Videokanál klubu

Ďakujem. Ďakujem, Janko, za tvoje vystúpenie. A skutočne sa mi zdá, že zhrnul si tú podstatu. Chcel som povedať jednu vec. Myslím, že to spomínal kolega Droba pri svojom príspevku do rozpravy. A to je ten moment, že v histórii sa nám vyskytujú zvláštne stavy. Volený zástupca ľudu zabraňuje cyklistom a ľuďom, ktorí sa vozia na koni, vstup do lesa, čo si nedovolil ani ten historický zemepán.
Argumentácia, ktorú tu mal aj pred tým pán kolega pred tebou, čo vystúpil, má jednu chybu. A to je v tom, že ohrozujete práve touto úpravou 40 000 kilometrov ciest a ich použitie a ich využitie vôbec cyklistami, keďže veľa ľudí si to vôbec rozmyslí, či budú do nejakého lesa na Slovensku vôbec vstupovať a radšej navštívia cyklopark kdesi v Ledniciach alebo niekde, kde ho ešte privítajú.
A lesné cesty na Slovensku sú jedna z mála vecí, ktoré ste nemuseli budovať ani vy, ani iná politická garnitúra. Ale je to vec, ktorá patrí všetkým ľuďom. To znamená obmedzovať pohyb a dávať niekomu do ruky nástroj, že tu nemá čo robiť, možno aj na základe toho, že nemá presne naštudovanú slovenskú technickú normu alebo si nepreštudoval to, čo vydáva Slovenský kartografický úrad, alebo nemá pri sebe meter a nevie, či ide po 1,5-metrovej ceste, to je presne tohto dôsledkom. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja tiež chcem povedať, že naozaj mi to príde také zvláštne, že tá tendencia tu je tým ľuďom v tom zabraňovať. Mi to príde nenáležité. Ja sám mám takú starú kobylu, starú ťažnú. A sem-tam s ňou chodím do lesa. Dá sa chodiť teda aj, poviem to otvorene, priznám sa, mimo ciest po poraste. Čiže ale to tu aj niekto hovoril, čo ten kôň, preboha, v tom lese môže zlé urobiť. Tá argumentačná výbava typu, že koník sa prejde po lese a spôsobí eróziu, mi fakt príde nenáležitá, ak takto niekto začne operovať tu alebo kolesom, ráfikom toho bicykla. Naozaj možno keby to bolo argumentačne silnejšie podložené alebo férovejšie postavené, že poľovníci potrebujú kľud. No proste poľovníci potrebujú kľud na to, aby im nikto neplašil jelene, srnky. Tak, viete, už príďte s pravdou von, hej. Čiže taká hlúposť, že kôň spôsobí eróziu lesnej pôdy, možno môže zaznieť v tomto parlamente, však tu zaznie hocičo, ale na to ani podľa mňa odborník človek nemusí byť, aby povedal, že to nemôže byť argumentom, hej. Tak keby ste boli féroví chlapáci, čo máte zbrojáky a strieľate napravo, naľavo, tak poviete: „Pozrite sa, nemontujte sa do toho, ide o to, aby bol v lese kľud.“ No tak potom je to férovejšie. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, je tu možnosť zareagovať asi tak, že by sme mohli začať takým malým testom, v ktorom by zaznela otázka, že, čo by ste povedali, ktorá z týchto tém je z hľadiska slovenského lesníctva a slovenských lesov taká zbytočnejšia alebo menej dôležitá. Skúsime s tým začať.
Napríklad otázka výberkového spôsobu ako najvyššej lesníckej pilotáže, ktorá je potrebná preto, aby sa v slovenských lesoch hospodárilo veľmi efektívne, aby ste všetci a s nami aj všetci občania boli spokojní s tým, že je možné dostať z lesa všetky úžitky bez toho, aby sme to vlastne tak skoro aj zbadali.
Alebo téma číslo dva, napríklad vlajková loď slovenského lesníctva Lesy Slovenskej republiky a ich spôsob riadenia. Práve v týchto hodinách, v týchto dňoch sa rozhoduje možno o osude stoviek ľudí a o spôsobe riadenia skutočne tohto podniku, ktorý má povinnosť byť vzorovým podnikom v riadení slovenských lesov, aspoň ich štátnej časti.
Alebo možno spomenúť tému ohľadom reálneho oceňovania mimoprodukčnej funkcie lesov. Profesori lesníctva už pred desaťročiami rozpracovali veľmi kvalitne otázku, ako tieto faktory, nie drevo, ale to, z čoho žijeme, všetci oceniť. Napriek tomu sme sa k tomu ešte nedopracovali, ani legislatívne, ale ani my lesníci v reálnej podobe.
Alebo čo tak téma bielej farby, ktorú som minule čítal ako interpeláciu pre pána ministra pôdohospodárstva a životného prostredia, že pod rúškom spracovania kalamity miznú denne z našich lesov stovky kubíkov, ktoré by tam mali ostať? Je to nepoctivá hra, ktorá stále trvá. A, ako som to aj minule zdôraznil, tak aj teraz poviem, behom môjho prejavu určite odídu ďalšie jeho kubíky, ktoré by odísť nemali.
Nuž alebo skúsme sa pozrieť na tému číslo päť, cyklistov v lesoch. Nuž ja viem, odpoveď je jasná, tento test je ľahko zodpovedateľný. Cyklisti v lesoch ako problém slovenského lesníctva a slovenských lesov skutočne nie sú problémom, respektíve ak ním sú, tak rádovo by sme im mali dať charakter hodne nižšieho stupňa ako tým predchádzajúcim, na ktoré som chcel upozorniť.
A v žiadnom prípade som si teraz nechcel týmto úvodom vytvoriť predpolie na to, aby som povedal že mám zásadný problém s bicyklami a cyklistami v lesoch.
Ja najprv by som možno odpovedal na otázku, ako vnímame túto skupinu. Neviem, padajú tu vyjadrenia ako loby alebo záujmová skupina. Ja by som povedal, že ju vnímame ako skupinu ľudí, ktorí sa venujú ušľachtilej činnosti, ktorá podporuje rozvoj fyzický, ale aj duševný, poznávací, ako ľudí, ktorí jednoducho využívajú voľný čas na to, aby zvýšili svoju hodnotu, nechcem to tak povedať, ľudského tovaru, ale proste hodnotu človečenstva tým, že pracujú na sebe fyzicky a zároveň aj poznávajú krajinu, v ktorej žijú a pre ktorú žijú. Však ideál harmónie fyzickej a duševnej krásy je známy už od antiky. Ja si myslím, že použiť príklad aj cyklistov z tohto pohľadu nie je vôbec pritiahnuté za vlasy.
