Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja opäť svoj príspevok tak ako včera budem otvárať so slovami, že jediným bodom, ktorý by sa naozaj mal v súčasnej situácii v Národnej rade prerokovávať, sú predčasné voľby. No my si nechceme zakrývať oči ani pred tým, čo sa tu doteraz dialo, a preto musíme prichádzať aj s takouto novelou zákona.
Už rok a pol s kolegyňou sledujeme osud denných stacionárov a situácia sa stále iba zhoršuje. Je až neuveriteľné, ako veľmi sa ministerstvo zahráva s osudmi ľudí, ktorí sa dostali do nezávideniahodnej situácie, ale chcem pripomenúť, zväčša nie vlastnou vinou, pretože majú zdravotné postihnutie, pretože jednoducho zostarli a potrebujú našu pozornosť.
Čo sa týka denných stacionárov, ja by som chcela pripomenúť to, ako celý tento proces za možno rok a pol, dva roky prebiehal. Ministerstvo najprv nalievalo tisíce euro na činnosť stacionárov bez akejkoľvek kontroly, pretože oni tvrdili, že dali kompetencie VÚC a nemôžu riešiť teda všetko. Potom sa však čudujú, že sa peniaze zneužívali. Nuž, z cudzieho krv netečie a keďže VÚC mali tú kompetenciu stacionáre zriaďovať, ale financovať ich nemuseli, tak sa im otvárali veľmi ľahko. Jednoducho niektorí boli šikovní a túto možnosť využili. V tejto krajine nič nezvyčajné.
Ja nevyčítam vôbec zriaďovateľom, že to robili. Ja vyčítam ministerstvu, že toto dopustilo, pretože ministerstvo týmto odstriháva od prostriedkov hlavne tie stacionáre, ktoré fungovali poctivo a čestne a ktorí svoju činnosť vykonávali z presvedčenia a naozaj pre ľudí.
Ministerstvo práce začalo pred rokom vykonávať kontroly. Oni to, ako to už aj kolegyňa spomínala, oni to nazývali monitoring, pretože si len zisťovali situáciu, aká je a naozaj kontrolovali podmienky, ktoré nespadali do ich kompetencie. Problém však je, že keď aj takýto monitoring vykonávali, bolo by od nich veľmi zodpovedné, keby tým stacionárom, ktoré tú činnosť vykonávajú poctivo, dali aspoň vedieť, že to tak robia. Lenže stacionáre žili celé mesiace v strachu, že či niečo neporušujú a že čo sa vlastne deje, keďže nedostávali žiadnu odpoveď. Keď som sa na to pýtala na ministerstve práce, tak mi povedali, tak sa ma opýtali protiotázkou: a dotáciu dostali? Takže stacionáre zistili len na základe toho, že dostali dotáciu, že vlastne nič neporušujú.
Minister Richter aj na výbore ako výsledok tohto monitoringu použil jeho obľúbený a hoci otrepaný príklad, že denný stacionár nespĺňal priestorové požiadavky. Len sa chválil tým, ako dopadol zle monitoring. Ale koho je to vizitka? Prečo sa tieto kontroly, teda, pardon, monitoring, nevykonávali už skôr? A pravidelne? Pán minister by na tomto mieste mal byť radšej ticho a hľadať skutočnú príčinu, prečo denné stacionáre situáciu zneužívajú, ak také teda sú. Aj v tejto téme, ako kolegyňa opäť spomínala, rezonovala hlavne téma bezbariérovosti, respektíve či tie stacionáre spĺňajú podmienky, alebo nespĺňajú. Minister mi včera v záverečnom slove bez možnosti reakcie opäť vyčítal, že ja nechcem bezbariérovosť v jasliach. Problém je v tom, že ja bezbariérovosť chcem riešiť celkovo a on chce riešiť bezbariérovosť len v jasliach. Inak by sa bezbariérovosť dostala aj do zákona o sociálnych podnikoch, lenže takúto zmienku som tam tiež nikde nenašla. Miesto toho, aby pán minister otvoril diskusiu na túto tému napríklad s ministerstvom dopravy, ktorý to má v kompetencií a ktorý to môže riešiť, rieši to len takýmto čiastočným spôsobom vo forme zákonov a len na papieri, pretože reálne to dodržiavať nikto nebude. Minister má na to spôsob, ako to môže urobiť, pretože na ministerstve práce existuje odbor, už samostatný odbor, ktorý sa venuje problematike Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. A práve toto by mal byť, tam by mal byť priestor na to, aby sa otvárala diskusia o tom, ako má bezbariérovosť vyzerať. Lenže samotné ministerstvo nevie komunikovať s ministerstvom dopravy. A tak si myslím, že tak ako sa teraz zatvárajú denné stacionáre, tak už onedlho budeme zatvárať jasle, pretože nebudú schopné naplniť túto požiadavku a ani nebudú vedieť ako.
Tiež chcem ešte pripomenúť, že pred tým, ako vôbec začalo a vôbec ako nastala prvýkrát zmena zákona pred rokom, čo sa týka zákona o sociálnych službách, prvá novela, ktorá bola prijatá takto pred rokom alebo teda bola účinná takto pred rokom, už pred tým sa dá zo štatistík zistiť, že Prešovský kraj, ktorý mal výrazný nárast denných stacionárov v posledných rokoch, ten počet im klesol ešte v roku 2016. Tam bol veľký počet stacionárov zatvorených, to znamená, že už vtedy pravdepodobne po prijatí, a to je 57, a to je naozaj veľké číslo, ako mi tu kolegyňa našepkáva. A to bolo už stačilo to prijatím tej vyhlášky ministerstva zdravotníctva, aby sa tak udialo. To znamená, že už tá novela spôsobovala denným stacionárom obrovský problém, nehovoriac o tom, že táto druhá ich už načisto likviduje.
Ďalší problém vidím v tom, akým spôsobom ministerstvo práce chcelo vstupovať do vyhlášky ministerstva zdravotníctva a tam tú komunikáciu hľadalo a dokonca si vynucovalo, aby sa tá vyhláška zmenila v zmysle, aby denné stacionáre nemali žiadne prechodné obdobie na prispôsobenie sa novým podmienkam. A tak sa aj stalo.
Ministerstvo práce funguje naozaj veľmi neefektívne, pretože okrem toho, že prijalo túto novelu zákona na konci roka v decembri, tak už v novembri rozposielalo denným stacionárom a iným zariadeniam list, v ktorom poslalo pokyny, ako sa bude postupovať podľa novely zákona, ktorá ešte vôbec nebola prijatá, pretože vedeli, že nemajú šancu sa na to reálne pripraviť. Rovnako tak sa mi zdá nesystémové, že sa v týchto dňoch uzatvára zmluva pre zariadenia sociálnych služieb, ktorá platí pre rok 2018 a platí od 1. januára. A je už marec a oni stále nemajú uzatvorené zmluvy. Týmto spôsobom úplne nelogicky postupuje ministerstvo na mnohých miestach, takýmto spôsobom postupuje aj pri kompenzáciách. Už roky sa mení suma mnohých príspevkov od 1. júla, ale keďže sa schvaľuje životné minimum v júni tesne pred koncom, tak nie je šanca sa na to pripraviť a príspevky sa doplácajú. Keďže už nemám čas, musím skončiť.
Ďakujem.
