Ďakujem. Vážení kolegovia, začnem asi tým, čo povedal pán poslanec Lipšic. Ja si myslím, že on jedine svoje tvrdenie vždy považuje za jedinú pravdu. A nikto iný ju nemá. A vie to vždycky tak podať, že skutočne mu pomaly všetci uveríme.
S čím však môžem súhlasiť je to, že je to všetko o ľuďoch. Prijímame desiatky zákonov, noviel, novelizovaných noviel a je to o tom, že keby sme dodržiavali tie jestvujúce, nemusíme tu dnes...
Ďakujem. Vážení kolegovia, začnem asi tým, čo povedal pán poslanec Lipšic. Ja si myslím, že on jedine svoje tvrdenie vždy považuje za jedinú pravdu. A nikto iný ju nemá. A vie to vždycky tak podať, že skutočne mu pomaly všetci uveríme.
S čím však môžem súhlasiť je to, že je to všetko o ľuďoch. Prijímame desiatky zákonov, noviel, novelizovaných noviel a je to o tom, že keby sme dodržiavali tie jestvujúce, nemusíme tu dnes diskutovať o justícii. Takisto poviem, že keby možno generácie predkov pred nami boli dodržiavali božie prikázania, tak dneska tu nie sme, lebo by nám mali stačiť. Nuž, ale poďme k tomu, prečo sme tu dneska.
Skupina poslancov v mesiaci novembri 2012 predložila návrh na zvolanie schôdze Národnej rady Slovenskej republiky s bodom rokovania prijať uznesenie k stavu, ktorý jestvuje v justícii. V skratke sa vyjadrím aj k odôvodneniu. Justičný systém na Slovensku dlhodobo požíva nízku dôveru verejnosti. V priebehu posledného mesiaca bola slovenská verejnosť opakovane konfrontovaná s informáciami, ktoré túto nedôveru občanov ešte viac prehlbujú. Pri rešpektovaní nezávislosti súdnej moci, stav a aplikácia práva a fungovanie justičných orgánov sú v príkrom rozpore s tým, ako vnímajú elementárnu spravodlivosť občania Slovenskej republiky. V ďalšej časti predkladatelia poukazujú na rozhodnutie súdu v prípade bývalého prezidenta Michala Kováča verzus bývalý riaditeľ Slovenskej informačnej služby Ivan Lexa.
Ďalej, že v septembri 2012 sa z podnetu bývalej členky Súdnej rady začalo trestné stíhanie voči režisérke filmu o justícii. Ďalším dôvodom na zvolanie tejto schôdze je neprávoplatný rozsudok zo septembra 2012, podľa ktorého Generálna prokuratúra má zaplatiť predsedovi Najvyššieho súdu finančné odškodnenie za to, že bývalý generálny prokurátor podľa rozhodnutia súdu nesprávnym úradným postupom zasiahol do základných ľudských práv predsedu. V odôvodnení sa ďalej uvádza, že na základe dostupných informácií sa možno domnievať, že vláda Slovenskej republiky, ktorá je zastúpená ministerstvom spravodlivosti či zástupkyňou vlády, neháji dostatočne pred Európskym súdom v Štrasburgu záujem Slovenska, ale záujem súkromnej osoby.
Podľa navrhovateľov vláda Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva namiesto toho, aby hájila pozíciu Slovenskej republiky danú rozhodnutím Ústavného súdu a doručila Európskemu súdu pre ľudské práva stanovisko potvrdzujúce oprávnenosť takéhoto rozhodnutia, požiadala súd, aby Harabinovi v súvislosti s nemajetkovou ujmou priznal náhradu. Urobila tak vraj aj napriek tomu, že mala z ministerstva spravodlivosti k dispozícii dostatok informácií k napísaniu kvalifikovaného stanoviska v prospech Slovenska.
V ďalšej časti sa konštatuje, že vláda poza chrbát verejnosti chce zaplatiť predsedovi Najvyššieho súdu státisíce z peňazí daňových poplatníkov, alebo že nemá o činnosti zástupkyne dostatočné informácie.