No a teraz už poďme k tomu, čo tu vlastne tak konkrétne zaznievalo.
Vypočuli sme si, že pre cyklistov je v podstate dovolené veľa. A kolega Ľuboš Martinák to tu napokon aj pekne povedal. STN 73 6108 o lesnej dopravnej sieti skutočne špecifikuje veľmi presne, čo je lesná dopravná sieť. A ozaj sa nepomýlil, keď pomenoval tie 1L-ky. To sú tie, ktoré celoročne môžete používať aj pre jazdu limuzínami. Nemáme ich tak veľa. My ako Slovensko nie sme po tejto stránke výnimoční z hľadiska lesnej dopravnej siete, jej hustoty. Je to potom tá 2L-ka. To je tá štrková cesta, ktorá ozaj vyhovuje sezónnemu odvozu. Je to tá 3L-ka. To už sú tie blatisté zvážnice, ktoré mnohokrát nie sú vhodné ani pre pešieho, ani pre cyklistu. A potom sú tam tie linky, ktoré ozaj sú tie perečká, ktoré umožňujú lesníkom spracovanú hmotu dostávať na ďalšie miesta jej transportu.
Fakt je ten, že keď sa na to pozrieme úplne prakticky a logicky, tak vidno, že tá sieť je tak bohatá, že sa nepomýlili tí, ktorí hovorili, že je tu možnosť jednoducho využiť obrovskú sieť v súlade s dnešným platným zákonom na to, aby sme sa po tých lesoch mohli pohybovať aj na bicykli, alebo aj na tie koníky nezabúdajme, aj keď tým sa budem venovať osobitne, relatívne ľahko, slobodne a s pestrými možnosťami nasmerovania tam, kde človek by myslel, že by chcel zájsť.
Ale ozaj sa tu zabúda na jeden faktor z toho praktického pohľadu, prepytujem, cyklistu, ak sme ho uznali za hodného toho, že je to človek, ktorý vykonáva prospešnú, sebazdokonaľovaciu činnosť, aby mohol jednoducho ísť po tom lese, nielen tam, kde mu vyslovene hovorí tá sieť, čo ako bohato členitá, lebo, viete, ono to treba aj dopovedať, to si predstavte ako bohatý strom, tá údolná cesta je tá 1L-ka a potom tie perečká, ktoré tu boli spomínané, ktoré majú tú šírku jeden a pol metra, ono sú to skutočne už len také vetvičky na tom strome ako to ihličie. Nuž zase ak by sme od toho cyklistu chceli, aby v tej chvíli prišiel rovno na koniec tej vetvičky a vrátil sa nazad, nuž možno by sme ozaj neurobili až takú strašnú vec. Veď on by sa tak prevetral. Ja sa inak hlásim k turistom. Až taký cyklista nie som, aj keď voľakedy som prešiel tisíc kilometrov z iránskych hraníc až do Ankary na bicykli. Ale bolel ma riadne z toho zadok. Radšej mám vibramy ako cyklistické sedlo. Ale jednoducho v takomto prípade tomu cyklistovi fakt by sme mali uznať právo, aby sa dostal z bodu A do bodu B. Ja garantujem, že on pôjde úplne logicky po tej sieti, ktorá sa mu tu dnes ponúka. A teda bol by divný a jeho konanie by bolo nelogické, ak by sa nám snažil vybočovať z tejto siete a ísť nápadne nejakými stržami, hrboľmi, výmoľmi alebo dokonca teda nejakou kalamitou popadanou. Však to nedáva zdravý rozum. Ale predsa len určite nastane chvíľa, keď sa dostane kdesi na to perečko, na tú štvrtotriednu alebo treťotriednu úroveň tej lesnej dopravnej siete. A v tejto chvíli potrebuje sa dostať niekde ďalej, lebo on, či už mu dáme GPS alebo obyčajnú mapu z Vojenského kartografického ústavu v Harmanci, chce niekde ísť. Už v tejto chvíli ak mu povieme, „vážený cykloturista, vážime si ťa, ale pozor, tu už nemôžeš ísť, lebo tu by si išiel chodníkom, ktorý má len polmetrovú šírku alebo by si prešiel lesom, ktorý je už ozaj lesom, a ty, hoci máš ten horský bicykel a hoci by si škodu nespôsobil, ale už by si bol tu mimo zákona,“ ja viem, ono odpoveď si nájde. Aj tu Ľuboš na to možno povie, no však v takej chvíli nech zosadne z bicykla a nech ho potlačí a zase nech si nájde pokračovanie tej terciárnej alebo štvrtotriednej úrovne lesnej siete a pokračuje ďalej zase nasadnutím na sedadlo.
Ja len by som sa chcel dovolávať toho, že keď už sa venujeme tomuto ozaj nepodstatnému aj z hľadiska lesníctva, aj z hľadiska Slovenska problému logiky úplne elementárnej, no ak sme sa dohodli na tom, či to zušľachťuje, ak sme sa dohodli na tom, že môže ten cyklista do toho lesa ísť, nuž tak vari nevytvárajme tu pre slušného človeka, stále sa bavíme o slušných ľuďoch, lebo neslušní, tí by nemali chodiť ani len 50 metrov od lesa, nieto pešo ani na ničom inom, stav, žeby teraz rozmýšľal takto: „Aha, hop, tak som zrejme prišiel na koniec zákonnosti. A teraz mám dve možnosti, alebo začnem porušovať zákon, a ako slušný človek to robiť nechcem, alebo sa musím otočiť a hľadať nejaké riešenie, ktoré teda bude zákonu vyhovovať.“ Ak sa na to pozrieme týmto spôsobom, a ja veľmi o to prosím všetkých, lebo fakt to je vec, ktorú by sme mali veľmi rýchlo preklenúť a ísť ďalej, nuž tak vlastne tu niet čo riešiť.
