Videokanál klubu

Presne tak to je, mojich blízkych akýkoľvek delostrelecký granát zasiahne a zabije, tak to je jedno, z ktorej strany to je, ale faktom je to, že zomierajú ľudia. Ja som ťa, pán kolega, pozorne počúval k tým sankciám. Sankcie, dovolím si povedať a to aj sme pocítili koniec koncov, aj poľská strana, keď tak vehementne sa zasadzovala za sankcie, poškodia našu krajinu, s čím by som nemal taký zásadný problém, ale signalizuje náš postoj a nepriateľský postoj voči Rusku, s čím zase problém mám. Preto tento, ten tvoj prvý pozmeňujúci návrh k vyhláseniu nepodporím, avšak ten druhý, ak som dobre počúval, myslím si, že tam nemám výhrady a to riešenie konfliktu diplomatickými cestami na pôde, neviem teraz, jak si to už spomínal presne, nemáme to v laviciach, tak myslím si, že ten by som nemal mať problém podporiť.
Trošku zaznelo tuná také slovné spojenie veľmi také silné, že ruský agresor. No veď ja to tak stále sa vraciam ako do tej minulosti, ruský agresor. Ruská federácia v dnešnom ponímaní to nie je bývalý Sovietsky zväz s totalitnou mocou, to nie je to isté a ja si myslím, že celé tie dva dni si zamieňame tuná naozaj bývalý Sovietsky zväz s jeho totalitnou mocou a ako keby sme tú totalitnú moc prifárali teraz Rusku a Ruská federácia akoby bola tým nástupníckym štátom. Nemyslím si. Rusko v mnohých veciach, aj v ekonomických, aj keď posmešne to tuná tak zaznelo, že nekupujeme od nich ani laptopy, ani mobily, ani dnes už ani autá, ale kedysi sme nakupovali od nich tie autá, v mnohom sa posunulo Rusko dopredu a ja im držím z celého srdca palce a rovnako aj ukrajinskému ľudu.

Ďakujem vám za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, je nepochybné, že tu v sieni zákonnosti je správne, keď súperíme slovami a hľadáme argumenty pre svoje videnie sveta a zároveň kritické slová pre tých, ktorí ten svet vidia inak ako my. Ale myslím si, že sú chvíle, keď by bolo dobré tento spôsob trocha potlačiť a povedať si, že aj keď to nie je našou povinnosťou z hľadiska rokovacieho poriadku, ale z hľadiska istého hlasu svedomia by sme mohli v takýchto chvíľach skúsiť hľadať riešenia, ktoré by nás spájali. Je to dosť ťažká podmienka spájať rozdielnych, ale som presvedčený, že rokovanie o tom, čo sa v týchto chvíľach, v týchto dňoch a v týchto týždňoch deje u nášho východného suseda, je tým, čo vyžaduje, aby sme potlačili zápasy o svoje videnie a aby sme sa pokúsili vidieť svet tými ľuďmi, ktorí možno v tejto chvíli niekde v Luhansku v pivnici, rodina s deťmi rozmýšľa: Padne, nepadne, trafí, netrafí? Som presvedčený, že týmto ľuďom, ktorí v tejto chvíli sa krčia kdesi pred ranami v Luhansku, Donecku, je v zásade jedno, či ich zastrelí ruský vojak, proruský separatista alebo ukrajinský vojak. Určite chcú všetci žiť. A preto by som prosil, aby sme, ja to tak cítim, nie som odborník na zahraničnú politiku, ale cítim potrebu sa tu vyjadriť. Nech; to už dneska niekto povedal, že máme právo možno byť zdržanliví v situáciách, keď niektorým veciam nerozumieme a možno je to aj správne neštylizovať sa do role nejakého odborníka na všetko. Ale vo chvíľach, keď nám zomierajú na východe naši susedia, sa mi zdá, že akákoľvek zdržanlivosť a snaha nevyjadriť sa, aby som náhodou nenarušil zahraničnú politiku a nepovedal niečo nevhodné, nie je na mieste. A preto chcem hneď v úvode povedať, že ja vyhlásenie, ktoré máme na stole, osobne podporím. Považujem to za slušné a potrebné. Určite sú v tom vyhlásení veci, ktoré by mohli byť inak, sú tam veci, ktoré by tam nemali byť, viacerí ste o tom rozprávali. Ale som toho názoru, že je mojou povinnosťou ako jedného z tejto 150-tky, keď sa pozriem na to, čo sa deje za našou východnou hranicou, aj takéto znenie, ako ste ho obidva spojené výbory po dvojdňovom rokovaní navrhli, podporiť.
Napriek tomu si dovolím vzniesť k nemu dva návrhy. Dal som ich aj na papier, možno za chvíľočku prídu. Netušil som, že je tu teraz taký postup, že nepotrebujem získavať 15 hlasov. Neviem, asi to nie je potrebné, lebo som si všimol, že tie pozmeňováky, ktoré došli, tak nemali takýto posudok, respektíve takúto podporu. Tak som ani ja o to nežiadal a to, v čom by som chcel pozmeniť naše spoločné vyhlásenie, je nasledovné:
Zdá sa mi veľkou chybou, že v tomto vyhlásení nie je žiadna zmienka o tom, čo je veľmi dôležité a čo je zdrojom veľkých polemík. Je to ťažká téma a to sú sankcie. Zdá sa mi naprosto nesprávne, že tie sankcie tam chýbajú. Chýbajú tam kvôli tomu, že je to ťažká téma? Možnože áno. Ale ja som toho názoru, že ak náš premiér na bruselskej pôde ako najvyšší výkonný predstaviteľ našej krajiny tieto sankcie podporil, tak malo by byť čestnou povinnosťou Národnej rady Slovenskej republiky ako orgánu, ktorému sa vláda zodpovedá, nebyť alibistom, ale vyjadriť sa k tejto situácii. A to znamená, bol by som veľmi rád, keby sme mohli k sankciám zaujať v týchto, v tomto uznesení, v tomto vyhlásení; tak, Štefan, vyhlásenie? Vyhlásenie, v tomto vyhlásení aj priestor pre sankcie. Považujem za korektné, aby som svoj osobný názor na sankcie takto verejne tu vyargumentoval.
