Videokanál klubu

Vážený pán podpredseda, milé kolegyne, vážení kolegovia, kým prejdem k nejakému môjmu pohľadu na tento náš návrh, že čo, prečo a kvôli čomu, chcem vás, pán podpredseda, poprosiť, že ak by náhodou sem znova prišiel ten pán kolega zo SaS na nejakom matroši, alebo na čom je, a posielal tu ľudí do plynu, aby ste zasiahli, lebo naozaj nechcem zbytočne ísť do konfliktu s takýmto človekom. Ďakujem pekne.
Tak teda ešte raz, vážené kolegyne, kolegovia, tento náš návrh je vlastne veľmi jednoduchá vec, ako zaviesť princíp zásluhovosti do sociálneho systému. Dnes aj vďaka návrhom iných kolegov z iných poslaneckých klubov, resp. politických strán tu naozaj popoludní v podstate dosť dlho rozprávame o princípe solidarity v rámci nastavenia prostredia na Slovensku, o princípe súdržnosti medzi tými, ktorí majú možnosti, majú prostriedky, a tými, ktorí potrebujú nejakú pomoc a potrebujú proste potiahnuť v nejakej zlej životnej alebo zdravotnej situácii, a tento náš návrh je vlastne úplné konkretizovanie, konkretizovanie takéhoto princípu vzájomnej pomoci, princípu vzájomnej súdržnosti a solidarity v pracovnom možno prostredí alebo pracovnom práve, jednoducho v oblasti zamestnanosti a v oblasti podpory štátu pre tých, ktorí poctivo pracovali, snažili sa, ale z nejakého dôvodu prišli o prácu.
Bolo tu už povedané veľa o tom, že aké sú rôzne deformácie pracovného trhu, čo sa týka uplatnenia mladších a starších ľudí, čo sa týka možno nie celkom že diskriminácie, ale možnosti nájsť uplatnenie na trhu práce v dnešnom pseudokapitalistickom systéme, ktorý tu vládne a ktorý spôsobuje najviac zo všetkého chaos a utrpenie mnohým, mnohým ľuďom a rodinám. A práve preto, že sa nachádzame v čase, keď naozaj tí starší ľudia, naozaj tí, ktorí celý život poctivo pracovali alebo veľkú časť svojho produktívneho veku poctivo pracovali v nejakom stabilnom pracovnom prostredí, tak práve títo ľudia dnes mnohokrát bez absolútne žiadneho vlastného pričinenia alebo zavinenia prichádzajú o prácu a sú z toho úplne zúfalí. Mnohí sú živiteľmi rodín ako jediní v rodine, prinášajú nejaký príjem, mnohí z týchto ľudí majú ešte malé deti, školopovinné deti a v momente, v momente sa im mení životná situácia, v momente sa im mení finančné zabezpečenie, v momente sa napríklad hypotéka stáva gilotínou na krku týchto ľudí. A my sme presvedčení, že Slovenská republika má dnes naozaj toľko peňazí a vláda disponuje takým obrovským rozpočtom, že podporiť formou tejto predĺženej lehoty na prijímanie tej podpory v nezamestnanosti práve týchto ľudí, je absolútne prirodzené, sociálne a spravodlivé.
Nejde len o to, že tí ľudia sú starší, ale v kontexte s tým, že aj dlhšie pracovali, že aj dlhšie do tohto štátu aktívne prispievali, tak si myslím, že úplne prirodzene si zaslúžia to, aby aj ten štát im dal pocítiť, že tá pomocná ruka bude pre nich dlhšia, silnejšia, bude im pomáhať po tú dlhšiu dobu.
Keď sa pozriete na technické detaily, na paragrafové znenie nášho návrhu, tak tam vidno úplne jasne, medzi tou najkratšou lehotou a tou najdlhšou lehotou je rozdiel len 6 mesiacov. Šesť mesiacov je z pohľadu vlády, z pohľadu štátu absolútne nič. A z pohľadu takých, ako pán poslanec Baránik. Absolútne nič. Šesť mesiacov ale z pohľadu človeka, ktorý stratí prácu, z pohľadu človeka, ktorý musí živiť rodinu, z pohľadu človeka, ktorý si musel zobrať tú prekliatu hypotéku, lebo však štát byty pre ľudí nestavia, vláda byty pre ľudí nestavia, tak z pohľadu takéhoto človeka, takejto rodiny je možnosť o šesť mesiacov mať viac času na to, aby sa dali dokopy, aby si našiel možno nejakú alternatívnu prácu, aby si možno dal do poriadku svoj zdravotný stav, aby bol pripravený možno vykonávať aj inú prácu, povedzme manuálnu alebo proste akúkoľvek, je podľa nášho názoru obrovská pomoc. Obrovská pomoc. Určite to tým ľuďom, mnohým, tisíckam ľudí každý rok pomôže viac, ako keď nakúpime americké stíhačky. Určite im to pomôže viac, ako keď dáme 60 mil. mimovládkam.
