Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, vážený pán premiér, páni ministri, pani ministerky, pán spravodajca, ctené panie poslankyne, páni poslanci, ja nechcem z tohto miesta súdiť, som presvedčený, že súd patrí Bohu, s plnou vážnosťou to hovorím. Tí, ktorí robia zlo, nech dajú veci na svetlo a nech oľutujú svoje konanie. To by bolo niečo, čo by ocenili aj občania tejto krajiny a začali by dôverovať viac úprimnosti zámerov politikov. Žiaľ, správanie politikov urobila z tejto snemovne miesto, ktorému nedôverujú ľudia, nazývajú ho aj „pelechom lotrov“. Verím, že keď má mať táto krajina novú vládu, že Boh dá tejto krajine novú vládu.
Pre mňa je táto rekonštruovaná vláda, nie je to pre mňa nová vláda, ale tiež musím povedať, že nie je pre mňa ani dôveryhodná.
To, že nejde o novú vládu, ktorá by mohla, ktorá by sa mohla pokúsiť získať si dôveru tých občanov, ktorí sa v predchádzajúcej vláde Roberta Fica sklamali, hovoria aj to, že Národnej rade nepredkladá nové programové vyhlásenie.
Mrzí ma, že si toto staré ministri aspoň neprečítali a nepoopravovali minimálne staré dátumy či niektoré body, ktoré sa už nepodarí zrealizovať, nespresnili, či noví ministri si vo vyhlásení nezvýraznili svoje nové priority. Však to by zobralo len chvíľu času a myslím, že ľudia by to veľmi ocenili.
Osobne si myslím, že táto vláda nereprezentuje ani vôľu väčšiny občanov tejto krajiny, ktorí dali vo voľbách v roku 2016 svoj hlas politickým stranám zastúpeným v tomto parlamente. Strany SIEŤ a MOST – HÍD v rozpore s predvolenými sľubmi o povolebnej nespolupráci so SMER-om tieto svoje záväzky nedodržali. Väčšina ľudí, ktorí vo voľbách v roku 2016 volili, si žiadala zmenu spôsobu vládnutia, ktorý tu v uplynulom volebnom období reprezentovala strana SMER.
Pre mňa je politická kolaborácia s ľuďmi a stranami, ktoré udržaniu svojej moci kryjú svojich kamarátov, ktorí podvádzajú, kradnú či obohacujú sa na úkor štátu či druhých, neprijateľná. Spôsob doterajšieho vládnutia, žiaľ, otvoril dvere talianskej mafii na Slovensku, naša skorumpovaná vládna moc sa nechala vtiahnuť do kolaborácie so pseudotalianskymi podnikateľmi, tak ako kolaboruje s oligarchami tejto krajiny. Politici bažia po moci, a preto sa stali figúrkami v ich rukách. Slovensko potrebuje odstrihnúť chápadlá tejto moci. Do pozície ministrov sa musia dostať ľudia, ktorí nebudú kolaborovať s biznismenmi podporujúcimi ich vlastné strany a sledovať stranícke pokyny svojich šéfov na uspokojenie záujmov svojich sponzorov.
Aj tu v parlamente, či na strane koalície, alebo opozície, na ministerstvách je veľa úprimných a morálne bezúhonných ľudí. Verím, že to, čo robia, robia s láskou ku tejto krajine. Mnohí sú ochotní urobiť aj malé kompromisy. Však keby neboli, na ich pozície by sa mohli dostať aj horší ľudia. A opäť, naozaj nechcem súdiť týchto ľudí ani nijakým spôsobom im vstupovať do svedomia, chcem však povedať svedectvo mojej rodiny, mojich rodičov a môj postoj je veľmi podobný.
Ja pochádzam z veriacej rodiny. Moji rodičia sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia, tiež chceli pomáhať, tiež stáli pred dilemou urobenia malých kompromisov, aby sa dostali na vplyvné pozície. Môj otec je stavebný inžinier. Po polroku po tom, ako urobil odborné skúšky, mohol nastúpiť na miesto námestníka traťovej dištancie na Železniciach Slovenskej republiky. Správa a údržba tratí, pozícia, pod ktorou bolo 400 zamestnancov. Podmienkou však bolo vstúpiť do Komunistickej strany a mať vyriešenú náboženskú otázku. Neurobil to a tak zastavil svoju sľubne sa rozvíjajúcu kariéru a vlastne skončil a išiel do dôchodku ako projektant na projektovom stredisku železníc. Moja mama veľmi túžila byť učiteľkou, a musím povedať, že bola by výbornou učiteľkou, po Nežnej revolúcii si to totiž krátko aj vyskúšala a študenti ju mali veľmi radi. Ale vtedy nemohla učiť deti, lebo nebola ochotná spraviť kompromis. Išla teda na chemickú priemyslovku a stala sa chemičkou. Ľudia ochotní obetovať svoje kariéry, lebo neboli ochotní kolaborovať s nepriateľskou štátnou mocou. Takí ľudia si radšej vybrali žiť život čistého svedomia.
Ak táto vláda získa dôveru poslancov, pani ministerka zdravotníctva, keďže ste tu, dovoľte ešte pár slov vám, chcem veriť, že budete robiť veci svojou vlastnou hlavou, tak ako ste povedali, a nebudete robiť kompromisy. Povedali ste, že chcete dať dôraz na nemocničnú starostlivosť. Ja vás chcem poprosiť, prosím ako prvú vec, si posvieťte na pána riaditeľa Valockého na Národnom onkologickom ústave, ktorý získal post za úradovania vášho predchodcu. Choďte sa pozrieť tam. Porozprávajte sa s jeho zamestnancami, najlepšie medzi štyrmi očami, aby sa nebáli. Pomôžte im a pomôžte ľuďom, ktorí na Národnom onkologickom ústave sú liečení. Uvidíte, že tá situácia je naozaj vážna a že spôsob riadenia pána riaditeľa je naozaj veľmi škodná.
Takisto ma veľmi teší, že chcete sa postaviť, zasadiť za dostavbu nemocnice Rázsochy. Je to neuveriteľné, ale v útrobách údajne skončilo už 65 mil. eur na konzervovanie skeletu a stráženie budovy. Búranie bude stáť približne 17 mil., suma môže byť aj vyššia. Plánovaný termín dostavby je 2023, ak sa nemýlim. Je veľmi dôležité, aby do tohto času fungovala nemocnica na Kramároch. Pokiaľ by došlo k zavretiu tejto nemocnice skorej alebo k akejkoľvek nefunkčnosti jej oddelení, eventuálne k nedobrým podmienkam, pracovným podmienkach jej zamestnancov, úplne reálne hrozí, že časť z nich sa prestúpi do novej budovanej nemocnice na Boroch, súkromnou spoločnosťou Penta. Veľmi dobre viete, že analýza ponuky a dopytu, nemocnica na Rázsochách nepočíta s plánovanou súkromnou koncovou nemocnicou na Boroch. Tá má plánovaných 400 lôžok a v nemocnici chce Svet zdravia zamestnať 1 200 zamestnancov, z nich má byť 230 lekárov a 700 ošetrovateľských miest vrátane sestier. Viete, že ich je nedostatok.
A ešte by som chcel, a mám aj na to čas, ešte povedať pár slov o rezidenčnom programe. Rezidenčný program bol veľmi dobre myslený a je dnes z kľúčových programov, ktorý by mohol aspoň čiastočne zmierniť kolaps, ktorý tu hrozí vzhľadom na primárnu sféru. Veľmi dobre viete, že primárna sféra je kľúčová, a pokiaľ by sa tú podarilo dobre zreformovať, tak jej správna funkčnosť ušetrí obrovské financie potom aj v celom sektore. Viete, aký je tam vysoký priemerný vek ako pediatrov, tak aj všeobecných lekárov. To však, jaký máme teraz zákon, tak je neuveriteľné, že v zákone figuruje podmienka, že rezidentovi bude určený kraj, kam bude poslaný. Toto je podmienka, ktorá všetkých ľudí odplaší, aby sa do rezidenčného programu vôbec zapojili.
Ďalšia vec. Čo sa stalo? Stalo sa bezprávie na lekárkach, na tých, ktorí si chceli založiť svoje rodiny a zapojili sa do rezidenčného programu. Pravdepodobne o tom viete. Boli od nich vymáhané vysoké odstupné, pokiaľ nastúpili na materskú dovolenku, nechceli sa vrátiť a nechceli dodržať literu zákona, hoci za ich obdobia, keď ony do toho rezidenčného programu nastupovali, zákon hovoril niečo iné. Je tam tá retrospektivita, stala sa im veľká krivda, prosím, zasaďte sa za to, aby sa im tie finančné prostriedky vrátili. Pretože ja osobne to považujem naozaj za veľkú nespravodlivosť. Dotazuje sa údajne ministerstvo zdravotníctva s ministerstvom školstva, kto je na vine. Prosím vás, zasaďte sa za to, aby sa tá vec dala do poriadku. A zároveň, prosím, nastavte rezidenčný program tak, aby fungoval. Pretože pokiaľ nestačí iba doňho dať peniaze, treba ho naozaj nastaviť tak, aby bol oňho záujem.
No a ďalšia vec je tá, čo sa týka kompetencií. Pokiaľ my v primárnej sfére neupravíme kompetencie, neprispôsobíme tomu výučbu, tak tá primárna sféra nebude plniť tie úlohy, ktoré plniť má v modernom zdravotníckom systéme, a všetky ostatné riešenia, ktoré tu aj, žiaľ, sú čiastočne realizované, budú len záplaty. A v konečnom dôsledku ten zdravotný systém veľmi s tým profitovať nebude. Naopak, pokiaľ by to niekde chcel v budúcnosti vrátiť naspäť a chcel by v primárnej sfére dať aj určité povinnosti, ktoré sa teraz profesionalizujú, bude mať obrovskú ťažkú pozíciu a bude sa mu to robiť veľmi ťažko.
Pani ministerka, pokiaľ táto vláda získa dôveru, vám želám všetko dobré, nech sa vám darí a nech všetky tie ideály, s ktorými do svojej pozície nastupujete, sa vám naplnia.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Pán kolega Krajniak, aj ja by som rád zaspával s tým, že má zmysel dať pánovi Pellegrinimu šancu, že je snáď možné mu dôverovať. Ale aby som mohol s takýmto pocitom zaspávať, tak si myslím, že pán Pellegrini už prepásol šancu, lebo pán Pellegrini vie čítať s porozumením a on si prečítal, že Kuciak písal veľa o podnikateľoch, ktorí boli spojení so SMER-om, že to nebol len Výboch, ale aj známy nitriansky podnikateľ Bödör, majiteľ bezpečnostnej služby Bonul a švagor policajného prezidenta Tibora Gašpara. A práve to, že Tibor Gašpar je aj dnes vo svojej funkcii, tak potom u mňa pán premiér túto šancu už prepásol, lebo toto je nielen požiadavka ulice, rodičov zavraždených, všetkých slušných ľudí na Slovensku, ale do dnešného dňa tento človek je vo svojej funkcii.
