Ďakujem pekne, pani predsedajúca.
Kolegovia, kolegyne, vážený pán minister, budem hovoriť len k jednej časti, teda vlastne k dvom častiam rozpočtu. Netrúfam si komentovať rozpočet ako celok a jeho konštrukciu, na to sú tu povolanejší. Ale k jednej časti budem hovoriť, o ktorej si trúfam povedať, že niečo viem. A ide o rozpočet, teda o peniaze, ktoré smerujú do rezortu ministerstva obrany. Nie je to prvýkrát, čo pri prerokovávaní rozpočtu hovorím na túto tému, a vždy v podstate ten lajtmotív, motív toho, čo hovorím, je ten istý. Naša armáda je hanebne podfinancovaná a my predlžujeme tento stav. Medzinárodná situácia je taká, že v tejto chvíli to už nemá len charakter ako trestuhodného zanedbávania, v tejto chvíli to má charakter akoby straty pudu sebazáchovy.
Nie je to tak dávno, čo ma tu jeden z vašich kolegov nazval opakovane vojnovým štváčom. Tak chcem zdôrazniť, že neštvem do vojny, naopak, vojna sa mi hnusí. Ale viem, že tá vojna dostihne tých, ktorí sú bezbranní, ktorí sú nie na ňu pripravení. Viem, že keď gauner vtrhne do miestnosti, tak si ako obeť nevyberie toho, kto má zjavne svaly na to, aby sa bránil, nájde si nejakú bezbrannú a cintľavú obeť. Ale o to nejde. Budem citovať vedúceho programu bezpečnosť a obrana z think tanku Central European Policy Institute Milana Šuplatu, ktorý v tejto súvislosti napísal, že "byť v Aliancii čiernym pasažierom a spoliehať sa výlučne na záchranu zvonka je prejavom zlyhania štátu v jeho základnej úlohe – chrániť si územie a občanov".
Štát má mnohé základné úlohy a medzi jeho základné úlohy ale nepatrí poskytovať sociálne benefity za hranicu zdravého rozumu. Medzi základné úlohy štátu patrí starať sa o bezpečie občanov a o ich právnu istotu. Bezpečie občanov súvisí jednak s tým, ako sú bezpeční priamo na uliciach, aký bezpečný je ich majetok, aké bezpečné sú ich rodiny, aké bezpečné sú ich životy, ale to bezpečie je zároveň bezpečie krajiny v medzinárodnom kontexte, a to je priamo závislé od stavu našich ozbrojených síl.
Mnohí považujú za potrebné pripomenúť, že sme sa spojencom zaviazali, že do šiestich rokov zvýšime financovanie armády na úroveň 1,6 % hrubého domáceho produktu. Akosi už sa zabudlo na to, že ešte predtým, pred desiatimi rokmi pri vstupe do Aliancie, sme sa zaviazali; zaviazali, je to záväzok, nie je to zdrap papiera, stále je to záväzok; že rozpočet pre naše ozbrojené sily bude 2 % hrubého domáceho produktu.
V roku 2009 ešte sme sa držali na takých na európske pomery relatívne, by som povedal, slušných 1,5 % hrubého domáceho produktu. V danej chvíli podľa tohto rozpočtu hrozí, že po prvýkrát v percentuálnom vyjadrení, nie v absolútnych peniazoch, ale v percentuálnom vyjadrení, náš rezort obrany dostane menej ako 1 % hrubého domáceho produktu. Vychádza to na nejakých 0,96 napriek tomu, že nominálne dostane o pár desiatok miliónov eur viacej. To nestačí!
