Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, páni poslanci, nie som vyšetrovateľ, nie som minister vnútra, nie som policajný prezident, nie som sudca a nie som ani obeť policajného zásahu. Som, ako uviedol pán predseda Národnej rady, predseda výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. Som človek, ktorý sa, pokiaľ možno, počas celého svojho života aspoň snažil nejak nezatvárať oči pred krivdami, pred svojvôľou moci a jej nástrahami, nevdojak som celý život stál vlastne na strane tých zraniteľnejších, slabých a aj tých, ktorí boli neraz bití.
Ľudské práva a obzvlášť práva ľudí, ktorí sú v menšine, nie sú téma, vari uznáte, ktorá by žičila popularite či nebodaj rastu preferencií. Dá sa povedať, že skôr naopak. Aj preto by som sa však rád zameral na ľudskoprávny rozmer dôvodu, prečo sme požiadali o zvolanie tejto mimoriadnej schôdze.
Základom elementárnej slušnosti je vypočuť si protinázor, protistranu. Nemusím súhlasiť, môžem však diskutovať. Lebo "demokracia je diskusia", ako hovoril už Masaryk, ale bol to tiež on, ktorý hovoril, že "rozčúlenie nie je program".
V demokratickom štáte je mimoriadne nebezpečným precedensom, ak si vládna moc nevypočuje tých, ktorých úlohou je kontrolovať ju, keď nerešpektuje ústavou definované inštitúcie. Verejná ochrankyňa práv je ústavou zriadená funkcia, má kompetencie, ktoré napĺňa, a som presvedčený, že dňa 8. januára 2014, keď jej bolo odopreté či neumožnené vyjadriť sa k materiálu, ktorý predložila na rokovanie vlády, boli degradované základné demokratické princípy, na ktorých stavia nielen Slovenská republika, ale aj celá moderná, civilizovaná Európa.
Samozrejme, možno poukázať na to, že vláda nie je povinná dať verejnej ochrankyni slovo na zasadnutí vlády. Áno, rokovací poriadok to len umožňuje, neprikazuje. Spravidla však tak z podstaty slušnosti predsedajúci urobí a obzvlášť, ak ide o prerokovanie materiálu, ktorý obsahuje návrhy preventívnych opatrení na zlepšenie vymožiteľnosti práv občanov.
Ombudsmanka v zmysle zákona o verejnom ochrancovi práv podľa § 19 ods. 3, ktorý hovorí, že ak verejný ochranca práv nesúhlasí so stanoviskom orgánu verejnej správy alebo ak prijaté opatrenia považuje za nedostatočné, vyrozumie o tom orgán nadriadený orgánu verejnej správy, proti ktorému podnet smeruje, a ak takého orgánu niet, vládu Slovenskej republiky.
Teda v zmysle tohto paragrafu sa ombudsmanka obrátila na vládu, tak ako jej to umožňuje citovaný zákon. Keďže sa predtým obrátila na Policajné prezídium, 22. augusta minulého roku, opakujem, 22. augusta, a následne na ministerstvo vnútra 28. októbra, opakujem, 28. októbra, ako na nadriadený orgán a nepovažovala ich odpovede za dostačujúce, tento materiál mala vláda riadne prerokovať.
Prezídium Policajného zboru verejnej ochrankyni práv listom zo dňa 17. septembra 2013 oznámilo stanovisko, že výsledky vybavenia podnetu vzali na vedomie a do legislatívneho procesu pripravuje novelu zákona o Policajnom zbore, ktorej predmetom budú aj ustanovenia o dokumentovaní policajných akcií. Ombudsmanka považovala toto stanovisko za vágne a nedostačujúce s tým, že opatrenia neboli prijaté.
Preto sa ďalej Kancelária verejnej ochrankyne práv obrátila na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré sa v liste zo dňa 9. decembra 2013 odvolalo na výsledky sekcie kontroly inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorá žiadne porušenia zákona nezistila, a teda žiadne opatrenia prijímať nebude.
