Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, spoločne s mojimi kolegami Vierou Dubačovou a Jánom Budajom predkladáme návrh novely zákona o obecnom zriadení, ktorý vychádza z našich osobných skúseností poslancov samospráv. Tento návrh nesie v sebe niekoľko základných ideí a cieľov.
Prvý cieľom je regulovať eticky korektné správanie poslancov miestnej samosprávy, a to prostredníctvom etického kódexu poslanca, ktorý prijme obecné zastupiteľstvo a ktorého obsah bude záväzný pre všetkých jeho poslancov.
Druhým cieľom je, aby fyzické a právnické osoby mohli zo zákona uplatniť svoje právo vystúpiť na verejnom obecnom zasadnutí bez predošlého súhlasu obecného zastupiteľstva.
Tretím cieľom je to, aby obecné zastupiteľstvo bolo povinné vytvárať komisie tak, žeby poslanci mohli realizovať oprávnenie pracovať aspoň v jednej komisii obecného zastupiteľstva. Dovoľte mi teda, aby som tieto ciele alebo idey rozviedol podrobnejšie vo svojom príhovore.
Myšlienka regulácie eticky korektného správania nie je žiadnou novinkou. Rezonuje v celej spoločnosti naprieč jej rôznych oblastí. Na jednej strane to pôsobí ako smutný fakt, že naša spoločnosť je v takej podobe, že potrebujeme definovať prijateľné a neprijateľné v kontakte s inými ľuďmi, predovšetkým na pracoviskách, čo býva súčasťou interných predpisov, ale najmä vo verejnej správe. Ešte smutnejšie však je, že pojmy ako úplatkárstvo, protekcionárstvo sú súčasťou každodenného života, sme s nimi neustále konfrontovaní, ale zároveň sa natoľko udomácnili nielen vo verbálnej, ale najmä v činnostnej podobe, že ich berieme ako samozrejmosť. Na európskom fóre už v roku 2000 vydala Rada Európy, Výbor ministrov odporúčanie číslo Rec(2000)10 o etickom kódexe verejných činiteľov z 11. mája 2000.
Transparency International Slovensko, ako aj Aliancia Fair-play už niekoľko rokov pozorne sledujú aj dianie na komunálnej úrovni a osvetou, ako aj inými formami poukazujú na vážne nedostatky v tejto oblasti a snažia sa navrhovať riešenia problémov. No iba veľmi, veľmi pomaly sa darí nabúravať staré, zaužívané schémy myslenia a primäť ľudí k aktívnej autoregulácii správania vo verejnom živote.
Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov dáva základný rámec korektného správania verejných funkcionárov. V čl. 2 sa nachádza v úplnosti uvedený výpočet verejných funkcionárov, na ktorých sa priamo tento ústavný zákon vzťahuje. V tomto zákone zjavne poslanci obecných zastupiteľstiev nefigurujú, a hoci zákonné zásahy do samosprávy sa stretávajú s nevôľou dotknutých subjektov, pretože predstavujú priamy vplyv do ich alebo na ich samosprávne kompetencie, obce v spolupráci so ZMOS-om samé pochopili, že autoregulatívny krok v podobe etického kódexu je potrebný, a prijali ich. Ako napríklad obec Kalná nad Hronom, Smižany, Horné Turovce, Tešedíkovo, Helcmanovce, Lendak, Okoličná na Ostrove, Poloma a ďalšie. Medzi mestá a obce, ktoré majú už dnes prijaté etické kódexy, patrí aj napr. Bratislava - mesto a niektoré jej mestské časti, ďalej mestá ako Banská Bystrica, Prešov, Martin, Brezno, Pezinok, Rožňava, tiež obec Močenok a ďalšie mestá a obce. Výpočet je demonštratívny, takže sa vopred ospravedlňujem obyvateľom týchto miest, ktoré som nemenoval aj napriek tomu, že etický kódex majú prijatý.
