Ďakujem pekne. Poprosil by som vás, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, o inštaláciu videoprojekcie, keďže chcem uviesť krátky dvojminútový videošot. A sľubujem vám, že nejde o zábery z kongresu strany SMER, ale ide o, ako sa tomu za mojich mladých čias pekne hovorilo, kultúrnu vložku. Keďže tu je aj pán minister kultúry a je to v jeho oblasti najbližšie, tak som si dovolil vybrať jeden krátky šot, poprosím techniku keby ho spustila....
Ďakujem pekne. Poprosil by som vás, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, o inštaláciu videoprojekcie, keďže chcem uviesť krátky dvojminútový videošot. A sľubujem vám, že nejde o zábery z kongresu strany SMER, ale ide o, ako sa tomu za mojich mladých čias pekne hovorilo, kultúrnu vložku. Keďže tu je aj pán minister kultúry a je to v jeho oblasti najbližšie, tak som si dovolil vybrať jeden krátky šot, poprosím techniku keby ho spustila. Ďakujem pekne.
Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Nech sa páči, poprosím technikov. (Premietanie videozáznamu z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.)
Chmel, Rudolf, poslanec NR SR
Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, dámy a páni, chcel som vám týmto krátkym videošotom priblížiť jeden ľudský príbeh. Pani kolegyňa Lucia Nicholsonová si isto pamätá ako nezisková organizácia ETP Slovensko prezentovala v januári 2011 inovatívne prístupy pri začleňovaní sociálne vylúčených komunít s názvom Premosťovanie sociálne vylúčených komunít – zmena je možná. Túto prezentáciu som vtedy zaštiťoval ako podpredseda vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny v spolupráci s vtedajšou pani štátnou tajomníčkou ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorou bola práve kolegyňa Nicholsonová, ako aj v spolupráci s Úradom splnomocnenca vlády pre rómske komunity, Nadáciou Friedrich-Ebert-Stiftung Slovensko, Prírodovedeckou fakultou Univerzity Komenského a neziskovou organizáciou Equity. Prečo to hovorím? Súčasťou tohto podujatia bolo aj krátke vystúpenie Divadla z chatrče z Moldavy nad Bodvou. Viete si azda predstaviť, že to bola celkom neštandardná situácia, keď vtedajšia premiérka vlády Slovenskej republiky poskytla hercom z osady žltý salónik Úradu vlády, salónik, kde sa zväčša prijímajú návštevy na najvyššej domácej či medzinárodnej úrovni. Ten salónik poskytla hercom, aby sa mohli prezliecť do kostýmov, a s, prirodzene, s nejakým malým pohostením. O to zvláštnejšie bolo, keď ľudia, ktorí žijú pre nás v nepredstaviteľných podmienkach, tak povediac subsaharskej Afriky, následne vystúpili v Zrkadlovej sále Úradu vlády. Situácia teda je to viac ako neobvyklá.
A teraz teda prestrih. Dvaja Rómovia z osady, Milan H. a Štefan M. boli ochotní svedčiť o tom, ako prežili policajný zásah v onú stredu 16. júna 2013 v Moldave nad Bodvou, o tom, ako boli počas tejto pátracej akcie takzvanej mlátení. Milan H. pracuje ako dobrovoľník v Komunitnom centre v Moldave a je zároveň hercom toho Divadla z chatrče, kde sme ho mohli aj vidieť. A hral teda aj v onen inkriminovaný deň, 19. januára 2011, na Úrade vlády. Práve tento Milan H. chcel prehovoriť spolu s ďalšími účastníkmi na zasadaní výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny dňa 27. augusta 2013, keďže predmetom rokovania boli práve inkriminované dokumenty, o ktorých sme tu aj dva dni hovorili. Členovia výboru za vládnu stranu odhlasovali, že týmto svedkom sa slovo na rokovaní výboru neudelí. Hovorím to preto, že, ako sa hovorilo za starého režimu, čím viac nesúhlasia fakty so skutočnosťou, tým je to horšie pre fakty.
Často sa v našej dvojdňovej rozprave hovorilo, že táto rozprava je politická. To teda znamená, že keď je politická, tak asi nie je vecná, teda je asi nesprávna, akoby sa tieto dve roviny navzájom vylučovali, ale nedokážem si predstaviť debatu, rozpravu v parlamente inú ako politickú. Môžete povedať žiaľ, ale ak by mala byť vecná rozprava a rozpravy v parlamente, tak by to možno malo jedno pozitívum, zasadali by sme tu oveľa kratšie.
