Videokanál klubu

Už touto poslednou vetou ste vlastne znegovali, čo som chcel povedať, že vlastne pán Žatko nebol ten špekulant, čiže naozaj sú prípady, kedy (reakcia z pléna), no a je to problém, treba to riešiť a vôbec sa nesporíme, čo som milo prekvapený.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, práca v ozbrojených zboroch nie je žiadna sranda. Policajti, hasiči, ale aj príslušníci iných zložiek nasadzujú dennodenne svoj život a zdravie v prospech nás ostatných. Pracujú v strese, pod tlakom a často nie úplne vo vľúdnych podmienkach. Nezarábajú horibilné sumy, nebývajú v luxusných štvrtiach, nechodia na drahé dovolenky. Ako dokáže štát kompenzovať túto obetavosť?
Jeden z mála nástrojov sú sociálne istoty, napríklad výsluhový dôchodok, teda istá forma odmeny za odpracované roky v danom rezorte. Pretože, keď po tridsiatich rokoch ste už úplne vyčerpaný napríklad z policajnej alebo hasičskej práce, nie je úplne jednoduché začínať od nuly. Nájsť si novú prácu, keď ste tridsať rokov vyšetrovali lúpežné prepadnutia a vraždy, alebo ste hasili požiare a zachraňovali životy.
Návrh na toto jednorazové zvýšenie výsluhových dôchodkov je preto podľa mňa správny, zaslúžený a je hodný podpory, ale. Čo sa mi zdá menej správne a zaslúžené, je, že sa štát takto nespráva ku všetkým výsluhovým dôchodcom. Čo sa mi zdá menej správne a zaslúžené, je, že štát urobil žobrákov zo skupiny hasičov, ktorí do výsluhového dôchodku odišli v rokoch 2008 až 2010. Čo sa mi zdá menej správne a zaslúžené, je, že štát donútil skupinu približne 70 bývalých hasičov, ktorí už medzičasom dosiahli dôchodkový vek, aby sa pokúsili vyžiť zo 170 eur mesačne. Prečo o tom hovorím dnes na tomto mieste?
Pretože by sa táto do očí bijúca nespravodlivosť dala raz a navždy vyriešiť práve pri tejto novele zákona. Stačil by jednoduchý pozmeňujúci návrh, len by to koalícia musela chcieť, alebo vy by ste to museli chcieť, pani ministerka. Dnes máte tú moc pre tých dôchodcov niečo urobiť, niečo, čo im vráti istotu, že sa už nikdy nezopakuje to, čo sa im stalo začiatkom tohto roka. A čo sa im stalo, to budem ilustrovať na jednom konkrétnom príklade.
Dnes 67-ročný pán Pavol Žatko odpracoval pre zložky ministerstva vnútra ako policajt a hasič 26 rokov. Potom odišiel do civilu a mimo rezortu odpracoval ďalších 16 rokov. Dohromady teda odpracoval 42 rokov, počas ktorých odvádzal dane a odvody. Za 26 rokov odslúžených v zložkách ministerstva vnútra mu bol priznaný výsluhový dôchodok 520 eur a za 16 rokov odpracovaných mimo rezortu 172 eur, dohromady teda poberal do konca minulého roka 692 eur mesačne. Výsluhový dôchodok dostával od ministerstva vnútra a starobný dôchodok zo Sociálnej poisťovne. Problém nastal v novembri minulého roka, keď pán Žatko dostal list, v ktorom mu ministerstvo vnútra oznamuje, že začína voči nemu správne konanie vo veci odňatia výsluhového dôchodku a odňatia jeho výplaty od 1. januára 2018. Potom o mesiac neskôr v decembri 2017 poslalo ministerstvo vnútra už rozhodnutie, ktorým oznamuje, že po prvé, odníma pánovi Žatkovi výsluhový dôchodok, a to už od apríla 2013 a zastavuje ďalšie vyplácanie výsluhového dôchodku od 1. januára 2018. Inými slovami podľa tohto rozhodnutia by mal pán Žatko vrátiť štátu výsluhový dôchodok od toho apríla 2013 po december 2017 vo výške 28 500 eur a od januára tohto roka by sa mal rozlúčiť s výsluhovým dôchodkom 520 eur a vyžiť zo starobného dôchodku zo Sociálnej poisťovne vo výške 172 eur.
No a nebola to len nejaká teoretická hrozba, ono sa to naozaj stalo realitou. Od januára tohto roka ministerstvo vnútra prestalo vyplácať výsluhový dôchodok pánovi Žatkovi a ďalším asi 70 bývalým hasičom, ktorí odišli do výsluhového dôchodku v rokoch 2008 až 2010. A odvtedy pán Žatko dostal 172 eur mesačne zo Sociálnej poisťovne a z ministerstva vnútra nič.
Tento problém súvisí s výkladom § 143t zákona č. 328/2002 o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a tento paragraf začal platiť v januári 2009, teda pol roka po tom, čo pán Žatko odišiel do výsluhového dôchodku. Od tohto dátumu je v zákone veta, podľa ktorej, citujem: "Hasičovi, ktorý v období 2008 až 2010 odišiel do výsluhového dôchodku a neskôr požiadal o starobný dôchodok, zaniká nárok na výsluhový dôchodok, a to odo dňa priznania starobného dôchodku.".
Výklad zákona, ktorý ministerstvo vnútra uplatňuje na pána Žatka a jeho kolegov by bol pochopiteľný v jednom jedinom prípade, keby Sociálna poisťovňa priznala starobný dôchodok pánovi Žatkovi za všetky odpracované roky, nielen za 16 rokov mimo ministerstva vnútra, ale aj za 26 rokov v službách polície a hasičov. Je predsa nemysliteľné, aby niekto po 42 odpracovaných rokoch dostával dôchodok len za 16 odpracovaných rokov. Lenže presne to sa stalo v januári tohto roka a vo februári tiež, aj v marci, 170 eur, to nie je ani výška tzv. minimálneho dôchodku.
Až po opakovaných verejných vystúpeniach pána Žatka sa situácia zmenila, zmenila sa za pôsobenia pána Druckera, ale neviem, či sa to nepripravovalo ešte za pána ministra Kaliňáka, to naozaj neviem, každopádne peniaze boli pánovi Žatkovi a zrejme aj ostatným 70 bývalým hasičom vrátené, fajn, a nikto od nich nevymáha tie zhruba 30-tisícové sumy za dovtedy vyplatené výsluhové dôchodky. Lenže títo ľudia nemajú v rukách žiaden papier, majú rozhodnutie z decembra minulého roka, že im tie peniaze nepatria, potom im tá platba bola zastavená, v apríli vrátená a dnes nemajú v rukách žiadne rozhodnutie, že teda berieme späť, že sa začalo správne konanie a vlastne náš výklad zákona bol nesprávny.
Nikto teda dnes nevie týmto ľuďom garantovať, že sporný § 143t tohto zákona si opäť niekto nevysvetlí po svojom a nemyslím si, že je to nejaký minister, pretože žiaden minister by takto nešiel proti hoci len skupine 70 hasičov, ale predsa len v tom zbore to malo svoj ohlas. Ale tí ľudia jednoducho nemajú istotu, že sa to znovu nezopakuje.
Preto vás chcem, pani ministerka, naozaj v dobrom požiadať, aby ste sa zo svojej pozície zasadili o zmenu tohto stavu či už vypustením § 143t z tohto zákona alebo inou cestou po dohode so Sociálnou poisťovňou, ale pokúste sa, prosím, urobiť niečo pre to, aby táto skupina bývalých hasičov už nemusela žiť v neistote. Dohodnite to, prosím, vo vládnej koalícii a ja za seba hovorím, že urobím všetko pre to, aby takýto pozmeňujúci návrh, ak príde či už vo výboroch alebo v rámci druhého čítania v pléne, my to za opozíciu určite podporíme.
