Videokanál klubu

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, milí hostia, dovoľte aj mne vystúpiť k predmetnému návrhu zákona, ktorý, samozrejme, tiež podporujem najmä preto, pretože hovorí o našej pamäti. To slovo tu už zaznelo a možnože ešte zaznie a myslím si, že je veľmi dôležité najmä v dnešnej dobe robiť všetko preto, aby pamäť tohto národa nezabúdala na udalosti minulosti, a, samozrejme, robiť všetko preto, aby táto pamäť fungovala najmä v mladých generáciách. A mladé generácie, bohužiaľ, práve o týchto udalostiach veľmi toho veľa nevedia. Samozrejme, nielen o týchto, teraz sú spomínané ako tieto predmetné dni.
Ono celkový zmysel pamätných dní je, že nestačí ich len zadať, napísať ich do učebnice, prebehnúť vo výchovnovzdelávacom procese, ale musí urobiť všetko spoločnosť preto, aby konkrétne dni, ktoré výrazne ovplyvnili naše dejiny, mali priamo spätnú väzbu aj v našich skutkoch, ktoré my v súčasnosti vykonávame. Najprv na pripomenutie konkrétne tieto dni, nimi vyústil proces Pražskej jari, ktorá paradoxne začala v Bratislave, a ňou sa ukončil pokus o demokratizáciu našej spoločnosti. Áno, to bola tá udalosť našich dejín, kedy sa zas na malú chvíľočku mohlo zdať, že politika získava ľudskú tvár. Ale naozaj v tomto prípade režim týmito udalosťami svoju ľudskú tvár stratil.
Čo sa teda stalo? Okupácia začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Pozemný sled tvorilo 30 divízií Sovietskej armády, 3 divízie poľskej armády, 1 motostrelecká divízia maďarskej armády, 1 bulharský motostrelecký pluk a niekoľko desiatok špecialistov z Nemeckej demokratickej republiky. Súhrnné počty vojsk sa odhadujú na viac ako 0,5 mil. vojakov, približne 6 300 tankov a obrnených transportérov, 2 000 diel a 950 lietadiel. Vojenské jednotky Maďarska, Bulharska a Poľska a Nemeckej demokratickej republiky opustili naše územie už do 4. novembra 1968, sovietske však zostali zhruba v počte 150-tisíc osôb. Už pred inváziou bol zabezpečený tzv. pozývací list od niekoľkých dogmatických komunistov, avšak samotné vedenie Komunistickej strany Československa vo svojom stanovisku odvysielanom v rozhlase počas prvých hodín invázie demaskovalo túto akciu ako vojenskú okupáciu. A tak sa to dostalo potom aj do svetových médií.
Hoci komunistické vedenie štátu odmietalo možnosť ozbrojeného odporu, na mnohých miestach našej krajiny sa neozbrojení občania postavili do cesty okupačným tankom a prebiehali aj početné demonštrácie. Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej dôsledkom boli obete na ľudských životoch. To už tu bolo všetko spomínané. Správne sa tu poznamenalo, že áno, vieme spočítať počty obetí, ktoré zahynuli priamo. Poznáme mená. Menej už vieme o ich rodinných príslušníkoch, o konkrétnych rodinných anamnézach, o konkrétnych príbehoch týchto rodín, čo všetkým si prešli a ako trpeli. Samozrejme, vieme dneska vyčísliť, aj čo všetko zo sebou tieto dni priniesli. Koľko ľudí odišlo z tejto krajiny, čo spôsoboval proces normalizácie a tak ďalej. Ale nech by som povedal čokoľvek, my môžeme a musíme si uvedomiť, že dôležitou zmenou napríklad aj pri výučbe dejepisu je pozerať sa na konkrétny každý pamätný deň ako na koncentráciu určitých životných udalostí, ktoré ovplyvnili dnešnú prítomnosť.