Jednoducho poďme konečne spraviť niečo konkrétne pre konkrétnych ľudí v Slovenskej republike. Naozaj nemôžme, tí, ktorí nechcú podporiť alebo by nechceli podporiť tento návrh, nemôžme predsa závidieť ešte aj tým ľuďom, ktorí prídu o robotu, že ešte budú mať možnosť tí, ktorí až 25 a viac rokov pracovali, získavať tú podporu, nie 6 mesiacov, ale 12. Veď tým, že takýto benefit tým ľuďom alebo takúto barličku, lebo to nie je benefit, prísť o prácu nie je benefit, žiaľ, v dnešnej spoločnosti je to bežná vec, ale že takúto barličku parlament schváli a poskytne tým ľuďom, tak preto bude dôvod na hrdosť pre nás všetkých. Dôvod na hrdosť pre nás všetkých, že proste naozaj si tých ľudí vážime, naozaj cítime, že tá podporu zo štátu by im mala ísť, by im mala patriť a chceme a vieme im ju dať.
Totiž dnes na Slovensku, na ktorú stranu sa pozriete, nemyslím politickú, ale svetovú, lebo už aby sme tu neriešili iba politické strany, tak vidíme obrovskú nespravodlivosť. Jedným sa dáva všetko zadarmo, úplne všetko zadarmo, pravidlá neplatia, zákony neplatia a pre iných sa vyžaduje do detailu splnenie každej maličkosti, písmenka, sprostosti aj v tých najhlúpejších a zbytočných zákonoch. A, žiaľ, tí pracujúci ľudia, tá stredná trieda, tí obyčajní obyvatelia Slovenskej republiky, čo každý deň pracujú, platia dane, aby sa vláda mohla rozhadzovať, tak tí cítia najviac to, že štát je tu viac-menej len pre tých darmožráčov, len pre tých parazitov, len pre tú skupinu tých oligarchov a horných 10-tisíc s hodinkami za 50-tisíc, a absolútne necítia, že by vláda a štát robili niečo pre nich.
Viete, keď, keď vieme dať 650 mil. eur za totálne zbytočnú fabriku Land Rover Jaguar v Nitre, kde bola nezamestnanosť pred tým 2 % a dnes v tej fabrike robí viac ako 80 % cudzincov a občania Slovenskej republiky sa svojimi daňami vyzbierali na 650 mil. eur pre cudzincov a vieme dať viac ako 3 mil. eur, alebo koľko to presne bolo, na dotáciu pre fabriku Porsche, tak si myslím, že vláda musí nájsť peniaze na podporu pre nezamestnaných ľudí, ktorí po 25 alebo 15 rokoch prišli o prácu, ktorí proste potrebujú tú pomocnú ruku, ruku zo strany štátu a musí im ju vedieť podať. Musí im ju vedieť podať. A keďže to vláda neurobila sama od seba, čo ja sa čudujem, pretože je pred voľbami a takýto, takýto zákon by z pohľadu vlády bol obrovský predvolebný ťah, tak poďme ich k tomu donútiť. Poďme ich k tomu donútiť, poďme im ako poslanci, ako parlament povedať, chceme, aby ste to tým ľuďom dali, chceme, aby ste im dali ten, aspoň ten pocit, že, že vláde na nich záleží a že ich bude podporovať pri takom ťažkom životnom okamihu, pri takom ťažkom životnom momente, ako je strata dlhodobej práce, strata dlhodobého príjmu do rodiny. Neviem si predstaviť ani jeden jediný dôvod, okrem teda možno nejakého príliš veľkého holdovania fetu v klube SaS, ktorý by mal byť dosť vážny na to, aby čo len jeden normálny poslanec Národnej rady odmietol dať týmto ruku, týmto ľuďom pomocnú ruku pri strate práce. Však štátny rozpočet to nebude stáť dokopy nič a tým ľuďom to neskutočne v ich životoch pomôže.
Preto vás prosím, kolegyne, kolegovia, zamyslite sa nad tým, a keď budeme o tejto veci hlasovať, nepozerajte zase na politické tričko, nepozerajte na predkladateľov, že sme to zase my, tí zlí, najhorší na svete, Kotlebovci, a predstavte si za tým tie príbehy tých rodín a pozrite sa na to takto.
Ďakujem pekne.

Aj by som sa prihovorila, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ale nemám veľmi komu.
Ale teda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, úlohou človeka na tejto planéte podľa môjho uváženia je v prvom rade mať rodinu, mať deti, mať bývanie a mať prácu. Táto práca musí byť, aby sme dokázali zabezpečiť finančné prostriedky na existenciu na tejto planéte. Väčšinu svojho času strávime v práci, a preto vždy, keď človek príde o prácu alebo o zamestnanie, je z toho nešťastný, frustrovaný až depresívny, a to hlavne človek, ktorý odpracoval na jednom pracovnom mieste niekoľko rokov, ba možno aj niekoľko desaťročí. Takýto človek toto pracovné miesto opúšťa so smútkom, žiaľom na duši, s pocitom sklamania a s pocitom zbytočnosti.
Preto by sme očakávali, že štát by mal dvihnúť podporu v tejto ťažkej chvíli a pomôcť ľuďom, teda nezamestnaným ľuďom. Štát v tejto dobe poskytuje svojim občanom podporu v nezamestnanosti, ale nezohľadňuje dĺžku odpracovaných rokov. To znamená, že aj občan, ktorý odpracoval len dva roky alebo odpracoval 20 rokov, má rovnaké podmienky poberania podpory v nezamestnanosti. V tomto čase je to šesť mesiacov bez rozdielu od celkovej doby platenia príspevku na poistenie v nezamestnanosti dosiahnutej v príslušnom kalendárnom roku. A ja si myslím, že je to nespravodlivé, ba dokonca až diskriminačné.
