Videokanál klubu

Ďakujem pekne. Pán kolega, pripravovali sme novelu zákona. Tá vláda bola povalená koaličnými partnermi a práve preto nebola predložená do parlamentu, pretože po roku nebolo možné to prijať. Ale dovoľte, aby som rovnako mohol zastávať názor, aký som mal v roku 2009, pretože ten môj názor je konzistentný v pohľade na vznik Slovenskej poľovníckej komory a je rovnaký a identický ako v roku 2009.

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia. Poľovníctvo je veľmi senzitívna oblasť. Ja by som to prirovnal k hračke, ktorú dieťa má rado. Keď mu ju zoberiete, bude plakať a kričať a celý život si to zapamätá, že mu niekto tú obľúbenú hračku zobral. Keď niekto má nejakú hračku rád, tak urobí všetko preto, aby tú hračku mohol mať. Preto musím povedať, že táto oblasť je veľmi senzitívna, nielen z hľadiska záujmu financií, ale z hľadiska záujmu, hobby, relaxu, z hľadiska záujmu, akéhosi subjektívneho pocitu.
Tento zákon prešiel dosť búrlivým, búrlivou diskusiou nielen v prvom čítaní, ale aj na výbore a vôbec ako takom. Preto musím povedať, že najskôr, než sa vyjadrím, že problém so zákonom o poľovníctve je nielen v tejto podobe novely, ktorú doniesol pán minister Jahnátek, ale ja ho považujem kdesi problém aj z hľadiska vôbec existencie a spôsobu. S pánom Lebockým sme mali výmenu názorov vo výbore, že dnes Slovenská poľovnícka komora zjednocuje a zastrešuje všetky poľovnícke organizácie a je akési jednotné velenie.
Ja musím povedať, že to jednotné velenie bolo aj pred týmto zákonom, pred existenciou Slovenskej poľovníckej komory, a to v podobe Štátnej správy lesného hospodárstva, prostredníctvom lesných úradov. To, čo sa zmenilo od roku 2009, to, že v mnohých prípadoch disciplinárne konania a mnohé konania poľovníckej komory dnes už nie je možné posúdiť v zmysle zákona o správnom konaní, pretože naňho prenesený výkon štátnej správy sa nevzťahuje. To znamená, že nie je možné, keď niekto pociťuje problém skrivodlivosti, nepravdy, tak nie je možné sa obrátiť klasicky na súd a v zmysle správneho konania žiadať nápravu. Zákon hovorí aj o tom, že poľovnícka komora ako taká si ďalšie povinnosti alebo ďalšie podmienky ustanoví vo svojich stanovách. Preto dnes nie je možné priamo nám zákonodarcom, možné vstúpiť do celého rozhodovacieho procesu alebo do spôsobu rozhodovania poľovníckej komory, pretože je to ich vnútorná, interná záležitosť a nie legislatívne obmedzená časť.
Toto som považoval za potrebné, aby som povedal predtým, než vôbec vystúpim k tomuto návrhu zákona, a teraz ako meritórne, pretože s tým súvisí aj búrlivá diskusia o tom, či povinné členstvo, či nepovinné členstvo, či nepriamo povinné členstvo a všetky súvislosti s tým spojené. Osobne s tým mám problém, ale nie je to predmetom tejto novely a opäť sa vrátim k tomu, čo som povedal aj pri predchádzajúcom návrhu zákona. Ako opozičný politik nemám snahu predkladať návrhy riešení. Návrh riešení a prijatia legislatívnej podoby je na pleciach a zodpovednosti vládnej, vlády, vládnej strany SMER a mojou úlohou ako opozičného politika je poukázať na nedostatky a problémy v tomto zákone a jeho dopady na občanov v Slovenskej republike ako tak.
Teraz dovoľte, aby som sa poďakoval pánovi ministrovi aj pánovi spravodajcovi, že niektoré moje pripomienky z prvého čítania a z výboru zapracovali do pozmeňujúcich návrhov, za čo si myslím, že treba sa poďakovať. Ale musím povedať, že ešte mnoho problémov zostalo otvorených.
Teraz k tomu najzávažnejšiemu. V zákone je uložená povinnosť mať verejné obstarávanie pre štátny podnik, pokiaľ spravuje dve tretiny pozemku, ak chce takýto pozemok prenajať inej osobe na výkon práva poľovníctva. Na túto skutočnosť som upozornil vo výbore, ako aj na podmienky prideľovania týchto poľovných revírov. Podmienky prideľovania poľovných revírov pán spravodajca v svojom návrhu, ktorý pred chvíľkou prečítal, reflektuje a odstraňuje, že nebude, nebudú tam stanovené rôzne váhy, 30, 30 až 40 percent a bude to ponechané na, len na verejnú obchodnú súťaž, ako sa to bude posudzovať. Ale meritórny problém vzniká v tomto zákone zavedením tvorby revíru s počtom 51 percent. Predtým dovoľte, aby som vysvetlil, prečo na to poukazujem.
