Vážený pán podpredseda, pán minister, pani navrhovateľka, dovolím si vystúpiť k správe o stave rodovej rovnosti možno trošku kontroverzne a možno to bude mať nejaký zmysel.
Všetkým, ktorí by ma chceli obviniť z mužského šovinizmu a politickej nekorektnosti, z patriarchálnych resentimentov a nenáležitého machizmu, či nebodaj náboženského fanatizmu, predosielam, že v čase, keď preberáme správu o stave rodovej rovnosti na...
Vážený pán podpredseda, pán minister, pani navrhovateľka, dovolím si vystúpiť k správe o stave rodovej rovnosti možno trošku kontroverzne a možno to bude mať nejaký zmysel.
Všetkým, ktorí by ma chceli obviniť z mužského šovinizmu a politickej nekorektnosti, z patriarchálnych resentimentov a nenáležitého machizmu, či nebodaj náboženského fanatizmu, predosielam, že v čase, keď preberáme správu o stave rodovej rovnosti na Slovensku, mám stále pred očami veľmi podstatnú starozákonnú zvesť z Knihy Genezis o tom, že sme boli stvorení ako muž a žena a že takto sme nadizajnovaní na boží obraz. Nepoznám lepšiu definíciu rovnosti muža a ženy. Toto je geniálna správa o komplementárnosti našich pohlaví, ktoré určujú našu osobnú identitu a integritu v morfologickom, anatomickom, biologickom, psychologickom, spoločenskom, sociálnom a duchovnom zmysle. Toto je, nazdávam sa, fatálna danosť a v žiadnom prípade nie produkt kultúry, či sociálneho prostredia a tradície, ani voľného rozhodnutia, voluntaristického rozhodnutia výberu, že kým v pohlavnom zmysle chceme byť. To si naozaj vybrať nemôžeme.
Ospravedlňujem sa všetkým dámam v sále, nie je ich tu veľa, ale ani feministický útok na fundamenty maskulinity ma dodnes neprinútil, aby som cikal po sediačky. A tiež nerobím mnoho iných vecí, ktoré oveľa lepšie vykonáva moja manželka a v prenesenom zmysle žena ako taká, žena ako jediný ideálny protipól a spolupracovník muža, na poradí, samozrejme, nezáleží. Napríklad nikdy som nebol tehotný, nikdy som nerodil ani nekojil. Jednoducho mi to nejde. Preto vždy ma vyrušoval bojový pokrik amazoniek a cip-cip-emancipušiek, ktoré si obdivuhodnú ženskú intuíciu a senzibilitu často zamieňajú za senzidebilitu. Ešte vždy si nemoderne, no v súlade s prirodzeným zákonom, prírodou a zdravým rozumom, myslím, že rodina, vzťah jedného muža a jednej ženy, prokreácia v zmysle biblického "ploďte a množte sa a podmaňte si zem", výchova spoločných detí a zdieľaného obcovania, teda vytvárania bunečnej obce, spoločenstva, society, tvorí najzdravší civilizačný predpoklad, ako hovoríme my, Slováci, conditio sine qua non, želaného spoločenského rozvoja. V neposlednom rade je to aj "podnik", myslím vzťah muža a ženy, ktorý najmenej vysiľuje sociálne systémy a ekonomiky národov, ako to potvrdzujú aj štatistiky sociálnych výdavkov a nárokov slobodných matiek, rozvedených rodín či alternatívneho párového spolužitia.