Rozumiem politickej realite, je mi jasné, že opozičný návrh by neprešiel, v poriadku, nech s tým prídu vaši kolegovia, ale, prosím, neodkladajte to, lebo ide o ľudí, ktorí, poviem to eufeministicky, už nie sú v produktívnom veku. Sú to starší ľudia, nezaslúžia si takúto neistotu a nerobí im to dobre. To, čo žiadajú, nie je žiaden nadštandard. Pýtajú si len to, čo si za odpracované roky zaslúžia. Tak buďme aspoň v takýchto otázkach na jednej lodi.
Ďakujem.

Tak ja sa ešte raz v krátkosti vyjadrím k tejto novele zákona. Na úvod som chcela dovysvetľovať pár vecí pani Vaľovej, ale zjavne už nemá záujem, ale aj tak jej ešte odkazujem, keď si to pozrie zo záznamu, že keby ma počúvala, tak by zistila, že som o zdravotnom a sociálnom poistení asistentov hovorila a aby som jej tie údaje spresnila, aby vedela, o čom som hovorila, lebo ona tvrdí, že teda to sociálne poistenie majú, v Sociálnej poisťovni boli vlani, k januáru bolo prihlásených asi tisíc osobných asistentov, čo je menej ako 10 % vôbec všetkých asistentov pravdepodobne. Takže, takže neviem, o čom ona hovorí.
Rovnako by som jej chcela odkázať, že je síce pekné, že príspevok na osobnú asistenciu môže byť aj vo výške 20-tisíc eur, ale keď vám ju nebude mať kto vykonávať, tak vám je nanič. A sadzba za hodinu ostáva stále rovnaká, čiže momentálne je nastavená na úrovni 2,78 eura na hodinu a za túto sumu nevieme nájsť osobných asistentov.
Ešte by som sa chcela vyjadriť pár slovami na tému limity príjmov, ktoré tu už aj odzneli niektoré a chcela by som sa vyjadriť k odôvodneniu, ktoré ministerstvo práce napísalo v medzirezortnom pripomienkovom konaní, do ktorého som sa zapojila aj ja, ale mňa, samozrejme, ministerstvo práce ignoruje ako partnera, čo na jednej strane chápem, na druhej strane myslím si, že by bolo aspoň slušné zapojiť všetkých, ktorí sa do tohoto procesu zapojili.
Takže pozrime sa na niektoré zdôvodnenia. Navrhované smeruje proti filozofickému smerovaniu zákona, ktorý je založený na princípe solidarity a z toho dôvodu je pre podmienky priznania nároku dôležité aj sledovanie príjmu a majetku. Princíp solidarity ste použili niekoľkokrát pri niekoľkých pripomienkach, nielen mojich, ale aj iných organizácií. Napríklad § 22 ods. 9 k osobnej asistencii, kedy je príjem limitovaný štvornásobkom životného minima. Príspevok sa kráti osobnému asistentovi v podstate, pretože, pretože síce osoba so zdravotným postihnutím presiahne príjem štvornásobku životného minima, ale tieto peniaze sú určené pre osobných asistentov. Znamená to, že užívateľ osobnej asistencie si musí príspevok hradiť sám z vlastných zdrojov. Nebolo by na tom možno nič tragické, keby to nebolo, že keby to najviac nepostihovalo tých, ktorí majú možno štvor-, možno 5-násobok životného minima, čo ale nie je veľmi vysoká suma. A veľmi ľahko sa prekračuje. Často je to tak, že čím menej hodín, tým je vplyv citeľnejší.
Na druhej strane, ak je osoba odkázaná na veľký počet hodín, to znamená, že je naozaj ťažko telesne postihnutá, často potrebuje aj 24-hodinovú starostlivosť, aj takáto osoba jednoducho musí si po prvé doplácať, lebo maximálny príspevok je na 20 hodín a po druhé, musí si doplácať aj na to krátenie, ak prekročí príjem. Aby sme sa bavili o číslach, keď som si pýtala pred rokom z úradu práce počty ľudí, ktoré prekročili príjem, dvojnásobok, trojnásobok, štvornásobok, tak v tejto skupine, ktoré prekročili štvor- a päťnásobok, bolo cca 400 ľudí, čo je úplne zanedbateľná suma, teda ľudí. Čomu sa teda tunak hovorí solidarita?
Veľmi podobne je to aj v príspevku, ktorý sa týka príspevkov na zvýšené výdavky, kde sa prekračuje trojnásobok životného minima. Ani tu nebol ten počet tých ľudí adekvátny tomu, čo sa, čo sa pri zisťovaní príjmov musí absolvovať. Lebo zhruba 200-tisíc poberateľov príspevkov musí zháňať potvrdenia, tým pádom asi rovnaký počet ich musí vystaviť, respektíve každý musí, musí vydokladovať niekoľko druhov príjmov zvyčajne, čiže musí ísť na niekoľko úradov, alebo teda od zamestnávateľa a potom sa musia tým zaoberať na úradoch práce. Samozrejme zhromažďovať, kontrolovať, v podstate veľmi zložitý proces. Vzhľadom na tie počty, ktoré z toho systému vypadávajú, je to naozaj zanedbateľná úspora.
Tak isto sa to týka opatrovateľského príspevku, a to opatrovateľského príspevku dokonca až v dvoch prípadoch. V jednom z dôvodu 1,00-násobku životného minima, kedy sa skúma príjem odkázanej osoby a v druhom prípade je to, je to príjem opatrovateľa, ktorý nemôže prekročiť dvojnásobok sumy životného minima. Opäť, kde je tu solidarita? Títo ľudia majú obyčajne veľmi nízke príjmy.
Ja som do medzirezortného pripomienkového konania dávala ešte jeden prípad, ktorý je možno trošku raritný, ale tiež dôležitý. Kým vy všetci máte možnosť možno zúčastniť sa hier a vyhrávať, možno si finančne prilepšiť nejakou jednorazovou výhrou, tak osoba so zdravotným postihnutím musí priznávať. A tým pádom dopláca si z takýchto čiastok.
Ak tu niekto nepochopil filozofiu zákona o kompenzáciách, tak si myslím, že najviac sú to ľudia na ministerstve práce, pretože hlavne v tom zdôvodnení ak bazírujú na princípe solidarity, tak neviem, na základe čoho. Slovo solidarita sa v zákone dokonca vôbec nenachádza. Keď si zoberiem príklady z okolitých krajín, naozaj som bola prekvapená, akú rétoriku často používajú. Či v Česku nezisťujú, čo s príspevkom ľudia narábajú, jednoducho má im pomôcť, tak ho dostanú. Alebo v Rakúsku jednoducho tvrdia, že musia urobiť všetko pre to, aby osobám so zdravotným postihnutím život uľahčili. No u nás sa dosť často hovorí o zneužívaní systému.
Ja vás, pán minister, preto vyzývam, podporujte hlavne aktívnych ľudí, ktorí sa chcú, naozaj chcú dostať z nepriaznivej situácie. A pripomínam, že v opačnom prípade naozaj bude tento sociálny systém neúnosný.
Ešte som vám sľúbila, že vám dám pár tipov, ktoré by bolo treba možno napraviť a ktoré nemajú žiadny vplyv na rozpočet, a to napríklad pri podávaní žiadosti na kúpu a úpravu pomôcky, neriešia sa vôbec naraz. Pritom ide o tú istú pomôcku. Žiadosť si možno síce môžete podať naraz, ale rozhodnutia dostanete postupne, až keď preukážete, že pomôcku máte, potom si ju môžte upraviť. Pritom tú pomôcku si zabezpečujete na jedenkrát. Rozprávame sa napríklad o invalidnom vozíku. Ale aj napríklad o aute a úprave auta. Veľmi by nám to uľahčilo život, pretože bavíme sa o tom, že tie príspevky, myslím si, že tí občania buď dostanú alebo nedostanú, je jedno, kedy sa schvália. Rovnako je to aj možno oprava pomôcky. Najprv potrebujete súhlas, ktorý trvá naozaj niekoľko mesiacov a potom si môžte dať opraviť pomôcku. Veď je to smiešne.
