Videokanál klubu

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľujem si vystúpiť z hľadiska dvoch vecí. Jednak mám stručný a kratučký doplňujúci návrh na súčasné znenie zákona. A niekoľko poznámok k predkladanej novele zákona.
Všeobecne by som chcel povedať, že, samozrejme, rozumiem ambíciám a zámeru, ktoré bolo jednak deklarované v programovom vyhlásení vlády, a teda aj potrebe, ktorá nastala či už po roku 2010, alebo 2012 zmenami, či už v kompetenčných, alebo personálnej politike zahraničnej služby, ak sa dotkneme obchodnej diplomacie, alebo aj samotnej zmena názvu ministerstva a rozšírenie koordinačnej a riadiacej, by som tak mohol povedať, funkcie ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí. Dôvodová správa sa tomuto momentu, i keď textácia zákona v paragrafovom znení v mnohých bodoch priamo hovorí o dopĺňaní toho slovka európskych záležitostí, veľmi nezmieňuje. Dôvodová správa sa viac menej zmieňuje - aj v úvodnom slove sme to počuli - sa zmieňuje o problémoch, ktoré nastali pri prijatí kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, a teda zvyšovanie platov o pevnú tarifu. Takže áno, zákon sa zaoberá aj týmto.
Ja by som chcel v prvom rade oceniť, že prichádza k tomu, že sa ten zámer vyčistiť a legislatívne nastaviť rámec deje zároveň. Ako člen európskeho výboru takisto by som chcel oceniť to, že ak tomu dobre rozumiem, bol vtiahnutý výbor pre európske záležitosti aj do činnosti zahraničnej štátnej služby, a to tým, že pri menovaní diplomatických misií, ak to odcitujem: "Vedúci diplomatickej misie v členskom štáte Európskej únie alebo vedúci stáleho zastúpenia predkladá pred nástupom na výkon funkcie na prerokovanie návrh zamerania činnosti diplomatickej misie aj Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre európske záležitosti." Tento moment vítam. Pravdepodobne prispeje k vyššej informovanosti aj samotných členov, aj európskeho výboru a myslím si, že toto iba môže pomôcť vťahovať do deja v rámci Európskej únie aj Národnú radu a poslancov Národnej rady.
Škoda len, že v dôvodovej správe to gro toho zákona, ktoré som ja vnímal, nie je. Skôr sa venuje tým platovým záležitostiam. Ja by som mal možno aj otázku v tejto súvislosti, ak sa teda prehupnem k tým platom. Keďže v rámci pôsobenia výboru sem-tam sa stane, že sa dostaneme na zahraničné cesty, a býva dobrým zvykom, že ak sa to deje pri návšteve nejakej krajiny a je možnosť, tak niektoré tie konzuláty navštevujeme. Máme veľmi pekný konzulát, či v Prahe, alebo Budapešti. Akurát a možno tam znie tá otázka, akurát je veľmi poddimenzované, ak to mám takto povedať, starostlivosť o tie nehnuteľnosti. Či existuje nejaký systémový prístup k tomu, aby veľmi dobre umiestnené, vo veľmi peknom prostredí a dokonca niektoré aj s historickou hodnotou budovy takpovediac neboli vystavené chátraniu, resp. vysokým energetickým nárokom, kedy aj samotní zamestnanci sa potom následne skladajú, napríklad na vykurovanie a podobne. To je veľmi konkrétny a parciálny poznatok z poslednej, ostatnej cesty. A nie veľmi sú títo zamestnanci s týmto spokojní. Na druhej strane rozumiem, že konsolidačné úsilie sa, predpokladám, prejavuje aj v tejto, v tejto oblasti.
Takže som rád, že prichádza novela zákona, ktorá reflektuje rok 2010 aj rok 2012, prijatie kompetenčného zákona, a dovoľujem si spolu s kolegami Erikou Jurinovou, Igorom Hraškom a Mirom Kadúcom predložiť kratučký doplňujúci návrh, keďže viackrát sme sa tu bavili o úrade a pôsobnosti Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, tak aby sme vetu, ktorú navrhuje samotné ministerstvo v § 12, ktorú navrhuje v znení: "Zastupiteľský úrad plní úlohy vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí," doplnili tak, že: "Zastupiteľský úrad v súčinnosti s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí plní úlohy vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí." Čiže tá veta by znela tak, že by sme priamo do kompetenčného nastavenia zahraničnej služby Úrad Slovákov žijúcich v zahraničí vtiahli. Skrátene. Tie dôvody, ktoré nás vedú k doplneniu tej vety "...v súčinnosti s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí", je, že novelou tzv. veľkého kompetenčného zákona 575 o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v roku 2012 sa koordinácia aj výkon štátnej politiky vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí dostala pod ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí, ale nie úplne. Ja som vtedy takisto vystupoval, pretože tento krok sa mi z hľadiska ambície ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí zdal ako správny, a preto som mal za to, že by bolo dobré ustanoviť tú koordinačnú činnosť tak, aby bolo jasné, že máme zriadený úrad a treba ho do, vťahovať do nášho zahraničného pôsobenia tam, kde je pri koordinačnej činnosti ministerstva.
