Ďakujem, pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, zvláštne plénum. Ale tak, čo už, je to tak. Nevadí. No ja si myslím, že k tejto správe o stave školstva netreba hovoriť o nejakých detailoch ani o nuansách, pretože tu ide o princíp.
Ide o strategický materiál politického charakteru. Preto osobne musím povedať, že vážim si všetky tie príspevky, ktoré kolegovia, či pán poslanec Fronc alebo niektorí, brali viac-menej naozaj profesionálne a odborne a šetríme si zbytočné politikárčenie, čo tejto oblasti a nielen tejto oblasti naozaj neprospieva.
Ja som presvedčený veľmi úprimne o jednom, že po prvé, je dobré, že tá správa vnikla. Naozaj je dobré. Tu sa pripájam, myslím, že pán poslanec Fronc to povedal, k tomu názoru, že treba, aj ako bývalý či právnik alebo aj úradník, vysloviť poďakovanie ľuďom, ktorí tuto niekoľko-, 300-stranový materiál spracovali. Naozaj, všetka česť, je to poctivá robota vrátane príloh, tabuľkových častí a tak ďalej. Takže je dobré, že správa takáto vznikla.
Druhá vec, ja si myslím, že je dobré, že má takú štruktúru a obsah, pretože nie je to možno vždy veselé čítanie. Pretože je reálna, niekedy aj tvrdá, je realistická. Druhá vec, že iste všade v takomto veľkom materiáli sú otázky, ktoré sú diskutabilné alebo sú na diskusiu, však ešte sa do konca júna, myslím, má o tej, o tomto materiáli verejne diskutovať, čo je dobré. Takže dobre, že správa je, je dobre spracovaná, je reálna.
Čo sa týka toho, čo hovoril pán poslanec Beblavý, že do roku 2020. Ja som bol tiež jeden z tých, ktorý na výbore povedal, ak to má byť materiál strategickej povahy, ak to má byť niečo, čo si sami často vyčítame, že robíme materiály, alebo často kolegovia v politike, na jedno volebné obdobie, na rok, na dva, ja tu skôr vidím ako klad, že je tam výhľad do roku 2020, cez niekoľko volebných období, možno trošku generačný. Preto, že malé časové horizonty, že kým sme tu my, a potom po nás potopa, to nikdy nie je dobré.
Druhá vec je, že čím dlhší časový horizont, samozrejme, tak je tam veľa aproximatívnych vecí, ktoré sa nedajú dnes predvídať. O to viacej, že, tiež reagujem, neviem, pán kolega, myslím, Beblavý to povedal, že malo by tam byť niečo konkrétnejšie, najmä čísla, cifry, sumy, ktoré môžu ísť do školstva. No tá miera nevyspytateľnosti ekonomických možností roku 2013 až do 2020 je pomerne veľká. O to viac, že školstvo je systém a školský systém je tiež súčasťou iných systémov, širších, aj ekonomických. A ekonomické v rámci európskeho pohľadu, celosvetového pohľadu, tak to, čo povedal aj pán poslanec Petrák, dajú sa tam dať krásne romantické čísla, vety, ktoré sa nádherne budú čítať: ale o čom to je? Nechceme tu čítať literárno-romantickú esej, ale niečo, čo je reálne realizovateľné a ako tak predpovedateľné. Takže ja vidím skôr ako klad, že je tam horizont do roku 2020. A sú tam aj konkrétne fakty. Je tam tých 6 percent, realizovateľný pokus HDP, je tam 75 percent, zatiaľ, verejných výdavkov do verejných zdrojov, ktorý sa tiež chce zvýšiť, lebo je pod priemerom štátov OECD a EÚ.
Takže správa, áno, podľa mňa je dobrá, reálna, konečne je tu. Keď to porovnávam aj s novými právnymi predpismi, napríklad mne osobne chýba to, čo bolo povedané, nie všetko pred osemdesiatym deviatym bolo zlé. Niekedy sa robil napríklad taký právno-ekonomický rozbor právnych predpisov, keď sa vyhodnocovala efektivita nejakého zákona, a potom sa prijímala novela. Takže táto správa je dobrá, že je, aj preto, že je tu istý východiskový stav. Vieme, kde sme, má konštatačnú časť, má analytickú časť, má syntetizujúcu časť.