Potom sú tu nejaké, pár vecí, ktoré možno majú malý vplyv na rozpočet a ja spomeniem teda aspoň jeden, ktorý možno ste sa s ním už, pán minister, stretli. Mladý človek, ktorý vstupuje do života, potrebuje auto. Príspevok dostane, ale tento mladý človek potrebuje mať vodičský preukaz. Potrebuje auto s prevodovkou, lenže nevie si urobiť vodičský preukaz, lebo nemá auto, potrebuje si ho robiť na vlastnom, lebo to auto je upravené. A dostáva sa do bludného kruhu. Verím, pán minister, že takýmto ľuďom budete chcieť pomôcť.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za pripomienky. Ja predstavím reformu, ktorú teda predstavíme v rámci hnutia OĽANO, ale je to veľká vec, s ktorou by, keby vy ste chceli teraz urobiť ju, tak jednoducho by vám to zrejme rozvrátilo iné náležitosti. Čo môžem sľúbiť ministrovi, že v rámci tých vecí, ktoré sa dajú upraviť, tak poviem, akým spôsobom ja by som to videla, aby to nebol nejaký zásah do toho systému, ako máte nastavený vy. Toto viem urobiť. Ďakujem.

Ďakujem, kolegyňa. Myslím si, že si sa mohla kľudne aj viacej. Chcela by som zopakovať a zdôrazniť, čo si povedala, pred tebou aj ďalšie kolegyne, a to, že reforma je dôležitá, ale nikdy nebude úspešná, pokiaľ nebude postavená na spolupráci rezortov. V podstate to potvrdili aj obidve komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím, aj komisárka pre deti dnes na našom výbore, kedy povedali, že práve chýba tá spolupráca rezortov. Takže väčšinou sa problémy prehadzujú a nikdy sa nevyriešia, pokiaľ tieto rezorty nebudú hľadať spoločné riešenie. Ďakujem.

Dobrý deň, kolegovia, kolegyne, pán minister, pán predsedajúci, pomerne dosť tu už odznelo a teda v prvom rade chcem povedať jednu dôležitú vec. Ak chceme riešiť problematiku chronicky chorých, teda zdravotne ťažko postihnutých, musíme vidieť veci v takých dvoch rovinách. Jedna rovina je zvyšovanie príspevku a druhá rovina je reforma starostlivosti o chronicky chorých a o ľudí, ktorí potrebujú dlhodobú starostlivosť.
To znamená, ak chcem hodnotiť v týchto dvoch dimenziách aj návrh zákona z dielne pána ministra, musím povedať, že v tom jednom bode, v ktorom hovorí o tom, že výrazne zvýši príspevky, tak zvýšil ich výrazne oproti tomu, ako on zvyšuje príspevky posledné roky, ale na druhej strane musím povedať, vždy v tej rovine, že sa mi nezdalo fér, že ste to oznámili pred voľbami do VÚC, v lete ste avizovali, že teda podporíte opatrovateľov v domácom prostredí, ale keď sa pozrieme na rozpočet, tak v rozpočte to bolo naplánované až od septembra 2018, takmer až o rok.
To znamená, že skutočne sľubujeme ľuďom niečo, čo dostanú pomerne strašne, strašne neskoro a tí ľudia sú vonku tak znechutení a skeptickí, že všetci politici klamú. Teraz, keď navrhnete nejakú sumu, tak samozrejme aj s tou sumou sa bude narábať, či je veľa, či je málo a tak ďalej. To znamená, že vnímam, že nesmiete robiť marketing pred voľbami a potom to dať až takmer pred ďalšími voľbami do samosprávy, pretože po prvé, ľudia sú nešťastní a čakajú na to, že tie peniaze dostanú a keď vidia toho politika, čo má reálnu moc v televízore a vidia, že hovorí, že teraz zvýši sa im ten príspevok, tak oni reálne rátajú, že to bude o niekoľko mesiacov. Potom je čestné povedať, že áno, budeme sa o tom baviť, ale, ľudia, reálne to dostanete o rok. To by bolo fér a to by som povedala, že nebol by to marketing.
Druhá vec, čo sa týka toho financovania. Ja verím aj ministrovi Kažimírovi na druhej strane, že kedy dostáva tak marketingovo rýchlo informácie, že má zmeniť vlastne financovanie na výšku čistej minimálne mzdy, tak jednoducho z tých celkových výdavkov sa to nedá urobiť. On to vie urobiť len systémom, ak by sme povedali, kde, čo, kde čo zoberieme, ušetríme, alebo čo investujeme. To znamená, urobiť určité reformy v oblasti dlhodobej starostlivosti, kde rátame aj zdravotnú starostlivosť, aj sociálnu starostlivosť.
Ak sa pozeráme systémovo na to, tak tieto príspevky budeme vždy vnímať, že sú slabo nastavené, aj keď ich minister dá do výšky čistej minimálnej mzdy. Ale ktorej? Keď každý polrok hovoria o inej čistej minimálnej mzde, lebo hovoria, že chcú mať do takej sumy a do takej sumy, či sa budú odvolávať na to, že to bolo podľa toho, v akom roku to povedali, alebo ideme naozaj do reformy, kde povieme, kde na to peniaze v rámci percenta HDP nájdeme, čo sa tam napočíta a akým spôsobom vyriešime reformu starostlivosti, kde ľudia reálne budú vedieť, že keď je odkázaný na III. stupeň, dostane toľko peňazí, na IV., na V., na VI. Bude vedieť, s akým badžetom môže rátať, a to, že ste to nedali do, s viazanosťou na minimálnu mzdu, to presne svedčí o tom, že ak nemáme urobenú reformu, tak samozrejme nemôžeme sľubovať naviazanosť na minimálnu mzdu, pretože tá minimálna mzda bude vždy iná a teda prognózujete, že bude vyššia. A tým pádom rozbíja to celé, celé rozpočtovanie vlastne aj rezortu financií, aj ministerstva práce.
Čiže vašou úlohou je robiť reformy a nielen z jednej časti navyšovať príspevky, ktoré aj tak ľudia vnímajú vonku, že je to slabo ohodnotené, lebo ak sa pozrú na to, že by mohli ísť do práce, tak samozrejme by zarobili viac peňazí. Ale keďže my sme zlikvidovali ambulantné služby a jedinou možnosťou pre tých ľudí, ak chcú ísť pracovať a chcú mať zo zárobkovej činnosti plat, tak jednoducho musia toho človeka dať do pobytovej formy a tá je zase nenormálne drahá pre štát aj pre daňových poplatníkov.
Čiže je to úplne neskutočne veľký problém, ktorý my nevyriešime tým, že len zvýšime nejaký príspevok, pretože nie sú spokojní ani ľudia, aj v systéme tie peniaze budú chýbať. Je potrebné na túto problematiku sa nachystať, pretože v rámci V4 sme najrýchlejšie starnúce obyvateľstvo. A toto je časovaná bomba pre našu krajinu. Jednoznačne potrebujeme reformu.
Druhá oblasť je nastavenie systémových zmien. Pán minister, touto novelou fakt sa iba tvárime, že ideme robiť zmeny, pretože viac- menej ich garantujeme na tej - A keď ich garantujeme? Ani ich negarantujeme. - na tom zvyšovaní toho príspevku. Na druhej strane filozoficky a reformne opäť nezasahujeme do problémov, ktoré sa každý deň týkajú tých zdravotne ťažko postihnutých. Poviem ako. Napríklad ten opatrovateľský príspevok nedostane opatrovateľ alebo teda človek, ktorý opatruje opatrovaného, keď nemá trvalý pobyt v mieste, kde je opatrovaný. To znamená, že sú to len ľudia, ktorí sú príbuzní. Ak tam nemáte trvalý pobyt, zabudnite na opatrovateľský príspevok. To znamená, tá možnosť, že sa, že si tam nenahlásite trvalý pobyt, pre vás tento príspevok vôbec nie je aktuálny.