To znamená, že nemôžeme v tejto chvíli dôverovať pánu premiérovi, že to myslí naozaj úprimne a vážne, keď tento základný rez, ktorý je nevyhnutný predpoklad získania dôvery, neurobil.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Dovolím si ešte záver, ktorý som nestihol a takto reagovať vlastne aj na diskusiu. Na záver chcem naozaj upozorniť, že práve dnes, pán Pellegrini, vaša vláda mení... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Poprosím reakciu na faktickú poznámku, pán poslanec.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Dobre. Prihlásim sa potom v riadnom...

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, nie je nás tu veľa a predsa je to prelomové hlasovanie, vzniká nová vláda. Tieto kulisy, v ktorých sa odohráva naše rokovanie, sú kulisy naozaj za totality nadizajnovanej budovy. Tento formálny stereotyp riadenia, naše, ako hovorí jeden pán poslanec, šesťstoeurové obleky, naše kartičky a tlačítka, to všetko nás utvrdzuje v dojme istej legality, ale nemusí to, dámy a páni, znamenať, že legitimity.
V takej ilúzii legality, že podľa nejakých predpisov sa to udialo, pracovali a existovali aj poslanci rôznych naničhodných režimov a pracujú a existujú aj dnes, ktoré potom zmietli dejiny. Ale legalita, ako som už povedal, nie je legitimita. Legitimitu priznávajú ľudia iba tým legálne vytvoreným inštitúciám štátu, a poslanecký zbor je jednou z najväčších a najvyšších inštitúcií tohto štátu, ktoré sa pri výkone svojho poverenia nespreneveria poslaniu, pre ktoré vlastne boli ustanovené.
To poslanie veľmi silne rezonuje aj so slovom poslanec. Toto je podstata celého zmyslu tejto inštitúcie. Nespreneveriť sa poslaniu, pre ktoré sme vznikli. Stláčať gombíky môžme - a bude to legálne - aj tak, že úplne zrušíme povedzme demokratický rámec alebo naštrbíme demokratický rámec nášho štátu, poškodíme verejný záujem, hoci sme sľubovali, prisahali na ústavu, že budeme robiť práve v prospech verejného záujmu.
Dámy a páni, poslaním politických strán, ktorých kandidátkam občania dali dôveru a umožnili dostať sa do tohto parlamentu, je pomáhať ľuďom a štátu, aby si čoraz viac ľudí na Slovensku mohlo rozvinúť svoje schopnosti a ísť za svojím šťastím. To je, akokoľvek to znie banálne, ale to je podstata zmyslu politiky. Žiadne kšefty, žiadna, žiadna mafia, žiadne pomáhanie našim ľuďom. Nie, podstata politiky je oveľa banálnejšia, ale poctivejšia, je to služba ľuďom, aby mohli rozvinúť svoje schopnosti a mohli čo najúspešnejšie ísť za svojím šťastím. Oni ho, oni ho vedia nájsť. My im máme pomáhať a otvárať dvere.
Stáva sa ale, že politické reprezentácie stratia zo zreteľa svoje poslanie. Ale na rozdiel od nejakého fyzikálneho alebo prírodného sveta to ešte neznamená, že to bude hneď vidieť. Tento strop sa na nás nezrúti ani, ani neprestanú fungovať tlačítka, keď sa spreneveríme poslaniu, pre ktoré nás sem ľudia poslali, nenastane ani rozutekanie poslancov. Hoci aj vlastne už také politické reprezentácie, ktoré sa spreneverili poslaniu, sú vlastne akýmisi politickými fejkami, aby sme to povedali modernou rečou, sú vlastne zlou inštitúciou. Nezastavia sa, naďalej schôdzujú, sľubujú, rečnia, stláčajú gombíky.
História nás učí, že každá moc, aj veľmi zlé moci sľubovali ľuďom blaho a verbálne sľubovali aj spravodlivosť, ibaže často to bol klam. Hovorili jedno a robili iné. Bolo to divadielko pre naivných. My na Slovensku s tým napokon máme bohatú skúsenosť. Tisov režim rečnil o láske ku svojeti, ku Bohu, ku Slovensku, ale v praxi bol totalitným a bezbožným režimom, keďže prenasledoval nevinných, ožobračoval a vraždil bezúhonných a zo štátu urobil vazala Hitlera, ktorý bol jedným z najväčších zločincov v dejinách ľudstva.
Podobne, keď dovolíte, pripomeniem aj režim, ktorý tu bol od Gottwalda po Husáka, barvito rečnil o blahu ľudu, ale opäť zabíjal nevinných, prenasledoval bezúhonných a zo štátu urobil klietku obohnanú ostnatým drôtom.
Od čias, kedy sme sa tohoto režimu zbavili, stoja nové politické reprezentácie neustále pred rozhodnutím vždy znovu a znovu, či budú naplno plniť to poslanie, s ktorým slovenská demokracia vyštartovala, pre ktoré vlastne tento parlament bol zriadený. Už takmer 30 rokov u nás trvá zápas síl spojených najmä s minulosťou, ktoré vytvárajú zdanlivú demokraciu, v ktorej neplatí právo pre každého, súboj s novými silami, ktoré majú alebo chceli by mať skutočný rešpekt ku právu a k pravde. Trvá to už takmer 30 rokov, raz úspešnejšie, inokedy menej úspešne. Bránime sa úplnej dominancii síl, ktoré predstavujú kontinuitu s nedemokratickou politickou kultúrou, teda kontinuitu s kultúrou, ktorá, žiaľ, prevalcovala Slovensko počas polstoročia, ktoré predchádzalo vzniku Slovenskej republiky a vzniku demokracie.
Nemožno povedať, že tých 30 rokov sa vždy hralo divadielko s ľuďmi, ale demokracia nebola do dôsledkov nastolená. To znamená, napríklad jedna z požiadaviek novembra, aby sa polícia odpolitizovala, tak ako vidíte, dnes bola vonku demonštrácia, kde sa skandovalo to isté. Nechceli tí ľudia, nechcú prezidenta, ktorého očividne menovala politická moc a má, domnievajú sa ľudia, že má záujem túto politickú moc chrániť a nepripustiť objasnenie niektorých zločinov. Už 30 rokov sa neplní oddelenie prokuratúry od politiky a ďalších a ďalších kontrolných inštitúcií, ktoré by mali v našom štáte zabezpečovať profylaxiu pred vírusmi zla, zlodejstva, kriminality.
Čiže to, tá podstata, lebo, áno, to, že máme sviatok 17. novembra, nevyznieva vlastne ako paródia, nevyznieva ako výsmech tým ľuďom, čo dôverovali, že politické elity skutočne zavedú demokraciu? Demokraciu, áno, tých bŕzd a protiváh, ktoré skutočne a nie zdanlivo kontrolujú jedna druhú, vyvádzajú dôsledky a kde naozaj platí slogan právneho štátu: „Padni, komu padni.“
Z môjho pohľadu človeka, ktorý má už svoj vek a ktorý tu zažil vzostupy aj pády slovenskej demokracie, aj svoje osobné, môžem povedať, že nemôžem sa čudovať verejnosti, že nám vystavuje žltú kartu. Nemôžem sa čudovať, že rastú, že hľadajú, hľadajú potom v nespokojnosti oporu aj v extrémistických alebo v radikálnych predstavách, ktoré odsudzujú demokraciu ako takú, alebo odmietajú demokraciu ako takú. Jednoducho už pred minulými voľbami pohár pretekal. Strany tu žili ten svoj stereotypný život. Mačkali sa gombíky a mysleli si, že majú plnú legitimitu, lebo mali legalitu. Ale ľudia začali voliť protistrany, antistrany, nesystémové strany, ktoré vlastne legitimitu tohto parlamentu odmietajú. Už vtedy to malo byť veľké varovanie. Namiesto, namiesto skutočnej zmeny verejnosť dostala len placebo. Ľudia predsa majú pamäť. Pamätajú si, že ako dlho to už trvá. Po novembri veľmi rýchle prevládli sily minulosti, naozaj tí ľudia, ktorí v novembri stáli na druhej strane barikády a oni privatizovali tento štát, oni boli víťazmi transformácie.
Mohol by som, ale nechcem vás, dámy a páni, tým unaviť, ale pospomínať veľa bizarností, ktoré sme si v tomto štáte strpeli, od toho, ako žijú bývalí politickí väzni, ktorí naozaj trú biedu, a po to, ako sa im ich niekdajší kati mohli vždy vysmiať do očí. Stále to platí, neboli sme schopní s tým nič urobiť. Takisto tí, čo nakradli v 90. rokoch, bohatli zo štátu aj za ďalších vlád aj po Mečiarovom páde. Za posledné dekády sme si všetci až príliš ľahko privykli na to, že tento parlament, ústava aj zákony sú len na to, aby vytvárali legálny rámec pre neslušné a vlastne nelegálne veci. Zákony sa vylepšovali a menili, aby otvárali dvere, áno, aj takým mafiám, aká sa teraz s veľkým prekvapením zistila, všetci boli prekvapení, aj tajné služby, že sa jej dobre darí na východnom Slovensku.
Aféry striedali aféry a ľudia mali plné zuby už toho známeho úslovia, že skutok sa nestal. Začali mať takmer istotu, že zneužívačov moci tento štát nepotláča, ale chráni, a keďže je stranícky nominovaná prokuratúra aj polícia, prestali dôverovať inštitútom štátu. Tu v Národnej rade sme boli neraz svedkami, my ako opozícia sme občas to bezmocne pripomienkovali, sme boli neraz svedkami, že v zákonoch sa vytvárali podmienky pre budúce korupčné schémy, vyspelé korupčné schémy, ktoré umožňujú niekedy to podojenie štátu až o rok, o dva roky, keď už možno my tu nebudeme. Mali sme tu ministrov, a obávam sa, že ich tu budeme mať niektorých opäť, ktorí sa natoľko sústredili na takéto projekty, že im ani nezostal čas na čo i len formálne predstieranie nejakých skutočných programov pre verejnosť. Skutočne tie dva roky prešli ako voda.