Moje vystúpenie nie je na obranu ani ministra spravodlivosti, viem, že sa vie obhájiť sám. Nie je ani na obranu Štefana Harabina, aj ten sa vie obhájiť sám, ale na obranu justície, sudcov, vyšších súdnych úradníkov a ďalšej administratívy, ktorým nie je vlastné obhajovať sa na verejnosti, v médiách, jednak preto, že nemajú čas, ale ani chuť vystupovať verejne na svoju obhajobu. Teda poctivých, čestných, pracovitých zamestnancov v justícii, ktorých je väčšina, pretože dnes, čo sme si tu vypočuli, by som povedala, že z tých 1 200 sudcov a 800 vyšších súdnych úradníkov snáď nie je nikto, kto neberie úplatok, kto sa nefláka, nepracuje.
V prvom rade chcem povedať, že keď navrhovatelia hovoria o dôveryhodnosti, treba lídrov opozičných strán a predkladateľov tohto návrhu upozorniť na prieskumy dôveryhodnosti slovenských politikov, ktoré robia viaceré agentúry. Nebudem hovoriť o konkrétnych číslach, lebo myslím si, že všetci tieto prieskumy so záujmom sledujete. Preto sa pýtam, aký morálny kredit, daný občanmi, majú títo politici, ktorí hodnotia dôveryhodnosť justície našimi občanmi. Ani jeden z citovaných prípadov rozhodnutí, ktorými opoziční poslanci odôvodňujú potrebu zvolania mimoriadnej schôdze Národnej rady nie je právoplatný a keby aj bol, neznamenalo by to vzhľadom na možnosť využitia všetkých do úvahy prichádzajúcich opravných a prieskumných prostriedkov, že sa takéto rozhodnutie aj skutočne vykoná.
Čo je však v odôvodnení návrhu najzávažnejšie, je bohorovná póza, do ktorej sa navrhovatelia pri hodnotení týchto rozhodnutí stavajú, akoby oni boli jediní arbitri, ktorí poznajú pravdu a spravodlivosť. Pýtam sa, odkiaľ čerpajú presvedčenie, že jedine oni sú tí praví, ktorí môžu hodnotiť spravodlivosť?
Je nesporné, že tak všetky v návrhu uvedené rozhodnutia, ale aj tisíce, ba možno desaťtisíce iných súdnych rozhodnutí, čiže rozhodnutí aj orgánov činných v trestnom konaní, vždy vyvoláva, vyvolávalo, ale aj bude v budúcnosti vyvolávať otázky, a to tak, pokiaľ pôjde o aplikáciu práva, ale aj o súlad rozhodnutí s princípmi spravodlivosti. V odpovediach zrejme nikdy nenájdeme celospoločenský konsenzus.
Napriek tomu je nielen trúfalosťou vydávať svoje hodnotiace úsudky za jediné správne, všeobecne platné, prijímané, ale hlavne je nezodpovedné tvrdiť, že práve preto, že nejaký sudca, prokurátor či vyšetrovateľ mal na aplikáciu práva a spravodlivosť iný názor, tak toto má také závažné dôsledky na vymáhateľnosť práva, že narúša predstavy našich občanov o stave elementárnej spravodlivosti, či dokonca ohrozuje demokraciu v Slovenskej republike.
Zo všetkých týchto dôvodov možno odôvodnenie návrhu považovať za šírenie poplašnej správy o stave slovenskej justície, ktorej cieľom nie je nepochybne náprava jestvujúcich neduhov, ku ktorej však navrhované uznesenie rozhodne nemôže ani objektívne prispieť. Domnievam sa, že ide iba o pokus časti opozície zviditeľniť sa v oblasti, v ktorej za krátku dobu, keď v čase nedávno uplynulom vládla, stihla okrem iného vyprodukovať aj zákony, ktoré oprávnene vzbudzujú pochybnosti o ich súlade s ústavou.