V roku 2009 bola to práve vládna strana, súčasná vládna strana SMER, aj vtedy vládnuca strana, s koaličnými partnermi, ktorí reagovali na Mečiarove praktiky prideľovania poľovných revírov takým spôsobom, že vtedy v roku 2009 pri prijímaní zákona zaviedli, že keď dve tretiny treba na vytvorenie revíru a takto možnú, takýto revír, ktorý je možné vytvoriť, keď ho postupuje štátna organizácia, teda štátny podnik Lesy Slovenskej republiky tretej osobe alebo ďalšej osobe, tak sa to musí diať na základe verejnej obchodnej súťaže. Dnes tá istá vládna strana SMER vytvára priestor na to, aby nemusela robiť verejnú obchodnú súťaž pri prideľovaní poľovných revírov v rozmedzí od 51 percent do dvoch tretín. Zhruba sa dá povedať, že to sa môže týkať tak 20 až 30 percent všetkých poľovných revírov na Slovensku.
Celkovo na Slovensku máme viac ako 1 800 poľovných revírov. Je treba povedať, že väčšina poľovných revírov bola uznaná v rokoch 2003 a 2004. To znamená, že desaťročné obdobie, na ktoré to bolo uzatvorené, práve končí a v roku 2013, v roku 2014 bude potrebné ich prerevírovať a nanovo schváliť. Keďže nanovo pri schválení bude treba nie dve tretiny, ale len nadpolovičnú väčšinu, tak môže nastať situácia v mnohých prípadoch, v niekoľkých sto prípadoch, že štátny podnik vytvorí poľovný revír, pretože má spolu so Slovenským pozemkovým fondom väčšinu v danom poľovnom revíre, ale nemá dvojtretinovú výmeru, a takúto, takýto revír môže prideliť, komu len chce, bez verejnej obchodnej súťaže.
Novela alebo úprava, ktorú predniesol pán spravodajca, týka sa len ďalšieho ustanovenia a toto ustanovenie, že ako má postupovať štátny podnik v prípade, keď spravuje dve tretiny, tam zostáva. To znamená, keď je naozaj čestný úmysel politickej strany SMER a nechce obchodovať a nechce mať trafiky a nechce zavádzať mečiarovské praktiky, tak by mala reflektovať na to, že verejná obchodná súťaž na pridelenie poľovných revírov, ktoré nebude využívať slovenský, teda štátny podnik Lesy Slovenskej republiky, budú musieť ísť všetky prostredníctvom verejnej obchodnej súťaže. Čo dnes v zákone takto umožnené a stanovené ale nie je. Na toto som upozorňoval aj vo výbore a je tam, je tam ten rozdiel.
Za ďalší, za ďalší problém považujem aj skutočnosť, že prečo, keď pán minister, a uvítal som to, keď po prvom čítaní v záverečnom slove vystúpil a povedal spolu aj s kolegom Záhumenským, že dokážu si predstaviť celoživotný poľovný lístok. Poľovný lístok je akési oprávnenie na to, aby som mohol vykonávať nejakú činnosť. Keď niekto skončí vysokú školu, dostane diplom, že je inžinier, nebude chodiť každých 5 rokov na obnovenie diplomu. Súhlasím s tým, že poľovník má platiť poistku, lebo musí byť poistený, pretože výkon jeho hobby alebo činnosti môže ohroziť majetok a zdravie ostatných a musí sa to poistiť, aby sa z toho tie následky dali odstrániť, ale potom treba dieťa pomenovať správne. Potom treba vyžadovať od poľovníkov, aby platili poistku, platili členské, ale neplatili a neobnovovali každých 5 rokov či 10 rokov poľovné lístky.
Kolega Záhumenský to riešil v spoločnej správe, bod 24, takým spôsobom, že 1- a 5-ročné poľovné lístky sa dopĺňajú 1, 5 alebo 10 a na konci sa čiarka nahrádza bodkočiarkou a dopĺňajú slová "a osobám nad 62 rokov na dobu neurčitú". Kolegyne a kolegovia, toto je choré, buď každému na dobu neurčitú a prečo len nad 62 rokov? Ostatne, nad 62 rokov máme prísnejšie riešené, sankcionované, zákon o zbraniach a strelive, čo všetko musí takýto človek splniť. Keď ja som sa raz naučil rozlišovať medzi jeleňom a srnkou, tak na tom sa v našich zemepisných šírkach každých 5 rokov nič horibilné nezmení.
Ja viem, že to sú, to je peniaz pre Slovenskú poľovnícku komoru, ročne niekoľko desaťtisíc eur, ktoré sa z toho vyberú. Meritórne, keď komora chce vyberať peniaze a potrebuje peniaze na svoju činnosť a výkon prenesenej štátnej správy nad rámec zmluvy, ktorú má s ministerstvom pôdohospodárstva, ministerstvo mu dáva peniaze a nepostačujú, tak nech si to stanoví v členskom poplatku. Nech si to stanoví do poplatku za poistné, ale nehovorme, že každých 5 rokov potrebujem vydávať, preboha, poľovný lístok. Práve toto sú dôvody, uvítal som aj túto zmenu, lebo aj toto, toto je niečo plus, aspoň pre tých starších poľovníkov, ale principiálne takýto prístup je chorý a scestný.
Práve preto dovoľte, aby som podal procedurálny návrh, aby sme tento návrh zákona vrátili predkladateľovi na jeho prepracovanie, odstránenie týchto nedostatkov a opätovné predloženie do pléna Národnej rady. A potom ho je možné, myslím si, širokou podporou tento návrh zákona schváliť.
Ďakujem pekne.

