Videokanál klubu

Ďakujem pekne. Pán kolega, informovanosť, samozrejme, to je na prvom mieste, pretože keď nemáte informáciu, tak neviete, ako sa máte správať, neviete, čo máte robiť, a to neni iba v tejto oblasti. To je vo všetkých oblastiach, to je samozrejmé, s tým problém nemám.
Mňa ale zaujalo, vaša pasáž, v ktorej ste hovorili, aby ten, kto chce pracovať ďalej v ktoromkoľvek veku, nech ide pracovať. Áno, myslím, že aj v tomto pléne už tu boli debaty. Dokonca sme tu mali aj zákon, ktorý v minulom volebnom období hovoril, aby sme teda do toho dôchodku povinne ľudí ako posielali. Myslím, že to bolo z dielne KDH. A vtedy sa hovorilo, že áno, nech pracuje, ale nie z verejných financií. To znamená, že už je v súkromnom sektore, je to o inom, pretože tým pádom poberá to miesto a bolo to vyčíslené tým ďalším, ktorí by tam mohli nastúpiť, hlavne mladým a bolo to vyčíslené asi v čiastke 30-tisíc miest, ktoré by sme mohli vo verejnej a v štátnej správe, keby išiel do dôchodku teda v danom veku, ako je mu stanovený, že by nepredlžovali, a prakticky by sme mohli zamestnať, pretože stále hovoríme, že máme aj prestarlé určité aparáty, kde je to tak. A ja keď chodím na ministerstvo, tak vidím, že je tam teda dosť.
A samozrejme, že je to individuálne od osoby k osobe. Niektorý, napríklad nejaký vedec, ktorý je nenahraditeľný, samozrejme, nech pracuje aj neviem do 90-tky, ale myslím si, že v tých iných, tam by sme mali rozlišovať, v akej sfére následne sa zamestná, pretože dvakrát brať z verejných financií podľa mňa neni kóšer.
Ďakujem pekne.

Dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola predsedníčkou výboru určená za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1097. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií. V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1150 z 27. augusta 2018 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci.
Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby sa predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pôvodne som to chcel adresovať aj pánu kolegovi Poliačikovi, ale de facto to môžem aj zovšeobecniť. Ja nie som nejaký prehnaný optimista, ako som už skôr vyhlásil, som skôr skeptikom a viem, ako zvyčajne končia opozičné návrhy a čo my z hľadiska opozície môžeme maximálne častokrát urobiť, je, že konkrétnu tému otvoríme a začneme o nej diskusiu. A sme veľmi radi, keď a zapojí aj druhá strana a vypočujeme si aj ďalšie názory, čo, žiaľ, musím konštatovať, dneska nenastalo, ale nevadí, pretože táto téma na stole je.
Samozrejme, že téma teplých obedov nie je nejakou kľúčovou vecou, ktorá zmení vzdelávací systém na Slovensku. Ale jedným z krokov, ktorý, ako som už spomínal vo faktickej poznámke, ak sa urobia premyslene a spoločne, ak tá zmena bude prebiehať zhora nadol a zdola nahor, ak sa zapoja všetci zúčastnení aktéri, ktorí majú čo povedať a môžu meniť vzdelávací systém na Slovensku, tak bude jedným z kamienkov, ktorý vložíme do tej mozaiky a môže prospieť k zlepšeniu. Veď práve o tom tu ten parlament je, aby sme diskutovali.
