Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega, pripúšťate, ste to povedali, že ten návrh je nešťastný z Maďarskej republiky. Čiže otázka by možno stála, čo s tým, teda, že sme si naozaj vedomí toho. Ja viem, že je to ťažké a zapeklité, ako z toho vyjsť. Možno, viete, keby ste dali nejaký návrh, ktorý by o tom hovoril. Ja neviem, či to je vôbec možné, že by sme to mohli novelizovať s nejakým odkladacím účinkom, kým sa nezmení tento zákon, ktorý sami uznávate ako nešťastný, to je dobré, to rád počujem, lebo je nešťastný. Ale ešte potom chcem povedať to, čo ste spomínali, aká je možnosť, a potom prípadne som zvedavý, čo s tým, ak sa v Maďarsku budú konať nejaké voľby a naši občania, ktorí budú mať maďarské občianstvo, sa teda budú mať právo ich zúčastniť, to znamená, budú zapísaní vo voličských listinách, ja predpokladám, neviem, na koľko sú utajené voličské zoznamy alebo listiny, keď z týchto by sa potom to následne zistilo, či to je jednoznačné v danom prípade, že keď je niekto uvedený na voličskom zozname, tak že má maďarské občianstvo. Čiže to potom bude možno zaujímavé. A som zvedavý, ako sa bude v tomto prípade pokračovať. Čiže je možnosť to nejakým spôsobom zistiť, že kto teda to maďarské občianstvo prijal. A potom, hovorím, je to nepríjemné. Ale som rád teda, že som to počul, že uznávate, že je to nešťastné. No bolo to nešťastné, naozaj to bolo nešťastné, slúžilo to niečomu a my sme toho čiastočne obeťou, lebo sa to tu škrípe proste kvôli tomu. Takže neviem, očakával by som od vás taký postoj, že, dobre, čo s tým. Ďakujem.

Ďakujem. Pán kolega, škoda, že ste si ten zákon skutočne neprečítali, pretože vy ste boli taký krátky, že ste sa zabudli zamerať na to, čo my vlastne predkladáme. A kritizovali ste to, čo v platnosti v zákonnej úprave je teraz. Asi ste si nevšimli, že kritizujeme presne ten istý moment, že bezdôvodne alebo tým, aký je ten zákon, ktorý je v platnosti, prísny, tak máme za to, že treba čosi v tomto režime upraviť.
Upravujeme to spôsobom, že ľudia, ktorí doplatili na prísnosť tohto zákona, majú možnosť naplniť to, aby mohli mať dve štátne občianstva, ak tento záujem majú. Zároveň do budúcnosti zavádzame presne tento istý režim.
To, čo ste povedali, sú naozaj len prázdne floskuly bez toho, aby ste si pozreli účel. A priamu väzbu na to, že pred rokom 2010, ako vy sám hovoríte, sme nekontrolovali kto a akým spôsobom stanovoval podmienky nadobúdania štátneho občianstva, ktorá je v duchu tom, čo sám ste spomínali, že sem prišiel Orbán s nejakou aktivitou a v roku 2010 nastala možno prchká reakcia na tú Orbánovu aktivitu, ste v závere vašej reči absolútne vynechali. Ja sa teda pýtam, čo je zlé na tom, že chceme, aby ten človek, ktorý nadobúda iné štátne občianstvo vo vzťahu k nášmu štátnemu občianstvu, mal nejakú reálnu väzbu na územie štátu, ktorého občianstvo chce mať. A tú štátnu väzbu alebo tú reálnu väzbu definujeme buď prácou, štúdiom, pobytom, rodinnými väzbami. A je to tak široké a je tam len dvanásť mesačná doba, aby túto reálnu väzbu k tomuto inému územiu ako územiu slovenského štátu ten človek mal. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení občania, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma určil za spravodajcu k návrhu zákona Národnej rady Slovenskej republiky Igora Matoviča, Eriky Jurinovej, Martina Fecka a Jozefa Viskupiča na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa a mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (tlač 155). V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Uvedený návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, t. j. doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku a podľa legislatívnych pravidiel a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Konštatujem, že uvedený návrh zákona z formálnoprávnej stránky spĺňa všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrh zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje všetky požadované informácie.
Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky zo 6. júla 2012 č. 141 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby určené výbory predmetný návrh zákona prerokovali v termíne do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, skončil a otvorte, prosím, rozpravu k tomuto bodu.

Vážená pani predsedajúca, milé dámy, milí páni, tento návrh zákona predkladáme opäť opakovane, predkladali sme ho aj teda počas predošlej vládnej koalície. A má taký zvláštny osud, a to by som teda chcel aj z tohto miesta pripomenúť, že vlastne na tomto návrhu sa dosť dramaticky rozišli názory štyroch vtedajších členov hnutia Obyčajní ľudia, ktorí sme boli súčasťou klubu SaS a vlastne celého zbytku koalície. Poslanci všetkých štyroch vtedajších koaličných strán, či teda SaS samotnej, SDKÚ, KDH a strany MOST, v podstate okrem Rada Procházku hlásali ideu, že je správne sa na Slovensku tváriť takto (Zakrytie očí dlaňami.), že budeme sa tváriť, že Bugár či Orbán rozdáva štátne občianstvo a na Slovensku to neplatí. (Reakcia z pléna.) Ale to je skoro to isté. Nie?