Osobná asistencia. Zase ak by ju chcela robiť rodina a vykonávať ju viac ako 120 hodín, nemôže, lebo je to viazané v zákone. To znamená, že v podstate ten príbuzný, ktorý sa doma stará o toho svojho, dajme tomu bratranec o toho svojho príbuzného, tak ten nie je zase dôchodkovo poistený.
To znamená, že my reálne, reálne nenastavujeme reformu, kedy ten človek pocíti, že sa nemusí dostať do nejakých pomykov, či sa dostane na príspevok na opatrovanie alebo na osobnú asistenciu, striktne, kde niečo platí. Preto tú reformu treba nastaviť tak, že to pôjde za tou odkázanosťou, za tým stupňom, aký ten človek má a tak sa navrhujú jednotlivé formy riešení, ktorý tento človek potrebuje.
Odkázanosť dieťaťa na pomoc inej fyzickej osoby v školskom prostredí je obrovský problém. Je to problém pre ministerku školstva, ktorá hovorí, že školský asistent má asistovať pri vzdelávacom procese, nie pri úkonoch hygieny alebo teda odkázanosti na inú fyzickú osobu. Naozaj je potrebné povedať, že sa tu delíme na ministerstvá, ale problém je taký, že ani školstvo, ani sociálna oblasť ho nevyriešia, ak nebudú spolu diskutovať. Čiže opäť v tej reforme musí vyjsť nástroj, ktorý bude platný a ktorý dofinancuje ako použitie služby v jednom rezorte, tak aj v druhom rezorte.
Ďalšia vec, ktorú teda ja kritizujem, je určite, ak je dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím a má školské vyučovanie viac ako 20 hodín, tak jednoducho trestáme rodičov tým, že chcú, aby to dieťa do budúcnosti malo vyššiu kvalifikáciu, bolo viac pripravené na to sa presadiť, byť na chránenom pracovisku alebo teda na voľnom trhu práce. A keďže trestáme aktivitu, tak čo urobíme? Podporujeme pasivitu. Tú pasivitu, to znamená, že či, či sa to dieťa rozvíja alebo nerozvíja, v podstate nemáme kontrolné mechanizmy, či ako, ako hodnotiť tú pasivitu. To znamená napreduje, nenapreduje to dieťa, atď. K tomu je tiež potrebné nastaviť novú reformu, ktorá by nám tieto oblasti hodnotila.
Posledná je osobná asistencia, ktorú ja osobne vidím, ako keby išla do úpadku. Bolo tu povedané, ako je financovaná a z toho všetkého v podstate sa mi javí aj podľa tých čísiel, že snažíme sa schváliť tým ľuďom menší objem hodín, ale v podstate nenavýšiť ten badžet, ktorý ročne prečerpáme na osobnú asistenciu, čo je veľká škoda, lebo aj v rámci reformy tej starostlivosti o chronicky chorých by práve tento nástroj som využila na sprofesionalizovanie domácej starostlivosti, kde by som využila práve to, že tie opatrovateľky z Rakúska, ak by spĺňali kvalifikačné predpoklady, alebo každý iný, tak by som zreformovala tento nástroj, nazvala ho iným spôsobom, stanovila iné podmienky a vedeli by sme tých ľudí udržať v rámci profesionálneho opatrovateľstva na Slovensku.
Na druhej strane by sme mali podmienku takú, že tí ľudia musia byť kvalifikovaní a teda je veľký predpoklad, že nám budú rozvíjať do najvyššieho možného stupňa práve toho človeka, ktorému asistujú. Ale, samozrejme, musí byť adekvátne zaplatený. Preto hovorím, že aj zaplatenie toho človeka by bolo postavené na, z môjho pohľadu a z mojej reformy, ktorú pripravujem, na takých troch pilieroch.
Čo sa týka vlastne tých pripomienok, tak osobne si myslím, že nie je dobré, že odôvodňujete, že ak má človek mieru funkčnej poruchy nad 70 %, tak nemal by, nemá nárok na 10 hodín osobnej asistencie. Odôvodňujete to vlastne zdravotníckym modelom, pričom ak sa pozrieme na vyhodnocovanie, keď hodnotíte človeka v sociálnych službách, tam presne poviete, na aký stupeň je odkázaný a koľko hodín denne sa treba o neho starať. To znamená, je to úplne rovnaký princíp, len iné nástroje. Čiže hovoriť o tom, že tamto nie je zdravotnícky model a tuto už je zdravotnícky model, je minimálne neštandardné a z môjho pohľadu poviem, že ani nekonzistentné.
Čo sa týka znižovania príspevku za opatrovanie alebo osobnú asistenciu len preto, že sa zvýši dôchodok pre bezvládnosť, mi príde tiež, tu dám, tu zoberiem. To znamená, že budeme strácať tých domácich opatrovateľov, lebo ak valorizujeme dôchodky alebo majú nejakým spôsobom zvýšený príplatok za bezvládnosť, tak jednoducho okamžite tomu človeku, tomu opatrovateľovi sťahujeme peniaze a tým pádom vlastne ich ako keby vyháňame z tej formy starať sa o tých ľudí v domácom prostredí. Zle nastavené, koncepčne nám to nebude dobre vychádzať do budúcnosti, pretože nám bude pribúdať ľudí nad 80 rokov, kde je veľký predpoklad, že budú častejšie hospitalizovaní. A teda naozaj tá rodina si rozmyslí, či sa o neho bude starať za tie peniaze alebo nie, alebo pôjde do práce. A tým, že nie sú ambulantné služby a nie je to na komunitnom princípe kombinované s ADOS-om, tak jednoducho ich bude presúvať do kamenných zariadení, ktoré sú veľmi, veľmi drahé pre štát a nehovoriac o tom, ja som tu mala také vystúpenie, že teda odtrhnete ich od citových väzieb rodiny a potom tie problémy, aj popisovala vlastne komisárka so ZŤP, kde v niektorých seniorských domoch ho v podstate nechajú použiť toaletu rovno medzi ostatnými klientmi. Je to nedôstojné. Prebaľujú ich tak, že nie je nijaký záves. Absolútne v starobe strácajú ľudskú dôstojnosť. A to len preto, že nechceme reformovať systém starostlivosti o chronicky chorých a odkázaných.
Takže je toho pomerne dosť, ktoré by som veci napravila, ale teda určite jednou z nich je aj to, že nechcete dávať asistentov do škôl. Vraj je to nesystémové, ale ja vám chcem len pripomenúť, že máme tzv. jasličkový zákon, kde bežne to platí pre zdravé deti do troch rokov, ale pre zdravotne ťažko postihnuté do šiestich rokov, čiže my už v systéme máme zdravotne ťažko postihnuté dieťa, ktoré sa nám takýmto spôsobom môže dostať do jaslí. Ostatné do troch rokov, toto dieťatko tam môže ísť do šiestich rokov. To znamená, že nie je to, nie je to výhovorka, ktorou sa argumentuje, že jednoducho, čo s tými deťmi do šesť rokov, nepatria do kompetencie, atď. Tu hovorím, že patria do tej našej kompetencie.
Treba sa zmýšľať aj nad tým, že downickí športovci, teda športovci, ktorí majú zdravotné znevýhodnenie a ktorí dochádzajú do športovej organizácie, sa nezaraďujú v zákone do kategórií zariadení, ktoré sa rátajú do toho, že máte nárok na teda individuálnu prepravu. A naozaj minimálne, že ich nevieme zaplatiť, nevieme im vytvoriť podmienky, je štandardné, že keď nechodia do školy, lebo tam patria také zariadenia, že centrum voľného času napríklad, alebo školy, alebo nejaké ambulantné zariadenie, tak by tam mali spadať aj športoviská, kde títo zdravotne ťažko postihnutí športovci dochádzajú a teda na denný tréning a trénujú. Minimálne to by sme mali pre nich spraviť.