A čo mňa vždy najviac mrzí, je, ak my predkladáme nejaký návrh zákona a nedozvieme sa názor druhej strany. Preto vyzývam k diskusii a budem veľmi rád, ak táto a všetky ostatné témy, s ktorými z opozície prichádzame, aby sme mali vždy aj ten opačný názor a porovnávali si, pretože len tak sa môžu prijímať riešenia, ktoré majú čo pomôcť životu občanov, ktorí očakávajú, že my sme tu pre nich, a nie naopak.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán kolega, ja si nemyslím, že hovoríme rozdielne veci. My vychádzame vlastne z legislatívy, ktorá je. Už v súčasnosti je možné, že štát prispieva na stravu, ale iba deťom, ktoré sú znevýhodnené, a tam hovoríme o tom, že už sa teraz stáva, že sú to rôzne bagety alebo proste suchá strava. My ak chceme reagovať na to, čo je dnes, tak preto dávame, aby to bolo teplé jedlo denne. Neodporuje to s tým, čo tvrdíš ty, že naozaj tu je hlbšia otázka, čo sa týka kvality stravy, čo sa týka toho, kde smerujeme, čo chceme dosiahnuť v rámci možno tých našich detí, aby neboli obézne a aby mali dobré vzdelávacie výsledky, čo vlastne tým chceme dosiahnuť. Takže aj tento náš návrh zákona môže byť ako keby predskokanom toho, aby sme sa bavili naozaj konštruktívne, vecne, a ak chceme dávať obedy, aby naozaj sme hovorili o tých vyšších kritériách, ktoré si spomínal aj ty, a ja s nimi plne súhlasím.
Takže ďakujem ti za to, že si vystúpil v rozprave, a nemyslím si, že hovoríme o niečom inom. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Áno, ja si tiež myslím, a na to som vlastne viedla celú svoju rozpravu, aby sme naozaj hovorili konštruktívne. Ak už tie peniaze tak či tak budú vyhradené pre tie obedy, lebo my to nezvrátime ako opozícia, tak skúsme to nastaviť tak, aby to bolo adresné, aby to bol jeden z prvkov nejakého komplexného postoja k tomu, čo chceme s našimi deťmi v rámci vzdelávacieho procesu, v rámci životných podmienok robiť a tak jednoducho môžme raz dosiahnuť úroveň Fínska, kde naozaj ak majú nulté ročníky, ak sú tam dlho večer, tak poskytujú tú stravu pre nich. A tiež treba si akože rozmyslieť aj to, že oni dávajú tak veľa druhov tých jedál vo Fínsku, že tam si nájde svoj obed aj človek, ktorý má bezlepkovú diétu, aj ten, ktorý má, ja neviem, nejaké náboženstvo, ktoré mu bráni jesť nejaký druh mäsa a tak ďalej.
Čiže naozaj, čo chceme tým dosiahnuť? Náš návrh zákona reflektuje, aby bolo to teplé jedlo denne, pretože vychádzame z toho, že súčasný stav tých dotácií ide z hmotnej núdze a tam v základných podmienkach je jedno teplé jedlo denne. Tak plňme si aspoň to, čo máme, a nastavme tie veci tak, ako máme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Ďakujem pani poslankyni za jej vystúpenie, príspevok, kde uviedla ďalšie fakty. Nedá mi pritom poznamenať, že vo Fínsku tento spôsob, ktorý tu bol spomínaný, majú už od roku 1948. Práve toho roku oslavovali 70. výročie zavedenia stravovania. Ale, pozor, tu chcem spomenúť jednu veľmi podstatnú vec. Vo Fínsku sa nejedná len o stravovanie zadarmo kvázi, ale je to jeden z krokov, piaty, šiesty, siedmy v poradí, ktorý súvisí zároveň aj so zabezpečením asistentov, zabezpečením učebných pomôcok, zabezpečením bezplatných autobusov a ďalších a ďalších vecí, opatrení, ktoré spolu súvisia. To znamená, že vychádzať a prichádzať s jedným krokom konkrétnym pri bombastickom vyhlásení je také ako, dovolím si poznamenať, môj príklad, ktorý často v tomto prípade uvádzam, keď si predstavíme vzdelávací systém ako strom, na ktorý chceme zaštepiť alebo pridať nejakú, konár z nejakého zahraničného stromu, napríklad z kórejského bambusu alebo z fínskej borovice, tak sa nám to skrátka nikde neujme. Takto natvrdo dať jedno konkrétne opatrenie len preto, že sa nám páči a sa nám momentálne hodí, nikdy nebude fungovať, pokiaľ – a teraz sa vrátim späť – nebudeme tieto veci robiť systémovo, v celom slede opatrení a naraz. Pretože toto, bohužiaľ, hovoria aj zahraničné skúsenosti a tak sa nám to ukazuje aj v bežnej praxi.