K tým opatreniam. Iste, dá sa o nich polemizovať, či 22, či 23, či také, onaké. Ale je tam návrh, ktorý má strategickú povahu, aj tých krokov čiastkových k tomu strategickému cieľu, ktorým je kvalitný študent. Nedá sa to brať tak subjektívne, lebo každá správa, dlhodobá, sa dá vidieť z rôznych uhlov pohľadu. Ja ako právnik tiež dokážem jednu skutočnosť vidieť aj z piatich uhlov pohľadu, ako ich dokážem pochváliť, tak ju dokážem sfúknuť. Takže hovoriť, že tie ciele sú tam nereálne, alebo také príliš možno vysoké, romantické, no však, ale aké by mali byť v tomto časovom horizonte? Ak si chcem dať laťku vysoko, ale reálne, tak ju musím možno trošku nadstaviť vyššie, ako by aktuálna situácia dovoľovala. No a potom naozaj ukáže čas, všetko sa dnes predvídať nedá.
Z hľadiska tých niektorých konkrétnejších čiastkových otázok, ja osobne takmer so všetkými tými návrhmi na tie kroky, myslím, že ich je šesť ohľadne regionálneho školstva, dá sa len súhlasiť. Keď vyberiem z kontextu, či v regionálnom školstve alebo vo vysokých školách, tak skutočne jediný produkt, o ktorý nám musí ísť, opakujem sa, je kvalitný žiak alebo študent.
Súhlasím s tým, čo bolo povedané, neviem teraz, ktorý kolega, alebo kolegyňa to spomínala, že podmienkou kvalitného študenta je kvalitný pedagóg. Podmienkou kvalitného pedagóga je existencia akej-takej akademickej kariéry, atraktivity povolania. Tam je myslím nejaký údaj o tom, že bol robený prieskum, kde mladí ľudia medzi 15 a 25 nezaradili atraktivitu učiteľského povolania ani medzi prvých päť povolaní. No to o niečom svedčí! Vieme, že je to tak. Či už je to spoločenský status učiteľa, či je to mzda a materiálne zázemie, naozaj nie je dobré, to vieme. A treba si to otvorene priznať, však to je známa skutočnosť.
Takže áno, žiak, študent, perfektný, samozrejme podmienené perfektným učiteľom alebo čo najlepším. A to je podmienené tým, aby toto povolanie bolo atraktívnejšie. Čím je podmienená zas atraktivita povolania pedagóga? Ja myslím, že keď sme o tých veľmi konkrétnych otázkach niektorých hovorili, nebolo to teraz treba aj preto, že sa zabúda na to, opakujem, že systém školstva je zasadený do širšieho systému. Je to len subsystém iných spoločensko-ekonomických pomerov, nielen slovenských. A napríklad tu nepadlo slovo o tom, že pedagogický proces by tu mal byť aj výchovno-pedagogický proces. Učitelia na základných a stredných školách často, ja sa ospravedlňujem za ten výraz, ale sú skôr ako krotitelia, krotitelia, nechcem povedať rovno divej zveri, ale proste krotitelia mladej generácie, ktorá dnes vyznáva dosť diskutabilný hodnotový rebríček. Nebudem ho spomínať. Takže to povolanie je ťažké. Je ťažké. A učitelia sú dnes často ostrovom pozitívnej deviácie, pretože naozaj to už nie je klasický pedagogický proces, to je naozaj niekedy krotenie žiakov. A svojím spôsobom aj na vysokých školách sú trošku iní študenti, ako boli z hľadiska kulantnosti, slušnosti a všetkého, čo s tým súvisí.
Akademická kariéra. Zase dlhodobý horizont. Prosím vás, to sa nedá riešiť hneď. Ja som tiež pedagóg, učiteľ a tiež som často netrpezlivý, pochopiteľne, lebo čas ide. Ale zas nebuďme romanticko naivní, že za rok, za dva, za tri. Preto, opakujem sa, 2020 a ďalej, treba len dúfať, aj v závere ešte raz zdôrazním, že bez ohľadu na politickú garnitúru, ktorá tu bude, tak to, čo je v tomto materiáli dobré, lebo sú tam niektoré, opakujem, diskutabilné otázky a ja ich príkladom vypichnem, tak bodaj by si tento materiál osvojili a realizovali aj garnitúry po nás a ďalšie. Pretože to musí byť kontinuita jednoducho, nie na jedno volebné obdobie. Bez toho to nejde. A rezort školstva vyžaduje dlhodobé a systémové kroky.