Keby sme žili v inej socio-kultúrnej paradigme, ako je náš anglo-americký a európsky koncept s dôsledkami Veľkej francúzskej revolúcie a osvietenstva a so zbožstvenou agendou ľudských práv, ktoré sa liberálne vymkli z limitov a hraníc pravdivej zodpovednosti za ľudský rod, takéto problémy a správy by sme, vážení, vôbec nemuseli riešiť. Mám na mysli napríklad niektoré africké kultúry s kultom ženskej obriezky, alebo civilizácie s právnymi normami, ktoré sa opierajú o Korán a islamské právo šaría. Nedávno som sa o týchto civilizačných vzorcoch bavil s mojím vzácnym kolegom Jožom Viskupičom, ktorý mi len potvrdil, že aj keď náš pohľad na ženy mohamedánov, často deformovaný najmä tým, čo všetko ich ženy nemôžu alebo musia, zabúdame na skutočnosť, že vo svojom domove, v rodine a v rode sú tieto ženy emancipovanými vládkyňami, kráľovnami a kňažkami. Obávam sa, že práve tento priestor naším genderovým trieštením, treštením vytesňujeme a bagatelizujeme.
Ako študent Filozofickej fakulty som v II. a III. ročníku býval na internáte Horský park so študentom medicíny, ktorý pochádzal z Afganistanu. On to mal s rodovou, vlastne s pohlavnou rovnosťou, lebo to je terminologicky presnejšie, celkom jasné. Dokonca to formuloval aj s použitím medicínskych argumentov a dôvodov. Dodnes v pamäti počujem jeho bizarnú slovenčinu, keď hovoril: "Šenu treba fašiť, lebo má menej červený krvinka." Nikdy som si to neoveroval, takže neviem. Rovnako som nikdy neskúmal bonmot akéhosi mužského ironika, ktorý tvrdil, že ženu si treba vážiť, aby nepribrala. Vzťah medzi mužmi a ženami, pohlavná odlišnosť, napätie aj afinita, vášeň aj dezilúzia, túžba aj sklamanie, neha aj sadizmus, eros aj tanatos, dostredivosť aj excentricita sú natoľko silné vlastnosti pohlavnej komplementárnosti, že sa nedajú nijako zatrieť, zmazať, zahmliť ani rozostriť genderovou terminológiou. V podstate nepohlavnou a neprirodzenou, nakoľko popiera prírodou posvätený význam prirodzení.
Nie je to prvý- ani poslednýkrát, čo sa seizmický otras jednej civilizácie prejavuje v jazyku, ktorý kamufluje pravdu a eufemisticky zjemňuje nepríjemné aspekty kultúry smrti. Že nejde o náhodný jav, dokladá aj široká podpora protirodinných programov a projektov týmto vládnym kabinetom Štatistiky by sa dali uviesť, koľko sa dáva na feministickú agendu, koľko sa dáva na rodovú agendu, na LGBTI agendu. Je to radovo temer pol milióna eur z minulého rozpočtu. Aj toto dokladá, že vláda Roberta Fica nevyužíva možnosť požívať suverenitu v hodnotových a morálnych otázkach, ale že sa skôr prejavuje, ako to len nazvať a byť slušný, no, to slovo vás, hádam, neurazí, predposratosťou pred európskymi byrokratmi. Lebo toto by sme nemuseli robiť a, žiaľ, robíme to.
Keď som si pred týmto vystúpením zbieral materiál, nezabudol som, ako vždy, na prvé nápady. Myslím si, že niekedy u mňa tie sú vždy najdôležitejšie. Za tlakom na takzvanú rodovú rovnosť, ku ktorej nás explicitne netlačí nijaká záväzná európska smernica, skôr len všeobecný úzus, že veď aj iní to tak robia, som bol v prvej chvíli ochotný oprášiť aj starý koncept Sigmunda Freuda ním samým nazvaný penis envy, závisť penisu. Spočíva, ak chvíľočku môžem v tejto terminológii byť, v rannom empirickom pozorovaní, keď si žena, dievča všimne, že jej niečo chýba k plnosti mužstva, neuvedomujúc si, že sama je uspôsobená tak, aby bola nádobou tohto obsahu. Viem, že tento koncept, podobne ako mytologickú schému Elektrinho komplexu, vedecky spochybnila Freudova dcéra Anna a potom aj, a možno najviac, Karen Horneyová. Adler, Jung, Lacan, Foucault prispeli k značnému sproblematizovaniu Freudových psychologických schém mužskej a ženskej antropológie.