Namieste je otázka, čo bude obsahom prijatého etického kódexu. Ja osobne som presvedčený, že by mal obsahovať také zásady, ktoré sú prejavom vyspelej demokratickej spoločnosti 21. storočia, v ktorej má slušnosť a čestnosť pri výkone verejnej funkcie prednosť pred klientelizmom, korupciou a rodinkárstvom v samospráve. Zásadami obsiahnutými v etickom kódexe by sa mal riadiť každý poslanec, a to nielen počas plnení svojich povinností či uplatňovaní práv vyplývajúcich z verejnej funkcie, ale pri každom vystupovaní na verejnosti. Byť voleným verejným činiteľom je právom každého, kto splní podmienky stanovené zákonom. Toto právo je však možnosťou, ktorú jednotlivec môže, ale nemusí využiť. Preto je na osobnom zvážení každého jednotlivca, či vstúpi do verejného života, alebo nie. Ak sa stane, mal by si počínať tak, aby bol sám svojím správaním príkladom pre ostatných.
Okrem už spomínaných neduhov verejného života medzi neprijateľné správanie určite podľa mňa patrí aj požívanie alkoholu poslancami samosprávy, tiež používanie hanlivých gest a vulgárnych výrazov na adresu kohokoľvek, nielen na adresu svojich kolegov a nielen počas rokovania zastupiteľstva. Ja sám mám viacero skúseností z mestského zastupiteľstva. Napríklad keď v rámci hromadnej emailovej správy, ktorú sme dostali všetci poslanci od svojho kolegu, prišla nám všetkým reakcia iného poslanca, ktorá bola urážlivá a obsahovala vulgarizmy. Tiež prejavy mestskej poslankyne, navyše viceprimátorky Košíc, ktorá obyvateľov mesta počas rokovania mestského zastupiteľstva v spojitosti s protestmi voči zavedeniu rezidenčného parkovania nazvala primitívmi, ďalšiu obyvateľku kravou, a to všetko len preto, že nezniesla kritiku, s ktorou ako verejný činiteľ musí počítať. Rovnako absurdne pôsobí medializovaný prípad z Námestova, kde si poslanec počas prestávky zastupiteľstva doprial päť pív v miestnom pohostinstve, a potom sa s kolegom vrátil na rokovanie. Rovnako neprípustné je, aby poslanci využívali rôzne benefity, na ktoré nemajú akýkoľvek právny nárok. Medzi takéto benefity patria napríklad bezplatné lístky na hokej či bezplatné parkovacie karty, ktoré napríklad v Košiciach dostávali od súkromnej spoločnosti ako v úvodzovkách dar.
Kladiem si teda otázku, aký obraz si vytvára obyčajný človek o politike, o nás poslancoch, keď nám reputáciu poškodzuje niekoľko jednotlivcov. Ako chceme bojovať proti korupcii a klientelizmu, keď ich podporujeme na úrovni samospráv, resp. v tichosti ich tolerujeme, a tvárime sa, že neexistujú? Takéto potuhy a korupcie sú zárodkom vzniku veľkého zhubného nádoru, ktorý postupne túto spoločnosť ovládne a zničí. Etický kódex je jedným z krokov, akým možno vrátiť vážnosť a slušnosť práci poslanca. Samozrejme, bez toho, aby ho poslanci rešpektovali a dodržiavali, to nepôjde.
S etickým kódexom v obecných zastupiteľstvách je možné sa stretnúť v dvoch základných podobách, a to v podobe etického kódexu poslanca obecného zastupiteľstva alebo etického kódexu voleného predstaviteľa samosprávy. Druhá uvedená podoba predstavuje širší okruh volených predstaviteľov. Napríklad týka sa to hlavného kontrolóra, náčelníka obecnej polície, ale títo nie sú volení priamo občanmi v komunálnych voľbách, ale sú volení už v rámci samosprávnych kompetencií obce obecným zastupiteľstvom a právna úprava ich postavenia, funkcie a ďalších náležitostí je už obsiahnutá v zákonných normách.