Je isté, že sankcie môžu priniesť nemalé hospodárske dôsledky pre našu krajinu v krátkodobom horizonte. Takéto niečo skrývať pred našimi občanmi a tváriť sa, že to bude len taká ľahká jazda, keď ich trocha postrašíme a nič sa nestane, by nebolo asi v poriadku. Ale rovnako som presvedčený, že sankcie sú oveľa menším zlom z tohto pohľadu ako to, keby sme sa nesnažili sankcie použiť, pretože práve sankcie majú tú v sebe schopnosť, že môžu zabrániť oveľa väčším bezpečnostným a hospodárskym škodám, ktoré v dlhodobom horizonte v našej krajine by mohli spôsobiť. Bolo by veľmi nefér, aby sme toto skrývali, a preto si myslím, že naše spoločné stanovisko by malo obsahovať aj takúto reakciu, tobôž keď vieme, že sa jedná o čosi, čo náš premiér podporil a tu doma má s tým istý problém. Možno je to otázka istého politického marketingu, ale prečo mu nepomôcť? Prečo mu nepomôcť, že my s jeho podporou v Bruseli súhlasíme? Lebo vieme, že z hľadiska bezpečnostného a hospodárskeho, perspektívneho dlhodobého záujmu Slovenskej republiky je to cesta síce ťažká, ale potrebná a ja verím, že správna.
Už tu dnes zaznievali isté analógie s druhou svetovou vojnou. Viacerí ste to použili. Niekto to potom odsúdil, že to je štvanie, že také niečo tu povedať, že je to naprosto nenáležité. Myslím si presný opak. Je to úplne náležité. Väčšina z nás vtedy nežila, ale tie obrazy sú známe. Sú známe, ako Neville Chamberlain prišiel toho 30. septembra v ´38. z Mníchova a kýval naozaj tým papierom, že zachránil mier. A všetci mu vtedy verili, že ten ústupok Hitlerovi bol správny a že tá agresia, ktorú on už vtedy jasne prejavoval voči Európe, sa dá týmto spôsobom zastaviť. My už vieme, je nám to ľahké s odstupom desaťročí, že sa hlboko mýlil a nezastavil ani agresiu, bola vojna a je s tým spojená aj hanebná podmienka na to, ako nás mocnosti, ktoré nás mali chrániť, ako nás hanebne rozkmásali, dali nás rozkmásať. Možno sme to už im odpustili, ale bola to obrovská chyba. Ustúpili agresorovi a skončilo to tak, že najprv odišla časť československej prvej republiky Sudety, v druhom kroku odišlo južné Slovensko, v treťom kroku odišlo východné Slovensko po viedenských arbitrážach. Naozaj sa vám zdá, že tá analógia tu je naprosto pokrivkávajúca? Najprv odišiel Krym, potom má pomaly odísť do nejakej Novorusie Luhansko. A čo bude tretí krok? Je to tak veľká fantázia? Kde sa zastaví ruský agresor? V Kyjeve? V Užhorode? Alebo ešte kúsok ďalej na západ?
Viete, ktosi, múdry matematik povedal, že najlepšie prognózy sú tie, ktoré sa nikdy nenaplnia. A je v tom istá skrytá múdrosť. Preto myslím si, že tajiť práve takýto pohľad na to, čo sa dnes deje na východ od našej krajiny, a tváriť sa, že v našom vyhlásení nemusíme sa venovať otázke sankcií, ktoré sú jediným podľa mňa reálnym nástrojom, ako pripomenúť, že máme svoj cit pre slobodu, mieru a spravodlivosť, že Európska únia je naozaj zodpovedným spolkom ľudí, do ktorej sa vstupuje dobrovoľne, ale keď sa vstúpi, tak sa potom spolupracuje vo veciach tak, ako sa patrí na zväz 28 štátov, ktoré patria nielen k európskej, ale aj k svetovej elite. Je s tým spojená veľká zodpovednosť, a preto predpokladám, že je veľmi nesprávne zakrývať pocit veľkej zodpovednosti za to, o čom aj my tu dnes rokujeme a na čo ste viacerí upozornili. To nie je debata o tom, či budeme rúbať stromy od 40 alebo do 80 cm a presviedčať pána ministra Žigu, že sa mýli. To nie je debata o mimoprodukčných funkciách lesa, či ich dáme do zákona dnes alebo až o päť rokov. To je diskusia o tragických udalostiach, ktoré sú za hranicou našou a ktoré sa k nám nebezpečným spôsobom majú možnosť priblížiť. Viete, som presvedčený, že sloboda a istá národná česť a hrdosť, tá sa nekupuje v akciových hyperobchodoch. Jednoducho nedá sa to kúpiť. Za ňu občas treba aj bojovať a čosi aj dať do ringu. A ak máme s týmto problém, potom by sme neboli asi hodným členom Európskej únie, a preto prosím, pomôžme pánovi premiérovi, pánovi Robertovi Ficovi, ktorý veľmi správne zareagoval v Bruseli a pridal sa k sankciám. Len doma mal s tým istý problém, pretože zrejme poradcovia hovoria, ej, nebolo by dobré k tomu sa až tak veľmi hlásiť, veľká časť spoločnosti je naladená opačne. Myslím, že nemáme právo zakrývať, že takýto rozdiel tu je, a máme povinnosť sa k tomu vyjadriť. A ja sa k tomu chcem vyjadriť práve spôsobom, že k nášmu vyhláseniu dávam dva pozmeňujúce návrhy. V tejto chvíli sa práve rozdávajú. A ten prvý by mohol znieť, ak dovolíte, ho prečítam, vlastne ho musím prečítať, nasledovne:
"Národná rada Slovenskej republiky si uvedomuje, že sankcie môžu v nezanedbateľnom rozsahu poškodiť krátkodobé hospodárske záujmy Slovenska, no zároveň je presvedčená, že naše dlhodobé bezpečnostné a hospodárske záujmy tieto sankcie chránia, a preto schvaľuje zodpovedný prístup vlády, ktorá ústami svojho premiéra tieto sankcie schválila."