Popri tomto psychodynamickom aspekte, keďže som pôvodnou profesiou učiteľ literatúry, estetiky a umenia, mi pred očami vystúpili aj literárne vzory žien, ktoré sa cítili byť uväznené vo svojom ženstve a romanticky hľadali únik pred spoločenskou a kultúrnou determináciou. Ako si nespomenúť na Tolstého Annu Kareninovú, Ibsenovu Noru alebo Flaubertovu Madame Bovary. Mám však v živej pamäti aj silný text Jeana Améryho, ktorý zasvätil zraneným pocitom aj oprávnenému hnevu vidieckeho lekára pána Bovaryho. Konfliktný zápas o povahu a pravdu ženskej autenticity bez vazalstva a submisívneho postavenia výnimočným spôsobom u nás zachytila Božena Slančíková - Timrava. Vybavujú sa mi tiež hlboké emocionálne dôvody, pre ktoré pani Berlanská, manželka bohatého a vplyvného muža, dala prednosť životu s večným študentom a lúzrom v Mitanovej novele Patagónia.
Medzi existencialistickými autormi som si našiel aj Sartrovu manželku Simone de Beauvoir, ktorá sa prvýkrát v roku 1949 monograficky venovala problémom a osudom feminity v štúdii Druhé pohlavie. Je len škoda, že o druhom, nežnom, slabšom, krajšom, triumfálnom pohlaví referuje iba na základe toho, čo o ňom vymysleli, zažili a povedali muži vrátane Kanta, Marxa, Nietzscheho, Lenina či Freuda. Akoby potvrdila, že autonómny ženský diskurz zatiaľ ani nejestvuje, to bolo v roku štyridsaťdeväť, a je odkázaný na zvyšky patriarchálneho videnia mužov. Až potom som objavil, že áno, a že od čias sexuálnej revolúcie 60. rokov, ktorá priniesla iluzórne oslobodenie a fakticky aj nový typ otroctva, toto hnutie natoľko zmohutnelo, že dnes zásadným spôsobom tyranizuje aj euroatlantickú legislatívu a popri takzvaných gender studies do hry rafinovane zaťahuje aj trendy inakosti, homosexuálnu agendu, lesbismus ako klitoridálnu alternatívu slasti, či asistovanú reprodukciu zo skúmavky. O manželstve pre všetkých, o manželstve pre všetkých, hrdý to slogan francúzskych socialistov, ani nehovoriac.
Nevdojak sa mi v pamäti vynorila aj najúspešnejšia poľská filmová komédia Sexmisia, ktorá paroduje svet ženskej hegemónie a pofidérneho šťastia a sebestačnosti celkom bez mužov. V tomto systéme sa nanešťastie alebo našťastie objaví chyba v podobe dvoch mužov, čeliacich fyzickej i mentálnej kastrácii. Film ma zaujal aj preto, že zachytáva kruciálny okamih, v ktorom sa hystéria chce stať systémom a jedinou pravdou. Ak sa takýto systém oprie o silné lobistické skupiny, čo sa deje, a využije humanistickú slabosť na diskrimináciu akéhokoľvek druhu, antropologická revolúcia je na svete.
Azda nie je príliš vhodné a relevantné, aby som do tohto feministického kontextu zaťahoval názory mužov, ktorí nestratili zdravý rozum, ani feminofíliu, ktorú majú džentlmeni a rytieri takpovediac v krvi. Ale risknem to. Myslím najmä na Josefa Hausmanna, ktorého štúdia Nahota feminizmu je v mnohom podnetná pri skúmaní takzvaných genderových rolí. Už len letmý pohľad na niektoré kapitoly dáva tušiť, aké problémy genderového rasizmu autor glosuje. Napríklad, prečo v spoločnosti, ktorú feministky nazývajú patriarchátom, dávajú muži na potápajúcej sa lodi pri záchrane prednosť ženám? Alebo, musím česky citovať, "zrádný a zrůdný účinek feminismu na rodinu". Alebo strategicky zneužiteľné slabiny mužskej povahy. Alebo nárok rozvedenej manželky na dorovnanie životného štandardu, súdny precedens bez logického opodstatnenia. Alebo takzvaný najlepší záujem dieťaťa, zbraň namierená jednostranne proti otcom.