Pani kolegyňa, dovoľte, aby som vás doplnil. Podľa mojich odhadov jedná sa o výmeru poľnohospodárskej pôdy, ktorá môže byť predmetom predaja a na úrovni okolo stotisíc hektárov.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážený pán minister, kolegyne a kolegovia. Ako opozičný politik nemám snahu predkladať pozmeňujúce návrhy k tomuto vládnemu návrhu zákona, pretože v prvom rade zodpovednosť za prijatie tejto legislatívnej novely je na pleciach vládnej strany SMER-u, ktorá tento materiál predkladá do parlamentu. Ale vzhľadom k tomu, že úloha opozičného politika je v tom, aby poukázal na chyby a nedostatky v zákone, tak som to urobil aj v prvom čítaní. Rovnako som vystupoval a kritizoval zákon vo výbore a dovoľte, aby som na niektoré problematické body upozornil aj teraz.
V prvom rade je treba si uvedomiť pri prijímaní tohto návrhu zákona, že kde vlastne má štát väčšinu štátnych pozemkov v pozemkových spoločenstvách. Je to územie juhu Slovenska, východu Slovenska a severu Slovenska, Kežmarok a Dobšiná. Je to územie, kde žili Maďari a Nemci. Tam, kde sa po roku 1945 uplatnilo nariadenie 104/1945 a Benešove dekréty. Na základe týchto rozhodnutí štát nadobudol vlastníctvo. Toto vlastníctvo dnes ideme predávať.
Keď sa pozriem na to, aký je spôsob predaja tohto majetku v prípade, keď sa rozhodne predať majetok Slovenský pozemkový fond, viem s ním z veľkej časti aj súhlasiť. Pretože vtedy Slovenský pozemkový fond oznámi výboru, že ide predávať tento pozemok, prostredníctvom výboru sa členovia v pozemkovom spoločenstve majú možnosť dozvedieť, že takýto krok sa chystá a môžu sa na tom podieľať.
Ale s čím mám vážny problém, to je odsek toho istého, tretí odsek toho istého paragrafu, ktorý hovorí o tom, keď vlastník takéhoto spoločenstva požiada Slovenský pozemkový fond o odkúpenie podielu v pozemkovom spoločenstve, v tom prípade už Slovenský pozemkový fond nemá povinnosť oznámiť túto skutočnosť výboru ako takému. To znamená, že členovia pozemkového spoločenstva nemajú alimentárne najmenšiu šancu sa dozvedieť, že predaj podielov štátu v ich spoločenstve sa ide udiať. A na základe tohto momentu je možné, že jeden z vlastníkov nadobudne viac ako 51-percentný, 50-percentný podiel v urbárskom, urbárskej spoločnosti.
Potom, keď súhlasím s tým, aby sme zmenili formu, právnu formu pozemkového spoločenstva na právnickú a rozhoduje nadpolovičnou väčšinou, tak takáto jedna osoba zvýhodnená štátnou inštitúciou - Slovenským pozemkovým fondom - pri dodržaní celej litery zákona získa väčšinu a ostatní vlastníci sa budú pozerať ako teľa na nové vráta, ale nebudú môcť zasahovať do tohto procesu, pretože to bude absolútne v súlade s právom, ktorý Národná rada sa chystá na návrh vlády schváliť.
Za druhý meritórny problém považujem stanovenie hlasovania na dielčích valných zhromaždeniach. Zákon nejako nikde nedefinuje, že v akom prípade je možné dielčie valné zhromaždenie vykonať. Keď je 20 členov, ktorí sa zmestia do jednej malej miestnosti, robiť dielčie členské schôdze asi sa neoplatí. Nemá zmysel. Možnože v prípade, keď je tam 1 000, 1 200 vlastníkov, že máme, majú problém, že by to mala byť športová hala, kde sa majú zmestiť a nevedia to vykonať, v tom prípade eventuálne by som to chápal. Ale potom by som očakával, že v zákone je obmedzenie, že v ktorom prípade nie. Pretože môže byť, že dvadsiatich členov zvoláme na štyri dielčie valné zhromaždenia, nemáme určený časový rozdiel, za ktorý dielčie valné zhromaždenia majú byť vykonané. To dáva obrovský priestor na špekulácie a ovplyvňovanie tých ľudí, ktorí sa majú zúčastniť na tej ďalšej dielčej, dielčom valnom zhromaždení, čo môže byť tiež nesmierne veľkým problémom. A zo skúsenosti zo Slovenska, kde môže byť problém, ten problém aj vznikne.
Dovoľte, aby som poukázal aj na ďalší moment z tohto návrhu zákona, a tým je spôsob predaja a stanovenia ceny Slovenským pozemkovým fondom, pokiaľ sa o to vlastník alebo niektorý zo spoluvlastníkov bude uchádzať. Cenu podielov spoločnej, citujem ods. 4 § 11, nasledovne: "Cenu podielov spoločnej nehnuteľnosti možno splatiť v splátkach v lehote najneskôr 10 rokov odo dňa uzatvorenia zmluvy o prevode podielov spoločnej nehnuteľnosti." Takéto znenie ustanovenia umožňuje, že prvých deväť rokov vlastník, ktorý má byť nadobúdateľom, ktorému vlastníctvo zapíšu do katastra síce s ťarchou, ale môže zaplatiť 1 euro. Nie je to tu nijak zadefinované, že nie.