Čiže by som trošku išiel do histórie.
Myslím, že v roku 2010 Orbán v Maďarsku prijal zákon, ktorým chcel rozdávať štátne občianstvo na Slovensku, alebo nie na Slovensku, ale Slovenska sa to dotýkalo, ale teda v podstate vo všetkých okolitých krajinách. Strana SMER ako vládna moc spolu s vtedajšími koaličnými partnermi HZDS a SNS na to reagovali takzvaným Ficovým protizákonom, nazvime ho tak, ktorý hovoril o tom, že v prípade, ak niekto prijme druhé štátne občianstvo, tak automaticky prichádza o slovenské štátne občianstvo. Toto vlastne sa stala, samozrejme, téma maďarských politikov na Slovensku, ktorí tvrdili, že teda toto nie je fér. Na moje počudovanie sa to stalo aj témou poslancov vtedajšej opozície, čiže SDKÚ, KDH, vlastne vtedy ešte SaS-ka nejakou parlamentnou stranou nebola, ktorí takisto hovorili, že toto je vlastne pošliapavanie práv slovenských občanov. Ja osobne aj keď som v politike vtedy nebol, aj keď som, priznávam, strane SMER prsty nedržal, ani som nefandil tej vládnej koalícii, som tento krok alebo ten protizákon, alebo prijatie protizákona proti Orbánovej politike vyslovene podporoval. A myslel som si, že naozaj je to správne. A naďalej si myslím, že ten krok bol správny, aj keď možno, a teda vlastne s tým súvisí aj predkladaný návrh zákona, prehnaný, lebo je správne povedať, áno, ten, kto bez príčiny prijme druhé občianstvo, tak by o to slovenské pravdepodobne mal prísť, ale naozaj vtedajší ten protizákon Roberta Fica alebo strany SMER, HZDS a SNS nehovoril, že je to bez príčiny, ale že ten, kto prijme druhé občianstvo, automaticky musí prísť o slovenské občianstvo. Ale potom som rád, že v podstate aj SMER si uznal v tomto chybu. My sme takisto identifikovali, že ten Ficov protizákon netreba rušiť, ale že treba ho iba poopraviť, poopraviť tak, aby o občianstvo prišli iba tí ľudia, ktorí naozaj bez akejkoľvek reálnej väzby na druhý štát požiadajú o druhé občianstvo, a títo ľudia, by bolo správne, aby slovenské občianstvo stratili. Na moje veľké počudovanie, ale aj teda pravdepodobne to bola dohoda pri vytvorení vtedajšej vlastne poslednej vládnej koalície so stranou MOST – HÍD, alebo teda ústupok voči strane MOST – HÍD, všetky vlastne minulé koaličné strany, SaS, SDKÚ, KDH a MOST – HÍD, navrhli úplne zrušiť vlastne ten Ficov protizákon, keď mu budeme hovoriť tak zjednodušene a vlastne my si iba prijmeme nejakú takú deklaratórnu formulku v zákone, kde povieme, že nech si Orbán robí čo chce, že keď on aj bude vydávať nejaké pasy, tak na Slovensku tieto pasy my neuznáme. Je to absolútne neštandardný krok, nieže neštandardný, ale hlúpy krok, kde vážne by to zodpovedalo presne tomu, čo som ukázal. Niekto tak niečo bude robiť, my si pritom zakryjeme oči ako malé deti a budeme sa tváriť sa, že to na Slovensku neplatí.
My sme sa voči tomuto postupu vtedajšej koalície vzbúrili, stretli sme sa s veľmi veľkou nevôľou vo všetkých koaličných stranách, hlavne zo strany MOST – HÍD, ktorí teda nás obviňovali z toho, že ubližujeme a neviem čo, pošliapavame ústavné práva občanov, a že teda vlastne treba naozaj zrušiť Ficov protizákon. My sme s tým nesúhlasili. Na základe môjho postoja vlastne v tejto veci ma SaS zo svojich radov aj vylúčila, alebo z klubu SaS vylúčila. Ale naozaj som si nedokázal vtedy predstaviť, že by som mal hlasovať ako teľa, ktorému to prikáže stranícky šéf alebo šéf poslaneckého klubu, ktorý mi teda prikáže, že budem hlasovať za to, aby si beztrestne na Slovensku mohol Viktor Orbán rozdávať desiatkam tisíc ľudí občianstvo, ktorí nemajú absolútne žiadnu väzbu na Maďarskú republiku.
