Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, aj keď je vás tu málo, ale ešte sme len začali. Rokujeme tu v podstate už viac ako deň o uznesení, ktoré by zastavilo proces ratifikácie Istanbulského dohovoru, o ktorom je značná časť obyvateľov Slovenskej republiky, tá konzervatívnejšie naladená časť obyvateľov Slovenskej republiky, presvedčená, že sa jedná o nebezpečný dokument, dokument, ktorý zavádza tzv. gender ideológiu, s ktorou sa jednoducho nijaký podľa môjho názoru racionálne konzervatívne uvažujúci človek nemôže stotožniť.
Vypočuli sme si rôzne vystúpenia na túto tému, či už zo strany liberálov, zo strany konzervatívne naladených poslancov, ale aj jedno podľa mňa úplne nepríčetné vystúpenie zo strany pána Poliačika, ktorý tu hovoril o tom, ako - prišlo mi to - ako keby Lenin polroka pred nástupom k moci, ako on tu zatočí s tými konzervatívcami, ako príde tá liberálna, progresívna vláda a odsunie tých konzervatívcov niekde na okraj a zavedie tieto veci a ratifikuje Istanbulský dohovor a konečne tu bude raj, konečne tu budú všetky tie vymoženosti, ktoré vidíme v západnej Európe, a konečne sa nám všetkým bude žiť dobre. Takže asi toľko z postrehov, mojich postrehoch k tejto rozprave.
Každopádne, tak ako mnohí ďalší, odmietam ratifikáciu Istanbulského dohovoru, a to hlavne preto, pretože Istanbulský dohovor, ktorý sa tvári ako dokument, ktorý chce zabrániť násiliu na ženách, v skutočnosti zavádza do spoločnosti nebezpečné ideológie, pojmy a predstavy, ktoré nemajú nič spoločné nielen s kresťanským, ale aj s čisto racionálnym videním sveta a práve preto sa musíme proti tomuto dokumentu postaviť.
Istanbulský dohovor totižto vo svojom obsahu definuje rod ako čosi, čo je oddelené od biologického pohlavia. To znamená, zavádza tú tzv. gender ideológiu, o ktorej liberáli tvrdia, že neexistuje, že to je nejaký výmysel konšpirátorov, fanatikov, pravicových extrémistov a podobné nezmysly. Gender ideológia vo svojej podstate hovorí o tom, že človek sa nerodí ani ako muž, ani ako žena, ale ako akýsi nepopísaný papier a že to, čo poznáme pod pojmom pohlavie, že to je len nejaký sociálny konštrukt, to znamená nejaký súbor spoločenských rolí, ktoré spoločnosť akceptuje alebo prideľuje k tej konkrétnej osobe, a že každý z nás si môže vybrať, či on chce ten súbor rolí ako muž, či súbor rolí ako žena, alebo či chce byť tretie, štvrté, piate a dokonca, ako som videl nedávno v západnej Európe, sedemdesiate prvé pohlavie. To znamená, dohnali to do takých absurdností, že keď sa dnes registrujete na sociálnej sieti Facebook v Anglicku, môžete si vybrať zo sedemdesiatjedna pohlaví. Nežartujem, nerobím si srandu, naozaj to tak je, môžete si to overiť.
A ak toto je ten progres, ten pokrok, tá úžasná postupnosť, ku ktorej sa máme dopracovať týmto skvelým liberalizmom, ktorý tu propagujú mnohí poslanci, tak ďakujem pekne, ale o nič také neprosím, nič také si pre Slovensko nežiadam.