Z úst pána ministra prostredníctvom médií široká verejnosť bola ubezpečená, že takáto situácia nemôže nastať. Nechcem ironizovať ani porovnávať, ale musím pripomenúť roky deväťdesiate, keď z úst pána Mečiara vtedy pri privatizácii zaznievali obdobné stanoviská, že nemôže nastať, že niekto za privatizovaný majetok nezaplatí, a ako máme možnosť a skúsenosť, tak za privatizáciu mnohí privatizéri zďaleka nezaplatili ani desatinu kúpnej ceny.
Preto pri svojom prvom vystúpení v prvom čítaní som upozornil na to, že tento problém tu existuje, a aj na výbore. Upozornil som na to aj mediálne a očakával som, že vláda bude na to nejakým spôsobom reagovať. Hold, som sklamaný, že takýto návrh z dielne vládnych poslancov alebo samotnej vlády sa nenašiel, aby sa v tomto prípade stanovilo, že ročná kúpna cena musí byť vo výške minimálne jednej desatiny kúpnej ceny, aby sa to v pravidelných splátkach platilo, nie tak, že jedno euro deväť rokov a posledný rok všetko. Pretože toto znenie, ktoré tu je, umožňuje.
Práve preto musím povedať, že podávam procedurálny návrh v zmysle § 73 ods. 3, aby sme vrátili návrh zákona na prepracovanie jeho predkladateľovi, aby odstránil tieto nedostatky, pretože takýmto spôsobom ublížime viac. Opakujem, nemám snahu predkladať žiadny pozmeňujúci návrh, pretože je to plná miera zodpovednosti na pleciach vládnych poslancov a vlády Slovenskej republiky, ktorá predkladá návrh. Úloha opozičného politika je, a dúfam, že aj moji kolegovia sa tak k tomu budú stavať, že budú upozorňovať na chyby a nedostatky, možné riziká v návrhoch, ktoré predkladá vláda a poslanci vládnej strany SMER-u. Práve preto žiadam, aby tento návrh procedurálne bol vrátený naspäť predkladateľovi na prepracovanie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán kolega Mičovský, v plnej miere s vami súhlasím. To, čo ste sa tu nám snažili predstaviť, mnohí možnože kolegovia si myslia, že to je fikcia. Ja sa chcem spýtať, či ste hovorili o Rejdovej, pretože je to skutočnosť. A takisto, kolegyne, kolegovia, možnože podiely sú malé, ale aký je rozdiel medzi malým podielom a veľkým podielom? Žiadny. Ústava Slovenskej republiky každému vlastníkovi dáva právo na vlastníctvo a práva, právo na primeraný prístup. A toto podľa mňa nie je úplne v súlade s primeraným prístupom. Bohužiaľ, je treba povedať, že na Slovensku platí právo a nie spravodlivosť.

Ďakujem. Pán minister, v rámci doplňujúcej otázky sa chcem spýtať, ktorú z týchto dvoch alternatív preferujete, pretože pred časom sme tu mali materiál, ktorý ste predkladali o reforme, a informovali ste nás. Vtedy ste nás informovali viac-menej, že ste za platobné nároky. V materiáloch, ktoré boli prerokované aj v pondelok na rade, skôr je tam možnosť ísť ďalej programom SAPS. Preto sa pýtam, povedzte mi jednoducho pre vás ako pre ministra pôdohospodárstva, ktorá z týchto dvoch alternatív je bližšia k srdcu?

Pán kolega, no tak nie všetci máme dar naplno využívať svoj intelektuálny potenciál, viete, akože... (Smiech v sále a potlesk.)

... pre tých, ktorí to neviete, je to organizácia, ktorá združuje, bola založená v '96 a združuje takých šampiónov demokracie ako je Rusko, Čína, Kazachstan, teraz aj Turkmenistan, Tadžikistan, proste krajiny bývalého, stredoázijské krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a turecký premiér Erdogan sa nechal počuť, že keď príjmu Turecko za stáleho člena, že Turecko zabudne na Európsku úniu, pretože s týmto spoločenstvom diktatúr Turecko zdieľa spoločné hodnoty. No ak je pravda, že Turecko zdieľa s Kazachstanom a Tadžikistanom spoločné hodnoty, tak ich nezdieľa s Európou alebo potom som prestal rozumieť svetu. Čakal by som od európskej diplomacie, že toto povie otvorene a naplno bez nejakých ohľadov na, čo ja viem, by som povedal, tak ľahko zraniteľné city tureckého premiéra a tureckej vládnej strany a tak ďalej a tak podobne. Ja vás ďalej, kolegovia, nebudem trápiť a zaťažovať úvahami. Ešte by som rád povedal jednu ďalšiu vec. Ja tiež by som rád videl spoločnú európsku zahraničnú politiku. Mne tiež na rozdiel od mnohých euroskeptikov sa sen o Spojených štátoch európskych nezdá taký za hlavu, za vlasy pritiahnutý, až na to, že je k nemu dosť ďaleko a vidno to na tom príklade spoločnej európskej zahraničnej politiky. Poviem vám, prečo neexistuje zatiaľ, hoci sa o ňu snažia všetci zúčastnení dosť úprimne. Jednoducho