Videokanál klubu

Ďakujem pekne. Ďakujem, kolegyne a kolegovia, za reakcie, ktoré ste mi dali. Takže pôjdem asi od konca.
Pán kolega Dostál, áno, tých desať rokov aspoň sme tam dali, lebo aby nejaký vzťah mal ten človek alebo tá eseročka, keď tu príde, k slovenskej zemi, že už je tu. Nie že dneska prídem, zajtra odídem a končím, hej. No to je čo za vzťah ku nákupu pôdy? Takže asi tak. A podobný názor majú Maďari, Lotyši, Bulhari, Poliaci a všetci z východného bloku. Pán kolega, takže asi tak. A Francúzi dokonca majú tak, že majú špeciálnu komisiu, ktorá povie, či môže tento kúpiť pôdu, alebo nemôže, cudzinec. My to nemáme. Hovorím, my sme pôdu hodili cez palubu socializmom a dneska je ťažko to vrátiť naspäť, ten vzťah, a, by som povedal, tú základnú funkciu, ktorú má mať, a to je, že je ži-vi-teľ-kou, je živiteľkou celého národa. Keď už nič iné nemá človek, ho vyhodia z roboty, ide gazdovať. A pôjde gazdovať. To vám garantujem, že pôjde gazdovať, lebo on vie držať motyku v ruke a pôjde tam. Keď ho vyhodí, niekto vyhodí, dobre, ale možnože niečo nájdeme.
Nehovorím, že tento zákon bol dobrý, 140-ka. Ten, ako povedal aj jeho navrhovateľ, išiel na to, aby pôdu obrábali poľnohospodári. Nie aby sa zabránilo skupovaniu. Áno, v konečnom dôsledku je to o tom.
Územný plán, ochrana pôdy. Áno, územný plán, samozrejme, keď nejaká miestna, obecná mafia si tam príde a povie, že, áno, ideme do toho a tam by mali tí vlastníci povedať, že nie. Tam by mali byť, lebo to je tá samospráva. Tam by mali zástupcovia povedať, že nie a popritom sú aj projekty pozemkových úprav, ktoré idú na hon, idú na hon a majú byť podkladom pre územný plán. Pokiaľ tam si to ustriehne združenie účastníkov pozemkových úprav, žiadny developer nemá šancu. Bol som na šiestich takýchto konaniach a sme ich zmietli zo stola, developera, a išli domov s dlhým nosom. Len tí vlastníci si musia uvedomiť, že majú právo, nie úradník, nie ten developer, ja som tu vlastník, ja rozhodujem o území. A to musíme tým ľuďom vštepiť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán poslanecký kolega Fecko, veľmi sa mi páči váš zápal, akým ste predniesli svoje myšlienky o tom, aká dôležitá by pre nás všetkých mala byť pôda. Tak ako aj v predchádzajúcom svojom príspevku ste správne poznačili, teda naznačili, teda povedali, že je to aj živý, aj živý organizmus. Je to súčasť celého organizmu krajiny. Je to súčasť celého organizmu našej vlasti. Myslím si, že je dôležité riešiť problémy, ktoré okolo pôdy nastali a budú nastávať, pokiaľ si naozaj neuvedomujeme jej výnimočnosť a dôležitosť, pretože potom budeme len v nemom úžase pozerať, tak ako to už aj teraz sledujeme, ako nám odchádzajú naši občania, najmä mladí, aj s ich myšlienkami, ako nám v prenesenom slova význame bude odchádzať aj naša pôda. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Takže ešte raz, pani predsedajúca, pani navrhovateľka, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som pokračoval ďalej, a síce v tom, že teraz nejdeme vymýšľať teplú vodu, aj čo sa týka držby, gazdovania a ďalších vecí, my tu predsa poľnohospodárov máme. Nás nemusí učiť ani Dán, ani Francúz, ani možnože Poliak, ako máme spracovať mäso, ako sa má chovať hydina, ani ako má vyzerať možnože obilný lán. V roku 1928 chodili sa Švajčiari, poľnohospodári, učiť ku nám do Prešova, ako sa orie so železným pluhom. Teraz my sa chodíme pozerať na Milky kravy, ako sú pekne fialové, aké majú jedinečné mlieko, a naša sebestačnosť je, viete kde.
Áno, socializmus spôsobil, že sme tu robili pozemkové úpravy, HTÚP takzvané, sceľovanie pozemkov, ktoré neišlo na vlastníckych vzťahoch, ale na užívacích a začalo sa veľkoplošne obrábať. Áno, super, techniku máme, obrobíme všetko, neni problém. A myslím si, že v demokracii to malo pokračovať, malo to pokračovať, ja som bol za.
Ja som bol na štátnom majetku v Lipanoch, ktorý bol najväčší vtedy kolos v rámci Československa, ktorý bol 17-tisíc hektárov ako vlastník, ktorý si v reštitúcii uplatnil nárok. Som prišiel za pánom riaditeľom a som mu povedal: „Pán riaditeľ, gazdujte ešte sto rokov na našej pôde, ešte sto rokov, ale formou nájmu. Nie formou modrého z neba, že nič nedostanete akoby vlastníci, lebo my sme tu veľkí páni.“ Viete, čo sa stalo? Keď sme preberali hospodársky dvor v Červenici pri Sabinove, tak v tú sobotu prišli policajti, v novembri 1992, a na môjho otca vytiahli pištoľ, že robí sabotáž. A sme doma, vážení. A to bolo prinavracanie majetku v rámci reštitúcií, lebo nie všetci boli špekulanti.
A musím zopakovať znovu ešte jednu vec, pani kolegyňa, že keď mi vstúpil pán Dr. Bornemisza do mojich dverí na pozemkovom úrade v roku 1991 vo veku 72 rokov a ich rodina mala 2,5-tisíc hektára, tak z jeho vystupovaní bolo, sálala múdrosť. On vedel, čo s tým majetkom rodinným má robiť, jeho nebolo treba učiť, ako sa má privatizovať a potom kradnúť. On vedel, že keď budeš brať les, ktorý mal 1 200 ha v Čergove, celú dolinu bral durch, takže tam môže urobiť aj poľovníctvo, aj obory, aj ďalšie a hneď hovoril, čo bude s tým robiť. On to mal jasné v rodine a bolo ich tam 11. A to bol výkvet roku 1948 tu na Slovensku, ktorý sme my vtedy tam sekli a povedali, že dosť, ide socializmus, vážení. To znamená, ľudia neboli nenažratí, len chceli mať pravidlá hry. A takisto bola od neho, z jeho strany bola ponuka Lesov Slovenskej republiky, lebo vtedy boli ešte Štátnej lesy, alebo neviem, čo to vtedy bolo, že nech to gazduje ďalej. No figa borová! Povedali, že ani drevo mu nedajú, nič. Do dneska lesy neplatia nájom. Dodnes neplatia nájom Lesy na nevydaných, na neštátnych pôdach lesných. Tak sa pýtam, kde sme, v akej demokracii, aké vlastnícke právo tu obhajujeme? Vlastnícke právo tých, áno, ktorí si sprivatizovali. Ale vlastnícke právo obyčajného človeka, ktorý zdedil, zreštituoval, prišiel k svojmu majetku, nie halabala, normálne dedičským konaním, naňho sa vykašleme. Tak, vážení, bacha! Buď vlastnícke, alebo nevlastnícke právo. Buď uplatňujem, alebo neuplatňujem.
A môžte mi tu hovoriť všetci, že neviem, akú tu máme demokraciu, zatiaľ je výkon mnoho ľudí, toho výkonu vlastníckeho práva v teréne, nevidieť. Aj naším pričinením, beriem to aj na seba. Mali sme byť aktívnejší, mali sme viacej vyhlášok, viacej možnože zákonov dávať. Áno, beriem.