Pretože pre mňa vždy bude existovať, a to je úplne racionálny pohľad, tak to definoval Boží zákon, tak to definuje príroda, pre tých, ktorí sú neveriaci, jednoducho existuje len muž a žena. Pohlavie ako také je biologicky dané, nie je to žiaden sociálny konštrukt. Jedná sa o danosť, s ktorou sa všetci rodíme. Buď sa narodím ako muž, alebo sa narodím ako žena. Nič tretie, štvrté, päťdesiate, sedemdesiate ne-e-xis-tu-je. A ktokoľvek, kto to chce zavádzať, iba aplikuje rôzne neomarxistické pohľady na spoločnosť. Pohľady vychádzajúce z kritickej teórie, ktorá je základom neomarxizmu a ktorá jasne hovorí o tom, že musíme relativizovať všetky stáročiami a tisícročiami akceptované a zavedené pojmy. To znamená relativizovať rodinu, rodina už nie je len muž, žena, deti, rodina je, aj keď otec sa volá Jožo a mama sa volá Fero a tí si adoptujú deti. Rodina je dokonca už, aj keď žije niekto povedzme so zvieraťom, ako to vidíme v západnej Európe, rodina je dokonca dve ženy, rodina je jednoducho čokoľvek, len nie to normálne, to tradičné, čo pod pojmom rodina poznáme my všetci.
To je nebezpečná vec, pretože takáto postupná akceptácia týchto zvráteností a úchylností vedie k tomu, že sa spoločnosť naozaj rozkladá, naozaj sa rozkladá a postupne všetko to, čo tu tisícročiami formulovalo našu civilizáciu, naše hodnoty, jednoducho prestáva platiť. A ja nechcem žiť v spoločnosti s úplne relativizovanými hodnotami, na ktorých sme boli jednoducho všetci vychovaní.
Rovnako táto neomarxistická kritická teória, ktorú aplikuje aj tento Istanbulský dohovor, chce relativizovať pojem pohlavia a práve o tomto tento Istanbulský dohovor je, resp. o tom je tá nebezpečná časť, ktorú v sebe Istanbulský dohovor skrýva a proti ktorej sa musíme jasne postaviť.
Ďalším nebezpečenstvom je to, že v Istanbulskom dohovore sa jasne píše o tom, že sa musíme postaviť proti stereotypným roliam (pozn. red.: správne "rolám") mužov a ženám (pozn. red.: správne "žien") v spoločnosti. To znamená, že musíme búrať tie tzv. stereotypy.
Ale čo sú tie stereotypy, čo je to stereotypná rola muža a ženy? To je to, keď muž je otec, keď muž je ten, ktorý ťažko, tvrdo pracuje, keď muž je ten, ktorý je ochranca, ten, ktorý sa má postaviť, ktorý má byť silný, ktorý sa má starať o svoju rodinu, to je tá zlá stereotypná rola muža? A čo je stereotypná rola ženy? Že je matkou, že chce sa starať o svoju rodinu, že chce vychovávať deti, že im chce dať svoju lásku, že chce to priviesť na svet potomstvo? To je stereotypná rola ženy, ktorú musíme odbúravať?
A dokonca sa v Istanbulskom dohovore jasne píše, že už na základných školách už v školskom procese musíme edukovať deti tým spôsobom, aby sme búrali tieto stereotypné predstavy o svete. To znamená, že žena nebude žiadnou matkou, muž nebude žiadnym otcom, každý si môže vybrať, čo len chce, byť mužom, ženou, neviem akým, tretím, štvrtým, päťdesiatym pohlavím, hlavne všetko, čo je tradičné, normálne, racionálne zničme, utopme to niekde hlboko a postavme sa za všetky možné zvrátenosti.
Ja chcem uistiť každého jedného z vás, a hovorili to aj všetci moji predrečníci, každý jeden s konzervatívnym pohľadom, nikto tu neobhajuje nejaké násilie na ženách. A práve to je nešťastím tohto dokumentu, že pod takým vznešeným, pod takou vznešenou snahou, pod takým vznešeným úmyslom, ako je predchádzanie násilia na ženách, zavádza vo svojej skrytej podstate tieto choré zvrátenosti v podobe gender ideológie, v podobe týchto LGBTI, neviem čo všetko, agend a snaží sa spoločnosť pretvoriť na nie ten normálny, nie na tú normálnu podobu, ale na podobu, ktorú si vysnívali nejakí liberálne zmýšľajúci občania, ktorá nemá ale žiadnu oporu ani vo vede, ani v kresťanstve, ani v prírode, jednoducho vôbec v ničom.