Inštitút ombudsmana, dámy a páni, bol zriadený na obhajobu práv a slobôd občanov Slovenskej republiky, ak vidí neprávosť zo strany štátnej moci, je povinný zasiahnuť. Vláda svojím prístupom k moci ukázala, že o vypočutie správy ombudsmanky, ktorá nie je totožná s verziou ministra vnútra, resp. inšpekcie ministra vnútra, nemá záujem.
Vyvstáva otázka, prečo vláda a minister vnútra osobitne reagujú takto podráždene. Veď podľa slov ministra Kaliňáka a záverov inšpekcie ministerstva vnútra, ktorá zásah z 19. júna 2013 v Moldave nad Bodvou vyšetrovala, bol tento zásah primeraný, správny a namieste.
Pre policajný zásah v Moldave nad Bodvou sa začne trestné stíhanie. Prešovský prokurátor po preskúmaní spisového materiálu o policajnej akcii z 19. júna 2013 v osade v Moldave nad Bodvou vydal pokyn na začatie trestného stíhania vo veci podozrenia zo spáchania trestných činov zneužívania právomoci verejného činiteľa, ublíženia na zdraví a porušovania domovej slobody. Podľa posledných informácií je spis už na stole banskobystrickej prokuratúry.
Takže zrejme celkom v poriadku to nebude. Inšpekcia ministerstva vnútra podlieha priamo ministrovi, o nestrannosti tak len ťažko možno uvažovať, pričom inšpekcia vychádzala iba z výsluchov polície, samotné obete vypočuté neboli. Nikoho sa na nič nepýtali, citujem: "Koho chytili, toho zmlátili, vytiahli ma z domu, nadávali mi, že nech teraz zavolám do Bruselu svojich kamarátov. Bili ma hlava-nehlava," opísal verziu tejto razie Milan Hudák, miestny obyvateľ a dobrovoľník mimovládnej organizácie ETP Slovensko.
Trestné oznámenie bolo podané 17. júla na inšpekciu ministerstva vnútra, doložené aj lekárskymi správami, podávali ho z poradne pre občianske a ľudské práva. Vyšetrovateľ toto oznámenie zamietol, zbitého Róma dodnes nikto nevypočul. Jeho prípad má dnes na stole košická krajská prokuratúra.
Tento prípad je, dámy a páni, o to smutnejší, že práve v tejto osade pôsobí od roku 2007 mimovládna organizácia ETP Slovensko, ktorá tu dlhodobo vykonáva projekty majúce za cieľ týchto ľudí integrovať. V inkriminovaný večer dokonca, 15. júna 2013, bol záverečnou oslavou projektu "Čistota okolo nás" v rámci vzdelávacieho programu Romanet.
Opakujem, nie som sudca ani policajt, ale každý, kto si pozrie fotky či videozáznamy obetí, musí uznať, že zásah bol brutálny, bití - podľa dostupných videovýpovedí - boli deti, ženy aj muži. Viditeľné sú otlačky po obuškoch, nikto nemôže naozaj uveriť tomu, že títo ľudia si to vymysleli.
Zásah desiatok policajtov či kukláčov mal charakter policajnej akcie po hľadanom teroristovi či masovom vrahovi, alebo organizovanej drogovej mafii. Doteraz minister vnútra nebol schopný jasne odpovedať, čo bolo dôvodom razie takéhoto brutálneho charakteru.
Už len mimochodom pripomínam, že zásah nadobudol medzinárodný rozmer a o prípad sa okamžite zaujímal vysoký komisár OSN pre ľudské práva či Úrad organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe OBSE a prípad naďalej riešia.
Nemožno to preto odbaviť len denuncovaním mimovládnych organizácií či opozície, ktoré údajne dehonestujú políciu chrániacu slušných občanov a teraz nebodaj aj degradovaním správy ombudsmanky.