Ďakujem.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo. Máme tu návrh zákona, ktorý istým spôsobom reflektuje situáciu von vo vzťahu vlastne k vydávaniu obedov, hlavne momentálne deťom, ktoré sa nachádzajú v hmotnej núdzi. Samozrejme, že je potrebné pozerať aj na odkaz toho, že vládna koalícia navrhuje obedy zadarmo a je preto potrebné hovoriť o nejakých cieľoch, ktoré chce naše Slovensko dosiahnuť hlavne týmto nástrojom. Znamená to, že o obedoch môžme hovoriť v takých dvoch rozmeroch.
A jeden je, že budeme hovoriť o tom, ktoré, o jednej stránke, a to sú deti hladné. Sú to deti, ktoré sú z rodín v hmotnej núdzi, dnes ich je 57-tisíc. Nie všetky ale, samozrejme, dostávali lacné obedy, pretože ak jedáleň nemala kapacitu, tak jednoducho tieto, to jedlo nevydávala, alebo vydávala vo forme desiaty alebo olovrantu.
Druhým rozmerom sú obedy ako všeobecne prospešná vec a tu mi chýba taká diskusia našej krajiny, čo chceme vlastne týmto nástrojom docieliť. Ide nám o skvalitnenie stravy? Ide nám o to, aby sme zabezpečili celodennú stravu prepojenú na vzdelávacie výsledky našich školákov? Ide o to, že ju zavádzame na základné školy? Alebo ide nám o to, aby všetky deti do osemnásť rokov, ktoré sú zaradené podľa štatistického úradu do, najohrozenejšou, sú najohrozenejšou skupinou ľudí ohrozených chudobou? Či nám ide teda o riešenie problému chudoby, alebo nám ide o riešenie kvality.
Ak sa na druhej strane pozrieme na východiská, ktoré máme, tak doposiaľ podľa zákona o hmotnej núdzi sme mohli teda, mohli deti poberať tzv. dotáciu na podporu výchovy k stravovacím návykom. To znamená, že ide úplne o iný moment, prečo vlastne tá dotácia bola poskytovaná tým konkrétnym deťom. Ak by ste si pozreli opis tej dotácie, tak zistili by sme, že vlastne ide o to, aby sa naučili stravovacím návykom. Keďže pochádzajú z prostredia, kde teda možno nemajú reálne ani stôl, ani príbor, tak jednoducho táto dotácia bola viazaná na to, aby sa to deti naučili a aby naozaj neboli diskriminovaní neskôr v živote, že ani nenastúpia do práce, lebo nemajú základné hygienické návyky.
Avšak teraz sme tento moment z hmotnej núdze preniesli plošne na všetky deti a žiakov zatiaľ avizovaných základných škôl, ale už sme počuli z úst expremiéra, že by to mali byť aj stredné školy. V tejto debate chýba to, či sa uberáme k stravovacím návykom, alebo sa naberáme k nejakému naozaj, kvalite vzdelávania, pretože aj pani ministerka školstva avizovala, že práve deti by mali ostať čo najdlhšie v škole na záujmových činnostiach. A teda ak to dieťa je celý deň v tej škole, tak určite by mu pomohol aj olovrant. Ale keďže táto diskusia nie je vedená vecne, čo tým chceme dosiahnuť, mám pocit, že len strieľame.
Je pravdou, že v rôznych krajinách sa k stravovaniu svojich maloletých pristupuje rôzne. Napríklad dokonca v Kórei nielenže sa zameriavajú na kvalitnú stravu ,alebo v Japonsku, ale dokonca v Kórei, ak sú chudé deti, to znamená, že naozaj nie sú dostatočne vyživované, dostávajú k obedu aj rybí olej a ten je vlastne na rast. Hej? Čiže oni vedia, prečo tie, tú stravu majú zadarmo a čo chce krajina ako taká dosiahnuť.