To konkrétne zužujem na otázku slovensko-maďarských vzťahov, lebo išlo hlavne o tento problém, nikto druhý takýmto agresívnym spôsobom nechcel si doslova kupovať voličov na Slovensku. Vtedy som upozorňoval na to, že hrozí obrovské riziko, že aj keď vtedy to nebolo platné a nebolo to súčasťou vlastne právneho systému Maďarskej republiky, dnes Maďarska, že títo občania okolitých krajín, ktorým by Orbán porozdával občianstvo, budú môcť v Maďarsku voliť, že je to len otázka času, kedy Orbán tomuto pokušeniu podľahne a dá právo aj občanom iných krajín, ktorým takýmto spôsobom občianstvo porozdáva, voliť v parlamentných voľbách v Maďarskej republike, dnes v Maďarsku. Vtedy sa mi všetci smiali, že to iba straším, že to je zbytočná paranoja. Ale dnes je to realita. Čiže som veľmi, veľmi rád, že vtedy sme štyria poslanci u nás, aj že sa k nám pridal vlastne Rado Procházka, nabrali odvahu a že sme sa postavili doslova podľa mňa proti zvrhlému kroku proti vlastizrade, ktorú chceli spáchať predošlé štyri koaličné strany. Aj keď na mňa teraz budú sa pozerať a škúliť očami a pučiť oči na mňa, že hovorím o vlastizrade, poviem znova, bola to vlastizrada. Dovoliť rozdávať cudziemu štátu na Slovensku občianstvo našim občanom, ktorí nemajú akýkoľvek vzťah k tej druhej krajine alebo nemajú akúkoľvek väzbu k nej, bola by vlastizrada. Tejto vlastizrade sme našťastie všetci tí ostatní, ktorí za to nehlasovali, zabránili.
Vtedy sme aj predkladali v podstate teda pozmeňujúce návrhy. Bolo to viackrát. Aj SMER to predkladal možno dvakrát, trikrát. My sme to predkladali možno dvakrát, trikrát, neviem už presný počet toho, vždycky tak jemne pozmenené, kde sme navrhovali vlastne upraviť zákon o štátnom občianstve v duchu takom, aby sme umožnili získať druhé štátne občianstvo, aj tretie, aj štvrté, to je jedno vlastne, koľké by bolo, ľuďom, ktorí majú reálnu väzbu na ten druhý štát. Reálna väzba v tých návrhoch, to bolo vlastne viacero návrhov, ktoré teda parlamentom prechádzali alebo, lepšie povedané, neprechádzali a do parlamentu vstupovali, o ktorých parlament hlasoval. Tá reálna väzba bola viackrát inak prezentovaná, lebo bola aj modifikovaná, ale v podstate bola stále o tom istom. Čiže bola tam podmienka nejakej formy pobytu alebo trvalého pobytu, podmienka šesťmesačnej, inokedy dvanásťmesačnej práce alebo teda pobytu, podnikania, štúdia v tej danej krajine alebo rodinných väzieb historicky, že teda mám tam odtiaľ starých rodičov alebo rodičov, tak vlastne v tom prípade by tam bola zase iná väzba, alebo vykonávania nejakej misijnej činnosti dlhodobej alebo vrcholovej športovej činnosti v tej druhej krajine. Tak týmto ľuďom v pohode dovoľme mať druhé občianstvo, lebo majú naozaj nejakú reálnu väzbu.
Ale naozaj si nemyslím, že je správne umožniť mať druhé občianstvo iba človeku, ktorý na Slovensku po maďarsky hovorí, nikdy v Maďarsku nebýval, nikdy v Maďarsku neštudoval, nikdy tam nepodnikal, nikdy nemal odtiaľ nejakú tú rodinu svoju, či teda rodičov, starých rodičov, nevykonával tam nikdy misijnú, charitatívnu činnosť, a chce občianstvo iba preto, lebo teraz si bude búchať do hrude, lebo teda on má aj maďarské občianstvo a bude voliť aj do parlamentu cudzej krajiny. Naozaj takýto návrh ak by sme podporili, ako som opakoval, by som považoval za vlastizradu. A ten prístup, ktorý vtedajšie koaličné strany zvolili, bol podľa mňa presne v tomto duchu a hodný trestu.
Dnes predkladáme návrh, ktorý znova vychádza z logiky tých predošlých návrhov, ktoré vlastne parlament v priebehu posledného roku a pol na túto tému preberal, ako som už spomínal, predkladáme vlastne návrh, aby teda tým ľuďom, ktorí tie nejaké väzby majú, ktoré podmienky tieto splnia, umožnil získať druhé občianstvo, ale zároveň aby umožnil aj spätne vrátiť občianstvo tým ľuďom, ktorí takéto väzby v čase nadobudnutia druhého občianstva mali, pričom my sme im ho medzičasom zobrali.
