Videokanál klubu

Ďakujem za slovo. Ďakujem Richard, ty si mi pripomenul teraz v Žiline jednu moju osobnú skúsenosť, nie tak dávno, keď práve v Žiline končil pochod, ktorý začal v Osvienčime a skončil v Žiline kvôli tomu, že dvaja Slováci, Vrba a Wetzler, pred 70 rokmi prešli strastiplnú cestu, ktorá bola veľmi objavná v tom, že to boli prví ľudia, ktorí dokázali priniesť na svetlo božie ohavnosti, ktoré sa diali v koncentračných táboroch. A týmto by som chcel možno aj pripomenúť, že v rámci aj práve pôdy Ústavu pamäti národa by bolo veľmi dobré, keby sme zdôrazňovali tento moment, že máme vo svojich dejinách tak významných dvoch ľudí, ktorí urobili tak obrovský záslužný čin. A mňa trocha zarazilo na tom pochode, ktorý som absolvoval za týždeň, 130 kilometrov z Osvienčimu až do Žiliny, že bola tam prevaha iných národností. Bol tam Američan, Ukrajinec, Poliaci, Česi, niežeby sme tam Slováci chýbali, ale zdalo sa mi, že tých iných národností tam bolo summa summarum asi o niečo viac.
Možno aj to je jeden taký rukolapný dôvod v dôkaz toho, že to, čo všetko ešte pred nami stojí, čo musíme vykonať, a verím, že vďaka aj pracovníkom Ústavu pamäti národa vykonávame, že ešte veľmi dôležité, že históriu nemáme ešte prežitú, a preto je veľmi správne, že dnes obraciame túto správu takým pozitívnym spôsobom, z mnohých pohľadu nie je to správa o dávnej histórii, je to správa pre našu prítomnosť a pre našu budúcnosť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, kolegovia, kolegyne, pán predseda Ústavu pamäti národa, správnej rady, zopár slov by som chcel k tejto veľmi dôležitej a vážnej téme, ktorá sa netýka len nejakej správy alebo nejakého ústavu, nejakej štátnej inštitúcie, ale týka sa nás osobne, týka sa našej krajiny, nášho národa.
Ja by som chcel v prvom rade reagovať tak vecne na obsah tej správy. Teší ma zvýšenie počtu žiadostí, kde ľudia chcú a majú záujem o históriu, aj takú tú ťažkú históriu, nevyhýbajú sa jej, pretože my vieme, že veľakrát na Slovensku, ale aj v iných krajinách akoby sme si zatvárali oči, zvlášť ak je tam nejaká miera nejakej spoluúčasti, či už aktívne, alebo pasívne, čo je väčšinou častejšie, nejakým zatváraním očí, selektívnou slepotou, hluchotou, a ak sa zoči-voči postavíme tejto histórii, ktorá sa môže týkať nás osobne alebo našej rodiny a nášho mesta, tak potom môžme aj zaujať nejaký poctivý a úprimný a čestný postoj a napríklad ospravedlniť sa.
My sme nedávno v Žiline zažili jednu situáciu, kde na pravidelnej spomienke na Židov, ktorí boli deportovaní do koncentračných táborov, požiadali predstavitelia kresťanských cirkví o to, aby sa mohli zúčastniť a mohli sa ospravedlniť. A bolo to veľmi silné stretnutie, zúčastnil som sa ho a boli tam aj zástupcovia mesta, ale aj zástupcovia rôznych cirkví a veru nie jedno oko zvlhlo pri tom, ako, ako vystupovali rad za radom predstavitelia rôznych cirkví, povedali tie slová, a keď na záver povedal predstaviteľ židovskej náboženskej obce veľmi jednoduchú vetu: "Odpúšťame vám." A toto je veľmi dôležité, ako sa dá vysporiadať, či už je to osobne, v rodine, pretože mnohí z nás mali rôznu rodinnú históriu, aj čo sa týka lokálne alebo ako krajina.