Ja sám pôsobím vo výbore, kde sa zaoberám životným prostredím, vedel by som o tom všeličo povedať. Naozaj to je veľké sklamanie, že ten prvý vládny program bol formálny a len všeobecný, sa dalo do istej miery ospravedlniť tým, že naozaj tá vláda bola zostrojená z veľmi prekvapivých strán a úprimne verím v to, že nie všetky strany boli na to spoločné vládnutie nastavené. A tak teda dobre, program bol frázovitý, neboli tam žiadne konkrétne záväzky, prakticky je nekontrolovateľný.
Ale teraz po dvoch rokoch čo bránilo ministrovi, aby urobil už presnejší plán? Už má skúsenosti. Išiel tam laik, okej, aj to sme si už všetci až trestuhodne zvykli. Ale prečo nie? Prečo teraz nepredloží normálne záväzky, ktoré by boli kontrolovateľné, ale iba prekopírované to isté, čo bolo pred dvomi rokmi? K tomu, ak bude ešte možnosť, k otázke životného prostredia v programovom vyhlásení vlády sa vrátim ešte v ústnom prihlásení.
Vrátim sa teda k tej podstate, o ktorej táto schôdza, táto nová vláda, ale aj tá demonštrácia, ktorá je na ulici a ktorá možno ešte bude, čiže vráťme sa do reality súčasnosti. Roky teda bežali, varili nás ako tú povestnú žabu na slabom plameni. Ľudia, sa zdalo, že znesú tú sériu káuz raz modrých, potom červených donekonečna. Po skoro 30 rokoch sme vlastne zažili akúsi plazivú normalizáciu, ktorá sa pre ľudí už blíži k neznesiteľnej hranici. Kritika alebo kriticky nespokojných, veľmi nespokojných voličov, keď si pozriete výsledky minulých volieb, bola drtivá väčšina. To boli všetko nespokojní voliči s tým status quo. Predsa ale vznikla vláda, ktorá skloňovala slovo kontinuita. Sama sa nazvala vládou kontinuity. Od počiatku tam v tomto bol úplne zrejmý rozpor. Slovensko, už tie strany, ktoré tu vládnu a ktorých predstavitelia niektorí takpovediac už dávno nevideli denné svetlo a nevyšli od moci, tie strany zabudli a nevšímajú si, že tá nespokojnosť ľudí sa stupňovala. Nebudem sa teraz zaoberať tým, že aký zázrak zmieril a zbratal tie strany, čo boli dovtedy buď nacionálne protikladné, alebo opozično-koalično protikladné.
No, jednoducho vznikla tretia vláda Roberta Fica a nebola takým sklamaním len preto, že vznikla, ale pre mňa osobne bola sklamaním práve zato, že nebola iná. Ja som veril, že keď tam vstúpi MOST a Procházka, že aj SMER uzná, že, dobre, keď sme vládli sami, tak sme to nastavili takýmto spôsobom, ale uznajme, že treba, netreba tých ľudí tlačiť doslova k stene. No ale prišlo sa na balíčky, vsadilo sa na to, že aféry sa zastrú bezplatnými vlakmi alebo nejakými sociálnymi darčekmi.
Do tejto situácie, a budem smerovať ku koncu, do tejto situácie prišlo k tomu, čo všetci dobre viete a čo je vlastne dôvodom, prečo tu máme novú vládu alebo staronovú vládu a prečo prejednávame v Národnej rade jej programové vyhlásenie. Do tejto situácie varenej žaby na slabom plameni sa zarezala ako nôž strašná správa o vražde novinára, ktorý sa zaoberal skoro výlučne odhaľovaním politickej korupcie. Odhaľovaním tej chobotnice vzťahov, ktorá sa tu vytvorila ako akýsi druhý a oveľa lepšie fungujúci projekt, než je projekt verejnej služby, ktorého my sme ako poslanci účastníci.
Až doteraz sme, dámy a páni, mohli odvracať zrak. Až doteraz iba nemnohí poslanci kričali a burcovali, že nám oligarchovia a politickí mafiáni unášajú republiku. Iba nemnohí politici išli proti prúdu. Výhodnejšie a bezpečnejšie bolo ísť s bohatými skupinami, ísť s víťazmi slovenskej transformácie, ktorí tu držia v rukách takmer všetko.
Po vražde pána Kuciaka sa naozaj ukázalo, že tu existuje nové mladé Slovensko, ktoré už nemá trpezlivosť na pokračovanie v tejto bábkohre. Slušnosť a férové vládnutie už nežiada len zopár pošahancov, ako vy nám radi hovoríte, ale žiada ich verejnosť, žiadajú ich mienkotvorci, žiada ich ulica. Tá ulica hovorí, že príde.
Z otázky presiaknutia korupcie do štátu sa stala kardinálna otázka. Ja vám môžem povedať, že keď som začínal s burcovaním na túto tému, nemali na to náladu ani médiá, no však odniekiaľ musia brať reklamu, nemali na to náladu politici, lebo skoro každý predsa niekomu chcel v politike pomôcť, potom po rokoch sa zjavil Matovič, ale aj ten bol hlasom volajúcim na púšti z toho hľadiska, že aj opozičné strany mali oveľa širšie programy, kde uprednostňovali iné témy, ale dnes, dámy a páni, je kráľ nahý. Skutočne môžme sa hádať o dôchodkoch, môžme sa sporiť o pravoľavých alebo liberálnokonzervatívnych témach, ale až potom, keď sa obnoví dôveryhodnosť samotného štátu a jeho inštitúcií. Hádať sa o týchto detailoch, hádať sa o zákonoch a o ich využití v okamihu, kedy je, kedy verejnosť prestáva veriť v inštitúcie svojho štátu, by bolo márne a zbytočné.
Verejnosť zdvihla hlavu a žiada, a budem teraz presne citovať, "elementárnu slušnosť a rešpekt". Môžte to ignorovať, môžte povedať, čo vy nám budete, umelci, toto je citát z dnešného dokumentu, ktorý zverejnili umelci, čo vy nám budete radiť. Ale oni hovoria a verte mi, že hovoria z duše väčšiny toho obyčajného Slovenska. Znovu budem citovať: „Prestaňte sa tváriť, že neviete, o čo nám ide. My nechceme meniť výsledok volieb, my vás žiadame, aby ste sa začali správať zodpovedne. Prestaňte predstierať, že veci meníte. Prestaňte robiť len preto, aby sa ulica upokojila. Ona je pokojná, len sa jej prestaňte vysmievať do tváre.“
Toto nenapísali pošahanci ani chuligáni, toto napísala elita slovenskej kultúrnej obce, ktorá je nespokojná naozaj s pľuvancom do tváre, ktorý jej uštedril ten, kto vybral novú ministerku kultúry, pretože umelci majú pocit, že stranícka funkcia na to nestačí. (Zaznel zvuk časomeru.)

"Ako môžu to, čo sa Jankovi a Martinke stalo, vyšetrovať ľudia, o ktorých Janko písal? Neveríme im." Vážené dámy, vážení páni, milí kolegovia, takto reagujú rodičia Janka Kuciaka a Martiny Kušnírovej na aktuálnu situáciu. Týmito slovami dovoľte, aby som si uctil ich pamiatku, aby som vyjadril hlbokú nedôveru vláde, ktorá namiesto toho, aby prevzala zodpovednosť za to, čo sa tu udialo, a opäť vrátila loptičku na stranu ľudí, tak sa takýmto spôsobom chce zabetónovať vo svojej pozícii.
Predstupujete, vážená budúca vláda, pred nás, aby sme vám vyjadrili dôveru. Pozrime sa na to, čo je to dôvera. Dôvera je viera alebo presnejšie predpoklad, že budúcnosť bude mať kladný vývoj. Je to očakávanie človeka, že budúce konanie osoby alebo organizácie sa bude pohybovať v rámci spoločných hodnôt alebo morálnych predstáv. Vec alebo osoba, ktorej sa má dôverovať alebo dá dôverovať, sa označuje ako hodnoverná, vierohodná alebo dôveryhodná. Osoba, ktorá dôveru zradila, sa nazýva vierolomná.
Pozrime sa teda, či môžeme po dvoch rokoch pôsobenia, a ja sa teraz zamerám na pána ministra dopravy, či mu môžeme dôverovať naďalej, keďže bol nominovaný ako budúci minister dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja. Či môžeme očakávať nejaký pozitívny vývoj na základe skúsenosti z jeho pôsobenia v rezorte. Cítia občania zlepšenia v doprave alebo nie?
Vláda sa v novom programovom vyhlásení zaväzuje udržať vysoké tempo výstavby diaľnic a rýchlostných ciest. Citujem: „Výstavba diaľnice D1 medzi Bratislavou a Košicami je naďalej dôležitou prioritou. Cieľom vlády je umožniť motoristickej verejnosti od roku 2020 využívať všetky diaľničné úseky.“ To myslíte vážne, pán minister? Považujete takýto záväzok za kredibilný? Alebo aj vy, pán budúci premiér? V roku 2020 budú občania využívať všetky diaľničné úseky alebo si z ľudí robíte srandu? V tejto chvíli je jasné, že cieľ nenaplníte.
Úsek D1 Turany – Hubová ešte len idete projektovať, úsek Lietavská Lúčka – Dubná Skala s tunelom Višňové v roku 2020 dokončený nebude. Obchvat Ružomberka sa mal otvárať vlani a bude dokončený najskôr v roku 2022. A namiesto toho, aby ste sústredili maximálne energiu pracovníkov NDS-ky a vyčlenili ľudské aj finančné kapacity do skutočných priorít, vy ste ich kapacitu presmerovali na diaľničné úseky, ktoré sú prioritou číslo 3, 4 alebo 5.
Výstavba diaľnic je naďalej výherným automatom pre oligarchické skupiny v pozadí politických strán a nie službou občanovi. Štát platí poradenským firmám vysoké sumy za služby, ktoré by vedeli urobiť radoví zamestnanci na ministerstvách za výrazne menej peňazí, to konštatuje vo svojej správe aj Najvyšší kontrolný úrad. Za všetky spomeňme napríklad firmu Deloitte a predražené právne služby firmy AKMG. Prieťahy v konaniach pri výstavbe ciest a neustále zmeny spôsobujú takmer všade na Slovensku, že sa ľuďom rozpadávajú domy, keď ich denne míňajú tisíce kamiónov. Ľuďom štát berie zdravie a skracuje život tým, že nedokáže efektívne a rýchlo podľa stanovených priorít stavať nové cesty I. triedy mimo intravilánov obcí a miest. Namiesto toho ste nasľubovali všade diaľnice, aj tam, kde to intenzity dopravy a socioekonomické ukazovatele neodporúčajú.