Ozaj ten návrh, ktorý tu zaznieva, aby sa tá doložka ohľadom povinnosti jazdiť len po tej lesnej dopravnej sieti a nedovoliť si proste vybočiť jednoducho z toho zákona vymazala. Však to je akosi neprirodzené, aby sme sa k tomuto vracali. Teda ja prvýkrát, hej, mám túto česť byť medzi vami. Ale veď tento problém je už fúzatý. A spomínal sa už veľakrát aj v minulých volebných obdobiach. Ja neviem, či je za tým nejaká sila nejakých jednotlivých skupín. Ale ak sa na to pozrieme zdravým rozumom ľudí, a nie poslancov jednotlivých zoskupení, tak sa musíme dopracovať k tomu, že tie maličké úseky, tých pár percent, ktoré musí ten cyklista riešiť takýmto spôsobom, že je to nelogické, aby sme cyklistu zaťažovali tým rozmýšľaním, či je v tejto chvíli v duchu zákona postupujúci alebo už zákon porušil. Veď predsa my nemáme ľuďom vytvárať nad hlavou nejaké gilotíny, obavu, že pozor, tak teraz nech si dávajú pozor, lebo už zrejme porušili zákon. A človek tu fakt nemal skadiaľ vedieť v tej chvíli, pokiaľ budeme na neho stavať tie otázky tak, ako boli doteraz navrhované. Ale to asi stačilo na tú tému.
Ja by som možno povedal, neplatí to na chránené územia, tiež si to treba uvedomiť. V chránených územiach lesov sa správame úplne inakšie. Tam skutočne ak niekoho stretám, a stretám, a vadí mi to, na hrebeni Nízkych Tatier, v kosodrevine cyklistov, ktorí sa vynárajú, tak sám upozorňujem: „Chlapi, čo to tu robíte? Tu nemáte byť s tým bicyklom v žiadnom prípade ani ho tlačiť nemáte.“ Aj keď, viete, to je vec zase pohľadu. Ale súhlasím s takýmto prísnym pohľadom. Mal som kedysi možnosť navštíviť Národný park Jotunheimen v Nórsku a poznám jeho riaditeľku pani Rigmor Solem. A bol som prekvapený tým množstvom cyklistov, ktorí chodia krížom-krážom po tomto národnom parku. Tak keď som sa na to spytoval, tak mi povedala niečo, k čomu ešte mi zrejme nedospejeme, lebo nórska nátura je trocha iná, aj keď teda jazdili tam krížom-krážom po tom Národnom parku bicyklami. A Rigmor Solem povedala: „No ja keby som im v tomto bránila, ja keby som im toto zakazovala, tak ja tu nemám čo robiť. Ja som tu nie riaditeľka národného parku pre to, aby som ľudí vyháňala z národného parku, ale aby som im toto umožnila.“ Ale to je len na okraj, tým nechcem v žiadnom prípade toto podporiť. Určite keby tu bol Maňo Huba, tak by mi teraz zase zdvihol prst na znak toho, že čo to vykladám. Určite treba národné parky, chránené územia, iný režim a rešpektovať ho.
Zakončiť by som to chcel niečím, čo považujem z hľadiska zákona č. 326/2005 Z. z. § 31 písm. d) za dôležitejšie. A tým by som vás chcel nahovoriť na podporu iného pohľadu. Tak ako mi bicykle nevadia a ako sa prihováram za to, aby tie bicykle jednoducho mohli voľne so slušnými cyklistami chodiť po slovenských lesoch, aspoň po ich štátnych častiach, aj keď aj neštátne musia strpieť to isté, tak by som sa chcel prihovoriť za to, aby sme vyhnali z lesa pliagu, ktorá mňa osobne rozčuľuje dlhodobo, a pokiaľ idem načerpať a dobiť baterky do lesa raz za čas, tak sa mi vari ani nemôže stať, že by som sa s touto pliagou nestretol, a to sú motorky, to sú trojkolky, to sú štvorkolky. Terénne autá by som tu nespomenul. Tie nestretávam, ale štvorkolkárov, motorkárov bez čísiel v čiernych prilbách, tých mám tam stále na očiach. Je tam z toho rachot, smrad, vyrušovanie po každej stránke, lebo keď zoberieme, že nejaká lesná technika na nejakej lokalite pracuje, tak, po prvé, má na to dôvod a, po druhé, je niekde lokalizovaná, ale tieto štvorkolky dokážu prebehnúť za jednu hodinu 100 kilometrov a narobiť rachot skutočne a smrad na obrovskom území. Keď aj raz za čas vytočím číslo na nejakú políciu alebo zavolám kolegu správcu a keby sa aj podarilo toho ťažko zachytiteľného vodiča lapiť a nejakým spôsobom pokutovať, tak viete, ako to dopadne. Dopadne to tak, že pokutu nedostane a keď aj teda by sa dačo malo diať, tak sa zistí, že je to synáčik veľmi vplyvného otecka, a policajt mi povie: „Dajte pokoj, veď vy ani neviete, koho ste to chytili.“ Nuž tak ešte by som pridal, že mi vadia snežné skútre, lebo ja rád chodím aj na bežkách v zime a snežné skútre robia taký istý smrad, taký istý hluk a okrem toho elegantne likvidujú ešte aj bežecké stopy.
Takže vás poprosím, zameňme problém cyklistov, ktorí ak sú normálni, tak naozaj nie sú problémom, a nebojme sa ich pustiť do lesa, oni naozaj nepôjdu cez tie nepriechodné terény a budú sa držať tej cesty, tak ako im to aj dneska dovoľujeme, a vyžeňme z lesa tieto smradľavé a hučiace stroje. A keďže vieme, že zákon síce platí, ale aj v tomto ohľade je bezzubý a sa nám to nejako nepodarilo napraviť. A ja aj chápem lesníkov, ktorí už kývli rukou a povedali: „S tým sa už nedá nič robiť, lebo fakt sme na nich krátki.“ Nuž ja viem, už to tu zaznelo, reštrikcia je neférový a nie veľmi efektívny nástroj, ale pohrozme aspoň, že každý, kto sa dopustí toho, že vstúpi na lesnú pôdu s takýmito prostriedkami, aké som menoval, tak môže byť potrestaný nielen pokutou, ale aj ich trvalým skonfiškovaním v prospech štátu. Ja viem, právnici mi na to povedia, už mi to aj povedali, že je to neprimerané, že to asi neprejde. Ja by som vás prosil, keby sme dokázali dostať túto hrozbu do zákona, tak by to možno skutočne pôsobilo na niektorých, že sa nebude odvolávať, dovolávať a tváriť sa, že má v danom regióne toľko známostí, že si to môže dovoliť, ale že by si uvedomil, že môže o tú štvorkolku alebo trojkolku, alebo motorku prísť. A považoval by som to možno za taký zúfalý pokus. Som si povedal, že ho tu prednesiem. Ale keby to v tom zákone bolo, že tie bicyklíky tam vypusťme a toto tam vložme, že teda pri porušení tohto zákazu sa vystavuje človek riziku, že bude pokutovaný podľa stupňa závažnosti až po možnosť skonfiškovania prostriedku, ktorým sa spáchal tento prostriedok, tak som presvedčený, že na časť majiteľov rozmaznaných detičiek, ktoré proste lietajú na týchto strojoch, by to mohlo fungovať.