Keď spomíname, tak úcta hovorí o tom, že si máme spomínať na svojich predkov, na svojich rodičov, otcov, tak ja by som chcel teda spomenúť meno pána Langoša, ktorý je takým jedným z otcov tohto Ústavu pamäti národa, ale určite aj tých, ktorí hlasovali a prispeli k tomu, aby tento zákon vlastne tu bol a tým pádom na jeho základe vznikol tejto Ústav pamäti národa. Takže chcem vyjadriť úctu a vďaku za to, že takéto niečo môžme mať. Pritom spomínaní, ja som sa troška pohrabal aj v pamäti počítača alebo v pamäti teda stránky Národnej rady a pozeral som si, ako hlasovali poslanci. Špeciálne ma zaujímal, poviem úprimne, pán Robert Fico, ktorý v tom čase bol poslancom Národnej rady. Na väčšine hlasovaní bol neprítomný, a kde bol prítomný, tak sa v najlepšom prípade zdržal, a to aj v prípade, keď jeho kolegovia, dnešní alebo aj vtedajší, hlasovali za.
Samozrejme, tým nechcem nijakým spôsobom hodnotiť jeho rozhodnutie. Akurát chcem povedať to, že potom to tak vyzerá, že ten Ústav pamäti národa je akoby také nechcené dieťa alebo trpené dieťa možno, či už tejto vlády, alebo pre niektorých ľudí v tejto krajine, a potom to tak aj vyzerá napríklad s tým sídlom, že to, čo by malo byť naozaj veľmi dôstojné, niečo, z čoho by mali vychádzať silné podnety pre celú krajinu, pre všetkých občanov, tak sa niekde tak pohadzuje.
Pozeral som si webovú stránku Ústavu pamäti národa, ktorá má príponu ".gov.sk". Čiže vládna inštitúcia, verejnoprávna inštitúcia. Takže chcem tým vyzvať vládu Slovenskej republiky, našej republiky, našej krajiny, aby naozaj brala Ústav pamäti národa ako svoje dieťa, ako, ako niečo, čo patrí celej Slovenskej republike, čo treba podporiť, a dať mu plnú vážnosť.
Ešte jednu spomienku, jedno meno, priznám, aj keď podrobnosti neviem. Zákon, ktorý bol schválený v júli 2002, tak bol potom vrátený prezidentom znova na prerokovanie s nejakými námietkami. Bol znova potvrdený a schválený. Tým prezidentom, ktorý vrátil ten zákon, bol Rudolf Schuster.
Na záver takú myšlienku. Vďaka tomu, že sa zaujímam o udalosti týkajúce sa histórie a som zároveň aj členom Skupiny priateľstva so štátom Izrael, tak som pravidelne pozývaný na takú veľmi silnú a aj milú pre mňa udalosť Spravodlivý medzi národmi, kde sa pravidelne stretávame aj s pánom predsedom, a pri jednej z týchto príležitostí v minulých rokoch ma zaujali slová jedného profesora, židovského profesora, ktorý hovoril, že sila Izraela je v tom, že nezabúda, že má dobrú pamäť v dobrom aj v zlom. A myslím, že by sme mohli posilniť našu krajinu, náš národ tým, že by sme posilnili našu pamäť aj v dobrom, aj v zlom, aby sme sa vedeli použiť v dobrom aj v zlom. A myslím, že veľmi dobrým takým prostriedkom a pomôckou k tomu je zabezpečenie takých kvalitných a primeraných podmienok pre prácu Ústavu pamäti národa a jeho výrazná podpora. Takže ešte raz, vďaka za prácu, vďaka všetkým, ktorých sme spomínali, niektorí už nie sú medzi nami, so všetkou úctou si na nich spomíname.
Ďakujem.

Politické procesy u nás, a nielen u nás, zničili mnohé ľudské, ľudské osudy a mnohé rodiny. Rovnako aj násilná kolektivizácia, ktorá tuná bola, dodnes sa nevieme z toho vymotať. Je to ešte naozaj na veľmi dlho. Ja som si kedysi po revolúcii myslel, že je to 15-20 rokov, ale je 25 rokov, ja si myslím, že ešte aj 25 rokov bude potrebných na to, aby sa mnohé veci tuná zmenili.