Ale nejde o tie záväzky. Nejedná sa o to, že my sme niečo sľúbili a neplníme to, pretože stav našich ozbrojených síl nás má zaujímať, aj keby sme nesľúbili vôbec nič a nikomu. Stav našich ozbrojených síl, vojenská spôsobilosť našej armády je totiž čosi, čo je omnoho dôležitejšie ako sľuby ktorýmkoľvek inštitúciám a komukoľvek, či už sú to spojenci alebo nie. Stav našich ozbrojených síl, sila našej armády, schopnosť našej armády brániť krajinu je súčasť národnej identity. Ten, kto to tak nepociťuje, tak mu chýba nejaký druh základného inštinktu. Tí, ktorí si myslia, že rešpekt k vlastnému štátu a čosi ako sebaúcta a rešpekt ostatných sa dá vydobyť tak, že nejaký gladiátorský hokejový tím bude úspešný v nejakej ruskej dotovanej súťaži, ktorá aj tak nemá peniaze, tak sa mýli. To nie je zdroj rešpektu. To by mal byť skôr zdroj posmechu. Zdroj rešpektu je sila našej krajiny vyjadrená v našich vedeckých úspechoch, ekonomických úspechoch a v sile našich ozbrojených síl. To jediné nám zabezpečí aký-taký rešpekt. Všetko ostatné sú hry.
Najpopulárnejším zdôvodnením, a tým neútočím na rezort financií, pretože rezort financií realizuje vlastne objednávku, politickú objednávku vlády ako takej. Najčastejším zdôvodnením podfinancovania rezortu obrany, ale nielen u nás, kdekoľvek v Európe je ekonomická kríza. Ale v skutočnosti žiadna ekonomická kríza tento deficit vo financovaní rezortu obrany nelegitimizuje, nie je dostatočným zdôvodnením. V skutočnosti naša ekonomika zaznamenala pokles len v roku 2010, odvtedy rastie. A rastie raz viac, raz menej, ale rastie. A za toto obdobie, od roku 2010, v percentuálnom vyjadrení sa znížilo financovanie rezortu obrany o celú tretinu, zatiaľ čo financovanie všetkých ostatných rezortov rástlo. Takže v kríze to nebude.
Vnútorný dlh rezortu podľa analytikov je 2 až 3 mld. eur a my im pridávame pár desiatok. Keď sa zohľadní inflácia, tak v skutočnosti to nie je 50 mil. eur navyše, ale len asi 30, 33. Ak sa teda podľa výhľadu tohto rozpočtu, ktorý je až do roku 2017, dostaneme na úroveň 0,9 % hrubého domáceho produktu vo financovaní rezortu obrany a zaviazali sme sa ústami pána prezidenta, ale podotýkam, že po dohode s ministrami zahraničných vecí, obrany a financií a predsedom vlády, že zvýšime do roku 2018 až 2020 rozpočet pre obranu na úroveň 1,6 % HDP, ako to chceme urobiť, keď v roku 2017 to bude len 0,9 %? Náhle, skokom, kde zoberieme tie peniaze, ktoré tam máme naliať, náhle?
Pán minister obrany pravdepodobne v zúfalstve, ako to nevychádza s tými peniazmi, a opäť toto nemá byť výčitka na neho, navrhuje kreatívne riešenie. Zmeňme metodiku výpočtu výdavkov na obranu. Navrhuje, ak som tomu dobre rozumel, tak náklady, ktoré v danej chvíli sú na bedrách ministerstva vnútra, to znamená ochrana schengenskej hranice alebo vládna letka, vládne lietadlá, presuňme to účtovne na ministerstvo obrany a zrazu budeme mať vyššie výdavky v ministerstve obrany, a teda budeme vydávať viacej percent. Ale to je účtovný trik. To v skutočnosti o bojaschopnosti a vojenských schopnostiach našej armády nehovorí ale zhola nič.
Očakávame, ako logicky aj analytici rôzni obranní vravia, že najmenej 20 % peňazí, ktoré vydávame na rozpočet pre rezort obrany, má ísť na modernizáciu ozbrojených síl. Najmenej 20 %. Ideme minúť na ozbrojené sily asi tak 804 mil. eur, čiže asi 88 mil., 11 % je tam vyčlenených na rozvoj výzbroje a techniky a tak ďalej. No. Stav našich ozbrojených síl je takýto: 90 % našej techniky, to znamená, že vozidiel, obrnenej techniky, tankov a tak ďalej, je po dobe životnosti. Obrazne povedané, sú to, je to staršia technika ako vojaci, ktorí na tom jazdia. 70 % munície je po dobe životnosti. Ktorí ste boli na vojne, viete, že munícia po dobe životnosti je riziková. Napríklad munícia do diel, do kanónov po dobe životnosti ohrozuje a samotný stav tej bojovej techniky ohrozuje vojakov, ktorí tú techniku obsluhujú. Vystreliť z kanóna s muníciou po dobe životnosti a so záverom, ktorý už možno nemá, myslím záverom na bojovej komore kanóna, ktorý už nespĺňa proste technické parametre, znamená, že rovno pri tých vojakoch môže tá technika jednoducho vybuchnúť pri pokuse o cvičnú streľbu.