A tam by som videl reálnu koncovku tejto podľa mňa úplne neefektívnej polemiky o tom, čo s cyklistami, ktorí vôbec nie sú problémami našich lesov. Problémy našich lesov, o tom už viac rozprávať nechcem, aby som zase sa neopakoval, sú úplne inde. A ja verím, že budeme ich aj na pôde tejto siene zákonnosti riešiť tak, aby sme zo slovenských lesov urobili to, čím ony vždy boli. A ja verím, že aj ostanú zdrojom veľmi vážnych ingrediencií, ktoré pre život potrebujeme my všetci bez ohľadu na čokoľvek. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážený pán kolega, pri všetkej úcte, presne to, čo ste teraz v rozprave povedali, je aj problémom, ktorý zákonom chceme riešiť. Vy chcete, aby na základe toho, že človek má chuť sa previezť bicyklom po lese, dopodrobna si naštudoval slovenské technické normy a tým, ako sa pohybuje po lese, zároveň dával pozor či náhodou niektorú z tejto slovenskej technickej normy neporušuje. Zároveň hovoríme, že je cestná štruktúra v lese, kde ste aj spomenuli orgán, že tak dopodrobna si bude plánovať trasu pri tom, že on sa chce ísť odviezť lesom. Ustanovenie, ktoré pozmeňujúcim návrhom z roku 2007 bolo do zákona dané, je v mnohých okamihoch čudné a zvláštne. Okrem toho sme hovorili, že je aj nevymožiteľné. A štatistiky za päť rokov, počas ktorých ho v platnosti máme, že neexistuje vlastne postihnuteľnosť tohto zákona, ste sa nedotkli. Napriek tomu robíte to isté, čo v predchádzajúcom volebnom období. A debatu o tomto zákone a vôbec umožnenie, aby plénum sa mohlo k tomu vyjadriť, zabíjate procedurálnym návrhom, aby sa o zákone ani nehlasovalo. Ďakujem.

Ďakujem. Vážený pán prvý námestník, nepotešili ste ma. Ja som vám tú otázku položil zámerne. Nikto vás tu neobviňoval zo stavu toho, že nemáte „šéfa“.
Ste vymenovali rôzne oblasti, kde na Generálnej prokuratúre cítite deficit. Jeden je legislatívny, ktorý ste pomenovali, ďalšie sú ohľadom majetkových pomerov na Generálnej prokuratúre a vybavenosti kancelárií, a povedali, že teda nemáme si predstavovať, že sú tam nejaké mahagónové nábytky a klimatizácie.
Ďalší stav ste pomenovali ten, ako keby prokurátori všeobecne na základe toho, že sa tu striedajú vládne garnitúry, museli robiť vždy s novými ľuďmi. Máme to teraz veľmi aktuálne, lebo veď sme tu pol roka a to zemetrasenie aj v Policajnom zbore vždy po voľbách prichádza. A sám to pomenúvate, ale celý tento stav v globále má jednu základnú otázku. A to je možno aj zriadenie, čo skutočne chýba Generálnej prokuratúre okrem všetkých týchto negatív, ktoré pomenúvate vy, aj s tým, že ste museli prevziať pôvodne zamýšľanú funkciu, ktorú ste chceli vykonávať iba mesiac, na takmer rok alebo 1,5-ročné obdobie. Je to stav, ktorý sa nedá akceptovať, stav, ktorý musí ležať na srdci aj vám. A pravdepodobne ak by sme išli ďalej, to obvinenie z činnosti smerovalo na úplne nejaký iný úrad, nie na váš, to je to, že Generálna prokuratúra niekde zostala zachytená v ústavnoprávnom vákuu a nekonajú ústavné inštitúcie, ktoré by mali mať na srdci dozor nad zákonnosťou v tejto krajine. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán prvý námestník, ja len chcem tak skorigovať zľahka, že ste povedali, že budete riešiť môjho psa. Ono dá sa povedať, že nebudete riešiť môjho psa, ale budete riešiť svojho podriadeného, ktorý bol schopný sa pod niečo také, ako som spomínal, podpísať. Zrovna bol to pes. Čiže toto je taká mierna korekcia.
A ten cirkus. Ja som hovoril a opakujem to, je to už aktom takého zúfalstva a beznádeje v prípade, že by sa v tej veci nič nekonalo. Znova ma napadá, že ak už poslanec má problém, viete, tak potom čo má robiť ten bežný, obyčajný človek, ktorý sa nemá šancu ku vám dostať tak zblízka ako trebárs ja?
A ešte dovoľte krátko k tým dovolaniam. Rád som tomu ozrejmeniu, čo vlastne je. Prípadne neskôr sme si mohli na to spomenúť, že tuná je taký Pečniansky les 22 ha. Štátne lesy to vymenili podvodným konaním, to tvrdím ja, a to musí dokázať súd, za lesy niekde pri Veľkom Krtíši. A keď už Slovensko prehrá všetky súdy, ktoré budú, ja budem naozaj zvedavý, či kvôli Slovensku, kvôli ľuďom, kvôli tomu, aby sme my, poslanci, sa nemuseli pozerať na to, že niekto už pod nosom nám urobil to, čo urobil, sa na úrade, v ktorom pracujete, nájde vôľa tento mimoriadny opravný prostriedok dodať. Ale to nie je otázka, lebo viem, že ste povedali, že nebudete reagovať. Tak to len dodávam, že budem zvedavý v tom ďalšom období, ako sa to bude vyvíjať.