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí sa podľa zákona č. 474/2005 o Slovákoch žijúcich v zahraničí a o zmene a doplnení niektorých zákonov a tak ďalej podieľa na tvorbe štátnej politiky, ale podľa § 4 ods. 6 písm. e) uvedeného zákona "spolupracuje pri výkone svojej pôsobnosti s orgánmi združujúcimi Slovákov žijúcich v zahraničí, ako aj Slovákmi žijúcimi v zahraničí a udržiava s nimi vzájomné styky", je presná citácia uvedeného zákona. Spolupracuje a udržiava kontakty s obdobnými orgánmi iných štátov zabezpečujúcich starostlivosť o vlastných krajanoch žijúcich v zahraničí, čo sú úlohy, ktoré tento úrad jednoznačne plní v zahraničí, kde pôsobí aj zastupiteľský úradu. Čiže ak máme zastupiteľský úrad a zároveň máme pôsobnosť úradu, aby presne ten koordinačný orgán, ktorým je ministerstvo, aby mohlo tú zahraničnú službu smerovať tam, kde je najlepší zámer a najlepšie pôsobenie v celej Slovenskej republike.
Čiže tento pozmeňujúci alebo doplňujúci návrh dávame z dôvodu toho, že nechceme, aby prichádzalo k duplicite pri plnení úloh, ale, naopak, predchádzať chaosu a nekoordinovaného postupu pri plnení úloh v zahraničí vo vzťahu k Slovákom žijúcich v zahraničí, a preto by bolo dobré výslovne v ustanovení predloženého návrhu uviesť, že zastupiteľský úrad síce plní úlohy voči Slovákom žijúcim v zahraničí, ale vždy výlučne v súčinnosti s úradom, ktorý bol na tieto účely zriadený.
Dôvodová správa, samotná dôvodová správa ministerstva hovorí o zosúladení ustanovení vládneho návrhu zákona s veľkým kompetenčným zákonom, a nie o ďalšom okliešťovaní právomocí Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Čiže takéto zosúladenie by sa mohlo udiať aj vo vzťahu k zákonu o Slovákoch žijúcich v zahraničí. Je to možno nepodstatná zmena, nevidím tam nejakú veľkú politiku. Skôr si myslím, že ak by ministerstvo ako koordinačný orgán spolu so zahraničnou misiou a s pobočkami úradu naozaj malo spolupracovať pri zahraničnej, tak by sa súčinnosť nášho zastúpenia s Úradom Slovákov žijúcich v zahraničí mohla stretnúť v pléne s podporou, a preto sa prihováram za prijatie a vašu podporu tohto doplňujúceho návrhu.
Ďakujem za pozornosť.

Pán predseda, dovoľte mi len oznam. Oznamujem vám, že som vám dnes doručil list, v ktorom vás informujem, že sťahujem svoj podpis spod návrhu dvoch zákonov, a to č. 120/1993 o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky (tlač 1196) a potom ďalší zákon, Trestný zákon 300/2005 (tlač 1191). Ten predchádzajúci návrh zákona, viete, pán predseda, pán minister tu predkladal návrh zákona na zmrazenie platov ústavných činiteľov. Ja som hlasoval proti návrhu zákona. Bolo by hlúpe, že by som hlasoval proti vlastnému návrhu. Ďakujem za pochopenie. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda, mám procedurálny návrh, kde navrhujem nehlasovať o návrhu novely zákona 245/2008 o výchove a vzdelávaní (tlač 1140) vzhľadom na nejednoznačnosť definovania potravín, ktorých sa zakazuje v školských bufetoch a automatoch.
Odôvodnenie. Domnievame sa, že v niektorých ustanoveniach sa zakazuje aj zdraviu prospešné potraviny, ako napr. šaláty z čerstvého ovocia a zeleniny, ochutené mliečne a jogurtové nápoje a napr. aj obľúbené kakaové nápoje, v ktorých je už prirodzený obsah cukru v mlieku viac ako 4 g/100 ml definovaných v tomto zákone. Navrhovateľka môže opäť otvoriť rozpravu a prísť s kvalitnejším návrhom a jednoznačným definovaním potravín.