Preto navrhujeme, aby podporu v nezamestnanosti dostávali ľudia s prihliadnutím na to, koľko rokov platili príspevok na poistenie v nezamestnanosti a aby sa zároveň zvyšovala doba poberania podpory v nezamestnanosti úmerne s období platenia poistného v nezamestnanosti. To znamená, keď niekto odpracoval 20 rokov a bol poistený celých 20´rokov, nemôže poberať taký istý čas podporu v nezamestnanosti ako lajdák, ktorý si toto poistenie platí dva roky alebo päť rokov.
Musíme zaviesť zásluhovosť v poberaní podpory v nezamestnanosti. Presné rozdelenie už bolo povedané, ale ja vám ho pre istotu zopakujem.
Zamestnanec, ktorý si platil poistenie v nezamestnanosti do 15 rokov, bude poberať podporu v nezamestnanosti 6 mesiacov. Zamestnanec, ktorý si platil poistenie v nezamestnanosti od 15 do 25 rokov, bude poberať podporu v nezamestnanosti 9 mesiacov. A zamestnanec, ktorý si platil poistenie v nezamestnanosti viac ako 25 rokov, by mal mať nárok na podporu v nezamestnanosti 12 mesiacov.
Máme za to, že zamestnanec čím viac odpracoval, tým viac mesiacov musí mať nárok na podporu v nezamestnanosti. Dávame ľuďom možnosť bez stresu a depresie dlhší čas na to, aby si našli kvalitnú a adekvátnu novú prácu, aby mali možnosť dlhšieho výberu práce z pracovných ponúk, aj keď si myslím, že človek, ktorý pracoval 25 rokov, nebude ležať doma, nakoľko má tak vyvinuté pracovné návyky, že mu to svedomie nedá a doma ležať bez práce nebude. No vzhľadom na to, že po odpracovaní 15 a viac rokov už človek nie je najmladší, má väčší problém si nájsť adekvátnu prácu alebo zamestnanie. A dokonca človek, ktorý odpracoval 25 rokov a viac, má nielen problém si nájsť prácu, ale má určite aj zdravotné problémy.
Preto si myslíme, že predĺžením doby poberania podpory v nezamestnanosti u takýchto nezamestnaných vznikne priestor na prehodnotenie pracovných zručností, prehodnotenie zdravotného stavu, prehodnotenie kvalifikácie, vzdelania a možno aj zamyslenie sa nad rekvalifikáciou nezamestnaného. Počas tejto doby bude mať možnosť nezamestnaný nasmerovať svoje ďalšie pracovné zámery a rozšíri si vedomosti a zručnosti. Preto pomôžme ľuďom prežiť ťažkú životnú situáciu.
Ďakujem za pozornosť a prosím vás o podporu nášho návrhu.

V predmetnom zákone ide o problém, že keď zamestnanec stratí prácu, nastupuje štát, ktorý v rámci svojej sociálnej dávky dokáže na malú chvíľu výpadok príjmov nahradiť. Jedinou splniteľnou podmienkou, ktorú zamestnanec, ktorý prišiel o prácu, musí splniť, je, že musel pred prepustením pracovať minimálne dva roky. Štát v rámci tejto sociálnej dávky však nerozlišuje, koľko ktorý prepustený zamestnanec pracoval, a dávka trvá pre všetkých prepustených zamestnancov rovnako. To znamená, že aj občan, ktorý pracoval 2 roky, alebo občan, ktorý odpracoval 20 rokov, majú rovnaké podmienky poberania podpory v nezamestnanosti. Súčasná maximálna doba poberania dávky v nezamestnanosti je 6 mesiacov bez rozdielu od celkovej doby platenia príspevku na poistenie v nezamestnanosti dosiahnutej v príslušnom období.
Do navrhovanej novely sa preto ustanovuje princíp zásluhovosti na vyplácanie podpory v nezamestnanosti. Dôvodom ustanovenia tohto princípu je, že starší človek si ťažšie hľadá novú prácu. Nie je to preto, že by nechcel pracovať, ale dnešné, hlavne podnikateľské prostredie na pracovné miesta obsadzuje mladých ľudí, ktorí sú z pochopiteľných dôvodov viac pružnejší v práci. Preto človek, ktorý je starší, je automaticky diskriminovaný pred mladšou pracovnou silou. Hľadanie novej pracovnej príležitosti je pre neho zdĺhavejší proces a máme zato, že ak sa podieľal na platení sociálnych odvodov dlhodobo, dlhšiu dobu, štát by mu, by mu mal ponúknuť vhodné podmienky na aktívne hľadanie si novej práce.
Podpora v nezamestnanosti sa bude poskytovať evidovanému nezamestnanému v závislosti od celkovej doby platenia príspevku na poistenie v nezamestnanosti dosiahnutej v príslušnom období, a to nasledovne:
- pri odpracovaní do 15 rokov po dobu 6 mesiacov,
- pri odpracovaní od 15 do 25 rokov po dobu 9 mesiacov,
- a pri odpracovaní viac ako 25 rokov po dobu 12 mesiacov.