Nikto netvrdí, že polícia nemá vykonávať svoju činnosť v rámci zákona. Nikto z nás nikdy netvrdil, keď chytili členov organizovanej mafie alebo vrahov, že by s nimi mali zaobchádzať v rukavičkách. Každý takýto zásah si, naopak, zaslúži uznanie, pretože členovia Policajného zboru konajú neraz v takýchto prípadoch priamo s nasadením života. Ale bolo to treba aj v tomto prípade?
Preto rozhodne odmietam tvrdenia o tom, ako my dehonestujeme činnosť polície. Je to zavádzajúce a odvádzajúce od merita veci.
Celková spoločenská klíma voči menšinám, čo si budeme, dámy a páni, navrávať, nie je u nás pozitívna, skôr naopak. Preto je nesmierne dôležité, ako my verejne činní ľudia, politici, k tejto situácii sa postavíme. Či budeme problémové a problematicky aj konfliktné situácie posudzovať z hľadiska momentálnych volebných preferencií a zabudneme na zdravý rozum a udržateľnosť politických rozhodnutí pre obyvateľstvo, inak povedané, či sa budeme viezť na vlne populizmu, ktorý našu spoločnosť môže naďalej iba radikalizovať. Ak pripustíme akceptovanie spoločenskej klímy charakterizovanej eskaláciou nenávisti, intolerancie, vášní, ktoré neponúkajú riešenia za dobrú vec, ale najmä proti všetkému a proti všetkým, ktorí sú iní, ktorí sú slabší, na ktorých útočiť je pomerne jednoduché, ktorí sú v menšine ideovej, etnickej či inej, tak vstúpime na ihrisko, kde nemôžeme zvíťaziť, nech už sme politici vládni alebo opoziční.
Kým totiž protestné hlasy v 90. rokoch boli netolerantné, možno nacionalistické či sociálnopopulistické, dnes sme účastníkmi reality, v ktorej začínajú víťaziť postavy, ktorým otvorene ide o zničenie liberálnej demokracie, parlamentarizmu, ako ho poznáme dnes, o zničenie univerzálneho konceptu ľudských práv, ktorý fašisti pochovali ako prvý.
Otázkou pre nás politikov, a opakujem, je jedno, či vo vláde, alebo v opozícii, je, či sa chceme pozerať na svoj vlastný zánik a naďalej populisticky ponúkať riešenia, ktoré nielenže sú v konflikte so základnými hodnotami dôstojnosti a práv, na ktorých táto spoločnosť od roku 1989 stojí, ale zároveň sú populisticky krátkozraké a ekonomicky neudržateľné. Potrebujeme však štátnikov, nie populistov. Štátnikov, ktorí si uvedomia relatívnu váhu svojej momentálnej popularity a začnú hovoriť ľuďom nie to, čo chcú počuť podľa výskumov verejnej mienky, ale to, čo počuť musia. Takisto treba občanom povedať, že rýchle riešenia neexistujú a musíme platiť za desaťročia nečinnosti a ignorácie problémov vzdelávania a regionálneho rozvoja. Na tejto ignorácii máme totiž podiel všetci bez výnimky.
A to najhlavnejšie, musíme ľuďom povedať, že riešenia existujú, musíme sa len štátnicky rozhodnúť, že nebudeme pokračovať v populistickom ťažení vybudovanom na frustrácii voličov. Ak chceme zanechať demokraciu na Slovensku svojim potomkom, musíme si uvedomiť kľúčový fakt. S extrémizmom nemôžeme zvíťaziť tak, že sa vyberieme jeho smerom.
Vážené pani poslankyne a páni poslanci strany SMER - sociálna demokracia, napriek viacnásobným snahám opozície o zaradenie materiálu "Mimoriadna správa verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd konaním niektorých orgánov" ste odmietli o tomto bode rokovať. Tá správa okrem iného reflektuje alarmujúcu skutočnosť aj o pretrvávajúcej segregácii detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Je to problém, ktorý trvá roky, a je to možno prvýkrát, kedy verejná ochrankyňa práv na základe svojich kompetencií jasne poukazuje na segregáciu detí v školskom systéme.