Každopádne vám však ďakujem za deklarovanú ochotu, že sa budete venovať nie môjmu psovi, ale prípadu, ktorý súvisí s tým, čo všetko je človek schopný s okrúhlou pečiatkou podpísať. Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, k tejto prokuratúre som to mal dlhšie na jazyku a aj niečo poviem.
My sme pána zastupujúceho generálneho prokurátora, alebo by som teda správne tituloval, prvého námestníka Generálnej prokuratúry pána Tichého mali aj u nás na výbore, kde sme sa teda rozprávali o tejto správe. A ja som sa ho spýtal teda na začiatku, či si myslí, že ak by strelili do psa z dvoch metrov, tým spôsobili mu 40 vnútorných, 70 vonkajších rán, to znamená urobiť z neho rešeto, že je možné nevšimnúť si, že ho trafili. Pán Tichý potvrdil, že sa mu to nezdá, že tak určite by si to mal všimnúť, že trafil. Tak bol som rád, že sme sa na tom začiatku naladili na spoločnú vlnu, lebo potom som pokračoval v tom príbehu. Nuž by ste neverili, že na Slovensku sa nájde prokurátor, ktorý tomu uveril, áno, okrem policajta, ktorý tomu tiež uveril. A ja neviem, či sme na tom tak úboho, že na mojom psovi budem demonštrovať, že kam sme sa to dopracovali, ale asi je to tak. Takže skúsim ten príbeh trošku dopovedať, podľa mňa o čom svedčí.
Celý problém môjho psa Zipa je v tom, chudák, že on nevie vypovedať. Toto psíča nevie vypovedať, je dobrý pes, na chleba ho natriete, dobrý pes, je tam, kde je, výborný pes. Vadil niekomu, nuž strelil. A tie fotky obehli, myslím, aj tuná bol niekto, Martin Poliačik, myslím, to tu, mal ich, bolo vidno, ako vyzeral ten pes. Vyzeral úboho, už sme robili nad ním kríž, ale prežil. Ale ten príbeh pokračuje. A pokračuje v tom, čoho vlastne sme schopní alebo kam sme sa to dopracovali, že kto všetko v tejto krajine má okrúhlu pečiatku, kto všetko je sa ochotný a schopný pod niečo podpísať. Viete, ten policajt, ktorý zaznamenával ten prvotný stav, ja nechcem vás tu zaťažovať celým tým príbehom, ja len z toho niečo vypichnem, videl teda akúsi situáciu. A sa ma spýtal, či budem prístupný, ja ani neviem, ako sa to právnicky volá, na nejaký zmier, hej, s tým. A ja vravím, že ja nechcem robiť problémy, teda i keď ma to hnevá, a že mi možno to bude stačiť, ale že proste náklady, lebo o tom šetrení som hovoril, budem požadovať. Čiže to bola taká tá informácia. Ale potom sa to zvrtlo. Potom niekto prišiel a povedal: „Ja to vybavím, ja to všetko vyriešim.“ Možno povedal, že tu s nami kývať nebude nejaký Hlina, čo nám tu chytil zlodeja osemkrát súdne trestaného. Neviem, možnože si spomínate na ten prípad človeka, čo chodil vykrádať autá, bol osemkrát súdne trestaný. My sme ho museli chytiť. My sme ho odovzdali polícii, o polhodinu uplával, normálne pomaly, ešte mal aj sprievod, ako ho pustili. Som rád, že vtedy vtedajší minister vnútra zareagoval tak, ako zareagovať mal. Už vtedy asi moje problémy v nejakom rajóne začali s tým, že s nami tu nejaký Hlina cvičiť nebude. Čiže niekto si povedal: „Strelil, dobre mu tak, ešte to blbé psisko prežilo.“
A ideme teraz na to. Takže ten obvinený, alebo ten, kto to urobil, vypovedal, zopakujem, dokonca by som to vám vedel prečítať, nechcem vás zaťažovať, že pes sa k nemu blížil, strelil raz, ako sa blížil, keď prvýkrát strelil, boli štyri metre, potom teda viete, strelíte raz, tam je nejaké obdobie, a teraz on už približne z dvoch metrov strelil, nevšimol si, či trafil. Výsledky tej streľby som vám povedal. On to tvrdil, že však to je v poriadku. Ten obvinený môže tvrdiť, že nebo je modré a že pán Frešo rozpráva po čínsky. On to môže tvrdiť. Otázka stojí, či sa s tým ten vyšetrovateľ, ten, kto má tú okrúhlu pečiatku, stotožní. No stotožnil sa s tým. Policajt sa s tým stotožnil. Mne to uznesenie o zastavení prišlo. Ja kukám na to a vravím, že však to nie je normálne, že však to prišlo z Marsu alebo zo Stupavy. No tak, viete, druhá možnosť bola správna. Tak zo Stupavy mi to prišlo. Teraz vravím, aké sú možnosti. No tak môžete sa odvolať. Nuž som sa odvolal, a to ešte horšie, do Malaciek. A to je presne to, že z Malaciek mi prišla odpoveď, že sa zamieta moje odvolanie ako neodôvodnené.
Vážení, ja tu nechcem vás zaťažovať tým, o čo tam šlo, že komu ten môj pes vadí a tí poľovníci akí tam sú a nie sú ja neviem. Ja len hovorím o tom, o blbosti, arciblbosti, ktorá tam je, ktorú potvrdil aj tuná pán prvý námestník, že to je arciblbosť. A niekto sa s ňou stotožnil a ju uznal a zamietol. Tak, viete, to chúďa moje psíča, ten Zipo, sa stáva exemplárnym prípadom toho, kam sme sa dopracovali, čoho sme schopní v tejto krajine vydať za pravdu. A ja som možno trošku tvrdšia nátura, že ja sa na to pýtam a neviem čo. Ale teraz rozmýšľam nad nejakým bedárom, chudákom niekde zo Sniny alebo neviem skade, že čo s ním, keď sa dostane do súkolia moci, je schopný tento systém urobiť, ako je ho schopný zlomiť a zničiť v záujme niekoho, v záujme niečoho, aby mu to teda ukázali, kto je v tejto krajine pánom.