A čo s tým chceme robiť za tie peniaze, ktoré do toho chceme investovať? V danej chvíli sa strhla strašná kritika, čiastočne v rámci verejného obstarávania, zrejme, nevidím do toho, oprávnená kvôli spôsobu verejného obstarávania, opakujem, do tohto nevidím, ale kritika, že ideme nakupovať, počul som od jedného opozičného poslanca, že ideme nakupovať šmejdy z Čiech pre naše ozbrojené sily. Tak toto je nedorozumenie. Tie útočné pušky Bren, ktoré vyrába Česká zbrojovka, nie sú žiadne šmejdy. Na to sa treba opýtať našich vojakov. Ja som sa pýtal. Jedná sa o veľmi kvalitnú a spoľahlivú zbraň, ktorá svojimi parametrami ďaleko presahuje to, čo používajú naši vojaci teraz, a síce samopal vzor 58, čo je derivát ruského Kalašnikova. To už je hanba, keď vidíme našich vojakov behať s týmto typom zbrane.
Druhá vec je, že ako prebieha verejné obstarávanie, ale chvalabohu, že aspoň nejaké zbrane moderné, ktoré napríklad zodpovedajú štandardu NATO, čo sa týka používanej munície, ideme nakúpiť. Jedná sa o strelivo 5,56 x 45, ktoré je štandardne používané v ručných zbraniach armád NATO. To znamená, že naša armáda sa chystá mať ručné zbrane, ktoré budú používať muníciu, ktorá je zameniteľná s inými armádami Severoatlantickej aliancie. Chvalabohu, musím povedať.
No ale viete, letecká technika. V danej chvíli Rusko stále asertívnejšie, agresívnejšie, v podstate provokatívnejšie, by som povedal, cvičí vzdušný priestor v blízkosti teritoriálneho priestoru členských krajín Aliancie. Ruské stíhačky, ruské bombardéry lietajú až dole do karibskej oblasti, približujú sa k brehom Kanady, približujú sa k vzdušnému priestoru Veľkej Británie a tak ďalej a vždy k nim vzlietnu nórske stíhačky, britské stíhačky. Ja tak rozmýšľam, čo by tak asi vzlietlo k tým MiG-om 31 a k tým Suchojom proste u nás. Tie dva v podstate už nie veľmi funkčné MiG-y 29, ktoré ešte sú schopné lietať. Ja viem, o čom hovorím. Ja teraz neapelujem na to, aby sme nakúpili bojové stíhačky najmodernejšie, tak ako sa to chystá urobiť Nórsko. Nemáme ropné ložiská ani plyn a nemôžeme si to v danej chvíli dovoliť.
Aby ste mali predstavu, o čom hovorím, tak som už spomenul niečo cez 800-miliónový rozpočet ministerstva obrany. Stíhačka F16, čo je 30-ročná konštrukcia ešte stále používaná, stojí okolo 60 mil. dolárov. Bojová stíhačka alebo stíhací bombardér F35 Raptor stojí 140 mil. dolárov. To je holý stroj bez prevádzky, bez všetkého ostatného, čo súvisí jednoducho s tým, že vlastníte bojové lietadlo. Lebo tie výdavky, ktoré sú k tomu navyše, že sú okolo toho technici, že sa prezbrojuje, že sú tam pohonné hmoty, sú ešte raz toľko. Z toho vyplýva, že keby sme kúpili len dve moderné stíhačky, zvyšok armády môžeme poslať domov. Ja hovorím moderné. Nie náhradné riešenie, ako zvolili Česi. Neapelujem, aby sme to urobili, ale niečo s tým urobiť budeme musieť, lebo prinajmenej náš vzdušný priestor v danej chvíli nie je príliš chránený. A časom to bude treba.
