Ďakujem, pán predsedajúci. Dámy a páni, pán minister, kolegovia, kolegyne, ja som sa rozhodol k tomuto návrhu zákona vystúpiť, lebo, po prvé, mám absolútne plné pochopenie pre motiváciu predkladať takýto zákon, ale mám pocit, že opäť je takto hrubá hromada papierov. To je problém aj prečítať a je problém aj zorientovať sa vo všetkých odkazoch na iné zákonné normy, ktoré sa v tom nachádzajú, je problém prehrýzť sa všetkými požiadavkami...
Ďakujem, pán predsedajúci. Dámy a páni, pán minister, kolegovia, kolegyne, ja som sa rozhodol k tomuto návrhu zákona vystúpiť, lebo, po prvé, mám absolútne plné pochopenie pre motiváciu predkladať takýto zákon, ale mám pocit, že opäť je takto hrubá hromada papierov. To je problém aj prečítať a je problém aj zorientovať sa vo všetkých odkazoch na iné zákonné normy, ktoré sa v tom nachádzajú, je problém prehrýzť sa všetkými požiadavkami napríklad na usporiadateľské služby a podobne. Ale ako dlhoročnému spoluorganizátorovi športových súťaží, ako ich účastníkovi, ako pretekárovi aj ako rozhodcovi, aj ako hlavnému rozhodcovi (Doteraz zvyknem byť hlavným rozhodcom medzinárodnej súťaže, slovenského pohára, ktorá sa každoročne koná v mojom športovom odvetví.), tak je jasné, že táto zákonná norma v snahe vysporiadať sa s fenoménom, ktorý by som označil za sociálnu patológiu možno v dvoch športových odvetviach, ale aj to nie v celých, len v istých zápasoch, v istých okamihoch, tak uvaľuje administratívne a iné povinnosti na športy, ktoré to eventuálne aj môžu neprežiť. A s týmto ja mám problém, lebo ja viem, že v mojom športovom odvetví nikto nie je profesionálny organizátor ani usporiadateľ, ba ani profesionálny tréner. Komerční takí síce sú, ale väčšina ľudí v mojom športe to robí zadarmo, vo svojom voľnom čase. Ja si tu neviem predstaviť organizátorov napríklad slovenského pohára, o ktorom hovorím. To je veľká medzinárodná súťaž, ktorá máva aj tristo účastníkov. Ale polovica z toho sú deti, dievčatká a chlapčekovia, takí malí, druhá polovica sú ich rodičia z Čiech, z Francúzska, z Talianska, z Maďarska, z Poľska, vlastne z polovice Európy. A v podstate jediné, na čo potrebuje taká súťaž usporiadateľskú službu, ochranku nepotrebuje žiadnu, je to, aby niekto dohliadal na to, tie rozbláznené decká aby nezahadzovali PET fľaše po telocvični a aby sa nemotali tam, kde sa motať nemajú. Ale v zásade chcieť od tých ľudí, ktorí si odrobia celú tú organizáciu a ktorí ledva majú prostriedky na to, aby prenajali tú športovú halu, aby ešte urobili všetky tie administratívne veci, ktoré v tomto zákone sú uvedené a ktoré chápem ako potrebné pre tie prípady, ktoré ten zákon rieši, tak hovorím, tá súťaž nebude. A mám taký pocit, že by sme mohli ísť z jedného športového odvetia do druhého a všade by to tam bolo rovnaké. A teraz sa podľa mňa dopúšťame opätovne jednej veci kvôli patologickému javu, ktorému, bohužiaľ, krásny šport menom futbal padol za obeť. Ale ten patologický jav nie je patologický jav futbalu a futbalistov, to je patologický jav, ktorý sa týka spoločnosti, to je patologický jav, ktorý sa netýka len slovenskej spoločnosti. Veď v tej motivácii toho zákona je jasne napísané, že toto nie je špecifický slovenský problém, že je to maďarský problém, že je to francúzsky problém, že je to nemecký problém, že to bol vo veľmi rozsiahlej miere britský problém, že to je taliansky problém, plus-mínus v tej či onej, ale v zásade v rovnako nebezpečnej a agresívnej podobe. Ale to je opätovne ten ukazováčik. Samozrejme, aj ten zákon nemieri tým ukazováčikom na futbalistov ani na rozhodcov, ale mieri na to prostredie, ktoré sa vytvára okolo toho. Tak pokúšame sa, by som povedal, podľa modelu, že one size fits all, teda jedna veľkosť pasuje všetkým, riešiť celé športové dianie na Slovensku zákonnou normou, ktorá je podľa mňa zbytočne komplikovaná, reštriktívna. A podľa mňa pravdepodobne zlepší situáciu na tých športových podujatiach v rámci futbalu, hokeja, ktoré sú označované za rizikové, celkom určite, ale skomplikuje podľa mňa dosť vážnym spôsobom život všetkým tým ostatným.
A mám s tým aj niekoľko ďalších problémov.
Jeden z tých problémov je ten, že v rámci zákona o organizovaní športových podujatí vstupujeme do iného zákona, ktorý spadá pod Trestný poriadok. A teda definuje priestupky. To je zákon o priestupkoch. A definuje priestupky extrémizmu, ktoré sa v tom zákone o priestupkoch nevyskytujú doteraz. Tak my ideme zavádzať nový typ, novú klasifikáciu vnútri zákona o organizácii športových podujatí. Toto je podľa mňa veľmi nešťastné. Podľa mňa by stálo za to, keď už chceme vstupovať do zákona o priestupkoch a definovať v ňom extrémizmus, tak by stálo za to, vstupovať do toho zákona osve, nie v rámci zákona o organizácii športových podujatí. Bolo by to aj právne čistejšie a nevznikla by tým taká strašne zašmodrchaná situácia, akú ja vnímam v súvislosti s týmto.