Ktoré základné časti by mal etický kódex obsahovať? Predovšetkým by sa mali obecné zastupiteľstvá vysporiadať, a to s konfliktom záujmov vrátane oblasti zneužívanie svojho postavenia, informácií a dôvery v prospech poslanca či jemu spriaznených osôb, využívania verejných prostriedkov na osobný prospech, potieraním korupcie, dodržiavaním práva, rešpektovaním verejného záujmu, otvorenosťou v súvislosti v komunikácii s obyvateľmi, transparentnosťou v súvislosti s pribúdaním vlastného majetku poslanca, budovaním pozitívnych a transparentných vzťahov so zamestnancami samosprávy bez nátlaku na obchádzanie právnych noriem a princípov. Povinnosťou znášať vyššiu mieru záujmu verejnosti o životné pomery poslanca. Na stránke ZMOS-u je k dispozícii dokument prijatý Radou Európy vydaný v spolupráci s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky pod názvom Verejná etika na miestnej úrovni, súbor modelových iniciatív, ktorý pomerne podrobne uvádza jednotlivé oblasti úpravy etických konfliktov vo verejnej správe i u volených predstaviteľov samosprávy.
Etický kódex je jedným z prostriedkov, ktorý zvyšuje efektívnosť a transparentnosť vo verejnej správe, čím dochádza k naplneniu práva na dobrú správu vecí verejných pre obyvateľov danej krajiny. Ako uviedol Sir Roger Douglas, eximinister financií, v rozhovore s novinárkou Ivetou Seifertovou uverejnenom v tlači Transparency International Slovensko pod názvom Konflikt záujmov na úrovni samosprávy v roku 2001:
"Na Novom Zélande v podstate neexistuje korupcia. Je to hlavne preto, že sme v najväčšej možnej miere eliminovali, aby úradníci mohli ovplyvňovať vývoj istých udalostí. Na Novom Zélande nemajú na to príležitosť ani možnosť. Na druhej strane ani ľudia nemajú možnosť vybavovať veci tak, aby využívali svoje známosti či kontakty na vysokopostavených ľudí. Občan Nového Zélandu, ktorý pôsobí v politike, má možnosť podnikať. Niektorí členovia vlády sú farmári alebo ich firmy riadia iní ľudia. Nestáva sa, aby takíto ľudia vzhľadom na svoje postavenie zabezpečili svojej firme zaujímavé zákazky. Neviem o žiadnom prípade, že by sa o to niekto pokúsil. Ak by sa náhodou do takej aktivity vo svoj prospech zaplietol, musel by rezignovať. Bez pardonu." Týmto príkladom som chcel demonštrovať, ako to funguje na Novom Zélande a aké problematické je na Slovensku vysporiadať sa s podobnými problémami.
Druhá zmena, ktorú obsahuje náš návrh, je nepochybne správnym krokom k realizovaniu práva na dobrú správu vecí verejných, a to tak, že zavádza priestor pre vystúpenia verejnosti priamo na rokovaní zastupiteľstva tým, že navrhujeme do programu každého riadneho rokovania explicitne zaradiť bod, v ktorom bude mať možnosť vystúpiť každý, kto o toto právo vopred prejaví záujem. Súčasné znenie zákona umožňuje vystúpiť na rokovaní zastupiteľstva na požiadanie poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, poslancom európskeho parlamentu, zástupcovi vlády alebo iného štátneho orgánu, pričom slovo sa im udelí, a to bez toho, aby udeleniu predchádzal súhlas poslancov zastupiteľstva či predsedajúceho. Naopak, v druhej vete zákonodarca priznáva poslancom zastupiteľstiev dispozičné právo udeliť slovo aj iným osobám. Pod inými osobami môžeme chápať verejnosť, teda častokrát tých, ktorí svojich poslancov volili.