Je veľmi dôležité na tomto mieste povedať, v akom stave je výučba dejepisu na slovenských školách. Už dnes je zverejnený list Slovenskej historickej spoločnosti, ktorá pôsobí pri Slovenskej akadémii vied, ktorá výrazne kritizuje spôsob, akým sme dopustili, aby naša koncepcia dejepisu postupne upadala. A nielen hovorím teraz o časovej dotácii, ktorá poklesla, nie je to len o počte hodín, je to aj o spôsobe prípravy, je to aj o tom, ako dokážeme zabezpečiť kvalitných vyučujúcich, tých, ktorí pripravujú budúcich učiteľov dejepisu, aby naozaj mládež dostávala sa do kontaktu s tým, čo som už povedal. S tým zvnútornením minulosti a prepojením tej minulosti so súčasnosťou. Ako zacitujem z tohto listu, ak mi dovolíte:
"Ešte raz pripomíname, že oslabením dôležitosti školského dejepisu na Slovensku sa vymyká z trendov prevládajúcich v krajinách Európskej únie. Len pre malé porovnanie, v krajinách, ako sú Maďarsko, Poľsko a Česká republika, sa povinná časová dotácia na výučbu dejepisu obvykle vymedzuje dvomi hodinami týždenne na druhom stupni základnej školy v každom ročníku. Uvedená dotácia je predovšetkým výrazom uvedomenia si týchto štátov, že dejepis ako školský predmet je jedinou inštitucionálnou formou produkcie a reprodukcie historickej pamäte i výrazom dlhoročnej tradície tejto uvedenej časovej dotácie, ktorá pretrváva aj u nás" po rokoch tisíc..., "po roku 1989."
A presne v tom je ten hlavný problém. Produkcia a reprodukcia historickej pamäte. Historická pamäť, bez tej žiaden národ nemôže nikdy v budúcnosti, ba čo viac, ani už teraz v súčasnosti napredovať. Bez nej, bez historickej pamäte, uvedomenia si dôležitosti určitých medzníkov, ktoré sme počas našej púti ako národa zažili, nebude môcť k ničomu dospieť. Myslite, prosím, na historickú pamäť tohto národa, keď budete hlasovať o tomto zákone.
Ďakujem.

Ja sa chcem poďakovať kolegovi Osuskému, naozaj, naozaj je veľmi dôležité, aby sme nezabúdali, vzdelanci akísi, ako hovoril Dominik Tatarka, akým temným dňom 21. august pre nás bol skutočne. Keď som stretla odchádzajúceho ruského alebo sovietskeho okupanta zo Sliača, pozeral sa mi do očí a v očiach mal strach. Vravel mi, my sa musíme vrátiť, ale čo budeme robiť doma, tam nemáme prácu, čím sa budeme živiť. A ja som mu hovorila, proste dáte dolu uniformu a naučíte sa slušne žiť bez okupácie, bez toho, aby ste hrozili a vyhrážali sa cudzím národom. Proste budete žiť svojej krajine. To som, samozrejme, mala predstavu naivnú, že to skončí, že sa nikde, ani na Ukrajine už neukážu žiadni zelení mužíci v neznámych uniformách, ale pre nás pre Slovensko, pre Československo to bol veľmi temný deň, a preto si myslím, že je veľmi dôležité na takýto deň upozorňovať hlavne mladých ľudí, aby odkaz Jána Palacha zostal živý, aby sme vedeli, že aj takíto ľudia medzi nami boli. Aby sme si dokázali chrániť slobodu, pretože je to to najcennejšie, čo máme, aby sme chápali, že najväčší strach majú tí ľudia, ktorí neveria vo vlastné hodnoty.
A toto je veľmi dôležité aj pre budúcu generáciu, preto ďakujem.

Musím podporiť tézu, že symbolizmus akéhokoľvek pamätného dňa, resp. dňa, ktorý uznáva Slovenská republika ako štátny sviatok, je veľmi dôležité vnímať v nejakom kontexte. Myslím si, že ten symbolizmus je skrytý v tom, že pri akomkoľvek pamätnom dni si človek, ktorý tento deň uctieva alebo má ho v pamäti, dopĺňa presne to svoje. Štát alebo táto snemovňa chce a má na hlavnom zreteli, aby - a takisto obaja predkladatelia -, aby sa na niektoré dni nezabudlo, to môže byť ten objektívny dôvod a tých subjektívnych, na čo chcem ja, na čo chce konkrétna rodina konkrétneho občana, aby sa pri tomto dni nezabudlo, je to subjektívno.