Možno som nebol úplne presný, ale tak to vnímam, že pán premiér urobil to, čo sa od zodpovedného premiéra zodpovedného členského štátu Európskej únie a NATO očakávalo. A to, čo povedal doma, to komentovať nebudem, ale bol by som rád keby sme my, Národná rada Slovenskej republiky, orgán, ktorý má právo od vlády vyžadovať isté postupy a tieto postupy kontrolovať, reagovali aj na túto nie ľahkú časť diania na Ukrajine a v priestore, ktorý je na jej východe. To je prvý pozmeňujúci návrh. A poviem hneď aj k druhému.
Ten druhý sa týka veľmi praktického pohľadu na to, že my tu môžme donekonečna rokovať a hovoriť o tom, že je to správny alebo nesprávny postup a že by sme nemali toľko vravieť, keď stále počas nášho diskutovania zomierajú na Ukrajine ľudia. Nemajú nič z našej diskusie a obávam sa, že ešte dlho sa môže stať, že prímerie, ktoré nie je skutočným prímerím, môže ešte veľa občanov Ukrajiny neochrániť. A ako som už povedal v úvode, tým občanom je naozaj jedno, či to bude proruský separatista, či to bude ruský žoldnier, alebo to bude kyjevský vojak, kto ho zastrelí, kto ich zastrelí. Oni naozaj chcú žiť, a preto by sa mi zdalo, možno som zašiel do sféry, ktorá naozaj nie je celkom v kompetencii Národnej rady, ale verím, že mohli by sme sa na tom zhodnúť, že by sme poverili pána ministra zahraničných vecí, ktorý, ako som sa dozvedel, práve v týchto chvíľach rokuje na pôde Organizácie Spojených národov, aby inicioval rokovanie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov v tom slova zmysle, aby tento orgán urobil účinné kroky k tomu, aby prímerie bolo prímerím a aby ľudia na Ukrajine nezomierali. Myslím, že bezpečnostná rada má na to spôsob, ako takéto niečo veľmi operatívne a rýchlo prijať. Myslím si, že ak Ruská federácia by nemala nesúhlasné stanovisko, tak ostatní členovia stálej bezpečnostnej rady by s tým súhlasili. Vidím v tom istý spôsob, ako efektívne prejsť od slov k činom a ako pomôcť v tej nárazníkovej zóne, kde prímerie nie je prímerím a kde sa stále porušuje, a my to konštatujeme, ale nemáme k tomu inú možnosť urobiť, urobme ten praktický krok, požiadajme bezpečnostnú radu, aby o tom urýchlene rokovala. Máme tam svojho ministra, už dneska večer môže pán minister o tom s Pan Ki-munom, generálnym tajomníkom OSN, rozprávať a navrhnúť to.
Ja viem, možno je to trocha uletené, poviete si, čo tu môže Mičovský hovoriť o tom, čo večer má pán minister Lajčák hovoriť v New Yorku. A prečo by to bolo uletené? Čo keby sme boli my a naši najbližší tí, ktorí v tom Luhansku v pivnici v tejto chvíli sedia a trasú sa pred tými výbuchmi, ktoré okolo nich zaznievajú? Neboli by sme radi, keby prímerie, ktoré nie je prímerím, sa stalo prímerím skutočným? Viem si predstaviť, že práve jedine v silách Organizácie Spojených národov a v jej výkonnej zložke bezpečnostnej rade je práve takáto možnosť a mne sa to zdá ako naprosto praktický príspevok k tomu, aby sme tu len reči nekrútili, ale aby sme urobili pre našich ukrajinských susedov reálny krok, tak ako po tom mnohí voláte, pretože naozaj nikto z nás určite nechce, aby ľudia zomierali, ale viete, niekedy možno je potrebné prejsť k veľmi operatívnym činom, pretože reči nám nepomôžu.
Takže ten návrh druhý by znel nasledovne: "Národná rada podporuje vládu Slovenskej republiky, aby prostredníctvom ministra zahraničných vecí iniciovala aktivitu Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov s cieľom účinne zabezpečiť prímerie do vyriešenia konfliktu diplomatickou cestou."
Nič operatívnejšie, nič realistickejšie mi nenapadlo, ako takýto návrh a s plnou vážnosťou vám ho dávam na vedomie.