Jeden z nich, ktorý, hovorím, už pani Matečnej, dal som jej tu na tomto poste, keď tu sedela a dala programové vyhlásenie vlády, dal som asi deväť podnetov, no, žiaľ, do dneska jeden zákon sme tu mali z nášho rezortu, zákon o potravinách. Ja sa pýtam, kde sme, ľudia boží, kde sme? Však nechcete mi povedať, že rezort nemá žiadne zákony pripravené. Veď ste predsa vláda kontinuity, no. Takže zamyslime sa trošku, že kam kráčame.
A musím povedať, že, áno, máme veľký problém s našou rozdrobenosťou pôdy, to je pravda, lebo sme zdedili uhorské právo. Takže máme slíže. Máme, ja som meral najmenší pozemok za mojej nejakej profesionálnej práce, ktorý mal šírku 40 cm a dĺžku 350 metrov. Takže do takýchto anomálií sme dostali cez uhorské právo naše pozemky a rozdrobili sa a to musíme sceliť, samozrejme, to je logika. Máme tu na to zákony. Máme na to zákony a sceľovali aj v Rakúsku, aj v Nemecku, len tam to mali trošku v iných výmerách. Rakúšania sceľujú už od vojny a majú scelených asi 100 %, asi pred desiatimi rokmi 100 % územia Rakúska je scelené. My začíname, začali sme v 91., máme scelených, teda cez pozemkové úpravy zhruba, z tých 3 000 katastrálnych území zhruba 400, nech ich je 450. Ďalších 150 rozbehnutých. To znamená, vážení, tu je roboty ako na kostole, ja hovorím, u týchto pozemkoch a myslím si, že v prvom rade by mali rozhodovať o nich tí vlastníci. Tí vlastníci, ktorí sú tu a mali si uvedomiť akú váhu.
Áno, pani kolegyňa, beriem, že berú sa na priemyselné parky a na ďalšie nejaké investičné naše úrodné pôdy, aj proti tomu chcem bojovať. Ale najväčší problém je, viete v čom? V cene pôdy, to je najväčší problém. Lebo Nemec v Trebišove núka za hektár 2 000 eurá a ľudia predávajú, to už opakujem sa. Už sa opakujem späť, v ktorom mesiaci som to hovoril. V Nemecku kúpite pôdu za koľko hektár? Mám tam tetu, tak som sa jej pýtal priamo. Povedz mi koľko? 20- až 25-tisíc. Tak kde sme? Veď to je klondike. Oni tu majú klondike u nás normálne, viete ako. Ukrajina ako je rozkúpená, obilnica? Rumunsko ako je rozkúpené? Viete ako. Veď, vážení, sa spamätajme, veď nejaké hranice tu máme. A ja neviem, či by sme, či budeme silní, či budeme silní ochrániť, keď raz povie, že, počúvajte sem, ja tu mám 15 obcí a tu mám vlastníkov, či budeme silní zákonom ochrániť to územie.
Pri výkone nášho práva v reálnom živote rôznych zákonov som skeptický. Bodaj by som nemal pravdu. Nechcem maľovať čerta na stenu, ale neviem, či budeme v stave ochrániť v reálnom živote. Nie tu, že zákonom prijmeme vyhlášky 35, že územie sa nemôže odtrhnúť, autonómia, zvrchovanosť a všecko možné. V reálnom živote, vážení, a o to sa bojím. O to sa bojím, aby sme to naše krásne Slovensko udržali, a preto som aj dával tých desať rokov, ktoré sú v zákone o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku, a sme sa o tom debatovali s pánom Jahnátkom na našom výbore, lebo tých desať rokov, že musí tu mať trvalý pobyt nejaká tá akciová spoločnosť alebo nejaká tá firma, že tu musí byť, keď chce nadobudnúť tú pôdu. Tak z výboru sme išli, že zabudnite, že nejakých desať rokov tam bude. A bol som milo prekvapený, keď som zistil, že konečná verzia, ktorá prišla z vlády, bola s tými desiatimi rokmi. Áno, tu som vám to teraz vytkol, ale robili sme maximum, čo sme mohli.
Lebo raz, keď budeme na smrteľnej posteli a budeme hodnotiť náš život a si povieme, čo sme tu robili v roku 2015, ´16, ´17, ´12, to je jedno, koľko sme tu boli, ten čas už nevrátiš. A možno si vtedy povieš, však ja som vtedy mohol dvihnúť hlas, ja som mohol vtedy za ten zákon, ja som mohol vtedy povedať Bruselu, že nie, u nás si to predstavujem trošku ináč. A som to neurobil. A to je najväčší problém. A to je najväčší problém, pretože dejiny nevrátiš.
A preto by som bol veľmi rád, keby sme túto podporu tomuto zákonu dali, lebo to je zákon novely ústavy, ale trošku musím povedať aj opačne, že dávame tam, ako pani navrhovateľka predniesla, samozrejme, máte to všetci pred sebou, že ideme vkladať aj časť vety, a to o ochranu poľnohospodárskej a lesnej pôdy, o podporu vidieckeho charakteru života.
A teraz apelujem na koaličných poslancov, aký sem to zákon dával ten Fecko na minulej schôdzi v septembri? Nebol to náhodou laznícky zákon o podpore tohto spôsobu osídlenia na vidieku? Čo ste s ním urobili? Nebudem sa k tomu vyjadrovať. Takže, vážení, vstúpme si trošku do svedomia a tak, ako to bolo povedané, aby tu išli bokom nejaké politické hrátky, lebo je to o budúcnosti našich detí a ďalších generácií, ktoré buď prídu, alebo neprídu po nás a budú mať alebo nebudú mať kde sa nejakým spôsobom rozvíjať.
Chcel by som, aby to bol udržateľný rozvoj a aby sme raz, keď budeme hodnotiť naše pôsobenie v Národnej rade, za tento čin, že sme nič neurobili na ochranu pôdy, si to raz nevyčítali navzájom medzi sebou možno niekde na ulici, keď sa stretneme ako 70-roční nejakí dedkovia a babky a si povieme, že, no tak to sme nezvládli. A zistíme, že čas územia nám odíde.
A preto ja som aj kvitoval, keď Slovenský pozemkový fond má verejne známych vlastníkov aj štátnej pôdy, neznámych je 400-tisíc, štátnych je 260-tisíc hektárov. To je veľké územie, 600-tisíc hektárov, to je kvantum. Na to mám tiež riešenie. Tiež som to dával pani ministerke, dúfam, že ho bude brať. Tak som veľmi kvitoval, keď pán Fico, áno, pán Fico povedal, že to nepôjde na, neznámi vlastníci ostanú stále neznámymi vlastníkmi a neišlo to na obce, lebo bol by problém. Bol by asi veľký problém. Takže som rád, že tých neznámych vlastníkov tu možnože máme, a jak som už povedal striktne, že to rozdrobenosť momentálne bráni nákupu, možnože tých veľkých nejakých výkupov, ale oni si kľučku nájdu. Takže asi tak. Momentálne, čo viem, zhruba 200-tisíc, 150-tisíc hektárov je už v iných rukách, a to sú údaje neoficiálne.
Ďakujem veľmi pekne, že ste ma vypočuli. Žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, pani kolegyňa, za reakciu. Musím povedať, áno, však musím s tebou vo väčšine súhlasiť, že, áno, je to tak. Ale následne poviem, pokiaľ ich naučíme, ako sa majú správať k tejto pôde, to je cez výkon, ešte raz hovorím, to je cez ten výkon, aplikácia zákona v praxi.