Pán minister Érsek, slovo prioritizácia je vášmu pôsobeniu asi cudzie. Stačí sa pozrieť na situáciu v NDS, kde skúsení odborníci odchádzajú, lebo sa viac nedokážu pozerať na chaos a bačovanie politických figúrok vo vedení. Aj to je dôsledkom... Dôsledkom toho je aj to, že v tomto roku otvoríte nula kilometrov nových diaľnic. Ale napríklad korčuliari a cyklisti sa konečne dočkali teplého počasia na úseku Hričovské Podhradie – Lietavská Lúčka, kde ste im za 400 mil. eur pripravili ideálne podmienky na takmer hotovej diaľnici, ktorej ste zabudli pripraviť pokračovanie v podobe križovatky a privádzača.
Už dva roky mešká výstavba obchvatu Bratislavy, kde pod pasívnym dohľadom štátu sa kšeftovalo s pozemkami a to oddialilo výstavbu. A nie je jasné, či vôbec španielsky koncesionár nájde pracovnú silu na realizáciu D4, R7.
Pred župnými voľbami chceli poslanci za SMER, ale aj minister dopravy, aby bola uvoľnená tzv. dlhová brzda. Chceli tým povedať, že nemáme dosť peňazí na výstavbu diaľnic a rýchlostných ciest. Vláda si ale návrhom rozpočtu pre rok 2018 sama nastavila zrkadlo. Nedokáže efektívne čerpať ani tie prostriedky, ktoré má. Kým v štátnom rozpočte mala v roku 2017 na cesty a železnice k dispozícii takmer 1,4 mld. eur, tento rok má k dispozícii len 880 mil. eur. Ide teda o zníženie 55 %. Aj samotný rozpočet ukazuje, že ministerstvo dopravy nie je schopné čerpať európske fondy alokované na rok 2018, pretože nedokázalo vyčerpať peniaze z minulých rokov.
V novom programovom vyhlásení vlády píšete: „Vláda ešte v roku 2016 prehodnotí zrušenie vlakov IC medzi Bratislavou a Košicami.“ Asi ide pán minister obstarať stroj času, aby mohol naplniť tento sľub. Toto považujete za dôveryhodné?
V oblasti železničnej dopravy je minister úplne vo vleku podriadených inštitúcií, ktoré si v podstate robia, čo chcú. Minister im to umožňuje úplnou rezignáciou na strategickú úlohu riadiť železničný sektor podľa jednoznačného dopravného plánu pre územie Slovenska. Aj na tento cieľ má slúžiť dopravná autorita, k zriadeniu ktorej do dnešného dňa nedošlo napriek zmienkam v programovom vyhlásení. Je potrebné strážiť rozpočet štátom financovaných železničných podnikov a súčasne dôsledne kontrolovať, tvrdo sankcionovať, ako aj ďalej rozpracovávať kvalitatívne štandardy železničnej osobnej dopravy a železničnej infraštruktúry, aby sa nám nestávalo, že si národný železničný dopravca obstará elektrické rušne Vektron tým najdrahším možným spôsobom, pričom denne neplní ani elementárne kapacitné a kvalitatívne štandardy štátom objednávaných vlakov, nahrádzajúc nefunkčné moderné vlaky ich štyridsaťročnými atrapami. Nedostatočná kvalita ponúkaných služieb, riedko jazdiace a málo spoľahlivé vlaky s častými meškaniami, výpadkami spojení a stratou prípojov, neuspokojivá hygienická údržba použitých vozidiel, grafity, časté neplnenie plánu radenia vlakov osobnej dopravy vyháňa ľudí z vlaku, čo ostro kontrastuje s veľkorysou reklamnou kampaňou „Ideme vlakom s Hudbou vesmírnou“ za štvrť milióna. Integrácia dopravy je v nedohľadne. Napriek tomu, že máte v programovom vyhlásení záväzok zriadiť dopravnú autoritu, ktorá by priniesla poriadok a jednotné pravidlá medzi dopravcami, v tomto smere konáte veľmi málo.
Vážené kolegyne a kolegovia, dôvera je predpoklad, že budúcnosť bude mať kladný vývoj. Na základe konštatovaných skutočností, hlasujúc podľa svojho vedomia a svedomia, nemôžeme vysloviť dôveru tejto vláde. Slovensko potrebuje zabrať aj v oblasti dopravy a nádej, že sa niečo zmení v najbližšom období, je nízka. Napriek tomu prajem pánovi ministrovi pevné zdravie a veľa dobrých poradcov so zmyslom pre službu občanovi a nie oligarchom.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, dámy a páni, programové vyhlásenie vlády je povinná jazda. Najlepšie sa to ilustruje na týchto troch citátoch. Prosím, počúvajte pozorne!
Citát č. 1: „Vláda bude dôsledne presadzovať preventívne a represívne opatrenia v boji s korupciou, minimalizovať tak množstvo korupčných príležitostí a nastaví účinný sankčný systém.“
Citát č. 2: „Vláda si je dobre vedomá toho, že závažná ekonomická kriminalita a korupcia ohrozuje základné princípy sociálne orientovaného, ekonomicky prosperujúceho, stabilného, právneho a vo svete uznávaného štátu.“
A napokon citát č. 3: „Vláda si uvedomuje, že korupcia predstavuje závažný spoločenský a ekonomický problém, ktorý ovplyvňuje tak kvalitu života občanov, ako aj kvalitu podnikateľského prostredia.“
Dámy a páni, vedeli by ste si tipnúť, ktorý citát do programového vyhlásenia ktorej Ficovej vlády patrí? Jeden bol z roku 2006, druhý z roku 2012 a tretí z roku 2016. Nebudem vám hovoriť, ktorý citát z ktorého obdobia pochádza, asi uznáte, že je to úplne zbytočné. Čarovné na týchto vetách totiž je, že môžte ich ľubovoľne zamieňať, nikto by si nič nevšimol.
Vážení predstavitelia vládnej koalície, všetko, čo som doteraz povedal, bola doslovná kópia môjho úvodného prejavu spred dvoch rokov, keď sme tu rokovali o programovom vyhlásení vlády Roberta Fica. Mohol by som v tomto prejave spred dvoch rokov pokračovať a prijať túto vašu hru o rovnakej vláde s rovnakým obsahom. Problém je však v tom, že situácia sa oproti roku 2016 dramaticky zmenila. Dnešné Slovensko už nie je to Slovensko, ktoré tu bolo v roku 2016. Vtedy ste seba zadefinovali ako vládu kontinuity. A čo je táto ďalšia vláda? Kontinuita kontinuity?
Lenže verejnosť žiadala zmenu, nie kontinuitu, a tá zmena nemôže byť len o osobách, skutočná zmena by sa mala odzrkadliť aj v obsahu vládnutia. Napríklad v tom, že boj proti korupcii a bezpečnosť budú na prvých miestach priorít programového vyhlásenia vlády, a nie medzi poslednými. Pred mesiacom mafiánskym spôsobom popravili jedného novinára a jeho snúbenicu. Bola to vražda na objednávku, vyhlásil dnes dozorujúci prokurátor. Bola to vražda, ktorej motívom bola práca investigatívneho novinára, povedal pred mesiacom policajný prezident a svoje slová dodnes neodvolal. Ale pre túto vládu, tú, ktorá akože prešla významnou rekonštrukciou, je prezentácia Slovenska v zahraničí prednejšia v programovom vyhlásení ako boj proti korupcii a bezpečnosť.
Novinári, dámy a páni, sa v civilizovaných demokraciách nevraždia. Novinári sa vraždia tam, kde má nad štátom prevahu mafia. Novinári sa vraždia tam, kde sa mafia nebojí polície, lebo má na ňu dosah. Novinári sa vraždia tam, kde sú považovaní za jediný rušivý element, za chybu systému.
Pred mesiacom policajný prezident vyhlásil, že vražda Jána Kuciaka súvisela s jeho prácou. Tak sa pozrime na to, s čím súvisela práca Jána Kuciaka.
99 % jeho článkov súvisela so SMER-om alebo s podnikateľmi, ktorí sú spájaní so SMER-om, alebo s policajnými funkcionármi, ktorí sú spájaní s týmito podnikateľmi. Len niekoľko názvov článkov Jána Kuciaka: „Bašternákova firma skončila na mafiánskej adrese, štátu dlhuje milióny“, „Dcéra elitného daňováka mala väzby na schránky v daňovom raji v Karibiku“, „Kauza Kočner, zistili sme čudné praktiky pri vyšetrovaní“, „Obľúbený hotel SMER-u dostal milióny, v pozadí bol syn vplyvného oligarchu“, „Šéf polície založil firmu, prenajíma si kanceláriu u syna oligarchu“, „Čo spája Bašternáka s Ficovým bratom?“, „Tajomná schránka v Modre“ atď. Podobných článkov napísal Ján Kuciak vyše 100, ten posledný, nedopísaný, sa týkal talianskej mafie na východe Slovenska. Články Jána Kuciaka boli charakteristické okrem iného tým, že si na nich naozaj dal záležať. A keďže si na nich dal záležať, ich závery nikdy nikto nevyvrátil. Spochybnil, áno, ale nakoniec nevyvrátil. Posledný článok Jána Kuciaka spochybnil napríklad dnes už bývalý premiér Fico, ktorý pred skupinou europoslancov povedal toto: „Myšlienka, že by mafia mohla mať záujem na východnom Slovensku, je absurdná, pretože tam nič nie je.“ Podobne sa vyjadrila aj europoslankyňa SMER-u pani Smolková: „Žiadnu mafiu na východnom Slovensku nemáme, pozývam všetkých na východné Slovensko, chcem vám povedať, že okrem talianskych podnikateľov tam máme aj nemeckých a holandských.“ Takže podľa čelných predstaviteľov SMER-u žiadna talianska mafia na východe Slovenska nepôsobila.
A aká je realita?
13. marca polícia zatkla Antonina Vadalu na základe zatykača z benátskeho súdu pre drogovú trestnú činnosť. O tejto akcii Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povedala: „Európskym zatýkacím rozkazom žiada taliansky súd o vydanie Antonina V. na trestné stíhanie do Talianska pre drogový trestný čin spáchaný organizovanou zločineckou skupinou s nadnárodnou pôsobnosťou. Celý postup bol realizovaný v maximálnom utajení z dôvodu zabránenia úniku informácií a prípadného zmarenia tohto úkonu.“ Povedala hovorkyňa Generálnej prokuratúry. V súčasnosti je tento taliansky podnikateľ vo vyšetrovacej väzbe a čaká sa už len na to, aby prokuratúra doručila originály zatykača príslušnému súdu.