Mňa zvlášť zaujala kapitola o feministickom "newspeaku", ktorý autor trefne nazýva "femspeakom", a ktorého podstatou je zahmlievanie podobne ako pri pojme "rodová rovnosť". Autor v citovanej štúdii komentuje aj mnohé feministické nepravdy, hlúposti a, ako to sám nazýva, aj výkriky do tmy, napríklad, iba taxatívne: muži chcú len to jedno; muži majú za rovnakú prácu vyššie platy; mýtus o menejcennom postavení ženy; plagáty a časopisy s obnaženými ženami vraj ponižujú ženy; takzvané pohlavné stereotypy boli umelo vytvorené spoločnosťou a je treba ich zrušiť; muži nastolili dvojakú morálku, oni môžu všetko, ženy nič; keby svet riadili ženy, nebolo by vojen; verejné domy pre ženské zákazníčky; veštenie a čítanie horoskopov ako nové náboženstvo pre ženy. V praktickej časti tejto štúdie autor skúma aj konkrétne dôsledky feminizmu v každodennom živote. Hovorí napríklad o sociálnych dávkach, ktoré sú postavené tak, že vytvárajú základný predpoklad arogancie slobodných a rozvedených matiek a diskriminujú napríklad aj vydaté ženy na takzvanej materskej dovolenke, čo je drina, samozrejme, vieme o tom svoje.
Pod zákonmi o domácom násilí sa podľa autora takisto dajú vystopovať útoky jednak na mužov, najmä však na celistvosť rodiny. V tomto duchu by sme mohli pokračovať ad libitum. Myslím však, že tento výpočet niektorých problémov a tém pre naše potreby stačí, hoci si uvedomujem, že autorom je muž, ktorý by mohol byť obvinený zo sexizmu. Aj preto som rád, že z rovnakého zorného uhla o probléme uvažuje aj Elisabeth Badinterová v knihe Tudy cesta nevede s podtitulom Slabé ženy, nebezpeční muži a iné omyly radikálneho feminizmu. Spis vydala Karlova univerzita v roku 2004. Popri záujme o rôzne modely ženskej sexuality sa autorka venuje aj násiliu páchanému ženami.
No a napokon som si nechal Esther Vilarovú a jej brilantný protifeministický pamflet Muž v zajatí žien. Aj keď som si ho spočiatku zakázal, no nakoniec som celkom neodolal charakteristikám ženskej manipulácie, ktoré komandujú muža do polohy pajáca, dobrého tak akurát na výrobu detí a peňazí. Ako sa dá aj odolať, keď Vilarová píše, odpustite mi väčší citát: "Aby svoj nárok", myslím žena, "na mužské privilégiá ešte zdôraznila, totiž svoj nárok na dobre dotované postavenie mužov, nie azda na privilégiá vojakov, organizuje emancipovaná žena z času na čas takzvané hnutia za oslobodenie žien. Pri tej príležitosti upriami pozornosť svetovej verejnosti s náramným nárekom na seba, na najnovší look sufražetky si zakaždým pripevní bojové odznaky hodnosti. Pritom sa notoricky oslobodzuje od akýchsi pút, ktoré chápe vždy doslova, duchovné sú jej aj tak cudzie," píše Vilarová. "Tak sa na začiatku 20. storočia oslobodila od korzetu, o 70 rokov neskôr od podprsenky. Aby táto senzácia nikomu neunikla, dovolila svojmu otrokovi, aby navrhol priehľadnú blúzku. Pri ďalšej vlne emancipácie príde na rad možno nepohodlná dlhá sukňa, ktorú práve proti vôli mužovi s primeranou koketériou pojala do súboru svojich