Často tu, ešte v závere poviem len poznámočku na konto pána Blahu, ktorý nám dnes zase predviedol, tak ako to on zvykne, exkurziu cez rôznych autorov, ktorými oponuje a podporuje svoje tvrdenia. Ja už som raz spomínal na marxistu Schweickarta, jeho zaujímavú knihu Po kapitalizme, tak sa volá, a pripomínal som mu tú časť, ktorá hovorí o jednej dôležitej veci, že krízy na svete je treba riešiť, krízy sa prehlbujú. Krízy prehlbuje aj pažravosť kapitálu, ktorá prechádza cez hranice niekedy spôsobom, ktorý poškodzuje záujmy tých ľudí, čo na jednej alebo druhej strane hranice žijú. Ale je tam jedna vec, ktorá sa mi veľmi páči a ktorú by som mu chcel pripomenúť, keď nás tak poobviňoval z vojnových štváčov a zo všetkého možného, ako keby sme my nemali právo na názor a jedine on bol majiteľ toho, čo tu má zaznieť. Schweickart tam hovorí veľmi pekne o jednej dôležitej veci, že ešte predtým, nie potom, ale predtým, ako sa vyriešia všetky krízy pochádzajúce z ekonomických problémov, je potrebné zabezpečiť dôstojnosť človeka. Ja s tým naprosto súhlasím a obidva moje pozmeňovacie návrhy k nášmu vyhláseniu smerujú k tomu, aby keď už nie dnes večer, tak možno už zajtra, napozajtra dôstojnosť ukrajinského človeka, ktorý v tejto chvíli so strachom očakáva, kde dopadne granát, bola zabezpečená. Myslím si, že toto je reálny príspevok k tomu, čo Národná rada Slovenskej republiky môže k dianiu na Ukrajine vykonať.
Ďakujem za pozornosť.

Len chcem poďakovať za faktickú poznámku. Aj všetkých kolegov v parlamente chcem vyzvať k tomu, aby sme naozaj tuná nepolitikárčili, lebo ide aj o budúcnosť našej krajiny, aby sme toto vyhlásenie aj vo svojom hlasovaní naozaj podporili. Ja som to vo faktickej poznámke aj povedal. Rusko sa bude brániť. Nebráni sa tomu, že by sa rozširovala Európska únia, ale keď my budeme rozširovanie NATO tlačiť ďalej smerom na východ, bude to vyvolávať veľké napätie.
Susedné Rakúsko, a susedíme s ním, neni členom NATO. Je členom Európskej únie a nie je, nepatrí k vojenskému zoskupeniu NATO. Ešte raz vás všetkých vyzývam k tomu, aby sme teda zaujali tento postoj pri hlasovaní voči Ukrajine, aby bol čestný a spravodlivý.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, spravodajca, kolegyne, kolegovia, tak na úvod, pani podpredsedníčka, na vás, ani zďaleka nemám napísané všetky poznámky (povedané so smiechom). To sa nedá obsiahnuť tuná, toľko toho tu odznelo. Naozaj aj táto sála je nabitá, plná emóciami, však kto by aj nebol. Aj mne záleží na susednej krajine, akou je Ukrajina.
Chcem vystúpiť s pokorou, ale zároveň aj pravdou, nie ľahko sa tuná rozpráva od toho rečníckeho pultu. Aj keď pripúšťam tú skutočnosť a som to urobil neraz, že sa môžem mýliť, hej, pripúšťam to a aj tuná aj v tomto prípade. To neraz je to aj u iných kolegov a môj pohľad môže byť teda a aj je veľakrát aj iný od iných kolegov, čo je, si myslím, legitímne a je to aj normálne. Obsahom sa nebudem opakovať. Avšak ide o; áno, vojnu odmietam. Vojnu odmietam a riešenie konfliktu na Ukrajine násilnou formou, nie je to možné.
A ja som zhrozený už od piatku tuná možno týmito výrokmi. Však áno, je tu taká verbálna prestrelka jedných ako na druhých, ale niektorá, niektoré tie výroky a možno tie prejavy, ktoré tu boli, tak som ich cítil také plné agresie a veľakrát aj zavádzania. Naozaj mi to pripomína obdobie studenej vojny, tak ako to bolo tuná ohýbané, a je tu taká silná propaganda. A ona, tá propaganda, naozaj veľmi silná je, aj tie rôzne vyhlásenia.
Mária predo mnou tuná ten prejav, ktorý prečítala kolegyňa Ritomská, ale faktom je to, že sú tu nevinné obete. Malajzijské lietadlo bolo zostrelené a všetci pasažieri tam neprežili. Veľakrát my tak cynicky pristupujeme ako k týmto postojom, no však a čo, malajzijské lietadlo? Však my, ja som tam nemal nikoho z príbuzných, mňa sa to nedotýka. Týka sa nás to všetkých. Týka sa nás to všetkých. A toto sú dôsledky konfliktu.
Ja som si myslel, že tak pred štvrť rokom sme to mali tuná ten problém Ukrajiny, ale je to už pol roka, je to už pol roka. My, ak sme mali teda agresiu odsúdiť, tak to malo byť v centre Kyjeva. Tam sa to začalo. Tam sa to začalo a bolo to pred pol rokom. Tam bolo to násilie. Kto strieľal tam v centre Kyjeva? Smejeme sa tuná z toho, že Juščenko že ušiel z krajiny. Čo sa mal nechať zabiť, zastreliť? (Reakcia z pléna.) Či Janukovyč, pardon Janukovyč, mal sa nechať zastreliť? Mal sa nechať popraviť tým možno rozbúreným davom, ktorý tam bol?
Ja to nepovažujem za zbabelosť. Naopak, prepáčte, ale ja sa tak vyjadrím možno aj ináč ako k jeho postoju. Bolo to hrdinské, pretože nedal, cez to všetko, že mal tú moc ako v rukách, ale nedal to povolenie, aby policajti, ktorí boli, síce ten arzenál, neboli ozbrojení, ale mali možnosť byť ozbrojení a mohli byť aj v tých uliciach ozbrojení, a nedal ten príkaz, aby strieľalo sa do demonštrantov, kto prvý začal tam strieľať. Naopak, to bolo z radov demonštrantov, ktorí začali strieľať. To nemá obdobu.