Možno je dobré si povedať, o čo v tomto prípade ide, budem citovať z novinového článku: „Podľa talianskej polície ide o jedného z čelných predstaviteľov milánskej mafiánskej podskupiny,“ to sú tí podnikatelia talianski, „ktorá sa zaoberala medzinárodným obchodom s narkotikami,“ tvrdí to portál aktuality.sk na základe dokumentov z benátskeho súdu a prokuratúry. Tento biznis Taliani sledovali od decembra 2015, keď zachytili dodávku veľkého množstva drog v zásielke exotického ovocia z Ekvádoru. Týchto 400 kíl kokaínu v hodnote 30 mil. eur putovalo cez Benátky, ďalej do Milána, ale aj do Slovinska a na Slovensko. Vadala bol podľa vyšetrovateľov zodpovedný za riadenie zahraničnej dopravy a jej finančné zabezpečenie. To je to podnikanie, logistika, "zodpovedný za riadenie zahraničnej dopravy a jej finančné zabezpečenie“, tvrdí portál veneziatoday.it. Vadala údajne kryl pašovanie drog obchodom s exotickým ovocím a krevetami. Kokaín sa pašoval v dodávkach týchto potravín, ktoré prichádzali z Kolumbie do benátskeho prístavu. Časť ziskov z drog sa investovala do nákupu a dovozu morských plodov a ovocia, ako sú banány a ananásy, aby udržiavali zdanie, že ide len o obyčajnú lodnú prepravu bežného tovaru.
Ale hlavne, že na východnom Slovensku nie je žiadna mafia, iba podnikatelia z Talianska. To si naozaj myslíte, že tí europoslanci žerú seno? Že ľudia na Slovensku žerú seno? V roku 2016 by sme vám to možno uverili, ale dnes je vďaka článkom Jána Kuciaka Slovensko niekde úplne inde, ako bolo v roku 2016. Aj vďaka článkom Jána Kuciaka vieme, že toľko avizovaná výmena policajného prezidenta nič nevyrieši. Toto už dávno nie je o jednom policajnom prezidentovi. Toto je o celom systéme prepojení veľkopodnikateľov a ľudí z tzv. mafiánskych zoznamov s policajnými funkcionármi, vyšetrovateľmi, prokurátormi a sudcami. A ide nielen o rodinné prepojenia, ale aj o spoločné podnikateľské aktivity manželiek, o poľovačky, oslavy a tak ďalej.
Na základe týchto väzieb si niektoré zvláštne postavy z biznisu dokážu vybaviť čokoľvek. Na jednej strane vlastnú beztrestnosť a na druhej strane trestné stíhanie konkurenčných podnikateľov alebo politicky nepohodlných osôb. Toto pretrhnúť nemôže byť v silách jedného ministra, ak koalícia zostáva tá istá. Toto sa nedá pretrhnúť len výmenou policajného prezidenta. A už vôbec nie je možné to pretrhnúť avizovanou systémovou zmenou voľby policajného prezidenta.
Čo sa o tejto systémovej zmene píše v programovom vyhlásení vlády Petra Pellegriniho? Presne to isté, čo v programovom vyhlásení vlády Roberta Fica. Citujem: „Vláda vytvorí podmienky pre posilnenie parlamentnej kontroly menovania prezidenta Policajného zboru formou verejného vypočutia pred menovaním.“ Toľko akože nový systém výberu policajného prezidenta.
Dámy a páni z koalície, to, čo máte v programovom vyhlásení vlády, v ničom nenaznačuje, že presadíte akúkoľvek systémovú zmenu výberu prezidenta Policajného zboru. Naopak, ak aj nejakú systémovú zmenu nový minister vnútra prinesie, tak ktokoľvek z koaličných partnerov mu bude môcť oponovať, že navrhuje niečo, čo nie je v programovom vyhlásení vlády, a preto nemôže mať podporu koaličných partnerov.
Dámy a páni, navyše predstava, že na všetky prešľapy sveta existuje tzv. systémové riešenie, je podľa môjho názoru len ilúzia a v horšom prípade vyvolávanie falošnej nádeje. Chyba totiž väčšinou nie je v systéme, ale v osobách, ktoré tento systém ovládajú. A ja neverím na taký systém, ktorý by táto koalícia nedokázala obicyklovať.
Preto aj po vymenovaní tejto vlády považujem za jediné poctivé riešenie predčasné voľby. A na ich zdôvodnenie využijem na záver slová rešpektovaného publicistu Mariána Leška, citujem: „Komentátor aktualít.sk Dag Daniš, ktorý dobre pozná obsah článkov svojho nebohého kolegu, sformuloval základné zistenie zavraždeného Jána Kuciaka. Podľa Daniša dospel jeho kolega k záveru, že slovenskú politiku aj slovenskú políciu do veľkej miery ovládol organizovaný zločin. Daňoví podvodníci, realitné mafie a napokon aj medzinárodný organizovaný zločin pretlačili svojich ľudí do politiky aj do vedenia polície, aby si zaručili politické a policajné krytie."
Ak je tak, potom personálna výmena na poste ministra vnútra nič nerieši. Kým budú pri moci politici, ktorí také niečo pripustili a nesú za to priamu zodpovednosť, dovtedy bude pretrvávať oligarchicko-mafiánske ovládnutie štátu. Konanie predčasných volieb nie je preto len otázkou politickou, ale aj civilizačnou a morálnou. Ak podľa ústavy štátna moc pochádza od občanov, občania majú právo si vynútiť, aby to, čo im bolo protiústavne odňaté, sa im opäť navrátilo. (Potlesk.)

Asi ťa sklamem, pán poslanec Dostál, ale práve dnes pán nový minister vnútra vyhlásil, že bude potrebovať ešte viac času ako ten týždeň na vyhodnotenie práce policajného prezidenta, takže tie personálne zmeny asi neprídu tak skoro.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, napriek tomu, že pán premiér tu v tejto chvíli nie je, budem sa prihovárať aj jemu.
Pán premiér, chce to naozaj veľkú dávku odvahy postaviť sa na miesto doterajšieho premiéra za takýchto okolností. Očakávania sú totiž veľmi veľké. No kto vám bude dnes ešte veriť, že ste schopný zostaviť lepšiu vládu, keď celý proces je rýchlejší ako posledná riadna schôdza? A to som si myslela, že toto sa prekonať nedá.
Hovoríte o pokore, s akou prijímate funkciu, ale skopírované programové vyhlásenie vlády je iba výsmech, lebo dva roky v živote jednej krajiny je dlhá doba a niektoré veci sa predsa len zmenili. Navyše ako bývalý minister školstva tým dávate žiakom a študentom signál, že plagiátorstvo je úplne normálne. Neurobili ste si prvú domácu úlohu a vy máte ešte trúfalosť pýtať sa opozície, pýtať si od opozície dobrú známku.
Hneď na začiatok musím skonštatovať, že ja si nemôžem dovoliť kopírovať moje vystúpenie z roku 2016 k starému programovému vyhláseniu, tak ako ste to urobili vy, aj keď moje vtedajšie vystúpenie by bolo oveľa aktuálnejšie ako vaše programové vyhlásenie vlády, pretože z toho, o čom som vtedy rozprávala, sa toho veľa nezmenilo. Dôvod, prečo to nemôžem odcitovať celé, je rokovací poriadok, ktorý sa zmenil a ja mám dnes už len polovicu času, hoci problémy ľudí so zdravotným postihnutím sa spolovice ani náhodou nevyriešili. V mnohých prípadoch sa, naopak, iba prehlbujú.
Dosť sa čudujem hlavne novým ministrom, že im rovnako nezáleží na tom, aby v programovom vyhlásení bol aj ich rukopis, že prijali nadiktovanú hru. Ako sa môžu v takom krátkom čase stotožniť s dokumentom, ktorý ich má sprevádzať celé ďalšie obdobie? Väčšia časť volebného obdobia je za nami. Rozsah nového programového vyhlásenia vlády je stále rovnaký. Nebolo by dôstojnejšie, keby bol polovičný s oveľa reálnejšími cieľmi?
Pán premiér, keď ste taký rýchly a chcete za dva roky stihnúť to, čo sa malo stihnúť za štyri, predpokladám, že sa chcete obklopovať hlavne svižnými ľuďmi. Nerozumiem potom, prečo akceptujete na poste ministra práce človeka, ktorý tieto kritériá nespĺňa. Veď napríklad rozhodnutie odňať licenciu subjektu, ktorý porušil pravidlá, trvalo aspoň jeden a pol roka. Akákoľvek avizovaná zmena trvá minimálne dva až tri roky. Napríklad avizované zmeny zákonov pre sociálne služby alebo kompenzácie. Vláda sa zaviazala riešiť aj problematiku odmeňovania pracovníkov v sociálnych službách. Prešli dva roky a ešte stále tu tento problém máme.
Aj realizácia zákonov potrebuje svoj čas, tak napríklad teraz avizované zvýšenie opatrovateľských príspevkov sa bude naťahovať ďalšie dva roky. A taký proces deinštitucionalizácie, kde národný program je schválený už v roku 2011, nielenže ešte nezačal poriadne, ale deinštitucionalizácia sa dostala do slepej uličky, a to len preto, že sa tomuto procesu nevenuje náležitá pozornosť. Hoci aj programové vyhlásenie hovorí, že vláda si uvedomuje dôležitosť kvalitných a efektívnych sociálnych služieb a bude pokračovať v podpore procesu deinštitucionalizácie sociálnych služieb.
V minulých dňoch sme tu mali komisára pre ľudské práva Rady Európy Nilsa Muižnieksa, a tak si dovolím citovať z jeho správy ešte z roku 2015, že proces deinštitucionalizácie napreduje len veľmi pomaly u nás, pričom v súčasnosti pozostáva iba z niekoľkých, teda v tom čase pozostával iba z niekoľkých pilotných projektov, ktoré sa dotýkali len veľmi malého počtu zariadení a osôb so zdravotným postihnutím. Komisár už vtedy zopakoval, že izolovanie osôb so zdravotným postihnutím zachováva ich stigmatizáciu a marginalizáciu a je porušením práva týchto osôb na nezávislý spôsob života v spoločnosti, ktorý je zaručený v čl. 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Je nanajvýš žiaduce, aby orgány Slovenskej republiky urýchlili proces deinštitucionalizácie s aktívnym zapojením osôb so zdravotným postihnutím a organizácií zastupujúcich tieto osoby. No v máji minulého roku zaslali organizácie, ktoré sa o deinštitucionalizáciu snažia, znepokojujúci list na Úrad vlády, že sa nič nedeje. Že síce máme dokumenty v oblasti transformácie a deinštitucionalizácie v Slovenskej republike, no tie nie sú v súlade s tým, čo sa deje v praktickom živote. Rovnako sa stotožnili ešte vlani po dvoch rokoch, že, á, stotožnili sa so záverečnými odporúčaniami výboru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím k východiskovej správe Slovenskej republiky o napĺňaní dohovoru, kde sa uvádza, že výbor je hlboko znepokojený vysokým počtom inštitucionalizovaných osôb so zdravotným postihnutím, najmä žien so zdravotným postihnutím, tým, že vývin procesu deinštitucionalizácie je príliš pomalý a čiastkový.