To znamená, ja som sa opýtal minule pána ministra Jahnátka, koľko dal pokút za zaburinenosť a neobrábanie pôdy. Odpoveď som do dneska nedostal. A to je o tom. To znamená, že mne to jedno, dobre, nech tu bude. Ale tak by som povedal, že v súčasnosti pôda sa hájila, pre pôdu sa viedli vojny z histórie. A ja musím povedať, že momentálne ja sa bojím, aby nám tu nehrozilo to, že keď tu niekto príde a si povie, že toto je moja svätá zem, lebo som vlastníkom, toto je moja svätá zem, lebo som vlastníkom, opakujem ešte raz, a to som počul z úst tu na Slovensku už určitých ľudí, aby sme nemali s tým problém, keď sa to navýši, a budeme zisťovať ako vo Francúzsko a v ďalších mestách, kde majú problém vstúpiť do určitých častí.
A ešte raz budem opakovať a budem to opakovať stále, nechcem byť radikál, ale tu musím hájiť našu zem a našich občanov, ktorí tu budú. A pokiaľ budú dodržiavať to, že bude mať, napríklad desať rokov mať trvalý pobyt a bude na nej podnikať, nech sa páči, tak je to v zákone. Ale nemôže tu prísť proste hocikto a si povie, že to tu skúpi a potom si to vyhlási za vlastné územie. Lebo my to berieme, demokracia je veľmi široký pojem, áno, dovoľujeme, poďte, príďte, vezmite. Veľký problém máme v tom, že naši vlastníci sú sociálne odkázaní v mnohých prípadoch. To nie sú milionári, to nie sú veľkostatkári, to sú obyčajní ľudia, ktorí majú minimálny dôchodok, a mnohí ľudia, keď im niekto príde za nimi, predajú tú pôdu, lebo nemajú ani na vlastný pohreb, tak vám to poviem. Sme vo veľmi zlej situácii, a preto ja budem ochraňovať, aby to mali naši občania naďalej.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pani navrhovateľka, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, začína to vzduchom, vodou a pôdou, či sa nám to páči, alebo nepáči. Keď sa narodíš, keď sa nenadýchneš, končíš. Keď sa nenapiješ, končíš. Keď sa nenaješ, končíš, ľudské plemeno. Takže to by sme si mali v prvom rade uvedomiť a k takýmto atribútom a k týmto podstatným, by som povedal, náležitostiam nášho života aj pristupovať. Myslím si, že sú, dá sa povedať, rovnocenne postavené a tieto atribúty by sme mali aj v príslušnej legislatíve ošetriť. To, že sa tak nestalo, žiaľ, a ja preto som rád, že za moje šesť a trištvrte roka pôsobenia v tomto parlamente cítim asi prvý takýto najzávažnejší atak ochrany pôdy cez ústavu. Lebo to je ten zákon, ktorý by mal dávať ten ďalší rámec k ďalším zákonným opatreniam, ktoré podľa môjho názoru nám tu ešte veľa chýba, resp. máme ich, ale neuplatňujeme ich tak, ako by mali byť uplatňované. A preto mi dovoľte, aby som ako pracovník pozemkového úradu, ktorý možno má tú pôdu aj v pracovnej náplni, aby som sa vyjadril k tejto novele našej ústavy.
Ako už tu bolo spomenuté, je to neobnoviteľný, a ja hovorím, aj neprenesiteľný, nenahraditeľný zdroj a zároveň je to živý organizmus a to nás učili doc. Sotáková na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre a myslím si, že každý, hoci nie ste možnože poľnohospodári, že ste z rôznych profesií, ale to si musí uvedomiť, že máme tu niečo, čo nevyrobíš vo fabrike, nevyrastie na strome ani vedecko-technická revolúcia to nezmení a je to nám tu dané. Pôdu sme dostali, Slováci, do správcovstva od toho najvyššieho, ja hovorím, a dostali sme krásnu časť Európy, ktorú nám mnoho krajín závidí. Ako s ňou naložíme a ako ďalšie generácie budú na nás pozerať, je iba na nás. Áno, na zákonodarcoch, ktorí momentálne v roku 2017 tu sedia v tejto rokovacej sále, ako povedal kolega môj, už teraz s nami neni Jano Mičovský, v sieni zákonnosti, do ktorej by každý mal vstupovať s úctou a s úctou vystupovať aj ku zákonom, ktoré sa tu prijímajú, resp. navrhujú.
Keď hovoríme o pôde, tak myslím si, že mali by sme sa trošku vrátiť, lebo hovorím o slovenskej pôde, hoci by sme mohli hovoriť o európskej pôde aj o svetovej pôde, áno, v nejakom tom globálnom aspekte alebo v duálnom ponímaní, ale ústava sa týka Slovenskej republiky, tak poďme hovoriť trošku o tejto pôde. A myslím, že mi dáte za pravdu, že vlastník pôdy rozhoduje, čo s ňou sa bude robiť alebo nebude robiť. Takže poďme naspäť trošku do histórie, iba tak letom svetom, keď dovolíte, pretože myslím, že mali by sme vedieť, skade sme prišli, čo sme a kam chceme ísť.
Takže nebudem sa vracať ešte ku Samovi a Veľkomoravskej ríši, myslím, že stačí od roku 1918, ako sme vznikli, ako sme sa nejakým spôsobom etablovali tu na európskej pôde my Slováci v rámci Československa. 28. októbra 1918 sme si povedali áno, resp. naši predkovia, že chceme tu byť, chceme sa nejako etablovať, a povedzme si, aké budeme mať hranice, kde budeme vlastne pôsobiť po ďalšie generácie.
Takže na budúci rok storočnica. V histórii národa veľa, málo? Povedzme si, ako sme na tom. A ja sa budem, ako som už povedal, venovať tej pôde. Takže samozrejme, že v 18. roku to mali veľmi zaujímavé, lebo mali sme tam aj tých šľachticov, z poddanstva sa vychádzalo, vychádzalo sa z rakúskeho, z uhorského práva a musím povedať, že hlad po pôde podľa dostupných informácií v tej dobe bol veľmi veľký a prakticky heslo, ktoré sa potom preberalo aj po socializme alebo v socializme, že pôda patrí tomu, kto na nej pracuje, vzniklo už vtedy, v roku 1918 ako, resp. v roku 1919, 1920.
A vtedy prakticky prišla prvá pozemková reforma, ktorá povedala niečo také, že tých veľkostatkárov, ktorých tu mali v rámci Československa, opakujem, lebo tak sme boli etablovaní, mali niekoľko desiatok a stoviek, tisíc hektárov a prakticky sa to rozdelilo medzi ľud, ktorý mal na to určité práva. Samozrejme, podľa zákona, nie podľa nejakých jánošíkovských alebo iných noriem. A v tejto prvej pozemkovej reforme, hovorím o roku 1922, zhruba 1 730 tých veľkostatkárov a vlastníkov prišlo o tú svoju pôdu zo zákona a bolo rozdelené týmto spôsobom zhruba 4 mil. pôdy, ktorá išla pre tých ľudí a tých prídelcov, ktorí mali na to právo.
Musím povedať, že vlastne je to, dejiny sa opakujú, zhruba to isté sme mali potom po druhej svetovej vojne, aj k tomu sa ešte dostanem. Vyzerá, že bol tu prijatý úzus, že tá nevyhnutná veľkosť, ktorá je možná, mať ešte vo vlastníctve aj po tejto reforme, je 150 hektárov poľnohospodárskej a 250 hektárov všetkej pôdy. Do takýchto výmier sa to kresalo a znárodňovalo, poštátňovalo a následne dávalo prídelcom, ale tiež musíme povedať, nieže zadarmo, ale za určitú prídelovú cenu. Tá prídelová cena bola rozložená asi tak, že proste musí zaplatiť 50 % a následne po 10 %, tak takto sa to splácalo určitú dobu. Aj tu sa dali určité kritériá a jedno z kritérií, kto mohol byť tým prídelcom, tým nadobúdateľom tejto pôdy, si predstavte, že aj vtedy pochopili, čo znamená mať pôdu, aby to mal jeho občan, občan tejto republiky, ktorá vtedy vznikla, a tiež tu bola parlamentná demokracia, to znamená, išli sme do demokratických nejakých zriadení, neišli sme do nejakých monarchistických alebo kráľovských a iných, a predstavte si, že musel mať štátnu príslušnosť če-sko-slo-ven-skú. Ak ju nemal, nemohol to dostať. A dokonca išli až tak ďaleko, že povedali, že ten, kto sa nebude vedieť o ňu starať, že je psychicky labilný, má nemravné správanie a iné veci, tiež nemohol ju dostať.