Dôvodom zvyšovania doby poberania podpory v nezamestnanosti je najmä zavedenie princípu zásluhovosti a takisto to, že ľudia, ktorí odpracujú viac rokov, majú väčší problém si nájsť nové pracovné miesto s ohľadom na ich vek. Pri predĺžení doby podpory poberania dávky budú mať ľudia možnosť nájsť si dobrú prácu, dobrú a primeranú prácu.
Predkladaný návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi a s ostatnými všeobecne záväznými predpismi Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážené poslankyne a poslanci, dovoľte mi, aby som predniesol za poslancov strany Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko, za Mariana Kotlebu, Martina Beluského, Jany Nehézovej, Mariána Chmelára a Jána Kecskésa predložený návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
Hlavným cieľom predloženej novely zákona je zakomponovať princíp zásluhovosti do podmienok nároku na vyplácanie podpory v nezamestnanosti.
Ďalšie vysvetlím v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.

Ďakujem za slovo. Ja ťa, Marian, len doplním.(Reakcia z pléna.) Ja ťa len doplním v tých kompetenciách poslancov.
Takisto kompetencia, keď sme išli na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, kde sme mali vykonať prieskum, laicky povedané, na výberové konanie záchraniek, a tento prieskum nám nebol umožnený, takže potom na čo tí poslanci vlastne sú, keď sme tam prišli a nedozvedeli sme sa nič? Ani vtedy, ani dodnes nemáme žiadnu informáciu, ako to výberové teda prebiehalo, či bolo správne, alebo nesprávne.
Takže mal si úplnú pravdu.

Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, zníženie poslancov zo 150 na 100, naša taká jedna z tém, ale všeobecne, povedal by som, že už možno aj desať rokov široko spoločensky diskutovaná téma medzi obyvateľmi Slovenskej republiky.
Povedzme si na rovinu. Poznáme to, ako to tu v Národnej rade funguje, resp. nefunguje. A ak by, ak by sa znížil počet poslancov zo 150 na 100, absolútne ničomu by to neublížilo. Kolega Drobný tu v trošku na môj vkus dlhej analýze vyčíslil, že úspora by bola nejakých 20 mil. eur. To je úplne jedno, či je to 20, 22 alebo koľko. Za 20 mil. v rámci štátneho rozpočtu to nie je nejaká vysoká položka, ale dá za to tu spraviť kopec dobrej roboty, dá sa za to opraviť nejakých 150 až 200 km ciest II., III. triedy, dá sa za to zrekonštruovať špičkovo taká stredná nejaká okresná nemocnica. Jednoducho 20 mil. sa dá zmysluplne využiť, samozrejme, keď si odrátame alebo odmyslíme tú mieru rozkradnutia, korupcie, a tá, ktorá je so všetkými štátnymi nejakými investíciami dnes spojená, keby sme to brali tak v dobrom, že máme 20 mil. a poďme dačo spraviť pre ľudí. Ale skutočne, skutočný efekt zníženia počtu poslancov zo 150 na 100 by nebol v nejakej úspore 20 mil. eur. To je len taký bonus navyše, že dačo pre ľudí spraviť.
Skutočný efekt by bol v tom, že možno by parlament začal aj fungovať. Možno by Národná rada začala fungovať, pretože vidíme, že v tomto volebnom období bola schválená rozsiahla novela rokovacieho poriadku, ktorá zaviedla také úžasné veci, ktoré určite ľuďom zlepšili život, že zákaz horaliek alebo že si nemôžte dať na sako logo vlastnej politickej strany a podobné nezmysly, ktoré mohli vyjsť iba z nezmyselnej hlavy, ale nie to je téma tohto nášho návrhu.
Ak by namiesto 150 bolo len 100, povedzte mi, čo by sa zmenilo k horšiemu? No absolútne nič. Vidíme, že čím väčší je poslanecký klub, tým menej má aktívnych poslancov. V menších kluboch je tých poslancov viac aktívnych, viac sa zapájajú, viac vystupujú, viac diskutujú. Čím väčší je klub, tým väčšia časť poslancov sú iba štatisti, ktorí prídu dvíhať ruky, resp. hlasovať tak, ako sa na klube dohodne, a tento pomer by vlastne zostal úplne nezmenený, len by bol celkovo v menšom objeme, samozrejme, za menej peňazí rovnaké divadlo.