To obdobie druhej svetovej vojny, ja som nechcel zachádzať tak ako do hĺbky, ale spomínam si, dobre, tak spomeniem teraz dodatočne ešte, ak dovolíte, z vlastnej rodiny našu starú mamu, babku. Keď mi volala hlavná sestra z Liptovského Mikuláša z nemocnice, pýtala sa ma na pôvod a na starú mamu. Identifikovala ma a hovorí, že: "Pán Kuffa, ale vaša stará mama zachránila našu mamu. Našu mamu zachránila v druhej svetovej vojne, keď ju ukryla." Oni boli Židia, hej, bola to židovská rodina. Naše mesto bolo multikultúrne a multinárodnostné v časoch ešte aj v druhej svetovej vojne, tesne aj po vojne. Ale u nás boli deportovaní Nemci napríklad, hej, vyhnaní boli z toho. A tam žili dlhé, dlhé roky a myslím si, že tí ľudia naozaj nažívali v takej láske aj takej úcte. Dnes to už, by som povedal, že to veľmi chýba. Obdobie druhej svetovej vojny pripomeniem ešte ďalší momentom z našej rodiny. Teta Mariška, to bola babkina sestra, ktorá zachránila zase partizánov, ktorí boli zajatí v našom hrade, mestskom hrade, v časoch druhej svetovej vojny. Vydala tam falošné doklady, tak by som to tak povedal, ale podarilo sa jej zachrániť týchto partizánov. Títo ľudia, obyčajní ľudia, jednoduchí, boli ochotní riskovať svoje vlastné životy, vlastné životy, aby zachránili tých druhých.
Nebola taká nenávisť, ako sa veľakrát to v médiách pertraktuje a spomína. Tí ľudia dokázali spolu žiť, vedeli si pomôcť. Dnes tá solidarita veľmi... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Štefan, hovoril si, že ťa prekvapuje trocha nižšia účasť poslancov pri prerokovaní tejto správy, nuž chcem pripomenúť, že je celkom dobré, že ju ešte vôbec môžme prerokovať, pretože nie je tak dávno, čo tu zaznel návrh, aby iná správa, Zelená správa o stave lesného hospodárstva vôbec nebola prerokovávaná v pléne, lebo údajne nie je záujem medzi poslancami, takže načo ju prerokovať, takže dúfajme, že takýto osud túto správu nepostihne, pretože naozaj je dôvod prerokovať takéto správy.
A ja by som chcel ešte na konto toho, čo si povedal, zdôrazniť, že tá história je košatá, košatejšia, a je veľmi dobré, že možno to najčerstvejšie, 50. roky sa tu tak často dnes spomínajú, ale je veľmi dobré pripomenúť, že tá história má aj ďalšie rozmery. Je to otázka veľmi ťaživých rokov druhej svetovej vojny a možno tá neúčasť dnes je tak trocha výsledkom aj tej neúčasti predvčerom. Predvčerom sme urobili, skupina poslancov, výstavu obrazov Fera Guldana. Úžasnú výstavu, ktorá ukázala práve umeleckým spôsobom to, čo napĺňalo históriu tohto národa v 20. storočí, myslím si, že to bolo veľmi rukolapné, možno, že nie veľmi typické, ale presvedčivé. No je škoda, že množstvo ľudí, ktorí prichádzali do parlamentu, a poslancov, ktorí išli okolo tejto výstavy, išli tak trocha takým väčším oblúkom, aby pri nej nemuseli zastať. Je dobré, keď sa pokúsime históriu nášho ťažko skúšaného národa práve pripomínať všetkými možnými spôsobmi, a toto bol jeden z veľmi krásnych. Bol by som veľmi rád, keby sme možno dokázali zodpovedať aj niektoré ďalšie momenty, ktoré bude veľmi dôležité spomínať v tejto súvislosti, nielen pri prerokovaní tejto dôležitej správy. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega, pekne si to povedal, že existovali tu ľudia, ktorí sa dokázali vzoprieť danej dobe, nehladiac na svoje obete, ktoré by mali priniesť. Niektorí priniesli tú najvyššiu obeť. Je to o nás, o našej histórii, predsa my nemôžme teraz tu budovať nejakých falošných hrdinov, ktorí, žiaľ, sa cez médiá dostávajú k našim mladým, a tí si potom nevedia vybrať. Tak, samozrejme, berú to, čo sa im podsúva, a zisťujeme, že vlastných nevieme oceniť, ktorí, by som povedal, že majú hodnosť toho nasledovania v ďalšej generácii, ktorá by tu mala prísť.