Každý má právo na dobrú správu vecí verejných, ako uvádza Charta základných práv Európskej únie v čl. 41 v súlade s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii. Ústava Slovenskej republiky zaručuje občanom právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo prostredníctvom volených zástupcov. Na naplnenie tohto práva, ktoré spolu s ústavou zaručenou slobodou prejavu a právom na informácie v čl. 26a, i keď explicitné vyjadrenie práva na dobrú správu vecí verejných v našej ústave chýba, práve Zmluva o Európskej únii, ktorou je Slovenská republika viazaná, nám toto právo zaručuje a rozširuje tak rozsah práv občanov Európskej únie, teda aj Slovenskej republiky.
Demokratizácia po roku 1989 ako prvoplánový aspekt budovania novovytvorenej novej občianskej spoločnosti a od roku 1993 aj zrodenej Slovenskej republiky sa javí z pohľadu súčasníka ako mimoriadne zložitý a náročný projekt. V rámci budovania verejnej správy sme vsadili na zastupiteľskú demokraciu, ktorá bola osvedčeným modelom v už rozvinutých demokratických spoločnostiach, ale nevyhli sme sa obmenám a variáciám, ktoré túto správu vecí verejných odklonili od prvotnej myšlienky, aby občania a obyvatelia najmä v rámci samosprávnych aktivít, spravovali svoju obec. Na úrovni miest a obcí vznikali a vnikajú rôzne obmedzenia, ktoré sa javia ako zrejmá prekážka pri vyjadrení sa fyzických a právnických osôb k aktuálnym témam, ako aj prednesením návrhov k riešeniu problémov priamo na riadnych zasadnutiach obecných a mestských zastupiteľstiev, čím vzniká bariéra medzi volenými predstaviteľmi a obyvateľmi mesta.
Na druhej strane sa objavujú prvé lastovičky, ktoré tieto administratívne a procedurálne bariéry rúcajú, ktoré boli inšpiráciou pre novelu tohto zákona, a vstupujú s prvkami priamej demokracie do samosprávneho života. Tu možno spomenúť napríklad mesto Prešov a mesto Banská Bystrica, kde v rokovacom poriadku mesta v 10. časti pod titulom Slovo pre verejnosť v § 25 je v šiestich bodoch veľmi podrobne a jednoducho upravená možnosť záujemcom vystúpiť na riadnom zasadnutí mestského zastupiteľstva.
Dámy a páni, rokovania zastupiteľstiev až na ojedinelé výnimky nepatria medzi stretnutia s hojnou účasťou verejnosti, čoho sme si všetci vedomí. Predpokladám, že sa medzi nami nájde niekto, kto bude tvrdiť, že umožnenie vystúpiť verejnosti na rokovaní zastupiteľstva bude rušivým elementom a že sa tým zvrhne rokovanie na akési verejné zhromaždenie. Takýto argument však nemôžem akceptovať. Názory o narúšaní či nevhodných prejavoch jednotlivcov, ktoré by mali mať väčšiu váhu ako samotné právo obyvateľa vyjadriť svoj názor či požiadavku svojim voleným zástupcom, považujem za vágne.
Netreba zabúdať, že rokovanie vedie predsedajúci, ktorým je najčastejšie primátor alebo starosta, a tí majú právo usmerniť, usmerniť rečníka v prípade, ak by svojím prejavom niekoho urážal alebo by sa jeho prejav netýkal samosprávnych činností. Predsedajúci má dokonca právo takémuto rečníkovi vypnúť mikrofón. Čo sa týka dĺžky prejavu, časové ohraničenie nechávame plne v kompetencii zastupiteľstva, ktoré si ho upraví v rokovacom poriadku. Búranie bariér, otvorenie sa, postupné nové pozitívne nastavenie je predovšetkým pri správe veci verejných, je cesta, ako zlepšiť vedomie a kvalitu života občianskej spoločnosti. A túto novelu považujeme za krok, ktorým môžeme tomuto procesu napomôcť.