Ja zopakujem tú vetu, ktorú som povedal na začiatku. My sme súčasťou Aliancie. Ja sa hneď k tej vete dostanem. My teda, vzhľadom na veľkosť našej krajiny, a aj keby sme do toho investovali 5 % hrubého domáceho produktu, aj tak proste sa nám nepodarí vybudovať vojenské sily, ktoré sú schopné v čase núdze úplne samy obrániť krajinu. Ale sme súčasťou Aliancie a byť v Aliancii znamená, že naše ozbrojené sily musia byť prinajmenej vybavené prispieť k spoločnej obrane, keby naše územie bolo napadnuté, aspoň dovtedy, kým nám spojenci neprídu na pomoc.
Nie sme v danej chvíli schopní garantovať ani toto. Počul som včera pána premiéra povedať, že však aj tak by sme sa neubránili, tak načo do toho investovať. To je asi také, že však aj tak je riziko, že moje dieťa ochorie, tak si ho nenechám očkovať, lebo však to je také moderné teraz, vlastne nebrániť sa proti ničomu a vôbec nemať ani žiadnu prevenciu. No ale to je hrozné nedorozumenie, lebo takýto postoj nás posúva v rámci Severoatlantickej aliancie nielen finančne, ale aj mentálne do role čiernych pasažierov. My sa vezieme zadarmo. My očakávame, že nás prídu brániť, a my nie sme ochotní ani v tej miere, v ktorej sme sa zaviazali, prispieť na obranyschopnosť, na vojenské schopnosti našich vlastných ozbrojených jednotiek. Je to prejav podľa mňa zlyhania štátu v jednej z jeho základných úloh. To som už povedal.
A teraz chcem povedať, že ja nič nevyčítam našim vojakom. Náhodou viem niečo o stave našej armády a musím povedať, že na mnohých vojakov a na mnohé vojenské jednotky, čo sa týka ľudských kvalít, vojenských, kvalít ako vojakov, ako stavu výcviku, môžeme byť jednoducho hrdí. My máme kvalitných vojakov, ktorí ale chodia do akcií často mizerne vyzbrojení a ktorí nemajú potrebné zázemie. Väčšina našich regionálnych partnerov naokolo - Poliaci, Česi, Maďari, pobaltské krajiny, dokonca Rumuni - počúvli v tejto medzinárodnej situácii svoje základné inštinkty a jednoducho začali pre istotu, nie že by sa chystali na nejakú inváziu, začali investovať viacej do svojich ozbrojených síl. U nás akoby tie základné sebazáchovné inštinkty chýbali. Jednoducho radšej míňame peniaze na veci, ktoré majú veľmi spornú hodnotu aj pre budúcnosť, aj pre bezpečie našej krajiny.
Ja neviem, čo s tým. Niektorí navrhujú, ja teraz komentujem tento rozpočet. Chcem, aby to tu zaznelo. Tento rozpočet počíta s príliš málo peniazmi pre rezort obrany a považujem to za fatálnu chybu. A aj výhľad, ktorý je načrtnutý v tomto rozpočte, počíta s príliš nízkymi prostriedkami pre rezort obrany a považujem to za fatálnu chybu. A neviem, čo s tým.
Niektorí navrhujú, aby sme v ústave ústavným zákonom zakotvili percento HDP, ktoré je štát povinný vydávať na obranu. Ale mne toto riešenie nie je blízke. Mne sa zdá, že vstupovať takýmto spôsobom zakaždým, keď sa nám to hodí alebo keď chceme vytvoriť, by som povedal, donucovací prostriedok na budúce vlády, aby sa chovali k obrane zodpovedne, vstupovať priamo do textu ústavy mi pripadá nesystémové. Ústava je dokument, do ktorého by sa malo vstupovať len výnimočne, s veľkým rozmyslom. Ale keď to nepôjde ináč, budem za to hlasovať, ak to tu niekto navrhne. Poliaci to už urobili. Hoci opakujem, je to divné mať zakotvené nejaké percentá na čokoľvek v ústave. To je, to je, proste do ústavného textu v normálnom štáte, kde politici majú, by som povedal, normálne zdravé inštinkty voči svojej vlastnej krajine, takéto veci netreba robiť.