zahraničnú politiku je možné interpretovať vtedy, keď sa nejaké spoločenstvo, povedzme národ alebo jeho politická reprezentácia dohodnú na tom, ako vidia svoje dejiny a svoju budúcnosť. Keď sa dohodnú na tom, že ako interpretujú svoje dejiny, a keď sa dohodnú na tom, čo sú ich záujmy a čo sú hrozby, čoho sa boja. Ale Európa nedokáže spoločným spôsobom interpretovať svoje dejiny. Nedokáže, pretože Rusko je úplne iný fenomén, iný živočích pre Poliakov, Maďarov, Slovákov a Čechov ako pre Francúzov. Nám je severná Afrika vzhľadom na naše dejiny vzdialená, cudzia. Pre Francúzov a Španielov nie, je to životne dôležitý priestor. Nevnímame rovnako hrozby, nevnímame rovnako svoje záujmy, a preto máme taký problém my v Európe a Slovensko s Európou prekoktať sa k spoločným postojom v čomkoľvek závažnejšom. V tých drobných veciach, samozrejme, problém nemáme. Preto by som bol v našom zasnívaní sa nad zámermi našej zahraničnej politiky, čo sa týka napríklad spoločnej európskej zahraničnej politiky, taký opatrnejší, menej optimistickejší, mal by som menšie očakávania. Je to na dlhú debatu. V každom prípade chcem povedať, že s väčšinou materiálu, ktorý sa volá Zameranie zahraničnej politiky Slovenskej republiky, súhlasím. Nie je tam jediný zámer, ktorý by som nepodporoval, len varujem, že naše zameranie, naše zámery sa už v dohľadnej budúcnosti zrazia s realitou. Ďakujem za pozornosť.

No. Ja pripomeniem, pred čím by som chcel varovať a čo sa nemohlo ocitnúť v tomto koncepčnom materiáli. Keď vzniklo povstanie proti Muammarovi Kaddáfimu v Líbyi, keď tam vlastne preskočilo z Tuniska a z Egypta, lebo najprv bolo v Egypte, potom v Tunisku, tak sa všetci potešili, že demokrati povstali proti zlému diktátorovi. No ale to bolo veľké nedorozumenie. Lebo povstanie tam bolo. Otázka je, že či demokratov? Fakt je ten, že v meste Bengházi bolo notoricky známe prostredie, z ktorého sa regrutovali bojovníci Al-Káidy, ktorí si chodili potom zastrieľať počas irackých udalostí do Iraku, ktorí sa podieľali na teroristických útokoch v Iraku. Výsledkom pádu Kaddáfiho režimu v Líbyi a teda angažmán NATO, bezletová zóna a tak ďalej, britských a francúzskych lietadiel a nakoniec aj amerického angažmán je, v Líbyi je toto. Výsledkom je, že zo scény zmizol skutočne odporný politik menom Muammar Kaddáfi, ale nebol nahradený slobodným demokratickým režimom, ale chaosom, vedľajším výsledkom ktorého je, že zbrane z obrovských depozitov v Líbyi putovali jednak do rúk džihádistov, s ktorými sa teraz Francúzi trápia v Mali. To sú líbyjské zbrane, ktoré majú v rukách. A tá druhá, veľká časť zbraní smerovala do pásma Gazy. A tie rakety, ktoré boli toto súčasťou, teraz dopadajú na hlavy civilného obyvateľstva z pásma Gazy.
Povedal by som, že vážené NATO, vážená Európska únia, ďakujeme pekne za angažmán v prospech ľudských práv v prípade Líbye. Bolo to ale nedorozumenie. Ja viem, že niektoré zlé vedľajšie dôsledky sú vedené vznešenými úmyslami. Problém v prípade Líbye bol ten, že pri tom rozhodnutí vstúpiť do toho konfliktu buď tí, ktorí sa tak rozhodli, mali zlé informácie, alebo ich viedli veľmi nevznešené záujmy. Konkrétne v prípade Talianska alebo Francúzska. Ja by som vážne chcel, aby sme sa my Európania, my Severoatlantická aliancia týmto spôsobom, napriek tým hrozným obetiam, ku ktorým prichádza v Sýrii, aby sme sa do toho takýmto spôsobom nezamiešali, lebo tie dôsledky nebudú dobré. Ale, samozrejme, že podpíšem opakovane a hrubými písmenami to, čo v tom materiáli stojí ohľadne dôležitosti Severoatlantickej aliancie pre nás, pre bezpečnosť Európy a pre bezpečnosť vlastne celého sveta. Som rád, že Slovensko je členom tohto spolku, a som rád, že je platným členom tohto spolku, a som rád, že to patrí medzi zámery našej zahraničnej politiky. A, samozrejme, že tá požiadavka mať okrem dobrých zámerov a očí upretých zasnene do budúcnosti aj trošku realistický pohľad, sa týka aj ďalších vecí. Už to tu spomenul kolega Droba. Európska únia chronicky zle vyhodnotila udalosti takzvanej Arabskej jari. Jarné na tých udalostiach skutočne nebolo nič, len ten začiatok. Začalo to fakt tým, že povstali tu i tam, najprv v Tunisku, potom v Egypte, potom v iných krajinách ľudia. Povstali, protestovali, ktorí sa chceli zbaviť diktatúry a chceli viacej slobody. Ale okamžite všetky tie hnutia, ktoré, bohužiaľ, predstavovali iba