentka pri téme "Mala som taký sen", tak bola tá téma formulovaná, opísala, ako ju ako neplnoletú na dovolenke sexuálne obťažoval jej švagor. Budete sa diviť, ale tá práca, slohová práca sa stala súčasťou vyšetrovacieho spisu a pomohla lepšie definovať trestnoprávnu zodpovednosť chlipníka. V našom prípade podozrenia z tunelovania Vojenského spravodajstva ide určite o viac, no žiadny dôkazný signál by som v záujme vyšetrenia veci nebagatelizoval. A stretli sme sa s tou bagatelizáciou, žiaľ, aj pri ministerských výkladoch v našom výbore.
Dokonca ani slohové práce, ani kompiláty, čo ak je to jediný spôsob, ako odhaliť časť hroznej reality, ktorého povaha tlie v tajomnom tieni utajenia. Je tristné, že zatiaľ čo my riešime, čo a ako môže alebo nemôže kontrolovať osobitný výbor parlamentu pre Vojenské spravodajstvo, odkladáme mobily, hovoríme stlmeným hlasom v zvukovom smogu rušičiek, médiá dokážu investigatívne vstupovať aj do trinástych komnát a zistiť viac než my, ktorí sme takpovediac pri prameňoch. Alebo je to súčasť hry či ilúzie, že tu vôbec o niečom rozhodujeme?
Nikdy som nebol zástancom konšpiratívnych teórií, preto úsmevne vnímam aj ďalšiu ministerskú interpretáciu možnej zlodejiny. Vraj je to len spravodajská hra a vybavovanie si účtov. Stretol som sa dokonca aj s tvrdením, že v takýchto spravodajských hrách sa angažujú aj metahráči, teda spravodajské centrály veľmocí, ktoré dokážu vždy ťažiť z informačnej nestability zvlášť malých štátov. Na západ od nás nie je problém vziať do vyšetrovacej väzby ani šéfov Vojenského spravodajstva za oveľa menšie škandály a ani v nečase nenájdete tvrdenie, že sa tam deje nejaká spravodajská hra. Ja myslím, že je to podmienené kultúrne, geneticky a tiež geopoliticky. V našom území sa stretá byzantínsky, balkánsky a západnícky alebo, ak chcete, franský svet, preto je spravodlivosť taká dýchavičná a korupcia taká čiperná. Český precedens mi dáva nádej, že aj u nás raz svitne na lepšie časy, stačil by aj generálny prokurátor so syndrómom Becketta.
Súčasťou spravodajského žargónu je aj konšpiratívna tma, ktorá kvôli bezpečnosti musí zostať utajená, nenasvetlená. Kým vo voľnom sociálnom kontexte sa kradne s väčším prehľadom, povedal by som, s väčšou radosťou, s väčším adrenalínom, v režime utajenia je to pomerne nudná záležitosť. Nikto z nevedomých o tom nesmie vedieť, je menej rizík, menej divákov. Navyše prípadná krádež sa dá definovať ako súčasť spravodajskej akcie, ktorá ešte nie je ukončená a ktorá môže mať i širšie, než len národné, konotácie, keďže sme členmi väčších bezpečnostných zoskupení.
Ak sa vám podarilo za babku nadobudnúť objekt dom, vilu, zámok, auto či iný majetok, ktorý už bol dekonšpirovaný, môžete si fandiť. Viem si predstaviť tú hrôzu obývať priestory a hnuteľnosti v ešte živej špiónskej dynamike. To ani nemusíte pozerať akčné kriminálne filmy, máte to takpovediac doma. Z prvej ruky, v priamom prenose a niekedy aj s frajerkou. Ekonomický reliéf narábania s takýmito statkami vo väzbe na štátny rozpočet a potom pri ich vyraďovaní ako neupotrebiteľného materiálu a majetku v médiách opísali ľudia, ktorí našli, povedal by som, suicidálnu, samovražednú, odvahu hovoriť o tom. To, čo hovoria, nemá nijaké spravodajské krytie a tiež si nie som istý, že ich baví práve takáto hra. Aká je to vlastne hra?
Dovoľte, aby som citoval z rozhovoru s jedným z dôstojníkov, ktorí v tejto kauze vypovedali na verejnosti.
Pýta sa ho novinár: "Minister Glváč tvrdí, že ide o kačicu, keďže viacero objektov naďalej patrí štátu. Ste si istý, že naozaj došlo k tunelovaniu služby?"
Odpoveď: "Pán minister má pravdu, že niektoré z objektov zo služby neodišli. V správe o vyšetrovaní tunelovania som však hovoril aj o podozreniach, ktoré súvisia s nadobúdaním majetku."
"Čo to znamená?" pýta sa novinár.
"Je to veľmi jednoduchý mechanizmus. Tajná služba si vyberie objekt, ktorý chce kúpiť, potom tam poslala sprostredkovateľa, hoci má dosť možností, aby to vedela zariadiť aj sama. Keď sme si následne dali urobiť výpis z katastra, zistili sme, že v jednom prípade za 14, v inom za 37 dní bola navýšená cena o niekoľko miliónov korún. To znamená, že namiesto za 13,5 mil. sme kúpili objekt za 19,5 mil. alebo namiesto 3,5 mil. za 13,5 mil."
Novinár sa pýtal: "A rozdiel bola teda odmena pre sprostredkovateľa?"
"Zdá sa to veľmi pravdepodobné," odpovedá dôstojník. "Išlo o osoby alebo firmy, ktoré nefigurovali v záznamoch tajnej služby. V princípe to fungovalo nasledovne: prvý človek niečo realizoval, druhý to podpísal, tretí prevzal dokumenty, ktoré už dnes neexistujú. To znamená, že ich skartoval alebo inak zlikvidoval."