Ďakujem pekne. Ja by som takisto chcela stiahnuť svoj podpis z toho pôvodného pozmeňujúceho návrhu a, samozrejme, že podporím ten nový pozmeňujúci návrh. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja by som chcel reagovať na výzvu pána Mihála a poviem tú kúzelnú vetičku, že beriem späť svoj podpis z toho pozmeňujúceho návrhu, ktorý predložil pán Mihál. Len toľko.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Petrák, zdá sa mi trošku neseriózne, že ste dali návrh, aby sme rokovali o všetkých týchto bodoch pozmeňujúceho návrhu spolu, pretože viete, že aj na výbore sme hlasovali osobitne o týchto bodoch pozmeňujúceho návrhu, pretože keď sa niekto vie stotožniť s niektorými bodmi a aj by vás chcel podporiť, tak keď sa s jedným nevie stotožniť, tak vás podporiť nemôže. Takže to ma trošku mrzí. Neviem, či tu bude pán poslanec Fronc, či dá taký návrh, aby sa hlasovalo o nich osobitne, vlastne on už nemôže dať hlasovať o tom pozmeňujúcom návrhu. Takže potom budeme nútení hlasovať za všetky body spoločne podľa tých bodov, ktoré tam máte.
Otvárate štyri nové tematiky, a to možnosti dotácií na učebnice, obnovu materských škôl, športoviská, a meníte aj možnosti získavania vzdelávania. So všetkými štyrmi týmito tematikami sa dá súhlasiť, aj keď som ja zásadne proti tomu, aby sa v takomto úplne tematicky inom návrhu zákona takéto veci diali, aj keď uznávam, že zámer je dobrý, mne sa tie body pozdávajú, ale nemôžem sa stotožniť s tým, že sa to otvára takto potichučky, bez toho, aby sme mali ten pozmeňujúci návrh rozdaný v laviciach, doteraz rozdaný nie je, a takýmto spôsobom, keď tu vlastne nie je takmer nikto, o tom rokovali. Ale zámer je dobrý.
No a pokiaľ ide o pôvodný návrh zákona, ktorý som pomerne dosť kritizovala, jeho legislatívne prevedenie, tak s prvými tromi bodmi, s ktorými som mala najväčší problém, kde nie je jasne vyjadrené vlastne, čo zakazujeme, a to sú písmená a), b), c), ste neurobili nič a tie ostatné body od písmena d) po písmeno h) ste síce zmenili, veľmi si to vážim, že ste tam zapracovali aj moje pripomienky, kde sa odstránili niektoré legislatívne, by som povedala, nepresnosti až nejednoznačnosti, čo by v zákone sa nemalo objavovať, ale zaviedli ste tam nápoje s obsahom cukru, ktoré ho majú 4 gramy na 100 mililitrov, neviem, či to stihnem povedať, ale mlieko obsahuje viacej cukru, mliečneho cukru, ako 4 gramy na 100 mililitrov. Neviem, či ste si to uvedomili... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Páni kolegovia, tí, ktorí nechcete počúvať, nech sa páči, môžete odísť, a tí, ktorí chcete, tak nech sa páči počúvať. (S úsmevom povedané.) Ja som len chcel pokračovať v tej prerušenej rozprave.
Chcem podotknúť, že ten boj proti korupcii, ktorý bol tu spomenutý, mne sa veľmi to páčilo v piatok, trošku si to priblížim, lebo niektorí ste tu neboli, tak to ešte pripomeniem, že to predsa nemôže byť boj proti lekárom, ktorí zobrali, prijali nejakých 20 eur za to, že predpísali ten recept.
Ale chcem podotknúť a podčiarknuť inú vec. Keď si myslíme, že budeme bojovať proti korupcii prijatím zákona, ktorý sme prijali pred týždňom alebo desiatimi dňami, to nie je ten správny spôsob boja proti korupcii. V každom jednom zákone, ktorý prijíma tu táto Národná rada, máme bojovať proti korupcii, či je to školský zákon, či sa to týka zdravotníctva, či sa to týka výberu daní, či sa to týka udeľovania dotácií, v každom jednom zákone máme pamätať na to, aby neboli korumpovateľní ľudia. Toto je spôsob.
A mne sa veľmi páčilo, a ja si veľmi dobre pamätám ten piatok, ako pán generálny prokurátor povedal jeden zo spôsobov a veľmi účinných spôsobov, to v inej rozprave tu zaznelo, ako bojovať proti tej korupcii. Je to v podstate výchovou v rodine. Toto je veľmi dôležité. Ak tam nebude ruka v ruke výchova, my môžeme sa tu ja neviem možno poskladať v tom a predbiehať v prijímaní zákonov, myslím si, že tak dostatočne nebudeme bojovať proti tej korupcii.