názory lokálnych menšín, proste boli unesené, uchmatnuté úplne inými silami, islamistickými silami. A výsledok napríklad Arabskej jari v Egypte je ten, že 8 až 10 miliónov egyptských kresťanov, koptov je ohrozenejších ako kedykoľvek predtým, že ľudské práva sú ohrozenejšie ako za Mubarakovho režimu. Áno, Mubarak bol škaredý diktátor! A ešte aj skorumpovaný! A, samozrejme, že v Egypte bolo plno politických väzňov a že tá celá krajina bola všetko, len nie demokracia. Veď to bola vojenská diktatúra. No ale fakt je ten, že ak sa opýtate na ich práva egyptských žien, tak momentálne to vyzerá s ich budúcnosťou, s budúcnosťou ich práv a s ich rovnoprávnosťou omnoho černejšie, ako to vyzeralo pred tromi rokmi. Naozaj. A vyzerá to omnoho černejšie nielen s právami ľudskými, so správami teda s ľudskou rovnosťou v Egypte, ale vyzerá to omnoho černejšie aj s geopolitickou budúcnosťou regiónu, pretože jediný dôvod, pre ktorý sa ešte naplnili túžobné slová Moslimského bratstva o odstúpení od mierovej zmluvy s Izraelom, je to, že Egypt je v danom okamihu krajina, ktorá je príliš vojensky slabá na to, aby urobila čokoľvek iného. No ale, mierový postoj, ktorý vyplýva z vlastnej slabosti, teda je niečo úplne iného ako mierový postoj vyplývajúci z dobrých úmyslov, však áno. Takže ja by som bol napríklad rád, keď zase egyptský prezident navštívi Európu a bude si potriasať s každým ruku a proste budú sa na seba usmievať s lady Ashtonovou, keby aspoň niekto sa našiel z Európskej únii, ktorý by mu povedal: "No, milý pán prezident, ale ako je to teda s tými ľudskými právami a s tou demokraciou vo vašej krajine, už keď sa bavíme o týchto témach?"
Ale Egypt, samozrejme, čelí omnoho horším veciam. Egypt čelí perspektíve ekonomického kolapsu. O tom sa nie veľmi hovorí. A nie je to ani veľmi vina terajšej vlády. Fakt je ten, že jeden zo zdrojov egyptských príjmov dôležitý, ktorým bol turistický ruch, sa zredukoval natoľko, že už nie je významným príspevkom v egyptskej ekonomike. Egypt je krajina, kde za posledných 60 rokov sa zoštvornásobil počet obyvateľstva. Mali nejakých 20 miliónov začiatkom 50. rokov, keď padla tá monarchia a zvíťazili, zvíťazila dôstojnícka revolta pod vedením Gamála Abdala Násira, tak mali okolo 25 miliónov obyvateľov. Teraz majú okolo 85 miliónov obyvateľov. Tá krajina už nie je veľmi schopná ich uživiť. A nie je to len výsledkom Arabskej jari. Ale tá Arabská jar teda fakt nepomohla. Bol by som rád, keby aj k týmto témam Európska únia pristupovala realistickejšie a keby Slovensko dalo k tomu podnet. Lebo opakujem opätovne: sme v úžasne výhodnej situácii krajiny, ktorá je síce malá, ale nie je zaťažená vlastnou koloniálnou minulosťou. Ani inou históriou. A toho sa tak trošičku týka aj téma rozširovania Európskej únie.
Naozaj som oceňoval misiu nášho ministra zahraničných vecí na Balkáne. Oceňujem to, že je stálou prioritou slovenskej zahraničnej politiky západný Balkán a jeho integrácia do Európskej únie.
Oceňujem, že slovenská zahraničná politika si je vedomá aj bezpečnostných rozmerov tohoto, tohoto trendu, nuž ale veci majú svoje limity. Už tu bolo spomenuté, že boli tuná na návšteve kosovskí poslanci. Myslím, že nie som jediný, na ktorého oni urobili ako ľudia, ako ľudia vybavení jazykovo, vzdelaní atď. ten najlepší dojem. Stretol sa s nimi aj pán minister, stretli sme sa s nimi aj my, ale z tej návštevy vyplynul ešte jeden poznatok. V podstate tlačia na pílu veľmi a ja tiež by som chcel v tejto veci oceniť postoj slovenskej diplomacie, že sa nenechá dotlačiť k nejakým príliš rýchlym rozhodnutiam v tejto veci, pri všetkom pochopení pre ich ambície. Je jasné, že kosovská samostatnosť je fait accompli, s ktorou sa nič veľmi nedá urobiť, a nedokážu to ani Srbi urobiť, ale zdá sa, že naša zdržanlivosť je úplne namieste. Chcel by som podporiť našu zahraničnú politiku v tomto s tým, samozrejme, že príde určite istý okamih, keď to už nebude mať zmysel. Práve dnes prebehla médiami správa, že Ivica Dačič a Hashim Thaci, teda srbský prezident a kosovský sú blízko k dohode. Oni to tak nevyhodnocujú, lady Ashton povedala, že sú blízko k dohode, ale lady Ashton netreba brať až tak príliš vážne, ale dobre. (Ruch v sále.) Radi by sme tú dohodu videli. A ak tá dohoda bude na svete, nebude žiadna prekážka, aby sme sa k tým krajinám, ktoré status Kosova uznali, pridali, ale vtedy a len vtedy.