Nakoniec, ja som sa tak zamýšľal aj nad tou asociačnou dohodou, ktorá bola ako aj podpísaná, a je to naozaj taký vytvorený precedens v rámci Európskej únie. Podpísala sa asociačná dohoda s krajinou, ktorá je vo vojnovom konflikte. Ja súhlasím s výrokom pána premiéra. Ja tak pred pol rokom, keď možno niektorí, málo vás tu bolo, ale ja som v tom prejave ako spomenul, mne chýbal, mne vtedy chýbal taký smelší, odvážnejší postoj, poviem, nášho premiéra, lebo je aj mojím premiérom, je premiérom v tejto krajine, a možno aj prezidenta Slovenskej republiky. Ja som ich vyzval vtedy k odvahe. A to, že je to rozvrátená krajina – Ukrajina – dnes, tak kto by to chcel prekrúcať? To je podľa vás normálna krajina, kde je tritisíc civilistov zavraždených, mŕtvych? Odhaduje sa okolo 800-tisíc utečencov z krajiny? Viete, a to prekrúcanie tých pojmov. Na jednej strane, keď sa pozeráme na Krym, tak to odsudzujeme. Ale v referende slobodne sa rozhodli títo ľudia, že chcú patriť k Rusku. A faktom je to, že na Kryme tí ľudia tam nezomierajú. Nezomierajú, nie sú vraždení. A to je pozitívom. Ja to vnímam ako pozitívnu vec a nie niečo negatívne.
Koniec koncov Balkán. Viete, keď v piatok tuná tak odznel, ja som sa tak aj dvojnásobnému premiérovi ospravedlnil. Niekedy sa človek, ja sedím v tej šoférskej rade tuná, tak sa človek tak neudrží, ale tak som ani nerátal, že pána Dzurindu to tak zasekne, moja poznámka, ktorú som možnože ako utrúsil, ale viete, povedať výrok taký – a s tým ja nesúhlasím, nesúhlasím bytostne, zo srdca, z celého srdca nesúhlasím –, že otvoril som nebo pre americký, americké lietadlá, ktoré preleteli teda ten vzdušný priestor. Keď by sme to, ja to preložím do ľudskej reči, aby to aj ľudia rozumeli. My sme týmto, tú vetu preložím trošku ináč. My sme otvorili večnosť pre mnohých nevinných ľudí, ktorí zomreli na tom Balkáne. 15 rokov je tomu. Bombardovalo sa tam aj civilné obyvateľstvo. A hovoriť tak cynicky, však aj nejaké obete musia byť. Pokiaľ to nie je tvoja manželka, tvoj manžel, tvoje deti, tvoji vnuci a tuná tí hrdinovia plní možno takého vlastenectva, však skús obetovať na prvom mieste svoju manželku, svojho manžela, deti, svojich vnukov, svoj majetok a seba samého. Potom poviem, že aký si ty hrdina, akú obeť si ty priniesol. Ale to je naozaj také pretláčanie tuná.
Ja chcem povedať takto. V podstate to nie je uznesenie, ale vyhlásenie, lebo sa tu spomína uznesenie. Myslím si, že je to vyhlásenie a nie uznesenie, ktoré má prijať ako Národná rada. Viete, ja patrím, teda sa ešte radím a neviem, či po tomto vystúpení aj budem opozičným poslancom naďalej, ale radím sa, myslím si, že som, aj keď s opozičnými kolegami tuná, mojimi kolegami ako nesúhlasím. A v tomto smere naozaj s ním nemôžem ako súhlasiť, ale sú tu v podstate akoby kvázi štyri vyhlásenia, lebo sú tuná tri pozmeňováky, pán Figeľ tu dával, Eugen Jurzyca, pán Šebej dával tiež jedno a je v podstate jedno, ktoré dáva zahraničný výbor, teda Národná rada. Ja teda nechodím na tie hlasovania, keď aj vidím, že moji kolegovia veľakrát chodia, ale keď sme sa dohodli, že nechodíme na hlasovania, ten úvod tej schôdze, aký bol, taký bol. No dobre, tak snažím sa to dodržiavať, ale myslím si, že tentokrát to poruším, lebo ide o veľmi, veľmi vážnu vec. A mne záleží na, na dobrých susedských vzťahoch. A Ukrajina je naším bezprostredným susedom. Na Ukrajinu ja sa nechcem pozerať ako na nepriateľa a už vôbec nie na Rusko a na Rusov. Rovnako sú aj Rusi, aj Ukrajinci, moji osobní sú to priatelia. A ja nechcem, aby sa tam vraždili títo ľudia. A ten rozvrat, ktorý tam je, naozaj je rozvratom. Nedá sa to ináč nazvať.
Ale chcem sa vrátiť k tomu, že tentokrát budem v Národnej rade a budem hlasovať za toto vyhlásenie a môj hlas je "za". Tie pozmeňujúce návrhy, ktoré tuná odzneli, tie nepodporím, lebo naozaj sú prešpikované takou tou ideológiou a veľmi spolitizované. Ja od piatku naozaj rozmýšľam nad, veľmi intenzívne aj nad tým, čo odznelo v tej Národnej rade, aj to uznesenie som si opako..., teda vyhlásenie som si opakovane čítal, hovorím, poruším tento princíp na tejto schôdzi. Nehlasoval som ani raz, ani raz som nehlasoval, pri žiadnom hlasovaní opozičnom ani koaličnom, lebo keď sme povedali, teda nehlasujeme, tak nehlasujem, ale tentokrát to poruším, lebo ide o budúcnosť tejto krajiny, o budúcnosť nášho blízkeho suseda. A mne na tom veľmi, veľmi záleží. Ten obsah, neviem, aký bol ten predchádzajúci, tá slovná prestrelka tuná medzi pánom Šebejom a podobne, celkom ho nepoznám ten obsah. Aj tuná, keď pán Jurzyca tuná to predniesol, preto som chcel aj to mať v lavici, aj si to aj prečítať, ale to je to zamieňanie veľakrát tých pojmov. A ja som si to aj tak poznačil a to je tá ideologická vojna, ktorá sa veľakrát tuná nesie. Tu je, napríklad tých povstalcov a vzbúrencov. Vidíte, jak zamieňame pojmy. Ale viete, ak zamieňame pojmy účelovo, považujem to za veľmi neserióznu vec. Dobro je dobro a zlo je zlom. Možno pán kolega Blaha jak tuná ako hovoril, že ideálne dobro, aj, i, ideálne dobro, boj ideálneho dobra a ideálneho zla, áno, neexistuje. Ale boj dobra a zla tuná je.