Určite je úplne neštandardné, že krátime príspevok dieťaťu 20 hodín, keď je viac ako 20 hodín týždenne. Ale je podľa mňa úplne absurdné, že mu ho krátime aj v čase letných prázdnin, keď tá matka je celé prázdniny s tým dieťaťom doma. To je úplná absurdnosť. Len preto, že školský rok trvá vlastne do augusta a od septembra začína nový školský rok. Takže ministerstvo si to vykladá tak, že aj júl, aj august patria teda do školského roku a tým pádom vlastne nemajú nárok tí rodičia na plný príspevok. Čiže nekrátia mu len preto, že chodí do školy, ale ešte mu ho krátia aj v rámci júla a augusta, lebo školský rok je aj júl - august. Čiže totálna hovadina, s prepáčením. Neviem to ináč nazvať. Proste som z toho, ak nerobíme systémové zmeny, tak aspoň také hlúposti. Však nerobme tým ľuďom problémy. A zase sa to vlastne neodstraňuje.
Ja chcem povedať, že napríklad k 31. januáru 2018 mali navrhnutú ako kompenzačnú, ako kompenzáciu formu práve príspevok na opatrovanie, ale keďže nespĺňali nejakú podmienku, tak 10 122 ľudí ostalo bez príspevku. To je len opatrovanie, hej? To znamená, splnili to, že sú invalidní, že sú odkázaní, ale nesplnili nejakú formálnu podmienku, napríklad ten príjem alebo niečo, a tým pádom na Slovensku mali sme k tomu januáru 10 122 ľudí, ktorí sa starajú o nejakého príbuzného, ale my im na to nedávame ani cent. Nieže ešte ako poistenie.
Ďalší sú to osobní asistenti takto schválení. Dvetisíc dvesto šesťdesiatpäť. To znamená k januáru takmer 13-tisíc máme ľudí, ktorí nedostali vôbec nič. Ako dlho to vydržia? Povedzte, ako dlho vy by ste to vydržali? Ja? Vôbec by som to nevydržala. Jednoducho je to ťažké, je to nespravodlivé a naozaj, ak neurobíme aj reformu nielen tých príspevkov, ktoré aj, ja aj verím tomu Kažimírovi, že jednoducho nedá sa na všetko dávať peniaze, že potrebuje mať v ruke, že je to zreformované, že je to tak, že to bude takto nastavené, hej? Ale na druhej strane musím povedať, že my musíme ísť do systémových zmien, aby tí ľudia cítili, že jednoducho áno, patria do tej sociálnej pomoci.
Patria tam ľudia, ktorým treba pomôcť. Áno, môžme sa debatiť o tom, do akého príjmu, či sa nestaráme o bohatých ľudí rovnako, ako o chudobných. Poďme debatovať o týchto veciach. Komu, naozaj, kto to nezneužíva. Poďme o tom debatovať. Ale jednoznačne sa nemôžme držať tých starých pravidiel, ktoré platili niekedy pred desiatimi rokmi, keď sme mali úplne inú demografickú krivku, keď sme nemali deti s autizmom. Naozaj je potrebné nastavovať nový systém, nové videnie sveta a jednoducho pre mňa je dôležité, aby netrpeli tí ľudia. Ja vidím, ako trpia.
Celý svoj život som zasvätila starostlivosti o týchto ľudí a nie preto, že som nemala čo robiť, alebo že som nemala inú prácu, ale že ma napĺňala tá práca. A preto, keď som tu, tak či sa pán minister na mňa hnevá, alebo sa na mňa nehnevá, ale jednoducho budem hovoriť o tých veciach, na to som tu. Takže prepáčte, trošku som sa na konci tak rozohnila, ale ide mi naozaj o vec.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Pani kolegyňa, úplne súhlasím so všetkým, čo tu bolo povedané a rovnako by som chcela apelovať na jednu z tých vecí, ktoré ste spomínala, a to je krátenie príspevku na opatrovanie z titulu, že dieťa navštevuje školské zariadenie viac ako 20 hodín. My sme niekoľkokrát predkladali tento zákon a niekoľkokrát sme sa to pokúšali zmeniť a je naozaj smiešne práve to odôvodnenie, v ktorom sa hovorí, že je to z dôvodu toho, že si to želali iné osoby, ktoré takúto formu služby nevyužívajú. Ja sa pýtam, ukážte mi tých, ktorí by toto chceli. Obávam sa, že takýchto ľudí nájdeme len v radoch ministerstva. Je úplne jasné, že odmena 25 eur, ktorá, o ktorý, o ktorú sa kráti príspevok na opatrovanie každý mesiac takýmto rodinám, odmena 25 eur v peňaženke je viac, ako dávať dieťa do školy na dlhšie, pretože tieto rodiny väčšinou žijú z podvyživeného rozpočtu. Odmena za opatrovanie nie je plnohodnotný príjem, ako už názov napovedá, je to príspevok. To znamená, že z toho sa reálne žiť nedá. A na ministerstve sa snažia tvrdiť aj svojím odôvodnením, že rodičia majú byť zodpovední. No oni zodpovední sú. Ďakujem.

Ďakujem vám, pani kolegyňa Vaľová. Neviem, či ste už skúšali niekedy odkontrolovať aj takéto výkazy. Práve v tom je ten problém, že je to veľmi ťažké a tí pracovníci, pretože sú zahltení množstvom ďalšej práce, tak na to nemajú čas. Ja som za to, aby sa naozaj kontrolovali činnosti, ktoré, ktoré sa kontrolovať majú, ale v tomto prípade si myslím, že bude aj ministerstvo práce a úrady práce ťahať za kratší koniec a tých odhalení nebude tak veľa. Čo sa týka pomoci ministerstva, áno, v minulosti zdvihli príspevok na opatrovanie, zvýšila sa tam tá hranica, aj tie ďalšie veci, ktoré ste uviedli, ale, bohužiaľ, vy idete tiež len tou populistickou cestou, že meníte sumy a zabúdate riešiť systémové požiadavky, ktoré tu sú a ktoré vám organizácie dávajú. Tak skúste, skúste aj niektoré iné veci zmeniť, nielen také, ktoré ovplyvňujú veľkú skupinu a teraz dáte im hurá systémom veľa peňazí. Lebo na jednej strane im dávate, ako som spomínala, a na druhej strane im ale beriete, a to už potom nehovoríte.
Ďakujem.

Chcem ti poďakovať, kolegyňa. Vidno, že máš aj osobnú skúsenosť s tým, čo si predstavila a tí ľudia, ktorí aj hore tlieskajú, ťa dennodenne atakujú s tým, aby si, keďže si sama zdravotne ťažko postihnutá, tak od teba očakávajú, že budeš hájiť záujmy práve tých, ktorí to potrebujú a myslím si, že nemáš sa za čo hanbiť pri svojom vystúpení. Ďakujem ti veľmi pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, vážený pán minister, dnes máme na stole ďalší zo série zákonov ministerstva práce, ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú život ľudí. V tomto prípade život ľudí so zdravotným postihnutím. Aj preto im treba venovať náležitú pozornosť, lebo zle nastavený systém môže znamenať neudržateľný systém.
Hneď na začiatku musím povedať, že v súvislosti so mnou a týmto zákonom ide o konflikt záujmov, keďže sa ma bezprostredne týka a je v podstate jediným nástrojom, ktorým môžem využívať na plnohodnotné fungovanie v tomto parlamente vďaka osobnej asistencii. V tejto chvíli však môj osobný asistent byť so mnou nemôže, lebo ani poslanci tento nástroj neakceptujú.