Čo sa týka napríklad, konkrétnejšie, len príkladmo, lebo, opakujem, je to systémová, strategická správa dlhodobého charakteru a nechcem ísť do úplných nuansou. Myslím, na to teraz ešte ani nie je priestor a nie je to ani potrebné.
Osobne sa stotožňujem napríklad s tým v regionálnom školstve, že, vytrhávam z kontextu, optimalizácia škôl. Častokrát sa to opakovalo. Ja súhlasím s tým nielen vo väzbe na ekonomickú situáciu, že okolo, myslím, 110 základných škôl máme nejako 13 žiakov. To skutočne nie je dobrý stav. Áno, treba to riešiť, to, myslím, kolegovia navrhovali. Potom školské autobusy, to sú už tie detaily organizačno-technické, dôležité, ktoré nebudem teraz spomínať, ale jednoznačne treba to, je to pekné slovo, ale proste znížiť ten stav škôl. To inak nejde z hľadiska nákladov na prevádzku a všetkého, čo s tým súvisí. Ja tvrdím, aj za tú cenu, nepopulárne, že možno niekto zostane nezamestnaný. Ja to hovorím aj ako učiteľ, hoci tí učitelia môžu prejsť do iných škôl, ale možno tí, ktorí majú dôchodcovský vek, už dôchodkový vek, atď., aby to nejako nebolelo. Ale je to proste podľa mňa krok, ktorému sa nedá vyhnúť.
Personálna politika, alebo riadenie škôl. Nemyslím si, že sa spolitizuje, keby bolo pružnejšie, malo by väčší ťah na bránu ako teraz. Myslím na nomináciu alebo menovanie riaditeľov. Všetko sa dá spolitizovať, keď sa chce. Ale ja si myslím, že v základnom a strednom, teda regionálnom školstve ten ťah na bránu a kreovanie vedúcich zamestnancov by malo byť naozaj rýchlejšie, pružnejšie, a ten štát by tam mal mať na tom trošku ruku. A pri tom nehrozí nejaká etatizácia alebo direktívnosť. Však to je iné ako na vysokých školách. Ale tam v tom regionálnom školstve podľa mňa by to nemuselo vadiť, naozaj.
Takisto si myslím, administratívna záťaž, vytrhávam z toho kontextu, to sa dá len kvitovať. Učiteľ má byť predovšetkým pedagóg a nemá sa pasovať s miliónmi tlačív a papiermi. Áno, niekedy sú potrebné, tomu sa úplne vyhnúť nedá, ale vo väzbe na dovybavovanie počítačovou technikou. A to sme zas pri peniazoch. Pedagóg je pedagóg, a ja to viem aj podľa seba, nemám rád prílišnú byrokraciu, zaťažuje to, obťažuje to. Takže skutočne tiež snaha minimalizovať túto oblasť je podľa mňa jednoznačne pozitívna.
Čo sa týka vysokých škôl, tam som trošku viacej doma, ale tiež len pár príkladmo konkrétnejších otázok. Tiež v tom materiáli sa to píše. Napríklad ja som to tu už povedal, a to nie, že je to nejaké subjektívne alebo osobné, vôbec nie, znova to zdôrazňujem, vôbec nie, ale zas fakty povedzme si. Po prvé, v rezorte alebo v oblasti vysokých škôl, ja si naozaj osobne nemyslím a to hovorí štatistika, že máme veľa vysokých škôl. Možno je to na hrane, to uznám, že je to na hrane, stačilo. Ale nemyslím, že je ich veľa. Však máme ich 32, myslím, či 34? Z toho 12 je súkromných, ostatné sú verejné, dve alebo tri sú štátne. Nemyslím, že na počet obyvateľov, aj v porovnaní s inými štátmi, máme veľa škôl. Súhlasím, nejde už o kvantitu, má ísť o kvalitu, má ísť o hĺbku, kvalitu vzdelávania. Ale tu som možno netypický sociálny demokrat, to trošku vyrieši aj trh. To si myslím, že aj trh, proste dopyt po škole a uplatnenie v praxi. Ten mladý človek si vyberie podľa toho. Ja poznám jedinú objektívnu akreditáciu, akreditáciu životom, záujmom študenta a uplatnením v praxi. To je neoklamliteľné, nepodplatiteľné a to je hlavné kritérium. Chce to istý čas, samozrejme.