Ja som nestihol faktickou poznámkou, tých poznámok, mám ich tu strašne veľa ako napísaných, ale chcem kolegovi Ľubošovi, nie je tuná momentálne, ale toto mu odkazujem, ak ma počuje. Povedal, že azbuku nepozná, ruštinu neovláda. My sme stará škola, my poznáme aj azbuku, aj po rusky ešte čo-to vieme. Dohovoríme sa jak s Ukrajincami, tak rovnako aj s Rusmi sa dohovoríme, azbuku vieme prečítať, teda my tento, rečovú bariéru nemáme. A ruských autorov nečíta. A ja mu toto, s tým nesúhlasím. Ja mu to vrele odporúčam, aby ruských autorov čítal, lebo ruská klasika je nádherná. Má pointu, má hĺbku, má myšlienku. To len tak, prepáčte mi, na okraj, ako odchádzam.
Ale Ukrajina a Rusi sú to dva blízke národy. My keď by sme sa tvárili, že nič sa nedeje na juhovýchode Ukrajiny, prepáčte, ale ja to nazvem, je tam genocída. Tie informácie, ktoré prenikajú, je to strašné, je to vraždenie ľudí. Je to vraždenie ľudí. A koľkokrát naozaj ten Irak a proste tieto veci, ktoré sme tu spomínali, nebudem sa k tomu vracať, hej? Ale v podstate nastoľovať mier a demokraciu a vnucovať niekomu to svoje myslenie so zbraňou v ruke? Tak to je tá demokracia? To je ten pravicový postoj? No neni. V Maďarsku je pravicová vláda, ale nemajú takýto postoj voči Rusku odmietavý. Nemajú ho. Ja ho tiež nemám, ani ho nemôžem mať. A je mi to ľúto, že to je tak. A znova, nebudem veľa už rozprávať, skončím to, lebo myslím si, že od piatku to veľmi veľa tuná toho zaznelo. Ale ja vyzývam všetky znepriatelené strany, aby to nevyznelo ako klišé, ale aby sa to riešilo naozaj formou dialógu a pokojnou cestou. Zbrane nič nevyriešia.
Ja nechcem sa podpísať pod to, aby aj naša krajina bola zatiahnutá do konfliktu, ja neviem, možno rusko-ukrajinského alebo slovensko-ukrajinského, alebo slovensko-ruského. Neviem si to ani predstaviť. Neviem si to ani predstaviť.
Mať ambíciu chrániť svoju vlasť a obraňovať ju, to je, myslím si, že charakterné a čestné, ale byť agresorom aj vo verbálnom prejave, je to niečo, čo je odsúdeniahodné. Nebudem už komentovať tých všetkých predrečníkov, spravodajca môže to zhodnocovať, ja nie som tým spravodajcom. Bolo by to na pol dňa, na pol dňa by to bolo, ale, kolegovia, tak ako to bolo vyzvané tuná, neprekrúcajme pojmy v priamom prenose. Nerobme to. Lebo aj tí ľudia smerom navonok sú naozaj dezorientovaní a sú a verím, že sú ľudia, ktorí úprimne hľadajú tú pravdu. Tých mladých ľudí, ktorých som ja stretol dnes na chodbách ako parlamentu, veď tuná prešli, sme im aj tlieskali, neviem si to predstaviť, že by tieto, títo mladí ľudia, tieto deti, mládežníci zomierali preto, lebo my politici sme sa nevedeli dohodnúť.
Ja mám trošku ako iný názor, možno kolegovia, ktorí tuná to povedali, ale treba viesť aj dialóg. Môžme sa tuná aj dokonca pohádať, ale je to vždycky lepšie, keď sa vedie dialóg, a možno sú diametrálne odlišné názory tuná v pléne Národnej rady, ako keď rinčia zbrane v uliciach. Toto je obraz Ukrajiny. Prestal dialóg, prestal dialóg pod hrozbou samopalov. Údajne tie správy boli také, si predstavte, že by obsadili náš parlament tuná nejakí samopalníci. A tu namieria na vás nabité zbrane. Ako budete hlasovať? Budete slobodne hlasovať? Budete slobodne rozhodovať o tej krajine alebo necháte sa zastreliť? To by som chcel vidieť, ako by sme hlasovali. A toto my schvaľujeme, že toto bolo celkom dobré.
Prezident, ktorý bol legitímne zvolený, bol nelegitímne zvrhnutý, ušiel, hej? Ja to nepovažujem za zbabelosť, nepovažujem to za zbabelosť, lebo mohlo dôjsť ku krviprelievaniu a tvrdému krviprelievaniu už v centre Kyjeva.