Pán prvý námestník mi sľúbil vtedy na tom výbore, že mám mu doniesť náležitosti ohľadom toho, aby si to pozrel. A viete, ja nebudem to teraz analyzovať. A v zásade ho aj vyzývam, verím teda, že mi odpovie, na odpoveď, že čo zistil také klasické ako tuná pri tých zákonoch, že keď chce niekto malú novelu, tak sa hovorí, že budeme to riešiť komplexne. Ja teraz hovorím, že niekto podpísal takú blbosť. Tak poprosím vás, pán prvý námestník, nehovorte mi, že to vnímate v nejakej komplexnosti, tam nemáte čo vnímať v komplexnosti, tam máte vnímať to, či sa stotožním s tým, že niekto strelí z dvoch metrov a povie, že netrafil, lebo to bola obhajoba toho človeka. Len on tvrdil, že použil zbraň v krajnej núdzi. A to bola jeho obhajoba, hej, že proste on ju použil v krajnej núdzi. No už aj keby to bola pravda, tak jeho povinnosťou bolo to okamžite hlásiť. On to hlásil až o tri dni, už keď to bolo na Markíze. A dôvodom teda, prečo porušil ustanovenia ja neviem zákona o zbraniach a strelive, bolo to, že si neuvedomil, či trafil. Viete, že toto klamstvo povedal, toto použil na to, prečo si nesplnil tú povinnosť. Takže keby sme odhliadli úplne od všetkého, čo tam oni tvrdia a čo nie je pravda, tak minimálne mal dostať 50 eur pokutu za to, že si nesplnil svoju povinnosť podľa zákona o zbraniach a strelive, podľa môjho laického názoru, a nie urobiť to tak, že s tým Hlinom, alebo s tým niekým, vykýva. Tak tuná nikto s nami cvičiť nebude.
Pán prokurátor JUDr. Ján Mihal, teraz tie informácie, ešte nejakú tú imunitu mám, čiže tu poviem, údajne je členom dynastie, my sme sa dopracovali až k takémuto niečomu. Čiže pán Mihal je prokurátorom v Malackách, jeho brat je prokurátorom v Pezinku, jeho otec, myslím, je sudcom v Trnave a mama je sudkyňou v Trenčíne, proste niekde. Proste všetci, čo majú ruky, nohy v tej rodine, sú v súdnictve našom. Všetci títo asi robia proste tú prácu s tým plným presvedčením o hlbokej spravodlivosti a správnosti ich konania a chudák pes nevie vypovedať, to je vybavené a chudáka zlomíme. Chudák sa nemôže sťažovať. Tuná veľkí ľudia, poslanec Národnej rady biedi, chudák, biedi tu, normálne sa dovoláva toho, čo teraz, že mu chceli zavesiť dlh na mesto Martin vo výške miliardy, ja som o tom prípade nevedel, teraz to len zľahka analyzujem, že na Generálnej prokuratúre uznali, že je dôvodné mimoriadne dovolanie na právnu istotu práv cyperskej firmy na základe už x rozhodnutí iných súdov. Nuž keď tak veľmi záleží Generálnej prokuratúre na právach cyperských firiem, ono, my s tými cyperskými firmami tu máme svoje skúsenosti, však to ono vieme, tomu som sa venoval minule, tuná cyperských firiem je dosť veľa, dosť veľa, by som povedal, dosť často sa s nimi stretávame, ktovie, v čom tkvie to čaro cyperských firiem, prečo tak ten Cyprus je taký obľúbený? Je to nejaká klíma? Alebo ja neviem, čo to môže byť. Viete, pýtam sa, lebo sa s cyperskými firmami stretávame pri mýte, teraz ťažiari sú poväčšine z Cypru a teraz aj nejakí dovolávači sú z Cypru aj, myslím, Loto alebo ten TIPOS boli z Cypru. Proste do toho Cypru, ja neviem, asi sa asi pôjdem pozrieť. V živote som tam nebol, pôjdem sa tam pozrieť, aby som videl, v čom je čaro Cypru a v čom je čaro, že teda Generálna prokuratúra uznala, že je teda nevyhnutné, aby táto cyperská firma mala tú právnu istotu, a prečo ten môj chudák pes, ktorý prežil, chvalabohu, nepožíval žiadnu ochranu. Že však čo to je jeden pes? To už nehovorím o tom, že to bolo celé vedené ako poškodzovanie cudzej veci, nechcem to analyzovať, ja chcem povedať, aby to nevyznelo zle, lebo myslím, že to za to stojí, tento Zipko, tento môj pes, potom bola taká sučka, čo učila tie rysy, strelili tú suku. Tie dva psy boli, myslím, dosť silným takým, by som povedal, presvedčovacím prípadom, aby sa menil ten zákon, ktorý upravoval možnosť streľby psov v lese. Ja chcem, uvidím to v rámci mojich možností, aby aj Zipo môj dokumentoval to, kam až obludne sme sa v systéme našej justície a spravodlivosti dostali, pod čo všetko je schopný človek dať svoju okrúhlu pečiatku. Ministrovi vnútra som to ešte nepovedal, lebo to bude samostatné.
Teraz, vážený pán prvý námestník, ja sa spýtam, neviem teda, čo mi odpoviete, ako ste to doriešili. A priznám sa, že neviem, aké vy tu máte možnosti ohľadom tohto pána, ktorý takto proste používa svoju okrúhlu pečiatku. Som zvedavý na to. Možno to nebude ani potrebné. Ale ak nenájdem, by som povedal, adekvátnu odpoveď na tieto úplne jasné skutočnosti, tak urobím taký pojazdný ten cirkus a budem proste chodiť, takú až dramaturgiu spravím po mestách a dedinách a obciach, keď nebudeme mať zasadnutie, aby som ľuďom demonštroval, čo všetko sú schopní policajti a prokurátori podpísať, lebo, viete, tá plasticita je krásna, lebo to je v tej výpovedi, tá výpoveď tam môže byť zväčšená. Teraz tam dáme akože bude streľba, nejakého toho Zipa zoberiem, však nestrelí ho naživo, hej, ale budeme to demonštrovať, teraz, pozrite, aha, z dvoch metrov to bolo, viete, a tým ľuďom budeme ukazovať, čo všetko to bolo, kam sme sa to dopracovali, kam v tom systéme, ktorý chce položiť Martin na kolená, zrekvirovať tam od Matice až po cesty chodníky, ešte aj ten Váh, čo im tečie, im prehradíte, až po nejakého psa zachádza tá obludnosť. Je to naozaj, ako sa hovorí, dovtedy, kým v tých ľuďoch nejako prestane byť chuť to akceptovať. A to nie je dobré pokúšať do poslednej chvíle.