To znamená, už vtedajší naši predstavitelia si uvedomili, čo znamená vlastniť pôdu. A čo sa s ňou bude následne, keď, nedajbože, ten vlastník, ktorému sme ju pridelili, zomrie, čo sa s ňou bude následne robiť, ako s ňou naloží a ako naša republika bude alebo nebude ohrozená. Áno, bude a nebude ohrozená. Pretože je to o tom. Lebo štát a krajiny, ktoré sú, sú o ľuďoch a o pôde, o území, ktoré máš alebo nemáš.
Takže už vtedy, som veľmi rád, že takto to bolo vnímané a, samozrejme, aj príslušné strany, ktoré boli vtedy pri vzniku Československa, a Československo, my sme neboli nejaká hyperpriemyselná zóna, ale stále sme boli a ja tvrdím, že Slovensko je stále poľnohospodárskou a lesnou krajinou, tak aj vtedy tam bola Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Potom sa to zmenilo na Agrárnu stranu a táto potom pokračovala ďalej. To znamená, že tá spätosť s pôdou, či už lesnou, poľnohospodárskou, stále aj cez tie politické špičky tam bola a prakticky oni prijímali také zákony, aké boli prijaté.
Takže to bol ako začiatok, tým sme začali a začalo sa budovať nejaké gazdovanie na tej pôde. Tlak na to, aby začali nejaké štrajky alebo iné nepokoje, ustal. Ľudia dostali pôdu cez prídely a pracovali na nej. Áno, potom prišla vojna, po vojne, možnože máme tu aj niektorých pamätníkov, hoci veľa ich tu neni, ktorí si mysleli, že budeme v tom pokračovať, ale, žiaľ, po vojne a po voľbách prišiel 48. a tam prakticky sa opakovalo zhruba to isté, čo v roku 1920, že urobili sme ďalšiu revíziu tejto pozemkovej reformy a zase sme brali určitú pôdu, štát znárodňoval a bral už teraz kolaborantom a zradcom, nepriateľom slovenského národa alebo československého národa. To znamená, išiel zákon 104/1945, kde takisto hovoril, že bude to zábor a následne po tom zábore budeme to prideľovať našim bezzemkom, proletariátu a ďalším ľuďom. Stalo sa a vtedy sa povedalo, že nad 50 hektárov. Mnohí naši veľkostatkári, alebo ako ich nazveme, kulaci, to už nechám na vás, aj ja som z takého rodu, aj môj pradedo v tomto čase žil, tak si povedal, že keď nad 50 hektárov budú znárodňovať, hoci mám 120 hektárov, tak tých 70 hravo predám, aby som sa dostal pod 50 hektárov, aby to bolo moje. Žiaľ, áno, prvé roky boli také, že 48., 49. 50., okej, do 50 hektárov, následne v 51., 52. aj tých 50-hektárových zlikvidovali pri kolektivizácii a ďalších, snaha o združstevňovanie, no a vyzerá, že výsledkom bolo 80 % združstevnenej poľnohospodárskej pôdy aj štátnymi majetkami, samozrejme, nie iba družstvami, aj štátnymi majetkami v 50. rokoch a 60.
Musím povedať, že, áno, menil sa režim, čo sa týka držby pôdy a vlastníctva, naruby. V socializme užívacie právo malo väčší význam, väčší dôraz, väčšiu váhu v konaní ako vlastník, vlastnícke právo ako vlastník. A to budem vyčítať socializmu do-ne-ko-neč-na. Neišli sme na to až tak, ako išli v Rusku, nespravili jedno LV-čko, štát. Chceš niečo od štátu, nič iné. Aj do dneska to takto majú podľa vyjadrení pána veľvyslanca, ktorého tu máme, a minule sme sa s ním stretli, tak áno, iba môžeš dať štátu do nájmu niečo a môžeš gazdovať, ale do vlastníctva nie. Okej.
Takže takýmto spôsobom u nás sme nešli, u nás sme išli do spôsobu, že to, čo máš, dom, záhradu, dvor, to si podedíš, ale poľnohospodársku a lesnú pôdu, tak s tou už je horšie, tá už je v družstve, tá už je v majetkoch štátnych. A mnoho tragédií, ktoré sa po 48. stali v tomto našom sektore pri poľnohospodárskych ľuďoch a vlastne to bol výkvet, veď vtedy sa prakticky likvidovalo všetko, výkvet podnikateľov nielen v poľnohospodárstve, ale aj v priemysle a všetko sa znárodňovalo, čo budeme si ďalej hovoriť, to prišlo. Neviem, ako by sa správali teraz títo vlastníci našich fabrík a našich podnikov, keby teraz prišlo nejaké znárodnenie, išlo by to späť. Asi by ich to veľmi nepotešilo, a takýto stav, žiaľ, bol v 50. rokoch. Peter Šuca hovorí, že asi áno, ale ja si myslím, že nie.
A berme to tak, že, áno, bola to táto doba, ktorá, žiaľ, zmenila aj vzťah našich ľudí k pôde. A to je ten najväčší bal, by som povedal, ten marazmus, ktorý socializmus spôsobil, že my sme si prestali pôdu vážiť. Prestali sme si ju vážiť a, žiaľ, musím povedať, že ani po tých 25 rokoch či dajme tomu 27, nech to bude, sme ešte stále ten vzťah k pôde ako neobnoviteľnému zdroju, ktorý musí tu byť, nenadobudli taký podľa môjho názoru, ako mali možnože naši dedovia, možnože aj naši otcovia, ktorí išli v 30. rokoch do Ameriky zarobiť peniaze v čase hospodárskej krízy, poslali to na Slovensko, aby si kúpili tú pôdu a aby tá pôda zostala v ich rodine, na ich dvore, v ich obci. Bojím sa, že toto u nás momentálne chýba a tento vzťah aj naším pričinením, aj prijatím našich zákonov musíme nanovo oživiť. To, že v súčasnej dobe, dobre, poďme teda ďalej, to znamená, to bol 48., socializmus, ktorý robil takýto marazmus, a dostávame sa k 89., ktorý, rok 1989, musím povedať, že čakal som to nadýchnutie sa.
Áno, vráťme sa tam, kde sú ostatné krajiny, aj čo sa týka vlastníctva k pôde. To znamená, tí, ktorí neprerušujú tú kontinualitu, proste stále boli vlastníkmi a stále si to vlastnícke právo vedeli aj zachovať, aj udržať, aj obhájiť. Tak poďme po 89. robiť aj s týmto vlastníckym právom k pôde niečo. Áno, vtedajšia vládna generácia, ktorá prišla, ja som tu nebol, ja som bol v Prešove pracovník pozemkového úradu, začala prijímať určité zákony, ktoré mali byť nápravou krívd. (Rečník zobral do rúk brožúru, ukazujúc ju plénu.) Túto zelenú knižočku ukazujem v parlamente možnože už desiatykrát. Je to zákon o pôde a zákon o pozemkových úpravách, ktorý hovorí, hovorím o tom zákone o pôde, ktorý je účinný od 24. júna 1991. Tento dátum si zapamätajte všetci, zíde sa to všetkým, nie iba tým, ktorí nie sú poľnohospodári, pretože od tohto dátumu, a to vám budem citovať, to vám budem citovať, lebo ináč sa to nedá, § 2 okrem vlastníka, opakujem, „okrem vlastníka pôdy majú právo užívať pôdu iné osoby len na základe zmluvy uzavretej s vlastníkom", zmluvy uzavretej s vlastníkom, „alebo na základe zmluvy uzavretej s pozemkovým fondom, ak nie je zákonom stanovené inak“. 24. jún 1991, odvtedy to platí.