masiek. Iba svoju hlúposť, pochabosť, smiešnosť, svoju lživosť, citový chlad a nesmierne hlúpe táranie ešte nikdy neodložila, hoci sa jej naskytla príležitosť. A samozrejme, nech by zarábala akokoľvek dobre, mužovi, ktorého má po boku, nikdy neprenechá svoju vlastnú doménu, totiž domácnosť a neujme sa miesto neho zodpovednosti za živobytie a sociálnu prestíž. Je možné," píše ďalej Vilarová, "že sa vo svojej profesii naozaj cíti naplnená a šťastná. Je totiž oveľa necitlivejšia ako muž, preto aj pri otupujúcej práci veľmi netrpí. Jednako mu za svoje peniaze nikdy nedožičí lepší život. Neponúkne mu oheň, ani neotvorí dvere, nebude ani uzatvárať životné poistky v jeho prospech, pri rozvode mu neprizná dôchodok, čosi také by bolo priveľmi neženské. A ani mužovi by nezišlo na um dožadovať sa toho, pridobre ho vydrezírovali. Muž emancipovanej ženy si po bozku zotrie z tváre stopy po kréme, púdri a rúži a opäť sa vrhne do boja." Toľko Esther Vilarová.
Keď som si koncipoval tento príspevok do rozpravy, mal som pred očami všetky mamy, manželky, ženy a dievčatá, ktoré odolali pokušeniu a nikdy nepodliezali latku svojej obdivuhodnej feminity, úcty a dôstojnosti a ani nikdy nemuseli rivalizovať s mužmi, pretože poznajú stvoriteľský zámer a víziu rovnosti. Rovnosť ale neznamená rovnakosť a zameniteľnosť, ale táto rovnosť, ako som citoval na začiatku z Knihy Genezis, je taký dvojaký, a predsa hlboko jediný obraz Boha. Ale svoje zamyslenie venujem aj všetkým ženám práce, domova a lásky, ktoré si zaslúžia rešpekt, obdiv a úctu. O tieto mohutnosti ich nemôže pripraviť ani neurotické rinčanie zbraní v neistých rukách feministických náčelníčiek.
Aby som predsa len nezabudol aj na vecný dôvod tejto mojej rozpravy, dávam procedurálny návrh na zmenu názvu správy tak, aby zodpovedala pravde, zdravému rozumu, vedeckému poznaniu a prirodzenému zákonu. Navrhujem, aby sa správa "o stave rodovej rovnosti" premenovala na správu "o stave rovnoprávnosti pohlaví". Tiež žiadam, aby prítomná správa bola dopracovaná a rozšírená aj o širokú problematiku príslušníkov mužského pohlavia, aj keď si masochisticky dali vnútiť ženské otroctvo a drezúru, ba aj keď sa neraz cítia šťastní práve v hierarchii, ktorú im vnútili ženy, totiž v hierarchii oslov.
V sobotu večer som na svoju facebookovú stránku aj pod dojmom vecí, o ktorých som práve premýšľal, zavesil status "princ a princezná", ktorým chcem tento príspevok zakončiť. V uplynulom týždni Česká tlačová kancelária priniesla správu, že v Českej republike sa pre deti predškolského a ranného školského veku pripravuje vydanie knihy o princovi, ktorý sa pri hľadaní princeznej zamiloval, div sa svete, do iného princa. Ešte aj liberáli medzi mojimi priateľmi vyslovili pochybnosť, či by takúto knihu chceli dať do rúk svojich detí. U mňa je to trošku inak. Nikdy som sa do nijakého princa nezamiloval. Do princezien neraz. Najlepšou princeznou je moja manželka. Naše kráľovstvo trvá už 36 rokov. Nech to len vydrží.
Ďakujem.
Skryt prepis