Takže nemyslím si, že máme veľa vysokých škôl. Nemyslím si, že máme veľa vysokoškolákov. Ja som to tu, percento, povedal svojho času, neviem, aké je aktuálne. Možno 16 %, možno 17 % podielu na mladej generácii, teda mladej od 25 do 60, vysokoškolsky vzdelaných. Kým v iných vyspelých krajinách, už som to tu spomínal, majú okolo 45 - 49 % vysokoškolsky vzdelaných ľudí, Kanada, Holandsko, Fínsko, Dánsko, Japonsko, najvyspelejšie štáty sveta. Takže nebojme sa vzdelania ľudí, lebo zas z kvantity sa vyselektuje aj kvalita a to, čo ten štát a spoločnosť potrebuje. Takže už by sme mohli trošku to klišé okolo toho: a veľa diplomov, veľa. No čo je veľa? Veľa je, keď bijú. Ja myslím, že v tejto oblasti to nie je nejak predimenzované.
Z tejto sféry, čo by som ešte napríklad vytrhol z kontextu trošku, ja som osobne rád, že to nie je ješitnosť, nebola to moja zásluha, že vtedy vyšlo aj v tejto snemovni, vek garantov 70 rokov, pretože ja sa domnievam, že aj to je diskutabilné. Pretože je tu istá veková generačná diskriminácia. Pretože poznáme schopných starších a poznáme neschopných tridsiatnikov. Takže to je kritérium veľmi diskutabilné. Ale ja som rád, že ostala aspoň tá sedemdesiatka a je zachránených v dobrom slova zmysle, neviem, niekoľko desiatok odborov vďaka tomu. Nemerajme kvalitu už týmito, takýmito kritériami rôznymi. Kvalita je trošku o inom. To je dobré.
Čo sa týka napríklad akreditácií, tiež jedna z tých citlivejších otázok. V tom materiáli je veta, s ktorou sa dá súhlasiť, že akreditačná komisia mala byť nezávislý autonómny orgán. Proste tiež si to predstavujem tak, skupina osobností výrazného charakteru v rámci slovenských a premiešaná i medzinárodnými osobnosťami, ale nemuseli by mať prevahu, lebo však máme aj vlastné osobnosti, ale, prosím, treba to trochu premiešať, ktorá, podľa mňa ten dnešný model, naozaj si myslím, že nie je dobrý z rôznych dôvodov, a akreditačná komisia, aj keď je to "len poradný orgán", často mieša karty trošku čudným spôsobom. Ja to tu nebudem rozmieňať na drobné a nemyslím si, že má ten pohľad, ktorý by mal šľachtiť vrcholové akademické osobností, nad vecou. Naozaj si to nemyslím. Takže tam treba asi fakt uvažovať o nejakej nezávislejšej agentúre. Tí ľudia by mali byť dôstojne platení, to nemá byť hobby funkcia, pretože je to aj o tom. Takže to je tiež otázka, ktorou sa podľa mňa treba hodne vážne zaoberať, a či vôbec akreditačná a či takáto a tak ďalej.
Akademická kariéra, trošku som od toho odbehol, akademická kariéra na vysokej škole. Tie moje pomerne veľké také polemiky, alebo aj tvrdšie polemiky, aj keď bol ministrom pán prof. Mikolaj, tak ja som tvrdil jedno: budujme akademickú kariéru, aby bola príťažlivá. Je to hodne o peniazoch, ale nie je to len o peniazoch. Ja viem, že peniaze, peniaze, bez toho to nejde. Tam sa to aj spomína v tom materiáli, samozrejme, ale možno až príliš často hovoríme o peniazoch v oblasti školstva. Priemerný plat vysokoškolského pedagóga je 1156 eur, myslím. To naozaj nie je veľa. Tam sú aj profesori, ktorí majú stále priemerný vek 60 rokov. Aj to svedčí o tom, že tá kariéra, teraz som pri vysokoškolskom pedagógovi, naozaj nie je príťažlivá. Je tam napríklad momentálne, treba o tom asi diskutovať aj z hľadiska, a je to o peniazoch, odborný asistent s PhD, docent, profesor, rozdiely v plate, v mzde medzi týmito hodnosťami, je takmer zanedbateľný alebo skoro žiadny. No aká motivácia byť profesorom, byť docentom?! A pritom cesta k tým titulom nie je ľahká, verte mi. Tie kritériá nie sú jednoduché, nie sú ľahké.