Toľko k rozpočtu pre rezort obrany.
A ešte chcem povedať niečo, k čomu hovoril už včera Peter Osuský. Veda. Nepliesť si s výskumom. Opakujem. Zdrojom sebarešpektu aj rešpektu pre akúkoľvek krajinu, ale zároveň zdrojom prosperity je ekonomický a intelektuálny výkon krajiny. Ekonomický a intelektuálny. Ony sú prepojené. Všimnite si, že najvyšší ekonomický výkon majú krajiny, ktoré sa môžu popýšiť najvyššou úrovňou vzdelania. A teraz, keď hovorím o vzdelaní, myslím najvyššiu úroveň aj vedeckého poznania. Prečo si myslíte, že, alebo hádam si nemyslíte, že sila Spojených štátov amerických spočíva v tom, že majú výkonné pôdohospodárstvo? Ani náhodou. Prečo absolútna väčšina Nobelových cien alebo patentov napríklad v medicínskom výskume patrí vedcom, ktorí nemusia byť Američania, ale pracujú v Spojených štátoch amerických? Prečo je výkon nemeckej ekonomiky v porovnaní s inými európskymi ekonomikami taký vysoký? Prečo krajiny, ktorých osud, príroda obdarili obrovskými surovinovými zdrojmi, nie sú v skutočnosti bohaté? No jednoducho preto, že ich populácia nie je vzdelaná, pretože najväčšie krajiny vrátane v danej chvíli Ruska, ktoré produkujú ropu a ktorých ekonomika prežíva na predaji energetických surovín, ale nemajú žiadnu pomenovaniahodnú vedu na úrovni základného výskumu, tak prečo v skutočnosti majú krívajúcu, nefunkčnú ekonomiku? No jednoducho preto, že ekonomika, ekonomický výkon krajiny a s tým aj spojený blahobyt ľudí, ktorí ju obývajú, je spojený s mierou, do ktorej tá krajina prispieva do rezervoáru ľudského poznania. Teda s vedou.
My sa chystáme v podstate okresať ešte aj tie strašne žobrácke financie, ktoré idú do vedy a do základného výskumu, ale aj do univerzitného výskumu. Peter Osuský tu čosi hovoril včera o tom, že vlastne sa jedná o dichotómiu a že Akadémia vied je konkurenciou vysokých škôl. No svojím spôsobom je, pretože sa naťahujú o balík peňazí vlastne z rovnakého zdroja, ale v skutočnosti nie. V skutočnosti produktom dobrej univerzity okrem vzdelaných študentov je aj poznanie. Jedna z funkcií univerzít na svete, preto vznikali už v stredoveku univerzity, ktoré neprodukovali len výučbu, ale boli aj zdrojom poznania ako takého, vedeckého poznania, my to ideme podfinancovať. To je strašne nerozumné. My si myslíme, že investícia do vlakov zadarmo je viac hodná ako investícia do vzdelania? My si ideme prežrať vlastnú budúcnosť. Toto som považoval za potrebné povedať. Nie preto, že som bývalý vedecký pracovník Akadémie vied. Nie zo stavovskej solidarity k mojim kolegom bývalým z Akadémie vied. Bol som aj riaditeľom jedného z ústavov Akadémie vied, aj členom predsedníctva. Ale nie preto to hovorím. Aj keby som tam v živote nestrčil ani nos, tak viem, že národ, ktorý nechá umrieť od hladu vlastnú vedu, nesmeruje k dobrým koncom.
Toto je aj dôvod, prečo sa mi tento rozpočet, teda tieto dva dôvody, financovanie ministerstva obrany a peniaze na vedu, prečo sa mi tento rozpočet nepáči a nebudem, nepodporím ho svojím hlasom. Tých dôvodov by sa našlo viacej, ale vravím, že na iné kapitoly rozpočtu a na celú jeho štruktúru sú tu povolanejší. Ale toto som považoval za potrebné povedať v planej nádeji, že, alebo takej zomierajúcej nádeji, že možno predsa len v budúcom roku budeme v týchto obidvoch oblastiach o čosi rozumnejší.
Ďakujem pekne.