Poďme do reálu. Ako to je? Pred týždňom pán Oravec zmlátený v Košiciach iba kvôli tomu, že išiel si svoje pole poorať, vziať svoju úrodu. Problém.
Takže, vážení, zákon je jedna vec a jeho reálne naplnenie a vykonanie v reálnom živote je druhá vec. Dneska ráno sme to konštatovali aj s kolegom Jarjabkom, ktorý povedal, áno, je to o tom, ako tú výkonnú moc vieme kontrolovať, ako vieme tých úradníkov, aj keď treba zdvihnúť im prst a povedať, končíš, vážený, lebo si nezvládol aplikáciu nášho zákona, ktorú sme my tu prijali v dobrej viere, že to bude v živote napravovať krivdy, a ty ju aplikuješ tak, že tu máme doslova niekedy petície, vzbury a neviem aké bitky v teréne.
Takže, vážení, tento zákon o pôde, ja som ho veľmi privítal, je to aj zákon a reštitučný zákon a musím povedať, že držal som mu palce a kryl som chrbát na pozemkovom úrade v rámci súdnych konaní za štát, ktorý v mnohých prípadoch veľmi neštandardne postupoval proti reštituentom, ktorých pozemkový úrad mal riešiť vydaním, resp. daním náhrady, keď sa pôda nedala vydať. A musím povedať, že to bol boj ťažký. Ale ja som hrdý na to, že som mal tú česť byť v tomto období na takomto poste a kreovať to, čo Národná rada prijala, priamo v reálnom živote a vytvoriť to veľké pardon našim vlastníkom pôdy od štátu cez pozemkový úrad.
Ako to moji kolegovia v iných okresoch, ja som bol v Prešove, ako to zvládli, nechám už na ich svedomí. Každopádne zákonné ustanovenia tu boli, aby sme vrátili späť aj tú pôdu, aj to užívanie, aj ten vzťah ľudí k pôde. Väčšinou tých zákonov aj teraz neprijímame nové, áno, okrem 140-ky, ktorá bola prijatá pred dva a pol rokmi, sú tie zákony stále tu. My sme ich nezrušili. To je zákon o pozemkových úpravách, zákon o pozemkových spoločenstvách, zákon o pôde, zákon o ochrane pôdy, proste sú tieto zákony. My ich iba novelizujeme. A preto ja tvrdím, že musíme ich tak vycibriť, aby sme ďalšej generácii odovzdali odkaz jasný: vlastníctvo je nedotknuteľné, vlastník nemá iba práva, ale aj povinnosti. A keď raz tu neni obrobená tá pôda, tak, vážený, dostaneš pokutu a máš problém, máš smolu. Nie, že to je môj kamarát a nedostane tú pokutu, lebo to nám vyčítajú. Veď pozrite, chotáre zarastené, nikto neobrába. No, vážení, kde je tá výkonná moc, kde je tá výkonná moc? A sme doma.
A už nehovorím o tom, že následne sme išli a chceli vstúpiť do EÚ a pri švédskom predsedníctve v roku 2001, v prvom polroku, boli prijaté pravidlá hry aj prechodné obdobia pre novopristupujúce krajiny. Aj my sme, samozrejme, boli tam, áno, česť a chvála, zvládli to na rozhraní 90. a 20. rokov naši politici a okrem prechodných období voľného pohybu osôb bola tu aj oblasť voľného pohybu kapitálu. A tu sme dostali výnimku, že môžme uplatňovať 7-ročné prechodné obdobie a následne, pokiaľ, to znamená prechodné obdobie na nákup poľnohospodárskej a lesnej pôdy cudzincami, pretože tento zákon, ktorý som vám tu ukazoval, o pôde z roku ´91 hovoril v paragrafe, no moment, v § 3, že "pôdu nemožno previesť do vlastníctva devízových cudzozemcov", vtedy sa takto nazývali, a tým pádom boli sme ochránení pred nejakým nákupom zo zahraničia.
Dokončím, ešte 42 sekúnd, potom ešte v ústnej by som sa prihlásil.
Takže, áno, v tom roku 2001 sme dostali prechodné obdobie, aby sme mohli ochrániť nákup 7 rokov a následne, pokiaľ sa zistí, že popri dikcii 7-ročného obdobia vzniknú vážne narušenia trhu s pôdou u nás na Slovensku, môže si to predĺžiť o 3 roky. Aj túto lehotu sme zvládli, stihli, ale následne už žiadna výnimka nebola. A preto sme to museli riešiť tu na pôde parlamentu. A tí, ktorí ste tu boli pred tými dvoma-troma rokmi, tak, áno, sme to nejak dali a to by som si dovolil rozviesť v ďalšej mojej rozprave, ktorá pôjde ústne.
Ďakujem veľmi pekne a končím tak ako stále, žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba. Ďakujem pekne.

Ďakujem.
Ďakujem za názor a myslím si, že naozaj špecifikácia na odborné predpoklady, ale aj nominačná autorita, potom autorita, ktorá volí, ak teda myslíte tú snahu úprimne, sa dostane do nejakej legislatívnej podoby a budeme sa o nej rozprávať.
Čo sa týka generálneho riaditeľa alebo teda postu generálneho riaditeľa tam už hearing je. Vždycky ho absolvujeme v priestoroch historickej, budovy historickej Národnej rady. Dokonca je tam zo zákona potrebné zabezpečiť aj internetový prenos. A myslím si, že kvalita projektov aj pri poslednom kandidátovi, ktorú môžem hodnotiť na základe toho prenosu aj verejnosť, stúpa, pretože kandidáti, ktorí prídu pripravení, výrazne svietia nad tými, ktorí pripravení neprídu alebo si tam prídu robiť nejaký iný typ či už politickej alebo osobnej kampane.
Preto vítam to, že členovia Rady pre RTVS aj noví alebo budúci členovia retransmisnej rady budú musieť tento proces, či už vo výborovej miestnosti, alebo aj v pléne parlamentu, jednoducho zniesť a aby sme videli nielen životopisy, ale aj ich pripravenosť, akým spôsobom chcú naše mediálne prostredie dozorovať, akým spôsobom ho budú vedieť zveľadiť. A iba tak predostriem, myslím si, že budú mať veľkú úlohu aj súčasní, aby oligarchizácia nášho mediálneho priestoru bola čím ďalej menšia, alebo aby sa postavila nejaká hrádza, tak to treba klásť už aj týmto súčasným nominantom, aj členom týchto rád.

Ďakujem, pán predsedajúci. Nie je tam viac koaličných zapísaných?
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi v tejto zlúčenej rozprave možno priblížiť troška atmosféru pri či už otváraní obálok, alebo pri príprave týchto uznesení, ktoré predniesol predseda výboru pre kultúru a médiá. A možno zopár poznámok, ktoré jednak zazneli na výbore pre médiá a kultúru a jednak sú aj prítomné vo verejnosti.
Stručne a jasne, volíme dozorujúce orgány alebo dovolujeme časť členov do regulátora Rady pre vysielanie a retransmisiu a zároveň volíme troch členov na tri uprázdnené posty v Rade RTVS alebo Rádia a televízie Slovenska. Prvá poznámka aj z hľadiska debaty, ktoré sme mali na výbore. Myslím si, že proces, ktorý prebieha na výbore pre kultúru a médiá, by sa mohol už na súčasnú dobu priblížiť viacej minimálne k tomu, ako volíme generálneho riaditeľa, a to znamená, že by sme mohli na základe zmeny príslušných paragrafov v oboch zákonoch – či 308 pre Radu pre vysielanie a retransmisiu, alebo zákona o RTVS – prikročiť k tomu, aby sa pri týchto personálnych nomináciách do týchto orgánov ľudia, ktorí chcú kandidovať, podrobili verejnému hearingu alebo teda vypočutiu minimálne vo výbore. Ja by som sa nebránil, ale je to na debatu, aby sme ich pustili aj do pléna parlamentu.
Táto tradícia alebo toto zákonné ustanovenie sa teraz vzťahuje na voľbu iba generálneho riaditeľa a myslím si, že sú to veľmi dôležité orgány, ktoré dozerajú nad audiovizuálnym a audiosvetom v prípade Rady pre vysielanie a retransmisiu a zároveň dozerajú nad činnosťou nášho verejnoprávneho média alebo média verejnej služby RTVS.
Čiže prvá poznámka, treba zvýšiť kvalitu ľudí, ktorí sa do týchto postov hlásia, a mali by zniesť a strpieť otázky, či už poslancov kultúrneho a mediálneho výboru, alebo aj poslancov celého pléna, ktorí majú na mysli čistotu a nezávislosť orgánov, ktoré dozerajú nad verejno-právnym médiom alebo takpovediac nad celým mediálnym svetom, ak sa bavíme o televíziách a rádiách.
Druhá poznámka, musím to povedať, ako to je. Je pre mňa absolútnym sklamaním, že sme posty či v Rade pre vysielanie a retransmisiu, alebo pre Radu RTVS dostali do pozície, že nie sú pre odborníkov na ekonómiu, nie sú pre odborníkov na televízne vysielanie alebo rozhlasové vysielanie vôbec atraktívne. Ak si pozriete množstvo kandidátov, a teraz nebudem hovoriť o danej kvalite, keďže nám zasielajú aj životopisy, ale samotné množstvo kandidátov do Rady pre RTVS je takpovediac päť. Keďže volíme tri posty, tak ak na to pozrieme troška do hĺbky, tak vidíme, že z kandidátov na oblasť ekonómie sa hlási iba a len jeden, a dokonca ten, ktorému končí funkčné obdobie. Čiže atraktivita Rady pre RTVS pre všetkých ekonómov na Slovensku je viac-menej nulová a na uvoľnený post pre oblasť ekonómie v tejto rade sa hlási jeden jediný kandidát, ktorý tam doteraz aj bol.
Ak sa pozrieme na ďalších štyroch kandidátov, ktorí sa hlásia na dva uvoľnené posty, z nich sú dvaja tí, ktorí tam sú práve teraz alebo im končí funkčné obdobie, a dvaja sú noví. Ten humorný a Bélovi Bugárovi vlastný úsmev, ktorý dal, že jednu kandidátku navrhuje Občianske združenie Bratislavské rožky, nechám bez komentára. Pozsonyi Kifli Polgári Társulás, je to občianske združenie, ktoré navrhuje pani Dóru Hushegyiovú do Rady pre RTVS. Zároveň tu máme kandidáta, ktorého navrhuje Slovenský vodohospodársky podnik alebo Združenie slovanskej vzájomnosti – Košicko. Košicko, to je zase termín, ktorý, asi sa zhodneme, že to je významný bohemizmus... (Reakcia navrhovateľa.) A keďže, áno, ako pán predseda hovorí, jedno vydavateľstvo vydáva noviny, ktoré ministerstvo kultúry svojho času bombardovalo za to, že sú to bohemizmy, tak toto občianske združenie navrhuje takisto jedného kandidáta.
Myslím si, že atraktivita dozoru medzi televíznymi, v tomto prípade medzi televíznymi odborníkmi a odborníkmi na ekonómiu má a teraz nehumorný podtext, a to je to, že títo ľudia určite potrebujú významné politické krytie. Myslím si, že tieto funkcie, a asi sa budeme zamýšľať nad tým či už v hnutí OĽANO, alebo aj v širšej debate, akým spôsobom zatraktívniť posty v týchto radách a akým spôsobom sa vyhnúť tomu, aby sa nám odborníci viacej hlásili na dozeranie nad verejnoprávnym médiom do rady a aby nemuseli po kolenách sa plaziť pred politickými stranami, aby ich do týchto funkcií jednoducho v tajných voľbách zvolili.
Vidím to tak, že atraktivitu sme znížili natoľko, že je takmer nulová. Ak sa pozrieme na regulátora a Radu pre vysielanie a retransmisiu, možno pod tlakom posledných dní si strana SNS rozhodla, že pánovi Haťapkovi stačí sedieť v jednej dozornej rade a nemusia ho dávať aj do Rady pre vysielanie a retransmisiu, a teda zostáva nám tu na výber náš bývalý poslanecký kolega pán profesor Mamojka, ktorého nominuje pán poslanec Číž, a pán, ktorého nominuje Mediálny inštitút, pán Alakša, pán inžinier Alakša, alebo pán doktor Fejko, ktorého nominuje Ľudová strana Naše Slovensko.
Uvidíme teda, ako tajná voľba dopadne. Chcem iba predostrieť, že regulátor má v svojom DNA aj v zákonnom nastavení napísané to, aby bol nezávislým regulátorom. To, čo som spomínal pri Rade pre RTVS, že atraktivita tohoto postu je pod priamym vplyvom a tu priamym vyhľadávaním vôle politických strán a neveľa, iba jeden odborník na ekonómiu sa našiel z celého Slovenska, ktorý by sa prihlásil, je pri Rade pre vysielanie a retransmisiu ešte, ešte viac vidieť, pretože poslanecký kolega nominuje poslaneckého kolegu. A; bývalého alebo neviem, či ešte pán Mamojka je členom SMER-u. Ak je... (reakcia navrhovateľa), dozvedám sa, že nebol členom SMER-u, ale viedol veľmi dôležitý výbor a hájil v tomto parlamente farby SMER-u. Takže myslím si, že politizácia nezávislých orgánov dozoru nad televíznym a rozhlasovým vysielaním nie je dobré a možno práve preto sa viacej ľudí do tých postov nehlási.
Chcem teda povedať aj jeden politický status k tomuto, chcem oceniť, že politické strany SaS a OĽANO – NOVA nepodľahli momentu, že do týchto rád budú nominovať politických nominantov, a tejto voľby sa ako entity parlamentu, čiže parlamentné strany nezúčastnili. Z hľadiska OĽANO – NOVA viem povedať, že je to zámerný fakt a kým budú politické strany nominovať odborníkov do nezávislých organizácií, ktoré; alebo nezávislých inštitúcií, ktoré by mali byť naozaj nezávislé, sa týchto aktov ani zúčastňovať nebudeme.
Čiže možno, keďže na výbore prebehla debata o tom, že je tu, neviem nakoľko z vládnej úrovne, ale minimálne medzi poslancami v vládnej koalícii sediacich vo výbore pre kultúru a médiá, že je tu novelizačná snaha, ktorá by mala aj tento bod výberu kandidátov zlepšiť, vyriešiť aj iné situácie, kedy výbor je dopytovaný posudzovať takpovediac odbornosť televíznych, rozhlasových, právnych alebo ekonomických odborníkov a nastáva, myslím si, že ani jednu voľbu sme neabsolvovali bez toho, aby nenastal problém posúdenia hlavne kvalifikačných predpokladov ohľadom praxe, čiže akým spôsobom bude dokazovaná desaťročná prax v riadiacej funkcii v televíznom vysielaní alebo priamo v televíznom vysielaní. Myslím, že nastal aj teraz problém, kde sme museli zrátavať mesiace, na prstoch mesiace, že napĺňajú zákonný parameter desaťročnej praxe. Dokonca teraz výbor, neviem síce prečo, ale ustúpil od toho, že sme neskúmali tak podrobne to, že majú takpovediac supervisorov, že niekto tú prax teda naozaj svojím podpisom dokumentuje pre výbor. A koniec koncov, keďže výbor je chtiac-nechtiac predsa len orgánom parlamentu a je to politický orgán, by sme mohli to posúdenie aj nominačnú nechať iným organizáciám a odstrániť politizáciu týchto kandidátov.