Filozofiou zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia by mala byť len a jedine len kompenzácia ťažkého zdravotného postihnutia a nič iné. Vezmime si v zákone zadefinovanú kľúčovú vec v § 1 ods. 2 zákona, kde sa dočítame, že cieľom úpravy právnych vzťahov je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti a zdôrazňujem, za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti. Sú to mimoriadne kľúčové slová v spojitosti s myšlienkami, ktoré na adresu celého zákona alebo návrhu novelizácie poviem a okolo ktorých sa budem točiť celý čas. Ak totiž už raz máte zdravotné postihnutie, obyčajne je to stav trvalý a to, že sa s tým naučíte plnohodnotne žiť, neznamená, že sa zdravotné postihnutie zmierňuje.
Pokiaľ táto spoločnosť nebude na to pripravená, ľudia so zdravotným postihnutím budú musieť vždy vynakladať oveľa viac snahy, ale aj finančných prostriedkov na riadne fungovanie v spoločnosti. To, akým spôsobom sa následky zdravotného postihnutia zmiernia a aj to, ako nás vníma táto spoločnosť, máte do istej miery v rukách práve vy, pán minister. Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu potrebuje v mnohých smeroch vylepšiť, tak ako aj iné zákony vášho rezortu. Vy o tom viete, zmeny sľubujete a nakoniec sa nič podstatné neudeje. Tak to bolo napríklad pri zákone o sociálnych službách, kde ste už zlikvidovali denné stacionáre. Dnes sú v problémoch služby krízovej intervencie, zajtra budeme mať problém jaslí a poskytovanie zdravotnej starostlivosti vo vašich zariadeniach je úplne cudzí pojem, lebo veď vy ste sociálny rezort a so zdravotníctvom nemáte nič spoločné. Tak je to aj s týmto zákonom.
Dlhodobé požiadavky organizácií vašich partnerov, ktoré ste si vy vybrali, ignorujete. Všetko je maximálne nad rámec novely, lebo však príde ďalšia novela, ale zabúdate povedať, kedy, kedy bude ten správny čas to riešiť.
Vaša súčasná novela sa zúžila len na zvyšovanie príspevkov na opatrovanie a osobnú asistenciu, v tom druhom prípade je to naozaj len kozmetická úprava a odpustenie vymáhania príspevkov v dedičských konaniach. Chvalabohu. Kde sú však nejaké poriadne systémové zmeny? Konečne ste sa rozhýbali a príspevok na opatrovanie sa zvýšil a zvyšovať by sa mal aj v júli, ale všetky ďalšie komplikácie ostávajú. Prečo má byť zákon nastavený tak, že jednou rukou dávate a druhou beriete? Na strane jednej ponúkate pomoc cez peňažné príspevky v snahe kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, ale pomoc je nastavená tak, že akonáhle je sociálne začlenenie na dosah, odstrihnete jednotlivca aj rodinu od pomoci a opätovne padajú na dno odkázanosti. Príspevky majú kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, ale kompenzáciu podmieňujete nie samotným zdravotným postihnutím, ale vekom žiadateľa, nízko nastavenými príjmovými limitmi, odňatím príspevku, v dôsledku čoho je rodina ešte v horšej finančnej situácii často preto, že bola príliš aktívna, tak, ako sa to hovorí v zákone. Už len pri náznaku sociálneho začlenenia okamžite trestáte za aktivitu. Uvediem príklad.
Osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nemá nárok na príspevok na auto, lebo nepracuje, ale nemá nárok na tento príspevok ani keď pracuje, pretože okamžite prekračuje príjmový limit. Čo je to za podporu sociálneho začlenenia, keď celý zákon je postavený podľa modelu, že jeden odsek hovorí o podpore a desať v ďalších odsekoch o dôvodoch nepriznania, ktoré však, ako už bolo povedané, nevyplývajú zo zdravotného postihnutia, ale z iných faktorov, ktoré samozrejme nemajú žiadny vplyv na samotnú odkázanosť?
Zvláštnu kapitolu tvorí ľudská dôstojnosť. Tá sa postupne vytráca z aplikačnej praxe zákona. Je možné hovoriť o ľudskej dôstojnosti, keď rodiny s členom s postihnutím ostávajú iba spisovými obalmi, lebo predkladateľ zákona považuje za dôležitejšie zvyšovať administratívnu náročnosť napríklad v spomínaných, napríklad spomínaným zavedením podrobnejších výkazov pri osobnej asistencii? Ale nie je tu ani náznak podpory dostať sociálne pracovníčky k rodinám.
Pri návrhu odznelo z úst zástupcov ministerstva niekoľko poznámok o zneužití systému, ale ani jedno slovo o tom, že úradníčky už nemajú čas spoznať svojich klientov a nieto im ešte cielene pomáhať navrhnutím vhodnej formy kompenzácie.
Podľa výročnej správy ústredia práce za rok 2016 bolo vypracovaných 503 847 výpočtových listov a 203 938-krát ste prehodnocovali príjem na opakované peňažné príspevky. Pri takomto systéme nie je čas ani na kontrolu, ani na zamyslenie sa, či toto má vôbec zmysel. Bránite sa dokonca zmenám, ktoré nemajú vplyv na rozpočet, resp. majú tento vplyv veľmi zanedbateľný. Niekoľko typov vám určite dám, ak mi zvýši samozrejme čas. Najprv sa však budem venovať dvom kľúčovým príspevkom, ktoré sa od tých ostatných v niečom odlišujú. Vy však tú odlišnosť vidíte len pri jednom z nich.
Príspevok na osobnú asistenciu, príspevok na opatrovanie. Sú to príspevky za služby, ktoré poskytujú iní ľudia, teda sú to odmeny za ich prácu, poskytovanú činnosť a nieto vylepšovanie rozpočtu osoby so zdravotným postihnutím. Kým príspevok na opatrovanie takto vnímate, lebo sa priamo vypláca iným osobám a vo vašej správe o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky je odmena za ich prácu vyňatá z celkových kompenzácií, príspevok na osobnú asistenciu vyplácate osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá ho sama vypláca svojim osobným asistentom a preto máte asi pocit, že toto je priame vylepšenie osoby so zdravotným postihnutím. Priame vylepšenie jej situácie.
Keď to však preženiem, všetko toto, opatrovatelia, ale aj osobní asistenti sú vaši zamestnanci, ktorí vám zabezpečujú služby a ako dobrí zamestnávateľ by ste sa o nich mali starať. V opačnom prípade nemajú problém odísť za lepším. Oni nie sú totiž odkázaní na vašu pomoc, vy z nich ďalších ľudí odkázaných na pomoc vyrábate. Pokiaľ si neuvedomíte základný princíp fungovania opatrovateľov a osobných asistentov, ťažko môžete robiť dobré rozhodnutia.
Len pre informáciu, ako to vyzerá v číslach. Napríklad v roku 2016 na peňažné príspevky na kompenzáciu bolo vynaložených 226,5 milióna eur, z toho 92 miliónov bolo určených pre opatrovateľov a 44,5 milióna bolo vyplatených osobným asistentom. Samotné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia tvorili len 40 % z tohto rozpočtu.
A tak by som sa v tomto, a tak by som sa v tomto zmysle chcela venovať predovšetkým postaveniu týchto osôb, osobných asistentov a postaveniu opatrovateľov. Nielen osobám odkázaným na pomoc. Opatrovateľ je v zmysle kompenzácií zväčša rodinný príslušník. Prinajlepšom to môže byť osoba, ktorá s osobou odkázanou na pomoc zdieľa bydlisko, tak je nastavený zákon. Znamená to, že v rodine sa razom ocitajú minimálne dvaja členovia s nízkym príjmom. Ak zoberieme do úvahy, že rodiny s postihnutým členom rodiny sú často neúplné, tak sa stáva, že toto sú jediné zdroje príjmov. Máme približne 55-tisíc opatrovateľov, z toho 32-tisíc je v ekonomicky aktívnom veku. To znamená, že títo, títo opatrovatelia v ekonomicky aktívnom veku majú obmedzený príjem a to znamená, že 32-tisíc ľudí obmedzujete a zakazujete im v podstate prispievať do systému, pretože sú limitovaní napríklad dvojnásobkom životného minima. Ďalších cca 23-tisíc ľudí poberá dôchodkovú dávku. Zjednodušene povedané, veľká väčšina bude v dôchodkovom veku, na svoj dôchodok si odrobila, ale musia sa starať o svojho blízkeho. Na nich sa v systéme nenachádza dosť peňazí a príspevok majú výrazne krátený, hoci vykonávajú tie isté činnosti v rovnakom rozsahu.