Čiže keď by som vymenoval tie podmienky, ktoré spomíname, tak sú to na území štátu evidovaný pobyt po dobu najmenej 12 mesiacov bezprostredne predchádzajúcich nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva a zároveň, podotýkam, a zároveň v ktorom bol zamestnaný v riadnom pracovnom pomere po dobu najmenej 12 mesiacov bezprostredne predchádzajúcich nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva alebo študoval dennou formou štúdia po dobu najmenej 12 mesiacov, alebo aktívne podnikal vo vlastnom mene po dobu najmenej 12 mesiacov, alebo vykonával charitatívnu, misijnú či vrcholovú činnosť po dobu najmenej 12 mesiacov, vykonával riadnu osobnú starostlivosť o dieťa vo veku do 3 rokov, čiže bola tam napríklad žena na materskej dlhodobo v tej druhej krajine a teda starala sa o dieťa do 3 rokov, alebo o svoje dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím po dobu najmenej 12 mesiacov bezprostredne predchádzajúcich nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, alebo sa narodil niekto z jeho rodičov alebo ich rodičov a územie, na ktorom sa narodil, patrilo v tom čase aj v čase nadobudnutia občianstva tomuto štátu. Čiže napríklad tam je situácia Košíc, že aby to nebolo o tom, že keď Košice svojho času patrili možno aj pod iný štát, tak aby aj v čase, kedy ten človek tam to občianstvo nadobudol, niekto, kto si myslí teda, že sa narodil vlastne v Maďarskej republike počas 2. svetovej vojny, ale narodil sa v Košiciach, tak aby aj tento človek bol ten, na koho sa vzťahuje podmienka, že aj dnes vlastne to územie patrí napríklad Maďarskej republike. Tie isté podmienky sú vlastne aj pri tých ľuďoch, ktorým teda navrhujeme, aby sme spätne občianstvo slovenské vrátili, ak tieto isté vlastne podmienky v čase nadobudnutia druhého občianstva mali.
Priznávam, že očakával som, keď sme návrh predkladali do parlamentu, že tento návrh vládny SMER by mohol podporiť. Medzičasom som sa teda stretol s informáciami, že skorej asi ho nepodporí. Napriek tomu si stále myslím, že by ho podporiť mohol, lebo tie výhovorky alebo teda tie argumenty mi skôr pripadali ako také výhovorky, že vlastne ministerstvo vnútra to píše inak. Ale naozaj ten návrh je písaný tak, aby zosumarizoval dôvody, ktoré ste predkladali aj vy ako opozičná strana, aj vtedajší my štyria poslanci vlastne vládnej koalície na úpravu vášho zákona, ktorý ste prijali v roku 2010. Nemyslím si, že by bol v nejakom rozpore v tom, čo ste predkladali vy. V tomto sme boli na jednej lodi s vami napriek tomu, že ste boli v opozícii a my sme boli v koalícii. Ak by ste tam mali nejaké zmeny, ktorými by ste chceli ten návrh vylepšiť, myslím si, že bol by priestor úplne bez problémov v druhom čítaní na to. Je to čisto iba na tom, či naozaj zvolíme v tomto prípade politikárčenie alebo zodpovedný prístup k veci. Ďakujem veľmi pekne.

Chcel by som iba zosumarizovať možno aj argumenty, ktoré tu zazneli, niekedy trošku síce mylne. A chcel by som poopraviť, náš návrh nepresúva štátne sviatky, náš návrh presúva iba voľno prislúchajúce k štátnym sviatkom. Čiže naďalej štátne sviatky zostanú v tie dni, kedy aj dnes sú, čiže 1. mája, 8. mája, 29. augusta, 1. septembra a 17. novembra zostanú, len voľno, ktoré k týmto dňom prislúcha, deň pracovného pokoja by sa presunul v prípade, ak týchto päť sviatkov štátnych by sa vyskytlo v utorok, stredu alebo štvrtok, na príslušný piatok. Čiže v žiadnom prípade nepresúvame štátne sviatky, ale iba voľno prislúchajúce k týmto štátnym sviatkom.
Stretol som sa s protiargumentom aj, že vlastne mohol by takýto presun znižovať váhu alebo dôstojnosť toho štátneho sviatku. A chcel by som tam taký trošku iný pohľad k tejto veci predstaviť, že keď sa zamyslíme nad týmito piatimi štátnymi sviatkami, ktoré konkrétne som vymenoval, čiže sú to tie dva májové dni, prvý, ôsmy deň, potom 29. august, 1. september a 17. november, tak že s niektorými už je spojená nejaká tradícia.
Keď začnem. Tak napríklad s 1. septembrom je spojená tradícia Dňa otvorených dverí v Národnej rade. Ja si myslím, že by sme podporili tú účasť ľudí a umožnili aj ľuďom, ktorí sú mimo Bratislavy alebo blízkeho okolia, aby mohli do Bratislavy prísť možno aj na viac ako jeden deň, nie iba na otočku, a že by sme mohli zvýšiť účasť v podstate aj teda ľudí, ktorí by chceli prísť na deň otvorených dverí napríklad do Bratislavy, ak by ten deň otvorených dverí bol v ten príslušný piatok. Čiže sviatok môže byť v strede týždňa, ale ten deň otvorených dverí by bol v piatok. Čiže ľudia by mali dôvod prísť na nejakú takúto oslavu.