Preto je to podľa mňa dobré, že ten symbolizmus pamätných dní má zostať z hľadiska objektívneho pohľadu, tak ako spomínal pán poslanec Osuský, ale aj toho subjektívna, že presne na tento deň sa vzťahujú tie zážitky, tie v tomto prípade nedobré skúsenosti, na ktoré sa zabudnúť nemá, a čím viac ich bude, tým sa to bude lepšie a dlhšie pamätať a to je podľa mňa dôležité, a preto tento návrh zákona podporujem.

Ďakujem pekne. Ďakujem aj pánovi poslancovi, kolegovi, že vystúpil v rozprave, ako jediný prakticky zaujal svoje stanovisko k tomuto návrhu zákona.
Napriek tomu nesúhlasím s ním, že z našej strany ide o nejaké vytĺkanie politického kapitálu, vonkoncom nie. Ide o snahu - a ja som to zdôraznil aj v závere svojho prejavu - dať odkaz budúcim generáciám, že naozaj v Československu, bývalom Československu, boli dni, ktoré sú hodné toho, aby sa stali dňami pamätnými, na ktoré sa nesmie zabudnúť, aby ďalšie generácie vedeli, čo sa stalo v auguste 1968, aby vedeli, aké škody sa napáchali v dobe normalizácie, a aby sme sa, aby sme neostali zaskočení tým, keď sa spýtame nejakého žiaka v priestoroch Národnej rady alebo niekde inde, čo je to 17. november alebo čo sa stalo v roku 1968, a nebude mať ani len predstavu, že takýto deň vôbec existuje.
Na druhej strane oceňujem vaše úsilie v tom, že chcete konštruktívne prispieť k tomu, aby sa obdobie socializmu nejakým spôsobom odsúdilo a aby vznikol nejaký pamätný deň, ktorý by to nejako zovšeobecnil, ale na druhej strane súhlasím s pánom Osuským, ktorý hovorí, že to sa nedá, že tie pamätné dni sú preto pamätné, lebo sa majú zapamätať, a jedným dátumom sa to určite nevyrieši, všetko to nešťastie a utrpenie, ktoré obdobie socializmu v Československu prinieslo. Ale máme tu v Národnej rade niekoľko historikov, máme tu v Národnej rade niekoľko ľudí, ktorí sa týmto veciam dlhodobo, dlhodobo venujú.
Treba posunúť tento návrh zákona do druhého, druhého čítania, ako povedala moja kolegyňa Viera Dubačová, vy sám potom môžete prísť prispieť k tomu, zahrnúť tam ďalšie možnosti, ako ten návrh vylepšiť, a vznikne jeden dokonalý návrh, ktorý prejde skrz koalíciu aj opozíciu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som sa chcela teda v prvom rade poďakovať za vlastne tú otázku, prečo nemáme pamätný deň obetiam červenej totality. Pán kolega, ja teda navrhujem, posuňme, posuňme tento zákon do druhého čítania a ponúkam vám, môžete to dať ako pozmeňovací návrh, určite to podporíme, pretože naozaj, komunistická totalita si naozaj ešte zaslúži z našej strany viacej pozornosti.
Takže toto je môj návrh a ďakujem.

Vážený pán poslanec, ďakujem za vaše vystúpenie a ďakujem za to, že nazývate pravými slovami zločinecký komunistický režim. Zároveň vo vašom príhovore ste vyzývali na širokú diskusiu, aby sme sa zjednotili na pamätných dňoch Slovenskej republiky.
Dovoľujem si povedať, že je to v súčasnosti ťažko realizovateľné, lebo tento parlament je tvorený koalíciou, ktorej predseda si nevšimol ani pád tohoto zločineckého komunistického režimu, a dá sa povedať, že jeho spolustraníci sú akýmisi ideovými pokračovateľmi tohto, tohto režimu, alebo teda mnohí z nich, takže sami sme to mohli vidieť, že akou formou aj oslavovali 17. november. Takže z tohto dôvodu to bude ťažké. Na druhej strane máme tu predstaviteľov iného, ktorí propagujú iný zločinecký režim, a to je teda fašistický režim, ktorí, s ktorými tiež k tomuto asi sa nebudeme mať o čom baviť. Takže zrejme teraz nie je ten správny, vhodný čas na to, na čo vyzývate, ale veľmi chcem poďakovať za to, že pravými slovami ste nazvali komunistický režim, pomenovaním a správnym pomenovaním.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Myslel som, že tento návrh uvedie môj kolega Ján Budaj, ale, bohužiaľ, nie je zúčastnený, takže tento návrh uvediem ja.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pri pohľade do zoznamu pamätných dní uvedených v § 3 zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch som sa pozastavil nad špecifickým ponímaním historických míľnikov a historických osobností zákonodarným zborom.
Uvedené pamätné dni môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín: ľudské práva a Európska únia, konfesie, národnobuditeľské udalosti, historické osobnosti, úmrtie Milana Rastislava Štefánika, narodenie Ľudovíta Štúra, historické udalosti do roku 1944. K tomu, že je vyjadrenie k 28. októbru ako dňu vzniku samostatného česko-slovenského štátu historicky nepresné, pretože vznikla Československá republika, je prikladať komentár asi zbytočné. No že naša historická pamäť siaha len po rok 1944, je viac než smutné. Existencia Československa ako ľudovodemokratického a neskôr socialistického štátu a udalostí s ním spätých akoby pod rúškom ticha zapadala prachom.
Pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli 17. november, ktorý je vo všeobecnosti považovaný za základný míľnik aj v smerovaní Slovenska. No pri anketách vykonaných na uliciach nielen mladí ľudia, ale aj mnohí súbežníci týchto udalostí si nevedeli spomenúť, prečo je tento deň významný. A to ubehlo iba 27 rokov. Vysporiadanie, vysvetlenie a prijatie vlastne minulosti je dôležitou súčasťou každého národa, každej občianskej spoločnosti, ale aj jedinca. Len tak sa môžeme poučiť, vyvodiť dôsledky a nedopustiť, aby sa niektoré udalosti zopakovali alebo prerástli ešte v tragickejší koniec. Príkladom môže byť Nemecko, ktoré muselo prehodnotiť svoje postoje, zásady a zákony, a následkom svojich činov čelilo takmer do konca 20. storočia. Ľudia majú selektívnu pamäť. Majú tendenciu uchovávať si predovšetkým pozitívne spomienky, tie negatívne postupne ustupujú do najmenej používaných časti mysle. Horšie však je, keď negatívne javy či udalosti vytesníme. Vtedy je to signál, že sme sa s nimi nevysporiadali, že stále sú traumatizujúcim, neuralgickým bodom našej pamäte a budú spôsobovať psychické a fyzické problémy.
Takýmto neuralgickým bodom našej spoločnosti sú časy socialistické. Vďaka politickým a spoločenským špičkám novovzniknutej Slovenskej republiky - v mnohých prípadoch prepojených so socialistickými straníckymi štruktúrami - nebol záujem o vysporiadanie sa s historickými udalosťami a faktami z obdobia socializmu. Nebol záujem o potrestanie či aspoň dostatočné spoločenské odsúdenie ľudí a skutočností, ktoré viedli k perzekúciám a neraz až ku smrti priamo, ale aj nepriamo zavinenej.
21. august - Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968 a 21. jún - Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska v roku 1991 sú historickými míľnikmi, na ktoré by sme mali pamätať. Predstavujú nielen deň zmarenia nádejí slušných ľudí na skvalitnenie života a naplnenia ľudských a občianskych práv pre nich samotných, ale aj ich potomkov. Predstavujú obete, ktoré položili život na začiatku okupácie, ale aj počas nej. Predstavujú aj moment, kedy konečne sa mohli zbaviť balvanov na svojich ramenách a po dlhých 23 rokoch sme sa slobodne nadýchli a poslali sme posledného okupačného vojaka za hranice republiky. Predstavujú však aj dve dekády obáv, šafárenia, ničenia a zneužívania, ktorých následky nie sú odstránené dodnes. A čo je len ťažko odstrániteľné, ba priam nemožné, sú škody na občianskej spoločnosti, morálne a ľudské, ktoré spôsobili nielen veľký odliv našich rodákov do zahraničia, ale aj zničené životy mnohých rodín a jedincov poznačené normalizačnými aktivitami. Nebudem tu a teraz zaťažovať ctené kolegyne a kolegov faktami, ktoré sme už podrobne uviedli v dôvodovej správe. Ale predsa mi len nedá zdôrazniť niekoľko závažných čísel.
V prvých týždňoch okupácie najmenej 135 mŕtvych v Česko-Slovensku, z toho 40 občanov zahynulo na Slovensku alebo pochádzalo zo Slovenska. V období od 1. januára 1969 do 21. júna 1991 pripravila okupácia o život najmenej 267 Čechov a Slovákov, ďalšie tisíce občanov utrpeli pri nehodách zranenia. Každý rok okupácie sa sovietski vojaci dopustili rádovo desiatok prípadov znásilnení. Výrazná emigračná vlna - v rokoch 1968 - 1969 utieklo z Česko-Slovenska viac ako 70-tisíc občanov, v období následnej tzv. normalizácie utekalo z Česko-Slovenska priemerne 5-tisíc občanov ročne. Za celú dobu existencie komunistického režimu ušlo z Česko-Slovenska viac ako 200-tisíc exulantov. Obrovské majetkové a environmentálne škody - celková výška materiálnych škôd, spôsobených sovietskou armádou na území Česko-Slovenska bola odhadnutá na 6 mld. Kčs. Morálne škody, spôsobené viac ako dve desaťročia trvajúcou okupáciou, neslobodou a tzv. normalizáciou - nevyčísliteľné.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, zaradením spomínaných dní do zoznamu pamätných dní nezmeníme pohľad a vnímanie minulosti tými, ktorým sa v danom období darilo nad pomery. Je však našou morálnou povinnosťou a spoločenskou povinnosťou urobiť z pozície poslancov najvyššieho zákonodarného orgánu demokratického štátu všetko preto, aby sa na tieto nepríjemné udalosti nezabudlo, aby aj ďalšie generácie, ktoré sa narodili až po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, vedeli, čo sa odohralo 21. augusta 1968, aký dopad mali tieto udalosti na ďalší vývoj vtedajšej spoločnosti, a pochopili, akou výsadou je sloboda, ktorú máme dnes.
Vaša i moja pamäť sú prísne individuálne a vyvíjali sa v závislosti od mnohých faktorov vychádzajúcich z jedinečnosti a zákonitosti vývoja ľudského jedinca. V úzkom prepojení sú však so spoločenskou pamäťou komunity, v ktorej žijeme. Sú od nej neoddeliteľné a vzájomne prepojené. Preto nemôžeme zabúdať na dôležité momenty a etapy našej spoločnosti, občianskej spoločnosti, je nutné si ich pripomínať, je nutné o nich hovoriť, aby sme neopakovali rovnaké chyby. Je nutné podporiť našu spoločnú pamäť, aby sa raz naši potomkovia nepýtali, prečo sme znovu niečo dopustili, že sme znovu vstúpili do tej istej rieky. A aby sme sa dopracovali k Tacitusovým slovám: "Vzácna je blažená doba, keď môžeš cítiť, čo chceš, a hovoriť, čo cítiš." A každá doba bola vzácnosťou.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ešte by som možno dokončil, čo som nestihol vo faktickej poznámke.
Pani poslankyňa, keď ste pozorne počúvali ten návrh, ktorý som predniesol, možno nebolo všetko uvedené v dôvodovej správe, ale v tom, čo som čítal, to bolo zargumentované. Obce si samy potom vo svojom etickom v rokovacom poriadku určia čas, koľko môže občan vystúpiť, prípadne k akej téme sa môže vyjadriť, a nemyslím si skrz aj vlastných skúseností, že by malo dochádzať k takým absurdným situáciám, že by tam občania vystupovali a rozprávali by o banálnych nejakých problémoch, ktoré, ktoré by ostatných znechucovali.
V Banskej Bystrici tuším je to presne tak, že je tam polhodina vyčlenená pre občanov, občan sa vopred zapíše do zoznamu, že sa chce, že chce vystúpiť v rámci tej rozpravy, ale má ten priestor tých päť minút tuším každý občan na to, aby mohol predniesť nejakú svoju sťažnosť, nejaký problém. Sám som mestský poslanec a viem, koľko občanov sa na mňa obracia s tým, že nemajú možnosť sa priamo so svojimi problémami obrátiť na konkrétnych poslancov, a nedostanú priestor na rokovaní zastupiteľstva. Niektorí tam dokonca musia čakať celý deň až do posledného bodu, ktorý je bod rôzne, a tam keď poslanci so súhlasom primátora odsúhlasia, že môže ten občan vystúpiť, tak mu umožnia láskavo, že po tých desiatich hodinách čakania sa môže vyjadriť buď k nejakému problému, ktorý aktuálne zaznieva v Košiciach, alebo k niečomu inému. A to je podľa mňa nemysliteľné, aby, určite tam nebude chodiť 500 občanov, aby, aby tých päť-šesť, možno desať občanov nemalo možnosť v krátkom čase vstúpiť so svojou nejakou poznámkou, ktorá ich trápi.
Druhá vec, ktorú ste ešte spomínali, ja som nestihol dokončiť tie komisie. Ono, viete, vy ste to, vy ste to zjednodušili, že sú malé obce, ktoré majú málo poslancov, a teraz by každý musel pracovať v nejakej komisii, vznikol by z toho nejaký chaos. Ja som nehovoril o tom, že poslanec má povinnosť pracovať v nejakej komisii, ale poslanec má právo pracovať aspoň v jednej komisii a to je veľký rozdiel, má právo. Pretože nie je možné, aby napríklad v Košiciach niektorí pracovali poslanci v troch komisiách a niektorí neboli zaradení do žiadnej komisie, pretože predseda danej komisie, v danej komisii si to nežiada, aby ten poslanec tam pracoval, lebo je iné, s iným politickým tričkom. Čiže preto sme žiadali, aby každý poslanec, ktorý bol zvolený v riadnych voľbách, bol, mal právo byť členom hocijakej komisie, ak tá odbornosť sa nemôže uplatniť, že bude pracovať v komisii, ktorá nesúvisí priamo s jeho vyštudovaným odborom, to je v poriadku, ale má právo, prirodzené právo pomáhať mestu alebo pomáhať obci riadiť život ako člen komisie. Bohužiaľ, z vlastných osobných skúseností viem, že to tak nefunguje.
Ja sa tiež stretávam so starostami ako vy a tiež som s nimi komunikoval, nebudem teraz menovať ktorých, aby sme si teraz nehovorili, že ten áno, ten nie, a tiež niektorí mi potvrdili, že áno, je to celkom dobrý nápad, treba to zaviesť. Dokonca aj s niektorými poslancami Národnej rady som komunikoval, aj z koalície a tiež povedali, že áno, je to celkom v poriadku. Takže nemyslím si, že by to bolo názor troch ľudí alebo názor opozície, že prijatie etického kódexu, prijatie tých ďalších dvoch bodov, ktoré sme spomínali je, je nutné. Myslím si, že by sa to mohlo stretnúť aj s väčšou podporou, samozrejme, keby to bolo možno posunuté do druhého čítania a tam by okolo toho vznikla odbornejšia diskusia, a niektoré veci by sa mohli prípadne upraviť.
Takže ja fakt nemyslím si, že by to bolo nejaký, ako ste to zhodnotili všetko zlé, všetko proti samosprávam, samosprávy, samosprávam sa diktuje niečo zhora, nemyslím si to jednoducho.
A ešte musím fakt zareagovať na vás, pán podpredseda, pán Bugár, že keď ste spomínali ten rokovací poriadok, že sme tu vykrikovali a obíjali o hlavu koalícii, že nám chce nanútiť rokovací poriadok. Znovu chcem zdôrazniť, že etický kódex nie je rokovací poriadok, to je niečo iné. Okrem toho, vy ste spomínali, že my chceme prikázať vypínať mikrofón občanom, ktorí sa budú nevhodne vyjadrovať. Už teraz majú primátori a starostovia právo vypnúť mikrofón aj poslancom, aj občanom, ktorí sa zúčastnia rokovania. Čiže to nie je náš návrh, ale to už je zavedené a funguje to. My, opakujem ešte raz, nechceme zavádzať, ako majú byť poslanci oblečení, aké majú používať vizuálne prostriedky, resp. čo nemôžu používať. Chceme len zaviesť viac etiky, viac morálnosti do správania sa poslancov samospráv.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Mnohí predrečníci povedali už veci, ktoré som chcel povedať teraz ja. Takže nechcel by som sa opakovať, ale zareagujem na jednu vec, ktorá tu nezaznela a ktorá bola viackrát vytýkaná, že opozícia kritizovala návrh koalície zaviesť nový rokovací poriadok a my odrazu prichádzame s návrhom etického kódexu pre samosprávy.
Nuž ale, vážená pani poslankyňa, my nenavrhujeme v rámci etického kódexu, aby poslanci samosprávy chodili v rovnošatách, resp. v oblekoch. My nenavrhujeme, aby mali zakázané používať grafy a vizuálne, nejaké vizuálne pomôcky. My len sa snažíme zaviazať poslancov samosprávy, aby rešpektovali isté etické hodnoty, správali sa mravne a svojim voličom sa zodpovedali za to, ako sa správajú na pôde zastupiteľstva, ale aj mimo neho. Lebo potom nie je možné, ja som uviedol aj príklady, aby niektorí poslanci pili alkohol počas pracovnej doby, aby poberali rôzne dary, ktoré môžu byť aj korupčného charakteru, ale pritom nie sú preukázateľné, preukázateľné, že je to, že ide o korupciu.
Druhá vec, ktorá, ktorá mi z vášho príhovoru, ktorá ma trošku tak znechutila, je to, že vy sa zamýšľate nad tým, že prečo vlastne tí občania by mali chodiť na zastupiteľstvo a vyjadrovať sa k nejakým veciam. Presne, na čo som poukazoval, že budú kritizovať niektorí, že občania tam budú robiť hurhaj, budú sa vyjadrovať nevhodne, k nevhodným témam a podobne. Ale predsa občan volí poslanca a občan má právo, úplne prirodzené právo vystúpiť na pôde samosprávy a v primeranom čase - a to som zdôraznil -, že samospráva si určí, v akom čase, či to budú tri minúty, päť minút, desať minút v primeranom čase vyjadrí svoj postoj k nejakej aktuálnej téme alebo nanesie nejaký problém, ktorým by sa mala samospráva zaoberať. Predsa nie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. No ja som teda prvé volebné obdobie v parlamente, zatiaľ som bola ako nezávislá poslankyňa v meste Banská Bystrica. Našťastie si uvedomujem, ako sa ten slobodný duch naozaj čoraz viacej šíri Slovenskom vďaka všetkým tým mladým ľuďom, vzdelaným, ktorí sa sem vracajú, a už to je veľký úspech Slovenska, pretože verím, že budú smerovať k otvoreným samosprávam.
Samozrejme, etické kódexy, nadväzujem na kolegu predrečníka, by mali byť automaticky popodpisované, malo by to byť jednoducho v nás ako v občanoch, ktorí pracujeme, v poslancoch a v zástupcoch, ktorí pracujeme pre občanov. Mali by sme byť otvorení, mali by sme každým dňom pracovať na tom, aby sa zvyšovala aj verejná kontrola, aby sa zvyšovala dôvera občanov v zastupiteľstvách a dôvera v poslancov, a preto si myslím, že toto je ešte veľmi ťažká generácia, ktorá, bohužiaľ, bude musieť nejakým spôsobom s týmto bojovať každý sám v sebe, ako sa cíti, slobodný alebo zviazaný, či už svojimi straníckymi, alebo akýmikoľvek iným prepojeniami. Ja verím na otvorenú spoločnosť, občiansku, verím mladým ľuďom. Verím v ľudí, ktorí sa neboja, verím aj starostom, ktorí otvoria svoje obce, zastupiteľstvá, ktorí dokážu ukázať ľuďom, s týmto som vstupoval, nech sa páči. Každý poslanec si ukazuje, aké má majetkové priznanie. Verím, že občania raz začínajú, začnú chodiť do miest, do samospráv, budú sa pozerať, kto s čím vstupoval a na základe čoho sa kam dostal. Čiže naozaj otvorená samospráva, viac kontroly a ja verím, že táto nádej je práve v mladých ľuďoch, ktorý sa toto budú učiť. Tá naša generácia v tomto je ešte dosť nedovzdelaná a poznačená 40-ročným komunistickým režimom. Takže... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)