V čom ja si, ale predstavujem obrovskú zmenu vo fungovaní Národnej rady, ktorá by mohla prísť s týmto znížením zo 150 na 100, by bolo to, že by sa zmenil aj rokovací poriadok Národnej rady, ktorý by prikázal alebo dával by poslancom možnosť hlasovať po každom jednom návrhu zákona, po každom jednom návrhu zákona. A tých, ktorých to zaujíma, tí ktorí chcú presadiť nejaký návrh, by tu proste museli byť, museli by tu sedieť a museli by bojovať svojimi, svojím hlasovacím právom za to, aby ten ich návrh zákona prešiel. Tých, ktorým by to bolo jedno alebo by s tým nesúhlasili a nechceli by zvyšovať kvórum, by tu jednoducho byť nemuseli a vzhľadom na to, že tých poslancov by nebolo 150 ale iba 100, tak tá diskusia k jednotlivým návrhom zákonov by mohla byť omnoho plodnejšia. Pretože si predstavte, že by sa nehlasovalo jedenkrát za deň alebo dvakrát za deň, ako je to dnes, ale ja neviem, dokonca máme tu, však akurát teraz na tejto časti schôdzi máme hlasovanie už až v pondelok alebo v utorok, alebo kedy bude, čo je nepochopiteľné pre mňa, je to nepochopiteľné, prečo by sa ani teda počas rokovacieho dňa hlasovať nemalo, a tí ľudia by boli donútení tu sedieť, tých 100 poslancov by tu proste bolo a museli počúvať každý návrh, museli by o tom rozprávať, museli by sa nad tým zamýšľať a podľa toho by ďalej v tejto veci mohli, alebo teda nemuseli hlasovať. Vidíme, že negatíva, negatíva zníženia počtu poslancov zo 150 na 100 by neboli žiadne. Pozitíva boli vyčíslené na peniaze, ešte kolega Drobný zabudol spomenúť jednoduchšiu prípravu volieb, omnoho rýchlejšie zrátavanie volebných výsledkov, menšie kandidátky, viac by tí ľudia funkciu poslanca Národnej rady možno vnímali ako niečo, nejakú čestnú funkciu, ktorá naozaj stojí za to, aby ľudia bojovali za práva občanov, ktorí ich do tej funkcie zvolili a poslali. To všetko sú tie pozitíva, ale negatívum, ak vás jedno jediné napadne, ja vás poprosím, dajte vo faktickej aspoň jedno negatívum, lebo jediné možné negatívum, ktoré sa skloňuje v súvislosti so znížením počtu poslancov je ako keby nejaké zníženie miery demokracie, lebo už nebude 150 ľudí tu nejako bojovať o svoje názory alebo o to, ktorý názor prevládne, ale len 100 poslancov. No ale reálne si povedzme z tých 150 poslancov, keď zrátate na každej schôdzi, koľkí sa, koľkí sa vyjadria k nejakým zákonom, tak nech je to, nech je to 30 alebo 35 dookola tých istých istých poslancov.
Čiže myslím, že tá miera zníženia by bola naozaj len symbolická a ten výsledok aj čo sa týka činnosti Národnej rady, aj čo sa týka tej úspory by stál za to, by stál za to, aby, aby sme to jednoducho, aby sme to jednoducho tým ľuďom, takúto možnosť dali. Nehovoriac o tom, že, nehovoriac o tom, že už pri najbližších voľbách do Národnej rady by bol omnoho väčší adrenalín pre mnohých poslancov, ktorí by nevedeli, teda či budú znova opäť poslancami, alebo nebudú, a aj pre občanov Slovenskej republiky by tie voľby mohli byť atraktívnejšie, zaujímavejšie, voľby by mohli mať vyššiu účasť a jednoducho tým by sme naopak prispeli k zvýšeniu demokracie, lebo čím majú nejaké voľby vyššiu účasť, tým je, samozrejme, ich legitimita vyššia a tým sú orgány, ktoré sú v takýchto voľbách zvolené naozaj legitímnejšie a majú aj akúsi, vyšší rešpekt alebo vyššiu úroveň aj medzi obyvateľmi Slovenskej republiky.
Takže, kolegyne, kolegovia, zníženie poslancov zo 150 na 100, akási sebareflexia Národnej rady Slovenskej republiky, akási sebamotivácia na to, aby to tu začalo konečne fungovať lepšie, alebo aspoň tak, ako by skutočný parlament mohol a mal fungovať, a ja si myslím, že potom aj, potom aj tá činnosť vlády by možno začala vyzerať inak, pretože vidíme, že dnes sú kontrolné mechanizmy poslancov ako jednotlivcov, ako súčasti Národnej rady, parlamentu, sú úplne symbolické. Povedzte mi, ako má, akú možnosť má radový poslanec, nevravím, že poslanecký klub, ale poslanec možnosť kontrolovať členov vlády. Absolútne žiadnu. Dáte interpeláciu, napíšu vám, čo chcú na tú interpeláciu, čo chcú. Na hodine otázok, vyžrebujú si otázky, ktoré sa dobre počúvajú, s odpoveďami, ktoré sú uchu lahodiace. Hlasuje sa o, hlasuje sa o tom, či odpovede na interpelácie boli, boli uspokojivé, alebo nie. No, dobre, tak koalícia si to odhlasuje, a keby, a keby, kolegyne, kolegovia, keby sa to aj neodhlasovalo, čo sa stane? Čo sa stane? Proste nič. To znamená, my ako poslanci máme možnosť pri nejakom probléme, pri nejakej nespokojnosti aj občanov, ku nám sa to od nich dostáva, máme možnosť dávať interpelácie a tie interpelácie si vláda môže, povedzme si na rovinu, ako to je, strčiť za klobúk. Strčiť za klobúk. Reálne opozičný poslanec nemá absolútne žiadnu šancu na to, aby akúkoľvek kontrolnú nejakú aktivitu voči, voči tým, ktorí vládnu, rozhodujú, ovládajú životy ľudí, mal, a preto nevidím dôvod, prečo neznížiť počet poslancov v Národnej rade zo 150 na 100 a, naopak, a, naopak, ale to už by bol následný krok, pridať poslancom na kompetenciách voči vláde, pridať aj jednotlivým poslancom na kompetenciách voči vládnym a štátnym orgánom.