Staroba je definovaná tým, že starý človek vie odpovedať na otázky života, ale mladí ho v mnohých prípadoch nechcú počúvať, lebo si myslia, že vy ste ten alebo hento. Myslím si, že pamäť národa by mal byť, takto by mal to zdokumentovávať, aby mladí, ktorí by sa chceli takouto cestou vybrať, ktorú sme už, náš národ prešiel a bola do slepej uličky, aby nemusel ísť do takejto slepej uličky. O tom by mala byť tá pamäť národa, ktorá by sa mala zdokumentovávať, a ja chcem len pevne veriť, že tých nositeľov hodnôt, aké by mali prezentovať slovenský národ, nájdeme ich, dáme na piedestál a ich budeme ukazovať ako vzor pre ďalšiu generáciu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Vážený pán predseda, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, v úvode si dovolím povedať takú vec, že očakával som, že v tej rozprave bude oveľa väčší záujem nás ako poslancov k tejto správe.
Dovolím si povedať, že mnohých ľudí na Slovensku sa naozaj to bolestivé obdobie, ktoré tu bolo spomenuté, od '39. až po '89. rok dotýka, dovolím si povedať, že väčšiny, väčšiny týchto ľudí, väčšiny našich občanov. Tak ako tuná možno tie slovné hračky, ktoré tu boli, že Ústav pamäti národa, aby sme si čosi pamätali, hej, a nezabudnúť, odpustiť si musíme, aj keď to boli veľmi bolestivé roky, veľmi bolestivé. Hovorím, musíme, mali by sme si, hej, lebo tak ako bol spomenutý MUDr. Neuwirth tuná: Ako liečiť zlo láskou, to odpustenie má veľký význam. Ale aby sme mali pamäť. Ten ústav pamäti národa je na to, aby sme si pamätali na tieto obdobia, ale aj si to pripomenúť. Aj pripomenúť. Nie s nenávisťou, lebo to nevedie k ničomu. Nenávisť vedie k vojne, to je Ukrajina. To je dnes Ukrajina, to je nenávisť. To je nenávisť a ja nechcem, žeby sme išli touto cestou, ale aby sme nezabúdali, lebo odpustiť neznamená zabudnúť. To neni to isté. To len tak ako na úvod.
Ja keď si tak spomeniem na mnohé osudy, ktoré som si mal možnosť vypočuť, mnohých autentických pamätníkov, s ktorými som hovoril, spomínam si na Mons. Trstenského, s ktorým som mal tú česť niekoľkokrát sa stretnúť aj rozprávať sa osobne, a rozprával o tomto ťažkom období.
Bol to katolícky kňaz, ktorý bol obeťou tohto režimu. Dlhé roky bol väznený, ale nehovoril to, tie veci s nejakou veľkou nenávisťou. Ďalšie osobnosti, bol to Silvester Krčméry, Vladimír Jukl. Boli to ľudia, ktorí boli ochotní priniesť aj svoje životy, svoje zdravie, a boli to ľudia, dovolím si povedať, ktorí sa nebáli tých eštebákov, tak ako to tu bolo povedané, že každý sklopil uši. Našťastie mali sme tuná ľudí, ktorí sa dokázali vzoprieť tejto zlobe. Ja keď spomeniem ešte aj ďalších, ďalších ľudí si dovolím spomenúť, ja som zo Spiša, nedá mi spomenúť nášho nebohého biskupa Jána Vojtašáka, ktorý dnes je prekrúcaný, že je to arizátor. To nie je pravda. S Mons. Faltýnom, keď sme bavili, je to autentické a takisto aj s Mons. Trstenským, oni ho zažili. To neni pravda, toto, čo sa dnes píše, ale to dneska liberálne médiá to šmahom ruky si to napíšu a prekrútia pravdu v priamom prenose.