No ale čo sa týka rozširovania Európskej únie, tu je jeden ďalší problém. Krajina s ktorou Európska únia dlhodobo rokuje bez toho, aby sa čo i len na obzore črtala perspektíva ukončenia tých rokovaní, je Turecko. Ja by som napríklad rád videl, keby Turecko dostalo jasnejšiu reč. Ja som nie diplomat, nie som viazaný ani obmedzeniami, ktoré má výkonná moc, čiže môžem povedať, čo len chcem. Ja si osobne myslím, že Turecko do Európskej únie pri súčasnej vláde nepatrí a že v istom okamihu mu to bude potrebné povedať. (Ruch v sále.) Ja viem, že sa na tomto nedohodneme, ale Turecko je krajina, ktorá začína byť vzhľadom na to, že postupne sa stáva viac a viac islamistickou pod vládou súčasného premiéra Erdogana a jeho strany. Postupne sa stáva menej a menej demokratickou, hoci je ekonomicky dosť úspešná, a postupne sa stáva stále viac a viac hostilnou, nepriateľskou voči Západu a Aliancii, voči Amerike, voči Izraelu a nakoniec aj voči Európe. Turecký premiér Erdogan sa napríklad nechal počuť, že islamofóbia má byť považovaná za trestný čin. To znamená kritický postoj k islamu. No dobre, ale my tu v Európskej únii máme akúsi slobodu slova a kandidátska krajina nám ide povedať, že si ju máme obmedziť? A tu už prečo? Turecký premiér sa netajil tým, že Turecko sa prihlásilo o stále členstvo v Šanghajskej organizácii spolupráce. Pre tých, ktorí to neviete... (Neutíchajúci ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Toto, čo sa chystám povedať, nie je, prosím, povinná jazda predsedu zahraničného výboru k téme, ktorá patrí k jeho pracovnej náplni, a poviem rovno, že nemienim byť nejak veľmi kritický k tým, k tým dvom materiálom. Mohol by som, ale, ale obral by som sa o príležitosť hovoriť k iným veciam, ktoré, ktoré v tých materiáloch nie sú povedané. A vlastne ani sa nedalo veľmi čakať, že povedané budú, ale bolo by fajn, keby na pôde nášho parlamentu zazneli.
Pri takýchto materiáloch, najmä keď je reč o zameraní, o tom, že ako by mali veci vyzerať v budúcnosti, je úplne prirodzená ich istá deklaratórna povaha a ich, by som povedal, zasnívaný pohľad do diaľky. Ale takéto zasnívané pohľady sa obyčajne potom po čase zrazia s realitou. A o tej zrážke s realitou a o ich koreňoch a príčinách by som chcel hovoriť, pričom, samozrejme, že, že ak niečo, naozaj ja ako, ako človek, ktorý sa dlhodobo venuje situácii vo svete a zahraničnej politike, tak ak by som naozaj niečo chcel na slovenskej zahraničnej politike oceniť, je, je, pri všetkých zmenách a premenách niečo, čo by som nazval skutočnou kontinuitou.
No ale dočítam sa napríklad, že Európska únia je globálny aktér a prostredníctvom členstva v nej sa Slovenská republika bezprostredne podieľa na riešení globálnych tém a nesie podiel zodpovednosti aj za jej politiku, vývoj a ďalšie smerovanie. Áno, samozrejme, a preto by som rád videl Slovenskú republiku pri tvorbe niečoho, čo zatiaľ fakt neexistuje, a to je spoločná zahraničná politika Európskej únie ako, ako asertívnejšieho hráča. Ja viem, že sú v zahraničnej politike hráči omnoho silnejší, ktorí majú väčší vplyv na to, že aký je konečne, v konečnej podobe spoločný postoj Európskej únie, ale netreba mať obavy z toho, že oni sú väčší a silnejší a nakoniec aj skúsenejší, sú to starší hráči na svetovej scéne a treba si uvedomiť, že majú svoje limity, majú svoje záujmové obmedzenia a obávam sa, že aj morálne obmedzenia. Poviem hneď, že čo mám na mysli.
Už to tu spomenul kolega Droba a ja to zopakujem. To, že má Francúzsko a iné štáty problém s pripustením, aby Európska únia zaradila ako celok organizáciu zvanú Hizballáh na listinu teroristických organizácii, je pochopiteľné, je to bývalá koloniálna mocnosť, pod ktorej mandát, územie, na ktorom operuje Hizballáh, čiže Libanon spadal, spadalo, pochopiteľne je to krajina, na území ktorej agentúry, ktoré sa priamo podieľajú, tak, pod, pod hlavičkou mimovládnych organizácii, priamo podieľajú na financovaní Hamasu, Hizballáhu. Nachádzajú sa na území Francúzska, nielen Francúzska. Takže Francúzsko má problém aj s vlastnými voličmi, aj s vlastnou krajinou, aj s vlastnou minulosťou, ale my nemáme tento problém, ale my máme morálnu povinnosť mať k tomu nejaký postoj. Mohli sme ho preukázať, aj keď sa naposledy hlasovalo na pôde Valného zhromaždenia OSN o priznaní statusu pozorovateľského alebo pozorovateľského štátu pre Palestínsku samosprávu. Nebol žiadny dôvod zdržať sa hlasovania podľa mňa. Z celej Európskej únie len česká diplomacia mala dostatok odvahy hlasovať proti. Bol by som rád, keby túto odvahu mala aj slovenská diplomacia. Ale nevyčítam. Viem, že v Európskej únii bola čo najväčšia snaha mať v tejto veci jednotný postoj. Ja len chcem povedať, že niekedy mi pripadá snaha mať spoločný európsky postoj ako zbytočne uctievaná posvätná krava. Jednota, na oltár ktorej je obetovaná morálka, nie je v poriadku podľa mňa. A v zahraničnej politike a v postojoch štátov čosi ako morálka predsa len tu i tam môže existovať, aj keď dominujú záujmy. To je prvá vec.