Napríklad vo Veľkej Británii majú jedálne v školách väčší problém s prefinancovaním, a preto ponúkajú skôr jedlá typu fast food. Vo Fínsku zase majú občerstvenie počas celého dňa, dokonca ponúkajú desiatu, ak majú deti nulté hodiny. Alebo napríklad školské vyučovanie sa predlžuje do neskorého večera. Opäť vedia, že ak nastavia záujmové aktivity, kde chcú naozaj rozvíjať potenciál svojich občanov, tak vedia, že celý deň vlastne tie deti bez tej stravy jednoducho nevydržia, a preto nastavujú nástroje zo strany štátu také, aby zotrvali vlastne v tom školskom prostredí čo najdlhšie. Napríklad v Rusku majú obedy platené, ale doobeda vlastne majú študenti raňajky zadarmo, hej? Každá tá krajina si v podstate niečo, niečo chce vyriešiť v rámci stravovania a my, mne chýba tá debata, čo chceme dosiahnuť tými obedmi zadarmo na Slovensku my.
My sme tento, tento nástroj postavili na tom, že myslíme si, že už v súčasnosti bez toho, že by sme brali do úvahy aj obedy zadarmo, je problém práve s vydávaním stravy u tých detí, ktoré sú v hmotnej núdzi a ktoré majú vlastne nárok na stravnú jednotku jedno euro denne alebo na desiatu a olovrant, je to 35 centov v rámci hmotnej núdze.
Avšak vieme, že ak naozaj sú to deti, ktoré sú hladné, tak ja nesúhlasím s tým, aby dostávali desiatu, lebo v podstate aj tak neriešime vyživovacie, stravovacie návyky a vyživovanie tých detí. Ak sa pozriete bližšie na zákon o hmotnej núdzi, tak zistíte, že základné životné podmienky sú na účely zákona o hmotnej núdzi, kde vlastne túto dotáciu vydávame, je jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. To znamená, že ak vychádzame v súčasnosti z toho, že táto dotácia sa uhrádza z kapitoly hmotnej núdze, musíme vychádzať z kľúčových, z kľúčových podmienok, ktoré tento zákon upravujú, a to je jedno teplé jedlo denne. Ak to nerobíme, tak v podstate už teraz nie je to v súlade s tým, čo chce Slovensko dosiahnuť vo vzťahu naozaj k tým deťom, ktoré sú z chudobných rodín alebo sú z mnohodetných rodín, kde napríklad otec môže stratiť prácu, mama je na materskej, ide o viacdetnú rodinu, napríklad majú šesť-sedem detí, aj táto rodina podľa, podľa financií a rozpočtovania sa nám nachádza v hmotnej núdzi. To znamená, že tento návrh zákona musí reflektovať aj túto skutočnosť. Ak máme nejakú normu a na základe toho Slovensko uhrádza niečo niekomu, musíme to robiť cielene. To znamená, ak je to pod hmotnou núdzou, musí mať to dieťa teplé jedlo denne. Nemá to, lebo hneď na to si to vyvraciame tým, že to môže byť aj olovrant alebo desiata. Ja sa nebránim olovrantu a desiate aj na základnej škole, ale musíme hovoriť o tom, že chceme, aby tie deti zotrvali v tých školách čo najdlhšie, aby naozaj neboli súčasťou sociálno-patologických javov, ale zapájali sa do záujmovej činnosti a tým pádom vlastne v tej škole ostávajú dlhšie. Vtedy si viem predstaviť, že by sme podávali v týchto školách aj olovrant, ak dieťa je v krúžku, alebo viem si to predstaviť aj v školskej, v školskom klube, že teda by sme podávali aj takúto stravu zadarmo, ale musíme si rozdiskutovať, čo vlastne, na čo chceme ako Slovensko zacieliť.
Takže naozaj v poslednej dobe sú skôr zdvíhané tlaky na kvalitu stravovania, ako hovoril môj kolega Miroslav Sopko, a preto vlastne tento návrh zákona reflektuje to, že musíme hovoriť o kvalite. Musíme hovoriť o deťoch, ktoré napríklad sú alergici alebo majú bezlepkovú diétu. Tí majú najväčší problém v školách, a hlavne v školách menšieho charakteru, pretože tam nedokážu takúto stravu zabezpečiť. A keď obaja rodičia pracujú, tak by ste neverili, aký veľký problém pre tie rodiny je napríklad taká bezlepková diéta, keď ju nemôžu vydávať v školských jedálňach.
Čiže gro nášho návrhu zákona je rozšíriť debatu obedov nielen na nejaké populistické, populistickým smerom, lebo v konečnom dôsledku naozaj ak chceme niečo dávať zadarmo, nemusí to byť zlá vec, len poďme zacieliť, čo chceme tým dosiahnuť, aby naozaj tie peniaze neboli premárnené zbytočne a v konečnom dôsledku sa nepomôže ani deťom, školské jedálne budú mať problém. Ale keď bude ucelený návrh zákona, ktorý bude vládny, budem sa vyjadrovať aj prakticky k tomu, aké problémy budú so schválením hygieny. Pretože nie my politici hovoríme o tom, koľko stravy môže byť vydané v konkrétnych jedálňach, ale hovoria to úrady, regionálne úrady. To znamená, že povedia, že výdaj stravy na toľko a toľko metrov štvorcových na toľko a toľko stravníkov, tak je taký, alebo povedia, že musíte si napríklad zariadiť kuchyňu ešte o jeden ďalší kút alebo o jedno ďalšie umývadlo, kde bude sa narábať len s mäsom, len s takým rozsahom a takým rozsahom.
To sú veci, ktoré nie sú zodpovedané v tejto otázke. A aj to, že už teraz existujú školy, kde sa vydáva len desiata alebo olovrant, svedčí o tom, že jednoducho kapacitne to nezvládajú. Nehovoriac o tom, že chýba personál, chýbajú pomocné kuchárky, nehovoriac o tom, že nemôžu dostať vlastne ani kuchárky ako hlavné.
A možno by tu mala dnes padnúť aj ďalšia vec, že minule som stretla dcéru, dcéru mojej kamarátky, bolo okolo pol jednej a bola si nakúpiť v potravinách nejaké šišky a tak ďalej. A som sa jej pýtala, že: "Natálka, a ty si nebola na obed?" A ona: "No, nemali sme dobrý obed, tak som si išla kúpiť šišky." Takže aj to nám, ak tá strava nebude kvalitná, ak tá strava, ak celé to ponímanie, že budeme učiť deti, aby sa stravovali doma správne, bude viesť k tomu, že tie peniaze budeme vynakladať a možno bude sa trápiť aj samospráva, budú sa trápiť konkrétne školy a tie deti aj tak, aj tak si pôjdu kúpiť šišky.
Takže naozaj túto debatu, ak naozaj chceme tie nemalé peniaze do toho investovať, by sme mali viesť konštruktívne, hovoriť o našich skúsenostiach, o tom, čo chceme jednoducho zákonom o obedoch zadarmo dosiahnuť. A myslím si, že vieme nájsť nejakú spoločnú cestu, ale v racionálnych krokoch, či naozaj zlepšiť vzdelávacie výsledky, či nakŕmiť hladné deti, o čo nám vlastne na tomto Slovensku ide.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. No ďakujem za potvrdenie tých vecí, ktoré som tu spomínal, a v krátkosti k tej výtke. Ja nikdy nerozlišujem deti na základe toho, odkiaľ sú, kde sa narodili, vždy sa pozerám na to, v akom stave chudoby, a hovorme o tom už otvorene konečne, v akom stave chudoby sa nachádzajú. Nie každý má to šťastie, že sa narodí a má pred sebou prestretý stôl. Máme tu obrovské množstvo detí, ktoré už dnes postihuje generačná chudoba, za ktorú ony nemôžu. A ja rozhodne nebudem rozlišovať medzi takýmito deťmi a všetkými ostatnými.
V prvom rade však opatrenie, ktoré sa prijíma, má robiť všetko pre to, aby sme pomohli tým, ktorí to šťastie nemali. To je tá sociálnosť, ktorá funguje ešte v tomto štáte a ktorá by mala fungovať pri všetkom, keď sa na akýkoľvek problém pozeráme. Čiže nerozlišovať, ale zároveň aj zdôrazňovať, kde treba vykonať potrebnú intervenciu, mnohokrát aj včasnú intervenciu, ktorá sa týka aj zdravotného znevýhodnenia a všetkého ostatného, pretože toto je pre nás najdôležitejšie. Pokiaľ nebudeme pozerať na všetky deti rovnako a zároveň nebudeme sa snažiť dvíhať tie, ktoré nemali to šťastie, môžeme tu len vytvárať báje a fantázie o tom, akí sme sociálni a akú spoločnosť tu chceme vybudovať.
Ďakujem.