Chcel by som teda zapriať obidvom radám, aby do budúcna bol regulátor, aby nebol obviňovaný z politického vplyvu, aby jeho členovia nemuseli na kolenách prosiť o politickú podporu, ale ich voľba bola posunutá do možno tretieho sektoru medzi odborníkov na televízne, rozhlasové vysielanie, na ekonómiu a právo. Predostriem, chystám aj ja novelizačný moment v tomto. Myslím si, že máme dostatočné množstvo stavovských organizácií, kam by sme túto nominačnú, ako aj následne samotnú voľbu vedeli posunúť, ale to už je úplne iná debata. Preto nateraz hovorím, že my sa voľby alebo nominácií sme sa nezúčastnili a voľbe politických nominantov do týchto rád sa chceme vyhnúť.
Ďakujem za pozornosť.

Kolega Bublavý, hovoríš, akože vyhovárate sa, však je to vaša taká politika, že vlastne za tie energie nemôžete, lebo však to tá pravica sprivatizovala. Ale, prosím ťa pekne, pozri sa tuto a nájdi mi tu jediného poslanca, ktorý z nás hlasoval za privatizáciu strategických podnikov energetických. Jediný taký poslanec v opozícii nie je. Ale keď ho budeš chcieť nájsť, toho človeka, od ktorého hlasu záležalo a ktorý rozhodol o tom, či energetické podniky na Slovensku skončia v súkromných rukách, pozeráš sa presne správnym smerom, tam sedí. Je to predsedajúci Béla Bugár. Od jeho hlasov, od hlasov jeho strany záležalo, či Slovensko sprivatizuje energetické podniky alebo ich bude mať štátne. Takže páchateľ sedí na predsedníckom kresle.
Ak mi bude hovoriť niekto, alebo ty si ešte hovoril, že pán predseda povedal, že čo majú ľudia spraviť s tými faktúrami, že ich majú roztrhať. Áno, a to je ten problém, na ktorý upozorňujem dva týždne, že on tých ľudí oklamal druhýkrát, že on ich naviedol, roztrhajte a po roztrhaní im došli väčšie faktúry a dôjdu im väčšie faktúry, ako by mali pred roztrhaním. Chápeš to? Chápeš to? (Reakcia z pléna.) Ešte raz roztrhať, jasné, a potom ich budú naháňať exekútori. To je taká múdra rada od poslanca Národnej rady, umrem.
A pán Muňko, vyprosím si, aby mne nejaký mečiarovský privatizér Muňko hovoril do podvodníkov. Človek, ktorý privatizoval najväčšiu cestovku na Slovensku, Čedok. Mečiarovský privatizér a podvodník, aby mne tu, čo i len si obtrel o mňa svoju hubu, si to naozaj vyprosím. Dobre? A vety typu, že som ja sa mal starať o starodôchodcov. Kto tu bol šéfom Sociálnej poisťovne a bral dva platy a zároveň bol poslancom Národnej rady a kašlal na starodôchodcov a čakal, kým vymrú? Ja som to nebol, ale bol to nejaký Muňko.

Nuž, veľmi dobre, stručne, jasne a výstižne a mám pocit, že pod tlakom argumentov, keďže režeš do živého a triafaš klinec po hlavičke, tak sa ozývajú aj hlasy, ktoré chcú nejakým spôsobom ospravedlniť to, že niekto dostal strach. Ja som vo svojom prejave hovoril o tom, že nikdy nemôže byť na škodu veci, keď sa voličov chceme opýtať dvakrát. A de facto, ak zredukujeme tému a politologické debaty na, medzi jednokolovým aj dvojkolovým systémom, tak hovoríme o tom, že sa voličov vo volebnom akte opýtame dvakrát. Prvýkrát, či existuje tak silný kandidát, ktorý osloví 50 % ľudí, ktorí sa chcú zúčastniť voľby, a ak nie, tak sa ich opýtame druhýkrát, nech si vyberú medzi dvomi najlepšími. Tento systém je demokratický, môže zabezpečiť pre kandidátov aspoň taký mandát, aby mohli svoj program potom realizovať.
To, že naozaj, a ja s tým súhlasím, existuje reálny a veľký strach, že pod tlakom diletantstva, zbabranej vládnej politiky v súčasnej koalícii môže nastať opak, tak sa vážení páni rozhodli zmeniť pravidlá hry takmer pred voľbami. A toto je naozaj iba o tom, že niekto sa bojí o posty, tak ako si ich jednotlivých pomenoval.
Ďakujem.

V tomto prípade vážená pani predsedajúca, kolegovia, kolegyne, nechcem vám tu kaziť komótnu, príjemnú atmosféru, ale myslím si, že tento návrh zákona je veľmi vážny a niekto si povedal, že má strach, chce zabetónovať, toť akurát som sa pozrel do očí pána Chudíka, chce zabetónovať napríklad pána Chudíka v Prešove, v Žiline pána Blanára a trošku sa asi obávajú, že po tých prešľapoch a po tých stotisícoch faktúr dramaticky zvýšených účtov za energie, že asi v druhom kole by tí ľudia si povedali, že no tak nie, pán Chudík, vy ste tuším z tej strany, z toho SMER-u, z tej strany, kde ten premiér trhal faktúru, sľuboval nám, že všetko dobré bude a nakoniec ja mám za záhradku platiť 900 % navyše. Tak viete čo, pán Chudík, ja sa voči vám postavím a ukážem vám druhýkrát, že to nebude tak, ako hovoril pán predseda či pán premiér v minulých voľbách v Banskej Bystrici, že aj vrece zemiakov porazí Kotlebu. A ukážu a vzoprú sa jednoducho proti vám a dostanete na frak.
Jednoducho máte strach postaviť sa realite, máte strach, že vám tieto dramatické zvýšenia cien elektriky, vody, plynu, kúrenia ľudia spočítajú vo voľbách v druhom kole. A spoliehate sa na to, že keď do prvého kola pôjdete, tak teda, samozrejme, znalosť značky, tí ľudia mnohí, bohužiaľ, volia tak, že však toto je náš, čo tu budem vymýšľať niečo nové, tak zo zotrvačnosti jednoducho vás zvolia. A možno áno, keď bude 10 kandidátov, možno pán Chudík s 15 percentami sa stane županom a budeme sa tváriť, že ako správne bol zvolený, že to je demokratická voľba. Bude to pro forma demokratická voľba, lebo budete reprezentovať 15 % z 20 % zúčastnených, takže budú vás voliť v podstate traja ľudia zo 100 v tom kraji. Ale to vám nebude brániť, že sa budete môcť vyvážať na audinke, určite máte nejakú, prepáčte, že to beriem osobne, a možno si pozrieme aj nejaké výsledky, niekde v nejakých rómskych osadách budú podozrivo vysoké počty hlasov, ale však ste demokraticky bol zvolený.