Vláda vo svojom programovom vyhlásení, s ktorým predstúpila pred poslancov Národnej rady, uviedla aj ciele, úlohy, ktoré chce plniť v oblasti justície. Z odôvodnenia návrhu na zvolanie mimoriadnej schôdze však nevyplýva zjavne potreba žiadnej zmeny či aktualizácie týchto cieľov a úloh, a to nielen vzhľadom na krátkosť času, ktorý od schválenia programového vyhlásenia vlády uplynul, ale osobitne s prihliadnutím na to, čím opoziční poslanci návrh odôvodnili. Myslím si, že veľkou chybou ministra spravodlivosti bolo a je, že v prípade, že účastníkmi sporu sú známe osobnosti, nezvolával tlačové konferencie na verejnosti, hneď nezhodnotil prácu sudcu, či pred samotným pojednávaním nevynášal na verejnosti svoje stanoviská a závery k prejednávanej veci.
Podobne to je aj pokiaľ ide o režisérku filmu o justícii. Pokiaľ viem, bolo podané trestné oznámenie na neznámeho páchateľa a do dnešného dňa vznesené obvinenie nebolo. V tejto súvislosti a v súvislosti s petíciami, ktoré boli na jej obranu podpisované, sa mi zdá taktiež divné, že by som aj položila otázku, či je skutočne v poriadku, že za právoplatne odsúdenú osobu sa spisujú na verejnosti petície predtým, než nastúpi do výkonu trestu. Asi to budeme robiť bežne.
Pokiaľ ide o konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva, naša vláda nebola tá, ktorá by uzavrela politický zmier s Harabinom. Pokračovala s ním v sporovom konaní a vo svojom stanovisku neuznala, že došlo k porušeniu jeho práv. V súlade so zaužívaným postupom pred Európskym súdom pre ľudské práva vláda prostredníctvom zástupkyne reagovala na výzvu súdu vo veci spravodlivého zadosťučinenia, a to presne takým istým spôsobom, ako sa postupuje aj v iných prípadoch. A tak Európsky súd pre ľudské práva rozhodol tak, ako rozhodol.
Podľa vyjadrenia zástupkyne Marice Pirošíkovej, tam by som dala do pozornosti jej vyjadrenie, ktoré bolo zverejnené 3. decembra 2012 v denníku Sme s názvom Na Slovensku je to inak, kde podrobne si prečítate, akým spôsobom sa postupuje pred Európskym súdom pre ľudské práva.
Podľa jej vyjadrenia v Rade Európy nie je minister, ktorý by disponoval podobnou právomocou ako bývalá ministerka spravodlivosti. Tá si vytvorila vraj možnosť ovplyvňovať stanoviská zástupkyne vlády zasielanej na Európsky súd. Lucia Žitňanská krátko po nástupe do funkcie v roku 2010 vydala internú inštrukciu, v ktorej podmienila svojím súhlasom každé vyjadrenie zástupkyne zasielané pred súd. Tak si vytvorila možnosť politicky ovplyvňovať tieto stanoviská. Áno, v Rade Európy nie je taký žiadny minister, ktorý by disponoval podobnou právomocou. Nový minister opätovne vniesol do týchto vecí poriadok. K tomu chcem povedať, že každý jeden minister je informovaný o všetkých postupoch a prípadoch, ktoré sú predkladané na Európsky súd pre ľudské práva. Nuž a kde nám minister zlyhal a prečo doviedol do tohto stavu justíciu za takú krátku dobu? Poukazujem len na návrh, ktorý bol podaný neskôr na jeho odvolanie. Nuž možno aj v tom, že neodvolal hneď v jeden deň pätnásť predsedov súdov, ktorí boli menovaní do svojich pozícií v minulosti, že napríklad neposlal kontrolu ministerstva spravodlivosti či ministerstva financií na Najvyšší súd. Takto totiž kontrolu poslal Harabin na Karabína, Žitňanská na Harabina a zlyhal jedine Borec, hoci jeho priezvisko asi tomu nenapovedá.