Ak sa ešte môžem k vecnej stránke prihovoriť, tak možno by som sa prihovoril za to, že do nami navrhovaného uznesenia by bolo dobré inkorporovať pozmeňujúci návrh, respektíve návrh pána poslanca Jozefa Mikloška, ktorý hovorí o tom, že raz do roka v marci by mal podpredseda vlády Slovenskej republiky a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí predniesť správu o stave ľudských práv v Slovenskej republike. To je, myslím si, vec, ktorá je takpovediac politicky neutrálna a veľmi korektná. Takže by sa nad ňou bolo možné zamyslieť.
Ak sa tu často hovorilo o tom, že je debata, rozprava politická, tak sa často tiež opakovalo, že verejná ochrankyňa práv mala možnosť vysvetliť všetko na zasadnutí výboru, Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, na ktorom ju okrem iného pán minister vnútra obvinil z klamstva, čo potom ešte neraz vo svojich vystúpeniach zopakoval, a že teda bola prostredníctvom ministra vnútra vlastne s celou vládou. Na výbore, na ktorom návrh na rozpravu o mimoriadnej správe verejnej ochrankyne práv o posunutí jej správy do pléna parlamentu, tento návrh vládna väčšina prirodzene zamietla. Takže takto to bolo s možnosťou dať priestor pre prezentáciu správy verejnej ochrankyne práv vo vláde. Bola s ministrom vnútra či v telefonickom kontakte alebo, ako vyplynulo i z jeho prejavu včera, teda na zasadnutí výboru. Ale pravdepodobne málokto môže uznať, že toto môže suplovať priamy kontakt ombudsmanky s vládou.
Ale keď som už pri tom výbore a klamstvách, tak dovoľte mi predsa len uviesť, že pán minister vnútra pol roka rozprával obľúbený príbeh o sekere zaťatej v Drienovci, hoci často miešal Drienovec s Budulovskou, teda o sekere zaťatej do policajta, presnejšie do prsta policajta asi. Vo včerajšom expozé tento obľúbený príbeh prvý raz vynechal. Pravdepodobne mal na to dobrý dôvod, len nám ho neoznámil. Dovoľte mi preto uviesť, že prvostupňový rozsudok Okresného súdu v Rožňave z 8. januára 2014 vo veci útoku policajtov v Drienovci, teda údajného útoku na policajtov v Drienovci, považoval výpovede policajtov v časti útoku sekerou za rozporuplné a spôsob, akým sa sekera mala dostať do domu, za veľmi nepravdepodobný. Súd teda viac-menej povedal, že si pravdepodobne tento útok vymysleli policajti, teda presne tí policajti, ktorí tvrdia, že v Moldave bolo všetko v poriadku a ktorých vraj podľa ministra vnútra nie je možné, citát, „dať na jednu úroveň s Rómami“. Toľko nateraz teda k historke o sekere. Nebol by som ju spomínal, ale stala sa tak notoricky známou a tak takpovediac prezentuje časť, teda celok celej tejto kauzy, že ju treba aspoň do tejto miery trošku korigovať.
Ale naspäť k meritu. Ja nechápem, nech robím, čo robím, averziu vládnej väčšiny voči verejnej ochrankyni práv. Nechápem, prečo si ju vybrala za svojho nepriateľa. A, ak dovolíte, silne mi to pripomína vzťah Mečiarovej vlády k prezidentovi Kováčovi. Takýto vzťah k ústavnému inštitútu ochraňujúceho občana pred zvoľou verejných orgánov nie je svedectvom veľkej politickej kultúry a je prinajmenšom veľmi zlým odkazom občanom o tom, že ich práva obhajuje zrejme zlý verejný ochranca práv.
Odzneli tu za tie dva dni názory od, zjednodušene povedané, antifašistických, antirasistických názorov až po rasistické, fašistické. Nie som sudca, ktorý by tu teraz súdil, iba asi nechápem to, čo som nedávno ešte trošku chápal. Chápal som ako-tak, že sa dnešná vládna väčšina pokúsila, vcelku, treba povedať, úspešne o, jemne povedané, integráciu voličov Slovenskej národnej strany a Hnutia za demokratické Slovensko, respektíve inkorporáciu. Ako už hovorieval starý Bismarck, čo nemožno zakázať, to treba viesť. Dobre, integrovali ste elektorát nastavený skôr populisticky a extrémisticky, ale v prípade otvorených rasistov, fašistov, xenofóbov by som už nabádal k väčšej obozretnosti, aj principiálnosti. Tých už dúfam nechcete viesť, ak tomu dobre rozumiem.
Takže už len moje citované memento poslednýkrát. S extrémizmom, rasizmom, fašizmom nemôžete zvíťaziť, keď sa vyberiete jeho smerom. Na tom by sme sa vari napriek všetkým straníckym odlišnostiam mohli dohodnúť. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis