Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, pán navrhovateľ, pani spravodajkyňa, ja by som chcel krátko. Ďakujem za tie vystúpenia, ktoré tu boli. Teda ďakujem, Igor, že si to tak dobre odštartoval. Ja by som chcel trošku tiež do toho vniesť taký jeden pohľad, možno komplexnejší. Vidím, že už sa nám tu doplnili aj rady koaličných poslancov na výzvu pani Verešovej (vyslovené s pobavením). Snáď, snáď to popribúda, ale poďme k veci.
Myslím si, že poďme sa pozrieť na to, hovoríme tu o tom, že ekonomike sa darí, reálna mzda stúpa, rádovo okolo 3 %, napriek tomu vidíme a myslím, že čo je, čo je dôležité, aby pri tejto téme odznelo, je to, že na Slovensku máme veľké rozdiely v tom a aj v kvalite života ľudí. Je úplne iné, úplne inak sa na svoje výdavky pozerajú ľudia z mesta, pretože úplne iné majú aj príjmy, respektíve z veľkých miest, povedzme, Bratislava, Košice, Prešov, Žilina, vôbec týchto veľkých miest, a iné sú kraje, kde, ktoré nazývame hladové doliny.
Prečo to hovorím? Vidíme to napríklad aj na momentálne prebiehajúcej téme energií, kde už len, už len, ani nie už len, ale niekoľko stopercentné nárasty energií, či už sa jednalo o radovo desiatky eur alebo stovky eur, ale už aj radovo desiatky eur vyvolali v ľuďoch veľké emócie, pretože sú to pre nich pomerne veľké čiastky, ktoré do ich rozpočtu zasahujú. A práve sa ozývali ľudia, ktorí, ktorých príjmy sú naozaj veľmi nízke, sú či už, by som povedal, tesne nad hranicou minimálnej mzdy alebo sa pohybujú v radovo okolo päťsto, šesťsto eur.
Čo tým chcem povedať? Keď sa pozrieme na priemernú mzdu na východnom a strednom Slovensku, napríklad keď si zoberieme Prešovský kraj, tak priemerná mzda bola za celý kraj 779 eur a priemerná nominálna mzda v Banskobystrickom kraji 861 eur. Toto sú v hrubom, presne tak. Čiže toto sú priemerné mzdy. A to ešte vieme, že tieto mzdy sú ťahané veľkými mestami, kde teda tie mzdy sú samozrejme vyššie, pretože je tam aj, povedzme, odbornejšia práca, sú tam manažéri, pracujú tam manažéri a podobne. Takže keď si zobereme radového človeka, ktorý pracuje, povedzme, vo fabrike, na linke a podobne, tak sa dostávame na čistú mzdu okolo 450, maximálne 500 eur. Toto sú čiastky, kde zaváži každé euro o tom, ako ho môže, môže použiť. Čiže môžeme povedať, že títo ľudia mnohokrát naozaj žijú z ruky do úst, alebo počítajú každé euro na to, aby, aby vedeli zadovážiť živobytie sebe, svojej manželke a svojim deťom, aby vedeli nakúpiť všetky tie požiadavky, ktoré súvisia so školou, oblečením a podobne. A vieme, že tých výdavkov, všetci, ktorí ste rodičia, je naozaj dosť, každým rokom toho pribúda. A práve tam títo ľudia úplne vážia to euro v takom zmysle, že rozmýšľajú nad tým, ako si aj svoj obed pripravia. A my týmto ľuďom chceme diktovať, že majú sa ísť stravovať do reštaurácií. Ja teraz a priori nie som a myslím si, že je správne učiť ľudí, aby dbali na svoju životosprávu, aby dbali na to, že obed je dôležitý, aby sme ich aj podporovali v tom, aby išli a podporovali aj stravovacie a reštauračné zariadenia, samozrejme, ale nemôžme to očakávať od ľudí, ktorí žijú na hrane svojich výdavkov, a dokonca za tie isté peniaze, ako to aj pán Matovič povedal, si dokážu pripraviť omnoho väčší obed. Pretože musíme pripustiť, že v reštaurácii platíte maržu aj za to, že vám ten obed pripravia a že vám ho prinesú. Ale vy za tie isté peniaze si doma dokážete pripraviť omnoho väčší obed. A dokonca tou realitou je, že naozaj ľudia na severovýchode Slovenska a v hladových dolinách Slovenska si tie obedy musia pripraviť nie preto, že by nechceli ísť do reštaurácií, ale preto, že si to nemôžu dovoliť, že oni aj keď tie gastrolístky dostanú, tak ich musia použiť na nákup potravín, na to, aby si ten obed mohli spraviť sami, pretože ten, ten, to reštauračné zariadenie navštíviť nemôžu z toho dôvodu, že je to proste pre nich drahé. Takže, takže preto tie peniaze využívajú skôr na podporu svojho rodinného rozpočtu.
A preto aj ten návrh, s ktorým prichádzame, že nech si vyberú, nech tu je tá sloboda. Pretože aj dneska pán poslanec Kresák v doobedňajšej rozprave hovoril o tom, ako volič si môže vybrať a môže zvoliť, či človek dokáže sedieť na dvoch stoličkách alebo troch stoličkách, že ak je, ak ten volič teda uzná za vhodné, že ten človek dokáže sedieť na troch stoličkách a robiť tri funkcie, tak, tak nech si vyberie. Tuto dávame právo, ale, ale človeku nedáme právo na to, aby si rozhodol, ako použije svoje peniaze na obed. Tak vidím, už aj tuto je určitá veľká nerovnováha medzi tým, akú slobodu človeku priznávame, akú slobodu človeku nepriznávame a v čom mu priznávame a v čom mu nepriznávame.
Takže táto rozdielnosť, ktorú na Slovensku máme, a, žiaľ, zatiaľ nevidíme žiadne riešenia ani zo strany vlády, ktorá by prinášala vyrovnanie týchto regionálnych rozdielov v jednotlivých kútoch Slovenska, ktoré by mohlo potom priniesť, áno, takú tú rovnováhu v tom, že Slováci zarábajú po celom Slovensku približne rovnako a všetci si môžu dovoliť ísť do tej reštaurácie si kúpiť ten obed.
Druhá rovina je aj čas. Sú mnohé zamestnania, kedy ten človek nemá dostatok času na to, aby si sadol do reštaurácie a skonzumoval ten obed, a preto dá prednosť tomu, že si ten obed spraví sám. Alebo sú to potom úplné preferencie, či už sú to stravovacie návyky alebo sú to rôzne diéty a podobne a mohli by sme ísť do, kopec detailov, ktoré nie je potrebné, ale to všetko hovorí v prospech slobody toho zamestnanca, aby si mohol toto vybrať.
Takže prvá rovina určite je tá ekonomická z pohľadu samotného človeka. Nie každý si to môže dovoliť a je veľmi veľa ľudí či už na severovýchode alebo južnom, teda východno-južnom, juhovýchode Slovenska, v hladových dolinách, ktorí si toto dovoliť nemôžu.
Druhý veľmi dôležitý faktor je práve administratívna záťaž. Byrokratický index za minulý rok vypočítal byrokratickú záťaž na bežného podnikateľa na 140 hodín denne. Je to 75 úkonov, pardon, 140 hodín ročne. Sedemdesiat päť úkonov ročne, ktoré priemerný podnikateľ musí vykonať, je to 17,5 pracovných dní. Tento byrokratický index to udáva a je to vo výške 1 471 eur nákladov. Vidíme, že práve toto je vysoké číslo, ktoré nám je alarmujúce a hovorí o tom, že mali by sme práve prichádzať s riešeniami, ktoré uberú z byrokratickej záťaže. A toto určite, bez pochýb gastrolístky spadajú do byrokratickej záťaže, pretože ten podnikateľ s tým má oštaru, s tým, že musí tieto lístky zabezpečovať a vyhodnocovať, rozpočítavať a podobne. Je to preňho len ďalšia mena, s ktorou musí pracovať, ako už podotkol aj navrhovateľ. Takže to je ďalší dôležitý rozmer, to je administratívna záťaž.
Ďalšia je práve tá finančná záťaž, ktorú tu tiež spomenul pán Matovič, jednak pre samotného človeka a jednak v tom, že určité percento odchádza v prospech firiem, ktoré sa tomu venujú, a tým pádom je tým ochudobňovaný aj samotný, samotný človek.
Posledná rovina, ktorú by som chcel do toho vniesť, je práve tá rovina samotných tých papierikov alebo tej podoby, v akej sa to nachádza. To, že človeku, aj už som to čiastočne spomenul, je to celé o tej dôvere, že človeka tu ideme vydeľovať a vlastne odovzdávame mu nejaký papierik. Veľmi sa mi páčila aj tá ilustrácia toho, že človek ináč vníma hlad, ak má v peňaženke, "vníma ináč hlad", ak má v peňaženke gastrolístok, nejaký papierik, alebo ak má peniaze. Veď sa tu bavíme o dospelých ľuďoch, o dospelých ľuďoch, ktorí sú zodpovední za svoje rodiny, za svoje hypotéky, za kopec iných výdavkov, za svoje zdravie v konečnom dôsledku. A my tu ideme teraz dbať o to, aby, resp. dať im nejaké papieriky na to, ktoré im majú evokovať nejaký pocit toho, že áno, musím sa zdravo stravovať a toto ma tu zväzuje na to, aby som teda musel ísť tou konkrétnou cestou spotreby. Že už aj dnes vidíme, že ľudia nachádzajú spôsoby, ako, ako to obísť, že tento nástroj naozaj je nefunkčný. Myslím si, že roky praxe ukázali, že tento nástroj je nefunkčný. A preto je čas ho podrobiť tej skúške toho slobodného výberu. Lebo myslím si, že v tomto je náš návrh veľmi objektívny, že dáva na výber, že naozaj uvidíme, koľko ľudí sa preňho nakoniec rozhodne a ukáže sa, do akej miery ten nástroj je naozaj opodstatnený.
Ďakujem veľmi pekne.