Veď zoberte, že taký občan, zúfalý občan príde za hociktorým opozičným poslanom, pán poslanec, toto, toto, toto, viem o tomto všetkom. No a čo vy ako poslanec môžte spraviť? Nič, nič! To je proste fakt, to je realita a mali by sme začať s tým niečo robiť, lebo postupne sa aj vďaka tým niektorým hlúpym zákonom, ktoré sa tu prijímajú, dostaneme od demokratickej podstaty Slovenskej republiky do nejakej podstaty oligarchistickej a ako keby takej skoro až v niektorých oblastiach, povedal by som, že totalitnej. (Ruch v sále.) To by sme nechceli a trošku rešpektu, pán kolega. Ja viem, že SaS-ka... (Reakcia z pléna a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec Baránik, poprosím vás.

Kotleba, Marian, poslanec NR SR
137.
Pán podpredseda, spravte s ním poriadok skôr, ako s ním spravím poriadok ja.
Ďakujem. (Reakcia z pléna.)

Ďakujem. Predložený návrh zákona reflektuje na spoločenskú požiadavku na zoštíhlenie a zefektívnenie štátnej správy a na zníženie nákladov na činnosť štátnych orgánov. Táto požiadavka rezonuje v spoločnosti najmä v súčasnom období po tom, ako sa opätovne otvorila diskusia o rozmrazení platov poslancov Národnej rady a o značnom negatívnom dopade tohto rozmrazenia na verejné financie.
V zmysle zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov má každý poslanec Národnej rady nárok na plat vo výške trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. V súčasnosti to je mesačne 3 039 eur. Pri znížení počtu poslancov Národnej rady o 50 a súčasnom zachovaní platnej legislatívy sa znížia náklady štátu na platy poslancov Národnej rady za jedno volebné obdobie o 9 861 600 eur. Diéty a náhrady ďalších výdavkov spojených s výkonom funkcie poslanca (tzv. paušálne náhrady) vo výške 1,8-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, ak má trvalý pobyt v Bratislavskom kraji, zaokrúhlené nahor na celé euro a vo výške 2,1-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, ak má trvalý pobyt mimo Bratislavského kraja (rieši to § 4 ods. 1 zákona), v súčasnosti to je mesačne 1 823,40 eur pri poslancovi Národnej rady s pobytom v Bratislavskom kraji a 2 127,30 eur pri poslancovi Národnej rady s pobytom mimo Bratislavského kraja.
Pri znížení počtu poslancov Národnej rady o 50 a súčasnom zachovaní platnej legislatívy sa znížia náklady štátu na paušálne náhrady poslancov Národnej rady za jedno volebné obdobie v rozmedzí od 4 376 160 eur do 5 105 520 eur. Asistenta a kanceláriu, pričom odmena asistenta poslanca a výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie predstavujú počas 12 po sebe nasledujúcich mesiacov spolu 2,7-násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. V súčasnosti to je mesačne spolu 2 735 eur. Pri znížení počtu poslancov Národnej rady o 50 a súčasnom zachovaní platnej legislatívy sa znížia náklady štátu na odmenu asistentov poslancov Národnej rady a ich poslanecké kancelárie za jedno volebné obdobie o 6 564 240 eur. Čiže celková úspora na platoch, paušálnych náhradách, odmenách asistentov a poslaneckých kanceláriách predstavuje za jedno 4-ročné volebné obdobie sumu minimálne 20 802 000 eur.
Zníženie počtu poslancov Národnej rady na 100 sa môže odraziť aj na znížení počtu zamestnancov Národnej rady, ako aj na znížení nákladov na náhrady za ubytovanie poslancov Národnej rady v zmysle § 4 ods. 2 zákona, nákladov na cestovné náhrady pri cestách poslancov Národnej rady do zahraničia v zmysle § 4 ods. 3 zákona, nákladov na technické prostriedky potrebné na výkon mandátu poslanca Národnej rady v zmysle § 4 ods. 4 zákona, nákladov na ubytovanie poslancov Národnej rady v zmysle § 4 ods. 5 zákona a nákladov na prevádzku poslaneckej kancelárie v priestoroch Národnej rady v zmysle § 4a ods. 1 zákona, čo by prinieslo ďalšiu úsporu finančných prostriedkov čerpaných zo štátneho rozpočtu.
Pri znížení počtu poslancov Národnej rady o 50, o 50, t. j. o tretinu, by súčasne došlo k zefektívneniu práce Národnej rady, nakoľko legislatívny proces by zákonite prebiehal podstatne rýchlejšie. Dá sa totiž oprávnene očakávať menší počet poslancov Národnej rady prihlásených do rozpravy, s faktickými poznámkami či procedurálnymi návrhmi v pléne, ako aj vo výboroch Národnej rady. Sto poslancov Národnej rady je absolútne dostatočný počet na to, aby Národná rada demokratickým spôsobom plnila svoju ústavnú funkciu. V Ústave Slovenskej republiky čl. 73 ods. 2 máme zakotvený zákaz imperatívneho mandátu, čo znamená, že poslanci Národnej rady mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi. Dlhodobé skúsenosti z praktického fungovania Národnej rady, však jasne ukazujú, že jednotliví poslanci Národnej rady, až na malé výnimky, hlasujú jednotne podľa svojej príslušnosti k poslaneckým klubom, pričom vystúpenia v rozprave nemajú žiaden alebo majú len minimálny vplyv na zmenu ich vopred dohodnutého hlasovania. Vzhľadom na to je zrejmé, že v zásade nezáleží o danej veci, či o danej veci hlasuje 150 poslancov Národnej rady, alebo len 100 poslancov Národnej rady.