Na záver ešte podčiarkujem, som priateľom rovnako jak Ukrajincov, rovnako tak aj Rusov, ale neodpustím si ešte jednu poznámku. A ja som ju povedal vo faktickej poznámke. Nerozumel som americkému kongresu, keď som mal možnosť vidieť vystúpenie súčasného prezidenta Ukrajiny pána Porošenka, že prečo mu ten kongres tak búrlivo tlieskal. Ja by som tomuto tak netlieskal. A medzi riadkami, keď tak človek číta a tá dodávka tých zbraní, lebo teraz hovoríme, však jedni dodávajú zbrane alebo druhí, alebo tretí. Ja som dieťaťom, pod červenou hviezdou som zrodený. Ja som 61. ročník, ja som sa v období totality narodil, hej, a poznám túto ideológiu, lebo 40 rokov som to počúval. Veľmi mi toto pripomína. Ale od studenej vojny aby sme neprešli k horúcej vojne a veľké konflikty naozaj začínajú možno presne vyhláseniami, potom začnú sa strieľať v uliciach, vraždiť, zabíjať a rozrastá sa to. Tak začala prvá svetová vojna aj druhá svetová vojna. Nie je to na posmech. Hrozí tuná naozaj medzinárodný veľký konflikt. Nepodceňujme túto vec.
Ja preto za toto vyhlásenie, ktoré teda je tuná v pléne Národnej rady, hovorím, som si ho pozorne prečítal a opakovane, zatiaľ nič lepšie som tuná naozaj nevidel. Ja aj s tými Spojenými štátmi americkými tam súhlasím, nech aj oni sa tam pričiňujú o toto, nielen smrť rozsievať a nech teda pracujú aj pri tých mierových rokovaniach a prístupoch. Ja aj s touto vetou, aj s tým štvrtým odstavcom na rozdiel od iných kolegov súhlasím a pri hlasovaní ja toto vyhlásenie k Ukrajine podporím.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pri počúvaní tejto diskusie mne sa to javí takto: že jedna veľká skupina, zástupcovia SMER-u ju môžme nazvať, ktorí dôsledne zaujali pozície od jasného cheguevaristu až po kultivovaného európskeho intelektuála, dalo by sa povedať, že napriek celým voličským spektrom. V opozícii je to, bohužiaľ, iné, ale v zásade vidím dve skupiny. Jedna skupina mi hovorí racionálne argumenty a druhá nejaké emocionálne výzvy za spravodlivosť. A čo ma veľmi mrzí, je to, že v tej poslednej, ktorú som spomenula, sú dobrí a čestní ľudia a podľa toho, ako to ja vnímam, hrajú cudziu hru a ani o tom nevedia. Štefan, aj teba tým myslím.
To je všetko, ďakujem.

Ja v úvode, aby som nezabudol. Pán kolega, chcem ťa poprosiť, aby si to vysvetlil, ten tvoj postoj, ktorý si hneď v úvode uviedol, pána podpredsedu Figeľa, čo vlastne tým si chcel povedať. Bol tam návrh na zmenenie vyhlásenia, ale či s tým súhlasíš, nesúhlasíš, lebo tým záverom, sám si kladiem otázku, že proste nie je mi to jasné, lebo si predniesol nejaké iné vyhlásenie, a rád, rád by som ho mal v ruke to vyhlásenie. Ale obsahovo, keď som trošku ako zachytil ako tie veci, myslím si, že nebudem zaň hlasovať, pretože tam priamo, mám taký pocit, že je to také prekrúcanie tých pojmov a to je to zlé, ktoré tuná v podstate sa to deje aj tuná v Národnej rade. A tu len hneď v úvode, "vítame dohodu o prímerí dosiahnutú v Minsku medzi predstaviteľmi vlády Ukrajiny a predstaviteľmi" povstalcov, zamenené za "vzbúrencov".
A to je tá propaganda, to je to, to je to obdobie studenej vojny. Ja som dieťaťom obdobia studenej vojny a viem to veľmi dobre. A tá propaganda, hnusná, musím povedať, propaganda, sa deje aj tuná dnes. Aj dnes. Ja, prepáčte mi, budem veľmi úprimný, ale som z toho taký rozladený, ja k takejto pravici sa hlásiť nebudem, ani sa nehlásim. A vôbec sa za to nehanbím. A cez to všetko si myslím, že patrím ku pravici, ale toto, čo je tuná, sa odznieva tuná vo vzťahu ako k tej Ukrajine, nehlásim sa k tomu, je mi to naozaj, veľmi mi je to odporné.
Ja tu mám viac poznámok ako poznačených, ale to už ani nestihnem tou faktickou poznámkou, ale Krym, hej, na jednej strane, to je to zahmlievanie ako tej, tej pravdy. Tam občania Krymu v referende slobodne sa rozhodli, že chcú patriť k Rusku. Bezpochyby, nie je tam vojna, nevraždia sa tam ľudia a to je pozitívum.

Áno, my sa nevieme ani poučiť na tých masových hroboch, ktoré sú neďaleko naozaj reálne od našej krajiny smerom na juh, a rovnaká hrozba, ktorú ja vnímam, je tuná aj na východ od našej krajiny. Navyše Ukrajina je naším bezprostredným susedom, máme spoločnú hranicu, kus veľkej spoločnej hranice a, žiaľ, musím povedať, že sme veľmi vzdialení odkazu Roberta Schumana a Konrada Adenauera. A my akosi by sme to naše snaženie a tá integrácia tých ďalších ako krajín do európskeho spoločenstva, prosím, zamýšľam sa aj ja nad tým, môžu ísť. Ale tu ruka v ruke ide aj to rozširovanie Severoatlantickej aliancie. NATO nemôže ísť ďalej smerom na Východ. Je to veľká hrozba, ktorú vníma naozaj Rusko, a z toho, aj keď to možno dnes podceňujeme, ale naozaj hrozí veľký konflikt, nemôžme to podceňovať. Ľudstvo dnes je naozaj veľmi, veľmi blízko, veľmi blízko obrovského konfliktu a mrzí ma to, keď aj mnohí kolegovia tuná tak ľahkovážne tuná sa vyjadrujú k tejto veci, ako by sa nás nedotýkala. Dotýka sa nás. Bytostne sa nás týka. Keď som sa pred chvíľočkou cez prestávku stretol s mladými ľuďmi tuná na chodbe parlamentu, tak som si tak pozrel tých mladých ľudí, akí sú nádherní, a áno, ja budem zápasiť a bojovať aj za týchto ľudí, aby tuná v našej krajine bol mier, aby neboli sme zatiahnutí do konfliktu. Naše nerozvážne rozhodnutia, ktoré tu budú, a vyhlásenia, ak tuná budú, naozaj môžu priviesť tuná nepokoj a vraždenie nevinných ľudí. Ak by ti zomreli najbližší tí ľudia, vtedy precitneš a uvedomíš si, že čo to je hrozba vojny.