Pán prvý námestník, neberte to osobne. Naozaj preto sa na vás obraciam, lebo ste tam a ste tam najvyšší údajne. Ja tomu moc nerozumiem. Takže keď ste tam najvyšší, tak sa obraciam na najvyššieho. A som zvedavý, čo mi viete povedať o prípade môjho psa, ktorý vlastne nie je prípadom môjho psa, ale prípadom obludnosti našej justície a spravodlivosti. Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem, pani poslankyňa, aj za ten možno smutno-smiešny úvod. Sama ste ho nazvali ako iróniu alebo až satiru, ktorá pomenováva súčasný stav toho, že nemáme generálneho prokurátora Slovenskej republiky vymenovaného do úradu.
Vyvolali ste úsmev aj na tvári zastupujúceho a v súčasnej funkcii predkladateľa tejto správy. A táto situácia je skôr vhodná na smiech cez slzy.
Tiež sa pýtam, komu tento stav vyhovuje, a možno aj v tom duchu troška odľahčenom sa pána predkladateľa možno spýtam, ako sa pracuje bez šéfa, ako sa pracuje bez človeka, ktorý má priamu a v tomto prípade aj politickú a vôbec zodpovednosť pred ľuďmi, ktorí nominovali a voľbami vyjadrili vôľu, aby v poslaneckej snemovni sedeli konkrétni ľudia a títo ľudia zvolili generálneho prokurátora. Aký iný režim by mal v demokratickej krajine fungovať? 79 poslancov vyjadrilo vôľu a legitímne zvolilo generálneho prokurátora, akým spôsobom sa teda pracuje na Generálnej prokuratúre a komu vyhovuje to, že obrovské kauzy a tuná sa spomínajú mimoriadne dovolania, sa dejú pod rúškom toho, že nikto nie je za ne zodpovedný. Váš úrad, pán zastupujúci generálny prokurátor, nevedie človek, ktorý by mal zodpovednosť. Ja sa pýtam, ako môžete do správy uviesť, že ho vlastne ani nepotrebujeme, lebo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Ďakujem aj za konkrétny príklad, ktorý si uviedol z tvojho pôsobenia ako primátora v meste Martin v prvej časti tvojho príspevku.
V druhej časti príspevku si však poukázal minimálne teda na veľmi závažný fakt, ktorý trápi legitímne zvolených poslancov, legitímne zvoleného generálneho prokurátora, doteraz nevymenovaného, a obrovskú časť verejnosti. Chcem upozorniť na to, že tak ako si spomínal v rozprave, bola obrovská miera nevôle s týmto faktom vyjadrená v protestoch. A podľa mojich informácií doteraz beží najdlhšie trvajúci protest na území Slovenskej republiky, mnohí ho poznajú pod názvom Okupovanie Generálnej prokuratúry. Ten stav aj celý vývoj, ktorý si pomenoval, od vzniku voľby, následných podaní na Ústavný súd až po nečinnosť prezidentského úradu a rozpor medzi exekutívnou a legislatívnou mocou a podobne je presne ten moment, ktorý pri predkladaní správy o Generálnej prokuratúre je asi jeden z najdôležitejších, na ktorý sa verejnosť pýta, kedy dohľad nad zákonnosťou v tejto krajine bude obsadený a bude do dôsledkov urobený tak, aby legitímne zvolený generálny prokurátor mohol zastávať svoj úrad. Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené kolegyne a kolegovia, tento návrh zákona sme sa snažili predložiť aj v minulom volebnom období, keďže sme mali záujem napraviť nevyhovujúci stav a zabrániť hromadnému porušovaniu nedomysleného zákona, ktorého súčasné znenie je dedičstvom z prvého vládnutia vládneho obdobia tzv. prvej Ficovej vlády z dielne ministerstva pôdohospodárstva pod vedením Miroslava Jureňu, vtedy z HZDS. Bol predložený jeden pozmeňujúci návrh, ktorý znemožnil cyklistom pohybovať sa po lese. Predložil ho pán poslanec Tibor Lebocký ešte v roku 2007 a bol vtedy tesnou, ale predsa len väčšinou 75 poslancov schválený. Odvtedy tu máme zákon, ktorý zakazuje občanom vstup do lesa, a to navyše nezmyselným a nevykonateľným zákazom. Spomínaný pozmeňujúci návrh z dielne pána kolegu Lebockého odôvodňuje súčasný právny stav, a teda zákaz vstupu cyklistom a koňom tým, že, dovolím si zacitovať z pozmeňujúceho návrhu z roku 2007, zabraňuje nežiaducej expanzii cyklistov a jazdcov na koni priamo do lesných porastov, nebezpečenstvu ohrozenia života a zdravia občanov, ktorí sa jazdou na bicykli a koni bez akéhokoľvek obmedzenia dostávajú do odľahlých častí lesov s vysokou koncentráciou zdravie a život ohrozujúcich prvkov, kde sú extrémne terénne podmienky, zvýšený výskyt veľkých šeliem, absencia schopnosti lokalizácie polohy v prípade mimoriadnej udalosti, ďalej, že návštevníci v lese spôsobujú eróziu pôdy.
Nezmyselnosť súčasného právneho stavu vidím v dvoch rovinách. Tá prvá je nezmyselná v udeľovaní zákazu vstupu do lesa, ktorý patrí všetkým a ktorý využívajú občania na svoju rekreáciu, šport a oddych. Zákon popiera zmysel horskej cyklistiky. Ide o absurdné obmedzenie slobodného pohybu ľudí v prírode. Druhú rovinu nezmyselnosti vidím hlavne v nevykonateľnosti súčasného znenia. Podľa zákona o lesoch cyklisti nesmú jazdiť v lese mimo lesnej cesty alebo vyznačenej cesty, trasy. Nie je však možné rozlíšiť, či ide o lesnú cestu, pretože táto nie je v žiadnom záväznom predpise definovaná a už vôbec nie je v lese jasne rozlíšiteľná, či ide o cestu alebo necestu. Podľa technickej normy sa uvádza, že dvojstopová je lesná cesta a jednostopový je len lesný chodník. Navyše nie je jednoznačne jasné, čo je to vyznačená trasa. Ide o dopravné značky alebo postačuje nejaké iné turistické značenie?