To isté, si myslím, je na Slovensku už viac-menej tradíciou v blízkosti 29. augusta robiť letecké dni. Sú to, znova, masové akcie, kam chodí 50 000 – 100 000 ľudí. A bolo by úplne super, aby to boli Letecké dni SNP napríklad. Čiže naozaj celý ten víkend by sa venoval v podstate oslave toho sviatku a týmto by sme tú dôstojnosť toho sviatku nieže umenšili, ale umocnili.
Takisto aj 17. november. Prečo by vlastne celý ten predĺžený víkend nemohol byť vlastne takými národnými dňami oslavy demokracie napríklad? A znova by to mohlo byť spojené s tým, že by sme umocnili v podstate význam toho štátneho sviatku, a nie že by sme ho oslabovali.
Čiže ak by sme odložili naozaj politiku bokom, pozreli sa na to, že tento návrh život ľuďom zjednodušuje a má aj tie ekonomické prínosy vzhľadom na to, že teda nie je rozdelený pracovný týždeň na dva cykly, zbytočne sa nemusia dvakrát štartovať nejaké výrobné linky, čo, prirodzene, zvyšuje produktivitu práce, lebo ľudia nezabíjajú čas štartom nejakej pracovnej linky alebo rozbehom pracovnej linky, ale reálnou produkciou, tak je to návrh, ak teda takisto v nemalej miere podporuje domáci cestovný ruch, lebo tie predĺžené cestovné ruchy už v dnešných štatistikách sa ukazujú tak, že sú omnoho lepšie obsadené domáce hotely, ubytovne, penzióny ako počas normálnych víkendov.
Takže je to naozaj návrh, ktorý nikomu neublíži, ale iba pomôže. A aj ten strach z toho umenšenia významu štátnych sviatkov by sme vedeli kompenzovať práve tými akciami, ktoré by sa vedeli organizovať počas predĺžených víkendov, kde by sme dokázali možno viacej ľuďom umožniť, aby si tam našli cestu, na tie spoločné akcie, ako som už hovoril, či už letecké dni, oslavy nejakého dňa demokracie alebo dni demokracie alebo ústavy a dni spojené s návštevou Národnej rady. Čiže ešte raz poprosím o podporu tohto návrhu.

Ďakujem. Ja sa chcem iba poďakovať, že vôbec tuto pán kolega Mičovský podal tento pohľad. A bol by som aj rád, keby sa podarilo toto nejako aj zdôrazňovať trebárs vo vysielaní Rozhlasu a televízie Slovenska a spomínať, nejako podsunúť rodinám na Slovensku, že toto by sme mali robiť, viesť seba samých ako rodiny k tomu, že ideme tráviť čas, ktorý by sa nám uvoľnil takýmto výnimočným spôsobom, novým, keby tento zákon bol schválený. Ja by som tak bol hrozne rád.
A k zdôrazňovaniu toho, že poznávame takto našu krajinu. Ja som si teraz spomenul, keď pán kolega tuto hovoril, že keď som žil so svojou rodinou dlhší čas vo Veľkej Británii, v jednej krásnej oblasti okolo Tewkesbury, tak neviem, čím to bolo, že atmosférou krajiny, myslím si, každý voľný víkend, čo bol takmer každý víkend, ktorý sme tam mali, sme zobrali auto a išli sme do najbližšieho mesta. A celý deň sme tam trávili. A fakt sme chodili po pamiatkach, kostoloch, miestnych krásnych zákutiach, jednoducho takýmto spôsobom sme si na mape značili, koľko miest sme prešli. A ja som bol taký nadchnutý z toho pobytu, hovorím, žili sme tam dlhší čas, že som si hovoril, že keď prídeme na Slovensko, tak, žena moja, toto budeme robiť, že aspoň každý druhý víkend zoberieme deti a pôjdeme do nejakého mestečka, strávime v ňom celý deň, poprípade prespíme v nejakom milom hoteli. No a musím vám povedať, že padli moje plány, nerobíme to na Slovensku. A neviem, či to je len tým, že tu nie je na to atmosféra alebo sa tu žije taký ťažký, zhrbený život. Ale mám dojem, že tieto sviatky predĺžené by nám naozaj pomohli v tejto krajine žiť krajšie. Ďakujem.

Dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, to, čo tu zaznelo, malo viacero rozmerov. Ja by som sa pokúsil pridať k tomu ešte jeden rozmer, ktorý ma napadol tak impulzívne, ale vari nebude úplne od veci.
K tým motívom ekonomickým a sociálnym a sociálno-hygienickým ma napadol ešte jeden motív, ktorý by mohol slúžiť ako podpora tohto podľa mňa rozumného návrhu. A je to motív, ktorý je spojený so sviatkami a ktorý by svojím spôsobom zvýšil hodnotu tých sviatkov z pohľadu toho, že netreba sviatky mať vyznačené len v kalendári a prípadne vedieť slovne, čo znamenajú, ale do istej miery ich treba aj vedieť precítiť. Teda mám na mysli rozmer istej výchovy, poviem to tak mierne pateticky, ale úprimne, výchovy k láske k vlasti, k hrdosti na jej históriu a na širšie súvislosti, ktoré mnohokrát práve spredmetňujú aj jednotlivé sviatky.