Na to slúži Ústav pamäti národa, aby sme si tú pravdu pripomínali, aby sme na to pamätali a neprekrúcali pravdu v priamom prenose. Hnevá ma to, veľmi ma to hnevá, ale zároveň ma to aj bolí. Som možno trošku viac temperamentný, ale veľmi ma to bolí, že takto vlastne špiníme do vlastného hniezda. Mons. Trstenský hovoril, žiaden národ nebol chválený preto, že si špinil do vlastného hniezda, žiaden národ. A my úplne v pohode aj tuná, priamo v pléne Národnej rady, priamo, veľakrát a neraz sa to stalo. Ale to neprekrúcajme pravdu. Naozaj pravda zvíťazí. A ten výrok, ktorý spomenul tuná Dodo: "Vy síce máte moc, ale my máme pravdu," to povedal Silvester Krčméry, ale on povedal ešte jednu krásnu inú vetu, to napísal aj vo svojej knihe To nás zachránilo, tak povedal, že, on celý život plával proti prúdu a povedal, že dolu prúdom idú smeti, ale proti prúdu - ja som aj rybár - tak plávajú ryby. Hej, ale keď si plevelom a smeťou, voda ťa splaví ako dole. Ťažko sa pláva proti prúdu a veľakrát to chce osobnosť, statočnosť a odvahu. Neni to jednoduché. Títo ľudia veľmi trpeli vo väzniciach. Ich takým vzorom, týchto dvoch ľudí, bol prof. Kolakovič, pôvodom bol Chorvát. Veľmi nejak tak ovplyvnil, by som povedal, to naše dianie tuná na Slovensku v povojnovom období. Ale nebudem to spomínať, bolo by to na veľmi dlho.
Ale ja takisto ešte jednu vec, nedá mi, aby som tu nespomenul, ono to neni tak možno v tej správe, ale súvisí to v podstate s touto vecou. Na Spiši je také malé mestečko Podolínec, to je neďaleko Kežmarku, od nás a v 50. rokoch to bol tábor, kde boli internovaní kňazi a rehoľníci. Kňazi a rehoľníci, ktorí tam boli týraní. Sestra Zdenka Schelingová je obeťou tohto režimu, sestra Zdenka Schelingová, dnes blahoslavená. Hej, vyrobili sme si svätú, hej, sami, ale bola veľmi trýznená a veľmi trápená vo väzniciach. Ona priniesla obetu, obetu tú najvyššiu svojho vlastného zdravia, obetu svojho života, lebo v podstate na následky trýznenia v tých väzniciach, eštebáci, ktorí ju trýznili, tak je to zdokumentované. Anton Habovštiak to zachytil v jej životopise, jednak aj psychicky, aj fyzicky bola trýznená a na tie následky zomrela. Myslím si, že máme tuná naozaj veľmi veľa ľudí, veľmi veľa hrdinov, veľmi veľa osobností na Slovensku, a to treba priznať, netreba sa za to hanbiť, hodných nasledovania. Sú to ľudia hodní nasledovania.
Pán riaditeľ, keď tuná tak spomenul jednu vec, ja som si to tak napísal, že ústav chce byť verný a nezávislý. To je veľmi pekná ambícia, ale, pán riaditeľ, ja dodávam ešte jednu vec, aby bol aj odvážny, aby mu nechýbala odvaha. A tá odvaha, tak ako bola potrebná možno v tej minulosti, v 50. rokoch možno, ešte predtým alebo to obdobie '39 a na to ťažké obdobie ako vojny. Rovnako odvahu treba aj dnes. Určite áno, aj ten strach prekonávať, odvahu. K tomu vás povzbudzujem, aby ste to mali. Aby ste mali odvahu pri získaní naozaj dôstojných priestorov pre váš úrad, tak ako to kolegovia spomínali, aj mňa to mrzí, že Ústav pamäti národa je v nejakých prenajatých priestoroch a nemá dôstojné priestory, nemá dôstojnú budovu. Preto vyzývam aj nás, ako kolegov, všetkých poslancov Národnej rady, aby nám na tom úprimne záležalo, aby tento ústav získal dôstojnú budovu, to je jedna vec. A druhá vec, áno, tak ako aj kolegyňa to tu spomenula, a to pnutie možno medzi správnou radou a vedením, a teraz kto je vlastne tým štatutárom, aby aj táto otázka sa rozsekla, lebo to, jak sa hovorí, že dvaja ak velia, hej, tomu vojsku, tak sa to tak rozčesne, to vedenie. A to je veľmi, veľmi zlé. Máme 25 rokov od pádu železnej opony a takisto sme mali tiež jeden významný pamätný deň, a to bolo 25 rokov od sviečkovej manifestácie, kde v podstate ľudia po prvýkrát takto verejne vyšli ako do ulíc a demonštrovali v podstate svoju nespokojnosť so vtedajším režimom totalitnej doby. Boli to takisto odvážni ľudia, ktorí nemali strach ísť ako do týchto ulíc, a sú to veci, ktoré je potrebné si ich pripomínať. Sú to veci, ktoré by sa mali zapísať do učebníc dejepisu, ale aby tam neboli prekrútené veci. Veď človek úplne žasne, že tá blízka naša minulosť našej doby a je prekrúcaná v učebniciach dejepisu. Tie deti sú z toho naozaj dopletené. My sme mali trošku väčšiu výhodu, lebo sme zažili a ešte aj zažívame pamätníkov doby, ktorí nám hovorili autentické príbehy, a tie životy, ktoré prežili.
Tak ako tu bolo spomenuté, tých veteránov protikomunistického odboja máme, tuším 660 ich je, ste to tak spomínali, plus-mínus. Čiže ja si myslím, že ako uznaný je im tento štatút, je to naozaj málo a je škoda, že keď zomrú títo ľudia a mnohé veci sa nezdokumentujú. Je to naozaj potrebné preto, aby naozaj náš národ čerpal silu aj z tejto minulosti, aby náš národ bol hrdý a nepodceňoval sa, lebo my sme v skutočnosti aj mali, aj máme stále, vďakabohu, máme osobnosti, ktoré sú hodné nasledovania. Myslím si, že by bolo veľmi veľa o čom rozprávať, ale nebudem to naťahovať, tento čas.
Ďakujem vám všetkým za pozornosť a pánu riaditeľovi ďakujem, že predniesol túto správu a držím mu palce v jeho neľahkej úlohe, viem si to predstaviť, že toto pnutie pretrváva, tam je akosi možno na tom Ústave pamäti národa, ale vyzývam vás k tomu, aby ste mali odvahu a vytrvalosť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, áno, si povedala, že ľudia boží, spamätajme sa. Spamätajme sa, čo vlastne tu chceme alebo nechceme! Ja by som bol veľmi rád, keby sídlili v nejakej historickej budove, ktorá má možno nejaký súvis s tým, čo sa dialo v našom socialistickom zriadení, ktoré sme tu prežívali, a hlavne to je predmetom dokumentácie, a ktorá by vlastne hovorila, že áno, a tam ten ústav musí sedieť, pretože má to nejaký súvis. Samozrejme, keď nevieme, ani koľko majetku má štát, ako to bolo konštatované z úst ministra, tak, samozrejme, že je veľký problém potom povedať, že ako to prerozdeliť, kde kto pôjde.
Chcem len veriť, že žabomyšie vojny medzi ministerstvami alebo medzi poslancami sa nejakým spôsobom ukončia, a dúfam, vážení páni poslanci a poslankyne, že urobíme všetko preto, aby pamäť národa mal dôstojné miesto v našom kultúrnom, spoločenskom živote na Slovensku.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán predseda, konečne sme sa dostali k vašej správe. Chcela by som ako prvé povedať to, že toto schvaľovanie vôbec všetkých výročných správ takmer už v októbri sa mi zdá ako úplne zbytočné, ak chápeme výročné správy a ich prerokovávanie aj ako príležitosť povedať, čo by tam mohlo byť inak v budúcnosti alebo čo by sa mohlo zmeniť, tak na takéto, je to na poslednú chvíľu. Je to nedôstojné. Je nedôstojné aj preto, čo hovorila pani podpredsedníčka Jurinová, že ľudí, ktorí naozaj pracujú, sú odborníci, sú vyťažení, sú zodpovední za chod veľkých inštitúcií, tu naťahujeme po chodbách nie dni, ale mesiace fakticky, takže to sa mi úprimne nepáči.
Druhé, čo sa mi nepáči, ja považujem za nedôstojné, je také pohrávanie sa v tomto prípade s Ústavom pamäti národa. Prvá vec sa týka personálneho obsadenia. Ja si myslím, lebo v správe sa píše aj o tých sporoch, ktoré ste si všetci asi všimli, ktoré vyplývajú podľa mňa aj z toho, že je nesúlad alebo nie sú kompatibilní niektorí ľudia, predovšetkým členovia správnej rady a predseda správnej rady. Je to predsa aj zodpovednosť Národnej rady. Aj správna rada, aj predseda sú volení v Národnej rade, tak by mala mať Národná rada toľko chochmesu, aby ich navolila tak, aby ten úrad pracoval, ústav pracoval tak, ako by to malo byť. Nemôžeme sa teda tváriť, že s tým nič nemáme. Ja som sa zúčastnila na tých hearingoch, keď kandidáti na funkciu predsedu správnej rady vystupovali pred výborom pre ľudské práva. No, viete, zdá sa mi, že, že tie diskusie a tie, tie prejavy tých kandidátov ukázali v mnohých prípadoch buď nepochopenie, alebo, alebo totálnu aroganciu. Tváriť sa, že to je nejaký výskumný ústav, na ktorý si budeme, ktorého vedúci má na starosti veľmi štandardné a bežné spracovanie historických údajov, to nemôžeme. Je to naozaj, ja sa už nejdem vracať k tým výrokom ani nemám rada také patetické vyjadrenia o tom, ako čo je s národom, ktorý si nepamätá svoju históriu, ale na tých, na tých vypočutiach pred výborom pre ľudské práva to bolo naozaj veľmi trápne. Ústav pamäti národa nie je obyčajný výskumný ústav.
Druhé, čo sa mi zdá mimoriadne nedôstojné, tiež už tu o tom bola reč, je to materiálne zabezpečenie a to sídlo. Samozrejme, vieme, že sa týka aj iných inštitúcií, tieto inštitúcie boli zriadené zákonom. To znamená, že tiež sa nemôžeme tváriť, že sa to netýka nikoho alebo netýka sa to štátu. Je to naozaj hanba, nič iné sa na to nedá povedať, že sa k tomu tak staviame, akože ak niektorý minister povolí, tak dá nejaké priestory, ale čo, to nie je len o tom, že kam pôjde, ide aj o to, že koľkokrát sa ešte bude sťahovať. Veď to nie je len preniesť si tak ako v amerických filmoch krabicu s kancelárskymi potrebami, veď tam sú archívy, ľudia boží, majme rozum!
Ešte chcem sa zmieniť aj o tom, v tej správe bol zmieňovaný akýsi nesúlad medzi predpismi, zhrnuto povedané, teda že stanovy Ústavu pamäti národa nie sú plne v súlade s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky, čo je teda zákon o pamäti národa, Zákonník práce, Občiansky zákonník, a že teda v správnej rade alebo neviem kde presne ešte panuje neochota na zmenu stanov. Pýtam sa, či nie je možné nejakým spôsobom to riešiť, napríklad novelizáciou zákona alebo ako nespoliehať sa len na to, že to nejako sa utrasie a život to vyrieši. Ja by som bola rada, keby takúto stať, ktorá tam bola dosť veľká, o tých názorových a vlastne aj reálnych faktických problémoch činnosti následne ústavu, keby sme to už v budúcej správe nemuseli čítať.
A čo sa týka toho finančného zabezpečenia ústavu, neviem, či to tu niekto spomenul, ale je vlastne verejným tajomstvom, hovorí sa o tom mnoho, že odmeny členov správnej rady sú neštandardné, poviem, neštandardne vysoké. A možno aj preto a možno aj to môže byť motívom a zdrojom tých konfliktov, ktoré tam sú. Nedalo by sa na nich ušetriť? A financovať z toho niečo iné?
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ja by som sa chcela vyjadriť k tomu, čo zmienila pani podpredsedníčka v súvislosti s odškodňovaním obetí komunizmu alebo politických väzňov.
Ja sama som dcéra triedneho nepriateľa, asi všetci, ktorí tu prítomní sú, vedia, čo to bolo alebo čo sa tým myslelo. Po roku 1989 môj otec bol rehabilitovaný, v tom čase bola možnosť požiadať následne aj o finančné odškodnenie za väznenie a tak ďalej, moja mama to odmietla, v tom otec už nežil, v tom čase, mama to odmietla, pretože ju to veľmi drásalo. Len tak, mimochodom, poviem, že ten, kto možno trpel minimálne tak ako otec, bola aj mama, ktorá sa musela postarať o 4 deti a nejdem tu o tom rozprávať, ale určite by som sa neprihlásila o odškodnenie, keby sa nejaký taký zákon zobral, že teraz ja budem za môjho otca si žiadať odškodnenie, to nie. Ale tie výsluhové dôchodky príslušníkov ŠtB, to je naozaj výsmech, ktorý nás bolí.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán kolega, plne s tebou súhlasím, čo si v rozprave uviedol. Ľudia boží, uvedomme si, my tu máme Ústav pamäti národa. Ešte raz, Ústav pamäti národa. Nie nepamäti národa. Tak krásny názov, ktorý by mal vystihovať, kam by ten národ mal smerovať a skade ide, si ani lepšie neviem predstaviť. A my sa k nemu takto macošsky správame.
Žiaľ, že ľudia nám zomierajú, život beží, a ako som si prečítal správu, my nestíhame podchytávať ich životné príbehy. My prichádzame o ťažkú životnú skúsenosť, ktorú náš národ cez svojich občanov prešiel cestou-necestou a my prakticky tápame. Podľa tejto správy nieže my to ešte, ako by som povedal, že navršujeme, my možnože skôr ostávame na nejakom bode a veľa problémov akoby sme nechceli riešiť. Ja si myslím, že Ústav pamäti národa žiadne špekulácie, musí tu byť, ak chceme niekde smerovať. Ak nechceme, tak potom nehovorme, že sme nejakí kultúrni, demokratickí a neviem akí a že sme v Európe a že každý si musí pozametať pred vlastným prahom.
Čo s týka budovy, no to je hanba, jednoznačne. Ja by som, byť ministrom, tak som hrdý, že v mojich budovách mám Ústav pamäti národa. A preto aj na podnet pána riaditeľa som dal otázku na pána Kažimíra v hodine otázok, bolo to 10. 7. 2014, kde som chcel od neho konkrétnu odpoveď. Samozrejme, mi povedal, že neni ubytovacím orgánom, ktorý by mal ubytovávať, a jeho odpoveď si môžete prečítať celú, na hodine otázok povedal, že vie o tomto probléme, a pokiaľ bude mať možnosť nejakého prebytočného majetku, že bude sa o to zasadzovať, aby tento majetok prišiel aj do Ústavu pamäti národa. Dúfam, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)