Mňa ešte viac znepokojili vyjadrenia ministra Richtera. Na výbore pre sociálne veci k programovému vyhláseniu vlády v piatok, kde on potvrdil iba tento pokračujúci trend a napríklad na otázku, kedy sa posunieme viac v procese implementácie dohovoru, lebo táto správa mala aj ďalšie odporúčania nielen o deinštitucionalizácii, odpovedal protiotázkou: „A je s tým nejaký problém? Veď bude ďalšia správa a potom sa uvidí." Len aby ste vedeli, pán premiér, deinštitucionalizácia je v dôsledku nekonania ministerstva práce teraz aj váš problém, a keď nič iné, aspoň ste vo vašom programovom vyhlásení mohli zmeniť boldom priority.
Keď som už otvorila otázku dohovoru, tak tu máme jeden veľký a neriešený problém v otázke odstraňovania bariér, teda v zabezpečovaní prístupnosti, čo je jeden kľúčový problém pri implementácii dohovoru. Za celé dlhé roky nebola vypracovaná stratégia na ich odstraňovanie. Chýba nám legislatíva, ktorá by nastavila kontrolné mechanizmy, a aj preto nám tu vyrastajú stavby, ktoré vôbec nespĺňajú kritériá bezbariérovosti. Keď nie sú kontrolné mechanizmy, ani stavební odborníci nemajú záujem vzdelávať sa v tejto oblasti a výsledok je katastrofálny. Musia sa opravovať bezbariérové úpravy, ktoré nie sú až také bezbariérové.
O financiách na odstraňovanie bariér sa tu nerozpráva nikto. V rozpočte ťažko nájdete položku, ktorá je určená na systematické odstraňovanie bariér, a keď potrebujeme dať niečo do správy, tak sa rýchlo hľadajú, kde sa aké kroky na odstraňovanie bariér robili na jednotlivých ministerstvách. Zato veľmi často môžeme počuť túžbu ministerstva práce, aby sa už nemuseli dávať príspevky na úpravu bytu, domu, garáže a podobne, lebo chcú ušetriť. Tak skoro to nebude, lebo pre to nerobíte vôbec nič, pán minister. V tomto štáte nielenže nenájdete vhodné bezbariérové bývanie, za rok pribudnú tak dva-tri byty, ale ani tie už nespĺňajú podmienky a bez úprav si tam človek s ťažkým telesným postihnutím naozaj neporadí.
Aj Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím potrebuje svoj rozpočet, na jeho realizáciu tu máme Národný program rozvoja životných podmienok, ktorý rovnako nemá rozpočet a to je hlavný dôvod, prečo sa jednotlivé úlohy presúvajú neustále na ďalšie obdobie. Na ochranu našich práv tu máme jedine verejnú ochrankyňu práv a komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím, ktoré ale tiež často balansujú na finančnom podhodnotení ich fungovania a hlavne ich odporúčania nepadajú na úrodnú pôdu.
Ešte by som vybrala pár bodov z programového vyhlásenia vlády, a teda budem sa vyjadrovať výlučne len k sociálnej politike. Jedným z cieľov vlády je zabezpečiť sociálny rozvoj. Pre to je však kľúčová ekonomická sloboda. Môj kolega to tu už spomínal. Keď sa pozrieme na index ekonomickej slobody u nás, zistíme, že rast tohto indexu sa zastavil niekedy v roku 2006. Aká náhoda. Odvtedy tento index stagnuje a klesá.
Vláda vo svojom programovom vyhlásení hovorí: „Nástroje sociálnej pomoci a sociálnej podpory vníma vláda ako piliere boja proti spoločenskému vylúčeniu a odstraňovania nerovnosti.“ No je to iba fráza, pretože hneď v ďalšiom (správne "ďalšom") odseku píše, teda vlastne v tom istom odseku v inej vete: „Bude dôsledne sledovať efektívnosť a uplatňovať spravodlivosť pri všetkých formách sociálnej pomoci a podpory, aby neumožňovala ich zneužívanie na úkor ostatných.“
Chcem zdôrazniť, že v tomto prvom odseku sa hovorí o zneužívaní. Sociálna vláda sa vyhráža trestaním sociálne slabších. Nehovorím, že netreba kontrolovať, či sa sociálna pomoc dostáva na správne miesta, ale toto má byť súčasťou programového vyhlásenia vlády?
Aby toho nebolo málo, ďalej je ešte tučným, je tam máločo zvýraznené v sociálnej politike tučným, ale je tam napríklad aj sprísnenie podmienok pri poskytovaní sociálnych dávok pre osoby odmietajúce pracovať. To máme v čase, keď sa minister každý mesiac chváli znižovaním nezamestnanosti.
Ďalej vláda sľubuje vykonávať adresné sociálne opatrenia zamerané najmä na ľudí, ktorí pomoc štátu skutočne potrebujú. Asi aj preto sa tu objavuje čoraz viac ľudí, konkrétnych ľudí, adresných ľudí, ktorí očividne takúto pomoc potrebujú, no štát sa k nim obracia chrbtom. Mnohí z tohoto systému vypadávajú aj napriek tomu, že je očividné, že pomoc potrebujú, a rýchlo. Naopak, tento sociálny systém im často berie ilúzie a prehodnocuje ich nároky a ministerstvo si svoje chyby nepriznáva, naopak, iba obhajuje svoje konanie. Majú síce v programovom vyhlásení vlády napísané, že sa chystá optimalizácia adresnosti peňažných príspevkov, no už to tu raz odznelo, neberú sa do úvahy názory tých, ktorých pán minister považuje za partnerov, teda neziskové organizácie. Už o pár dní uvidíme, ako si ministerstvo dokáže alebo nedokáže osvojiť pripomienky k zákonu o kompenzáciách. Zatiaľ nedokázalo ministerstvo prijať ani návrhy, ktoré nemajú žiadny vplyv na rozpočet alebo mali vplyv na rozpočet len veľmi malý, zato by veľmi výrazne pomohli ľuďom, ktorí sú na túto pomoc odkázaní.
Ďalej sa pán minister veľmi rád chváli zvyšovaním príspevku na opatrovanie, nezabudol to spomenúť aj na výbore. Áno, opatrovatelia už veľmi dlho čakajú na zvýšenie príspevku, ale nezabudnite, pán minister, že vy im budete len splácať to, čo ste im mali dať už dávno, pretože títo ľudia žijú naozaj z veľmi nízkych dávok a vy im to ešte teraz budete len splácať a aj to ste sa rozhodli rozdeliť na viac období.
Ďalej. "Zintenzívni úsilie o začlenenie na pracovný trh ľudí so zdravotným postihnutím najmä podporou identifikácie pracovných príležitostí." Ak sa za úsilie považuje napríklad vlani vyhlásená výzva na podporu zamestnávania mladých ľudí do 29 rokov, najmä tých, ktorí nie sú zamestnaní ani nie sú v procese vzdelávania alebo odbornej prípravy vrátane mladých ľudí ohrozených sociálnym vylúčením, do ktorej, do tejto výzvy sa prihlásili dva subjekty, pričom oba uvažovali z projektu vycúvať, tak je to veľmi zlá vizitka. Alebo ak máte pocit, že svedectvá ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí mi píšu, že sa v tejto spoločnosti cítia ako nuly, lebo sa nevedia zamestnať, že sú vymyslené?
V starom aj novom programovom vyhlásení máme, že sa zefektívni systém viaczdrojového financovania sociálnych služieb. O tom sme sa práve presvedčili. Ministerstvo práce bude na ambulantné služby, resp. už teraz prispieva menej, ale na papieri zabezpečili, že majú byť financované z iných zdrojov, čo sú obce a mestá, čo sa však, samozrejme, nerobí. Preto sa dnes denné stacionáre potýkajú s existenčnými problémami. Rovnako ma znepokojuje vyjadrenie ministra Richtera z výboru v piatok, kedy sľubuje nové podmienky pre denné stacionáre, ale až v roku 2019. Lenže ony sú už na pokraji fungovania už teraz v dôsledku nesystémových opatrení ministerstva a riešiť to treba hneď a ešte za rok 2018, pán minister.
"Vláda zapojí reprezentatívne organizácie do monitorovania Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím," aj toto sa dá dočítať v programovom vyhlásení, ale vláda ani nezabezpečila, aby reprezentatívne organizácie vznikli. Hoci som sa na to ministra pýtala na hodine otázok už v roku 2016, už vtedy povedal, že keď bude vôľa, možno do konca roka sa o tom môžeme baviť, ale nestalo sa tak. Dnes je táto otázka stále otvorená a odpoveď z piatka na túto moju otázku na výbore, on považuje za, všetky organizácie, s ktorými rokuje, za reprezentatívne. Áno, lebo jemu táto situácia vyhovuje taká, aká je, keď organizácie živoria a nemajú dostatočnú silu sa brániť.
Za najväčší problém ministerstva ja považujem komunikáciu. Ministerstvo je, si žije vo svojom svete izolovanom od reality. Nepočúvajú partnerov, ktorých si vybrali, neprijímajú ich riešenia. Nevedia komunikovať s inými ministerstvami, pritom na ministerstve riešia mnoho tém, ktoré sú nadrezortné, a jednotlivé problémy musia riešiť prierezovo. Napríklad už spomínané odstraňovanie bariér.
Odstraňovanie bariér sa považuje za problém ministerstva práce, lebo zastrešuje ľudí so zdravotným postihnutím, ale je to hlavne ministerstvo dopravy, ktoré má kľúčovú úlohu v otázkach legislatívy. No pokiaľ ministerstvo práce nebude robiť dostatočné kroky, aby tam vznikla komunikácia, ministerstvo dopravy tento problém riešiť nebude.
Mám tu ešte niekoľko vecí, ktoré, samozrejme, z dôvodu krátkosti času už nestihnem odprezentovať. Ale, pán premiér, pýtam sa, prečo na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny máme ministra, ktorý nechráni záujmy nikoho? Nechráni záujmy ľudí odkázaných na pomoc, či už detí, zdravotne postihnutých či matiek, ale nechráni záujmy ani zamestnancov, ktorí pre neho pracujú. Takýto minister nerobí opatrenia, aby začleňoval ľudí do spoločnosti a zabezpečil tak sociálnu udržateľnosť, naopak, jeho opatrenia sociálne vylúčenie prehlbujú.