Začnem historkou, ktorá sa mi udiala v pondelok pred dvomi týždňami. Zastavil som sa v Krásnohorskom Podhradí. Je tam známe mauzóleum Dionýza Andrássyho a jeho českej manželky Františky Hablawetzovej. A spomenul som si teda pri tomto zastavení, bol som tam možno už dvadsiaty raz, na svoju prvú návštevu, ktorá tam bola s mojimi rodičmi, niekedy v šesťdesiatych rokoch. A ten príbeh tej veľkej lásky a ten náš slovenský Tádž Mahál vo mne rezonuje. Mi to vtedy rodičia vysvetľovali. A chcem povedať, že ma veľmi prekvapilo, že keď som sa rozprával s pani sprievodkyňou, že mi povedala: „Viete, my by sme mohli toto tu aj zavrieť, keby iba Slováci sem chodili. Sem skoro Slováci nechodia. Tí maďarskí návštevníci, tí chodia sem radi. Ale u nás sa ľudia zvrtnú, keď zistia, že majú zaplatiť 1,50 eura. Tak sa pýtajú: Za toto?“ Ja viem, nie je to najlepší príklad tu spomínať nejakého maďarského grófa, ale proste hovoriť o istej hrdosti na svoju históriu v súvislosti s tým, čo máme všetko vzácne na našom území, to je možné.
A myslím si, že prejdem aj na lepší príklad. Totižto v našej rodine, keď už teraz pôjdem z tej Krásnej Hôrky do širšieho Slovenska, sa niekedy v roku 1964 alebo 1965 udiala taká zaujímavá zmena. Vtedy vstúpili do platnosti voľné soboty. A ja som si uvedomil s odstupom času, že od tej chvíle sme veľmi často začali s rodičmi chodievať po rôznych pamätných miestach Slovenska. Tá nedeľa bola akosi na to málo. Tá sobota, to bol deň, keď sa s prácou končilo poobede o jednej. Ale akonáhle vstúpili voľné soboty do hry, tak ja mám pocit, že v rodine Mičovských sa v roku 1965, myslím, že to bolo v tom roku, udiala tá zmena, že sme začali častejšie chodiť po zaujímavých miestach Slovenska. A nebola to len tá Krásna Hôrka. Ja si spomínam, auto sme nikdy nemali, sadlo sa ráno na vláčik osobný a išlo sa do Martina, do Slovenského národného múzea a na Cintorín slovenských osobností. Viete, bol som vtedy desaťročný chalan. No, čo ja viem, moji rodičia boli jednoduchí, neboli žiadni historici, žiadni profesori. Potom ruksak na plece sme vzali, od pol tretej ráno išiel vláčik, osobáčik. A išlo sa do Martina, na Bradlo, na mohylu, pešo, hore pekne, krásne. Neviem, či tam vôbec cesta vtedy bola. Keď som si dovolil nejaký posmešok, viem, že mi ušla nejaká ako dvanásťročnému faganovi poznámka, niečo sa mi možno na tej mohyle nezdalo celkom in. Tak ma moja dobrá mama okríkla, aby som teda láskavo mal istú úctu k tomu miestu, kde sa nachádzame. Viete, sú to také momenty, ktoré, keď máte desať alebo dvanásť rokov, tak sú pomerne silné.
A ja si myslím, a teraz už prejdem zase k tej podstate veci, ak my dosť často zisťujeme, že okolití obyvatelia okolitých národov, štátov majú akýsi lepší vzťah k svojej histórii, a to teda ho majú, a nemám na mysli len našich južných maďarských susedov, ktorí mnohokrát sú kontroverzne vnímaní vo vzťahu k pamiatkam, ktoré sú na južnom Slovensku alebo na Slovensku ako takom, a kľudne si môžeme zobrať za vzor aj severných susedov, vzťah Poliakov k svojej histórii, nuž máme čo dobiehať, a ak urobím analógiu, že v tom pamätnom roku 1964/1965 tie voľné soboty v tej našej rodine spôsobili takú pozitívnu zmenu, ktorá, dnes môžem povedať, viedla k tomu, že ja sa cítim byť, prirodzene, hrdý na bohatstvo, ktoré v našej krajine máme, a dokonca si myslím, že ak by som v dačom mal mierne vynikať nad bežný priemer, tak by to malo byť v tom, že je málo kútov a pamiatok Slovenska, ktoré by som nemal aspoň symbolicky prejdené, tak možnože tá súvislosť s tým sviatkom teraz je nie úplne umelá.