A keď som pritom, tiež som o tom diskutoval aj individuálne s pánom ministrom, ale tiež diskutujeme, polemizujeme, je to na úvahu, to zrušenie klasických terajších pedagogických titulov, vedecko-akademický docent, profesor. Je to môj osobný názor. Ja si myslím, že treba tu ešte možno zvažovať a posunovať opatrnejšie, pretože, a tu nejde o to, že my máme a po nás potopa, ja som takto nikdy neuvažoval, ale je to istá tradícia, naša. Dá sa diskutovať, ale ja som to aj na výbore spomínal, že ten stredoeurópsky priestor bol typický aj tým, že sme mali tie tituly vojenské, šľachtické, vojenské hodnosti, akademické hodnosti. A tá hodnosť docenta profesora vás zaraďuje do určitej intelektuálnej elity, prepáčte mi ten výraz, ktorá je aj tým ocenením, ohodnotením často celoživotnej roboty. Prečo by sme sa toho mali vzdať?
Ja to spomínam aj preto, že keď vám ten prezident dá titul profesora, tak každý tam má taký veľmi príjemný kŕč v žalúdku a pocit, že fajn, dožil som sa niečoho, zaslúžil som si to, som niečím a niekým, už mi to nikto nevezme. V tom nepejoratívnom zmysle to myslím. S tým, že ten návrh, ktorý tam je teraz, že by teda boli funkčné miesta vlastne profesorov, docentov, ja mám trošku pred tým obavy aj preto, že máme teraz, myslím, okolo 700 profesorov, čo sa trošku aj polemizovalo, aj kritizovalo, myslím aj z úst pána prezidenta, že ich máme veľa, vyrábame ich, s prepáčením za výraz, veľa. No keď máme 34 alebo 35 vysokých škôl a 700 profesorov a rozrátame to na počet vysokých škôl a fakúlt, no ja myslím, že vôbec ich nie je veľa. Však len Univerzita Komenského má, myslím, 16 fakúlt, to znamená, keď to rozrátame na počet fakúlt na Slovensku, vyjdú dvaja, traja profesori na jednu fakultu. Čo je veľa? A tu zas kvantifikačný ukazovateľ pri počte týchto hodností je veľmi diskutabilný.
A to chcem povedať, že obávam sa, ak by to bola otázka kritérií školy, aj keď dajme tomu, že náročných, že by boli len funkčné miesta, že by nastala ešte možno väčšia inflácia, pán minister. Neviem, neviem toto, hovorím vlastný názor, že by ich o chvíľu nebolo 700, ale 1400, a vtedy možno naozaj niektorých diskutabilných. Viem, o čo ide, zo zahraničia, z praxe, však môžu prednášať aj dnes, môže byť mimoriadny profesor, môže byť, hosťujúci bol, atď., takže... Ale dobre, nechcem tejto otázke venovať viac času, ako je potrebné. Je to otázka, jedna z tých, o ktorých treba ešte podľa mňa diskutovať. Myšlienka nie je myslená zle, ale obávam sa, že možno by zasiahla do zas absencie atraktivity tej akademickej kariéry. Možno.
Spomínam to aj preto, že, ešte pár viet, ak dovolíte, dá sa v tom materiáli súhlasiť jednoznačne s tým, že štát, preto aj, neviem, kto to spomínal, pán poslanec, myslím, Beblavý, že je tam nejaký prvok etatizmu, centralizácie a direktívneho riadenia. Nemyslím si, mne to z toho materiálu nevyplýva, že by tam bola nejaká snaha po nejakej, direktívnom riadení, najmä na vysokých školách nie. Ja sám som tvrdil a tvrdím, však mám to, možnosť byť v tom tíme, ktorý pripravuje princípy nového zákona o vysokých školách, ja som sám povedal neraz, že zákon o vysokých školách má byť ústava vysokých škôl. Má byť stručná, jasná, neprelegislatívnená. To nám vytýka Európa. To má pravdu. Tam má byť, rámcové inštitúty vysokoškolské a potom to už nechať na autonómiu, samostatnosť, ale aj zodpovednosť primeranú, samozrejme, akademických funkcionárov. A nech si to upravia v štatúte, určité nuansy. Ale zákon o vysokých školách má byť dobrý. A dobrý je aj vtedy, keď je nie preparagrafovaný. Je momentálne veľmi široký.