Často sa rozprávame o nerovnakom ohodnocovaní mužov a žien. Nie je toto podobné? A potom tu máme toľkokrát opakované krátenia aj z iných dôvodov. Konečne, ako ste spomínali, sa mení krátenie príspevku z dôvodu hospitalizácie dlhšej ako 30 dní, ale ani to sa nebude týkať všetkých. A argument, že nemôžete nahrádzať zdravotnú starostlivosť, neobstojí. Zdravotnú starostlivosť ani nikto nahrádzať nechce. Tu sa rieši sociálna situácia opatrovateľa. Pritom aj každý pacient sa zotavuje oveľa lepšie, keď má dobré podmienky, no osoby so zdravotným postihnutím tieto dobré podmienky mať ešte dlho nebudú a už vôbec nie v nemocniciach, pretože povedzme si rovno, primerané podmienky sú finančne nákladné. Preto by bolo vhodné spoločnými silami rezortov tieto podmienky zmierňovať a nie sa od nich dištancovať. Navyše ak v tomto prípade, prípadov, kedy sa opatrovateľský príspevok kráti z dôvodu hospitalizácie, nie je až taký veľký. Podľa štatistiky asi jedno percento, čiže každý stý opatrovateľ môže prísť o nejaké finančné prostriedky z tohto titulu. Neverím, že váš kolega z ministerstva financií vám túto položku odoprel. Skôr si myslím, že ste mu takúto požiadavku ani nepredložili. Opravte ma, ak sa mýlim. Odhadujem, že náklady budú v sto tisícoch, čo je zanedbateľná položka pre štátny rozpočet, ale významná položka pre ten rodinný. Už som to opakovala niekoľkokrát, opatrovatelia nemajú možnosť na prechodné obdobie sa zamestnať, lebo jednak nevedia, na ako dlho a jednak sa určite starajú o svojho príbuzného, aj keď vy to vidieť nechcete.
A v tej súvislosti tu máme sociálne poistenie ako ďalší problém. Keď im prestávate vyplácať opatrovateľský príspevok, prestávate im vyplácať aj sociálne poistenie? Vedia o tom? Ja viem, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ale opäť apelujem na pomoc. Tí ľudia majú aj bez toho dosť starostí, systém by im mal v čo najväčšej miere pomáhať, a to nielen finančne, ale aj informačne. Lebo tu sa stále rozprávame o opatrovateľoch, ktorí sa poctivo a s láskou starajú o svojich príbuzných a nechcú, aby skončili v pobytových zariadeniach. Nepotrebujeme neustále počúvať o pár jedincoch, ktorí systém zneužívajú. Ak bude dobre nastavený systém pre tých, čo ho potrebujú, som presvedčená, že bude dosť času venovať sa aj tým, ktorí by v ňom byť nemali.
V pôvodnom návrhu ste sľubovali opatrovateľom zvýšiť príspevok trikrát. Najprv o 120 eur mesačne, ďalšie dva roky po 35 eur mesačne. Čo sa stalo, že to nevyšlo? Ako je možné, že už to neviete garantovať? Ako je možné, že ste predstavili zvýšenie, na ktoré ste nezískali podporu od ministerstva financií? Aká je šanca, že sa v budúcnosti nariadením vlády bude tento príspevok naozaj zvyšovať? Aj na tieto otázky čakajú odpoveď ľudia vonku.
Osobný asistent. Na rozdiel od opatrovania osobnú asistenciu vykonávajú alebo mali by vykonávať skôr cudzí ľudia, nie rodinní príslušníci, lebo filozofiou osobnej asistencie je, aby sa človek so zdravotným postihnutím stal nezávislým na iných, mohol samostatne existovať bez odkázanosti na pomoc rodiny, aby sa rodina odbremenila, lebo akákoľvek práca, ktorú budete vykonávať 24 hodín, ktokoľvek, je časom vstupenka do pekla. Takto sa môžu sily rozložiť.
Osobný asistent jednak toľko nerobí, lebo má aj vlastný život a jednak ani robiť nemôže, lebo zákon mu umožňuje robiť maximálne 10 hodín denne. Osobná asistencia potrebuje hlavne empatických ľudí, ktorí sú ochotní plniť požiadavky užívateľov osobnej asistencie. Na prvý pohľad jednoduché, no na druhej strane na osobnú asistenciu sú naozaj odkázaní najmä tí s ťažkým zdravotným postihnutím a tak to môže byť aj náročné a nie každý sa na to hodí. Verte mi, komplikovanejšie podmienky a bariéry, ktoré táto spoločnosť má, zvládajú často oveľa emotívnejší osobní asistenti, ako osoby so zdravotným postihnutím. A vedia sa za nás biť oveľa silnejšie, lebo vedia rozlíšiť, čo by mohlo fungovať lepšie.
Len pre informáciu pre tých, čo to stále ešte nevedia, aj keď už som to aj na tejto pôde spomínala, osobná asistencia je založená na štyroch D:
- deinštitucionalizácia - človek dokáže existovať v domácom prostredí a nie je odkázaný na pobytové služby,
- deprofesionalizácia - na vykonávanie tejto činnosti nepotrebuje osobný asistent absolvovať žiadne vzdelávanie či kurz,
- delimitácia - nemalo by byť určené, čo presne má asistent robiť a koľko, lebo každý má individuálne potreby, ale my sme limitovaní činnosťami uvedenými v prílohe zákona,
- demedikalizácia - osobného asistenta potrebujeme v súvislosti s naším životom, nie naším postihnutím.
Neoznačujeme sa za chorých, postihnutie nie je to, čo od rána do večera riešime, ale osobného asistenta potrebujeme na úplne obyčajné činnosti, ktoré by sme robili, keby sme postihnutie nemali a ktoré robíte aj vy a v ktorých sme kvôli postihnutiu obmedzení.
Nie pre každého je táto služba vhodná, pretože vždy s ňou bude spojených aj niekoľko nevýhod, a to v prvom rade, že si človek musí hľadať a manažovať asistenta sám. Mohli by v tejto chvíli, mohli by v tejto úlohe významne pomôcť agentúry osobnej asistencie, lenže tých je žalostne málo a tiež im chýba podpora a adekvátne ocenenie. Len pripomínam, že ide o sociálnu službu, ktorá má byť poskytovaná zadarmo, ale ich systematické financovanie zabezpečené nie je.
Počula som vás niekoľkokrát, pán minister, ako si prajete, aby opatrovateľky nemuseli chodiť zarábať do Rakúska. Viete o tom, že osobná asistencia je tiež forma, ako ich tu udržať? Keď vedia vykonávať spoľahlivo prácu tam, mohli by ju aj tu. Stačí, ak ich práca bude ocenená. A to je kameň úrazu. Osobná asistencia sa dostáva na chvost záujmu, lebo je neohodnotená. Pritom máme v zákone jednu z najlepších foriem pomoci, ktorá funguje dlhé roky a často nám ju závidia aj v okolitých krajinách. Momentálne sa dostala na svoje dno vďaka nedostatočnej hodinovej sadzbe, kým od začiatku platnosti tohto zákona bola naviazaná na životné minimum, ako to už aj pán minister spomínal, teraz sa situácia mení. Po pokuse naviazať ju na minimálnu mzdu ešte v medzirezortnom pripomienkovom konaní nakoniec skončila s fixne určenou sadzbou a v tomto prípade naozaj veľmi nízkou. Porovnávať totiž príspevok, ktorý v praxi funguje ako živnosť, resp. odmena pre osobného asistenta funguje ako živnosť, sa s minimálnou mzdou takýto príspevok porovnávať nedá.