Rovnako sa mi tiež páčila v podstate aj tá skutočnosť, keď v podstate aj pri tej dekriminalizácii ide aj možno o ľudí, ktorí sú závislí a závislí od drog, tí, ktorí sa potknú vo svojom živote, aby sme ich hneď pri prvom raze nekriminalizovali, ale aby sme boli aj veľkorysí a pôsobili výchovne na týchto ľudí, aby nekončili hneď vo väzniciach a možno aj tá vyšetrovateľská činnosť že by si dávala len čiarky.
Dopoludnia tu ešte zaznela možno nejaká tá poznámka smerom k polícii, že sú tam nevzdelaní a podobne, a také dehonestujúce, no viete, však ja som aj v špeciálnom výbore, vôbec si to nemyslím, lebo sú to odborníci špičkoví. A neviem si to ani predstaviť, že by to robili ľudia bez vzdelania. Takže tí policajti alebo tá polícia, to nie sú len možno tí, ktorí chodia po ulici, ale to sú vysoko špičkoví odborníci, ktorí, si myslím, sú ľudia na správnom mieste.
Sľúbil som, áno, nebudem viac ako desať minút, no tak požiadavka je tri minúty hovoriť.
No ale chcel som ešte jednu vec podotknúť, nemôžem ju nespomenúť tu, a to zaznelo v tej správe a je to tam aj zaznamenané, tú skutočnosť, že v podstate tá kriminalita dotýkajúca sa dvoch krajov východného Slovenska, a to je Prešov a Košice, je enormne vysoká. S tým naozaj súhlasím, aj keď pán prokurátor to nespomenul presne, že čo sa za tým skrýva. Ale je to veľmi, veľmi bolestivá vec.
A tiež nedá mi nespomenúť, už tak trošku tak preskakujem, lebo nechcem dlho zdržiavať, ale predsa sa len toho dotknem čiastočne, aj tú justíciu, aj tie súdy. A stotožňujem sa aj s pánom generálnym prokurátorom, a to v tom slova zmysle, že predsa nie je mysliteľné, aby sudca mal nejakých 52 premlčaných vecí, je to na jedného sudcu. To je úplne absurdné. A ako to aj spomenul, ak je ďalší sudca, ktorému hrozí nejakých 17 ďalších premlčaní, to voľačo potom v tom súdnictve nie je v poriadku.
Veľmi úsmevne a tak zopakujem to ešte raz a to tak veľmi pekne pán generálny prokurátor povedal a je to tak na adresu prezidenta Policajného zboru, aby si urobil poriadok s policajtmi, lebo keď nebude si ho robiť on, tak že bude pán generálny prokurátor robiť poriadky s políciou. Myslím si, že sú to aj na mieste aj možno aj také vtipne povedané poznámky. Ale sú aj hlboko pravdivé, pretože predsa prokurátor aby to dožiadaval opätovne od vyšetrovateľa a doprosoval sa preto vyšetrovateľom, to je úplne absurdné. Tuto pán generálny prokurátor má pravdu. A vyšetrovateľ, prepáčte mi za výraz, zase ale nie je takým bohom z Olympu, ktorému sa bude prokurátor klaňať. On má jednoducho vyšetrovanie urobiť, spis uzavrieť, predložiť ho prokurátorovi, aby prokurátor mohol vo veci konať.
Na záver chcem poďakovať pánu generálnemu prokurátorovi. Ja som za aj minuloročnú správu, aj keď krátko bol vo svojej funkcii, hlasoval a budem hlasovať aj tentoraz za túto správu, ktorú predložil pán generálny prokurátor.
Chcem pánu generálnemu prokurátorovi aj poďakovať aj za tú ambíciu, ktorú má vo svojej činnosti, pán prvý námestník, keby ste to tlmočili aj pánu generálnemu prokurátorovi. Ja som myslel, že budem mať tú česť mu to povedať, čosi som mu o tom aj povedal, tak v priamom prenose, ale aspoň teda sprostredkovane. A som rád, že má takú ambíciu, aby naozaj sme konštatovali, že nestačí, ako to je, ale treba aj, prečo to je tak, hej. Tak aj tú správu, ktorá tu je predložená, tak ja hodnotím pozitívne. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážená podpredsedníčka Národnej rady. Ďakujem pekne aj za všetky reakcie. Ja sa pokúsim odpovedať možno jedným spôsobom všetkým trom.