Spomínam to aj preto, že štát môže upraviť život vysokých škôl len dvomi kanálmi, legislatívou, teda zákonom o vysokých školách, vykonávacími predpismi, a financovaním, technikou financovania. Priamy zásah nemá, čo je dobré. Nemá. Akurát priamejší zásah je možný pri akreditácii a potom, keď povoľuje štát, či už novú vysokú školu, alebo akredituje nejaký odbor, alebo neakredituje, inak nie. Takže legislatíva a financovanie.
Keď som pri financovaní, názor osobný hovorím, tiež treba o tom polemizovať, to si zas tú poznámku neodpustím, že súkromné školy, stredné, základné, cirkevné, nejakú tú dotáciu majú, nie veľkú, ale majú. A ja to veľmi otvorene hovorím nielen preto, že pôsobím posledných osem rokov na súkromnej škole, to s tým nič nemá. Domnievam sa, že aj vo väzbe na ten princíp rovnosti - a viem, že zas je to o peniazoch, samozrejme - by sa malo uvažovať možno aj o tom, že aj súkromné vysoké školy, ktoré vznikli so súhlasom štátu, legálne na odporúčania akreditačnej komisie by mali mať istú formu možno skromnej dotácie. Ja tu nechcem sa hrať s číslami, či 20 % z normatívu, ktorý teraz platí z verejnej, alebo minimálne by sa mali uvoľniť, grantová politika, alebo možno interní doktorandi, ak ostane ten inštitút, ale principiálne, nechcem hovoriť ešte detaily, treba asi uvažovať aj o tomto. Pretože tie súkromné vysoké školy vychovávajú potom zadarmo vzdelaných ľudí. A ja už to naozaj nerád počúvam, že nekvalitných. Nie je to pravda. To chce čas a čas to urobí a tie nekvalitné odídu. Odídu.
Takže to sú otázky, ktoré príkladmo vyberám, o ktorých treba diskutovať, polemizovať a potom nájsť to racionálne jadro. V princípe si ale myslím, že tá správa, opakujem, dobre, že je tu. Je reálna, je kvalitná, je pomerne tvrdá. Opakujem, je tam kusisko práce, kusisko roboty. Podstatné je, a opakujem to, to kvitujem, že tá diskusia zatiaľ prebiehala odborne, nepoliticky, nie zbytočne antagonisticky. A to je možno nádej a základ pre to, že v tomto materiáli sa bude pokračovať nielen jedno volebné obdobie a to, čo je v ňom dobré, sa bude rozvíjať, lebo to keď bude fráza, tak je s nami zle. Že každá vláda, čo je pravda, si dá do vienka význam školstva. Ako podmienka slušnosti v spoločnosti, to je aj tu a je to správne, s tým sa polemizovať nedá. Ale netreba rezignovať na žiadne tie kroky, ktoré k tomu by mali viesť. Nebudú jednoduché, nebudú ľahké. A opakujem, nie je to len o peniazoch. Dá sa komplexne synergicky vytvárať aká-taká atraktivita, myslím, že kariéry aj učiteľov v regionálnom, aj vo vysokom školstve. Ja s touto správou ako takou nemám najmenší problém. Hovorím, 300 strán materiálu, tam sa vždy nájde niečo, o čom sa dá, samozrejme, diskutovať, polemizovať, však na to je, ale v princípe sedí. A ja to nehovorím preto, že je tu pán minister, alebo že sme na jednej politickej lodi. Ja si to úprimne myslím.
Druhá vec, realizácia, opakujem, jednotlivé kroky, však o tom sa tiež bude dať čiastkovo diskutovať aj pri legislatívnych opatreniach. Ale osobne myslím, že je dobré, že je tu, že je dobrá. Treba len veriť, a nielen platonicky, ale urobiť všetko, aby sa realizovala.
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)