A ak by sa nám podarilo vniesť do pracovného rytmu našich občanov aj možnosť, že teraz už sme trocha ďalej, už nebudeme hovoriť iba o voľných sobotách, ale o ďalších predĺžených víkendoch, aj keď to nemôže fungovať automaticky, to mi je jasné, tak vari tu existuje dosť zjavná a príčinná súvislosť, že takýto spôsob prežívania sviatkov je neformálny. Keď by sme získali ďalší čas na to, aby niekto mohol povedať, že no, dobre, tak je nedeľa ja neviem na kostol, sobota na to, ak chceme dačo urobiť aj na záhradke, ale jeden deň na cestu na ten Národný cintorín do Martina, tak ktovie, koľko detí, koľko rodičov v tejto republike by sa ukázalo takto zameraných, že by si povedali, že sú na to zvedaví. Možno je to trocha staromódne, možno by sa išli pozrieť niekde inde, možno by ich mohli zaujímať historické výstupy ja neviem na ten Kriváň, tam voľakedy chodili štúrovci, že by si chceli vybehnúť naň. Proste je tu milión možností, ktoré by sa dali rozvinúť.
Ja viem, že príčinná súvislosť tu nebude automatická, ale som presvedčený, že k tým ekonomickým, sociálnym a sociálno-hygienickým aspektom možno pridať aj aspekt národovecký, prežívanie sviatkov v ich pravej podobe a slová: „Síce, áno, sviatok je trinásteho, ale mi si ho pôjdeme uctiť až o dva dni v piatok, lebo nám tento štát umožnil predĺžený víkend.“
Tu padla veta, že kto by to nemal rád. No určite asi nemôžeme očakávať, že niekto by sa nahneval na takýto víkend, nami počnúc. Tak by sme možno aj takýto podporný argument, ktorý súvisí so sviatkom, jeho prežívaním, jeho precítením a jeho formálnym využitím ako voľného dňa, mohli považovať tiež za argument, ktorý by som veľmi rád podporil.
Tento návrh ja vnútorne pociťujem ako správny, ktorý sa nebije s podstatou sviatkov. Ale, naopak, pri takomto pohľade ho možno chápať ako podporný, zosilňujúci a do istej miery objavný moment, ktorý by mal takúto vec celkom urobiť prijateľnou pre nás všetkých. Takže budem rád, ak sa nám to spoločne podarí. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, kolegovia, za podporu. A som rád, že vás naša téma zaujala. A dúfajme, že spoločnými silami sa nám podarí, aby táto novela prešla. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, milí kolegovia, návrh zákona naozaj je veľmi dobrý, tak ako to kolega predrečník tu spomínal, ale aj teda ďalší predrečníci, naozaj podporuje aj silné väzby v rodinách cez voľnočasové chvíle.
V tejto súvislosti napadla ma však jedna vec, ako to bolo spomenuté, že síce patríme v rámci Európskej únii ku krajinám, ktoré majú najviac štátnych sviatkov, ale na druhej strane nemôžeme povedať, že by sme mali toľko voľna a toľko času, ktorý by sme strávili s vlastnou rodinou, pretože na druhej strane sú zamestnávatelia, ktorí nútia zamestnancov pracovať aj v nedeľu. Nehovorím o nevyhnutných prácach, akými sú možno práce lekárov, na železnici, v doprave osôb, v zdravotníctve, železiarňach a nepretržitých prevádzkach. Ale sú tu prevádzky také, ktoré by tu nemuseli byť. Je naozaj vhodné, aby sme vytvárali aj podmienky na trávenie voľného času najviac v rodinách, o chvíľu aby to nevyzeralo tak, že najbližší ľudia, otec, matka a deti, budú si vo vlastnej rodine cudzími. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, pán navrhovateľ, pán spravodajca, vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte, aby som sa vyjadril aj ja ako jeden z predkladateľov k novele zákona, ktorú predkladáme.
Slovensko patrí do skupiny krajín, kde sa štátne sviatky slávia v deň, na ktorý pripadnú, a neprenášajú sa, návrh o posunoch sviatočných dní, ak mám dobré informácie, sa datuje až od roku 2010, a to odvtedy, keď sme ho v našom volebnom programe sa snažili za Obyčajných ľudí presadiť v tomto parlamente. Takúto zmenu sme chceli presadiť do nového Zákonníka práce na pôde tohto parlamentu zhruba pred rokom. A jednou z motivácií predkladania boli aj predĺžené víkendy. Sledovalo sa tiež to, aby sa neprerušoval ekonomický týždeň, scelili sa rozdelené pracovné týždne so zámerom pomôcť zamestnancom, ako aj ich zamestnávateľom. Tento návrh sa stretol s pozitívnym ohlasom u viacerých odborníkov. Zhodli sa v názore, že pre regeneráciu ľudí je lepšie, keď sa sviatky presunú na piatky, a má to takisto opodstatnenie aj z hľadiska výkonnosti ľudí počas pracovného týždňa.
Presun pracovného voľna na piatok by nerobil žiadne problémy ani viacerým osloveným firmám, ako príklad možno uviesť spoločnosti poskytujúce telekomunikačné služby, v prípade, kde ide o nepretržité 24-hodinové poskytovanie služieb sedem dní v týždni. Z tohto hľadiska by to firmám či profesiám podomového charakteru nespôsobovalo žiadne komplikácie a neprinášalo riziká na zabezpečenie chodu pracovného procesu. Niektorým by sa podľa ich vyjadrení mohol dokonca uľahčiť život, ako je to napríklad v prípade aj automobilového priemyslu. Z pohľadu systému práce by tak išlo o pozitívny vplyv na ucelenejšie rozhodnutie voľných, respektíve pracovných dní zamestnancov aj firmy.