Veľmi som vďačný za to, že ste postrehli tú časť, ktorá v mojom vystúpení bola zameraná na tú istú obsažnosť. Čiže nie tá forma, ale obsah a jeho prežívanie je oveľa dôležitejšie. A tu by som tú odpoveď, ktorú považujem za odpoveď pre všetkých troch, tak stiahol práve k našej klubovej tradícii, už by som povedal. Mnohí politici chodia položiť práve ten venček, pokloniť sa, tak ako aj pán poslanec Bublavý teraz hovoril. Ale ja som veľmi vďačný svojim kolegom oddielovým z OĽaNO, že sme už nie raz zašli napríklad k tomu Langsfeldovmu hrobu a urobili sme tam lavičku, čo možno neprebehlo médiami, ani nezožali sme za to žiadnu slávu, keďže k tomuto pietnemu miestu sa nedalo pred rokom ani prejsť. Pred pár mesiacmi sme to zase ponatierali, ohrabali, vystrihali. Nuž to je možno odpoveď na to prežívanie. Jedna vec je paráda, kamery, návrhy, vence a druhou vecou sú montérky. A možno práve keď sme natierali ten plotík, pri tom okopávaní tých stromčekov nad hrobom Ďurka Langsfelda sme si uvedomili oveľa lepšie, ako keby sme sa postavili do pozoru pri štátnom sviatku, skutočný rozmer tejto osobnosti. A tak, si myslím, sa to dá urobiť aj pri všetkých ostatných významných dejateľoch a dátumoch. Takže niekedy uchopiť takúto vec je oveľa krajšie týmto spôsobom. Neviem, či som odpovedal všetkým trom, ale napadlo mi, že toto by mohla byť celkom komplexná odpoveď. Ďakujem.

Janko, ja som bol predtým prihlásený do faktickej, potom som to stiahol, lebo Ďurka Langsfelda si spomenul sám. Ale, nakoniec, mi nedá nereagovať, pretože si vytiahol tú metaforu prepnutú cez 28. október a to je pre mňa z jedného uhla neakceptovateľné, pretože spor medzi 28. októbrom a 14. marcom je v tejto spoločnosti dlhodobo prítomný. A preto som aj ja vystúpil v zmysle toho, že existuje, ak máme zladiť nejaké názory, lebo tie názory zhruba ako prebiehajú touto snemovňou, tak sú aj v spoločnosti. Jeden si povie, že: „Čo už len poslanci vy tam, preboha, kvákate o štátnych sviatkoch, keď treba spravovať krajinu. Prijímajte zákony, aby nám bolo lepšie, alebo prijímajte zákony, ktoré budú nastavovať základné parametre fungovania krajiny, a nechajte dátumy už raz dátumami.“ To je jedno spektrum, potom sa bude zaoberať druhé tým, či to bude 28., ďalšie tým, či to bude 14. marec, a podobne a nedohodneme sa. Táto spoločnosť postráda to, čo má spoločnosť mať. A to je niečo spoločné. Vedieme dlhodobo zákopové vojny. A preto sa aj prihováram, či to bude myjavské, ja tam tých starostov vidím, že to môže byť z hľadiska regiónu celkom zaujímavý moment. Áno, súhlasím s tým, nájdime ten dátum, ale hľadajme ho s tým, že budeme sa navzájom počúvať. A ja som preto prišiel aj s kompromisným riešením aj v zmysle toho symbolizmu, ktorý je v 30. októbri obsiahnutý. Dík.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, nemám tu veľa poznámok, mám tu len jednu takú technickú pomôcku, ktorú použijem. (Ukázanie listu vo formáte A3.) Napadla ma iba pred chvíľočkou, ale nejde z tohto žiadna hrozba, pán spravodajca, žiadnych 40 minút, ale možnože 14.
Ale chcem v úvode oceniť jedným výrokom Milana Rastislava Štefánika, ktorý povedal: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ Takou celkom sympatickou snahou pána predkladateľa bolo. By som aj parafrázoval: „Ja ten zákon presadím, lebo ho presadiť chcem.“ Fakt je ten, že nech má akékoľvek pohnútky, niekto v tom vidí politiku, niekto v tom vidí percentá, ja v tom vidím sympatickú tvrdohlavosť, s ktorou pán poslanec Kaník prichádza, ktorý sa snaží zákon, ktorý nám je mnohým sympatický, presadiť. Takže v duchu toho štefánikovského prajem vám úspech.