Pýta sa novinár: "Inými slovami hovoríte o zahladzovaní stôp?"
"To ste povedali vy. Ale, áno, existuje takéto podozrenie."
Krátky úryvok z médií.
Dovoľte, aby som pokračoval. Najväčším rizikom tajnej služby je, že prestane byť využívaná na ochranu štátu a začne fungovať na iné, temnejšie účely. Ľudia tomu málo rozumejú, preto uvediem názorný príklad.
Predstavte si, že by agent 007 James Bond, v službách Jej Veličenstva britskej kráľovnej, rýchlych žien a pekných koní pod kapotou, nemal charakter alebo by bol podriadený zlým silám. Mohlo by sa ľahko stať, že by superzbrane a odpočúvacie zariadenia prestal využívať na dolapenie zločincov a začal ich využívať na vlastné obohatenie. Pre ľudí by to bola pohroma, pretože by ich viac nechránil, ale ohrozoval.
Toto sa ľahko môže stať, keď minister, a teraz nejde len o pána Glváča, nezvláda riadiť tajnú službu. Obávam sa, že práve toto sa dlhodobo deje pri Vojenskom spravodajstve. Namiesto hrdinských príbehov sa tak na svetlo verejnosti, či sa nám to páči, alebo nie, dostávajú informácie o kradnutí a využívaní agentov na kriminálne činy. Samozrejme, prezumpcia neviny platí, no aj tak považujem za náznak dobrej správy, že Špeciálna prokuratúra vzniesla požiadavku na zbavenie mlčanlivosti viacerých kľúčových exponentov Vojenského spravodajstva, ktorí o viacerých škandáloch vedia, nakoľko boli súčasťou interných vyšetrovaní v nedávnej či dávnejšej minulosti. Na druhej strane ma vyrušujú niektoré indície, ktoré hovoria, že aktuálne v priestoroch Vojenského spravodajstva prebiehajú i procesy zahládzania stôp a prerábania dokumentov.
Pokiaľ som monitoroval dennú tlač, printové aj netové médiá, každý považuje temer za nehoráznosť, a to tu už zaznelo viackrát, ak sa vyšetrovať majú sami domnelí vinníci. Pán minister nám na výbore skuhravým hlasom oznámil, že tie šetrenia sám povedie. Aj keby som pripustil, že možno je to len záchvat jeho justičného mesianizmu - o naivite som neuvažoval vôbec -, aj tak ma vyrušuje, ak ma s dvojnásobným mandátom zatĺkať zatĺkajúci.
Potom mi to ale doťuklo. V krajine, kde sa sami unášajú prezidentskí synovia, kde sa sami vraždia Remiášovia, vlastnými päsťami bijú Hedvigy Malinové, kde sa z parlamentu sám vypoťká Gaulieder a referendum sa samo od seba zmarí, kde sa prezident viac ako s ústavou radí s vlastnou svojvôľou, kde "sa" je kolektivizované "my" s lokajskou oporou 83 hlasov, tam sa naozaj veci podarí vysvetliť a vyriešiť na veľkú spokojnosť zatĺkačov, lebo taká je ob-jed-náv-ka.
Nezávidím ministrovi, ak spraví niečo iné, bude musieť kvôli nepriamej, ale politickej zodpovednosti odísť. Ak spraví ale to, čo treba, ostane v hanbe. Obávam sa, že ho bude mátať tvár a výpoveď Vladimíra Suchodolinského, ktorý prognózuje, že nakoniec pôjde o krky tých niekoľkých statočných. A aj tvár Ivana Macka, ktorý rozsah škandálov vo Vojenskom spravodajstve ešte rozšíril aj so silným príbehom, ako bolo od neho žiadané, aby si napľul na hlavu, lebo u niekoho, s kým sú v spravodajskom priestore veľké plány, jeho správa vyvoláva vraj silný diskomfort.
Práve hrdé výpovede týchto pár statočných, tých krásnych kazov v systéme, ako by povedal Orwel, ma presvedčili o tom, že ani vo Vojenskom spravodajstve sa už nepestuje kult stavovskej cti, kvalifikácie, odbornej formácie spravodajských predpokladov, ale úzko utilitárne politické ciele a nominácie, ktoré relativizujú čo ako biedny krajec spravodajskej serióznosti.
Toto je vec, ktorá, priznám sa, ma desí. Nevdojak som si spomenul na pesničku Karla Kryla, kde hovorí: "Na rohu ulice vrah o morálce káže", čo nie je tento prípad, ale nabáda nás to k parafráze: to naozaj zlodeji majú naháňať zlodejov?
Dal som si ešte záver, ktorý trošku vyplynul z rozpravy, za angažmán v povodniach, samozrejme, patrí vďaka aj ministrovi obrany, aj ministrovi vnútra, obávam sa však, že nijaké hrádze túto spravodajskú povodeň nezastavia a jej dôsledky budú, ba už sú, ničivé.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Chcel by som vás požiadať, aby ste prerušili rokovanie o tomto bode, aby ste pozvali pána ministra obrany, nie je tu prítomný. Ak chceme o tom diskutovať, čo sa deje na tajných službách, tak by som bol rád, aby tu pán minister bol, aby sme mali s kým diskutovať. My nepotrebujeme diskutovať sami medzi sebou. Bez prítomnosti pána ministra nemá význam pokračovať v takomto rokovaní.
Preto vás žiadam, aby ste prerušili rokovanie, poprosili pána ministra, aby sa unúval a prišiel do sály, aby spolu s nami diskutoval o tom, aké informácie unikajú von na verejnosť ako tajné informácie.
Ďakujem veľmi pekne.