Ja už som svojím, so svojím postojom vystúpila viackrát a teraz znova zopakujem. Ja si, vážený pán podpredseda, vôbec nemyslím, že jediná správna a stabilná cesta pre Európu, ako to ukazuje aj súčasný reálny stav a situácia na Ukrajine, je prozápadná, proeurópska orientácia. Práve naopak. Naša novodobá história, ale aj dávnejšia minulosť ukazuje, že nie je správne jednosmerne, jednostranne orientovať ani vnútroštátnu, ani zahraničnopolitickú orientáciu. Zato, že sme boli v područí Východu, ako krajina sme zaplatili, mali sme sa ponaučiť. Ale aj dnes sme v područí Západu. My nemôžme o Slovensku hovoriť ako o suverénnej a rovnocennej krajine, ktorá je členskou krajinou Európskej únie. Ak k tomu chcete dôkazy a fakty z poznania života bežných ľudí, rada ich prednesiem vo svojom vystúpení. O akej slobode a modeli Európy vy tu dnes hovoríte? Akú slobodu a slobodný model Európy ponúkate, ak už dnes za ňu zaplatilo tritisíc Ukrajincov svojimi životmi? Aká je to sloboda? Aká idea a hodnota slobody, ak je poliata krvou obyčajných ľudí?

Tiež chcem zvýrazniť jednu, jeden z momentov a podčiarkujem, Rusko nie je naším nepriateľom. Rovnako ako aj Ukrajina. Aj my, naša krajina predovšetkým, aby aj my sme to ukázali, ale aj v tých verbálnych vyhláseniach tuná, že sme ich priateľmi. Rovnako aj Ruska, aj Ukrajiny. To, že sa tam vraždia ľudia na Ukrajine, s tým sa naozaj nedá súhlasiť. Ja som sa na rozdiel možno od mojich kolegov s mnohými vecami predrečníka stotožnil a nedá sa reagovať úplne na všetko, lebo ten príspevok bol veľmi rozsiahly. Ale napríklad ten postoj našich bezprostredných susedov – Čechov, Rakúšakov, Maďarov – nie je taký, ako my tuná to sa snažíme odprezentovať, že Rusko je tým najväčším nepriateľom. Rovnako aj Taliani, Španieli, Gréci a Cyprus, záleží im na tom, aby na Ukrajine bol mier. Možnože naozaj si to neuvedomuje, ale aj tie, neuvedomujeme, ale aj tie naše vyhlásenia, koľkokrát také, by som povedal, možno aj protiruské a zasadzujúce sa za nastolenie možno demokracie a mieru násilnou formou, naozaj dávame podnet pre vážny konflikt.
Ja tiež rovnako nesúhlasím s Irakom, kde v podstate demokracia alebo tzv. demokracia bola nastolená formou sily. Dnes v Iraku je 2 mil. utečencov, to sme chceli? Hovorí sa o príprave, že sa táto krajina bude bombardovať bezpilotnými lietadlami. Ja s tým nesúhlasím, keď naozaj vidím, že nevinní ľudia zomierajú, nedá sa s tým súhlasiť.
A tie majdany že by sme schvaľovali a možno mať narážky ako smerom ku Rusku, Pán Boh nech nás uchráni od týchto majdanov. To, čo som videl v Kyjeve, je násilie, ktoré ja odsudzujem. Balkán, a to otvorene, ja sa prihlásim aj do rozpravy, lebo nestihnem toto dopovedať, má mrzí dodnes.

Ďakujem. S konštruktom idealizmus verzus realizmus som sa u teba, pán predseda, stretol už niekoľkokrát a priznám sa, že som z toho trištvrtehodinového púšťania teplého vzduchu čakal tú pointu a tá pointa je, že ako teda budeš hlasovať, či podporíš jednak vyhlásenie a čo s asociačnou dohodou. No a dozvedel som sa, že výrazom toho slovenského realizmu a la Ľuboš Blaha je, že formálne to podporuješ, ale teda nebudeš tlieskať. A potom zaznelo podľa mňa veľmi nekonzistentné, a budem expresívnejší tak ako ty, a veľmi hlúpe púšťanie síry, pretože reinkarnovať v tomto prejave nejaké bremeno bieleho muža a podobne je pre mňa dosť neakceptovateľné v tejto napätej a krízovej dobe. Ja by som chcel povedať, že výrazom zahraničnej politiky Slovenska by mohol byť nejaký naozaj aj kritický názor, ale nesmie sa to diať tak, že sa odkývu sankcie v Bruseli a doma výrazom realizmu bude to, že zaznie silný hlas z Lehoty pod Vtáčnikom od nášho premiéra, ktorý tieto sankcie následne kritizuje.
Čiže ak sa tu niekto baví o nejakej aspoň bazálnej alebo takej tej základnej konzistencii, no tak vy máte celé inštrumentárium vlády tejto krajiny a dokonca aj v rámci formácie Rady EÚ, v rámci bruselského priestoru na to, ak máte niečo proti sankciám, treba to otvárať na fórach, nie v Lehote pod Vtáčnikom, ale na fórach, ktoré sú tomu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)