To znamená, že my sa musíme postaviť proti tomu, aby nejaká skupina či už feministiek, alebo ultra liberálne naladených občanov hovorila o tom, že musíme búrať stereotypy. Že ľudia, ktorí sú vychovávaní k tomu, že rodina je muž a žena, že muž má byť otcom rodiny, má byť silný, má byť jednoducho ochranca, že má tvrdo pracovať, že žena je matkou, že toto všetko treba zničiť, zbúrať, lebo to sú tie zlé, staré stereotypy, a že ľudia, ktorí takto uvažujú, patria do stredoveku, ako sme si tu vypočuli.
Do stredoveku nás posielajú iba preto, že si myslíme, že človek sa rodí iba ako muž a žena, do stredoveku nás posielajú iba preto, že si myslíme, že rodina je muž, žena, deti, a do stredoveku nás posielajú preto, že je podľa nás normálne, ak žena chce byť matkou, ak chce vychovávať svoje deti.
Za toto nás liberáli posielajú do stredoveku. Sú to fanatici, extrémisti, tí skutoční extrémisti, nie tie nezmyselné nálepky, ktoré dávajú ľuďom, ktorí sa postavia za to, čo je normálne, tradičné a skutočne hodnotovo cenné. Toto sú tí skutoční extrémisti, ktorí chcú búrať všetko, na čom stojí spoločnosť, a Istanbulský dohovor je prvý krok v rámci tej salámovej metódy a ako budú postupne dávať jeden kúsok, druhý, tretí, štvrtý, tak sa im podarí presadiť celú tú salámu a to bude koniec, ktorý dnes vidíme v západnej Európe.
Na záver poviem môj zážitok zo Švédska, osobne som to videl, mesto Uppsala, Švédsko, futbalový štadión, šatne pre mužov, pre ženy a pre tretie pohlavie. A keď som sa pýtal tých Švédov: "A čo to je to tretie pohlavie? Viete, lebo ja som ten zaostalý Slovan z východnej Európy, ja tomu nerozumiem, poučte ma, že čo to je tretie pohlavie?" "Tak to je človek, ktorý sa necíti ani ako muž, ani ako žena, ale predsa musí mať na výber, veď ho nemôžeme diskriminovať." Tak ja som si tak skromne povedal, no ale takýto človek je duševne chorý, má nejaký problém identifikovať sa svojím biologickým pohlavím, potrebuje odbornú pomoc. No a tí Švédi mi povedali: "Áno, máš pravdu a u nás, keď to povieš, tak páchaš trestný čin." Pretože vo Švédsku je trestné urážať rodovú príslušnosť v Trestnom zákone. A pod rodovou príslušnosťou sa môže myslieť čokoľvek.
To znamená, že keď mi pán Dostál napríklad, ktorý tu sedí vpredu, povie, že on je 20-ročná fotomodelka, a ja mu poviem, že on nie, tak on ma môže zažalovať vo Švédsku, pretože to je trestný čin, čo pácham. Do takej absurdnosti sa tieto spoločnosti dostali!
Ale ja to tu hovorím ako varovanie, že my nemôžeme ísť tou istou cestou a Istanbulský dohovor je tým prvým krokom. My nemôžeme nasadnúť na ten istý vlak, aby sme sa dopracovali k tomu, že tu budú šatne alebo záchody pre tretie pohlavie a že keď si nejaký dvojmetrový stopäťdesiatkilový chlap povie, že on je žena, tak môže ísť na ženský záchod. Veď my sa nemôžeme k tomuto dopracovať. A naozaj Istanbulský dohovor, keď si prečítate tie jednotlivé články, ako definuje rod, pohlavie a podobne, je prvým krokom.
To znamená, podporím toto uznesenie a verím tomu, že aj všetci tí, ktorí sa na výbore pre ľudské práva zdržali z nejakých zvláštnych pohnútok, podporia toto uznesenie, lebo je úplne jedno, z akých pohnútok to SNS-ka dáva, dôležité je to, že sa musíme Istanbulskému dohovoru postaviť.
Ďakujem pekne.