Pán premiér, tento minister už dvakrát čelil odvolávaniu a raz bol k nemu veľmi blízko. Pán premiér, ľudia takéhoto ministra nechcú a my takého ministra nepodporíme, a preto vláda našu dôveru mať nebude.

Vážená pani predsedajúca, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predseda vlády, ctení ministri, drahí prítomní, dovoľte aj mne vystúpiť k preberanému bodu programu, ktorým je nielen programové vyhlásenie vlády, ale teda zároveň aj rokovanie o vyjadrení dôvery tejto vláde s tým, že musím v úvode poznamenať to, čo som spomenul aj v piatok na výbore pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, že som očakával, pokiaľ sa hovorilo o zmene vlády, že sa pristúpi k určitým úpravám aj v dokumente, ktorý máme teraz pred sebou. A hovorím to v dobrom. Hovorím to v dobrom práve preto, lebo budem sa vyjadrovať k problematike školstva, ktorá by si práve ten update veľmi zaslúžila. A na rokovaní tohto výboru som aj ocenil pripravenosť pani ministerky, škoda, že tu teraz nie je, že naozaj nám podala pomerne vyčerpávajúce informácie o tom, čo sa za dva roky robilo alebo čo konkrétne ona urobila, odkedy je vo funkcii. A ako učiteľ z praxe musím jednoznačne oceniť, keď vidím človeka, ktorý si prípravu urobí, pretože sám som tak robil. A o to viac je pre mňa možno nepochopiteľné, že naozaj to nestálo za tú námahu prispôsobiť sa zmene podmienok a uskutočniť a doplniť mnohé veci v tomto dokumente, aby reflektovali aj na súčasnú zmenenú situáciu.
Dnes sme už inde, ako sme boli v roku 2016, aj keď častokrát sa v mnohých veciach až tak veľa neurobilo. Samozrejme, boli tu aj určité udalosti, ktoré mohli a aj urobili objektívne príčiny, pretože niektoré veci idú pomalšie, ale nedá mi nespomenúť si, akým spôsobom častokrát v minulosti, ešte keď som pôsobil vo vedení Slovenskej komory učiteľov, bolo s nami narábané, keď bolo treba čokoľvek pripomienkovať zo strany ministerstva, veci sa dodali na poslednú chvíľu a my sme často boli pod časovým tlakom, aby sme vedeli adekvátne reagovať. Myslím si, že nedá sa vyhovárať na to, že je nedostatok času. Treba k veciam pristupovať zodpovedne. Ak po nás niekto žiada zodpovednosť, tak musíme ju aj my žiadať od ostatných. A v každej jednej oblasti sa dá vždy urobiť viac.
Veď napokon aj mnohí odborníci hovoria, že častokrát pod tým časovým stresom dokážu ľudia zo seba vydať to najlepšie. Sú to také aktivity, ktoré sa robia aj vo vzdelávacích workshopoch. Dáte určitej skupine dostatok času, aby vytvorila nejaké konkrétne riešenia, a potom zrazu zmeníte zadanie a máte už iba poslednú minútu. Následne potom pri spätnej kontrole medzi jednotlivými skupinami sa zistí, že tie riešenia, s ktorými ste prišli počas tej poslednej minúty, sú častokrát tie najlepšie a najúčinnejšie.
Tak myslím si, že naozaj sme mali a vláda mala pristúpiť k tomu podstatne zodpovednejšie a prísť s podstatne výraznejším updatom, minimálne v oblasti školstva. Konkrétne najmä keď máme na stole správu Európskej komisie aj o Slovenskej republike, ktorá je zo 7. marca 2018, kde sú konkrétne veci, konkrétne veci, z ktorých zacitujem a ktoré sa týkajú nášho školstva a mohli byť zapracované i s návrhmi riešení, ktoré tam budú.
Napríklad v správe sa píše: „Polovica všetkých slovenských žiakov v dolnom sociálnom kvartile dosahuje nedostatočné výsledky.“ Vychádza sa tu z podielu osôb s nedostatočnými výsledkami v hodnotení PISA 2015. Je to vo všetkých testovaných oblastiach, ktorý je výrazne vyšší než priemer Európskej únie, 31 % v prírodných vedách, 32 % v čítaní, 28 % v matematike. "Rozdiel dosiahnutých výsledkov medzi horným a spodným sociálno-ekonomickým kvartilom je viac než 35 % bodov a 9 % bodov nad priemer Európskej únie. V súvislosti s nedostatočnými výsledkami Slovensko takisto vykazuje rozsiahly rodový rozdiel v čítaní, pričom chlapci zaostávajú za dievčatami o 13,2 % bodu." Prípadne Európska komisia nás upozorňuje na kľúčový problém sociálno-ekonomický vo vzdelávacom vylúčení marginalizovaných rómskych komunít, kde s konkrétnymi údajmi, kde sa očakávali legislatívne zmeny, ktoré mali prebehnúť.
Ďalej uvádza: „Verejné výdavky na vzdelanie boli posledné desaťročia nepostačujúce.“
Ďalšia vec: „Platy učiteľov sa postupne zvyšujú, no táto profesia stále neláka.“
To sú všetko vážne body, ktoré by si zaslúžili prepracovať a doplniť, pretože konkrétne pri tomto bode sa nespomína len zvyšovanie platov, spomína sa, ako zvýšiť atraktivitu učiteľskej profesie ako takej. Sú tu navrhnuté riešenia: zlepšovanie odbornej prípravy učiteľov, ich profesionálneho rozvoja, pracovných podmienok, znižovanie administratívneho zaťaženia, zvyšovanie finančných prostriedkov na študijné materiály a učebne.
Ďalší návrh alebo ďalší bod: „Slovensko disponuje rýchlo rastúcim počtom osôb s dosiahnutým terciárnym vzdelaním, no vo vysokoškolskom vzdelaní zároveň pretrvávajú štrukturálne nedostatky.“ Opäť konkrétne čísla.
Ďalším bodom: „Vykonávanie opatrení, ktorými sa majú riešiť nedostatky systémov vysokoškolského vzdelávania, mešká.“ Konkrétne sa tu uvádza, že "síce existuje všeobecný konsenzus, pokiaľ ide o potrebu dodržiavania európskeho usmernenia týkajúceho sa akreditácie prostredníctvom úplne nezávislej agentúry na zabezpečovanie kvality, ale nejestvuje žiadna dohoda medzi zainteresovanými stranami o vhodnom prístupe".
Ďalší bod: „Chýbajúce komplexné informácie o výsledkoch odborného vzdelávania a prípravy (OVP) na pracovnom trhu, na základe ktorých by sa zvýšila ich relevantnosť. Pomer študentov vyššieho stredného školského štúdia na odbornom vzdelávaní a prípravy zostal v roku 2015 síce stabilný, na úrovni 69 %, čo je výrazne nad priemerom Európskej únie, ktorý je 47 %. Miera zamestnanosti čerstvých absolventov, ktorá bola v roku 2016 na úrovni 77 %, bola mierne nad priemerom Európskej únie 75 %.“ A teraz, aké konkrétne nástroje ideme nastavovať?
Riešenie. Vysoko relevantné programy, to sú biele zoznamy, majú možnosť využívať 10-percentné zvyšovanie financovania na študenta, zatiaľ čo financovanie programov, ktoré študentov učia zručnostiam nepotrebným na pracovnom trhu, čiže tzv. čierne zoznamy, tie by boli znížené o 10 %. Boli dokonca vytvorené regionálne platformy, v rámci ktorých zainteresované strany diskutujú o údajoch používaných na aktuálnych zoznamoch programov. Alebo je tu: "Celková kvalita a reakčná schopnosť duálneho systému OVP sa postupne zlepšuje, ale stále je to veľmi pomalým tempom." To sú konkrétne veci, ktoré sa mohli zakomponovať. A nielen tieto.
Ale poďme na to inak. Vybral som si svoju rozpravu, ktorú som mal už predtým, pred tými dvoma rokmi, a porovnával som si s tým, čo sa v súčasnosti odohralo alebo urobilo. Nerozoberal som to úplne podrobne vtedy, lebo aj dnes som aj ja ďalej, ako som bol pred tými dvoma rokmi, ale musím uviesť niektoré poznámky a porovnať ich s tým, čo som hovoril dnes a čo hovorím teraz. Pretože ten posun by mal nastať v každom z nás.
Konkrétne riešime kontinuálne vzdelávanie. Už bol zverejnený nejaký pracovný návrh zákona o pedagogicko-odborných zamestnancoch a ja som hovoril pred dvoma rokmi o tom, že jedným z riešení podľa mňa je, aby sme sa otvorili diskusii o vybudovaní legislatívne ukotvenej stavovskej organizácie. Dnes to už v tom návrhu vidím. Ale bude potrebná diskusia so všetkými zainteresovanými organizáciami, pretože pokiaľ máme vytvoriť inštitúciu, ktorá nám má len zjednodušiť komunikáciu ako nejakého oponenta voči ministerstvu a nebude skutočne inštitúciou, ktorá by bola garantom profesionality učiteľského stavu a učiteľskej profesie, ktorá by mohla dať nový rozmer povolaniu učiteľa, tak potom to bude len samoúčelný krok.
V školskej legislatíve som oceňoval, že vláda komplexne prehodnotí školskú legislatívu s cieľom jej zjednodušenia a redukcie jej rozsahu, zadefinuje obsah právnej identity školy s jej ukotvením naprieč legislatívou. Ale moja skúsenosť v priebehu dvoch rokov je taká, že častokrát sa stávalo, že určité nariadenia, ktoré vychádzali priamo z ministerstva, išli nad rámec zákona, a to si jednoducho ministerstvo nemôže dovoliť. Nehovorím len o tej hodine dejepisu, išlo aj o mnoho ďalších a ďalších opatrení, ktoré takto išli. Tu v prvom rade musí platiť, že zákon platí naozaj pre každého, či je to ministersky úradník, alebo riaditeľ školy.