Na záver mi dovoľte ešte pár slov k tretej, k tretej idei alebo k tretiemu cieľu. Komisie obecného zastupiteľstva ako poradné, iniciatívne a kontrolné orgány, ako je uvedené v § 15 ods. 1 zákona 369/1990 Z. z. o obecnom zriadení, môžu byť stálymi alebo dočasnými inštitútmi, ktoré pracujú pravidelne alebo podľa potreby vždy v súlade s potrebami obce, a ich zloženie a úlohy určuje obecné zastupiteľstvo. Toľko doposiaľ uvádza litera zákona. A je potrebné podotknúť, že v zákone č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov alebo zákona o samosprávnych krajoch v § 20 ods. 1 je uvedené, že zastupiteľstvo zriaďuje mandátovú komisiu, finančnú komisiu a ďalšie komisie, ak tak ustanovuje osobitný zákon, môže zriaďovať aj ďalšie komisie ako svoje stále alebo dočasné poradné, iniciatívne a kontrolné orgány. Členom mandátovej komisie môže iba poslanec. Čiže obecné a mestské zastupiteľstvá nemajú zákonnú povinnosť komisie vytvárať.
Aká je však pravda? Obce a mestá si komisie vytvárajú a tie za zatvorenými dverami, tie dvere sme sa ináč pred časom pokúsili návrhom novely zákona otvoriť, čo sa stretlo s nevôľou niektorých poslancov v rokovacej sále, prerokúvajú jednotlivé problémy, ktoré spadajú do ich kompetencií, a na obecné zastupiteľstvo pripravia odporúčanie daný bod schváliť či neschváliť. Komisie bývajú zložené z poslancov a z ďalších osôb, zväčša by to mali byť odborníci v danej oblasti, ktorí majú záujem pracovať v komisii a sú za jej člena ustanovení obecným zastupiteľstvom.
Kameň úrazu v tejto praxi nevidíme v tom, že by bolo na škodu v rozhodovacom procese obcí a miest, ak v ich komisiách pracujú ľudia, ktorí vo verejnom záujme chcú zlepšiť kvalitu života obce a nie sú poslancami obecného zastupiteľstva. Práve naopak, týmto sa do aktívneho života obce vtiahne širší počet obyvateľov a umocní a budovanie občianskej spoločnosti. Problém vidíme v tom, že v zákone chýba výslovné vyjadrenia práva poslanca obecného zastupiteľstva pracovať aspoň v jednej komisii obecného zastupiteľstva podľa odbornosti či záujmu o danú oblasť života obce, samozrejme, pokiaľ je v obci zriadená. Podnety z bežného života ukazujú, že i pokiaľ poslanec prejaví záujem pracovať v komisii, nemá vždy túto možnosť aj napriek tomu, že iní poslanci pôsobia vo viacerých komisiách naraz, čo dáva priestor k manipulácii, klientelizmu a najmä k tzv. spriaznenosti.
Považujeme preto za nutné pre zabezpečenie komplexného uplatnenia výkonu mandátu poslanca obecného zastupiteľstva, aby bolo v zákone o obecnom zriadení uvedené výslovné právo poslanca obecného zastupiteľstva byť členom aspoň jednej komisie. Práve § 25 zákona o obecnom zriadení, ktorý je venovaný právam a povinnostiam poslanca, dnes neobsahuje právo poslanca byť členom komisie. Na prvé počutie možno banálna vec. Ale v praxi sa vyskytujú prípady, kedy väčšinové zastúpenie ignoruje záujem konkrétneho poslanca byť zaradený do komisie. V košickom zastupiteľstve je to bežná prax, ako sa vysporiadať s tými, ktorí nechcú - a teraz budem trochu expresívnejší - držať ústa a krok. Ak si k tomu priradíme skutočnosť, že rokovania komisií nie sú verejné, tak takáto konštrukcia vytvára priestor na domnienky, že komisie sú len debatným krúžkom, na ktorom častokrát nepoznajú jej členovia ani prerokúvaný materiál.
Toľko k návrhu novely zákona, ďakujem pekne.