O kontrolách ministerstva spravodlivosti či ministerstva financií a NKÚ na Najvyššom súde sa toho nahovorilo, napísalo veľa, preto budem citovať ústavného právnika Jána Drgonca. Citujem: "Rozhodovacia činnosť Ústavného súdu v tomto type konaní", teda myslel tým disciplinárnych, "konaní o disciplinárnej zodpovednosti, je veľmi nesúrodá. V roku 2011 Ústavný súd rozhodol, že predseda Najvyššieho súdu Harabin sa dopustil závažného disciplinárneho previnenia, keď nevpustil na Najvyšší súd kontrolu ministerstva. V roku 2007 o predchádzajúcom predsedovi Najvyššieho súdu Karabínovi rozhodol ten istý Ústavný súd alebo Ústavný súd v inom funkčnom zložení alebo v inom funkčnom období, že neporušil zákon, keď nevpustil na pôdu Najvyššieho súdu kontrolu ministerstva. Proste sú veci, ktoré sú navzájom protikladné, nesúladné a ktoré majú isté problémy vo vzťahu k medzinárodným dohovorom." Takto sa končí citát dr. Drgonca.
Osobne si myslím, že justícii je potrebné venovať pozornosť. Diskutovať o tom, či je súladné, aby v sústave súdov jestvoval Špecializovaný súd, či existovala v rámci prokuratúry Špeciálna prokuratúra, či takéto ustanovizne majú svoje miesto tam, kde organizovaný zločin je na dennom poriadku, kde sa ľudia boja vyjsť na ulicu, či korupcia prevláda celým verejným životom alebo celou spoločnosťou. Ja si myslím, že do tejto skupiny krajín nepatríme. Agendu špeciálnych súdov či prokuratúry vedia rozhodnúť okresné súdy, a teda prečo nediskutovať o tom, ako posilniť personálne, materiálne okresné súdy v sídlach krajov a, samozrejme, aj finančne primerane, zdôrazňujem primerane, zabezpečiť justíciu na tejto úrovni. Prečo nediskutovať aj o tom, ako posilniť postavenie vyšších súdnych úradníkov. Dať im jasné kompetencie, aby vyšší súdny úradník nevykonával prácu za sudcu, ale bol aj primerane finančne ohodnotený a následne v systéme justície riadne zastabilizovaný. Je potrebné diskutovať aj o tom, aké ďalšie opatrenia je potrebné prijať na zrýchlenie súdnych konaní, či a akým spôsobom zisťovať pobyt účastníkov konania, ak si nepreberajú zásielky. Ako podporovať snahu o prepojenie databáz štátnych úradov, ako zabezpečiť zasielanie dokumentov elektronicky a podobne. To si však vyžaduje príslušnú legislatívu. Ako vieme, tejto téme sa minister so svojím úradom aj skutočne venuje.
V neposlednom rade by som povedala, že je potrebné sa venovať aj spotrebiteľskému právu. Osobne nespochybňujem nutnosť zásahu súdu do extrémne neprimeraných zmluvných podmienok a praktík, ale treba vidieť aj to, že nie všetci konajú v úmysle oklamať chudáka spotrebiteľa. Niektorí využívajú iba bežné zabezpečovacie prostriedky na zabezpečenie záväzku klienta, ktorého bonitu nemajú ako zistiť. Súd musí venovať preto pozornosť celému konaniu a nielen odvolaciemu, ale aj oblasti trov právneho zastúpenia či exekučného konania.
Úlohy justície sú známe a myslím si, že ministerstvo im venuje aj dostatočnú pozornosť.
Na záver však chcem poukázať na stanovisko Európskej asociácie sudcov zo septembra 2011, v ktorom sa konštatuje fakt, že za vlády Ivety Radičovej dochádzalo k neoprávnenej kritike súdnej moci, nemiestnemu kritizovaniu súdnych rozhodnutí. Zdržanie sa týchto praktík označila Európska asociácia sudcov za najefektívnejší spôsob, ako zvýšiť dôveru v súdnu moc.
V programovom vyhlásení vlády vláda stanovila v oblasti súdnictva úlohu zefektívňovať súdnictvo, čo je podľa môjho názoru možné robiť iba cestou prijímania systémových, odborných a predovšetkým legislatívnych riešení, ktoré budú výsledkom dialógu so zástupcami súdnej moci, ale aj akademikov, ostatných právnických profesií, ako aj odbornej verejnosti, a nie ďalšou politizáciou justície.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