Čo musí urobiť asistent, aby bol asistent? V prvom rade musí uzatvoriť zmluvu s osobou na základe Občianskeho zákonníka. Zaregistruje sa na daňovom úrade ako osobný asistent, dostane DIČ. Od tohto momentu je povinný si všetky svoje príjmy priznať v daňovom priznaní, musí si hľadať niekoho, kto mu ho spraví. Nestačí požiadať zamestnávateľa. Ak pracuje ako osobný asistent a má odpracovaný akýkoľvek počet hodín, je automaticky poistený štátom, ak nemá zdravotné poistenie z iného titulu. Ak odpracuje viac ako 140 hodín v mesiaci, resp. ak má nastavené takto zmluvy a nemá žiadny iný druh príjmu, môže sa prihlásiť do Sociálnej poisťovne, bude dôchodkovo poistený. Nemá však ani nemocenské poistenie, ani poistenie v nezamestnanosti. Čiže budúce mamičky môžu zabudnúť popri osobnej asistencii na materskú, mamičky na nemocenské či OČR. Žiadne poistenie, žiadne sociálne poistenie nemajú ani rodinní príslušníci, ak dotujú chýbajúce hodiny. Osobní asistenti nemajú žiadny príjem, ak nepracujú. Čiže keď ich osoba so zdravotným postihnutím dočasne nepotrebuje a majú alebo majú nejaké iné vlastné výpadky, napríklad niečo ako dovolenka, nemajú príjem. Ak skončia s osobnou asistenciou, nedostávajú príspevok, alebo resp. podporu v nezamestnanosti.
Osobní asistenti nemajú šancu preukazovať príjem z osobnej asistencie ako príjem pri získavaní hypotéky napriek tomu, že pre nich to príjem naozaj je, pre mnohých pravidelný a zdaňovaný, pre banky je to len sociálna dávka. Aj pre toto všetko sa stáva asistencia maximálne neatraktívna.
A tak ja sa pýtam, na základe čoho prišlo ministerstvo práce na odmenu, ktorá sa má rovnať 102 % minimálnej mzdy? Keď som sa aj chcela dopátrať k odmene, ktorá by bola adekvátna a približovala by sa k hodnote minimálnej mzdy, tak som musela kalkulovať takto: asistent rovná sa živnostník, ale v porovnaní so zamestnancom. Narátala som si hodiny, ktoré môže za mesiac odpracovať pri nejakom bežnom pracovnom, pri nejakom bežnom fonde pracovného času mi to vyšlo, že by mal odpracovať každý mesiac 162 hodín. Ďalších 12 hodín by mohol mať preplatených ako dovolenku, 1/12 z roka. Do nákladov som započítala už len povinné sociálne odvody, ktoré v súčasnosti tvoria 160 eur približne. A započítala som tam aj to, čo bežný zamestnanec dostáva, a to je stravné len vo výške príspevku zamestnávateľa, čiže 1,86 eura na jeden pracovný deň. Žiadne cestovné, žiadne výpadky, musí pracovať každý mesiac, žiadne iné náklady. Pri tejto podobe mi vyšlo, že minimálna suma na osobnú asistenciu je 4,18 tak, aby pokryla všetky náklady a aby osobný asistent bol na úrovni minimálnej mzdy.
Poviete si, ale koľko je takých ľudí, ktorí robia len osobnú asistenciu? No práve, nemusí ich byť veľa práve preto, že sa to neoplatí. Osobná asistencia je často len prechodná stanica, kým si nájdu niečo lepšie. A sme zase pri zle nastavenom systéme. Ak by sme chceli, nemuseli by sme príspevok na osobnú asistenciu počítať len ak výdavok štátu. Môže to byť nástroj zamestnanosti, čo je vaša obľúbená téma, pán minister. Môže tu byť priestor zamestnávať ľudí bez kvalifikácie či iných znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie, napríklad ľudí v preddôchodkovom veku. Mimochodom ja sama osobne mám osobnú asistentku, ktorá je z úradu práce.
Ešte jeden detail. Skúšali ste si pozrieť niekedy inzeráty, koľko si pýtajú ľudia za starostlivosť o seniora, alebo zdravotne postihnutú osobu? Ja áno. So sadzbou 2,78 eura na hodinu, ktorá je teraz platná, ťažko môžeme ohúriť. Na portáli, ktorý je zameraný na podobnú činnosť, inzerát pod 3 eura na hodinu nenájdete. Tri až päť eur nájdete tak v dvadsiatich percentách, za upratovanie si ľudia zvyčajne pýtajú 5-10 eur na hodinu, za starostlivosť o ťažko telesne postihnutú osobu alebo seniora je to 6-10 euro na hodinu. S týmto porovnávajte a nie s minimálnou mzdou, pán minister.
Rovnako prichádzate s výkazom o odpracovaných hodinách s novou podobou. Vy tvrdíte, že keďže je to hradené zo štátneho rozpočtu, je potrebné vykonávať kontrolu jeho účelnosti. Ja to chápem a v podstate, keby to niekomu prospelo, nemala by som problém. No pýtam sa, ako nová forma výkazov pomôže odhaľovať neoprávnené vyplatenie príspevkov, keď výkaz sa vypracováva vždy za mesiac spätne a aj naďalej sa tak bude? Ako budete dokazovať, že asistencia sa vykonávala v inom čase, ako je uvedené? Nebude to opäť odhaľovanie opäť len na základe zlých medziľudských vzťahov, tak ako to deklarujú na ústredí práce, že k týmto odhaľovaniam dochádzalo len v prípadoch, kedy sa vzájomne ľudia udávali?
Jediný výsledok tak bude, že osoby so zdravotným postihnutím budú viac času tráviť ich vyhotovovaním, vyhotovovaním týchto výkazov. Bude to náročnejšie na kontrolu. Na viacerých miestach nielen u užívateľa osobnej asistencie, ale aj na úradoch sa budú kontrolovať výkazy mesiace deň po dni, hodiny sa prepočítavať a výsledok bude, že vy budete v správe o činnosti na ústredí práce deklarovať ďalšie stotisíce úkonov navyše, pretože desaťtisíc príspevkov má desiatky zmlúv osobnej asistencie a to všetko krát dvanásť. Ak by to malo veci pomôcť, opakujem, nemám nič proti, ale zatiaľ to tak nevyzerá. Piateho mája, túto sobotu, sme si pripomenuli Európsky deň nezávislého života. Vy ho chcete osláviť zvláštnym spôsobom. Novelou zákona o kompenzáciách, v ktorej hádžete osobnej asistencii spiatočku.
Pretože už nemám veľa času, ale ja sa určite prihlásim ešte aj do ústnej rozpravy, chcem vám ešte povedať, pán minister, toto. Možno sa vám zdá na prvý pohľad, že tu obhajujem záujmy ľudí len s postihnutím, ale ja som hovorila predovšetkým o asistentoch a opatrovateľoch. Ale berte moje argumenty ako snahu myslieť na každého z vás dnes ešte zdravého občana tohto štátu. Stačí predsa len jeden neuvážený skok do plytkej vody, autonehoda, choroba a, žiaľ, pohľad na tieto požiadavky už môže byť aj pohľadom niekoho z vás.
Tak vás na záver opäť žiadam, predovšetkým vás, pán minister, vezmite si k srdcu slová uvedené na začiatku zákona a poďme spolu budovať systém, ktorý ľuďom so zdravotným postihnutím pomáha, aby tak mohol celej spoločnosti, aby tak pomohol celej spoločnosti vyrovnať sa s rozdielnosťami.
Ďakujem. (Potlesk.)