Navyše mnohí poslanci sa do práce Národnej rady zapájajú len v minimálnej miere, čo dokazuje ich nízky počet vystúpení v rozprave, počet podaných návrhov zákonov, pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov alebo interpelácií. V súčasnosti pripadá na jedného poslanca Národnej rady Slovenskej republiky 36 160 obyvateľov Slovenskej republiky. Komparáciou parlamentných systémov iných členských štátov Európskej únie bolo zistené, že 12 štátov má väčší počet obyvateľov pripadajúcich na jedného poslanca parlamentu ako má Slovenská republika. Dokonca aj po znížení počtu poslancov Národnej rady na 100 bude ešte stále šesť štátov s vyšším počtom obyvateľov na jedného poslanca parlamentu.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona.
Tento návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku aj v Legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj zároveň ako gestorský výbor s tým, aby prerokoval návrh ústavného zákona v druhom čítaní v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu ústavného zákona v Národnej rade v prvom čítaní. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán podpredseda, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, návrh ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov predkladajú do Národnej rady predkladajú do Národnej rady Slovenskej republiky poslanci Národnej rady Slovenskej republiky za politickú stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko Marian Kotleba, Martin Beluský a Stanislav Drobný.
Cieľom legislatívneho návrhu je znížiť počet poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na 100 a tým zefektívniť prácu Národnej rady Slovenskej republiky ako zákonodarného orgánu štátu a súčasne znížiť zaťaženie štátneho rozpočtu. Zatiaľ len toľko.
Hlásim sa do rozpravy ako prvý.

Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, až na päť ľudí všetko, šesť, všetko z našej strany (reakcia z pléna), obmedzenie možnosti vytvárať a prehlbovať štátny dlh Slovenskej republiky.
Máme rôzne orgány, máme Radu pre rozpočtovú zodpovednosť, máme rôzne komisie, máme proste na každej jednej úrovni ix, ix kadejakých strážcov toho, aby sme zbytočne viac a viac nezadlžovali štát a s ním všetkých obyvateľov Slovenska, a, žiaľ, vidíme, že od 93. roku kontinuálne, neustále a bez prerušenia štátny dlh rastie, rastie, rastie a v súčasnosti dosiahol už viac ako 45 mld. eur. Ono by to možno nebolo až také zlé, ale je to zlé kvôli tomu, že ľudia, obyvatelia, občania to bezbrehé zadlžovanie nepociťujú na zlepšení kvalita, kvality svojich životov. Každoročné navýšenie štátneho dlhu nevnímajú a necítia úplne objektívne ako niečo, čo by im malo prispieť k tomu, alebo prispeje k tomu, aby na Slovensku mohli žiť so svojimi rodinami nejako lepšie. Kým, ak si teda oni požičajú niekde, že musia si požičať, tak aspoň momentálne vyriešia nejakú potrebu, ktorú proste považujú za nevyhnutnú. Štát sa zadlžuje, štát si požičiava, štát hospodári na dlh a ľudia to necítia.
A treba v tejto chvíli povedať, že to v skutočnosti nie je štát, lebo štát sme my všetci, štát sme my všetci obyvatelia Slovenskej republiky, ale v skutočnosti sú to vlády a ich nezodpovední politici, ktorí proste nedokážu, nedokážu racionalizovať narábanie s peniazmi ľudí, a to sa naozaj potom premieta do toho, že každý človek, každý obyvateľ má dnes dlh bez toho, aby si požičal čo i euro, viac ako 8 500 eur. Každé jedno malé bábätko, každý jeden jednoducho narodený aj možno storočný starý človek, má ten dlh v prepočte zo štátneho dlhu. My sme s týmto návrhom prišli preto, lebo sa nám dá absol..., sa nám zdá absolútne nezodpovedné, nezodpovedné, aby aj v týchto časoch hojnosti, keď to môžme tak povedať, ale však iba kopírujeme vyjadrenia predstaviteľov vlády, aby aj v týchto časoch narastal štátny dlh. Veď predsa vieme veľmi dobre, že v časoch, keď sa darí, tak sa majú dlhy splácať, má sa človek alebo jednoducho každý nejaký subjekt oslobodzovať od závislosti od dlhov, aby potom, keď prídu tie časy horšie bol pripravený a mal to svoje mikroprostredie nastavené lepšie a nebol zaťažený ďalšími a ďalšími balvanmi v podobe mnohých a mnohých dlhov. Žiaľ, súčasná vláda nedokáže, nedokáže pretnúť ten nešťastný kolobeh zadlžovania Slovenskej republiky, a tak sme aj tento rok svedkami navýšenia štátneho dlhu a schválenia deficitného návrhu štátneho rozpočtu. Ak by totiž štát hospodáril ako občania, tak by si to nikdy nemohol dovoliť. Žiadny živnostník, ktorý sa stará sám o seba a štát sa oňho naozaj nestará, žiadny takýto človek si predsa nemôže povedať, že tento rok skončím s dlhom, budúcim rok skončím s ďalším s dlhom, ďalším dlhom teda, tretí s ďalším dlhom a tak ďalej a tak ďalej, lebo by jednoducho nevyžil, by jednoducho nevyžil. Nemohol by si donekonečna požičiavať a musel by si to nastaviť tak, aby aspoň v roku XY sa dostal na nulu a postupne možno, aj keď len do minimálneho, ale zisku. To je tá zodpovednosť.