Nebudem ale tradičný, ozaj ste boli veľmi zaujímaví, moji predrečníci, bolo to na úrovni teda skoro seminára, a nie parlamentnej diskusie. Ja si dovolím ale, pán predkladateľ, predsa len jedno sklamanie hneď v úvode vniesť do tejto diskusie, nech budeme akokoľvek písať veľkými písmenami akékoľvek štátne sviatky do našich kalendárov, myslím si, že aj keď je to naša povinnosť, lebo hovoríme o zákone o štátnych sviatkoch, tak to podstatné, čo by som chcel vidieť za tým, to, ako ľudia budú vnímať naše historické míľniky, to teda týmto naším rokovaním, respektíve týmito našimi snahami nedokážeme ovplyvniť, pretože ešte žiadny sviatok aj zlatým písmom zapísaný v kalendári nespôsobí to, aby si naši ľudia vedeli vybaviť veľkosť možno tej chvíle, ktorá je s týmto sviatkom spojená. Nuž keď to nemá byť teda zákon, kto iný by mohol ešte spôsobiť to, aby štátne sviatky alebo udalosti, ktoré sú za nimi skryté, pôsobili naozaj tam, kde pôsobiť majú, aby vzbudzovali úctu k tým míľnikom, ktoré náš národ alebo naše národy prešli. Vidím tu len jednu možnosť. A to je škola a rodina.
A zaspomínam si teda cez svoju osobnú skúsenosť na Štefánika.
Napríklad pamätám si, že pre mňa ako 14-ročného chlapca nebol rozhodujúci nejaký sviatok alebo nesviatok, ale skutočnosť, že som na Vianoce v roku 1968 dostal knihu o Jána Juríčka. Teda ja som dostal od svojich rodičov alebo od Ježiška, ale autorom bol Ján Juríček tej knihy Milan Rastislav Štefánik. A tam mala táto kniha krásnu úvodne darovaciu citáciu alebo teda venovanie, pán Juríček napísal: „Mojej dcére Jane, ktorá sa v škole nedozvedela, kto to bol Štefánik.“ A moji múdri rodičia mi tú knihu kúpili. A možno mi ju kúpili aj kvôli tomu, že niekedy v máji toho istého roka keď bola na Bradle oslava povolená po rokoch Štefánika a ja som sa pri televíznom prenose tak trochu možno puberťácky ako 13-ročný usmial s tým, že čo to tam sedí tá grófka Benzoni, nejaká tá stará dáma, ako tá snúbenica. A moja dobrá mama ma vtedy okríkla, to nezvykla robievať často: „Trocha buď vážny, toto sú vážne veci.“ A možno aj preto mi tú knižku kúpili, z ktorej som sa teda dozvedel o Štefánikovi oveľa viacej. A možno sa to dozvedela aj tá Jana, dcéra pána Juríčka.
Alebo iný medzník, tiež Slovenské národné povstanie, veľké parády, vojenské prehliadky, oslavy, Bystrica. Pre mňa možno bolo veľmi dôležité, že som s mojím otcom vystúpil kedysi ako chlapec pod hrebeň Nízkych Tatier a že mi otec sám ukázal, kde stál tábor majora Jegorova, a že tie staré trámy, ktoré tam ešte vtedy boli, naozaj boli na pôvodnom mieste. A možno aj vďaka tomu som po desaťročiach mal tú česť byť iniciátorom obnovy tohto tábora, ktorý tam dnes v plnej paráde stojí.
To považujem za oveľa silnejšie momenty ako vyhlasovanie štátnych sviatkov a na to by som chcel v tejto súvislosti apelovať tak, že jedine cesta vedie cez výchovu, cez takú úprimnú a presvedčivú, možno takú, akú mi pán učiteľ Hudec v blahej pamäti občianskej náuky voľakedy mne a celej triede s výčitkami povedal, ako je to možné, že vy neviete, čo sa stalo 28. októbra 1918. Nuž nevedeli sme to. V roku 1968 to bolo bežné, že my vtedajší siedmaci sme jednoducho nevedeli, čo sa 28. októbra udialo, pretože to bolo pred nami dosť skrývané.
A možno ešte jeden z príkladov, ktorý navodzuje spôsob, ako sa uchopiť, ako uchopiť históriu tak presvedčivo od srdca, putovanie do Martina. Spomínam si na ten deň, opäť keď ma ráno rodičia zobudili a išli sme sa pozrieť na Maticu slovenskú, na starú budovu, na novú budovu, do Slovenského národného múzea aj na Národný cintorín. Oveľa, oveľa presvedčivejšie momenty pre mňa ako pre žiačika boli práve tieto okamihy, ktoré mi darovali moji rodičia, ako akékoľvek štátne sviatky a okázalé parády. Možno sa spýtate, že teda z akejto rodiny pochádzam, či sme teda nemali čo robiť a cestovali sme po svete a z nejakého akademického prostredia. Moji rodičia boli úplne jednoduchí administratívni pracovníci, v rodine nikdy sme nemali autá a vždy sme sa ráno posadili do osobného vláčika a išli do toho Martina alebo kde za týmito hodnotami.