V správe, v ktorej monitorovala 21 základných škôl, navrhuje niekoľko opatrení, ktoré odporúča prijať s cieľom zabráneniu ďalšej segregácie rómskych detí. Vládna väčšina však o nich odmieta čo i len diskutovať.
Nebáli by ste sa, ale možno aj nemali by sme sa báť o spomínaných témach diskutovať práve na pôde parlamentu, keď už o nich vláda nechcela ani počuť. Možno by sme sa mohli vrátiť k politickej kultúre, ktorá práve pri takých univerzálnych témach, ako predstavujú ľudské práva, si možno žiada prístup, ktorý nenadbieha populizmu a lákavým rasistickým, xenofóbnym chúťkam, lacno ohlupujúcim neraz aj väčšinu.
Preto sa nazdávam, že ak verejná ochrankyňa práv si robí svoju prácu podľa zákona a zasadzuje sa za práva občanov, a je jedno, akej pleti, národnosti, náboženstva či inej identity, to v žiadnom prípade nie je politikárčenie. Ak vláda pristupuje k inštitútu verejnej ochrankyne práv a priori s takýmto postojom, je to okrem iného aj veľmi zlý signál pre občanov štátu, nehovoriac už o tom, že v zmysle zákona majú byť inštitútu ombudsmana všetky štátne orgány súčinné. Aj preto si myslím, že je opodstatnený návrh uznesenia skupiny poslancov, ktorý by som si vám dovolil prečítať.
Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky k postupu vlády Slovenskej republiky pri rokovaní o Vyrozumení verejného ochranu práv o nesúhlase so stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky k porušeniu základných práv a slobôd fyzických osôb, ku ktorému došlo policajným zásahom vykonaným 19. 6. 2013 v rómskej osade v Moldave nad Bodvou a s nesúhlasom s neprijatím opatrení na ochranu základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb pri vykonávaní policajných zásahov a s nevyvodením dôsledkov za porušenie práva.
Národná rada Slovenskej republiky
A. vyjadruje vážne znepokojnenie
po prvé nad postupom vlády Slovenskej republiky na jej rokovaní dňa 8. 1. 2014 pri prerokovávaní Vyrozumenia verejného ochrancu práv o nesúhlase so stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky k porušeniu základných práv a slobôd fyzických osôb, ku ktorému došlo policajným zásahom vykonaným 19. 6. 2013 v rómskej osade Budulovská v Moldave nad Bodvou a vyrozumenia o nesúhlase s neprijatím opatrení na ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri vykonávaní policajných zásahov a osôb, ktoré polícia predviedla na policajné oddelenia, a s nevyvodením dôsledkov za porušenie práva;
B. navrhuje predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky
po prvé prerokovať mimoriadnu správu verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd konaním niektorých orgánov zo dňa 16. 8. 2013 (tlač 675) na najbližšej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky;
C. žiada vládu Slovenskej republiky
a) uložiť ministrovi vnútra prijať opatrenia na zabezpečenie ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri vykonávaní policajných akcií,
b) uspokojivo vyriešiť umiestnenie Úradu verejného ochrancu práv vo voľných priestoroch patriacich ústredným orgánom štátnej správy.
Dámy a páni, vážené pani poslankyne, páni poslanci, ak nebudeme my viesť dialóg o ľudských právach, mohlo by sa stať, že to za nás vezmú, ako za posledné storočie prinajmenšom už dvakrát, tí druhí. Nesmieme to dopustiť, nech už sa blížia akékoľvek voľby. Lebo pripomínam znova, s extrémizmom nemôžete zvíťaziť tak, že sa vyberiete jeho smerom.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