A my dnes týmto návrhom len chceme, aby, keď štát núti živnostníkov sa správať zodpovedne a najprv platiť odvody a rôzne poplatky a licencie a neviem čo všetko, tak aby aj tá vláda, ktorá to celé vymyslela, ktorá to presadzuje, ktorá hľadá bič na všetkých ľudí, aby tá vláda začala tiež ísť konečne príkladom, a ukazovať, že dá sa hospodáriť a že vedia hospodáriť s vyrovnaným štátnym rozpočtom. Nič iné nechceme. Náš návrh zákona nie je nič iné ako volanie po rozpočtovej zodpovednosti, volanie po tom, aby sme konečne prestali Slovensko a jeho obyvateľov nezmyselne zadlžovať, a to takým spôsobom, že tí obyvatelia z toho absolútne, ale absolútne nič nemajú. Situácia je veľmi jednoduchá. Tu sú príjmy, tu sú výdavky. Vieme, čo si z tých príjmov môžme dovoliť. Vieme, čo potrebujeme, aké funkcie štátu potrebujeme zaplatiť. Jednoducho nič z toho, na čo peniaze nemáme, predsa realizovať nemôžme. A nemôžme sa pozerať v prvom rade na to, čo chcú napríklad naši americkí spojenci alebo iné nezmyselné spoločenstvá, v ktorých, v ktorých je Slovenská republika členom, a až potom na vlastných obyvateľov. Predsa potreby obyvateľov Slovenskej republiky musia byť na prvom mieste.
A kým štát nemá, alebo dnes vláda hovorí, že nemá peniaze na to, aby sa postarala o všetkých bezdomovcov, o všetkých chorých, len pred chvíľkou sme to tu počúvali, aby sa postarala o deti, o mnohodetné rodiny, tak predsa nemôže sa starať potreby zločineckej organizácie NATO alebo Američanov, nakupovať nezmyselné stíhačky, nakupovať transportéry. Ešte ani nie u slovenských výrobcov. Presne o tomto je náš návrh zákona. Nemíňajte na hlúposti, nekupujte zbytočnosti, začnite sa ako vláda starať o potreby ľudí a tých peňazí, tých peňazí tí ľudia zaplatili aj tento rok požehnane. Tých peňazí je naozaj dosť. Len problém je v tom, že proste z cudzieho krv netečie. Miliarda tam, 500 mil. tam, 1,5 mld. len tak ako nič. A potom sa čudujeme, že znova a znova rastie štátny dlh.
Ja si myslím, že to, čo týmto návrhom sledujeme, nie je nič extrémne, nič nezdravé. Práve naopak, je to volanie po zavedení zdravého sedliackeho rozumu aj do štátneho rozpočtu. Načo máme všetkých tých profesorov, docentov, všetky tie rady, všetky tie poradné orgány, celý zbor poradcov premiéra, keď nedokážu jednoducho spoločne všetky tie múdre hlavy navrhnúť a zrealizovať vyrovnaný štátny rozpočet?! Keď si to dokáže robotník vo svojej domácnosti, tak to musí vedieť aj fundovaná a akademickými titulmi preplnená vláda Slovenskej republiky. A ak to nechce, ak to nechce, potom to treba povedať, potom to treba povedať úplne nahlas a jasne všetkým občanom. Nechceme štátny rozpočet, lebo chceme míňať, chceme proste zadlžovať, chceme rozhajdákať všetky vaše dane! A to, že vy trpíte, to, že niektoré tie nemocnice vyzerajú ako mäsiarne, a nie nemocnice, to, že je stále je tu iks problémov s dopravnou dostupnosťou niektorých okresov, kde ľudia ako keby boli za trest len za to, že sú ďalej od Bratislavy, tak to nás proste netrápi, lebo na to peniaze nemáme. Máme peniaze na stíhačky, máme peniaze na nezmyselné projekty a školenia. Máme peniaze na to, aby sme dotovali protislovenské a protinárodné mimovládne organizácie, na to všetko peniaze máme. Ale na naplnenie potrieb občanov štát, vláda peniaze nájsť nevie.
A preto treba konečne začať s tým, aby sa zákonom stanovilo, že nemôžu míňať na veci, na ktoré vláda peniaze nemá, musia sa najprv starať o potreby občanov a až potom o to, o čo by chceli. V prvom rade vždy musia ísť povinnosť až potom nejaké radosti. O tom to celé je. A ja si myslím, že každý jeden zodpovedný poslanec Národnej rady musí tento návrh podporiť, lebo keď my tento štát, my túto vládu nedonútime sa správať zodpovedne, tak kto iný. Kto iný? Nás si predsa ľudia zvolili ako zástupcov tu do Národnej rady, aby sme presadzovali ich záujmy, strážili ich práva a snažili sa ako pilier demokracie, parlamentnej demokracie vplývať čo najviac na vládu, aby naozaj robila čo najlepšie pre tých občanov. Takže priatelia, poprosím vás všetkých bez ohľadu na politické tričko o podporu a poďme začať odlžovať Slovenskú republiku a poďme začať robiť pre ľudí.
Ďakujem pekne.