Súčasný právny stav od roku 2007 spustil diskusie práve na tieto otázky, ktoré v zákone nie sú zodpovedané. A jeho nedostatky nie sú doriešené. Tá diskusia nie je nová. A spomínal som, že sme sa tým zaoberali aj vo vládnom období v minulosti. Jeden zo spolupredkladateľov tu je pán predseda Frešo. Túto tému otváral aj na pôde parlamentu. Tieto nedoriešené otázky značenia cyklotrás v lesoch z hľadiska pohybu sú v súčasnom stave, ako to vidím. A vítam tu aj kolegu z nášho poslaneckého klubu, ktorý sa v lesoch vyzná, pána poslanca Janka Mičovského. Označovanie cyklotrás je v lesoch ojedinelé, ak vôbec existuje. A dnes nikto presne nevie, ktoré cesty sú tam prejazdu povolené a nepovolené.
Tu sa dostávame do stavu, keď je plošný zákaz s nejasným výkladom opakovane porušovaný. A tým aj vymožíteľnosť tejto právnej úpravy iba zneisťuje obyvateľstvo. A myslím si, že nastal čas na to, aby sme túto otázku vyriešili jednoduchou zmenou zákona.
O nevykonateľnosti zákazu svedčí aj štatistika udelených pokút za jeho porušenie. Bola dokopy za platnosti tohto zákona až jedna jediná pokuta ohľadom pohybu cyklistov alebo koní v lese. Človek pohybujúci sa v lese totiž vo väčšine prípadov nemá šancu vedieť, či zákaz porušuje alebo neporušuje, nakoľko značenie ciest nie je dostatočné a samotná definícia lesnej cesty neexistuje, lesná cesta či lesný chodník nie sú definované v zákone.
Táto právna norma vnáša do systému iba chaos, a to na strane občanov, ktorí sú vo voľnom čase, voľnom pohybe v lese obmedzovaní, ale nevedia presne kde kedy za čo by mohli byť pokutovaní alebo penalizovaní.
Bavíme sa tu o našich lesoch, štátnom majetku, kde zakazujeme ľuďom, rekreantom, cyklistom vstup do lesa, na čo majú plné právo. Nemyslím si, že je opodstatnené sa teraz oháňať argumentmi o ochrane životného prostredia, erózie pôdy a až bezpečnosti, keď na druhej strane sa s týmto štátnym majetkom šafári nielen s spôsobom, ktorý je netransparentný alebo hrubo narúšajúci ekosystém bez ohľadu na dôsledky. O tomto môže naozaj podať svedectvo pán kolega Janko Mičovský, ktorý na tento stav poukazoval aj v minulosti. Netvrdím, že medzi občanmi sa nenájdu aj takí, ktorí sa v lese nevedia správať a svojím arogantným prístupom k prírode jej vedia škodiť. Plošný zákaz vstupu cyklistov a koní do lesa sa mi však zdá nelogický a neopodstatnený, v ďalšom prípade nevykonateľný, ľudia ho aj tak nerešpektujú. A jediné, čo ním navrhovateľ, vládna strana SMER, v predchádzajúcom volebnom období dosiahol, je jeho opakované porušenie bez nádeje na uplatnenie vôbec nejakej sankcie.
Nesúhlas so zákonom podpisom prišlo pred prezidentský palác svojho času vyjadriť vyše 300 cyklistov v roku 2007. Na vrátenie tohto zákona vyzývali občania aj prostredníctvom petície, ktorú podpísalo okolo 15 000 ľudí.
Zákaz zrušenia vstupu cyklistov a koní do lesa je jedným z bodov aj nášho programu, hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, ktorý sa stal aj obsahom minulého programového vyhlásenia vlády. Na apel občanov, cyklistov a ľudí so vzťahom k prírode, k lesnému prostrediu, ktorí si vážia slobodu pohybu, sme v predošlom volebnom období tento zákon podávali. Ale poslanecké návrhy boli neodôvodnené, posúvané naprieč celým politickým spektrom od júna 2011 až do februára 2012, keď prišla táto novela na rokovanie. A tak mohlo prebehnúť iba jeho prvé čítanie, keďže následne v marci boli voľby.
Chcel by som už iba na záver podotknúť, že tento návrh keď bol prerokovaný na schôdzi vo februári 2012, a to s tým, že sme vedeli, že bude môcť byť prerokovaný iba v prvom čítaní, bol na návrh poslanca strany SMER pána Ľuboša Martináka zastavený procedurálnym návrhom, aby sa nepokračovalo v rokovaní o tomto bode programu.
Z toho, ako som uvádzal hlasovanie, chcem teda podotknúť fakt, pozmeňujúci návrh, ktorý prešiel z dielne pána Lebockého, bolo vtedy prítomných na schôdzi 129 poslancov, za návrh hlasovalo iba 75 poslancov, proti návrhu ich bolo 42. Nedá sa tu hovoriť o niečom, že by tento návrh v rámci nášho právneho systému niečo vylepšoval, bráni voľnému pohybu ľudí v lese. A keby sme toto chceli upraviť, nerobme to spôsobom, aký zvolili naši predchodcovia, že urobili nevykonateľnú normu, ktorá nemá absolútne žiadne odôvodnenie, aby z hľadiska ochrany prírody alebo z tých dôvodov, ktoré spomínal pán poslanec, bola naďalej v platnosti v našom právnom systéme.
Preto si dovolím, kolegyne, kolegovia, vás poprosiť, požiadať teda o podporu tohto návrhu a možno aj s odporúčaním obrátiť sa na ľudí z výboru pre životné prostredie a pôdohospodárstvo alebo na nejaký iný okruh, ktorý nad touto témou sa môže zvolať, a dohodnime sa nad nejakou možnou inou úpravou. Ďakujem za pozornosť.