Takže tam vidím to, čo by možno v tejto súvislosti malo zaznievať, že štátne sviatky, akokoľvek je to naša agenda, lebo zákon o štátnych sviatkoch existuje, ale chceme ju teraz pozmeniť, ale tú podstata ja vidím práve niekde inde, nie v tých veľkých červených písmenách v kalendári, je určite ťažšie zmeniť to, takéto vnímanie veľkých míľnikov, ako odhlasovať akýkoľvek nový zákon o novom štátnom sviatku.
Ale ešte skôr než sa dostanem k tej podstate, predsa by som spomenul iniciatívu, ktorá mi je celkom sympatická a ktorá mi navodzuje tú starú ideu, že lepšia je kvalita ako kvantita. Možno tých štátnych sviatkov máme ozaj priveľa a možno by bolo veľmi dobré, keby sme sa dokázali zjednotiť na akomsi koncentráte, ktorý by bol prijatý ako veľký štátny sviatok, prirodzene, všetkými skupinami občanov Slovenskej republiky, tak ako Francúzi majú svoj 14. júl Bastilu, tak ako majú Američania 4. júl, ako majú Nóri svoj Deň ústavy, keď sa všetci vyparádia do tých krojov.
Veľmi sa mi v tejto súvislosti páči iniciatíva, neviem, či je nedávna, ja som ju len nedávno zachytil, starostov a primátorov z Myjavy, Starej Turej, Košarísk, Brezovej pod Bradlom, ktorí navrhli, aby sa sviatky zredukovali a aby sme prijali sviatok, ktorý by bol pomenovaný deň slovenskej nezávislosti. A majú na mysli vystúpenie Ľudovíta Štúra v Myjave 19. júla 1849, keď prvýkrát vyhlásil, že Slováci sú neodvislí, taký tuším výraz použil od uhorskej moci. Ale určite nie je toto účelom, aby sme sa púšťali do tejto iniciatívy, na to by musel byť osobitný zákon.
Ja chcem ctiť to, že pán poslanec Kaník navrhol doplnenie zákona o štátnych sviatkoch sviatkom, ktorý má byť pomenovaný ako Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika – vznik Česko-slovenskej republiky. A ja v tejto súvislosti len sa priznám, chcem povedať ako človek, ktorý má nesmiernu úctu voči dielu Milana Rastislava Štefánika a voči tomu, čo ste tu všetko povedali a čo je škoda opakovať, že do istej miery, pán poslanec, považujem túto akúsi prednožku alebo teda akýsi ten úvod k tomuto vášmu návrhu za nadbytočný, a to nie kvôli tomu, že by som, opakujem sa, nemal hlbokú úctu pred dielom Štefánikovým, ale kvôli tomu, že si myslím, že dátum 28. október je tak dôležitý v histórii Slovenska, že nepotrebuje žiadne entrée, žiadne úvodné slová, žiadne akési uľahčenie vnímania časťou verejnosti, a preto som si vlastne pripravil aj tento úžasný jednoduchý diagram (Ukázanie diagramu na liste papiera formátu A3.), ktorý asi nie je ničím iným, len mojou snahou ukázať, že ten bod, to je ten, kde sa pretínajú tie dva trojuholníky, to je ten 28. október, je naozaj kardinálnym bodom, katalyzátorom slovenskej histórie, že tu všetko z tejto základne, všetko v tých stáročiach, ktoré predchádzali tomuto dátumu, všetko, čo pochádzalo z histórie, ako keby sa prelialo do tohto jedného okamihu. A ten okamih bol preto. A preto aj podľa mňa je veľmi dôležitý, že prvýkrát z tiem histórie sa vynára pomenovanie Slovensko, aj keď s tou pomlčkou v názve Česko-Slovensko oficiálnym spôsobom. Ja si myslím, že taký okamih je nesmierne dôležitý a že práve to, čo z tej základne vyplýva, tam nájdeme ako všetko možné. Tam nájdeme štúrovcov, tam nájdeme, možnože keď pôjdeme do histórie, aj Karola Róberta, keď by som tu chcel ísť hodne z hĺbky, pretože môžem povedať, že vďaka tomu, že časť vtedajších Slovákov pomohla svojmu kráľovi, tak Karol Róbert povedal, že nielen Maďari a Nemci budú sedieť v obecných a mestských radách, lebo že tam trvá na istom percentuálnom zastúpení aj Slovákov. A to hovoríme o 14. storočí. Alebo nájdeme možno v tom spodnom trojuholníka aj Ďurka Langsfelda, ktorý sa stal pre časť poslaneckého zboru veľmi dôležitou osobou, ale, samozrejme, nie je to tak len pre časť teda zboru, pretože jeho veta je okrasou slovenskej histórie: „Dneska ma súdia nepriatelia, ale raz ma bude súdiť aj Slovák a pred ním by som chcel obstáť.“ Takže ten 28. október, a to dávam, pán poslanec Kaník, na konto tej diskusie, kde ste teda prejavili istú vnímavosť, áno, viete si predstaviť, aj áno, aj nie.