Hovoril som o mobbingu a bossingu. Medzitým sme sa dostali do štádia, že zo školského ombudsmana, čiže kvázi riaditeľa odborov ochrany práv v regionálnom školstve, postupne táto pozícia zanikla a dnes akosi prestávame diskutovať o tomto probléme, pretože sa nazdávame, že jednoducho akákoľvek inštitúcia, ktorú by sme k tomu ustanovili, by toto nedokázala riešiť. Ale to je podľa mňa neprijateľné, aby sme sa takto stavali k tomuto problému. Pretože mobbing a bossing na pracoviskách vo všeobecnosti, nielen na tých školách, je problémom. Je problémom, ktoré sa riešiť musia. A nestačí to riešiť ustanoveniami o tom, že bude v rámci tej ustanovenej komory učiteľov nejaký dohľad nad etickým kódexom alebo niečo podobné. My musíme ísť do podstatne ako precíznejších ustanovení, ktoré budú chrániť týchto ľudí. Nemôže sa stať v nadväznosti na to, čo som povedal predtým, že riaditelia sami nevedia, na koho sa majú obrátiť s radou, pretože dostávajú zmätočné informácie z rôznych zdrojov. Máte to tak urobiť, lebo to takto má byť. Do takéhoto stavu sme častokrát dospeli. Jednoducho sú konfrontovaní mnohí riaditelia s takouto situáciou od rôznych iných úradníkov, od rôznych iných orgánov a toto je vec, ktorá sa teda netýka len riaditeľov, učiteľov, častokrát aj zriaďovateľov. Sú to veci, ktoré treba, na nich poukazovať. A to už nestačí, treba ich riešiť.
Tu sme v pléne navrhovali opatrenia, aby sa zrušilo veto zriaďovateľa. Počul som, že budeme riešiť rady školy. Kde sme sa za ten čas posunuli? Je nejaká pracovná verzia, ktorá by naozaj prišla s víziou, teda dobre, ako urobíme to s tými radami škôl, ako ich nastavíme?
Takto by som mohol pokračovať síce dlhšie, ale, a času mám ešte relatívne dosť, ale skúsim to teraz premostiť. Myslím si a tu z tohto miesta vyhlasujem, že je dôležité okrem len poukazovania na problémy prichádzať aj s konkrétnymi riešeniami. Je kľúčovou práve osoba ministra alebo ministerky, ktorá tento post bude zastávať. Podľa mňa táto kľúčová postava by mala byť v prvom rade strážcom mantinelov. Na jednej strane bezpečnosť detí, na druhej strane ústavný limit. To je to, čo som spomínal pri tom, aby i ministerstvo neukladalo povinnosti nad rámec zákonného zmocnenia, ktoré mu prináleží. Aby sledovalo v rámci toho strážca mantinelu ukazovateľ celospoločenskej dohody, ktorá tu je. Ja viem, môžete mi oponovať, že, no veď nie je tu celospoločenská dohoda. Jedni majú taký názor, iní majú zas taký názor, ale podľa mňa nie je meritom to, aby sme teraz brali do úvahy len tých, ktorí hlasnejšie kričia, lebo častokrát to sa stáva. Berie sa na veľký zreteľ na organizácie, ktoré sú hlasnejšie, ako na tie, ktoré majú svoj pohľad. To je jedna z vecí, na ktoré sme zabudli. Máme množstvo skupín zamestnancov v školstve, ktorých nie je až tak počuť. Či sú to nepedagogickí zamestnanci v školách, kde veľmi dobre všetci vieme, v akom stave sú ich platové tarify. Že sú pod minimálnou mzdou a že sme počuli už množstvo prísľubov, že sa to bude riešiť, a zatiaľ sa to nedoriešilo.
Ale zároveň by táto kľúčová postava tohto ministra alebo ministerky mala otvárať priestor pre hľadanie, pričom bude rešpektovať pluralitu kvality. Pretože nikto dnes, v dnešnej dobe tak rýchlo meniaceho sa sveta, nemôže garantovať, že len ten jeden náš pohľad je ten správny. Táto osoba ministra by nemala trestať za i pokus, ktorý môže viesť k slepej uličke, pretože ak v súčasnosti ostaneme pri našom neaktuálnom vzdelávacom systéme, tak sme tiež v tej slepej uličke. A zároveň by mal byť tým pomocníkom, ktorý rieši problémy spojené s tým nachádzaním zhody aj pri tých rôznych názoroch, ktoré tam sú. Zároveň by tento človek mal sledovať, čo funguje a čo nefunguje, a hľadať a formovať rodiacu sa novú paradigmu vzdelávania. To je to, čo mi najviac chýba v tom, že sme toto alebo toto sa nenachádza v programovom vyhlásení vlády. My sme v období, kedy musíme jednoznačne povedať, že sme v období, kedy sa vytvára nová vzdelávacia paradigma.
Aby som to vysvetlil. Bol som teraz cez víkend v Prešove na konferencii „Učíme pre život“. Vyše 400 učiteľov, riaditeľov, ľudí, ktorí sa venujú vzdelávaniu, a tam to na jednej prednáške vysvetlili veľmi jednoducho. Mnohí z nás nosia okuliare. Mnohí to už aspoň skúsili. Ak sa človek postaví a pozrie sa na problém a nasadí si okuliare, na ktorom sa mu zobrazuje tento tu, ktorý tu teraz reční, je ten z toho hnutia, o ktorom si všetci myslíme svoje, a tak si nasadíte tie okuliare na oči, tak je jasné, ako ma asi budete všetci počúvať. Naše uvažovanie je, bohužiaľ, zopäté týmito paradigmami. Týmito okuliarmi, ktoré nám pokryjú často pohľad na veci. Preto si ich treba sňať. A to si treba urobiť aj pri tomto programovom vyhlásení vlády a kriticky sa naňho pozrieť napriek tomu, že sme zástancom alebo že sme v tej koalícii, a pýtať sa samých seba aj tých ostatných okolo seba, či toto sú konkrétne veci, ktoré môžu niečo meniť.
Pred tými dvoma rokmi som končil myšlienkou, resp. zásadou, že „dobre urobené je stokrát lepšie ako dobre napísané“. Myslím si to aj teraz, ale už by som nikdy nezopakoval to, čo som potom povedal na záver, „aj keby sa urobilo menej“. Na to už nemáme čas. My už nemáme naozaj čas na to, spoliehať sa, že len poďme krokmi pomalými a poďme urobiť len menšie čiastkové veci. Nie. Doba ide takým rýchlym tempom, že bez zásadných zmien, systémových zmien, systémových zmien, ktoré boli popísané v Učiacom sa Slovensku a ktoré, verím, že tie kľúčové, v ňom aj ostanú, v tom návrhu toho Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania, že tam naozaj ostanú a nebudú odídené. Len potom všetko sa môže čokoľvek zmeniť. Lebo ak začneme práve vo vzdelávaní, tak sa posunieme všade. Pretože tu je ten základ, to je ten princíp, kde sa všetko začína. Toto nám všetko vyrieši a my sa môžeme posunúť.

A hovorím ešte raz v dobrom, skúste sa pokúsiť sňať si tie okuliare, nepozerať na svet paradigmou, na ktorú ste zvyknutí, ale pozrieť sa na to objektívne. Je to dôležité pre rozvoj nielen náš, váš, je to dôležité pre rozvoj celej spoločnosti.
Ďakujem.

Pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Vážení prítomní, trošku nešťastne v tejto dobe, keď začínam, trošku mi je ľúto, že tu nie sú viacerí členovia vlády a aj pán premiér, pretože dnes sa tu uchádza nový premiér a ministri o dôveru parlamentu. Ale musia sa uchádzať najmä o dôveru občanov a hlavne o dôveru mladých ľudí. Lebo práve mladí ľudia sa v posledných týždňoch a dňoch zaslúžili o to, že celá verejnosť sa prebudila a začala sa intenzívne zaujímať o veci verejné, čo napokon viedlo k odstúpeniu premiéra Fica a jeho vláda musela skončiť.
SMER a jeho lídri to tu vedú viac ako dekádu. V tejto súvislosti zacitujem: „Z hľadiska toho, aké mal Robert Fico možnosti, sú uplynulé roky prehliadkou stratených príležitostí. Ešte nikto, kto vládol s takou veľkou mocou tak dlho, nezlepšil Slovensko tak málo ako premiér Fico.“ Marián Leško vo svojej knihe „Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej“, vydanej v novembri minulého roku.
Celá táto kríza sa začala vraždou, popravou dvoch mladých ľudí Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorí sa snažili, aby sa zo Slovenska stala slušná krajiny. Renomovaný investigatívny novinár povedal, že Ján Kuciak bol vo svojom mladom veku lepší ako starší novinári, že Ján Kuciak bol veľmi múdry, nadaný mladý muž, mohol byť budúcnosťou Slovenska. Je strašné, že Slovensko a s nimi všetci sme prišli o takéhoto človeka.
Nie tak dávno sme mali na Slovensku tiež veľmi talentovaného, múdreho mladého ekonóma, ktorý Slovensko významne posunul dopredu. Múdri a skúsení ekonómovia sa o ňom vyjadrovali s obdivom a úctou. Tento mladý muž sa volal Martin Filko a takisto sme oňho prišli pri inej tragédii. Chcelo by sa povedať, že Slovensko má obrovskú smolu. Ľudí, ktorí by ho vedeli posunúť významne dopredu a ktorých nám mohol závidieť celý svet, tragicky zahynuli. Zahynuli skôr, ako mohli Slovensku ešte významnejšie pomôcť. Takýchto ľudí Slovensko potrebuje. Keď sa objavia, tak o nich príliš rýchlo prichádza.
Ale Slovensko má smolu najmä v niečom inom. Nechalo tu vládnuť ľudí, ktorí nepracovali v prospech celej spoločnosti, ale skôr vo svoj vlastný prospech. Preto sa verejný priestor nerozvíjal, upadal, ľudia ostali apatickí, znechutení, prestali veriť vlastnému štátu a jeho inštitúciám. Preto dnes máme zlé školstvo, zdravotníctvo, ľudia nedôverujú polícii, justícii. To najcennejšie, čo Slovensko má, ľudský potenciál, si neváži. Múdre štáty sa snažia mozgy pritiahnuť, dokonca ich aj kupovať. No my ich nechávame znechutených odísť, dalo by sa povedať, že ich vyháňame. Často prví odchádzajú práve tí najkvalitnejší ľudia.
Dnes by tu mala sedieť čiastočne zmenená vláda s novým predsedom a novým ministrom vnútra. Uchádzajú sa o dôveru parlamentu. Údajne majú istých 79 hlasov tohto pléna, pretože to je asi fakt. Upozorňujem nového premiéra a nového ministra vnútra a prosím ich, robte to inak ako vaši predchodcovia. Robte to čestne, zodpovedne, poctivo v prospech občanov Slovenska, ako ste to sľúbili prezidentovi a občanom.
Pán Pellegrini, pán Drucker, dnes neexistuje nikto, kto môže pre Slovensko spraviť tak veľa a tak jednoducho ako vy dvaja. Je to výsada, vážte si ju. Konajte zodpovedne, čestne a rýchlo. Dúfam, že ste pochopili, lebo ľudia to už chápu a veľmi citlivo reagujú.
Ďakujem.