Opakujem znovu, vnímam tie patologické javy, ktoré sa pokúša ten zákon riešiť. Sú to veľmi vážne veci, ktoré zjavne treba v spoločnosti riešiť. Ale neviem, či vo všetkých aspektoch tá predložená zákonná norma je šťastná.
Ja mám dokonca problém so slovom extrémizmus. Extrémizmus, extrém je štatistický pojem. To je niečo, čo sa vyskytuje na jednom alebo druhom konci spektra. Extrémizmus, to je hodnotovo vyprázdnený nezmysel, ktorým politici aj novinári sa doposiaľ pokúšali politicky korektne riešiť proste niektoré javy bez toho, aby ich museli onálepkovať, označiť. Tak keď je niekto nacista, tak ho tak označím. Keď je niekto taký alebo onaký fanatik, tak ho tak označím. Keď je niekto ja neviem k násiliu inklinujúci sociopat, tak ho tak označím. Nezhrniem všetko pod nič nehovoriaci pojem extrémizmus.
Odbočím teraz na chvíľu. To je taký istý nezmysel ako vojna proti teroru, teroru akému? Čo je to teror? Teror je metóda na dosahovanie nejakých cieľov. Ale u tých, s ktorými vediem vojnu, to nie je teror, to sú tí, ktorí ten teror páchajú, oni majú nejakú ideologickú agendu. Ale tá vojna proti teroru je ďalšia obsahovo vyprázdnená barlička, ktorá vznikla na to, aby politici nemuseli pomenovať toho, kto ten teror pácha.
Takže ja by som bol rád, keby zákon o usporadúvaní športových podujatí neriešil veci, ktoré patria do iných zákonných noriem, nad nevyhnutnú mieru, lebo, samozrejme, keď sa zavádzajú pokuty a neviem čo všetko ostatné, tak sa vstupuje aj do iných noriem. Ale toto je podľa mňa za hranicou toho, čo je potrebné.
Takže, ešte raz, ak ten zákon prejde do druhého čítania, je to vládny návrh zákona, je istá pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že do druhého čítania prejde, tak by sme sa v druhom čítaní určite mali zamyslieť nad tým, ako neskomplikovať život všetkým ostatným, ktorých sa tento zákon týka. Považujem to za veľmi dobré, keby sme sa nad tým mohli takto zamyslieť a keby aj všetci, ktorých sa to týka, aj z lavíc vládnych poslancov sme mali pre toto pochopenie.
A ešte mám jednu prosbu. To je taká všeobecná prosba. Kedykoľvek sa vyskytne niečo, čo sa vymkne z normy nejakým zvlášť nechutným, brutálnym alebo iným spôsobom, máme tendenciu reagovať všeobecnou legislatívnou normou. To nie je dobré, lebo zákony majú riešiť rámec a pravidlá a nemajú byť reakciami na konkrétnu situáciu.
A spomeniem takú vec, ktorá tu už bola, a ešte jednu vec, ktorá tu už bola.
Jedna z takých vecí je, že kedykoľvek nejaký pes ublíži nejakému dieťaťu alebo človeku, vždy sa tu znovu ocitne zákon, ktorý ide proste regulovať chov takých alebo onakých plemien psov. Väčšinou sa tu objaví nejaký zoznam, na ktorom sú plemená psov, ktoré nikomu nikdy nič neurobili. Ale nie sú na tom zozname plemená psov, ktoré majú na svedomí najväčší počet útokov na človeka, ako napríklad nemecký ovčiak. Ale chceme niečo riešiť všeobecnou normou, pričom to je problém, ktorý má riešiť uplatňovanie Občianskeho a Trestného zákonníka a ktorý má riešiť okrskový policajt, a nie nový zákon.
To isté napríklad sa tu stalo. Ja som mal s tým veľký problém. To bolo počas vlády Ivety Radičovej, keď ten blázon vyzbrojený samopalom (vzor 52) strieľal v Devínskej Novej Vsi a vraždil. A my sme na to zareagovali zákonom o držaní zbraní. A rozhodli sme sa, že všetci, ktorí vlastnia poľovnícke flinty, musia ísť na psychologické testy. Ja viem, že moji kolegovia psychológovia, aj ja som pôvodným povolaním klinický psychológ, si takto mädlili ruky, že aký je to dobrý biznis, však áno, lebo to stojí peniaze, koľko ľudí treba vyšetriť. Ale mne bolo jasné, že tie psychologické testy nedokážu identifikovať potenciálneho páchateľa takéhoto činu, pretože psychopatia, ale ani prognóza toho, že niekomu v jednom okamihu preskočí, sa nedá odčítať z výsledkov psychologického vyšetrenia. To mi verte. Ale prijali sme všeobecnú normu, lebo to sa zdalo, že taká je v danom okamihu požiadavka verejnosti.
Takže poprosím do budúcnosti o to, neriešme veľkými všepokrývajúcimi zákonnými normami lokalizovateľné patológie, ale pokúsme sa napríklad v druhom čítaní, ak ten zákon sa v ňom ocitne, napríklad urobiť nejaké kategórie športov, ktorých sa to týka a ktorých sa to netýka, alebo teda podujatí, ktoré snímu trošku to bremeno z tých, by som povedal, menej problémových športov, čím opakujem, poviem, uzavriem to tým, že je mi jasné, že úmysel predkladateľa je dobrý, je mi jasné, že sa jedná o vážny problém spoločenský, je mi jasné, že sa jedná o veľmi znepokojujúci fenomén, ktorý presahuje hranice Slovenska, ale o ktorom neviem, či celkom súvisí s organizáciou športových podujatí ako takých. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