Omnoho reprezentatívnejšia a demokratickejšia voľba by bola, ak by tu zostal súčasný systém dvoch kôl, kedy áno, možno v prvom kole sa osobnosti navzájom pobijú, strany sa pobijú a ľudia rozhodnú, kto pôjde do druhého kola. Dvaja najlepší súperi idú a potom čestne zvedú boj a ľudia si naozaj vyberú toho, za ktorým najviac stoja. Čiže napríklad, ak by vy osobne ste mali možno podporu 15 % ľudí z tých 20 %, ktorí prídu voliť, čiže troch ľudí zo sto, pri systéme, ktorý navrhujete, tak ak by ste chceli byť zvolený v systéme, ktorý dnes existuje, tak by ste museli získať nadpolovičnú väčšinu z 20 hlasov, tak aspoň 11 ľudí zo 100 a to už je tri-, skoro štyrikrát viac. A to pri faktúrach, ktoré ste poslali ľuďom a pri tom, ako pohŕda premiér týmito ľuďmi, ktorých ste doslova vystavili infarktovým stavom, kedy premiér hovorí, že šak to je tak možno 60 ľudí na Slovensku, hoci iba na východnom Slovensku 200-tisíc ľudí dostane za garáže, záhrady, chatky, chalupy, na ktoré kedy-tedy chodia, za spoločné priestory v činžiakoch drasticky zvýšené faktúry, pri tomto stave jednoducho nemáte šancu vyhrať v druhom kole, pán Chudík.
Prepáčte, ste tu teraz jediný z tých županov, takže sa to, tá moja pozornosť, sústreďuje na vás. Neberte to osobne. A keďže nemôžem používať vizuálne pomôcky, by som tu ukázal fotky aj tých druhých županov, ale tak vy teraz ste teraz tá moja vizuálna pomôcka. (Povedané s pobavením.)
Takže jednoducho máte strach, že by ste dostali nakladačku, SMER, SNS, Most – HÍD v druhom kole, že ľudia by vám ukázali, ako si hodnotia to budovanie sociálneho štátu, ktorý ste im tu vybudovali, ako si hodnotia tie faktúry, ktoré ste im teraz vo veľkom rozposlali, a preto iba kvôli vlastnému strachu, nie kvôli tomu, že chcete ušetriť peniaze, kvôli vlastnému strachu z vlastnej prehry navrhujete niečo, čo nebude posilnenie zastupiteľskej demokracie, ale ústup. Lebo ľudia naozaj v dvoch kolách si môžu, ten primátor alebo pardon, v tomto prípade župan, ak by bol zvolený, má omnoho väčšiu legitimitu, ak je to človek, ktorý vyhral z dvoch a ľudia sa za neho postavili, ako keď je to jeden a so šťastím vyhral, lebo mal desať ďalších malých súperov.
Andrej Hrnčiar používa túto stratégiu, že si postaví takých, akože takých fiktívnych súperov do súboja o primátorstvo v Martine. Dvakrát to využil a vychádza to. Áno, ľudia potom zvolia toho, kto má najlepšiu znalosť značky, ktorého poznajú, však to je náš primátor. A tú svoju opozíciu rozbije tým, že keď aj by tam bol silný súper, on mu postaví svoju vedúcu kancelárie ako ďalšiu kandidátku za primátora, potom ďalšieho známeho, ďalšieho známeho, ďalšieho známeho a tí ľudia ako síce v takej mylnej informácii, ale v omyle teda vlastne si akože vyberajú slobodne, ale v skutočnosti tento systém jedného kola pomôže, aby vyhral v podstate človek, ktorý má menšinovú podporu, ale pomohol si zneužitím systému.
Vy teraz idete zneužiť systém. Idete znásilniť systém a mňa veľmi mrzí, že pri tých slovách, ktoré ste tu mali pri vzniku vašej koalície, vašeho zlepenca, kde ste tu hovorili, jak Bugár sa tu hájil tým, my chceme byť hrádza proti extrémizmu, my musíme ísť s tým zlým Ficom, my musíme ísť s tou SNS, lebo my musíme tým fašistom zabrániť, aby boli v tom parlamente, že dnes ustielate posteľ Kotlebovi v Banskej Bystrici. Ak dnes schválite tento návrh zákona, mu ustelete posteľ a takú obrovskú páperovú duchnu mu tam našuchoríte. A Kotleba bude županom v Banskej Bystrici. Bude to iba vaša zodpovednosť, že toto spáchate, a iba vy sa potom pozerajte do zrkadla, že ste to urobili. Lebo je prirodzené presne to, že to jedno kolo pomôže pánovi Chudíkovi v Prešovskom kraji presne, presne tak pomôže Kotlebovi v Bystrici.
A keď tu kolega Bublavý, spravodajca, hovoril niečo, že tam tie zlé, neviem čo, pravicové strany asi nepodporili Maňku. Nie, Kotlebovi nevyhralo to, že bol tam neschopný Maňka postavený. Kotlebovi v prvom rade postavilo to, že sa Fico postavil pred kamery a povedal, že aj vrece zemiakov toho nímanda Kotlebu porazí.
Toto, že vy opovrhujete ľuďmi, že ukážete tým ľuďom, ktorí sa voči vám vzbúria. A nemyslime si, že tí ľudia, ktorí volia Kotlebu, že to sú všetci fašisti, že to sú nejaké vymleté mozgy. Nie, to sú len zúfalí ľudia, ktorí sa sklamali vo vás, ktorí vás prekukli omnoho skorej jako tí, ktorí dnes dostávajú tie faktúry. Tí dnes zisťujú, čo ste zač a ako ste to s nimi mysleli úprimne. Ale Kotlebovi voliči boli niekedy vaši voliči. Nezakrývajte si oči pred tým, že tretinu voličov Kotlebu Kotleba získal od vás. To sú sklamaní voliči SMER-u. To sú ľudia, ktorí sa spoliehali na to, že im tu budujete sociálny štát, že vám bude záležať na nich, lebo ste sociálna demokracia, lebo Robert Fico im to sľúbil.
Ale Robert Fico ich iba podviedol, lebo v roku 2006 si kampaň postavil – a v sobotu je výročie – na tom, že odškodní ľudí, ktorých okradli nebankovky. Ako ich odškodnil? Že odvtedy ich nepozná, že sa ani nebol schopný stretnúť s tými ľuďmi, ktorí zastupujú tých okradnutých ľudí v nebankovkách, jednoducho cynicky ich podviedol a čaká, kým vymrú, lebo Robert Fico si ďalšiu kampaň postavil na tom, že odstráni krivdu na starodôchodcoch. Na ľuďoch, ktorí mali dôchodky vymerané do roku 2003. A čo s nimi urobil? Desať rokov svojej vlády čaká, čaká, čaká a za ten čas zomrelo viac ako 400-tisíc starodôchodcov. Čo je to za cynizmus v tomto človeku a vo vás, keď ste schopní oklamať státisíce ľudí, len aby vás volili, či ľudí okradnutých nebankovkami, alebo starodôchodcov, a potom čakať kým vymrú, a potom na samý koniec teraz takto si Fico zhodí omrvinky zo stola a povie, že tu máte, nakŕmte sa a ešte mi pobozkajte prsteň, lebo ja, milosrdný pán Boh tu na zemi, v Slovenskej republike, som vám starodôchodcom, 80-, 90-ročným babičkám a deduškom dal teraz 50 eur. To čo je za sociálnu politiku? To čo je za sociálne cítenie? To čo je za sociálnu demokraciu? Sa nehanbíte, že toto kryjete?
Ste cynici, ktorí zneužívate nevedomosť ľudí, dôveru ľudí. Podvedených ľudí podvádzate. A títo ľudia následne preto, že už jednoducho vám prestávajú veriť, volia Kotlebu. Čiže Kotlebovi voliči nie sú nejakí blázni. Kotlebovi voliči nie sú fašisti. Kotlebovi voliči sú podvedení voliči SMER-u. Čiže keď Kotleba vyhral v Banskej Bystrici, tak preto lebo Robert Fico nimi opovrhoval, tými voličmi, a tí si povedali, že to ukážu teda tomu Ficovi, keď on ich nepoprosí a nepovie: Prepáčte, odpusťte mi, znova som nesplnil sľuby, ktoré som vám dal. Podviedol som vás, príďte, prosím vás, nás podporiť, nášho kandidáta Maňku a zabráňme nástupu fašizmu. Toto očakávali vaši voliči a vy ste ich podviedli.