Druhá vec je, že, a to sa nemôže vyskytnúť v materiáli ako je tento. Realita prináša zrážky so situáciami, s ktorými takýto, by som povedal, koncepčný materiál nemôže vopred počítať. Tak napríklad som sa dočítal dnes, že pri výpovedi pred americkým kongresovým výborom James Stavridis, šéf ozbrojených amerických síl v Európe hovoril, že NATO uvažuje s viacerými scenármi v prípade Líbye, eh, v prípade Sýrie. Až ma obskočil mráz! Ja už si nespomínam, aký bol presne postoj Slovenska. Nebol nejaký, nejaký výrazný v prípade toho, čo sa odohralo v Líbyi. Ja len viem, že tam Severoatlantická aliancia strčila nos veľmi nešťastným spôsobom a malo to viac ako zlé dôsledky pre situáciu v severnej Afrike a nielen tam. A teraz počúvam, že podobným smerom sa uberajú aj úvahy v súvislosti so Sýriou.
Rád by som, keby, keďže Slovenská republika opäť je krajina, ktorá nie je zaťažená ani historickým bremenom bývalej koloniálnej mocnosti, ani inými bremenami, keby svoj postoj v tejto veci riešila pomocou dvoch nástrojov. Ten jeden nástroj je zdravý rozum a ten druhý je morálka. Poviem, čo mám na mysli. Tá predstava, že súčasnej v Sýrii ide o zápas dobra so zlom, je prinajmenej zjednodušená, s najväčšou pravdepodobnosťou však úplne pomýlená. Nemám najmenšiu pochybnosť o tom, že sýrsky režim a Bašár al-Assad, jeho hlavný predstaviteľ je zločinný režim a že sa podieľa na masovom vraždení vlastného obyvateľstva. Ale to ten režim urobil už dávno. Ja len chcem pripomenúť, že tento konflikt má dávnu minulosť. Chcem pripomenúť, že v roku 1982 povstalo Moslimské bratstvo v meste Hamá a otec Bašár al-Assada Háfis al-Assad dal vtedy mesto Hamá obkľúčiť sýrskym vojskom, tankami a delostrelectvom tak, aby myš ani nemohla utiecť von, a nechal to mesto rozstrieľať a rozbombardovať aj letectvom. Zahynulo tam vtedy medzi 20- až 40-tisíc ľuďmi, samozrejme, že väčšinou civilmi, hoci tam bolo ozbrojené povstanie. Svet si to vtedy nie príliš všimol, ale bolo to povstanie sýrskej odnože Moslimského bratstva egyptského, čiže islamských fundamentalistov proti sekulárnemu režimu a nikto ani náhodou sa nemohol domnievať, že tam išlo o demokraciu. Áno, ten režim bol sekulárny, bola to diktatúra vtedy aj teraz sovietskeho typu s tajnou políciou, s politickými väzňami a so všetkým. Ale nebol to konflikt slobodomyseľných demokratov s diktatúrou. Bol to konflikt islamských fundamentalistov so sekulárnym režimom primárne. A tento konflikt sa ťahá, samozrejme, celou históriou toho regiónu. Nepochybne v Sýrii povstali alebo začali protestovať proti vlastne odpornej totalite režimu strany Baas aj ľudia, ktorí milujú demokraciu a chcú slobodný svet. Ale v danom okamihu celý konflikt je z veľkej časti v rukách zbehnuvších sa džihádistov zo všetkých koncov, končín arabského sveta. A ten, kto je tam fakt ohrozený, je napríklad kresťanská menšina v Sýrii. Tam sú, tam je, tam žije nie nepodstatná kresťanská menšina. Veď aj zakladateľ strany Baas niekedy počas druhej svetovej vojny bol Michel Aflak, sýrsky kresťan. Teda Arab, ale kresťan. A kto ohrozuje kresťanov proste v Sýrii? No tí istí, ktorí ich ohrozujú v Egypte. No islamisti, povstalci, nie sýrsky režim! A, pochopiteľne, že akékoľvek úvahy o zopakovaní líbyjského scenára v Sýrii sú úvahy, ktoré vedú do pekla, tak ako viedli v Líbyi. A ja by som bol rád, keby okrem všeobecných deklarácií, že nám záleží na ľudských právach, slovenská diplomacia, keď sa bude na pôde NATO rozhodovať, že čo urobí Severoatlantická aliancia v prípade so Sýriou, tak nabádala ku krajnej zdržanlivosti... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)