Ja vôbec nespochybňujem Martinskú deklaráciu ani skutočnosť, že ráno 29. októbra, keď sa schádzali členovia Slovenskej národnej rady, na inak povolené zhromaždenie, niekto povedal, že to bolo nepovolené. To bolo povolené. Maďarská, teda uhorská moc povolila toto zhromaždenie, ak sa nemýlim, ak sme sa to dobre učili. Skutočne nevedeli, čo sa pred dvanástimi alebo osemnástimi hodinami v Prahe udialo. Takže bolo to samostatné zhromaždenie, už potom toho tridsiateho, keď podpisovali toto prehlásenie, tak už zrejme sa z tej Prahy čosi dostalo na vedomie aj týmto účastníkom. Ale zdá sa mi, že tak ako voľakedy tá bitka o tú pomlčku bola svojím spôsobom zbytočná, aj tento moment, biť sa o 28. alebo o 30. október sa mi nezdá byť celkom to najdôležitejšie, pretože naozaj s 28. októbrom podľa mňa je spojený ten okamih, ktorý sa nedá vôbec posunúť ani dopredu, ani dozadu, keď prvýkrát oficiálne ktosi povedal Česko-Slovensko. Nikdy za tie stáročia, aj keď sme boli všetko možné, Felvidék a neviem čo všetko, nikdy nikto nepovedal, že tu nejaké Slovensko oficiálne je, ale až toho 28. októbra v Obecnom dome v Prahe. Tak aj bratia Česi majú nejaké svoje nedostatky, keď prebehnete Obecným domom a budete sa spytovať, že ktože to tam z tých Slovákov bol. Mne veru nevedeli odpovedať sprievodcovia, že nejaký Vavro Šrobár je pre nich známa osoba. Je pravda, že Šrobár tam bol viac-menej náhodou. Ale bol tam a bol účastníkom tohto. Takže mali sme tam svojho zástupcu. A to, čo sa udialo 30. októbra v Martine, bolo samostatným, logickým a dôležitým bodom, ale, raz darmo, prvýkrát to zaznelo o dva dni skôr. A to, si myslím, by nám nemuselo robiť problémy, aby sme sa na takomto dátume zhodli. A preto súc si vedomý toho, že je to dátum, ktorý ukazoval isté hodnoty nielen našim rodičom, ktorí možno boli vychovaní v inom duchu, ale aj nám, ktorí možno už niekedy trocha laxnejšie a tak menej nadšene pozeráme sa na tú vzdialenú históriu, by bolo veľmi dobré, keby sme presadili pohľad, ktorý prezentuje tu pán kolega Kaník, a keď by sme v tomto snažení bez toho, aby sme zase tu bojovali zápalisto o nejaké nuansy, o to, že či to mám byť spojené aj so Štefánikom alebo aký deň, sa zhodli na tom, že 28. október 1918 je tak vážnym dňom, že si zaslúži byť natrvalo zapísaný medzi štátnymi sviatkami Slovenskej republiky a, skončím tým, čím som začal, nielen medzi štátnymi sviatkami, to je relatívne jednoduché a verím, že sa to pánovi Kaníkovi a nám ostatným raz podarí, ale hlavne v mysliach aj v srdciach Slovákov a všetkých národov, ktoré žijú na území Slovenskej republiky ako naozaj medzník, z ktorého tá druhá časť toho môjho jednoduchého grafu vyplýva. (Ukázanie diagramu na liste papiera formátu A3.) Tá budúcnosť, ktorá ide do šírky, sa rozbieha práve tým smerom, ktorý je neohraničený na hornej časti, ale ktorý, verím, prinesie mnoho dobrého pre túto krajinu, ale katalyzátor je 28. október, tá udalosť, ktorá možno nespôsobila zásadnú zmenu, lebo katalyzátor sa nemení, ale umožnila, aby tá stáročná história, ktorá sa vynárala z dejín, keď ešte Slováci sa poriadne ani Slovákmi nenazývali, sa pretavila do kvality, ktorú dneska žijeme a ktorú sme povinní v záujme našich potomkov rozvíjať. A k tomu môže prispieť aj návrh pána poslanca Kaníka. Ďakujem za pozornosť.