Je pravda, že vo väčšine krajín sa sviatky slávia v deň, na ktorý pripadnú, a nepresúvajú sa, ale na druhej strane je pravda aj to, že presúvanie sviatkov nie je zase na druhej strane nič výnimočné ani v iných krajinách. Napríklad v Rusku minulý rok preložili napríklad z utorka na pondelok sviatok Medzinárodný deň žien, ktorý je v tejto krajine tradičným dňom voľna. Ako už bolo spomínané kolegom Viskupičom, je to obdobné vo Veľkej Británii či Belgicku. V Portugalsku je možné presunúť vybrané sviatky na iný deň po dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancami. V Maďarsku, doplním pána kolegu, obdobne je to aj v Japonsku, podľa potreby sa vyhlasujú tzv. preklenovacie sviatky. O povolení týchto presunov momentálne debatujú aj v Česku.
Je paradoxné, že aj v súvislosti s návrhom o posune sviatočných dní v rámci novely Zákonníka práce v predchádzajúcom volebnom období boli sme my, Obyčajní ľudia, označovaní vtedajšou najsilnejšou opozičnou stranou za polobláznov či vydieračov. A návrh bol dokonca považovaný za nemorálny. O rok na to sa už návrh, keď štátny sviatok padne na pracovný deň od pondelka do štvrtka, javí pre teraz už vládnucu stranu ako racionálny. A podľa vyjadrenia premiéra by v takomto prípade bolo možno správne nechať voľný deň na piatok, aby sa vytvoril predĺžený víkend. Nie je to kritika, iba moje konštatovanie ako táto myšlienka sa v tomto parlamente správala spred dvoch rokov dva roky až dodnes. Vítam tento posun v myslení, zmenu názoru a zhodu na presúvanie sviatkov, aby sa vytvoril blok voľných dní. Považujem to za pozitívum.
Preukázalo sa, že sviatky majú pozitívny vplyv na produktivitu práce. A je to nepochybne tiež jeden z odborných argumentov, v ktorom sa, predpokladám, vieme zhodnúť naprieč politickým spektrom, nehovoriac o tom, že viac voľných dní pokope pomôže regenerácii zamestnancov a je lepšie, keď sú tieto dni za sebou. Takáto zmena neruší žiadne štátne či cirkevné sviatky, no napriek tomu bude mať pozitívny vplyv na rast HDP, efektivitu podnikania, produktivitu práce, rozvoj domáceho cestovného ruchu, ale aj na lepšiu pohodu zamestnancov. Zároveň sa zabezpečí tak plynulosť pracovných procesov bez prerušenia dňom pracovného pokoja.
A ešte jeden vážny aspekt, ktorý si dovolím tu predniesť, a síce rodina, čo s našou rodinou. Dúfam, že všetci uznávame, že rodina je základom spoločnosti a momentálne slovenská rodina je vo veľkej kríze. Pýtam sa, prečo je v tejto kríze. A ja hovorím, že je to aj preto, že rodina nemá na seba čas. Nemá na seba čas v týchto ekonomicky vyhrotených časových stresových situáciách. A myslím si, že mali by sme urobiť všetko pre to, aby ten čas na rodinu aj z moci štátu sme tejto rodine dali, aby jej členovia mohli sa stretnúť, utíšiť po tom týždni, v ktorom nevieme, kde nám doslova hlava stojí, mali na seba čas. A myslím si, že pokiaľ by sme aspoň jednu rodinu, dve, tri, štyri rodiny zachránili tým, že budú mať ten predĺžený víkend, aby mohli sa stretnúť a si tak vydiskutovať problémy, ktoré počas týždňa nestíhajú, myslím, že stojí za to, aby táto novela bola prijatá.
Po ďalšie. Myslíte si, že naši zamestnanci nemajú toho na bedrách dosť? Ja si myslím, že majú toho dosť. A stopercentne privítajú, pokiaľ budú môcť ten sviatok využiť v predĺženom víkende a okrem toho venovať sa rodine, samozrejme, si aj fyzicky oddýchnuť z práce, ktorá momentálne, samozrejme, ich, ja hovorím, gniavi, pretože sú tam v mnohých prípadoch doslova vykorisťovaní. Za to, čo robia, nemajú adekvátnu mzdu a fyzicky sú niektorí doslova zdieraní.
Vážení, dúfam, že toto tu by nemalo byť o politike, ale o zodpovednosti za našich občanov, našich pracujúcich, naše rodiny. A dúfam, že nebudeme tu klásť nejaké politické aspekty do popredia, že ja som pravý, ty si ľavý, ja som modrý, ty si biely a my sme nič. Takže dúfam, že naprieč politickým spektrom by táto novela mohla byť podporená. A týmto by som vás chcel požiadať o túto podporu. Ďakujem pekne.